Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-585-2015.pdf
PDF · 103.55 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/585/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej a členov senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu I. U., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom E. - I. č. XX, zastúpený Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom Zvolen, Nám. SNP č. 41, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody vo výške 2 212,89 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 13. 08. 2015, č. k. 13C/123/2015 - 91, takto
rozhodol:
Medzitýmny rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že právo žalobcu na náhradu škody od žalovaného je dané.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení obžalovaného spod obžaloby sa trestné konanie končí, a teda zanikajú aj účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti), začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Žalobca výslovne označil za nezákonné rozhodnutie uznesenie o vznesení obvinenia tak, ako to vyplýva z podanej žaloby, ako aj žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a neodvodzuje nárok od iného rozhodnutia alebo úradného postupu, to znamená, že je bez významu, že v konaní bol vydaný aj trestný rozkaz, či odsudzujúci rozsudok, nakoľko tieto nikdy právoplatnosť nenadobudli. Vzhľadom na to, že v danom prípade žalobcova sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá, následne bola zo strany prokurátora podaná obžaloba je daná príslušnosť Generálnej prokuratúry SR pre konanie v mene štátu. V prípade, ak by žalobca namietal nezákonné rozhodnutie alebo nesprávne úradné postupy viacerých štátnych orgánov, na vec by bolo potrebné aplikovať § 4 ods. 1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z. z. pričom podľa uvedeného ustanovenia by bola taktiež príslušná Generálna prokuratúra, ako orgán, ktorému bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Vo vzťahu k obrane žalovaného, že nešlo o prípad nutnej obhajoby, a teda nebolo nevyhnutné, aby žalobca vynakladal prostriedky na svoju obhajobu a jeho práva boli orgánmi činnými v trestnom konaní garantované, okresný súd poukázal na to, že právo na obhajobu je jedným z ústavných práv občana, a teda týmto právom disponuje aj žalobca v postavení obžalovaného v trestnom konaní. Je zrejmé, že žalobca nie je osobu práva znalou, a teda dôvodne v predmetnej veci využil
svoje ústavné právo a za účelom zabezpečenia procesných práv v rámci trestného konania si zvolil obhajcu aj v trestnej veci, ktorá nutnú obhajobu nevyžadovala. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru je splnená podmienka priamej príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a protiprávnosťou konania žalovaného. Súd mal za to, že zodpovednosť žalovaného je daná, pričom zostáva však otázkou ďalšieho posúdenia do akej miery vzhľadom na príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného zastúpeného príslušnými orgánmi štátu a jednotlivými úkonmi obhajoby, vzniklo žalobcovi právo na náhradu tejto škody. Podľa názoru súdu nie všetky úkony právnej služby, ktoré nepochybne žalobcovi zo strany právneho zástupcu v trestnom konaní boli poskytnuté vznikli v priamej príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia. Žalobca síce nenamieta nesprávny postup súdu, náhradu škody voči tomuto subjektu v zastúpení SR si ani neuplatnil a návrh na predbežné prejednanie nedal, avšak táto skutočnosť z hľadiska určenia výšky škody nemôže zostať nepovšimnutou. Z uvedených dôvodov súd najskôr rozhodol medzitýmnym rozsudkom o tom, že právo žalobcu je dané a následne v prípade, ak tento rozsudok nadobudne právoplatnosť, bude súd sa zaberať otázkou výšky škody.
3. Proti rozsudku sa včas odvolal žalovaný. Rozsudok okresného súdu žiadal v plnom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. V prípade, ak by krajský súd napriek argumentácii žalovaného napadnutý rozsudok potvrdil, žiadal by odvolací súd voči potvrdzujúcemu rozhodnutiu pripustil dovolanie. Uviedol, že je nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia aj v prípade žalobcu vydal práve vyšetrovateľ policajného zboru. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že škodu musí spôsobiť prokurátor v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Pokiaľ titulom nároku na náhradu škody je uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je predbežne vykonateľné, t. j. odo dňa jeho vydania vyšetrovateľom PZ, potom nie je možné dospieť k záveru, že škodu spôsobil orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, a teda nie je možné aplikovať citované ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. Prokurátor nespôsobil škodu, ktorej sa poškodený domáha. Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/11/2010 a 16Co/121/2011 zo dňa 21. 07. 2011, ako aj na závery prijaté Ústavným súdom SR v náleze vedenom pod sp. zn. II. ÚS 163/2013 - 50 zo dňa 13. 11. 2013. S prihliadnutím na citovaný nález Ústavného súdu SR, a s prihliadnutím na osobitosti daného prípadu sa javí, že neexistuje základný predpoklad na priznanie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., a to „nezákonné rozhodnutie“. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo 201/2007, kde sa v odôvodnení vyjadril aj k nároku na nemajetkovú ujmu v prípade, ak bolo vznesené obvinenie proti fyzickej osobe.
4. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správny. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. S odvolaním žalovaného nesúhlasí a považuje ho za nedôvodné. Uviedol, že za nezákonné rozhodnutie naďalej považuje uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Lučenci, odbor kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality zo dňa 13. 03. 2012, ČVS: ORP-191/OVK-LC-2012, ktorým rozhodol o začatí trestného stíhania. Poukázal na tú skutočnosť, že z trestnej činnosti ho usvedčoval (navyše nepriamo) iba jediný svedok, a to JUDr. Rudolf Kulich, u ktorého bolo zistené, že jeho vzťah k žalobcovi je negatívny. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 08. 2010 sp. zn. 4MCdo/15/2009, nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 25/2011 zo dňa 24. 03. 2011. Má za to, že zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby má v tomto zmysle rovnaký význam, ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Škoda predstavuje finančné prostriedky, ktoré nevyhnutne vynaložil na odmenu za poskytovanie právnych služieb. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalovaného v tom smere, že nie je pasívne legitimovaným v tomto spore. Poukázal na právoplatný rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. 18C/194/2012, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/126/2013.
5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP medzitýmny rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil. 6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa
prechodných ustanovení upravených v § 470 podľa odseku 1 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Odvolací súd preskúmal vec na základe podaného odvolania žalovaného, ktorého právne účinky nastali predo dňom platnosti CSP, pričom aplikoval podľa odseku 1 vo veci už CSP. 8. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne vo výroku, ako aj v odôvodnení. Pri rozhodovaní odvolací súd vychádza z rozhodovacej praxe odvolacieho súdu, na ktorú poukázal aj žalobca, napríklad rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.: 17 Co/984/2013. Odvolaním žalovaný napadol výrok rozhodnutia, keď jeho základná argumentácia v odvolaní smeruje k tomu, ktorý orgán má za štát v tomto spore konať, resp. štát zastupovať. Podľa názoru Generálnej prokuratúry SR za žalovaného malo konať ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Odvolací súd sa však s jeho argumentáciou nestotožňuje a považuje ju za účelovú ako aj v rozpore s platnou judikatúrou. 9. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie a napadnutý rozsudok okresného súdu považuje za vecne správny. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalovaného odvolací súd udáva, že súdna prax dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (porovnaj rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/6/1990 zo dňa 23. 02. 1990 uverejnené v zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov pod číslom R35/1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/53/1993 zo dňa 28. 06. 1993 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18. 08. 2010). V tomto smere preto neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené z dôvodu nezákonnosti. 10. Rovnako neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi nemožno považovať za nezákonné, pretože v čase vznesenia obvinenia boli splnené všetky zákonné predpoklady. Zodpovednosť štátu za škodu je koncipovaná ako objektívna, t.j. bez ohľadu na akékoľvek zavinenie (§ 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). V tejto súvislosti preto platí, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením treba hľadať nielen v ustanovení článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela súdna prax k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania (porovnaj citované uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30.11.2009 alebo sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010).
11. Podstata argumentácie žalovaného spočíva v tom, že uznesenie o vznesení obvinenia, v dôsledku ktorého vznikla žalobcovi škoda, nevydal prokurátor, ale policajt, tak ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. na vznik oprávnenia GP SR konať v mene štátu nevyžaduje, aby prokurátor nezákonné rozhodnutie v trestnom konaní sám vydal, ale aby škodu spôsobil. V preskúmavanej veci prokurátor sťažnosť podanú proti uzneseniu o vznesení obvinenia podanú žalobcom zamietol a podal naňho obžalobu. Orgánom oprávneným konať v mene štátu tak nemôže byť MV SR, ktoré toto oprávnenie po nadobudnutí účinnosti novej právnej úpravy vykonanej zákonom č. 412/2012
Z. z. stratilo, ani Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“), pretože škoda nevznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) a nie je splnený predpoklad, že nie je možné určiť príslušný štátny orgán oprávnený konať v mene štátu (§ 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Nová úprava pôsobnosti orgánov konajúcich v mene štátu účinná od 1. januára 2013 neobsahuje prechodné ustanovenia, preto sa v zmysle princípu nepravej retroaktivity uplatní aj na všetky neskončené konania o náhradu škody voči štátu spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu. 12. Odvolací v súlade s rozhodovacou praxou Krajského súdu v Banskej Bystrici uvádza, že štátnym orgánom oprávneným konať za Slovenskú republiku v súdnom konaní začatom do 31. decembra 2012 v prípade uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia vydané povereným príslušníkom policajného zboru, proti ktorému podanú sťažnosť prokurátor zamietol a podal obžalobu príslušnému súdu za situácie, že poškodený podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody štátnemu orgánu príslušnému podľa predpisov účinných do 31. decembra 2012, je s účinnosťou od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Zákonom č. 412/2012 Z. z. došlo k presnejšiemu vymedzeniu oprávnenia jednotlivých štátnych orgánov (z hľadiska prejednávanej veci najmä z hľadiska MV SR a GP SR) konať za štát v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.; účelom zákona č. 412/2012 Z. z. bolo podľa poznatkov aplikačnej praxe precizovať príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou štátu za nezákonné rozhodnutie, pretože existovali prípady, kedy nebolo možné jednoznačne určiť zodpovedný orgán v trestnom konaní. Zákon č. 412/2012 Z. z. nepochybne zvýraznil postavenie prokurátora v trestnom konaní s dôrazom na význam jeho rozhodnutia o podanej sťažnosti obvineného (poškodeného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia a o podaní obžaloby príslušnému súdu z hľadiska určenia štátneho orgánu oprávneného zastupovať štát v konaní o náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Preto aj keď nezákonným rozhodnutím je stále uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vydal príslušný policajt (§ 10 ods. 8 Trestného poriadku), oprávnenie MV SR konať za štát v rámci konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím zostala (z hľadiska prejednávanej veci) zachovaná len pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal obžalobu (v opačnom prípade je preto potrebné dospieť k názoru, že MV SR oprávnenie konať za štát nemá); preto v prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného (poškodeného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne a následne podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá tým oprávnenie GP SR konať za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Prokurátor svojím aktívnym konaním, t. j. zamietnutím sťažnosti a podaním obžaloby, zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, hoci mu právny poriadok dáva oprávnenie konať aj inak, napr. zastaviť trestné stíhanie alebo postúpiť vec, preto právna úprava nezakotvuje v ustanovení § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. ako kritérium na založenie oprávnenia GP SR konať za štát v konaní o náhradu škody skutočnosť, že prokurátor nezákonné rozhodnutie vydal, ale že škodu spôsobil v trestnom konaní. K spôsobeniu škody v tomto prípade zo strany prokurátora nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým, že ho nevyužijúc svoju kompetenciu nezruší, trestné stíhanie obvineného nezastaví, nepostúpi vec, teda osvojí si závery nezákonného rozhodnutia a podá na základe nich obžalobu. 13. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého odvolací súd môže odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Podľa článku 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo základných princípov CSP a nezistil dôvod odkloniť sa od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššie súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. októbra 2015 sp. zn.: 8 Cdo 289/2014 uverejneného Zbierke stanoviska Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 1/2016 pod poradovým číslom 6, v zmysle ktorého bol prijatý záver: „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti. “
14. Odvolací súd preto v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, t.j. súčasné (kumulatívne) splnenie troch podmienok: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia (predmetné uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 13. 03. 2012), 2/ vznik škody (vynaložené trovy obhajoby) a 3/ príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nutnosť úhrady trov obhajoby v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu). V zmysle § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie s tým, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie).
15. O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 3 CSP.
16. Návrhom žalovaného na pripustenie dovolacej otázky sa odvolací súd nemohol zaoberať, vzhľadom na platnosť a účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. CSP, podľa ktorého v zmysle § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 17. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).