Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10To/30/2016

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov I.. Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 8.2.2017, v trestnej veci proti obžalovanému I. C. pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/64/2015 zo dňa 9.5.2016 takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného I. C..

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný I. C. uznaný za vinného zo zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 28.02.2014 v čase medzi 14.30 hod. do 15.00 hod. neoprávnene vnikol do izby č. 305 nachádzajúcej sa na treťom poschodí K. M. na ul. E. č. XX vo D., ktorú užíval dôchodca I. J., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D., kde bol aj prihlásený k trvalému pobytu, bez jeho súhlasu a vedomia tak, že tento si zabezpečil pravý kľúč od vchodových dverí, týmto odomkol zámok na vchodových dverách izby a následne, keď sa v tejto nachádzal pri otvorenej skrini so zdvihnutými rukami, bol vyrušený I. J., ktorý po svojom návrate z nákupu si vchodové dvere svojej izby odomkol svojím kľúčom a po tom, čo povedal: „čo som to urobil!“, následne zatvoril za sebou dvere a bez slova z izby odišiel, kde z tejto izby žiadne veci neodcudzil a nespôsobil žiadnu škodu.

Za to mu podľa § 194 ods. 3 Tr. zákona, s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, výkon ktorého podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona, s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona mu bol podmienečne odložený a zároveň uložený probačný dohľad nad jeho správaním.

Súčasne podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba v trvaní 2 rokov a podľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zákona tiež povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu.

Proti uvedenému rozsudku podal obžalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré neskôr prostredníctvom svojho obhajcu aj písomne odôvodnil. Namieta nejasnosti pri vyhodnocovaní výpovede poškodeného I. J. prvostupňovým súdom, ako aj nevysporiadanie sa s rozpormi v tvrdeniach poškodeného, ktorý pri podaní trestného oznámenia dňa 12.3.2014 uviedol, že ku skutku malo dôjsť 7.3.2014 a rovnako tiež vo svojom výsluchu a pri konfrontácii. No po tom, čo v prípravnom konaní on v pozícii svedka uviedol, že dňa 7.3.2014 mal dovolenku, tak bol poškodený I. J. prepočutý na polícii, kde zmenil dátum skutku. Všetci svedkovia uvádzali, že poškodený bol zdravotne v poriadku. Ak teda 12.3.2014 podal trestné oznámenie a bol zdravotne v poriadku, nie je zrejmé prečo by si nepamätal presný termín, ak 7.3.2014 bolo len päť dní dozadu. Tu považuje za potrebné poukázať na to, že

svedkyňa V. vo svojom zázname zo dňa 17.3.2014 uviedla, že o celej veci ju informoval poškodený dňa 11.3.2014, načo bola privolaná hliadka mestskej polície a bolo podané trestné oznámenie 12.3.2014. Svedok I. V. v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom uviedol, že po tom, ako vyhodnotil informácie, postúpil vec štátnej polícii. Podľa neho ak svedok V. bol privolaný p. V. bezprostredne po tom, ako sa to táto svedkyňa dozvedela, tak to muselo byť 11.3.2014, nakoľko sama svedkyňa V. uviedla, že bezprostredne po tom, ako sa o veci dozvedela, kontaktovala políciu. Ak by sa o veci dozvedela už 5.3.2014 je presvedčený, že je veľmi nepravdepodobné, aby vec riešila až 11.3.2015, čo je skoro o týždeň neskôr. V samotných výpovediach svedkyne V., ktorá jediná mala získať informácie priamo od poškodeného, sú značné rozpory a nejasnosti, ktoré nemôžu byť na jeho ťarchu, ale na jeho prospech. Svedkyňa V. opísala zdravotný stav poškodeného tak, že bol „v dobrom zdravotnom a mentálnom stave, netrpel výpadkami pamäte“. Potom mu nie je zrejmé, ako je možné, že pri podaní trestného oznámenia poškodený uviedol dátum 7.3.2014, čo potom ešte pri dvoch procesných úkonoch zopakoval a až po jeho výpovedi ešte v pozícii svedka dňa 13.5.2014 s odstupom dvoch mesiacov poškodený uviedol, že sa pomýlil. To podľa neho vyvoláva značné pochybnosti o tom, či sa skutok stal. Je toho názoru, že sú pochybnosti aj o tom, akým spôsobom poškodený zmenil svoju výpoveď pri výsluchu 13.5.2014 po tom, ako bolo preukázané, že skutok sa nemohol stať 7.3.2014. Zo samotnej zápisnice nevyplýva skutočnosť, akým spôsobom vyšetrovateľ vykonal tento výsluch, či to bolo na podnet poškodeného, alebo na podnet vyšetrovateľa, nakoľko ak by to bolo na podnet vyšetrovateľa tento výsluch nebolo potrebné vykonať, lebo dňa 7.5.2014 pri konfrontácii mohol byť tento rozpor odstránený, resp. neodstránený. V čase vykonávania konfrontácie vyšetrovateľ z jeho výpovede vedel, že dňa 7.3.2014 nebol v práci, napriek tomu dal vyšetrovateľ poškodenému otázku, aby opísal, čo sa stalo dňa 7.3.2014. Ak bolo zrejmé v čase vykonávania konfrontácie, že on v uvedený deň nebol v práci a poškodený zotrval na tom, že to bolo 7.3.2014, v danom prípade vyvstávajú pochybnosti o tom, či sa skutok vôbec stal, ak poškodený mal byť zdravotne v poriadku primerane k svojmu veku. Ak by sa výsluch poškodeného dňa 13.5.2014 konal na podnet vyšetrovateľa domnieva sa, že by to bolo asi formou otázok. Ak by sa výsluch konal na podnet poškodeného, tak si kladie otázku prečo vyšetrovateľ nepodal poškodenému ďalšie otázky za účelom odstránenia pochybností o tom, kedy sa skutočne skutok stal. Za ďalšiu významnú skutočnosť, s ktorou sa súd prvého stupňa nevysporiadal, považuje aj rozpor vo výpovedi poškodeného, ktorý uviedol, že „ako vošiel do izby uvidel tam obžalovaného, ktorý povedal, čo som to urobil, ako stál pri skrini, čo mohlo trvať 3-4 minúty“. Z uvedeného výsluchu nie je zrejmé, čo sa počas tejto doby dialo, pričom podľa jeho názoru je to dosť dlhá doba nato, aby ju poškodený neopísal. Aj táto skutočnosť podľa neho vyvoláva pochybnosti o tom, či sa skutok stal a ako sa stal. Z rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva, akým spôsobom vyhodnotil výpoveď svedkyne V. so zreteľom na jej zápis zo dňa 17.3.2014, ktoré sú v značnom rozpore aj s prihliadnutím na výsluch poškodeného. Poukazuje na výpoveď svedkyne V. v konaní pred súdom, keď na otázku obhajcu uviedla, že jej poškodený túto skutočnosť oznámil až dňa 11.3.2014 a nie dňa 5.3.2014, že to nevie vysvetliť, nepamätá si tento dátum, ale len to, že on už nebol v práci, bol na dovolenke, a tiež že si vôbec nepamätá, či záznam dňa 17.3.2014 vyhotovovala. V prípravnom konaní svedkyňa dňa 13.5.2014 pritom vo svojej výpovedi uviedla, že poškodený jej to oznámil 5.3.2014 s tým, že o veci informovala nadriadených dňa 5.3.2014 a že obžalovaný bol ešte v práci. Ďalej sa domnieva, že značné pochybnosti o spôsobe vykonávania úkonov v prípravnom konaní vyvoláva aj výpoveď svedkyne MUDr. V., ktorá v konaní pred súdom uviedla, že poškodeného osobne nevyšetrila. V prípravnom konaní na otázku vyšetrovateľa, že aké je vystupovanie a komunikácia I. J. s ňou uviedla, že počas predpisovania liekov u nej v ambulancii sa vystupovanie a komunikácia s týmto pacientom javí ako primeraná. Následne poukazuje na rozsudok NS SR vo veci 4Tdo XX/XXXX zo dňa 19.6.2012, podľa ktorého „zo zásady prezumpcie neviny pri dokazovaní vyplýva pravidlo, že ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného - in dubio pro reo a pravidlo, že obvinenému musí byť vina preukázaná a tento nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech. Odsudzujúci rozsudok môže byť pritom vydaný len v prípade, ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o vine obvineného, a v prípade, ak vina obvineného nie je preukázaná, musí byť obvinený oslobodený spod obžaloby podľa § 285.“ Cituje aj nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 910/07 zo dňa 23.09.2008, podľa ktorého „je nevyhnutnou podmienkou procesu vedeného v právnom štáte, aby rozhodnutia, ktoré sú spôsobilé obmedziť osobnú slobodu (takým rozhodnutím je i rozhodnutie o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, pretože aj ono zužuje priestor pre slobodné správanie sa odsúdeného v priebehu plynutia doby podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody), boli vydávané na základe takých skutkových zistení, ktoré vykazujú taký stupeň istoty, ktorý je možné od ľudského poznania požadovať, teda aspoň na úrovni všeobecného pravidla - preukázanie mimo akúkoľvek rozumnú pochybnosť. Aj

keď sa toto prísne pravidlo vzťahuje predovšetkým na dosiahnutie čo najvyššej možnej istoty ohľadom záveru vyplývajúceho z dôkazov, neznamená to, že súd nemusí dodržať vysoký štandard i pokiaľ ide o samotnú výpovednú schopnosť a hodnovernosť dôkazu. Aj keď všeobecne platí, že procesné predpisy ponechávajú, pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, voľnú úvahu sudcovi všeobecného súdu, voľné uváženie nemôže byť celkom absolútne; naopak, ochrana prostredníctvom ústavou zaručených základných práv vzťahujúcich sa k postaveniu obvineného v trestnom konaní, tvorí rámec, ktorý je potrebné i pri voľnom hodnotení rešpektovať. Existujú preto určité základné a podstatné zásady, ktoré je potrebné pri nakladaní s dôkazom rešpektovať.“ Podľa jeho názoru štát v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno a jeho vina nebola preukázaná bez dôvodných pochybností. Preto aj na základe vyššie uvedených skutočností na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zrušil výrok o vine napadnutého rozsudku a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby napadnuté rozhodnutie sám zmenil podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku a jeho spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Tr. poriadku oslobodil, pretože nebolo dokázané, aby sa stal skutok uvedený v obžalobe.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pritom prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a následne i právnym záverom.

Z dôvodov napadnutého rozsudku vyplýva, ktoré dôkazy boli pred súdom prvého stupňa vykonané, ako aj to, ktoré skutočnosti z jednotlivých dôkazov vyplynuli. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva aj skutočnosť, ako prvostupňový súd jednotlivé dôkazy hodnotil. V tomto smere sú dôvody napadnutého rozsudku podrobné a až na nižšie uvedené nepodstatné chyby vecne správne, a preto na tieto krajský súd v podrobnostiach aj poukazuje.

Napriek tomu, že obžalovaný spáchanie trestného činu poprel, brániac sa tým, že skutočnosti, ktoré sa mu kladú za vinu, sú nepravdivé a voči jeho osobe vykonštruované a že u poškodeného J., o ktorého svedecké výpovede sa uznanie jeho viny opiera, sa začala prejavovať demencia, tak aj podľa krajského súdu výrok o vine je možné oprieť o súhrn dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez rozumných pochybností odôvodňujú záver, že sa skutok stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.

V prvom rade je potrebné poukázať na svedeckú výpoveď I. J., ktorý hodnoverne a logicky popísal, ako vo svojom byte v K. M., napriek riadnemu uzamknutiu dverí, po svojom návrate z obchodu prichytil obžalovaného pri otvorenej skrini s rukami pri hornej polici s košeľami. Je síce pravdou, že poškodený spočiatku ako deň skutku uvádzal 7.3.2014, no sám potom pri ďalšom výsluchu tento deň opravil tak, že sa skutok stal 28.2.2014. U dôchodcu bývajúceho samého, pre život ktorého dátum nemá žiaden osobitný význam, uvedené pomýlenie dátumu nemožno hodnotiť ako skutočnosť, ktorá by spochybňovala hodnovernosť jeho výpovede pokiaľ ide aj o priebeh samotného deja. Priebeh skutku, vrátane času jeho spáchania, totiž poškodený vždy popisoval rovnako, pričom aj deň, na ktorý dátumy 7.3.2014 a 28.2.2014 pripadali, bol piatok.

Skutočnosť, že skutok sa stal 28.2.2014 a že pri prvých úkonoch prípravného konania došlo zo strany poškodeného len k mýlke v dátume, potvrdzujú aj ďalšie dôkazy. Takým dôkazom je najmä list K. M. zo dňa 17.3.2014 adresovaný Mestskému úradu Svit, označený ako zápis o oznámení I. J. a podpísaného I. J. a vedúcou K. C. V., z ktorého je zrejmé, že poškodený konanie obžalovaného oznámil vedúcej K. dňa 11.3.2014, pričom uvádzal, že obžalovaného vo svojej izbe pri prehľadávaní skrine po návrate z obchodu pristihol dňa 28.2.2014. Tento dôkaz v trestnom konaní predložilo Mesto Svit.

Hodnovernosť svedeckých výpovedí poškodeného I. J. potvrdzujú aj ďalšie dôkazy. Poukázať je potrebné predovšetkým na výpovede svedkov C. V., I. D. (pracujúce v K.) a I. V. (mestského policajta), ktorým I. J. opakovane nielen popisoval, ale aj ukazoval priebeh skutkového deja tak, ako bol ustálený aj v napadnutom rozsudku. V súlade s týmto popisom bol vykonaný aj vyšetrovací pokus, pri ktorom nevznikli žiadne pochybnosti o reálnosti tvrdení poškodeného.

Pochybnosti o tvrdeniach poškodeného I. J. nevyvoláva ani jeho vtedajší zdravotný stav, či jeho správanie sa. Svedkyňa MUDr. C. V. ako ošetrujúca lekárka I. J. uviedla, že tohto ošetrovala 14.4.2014 a 20.6.2014 a predpísala mu len kardiologické lieky, ktoré nemajú vedľajšie účinky. Ak by pri vyšetrení pacienta zistila v jeho správaní nejakú psychickú odchýlku, poslala by ho na odborné vyšetrenie.

Čo sa týka osoby poškodeného I. J., podľa vedúcej K. C. V. išlo o vitálneho dôchodcu, ktorý chodil s klubom dôchodcov po výletoch, netrpel demenciou, všetky platby si zabezpečoval a vykonával sám, napr. sám chodil do banky. Nie je si vedomá, aby poškodený v čase skutku trpel výpadkami pamäte. Neužíval ani lieky predpísané psychiatrom, ale len lieky na srdce a tlak, pričom sám si ich aj dávkoval a sám si ich chodil predpisovať. Až do jeho smrti sa u neho nevyskytli žiadne problémy, pre ktoré by musel on alebo oni s ním navštíviť psychológa alebo psychiatra. Keď jej poškodený oznamoval čo sa stalo, bol pokojný, nechcel to dokonca povedať ani svojim príbuzným a najprv ani vedeniu K.. Nechcel nikoho obviniť, povedal jej to zrozumiteľnými slovami, jeho slová dávali zmysel, nepripadal jej v tom čase ako človek, ktorý by zabúdal alebo si nepamätal.

Tieto skutočnosti týkajúce sa správania a zdravia poškodeného I. J. potvrdila aj svedkyňa I. D., terénna opatrovateľka v K., ktorej sa tiež zdôveril s tým, čo sa mu stalo 28.2.2014. Poškodený sa jej vtedy javil ako nešťastný z toho, že sa mu také niečo stalo, určite však môže povedať, že demenciou či stratou pamäte netrpel, správal sa úplne normálne, nemal nejaké zdravotné problémy viditeľného rázu a súvisiace s jeho pamäťou. Nevie o tom, aby poškodený mal v K. nejaký konflikt. Na ňu poškodený pôsobil ako kľudný a vyrovnaný človek, vedel sa zasmiať, pričom nebol ani typom sťažovateľa.

Aj podľa mestského policajta I. V. pri opisovaní priebehu skutku poškodený na neho nepôsobil rozrušene, vyjadroval sa vecne a nemal problém s vyjadrovaním.

Z uvedeného je teda zrejmé, že zdravotný stav a ani povahové črty poškodeného I. J. nedávajú ani najmenší dôvod pochybovať o pravdivosti jeho tvrdení, na základe ktorých prvostupňový súd ustálil svoje skutkové závery. Tvrdenia obžalovaného o prejavujúcej sa demencii poškodeného je preto potrebné považovať len za jeho účelovú obranu, v snahe vyvolať pochybnosti o svojej vine za spáchaný skutok.

Napriek tomu, že obžalovaný sa snažil spochybniť svedecké výpovede poškodeného, tak neuviedol žiadny motív, pre ktorý by mu poškodený I. J. mohol chcieť uškodiť. Takýto motív nezistil ani krajský súd, pričom vykonané dôkazy nesvedčia ani o tom, aby bola svedecká výpoveď poškodeného niečím alebo niekým ovplyvnená.

Vzhľadom na uvedené, napriek úmrtiu poškodeného I. J. 5.10.2014 (teda krátko pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia obžalovanému) ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že skutok tak, ako ho ustálil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, sa stal a že ho ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný. Zápisnice o svedeckých výpovediach poškodeného boli za podmienok stanovených v § 263 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku prečítané na hlavnom pojednávaní, pričom skutočnosti z nich plynúce boli overené súhrnom ďalších dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a vyhodnotené spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku.

Za zákonne vykonané dôkazy však nie je možné považovať vykonanie výsluchu svedkýň X. T. a C. P. na hlavnom pojednávaní dňa 20.4.2016 a prečítanie zápisníc o ich skorších výpovediach podľa § 263 ods. 4 Tr. poriadku.

Ako z obsahu zápisnice o hlavnom pojednávaní z 20.4.2016 plynie, svedkyne X. T. a C. P. boli prvostupňovým súdom nesprávne poučené o práve odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 1, 2 Tr. poriadku s poukazom, že nebohý poškodený I. J. bol ich brat. Toto právo odoprieť výpoveď obe svedkyne na hlavnom pojednávaní využili, po čom prvostupňový súd podľa § 263 ods. 4 Tr. poriadku prečítal zápisnice o výpovediach svedkýň z prípravného konania.

Podľa § 263 ods. 4 Tr. poriadku zápisnicu o výpovedi svedka, ktorý na hlavnom pojednávaní využil svoje právo odoprieť výpoveď podľa § 130 <aspi://module='ASPI'&link='301/2005%20Z.z.%2523130'&ucin- k-dni='30.12.9999'>, možno prečítať len za predpokladu, že bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona.

Z ust. § 130 ods. 1, 2 Tr. poriadku vyplýva, že právo odoprieť výpoveď ako svedok má príbuzný obvineného v priamom rade, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Svedok je oprávnený odoprieť vypovedať tiež vtedy, ak by výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťoval ako vlastnú ujmu. Svedok je oprávnený odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ústne alebo písomne pod podmienkou mlčanlivosti ako osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou.

Svedkyne X. T. a C. P. však nie sú v pomere uvedenom v § 130 Tr. poriadku, ale sú len sestrami poškodeného I. J., pričom takýto pomer právo odoprieť výpoveď nezakladá. Preto odopretie výpovede týchto svedkýň na hlavnom pojednávaní bolo neoprávnené a dôkazy prečítaním zápisníc o ich skorších výpovediach je potrebné považovať za vykonané v rozpore s ustanoveniami Tr. poriadku. Pre nesprávne poučenie prvostupňovým súdom do úvahy neprichádzalo ani prečítanie zápisníc o skorších výpovediach týchto svedkýň podľa § 263 ods. 3 písm. c) Tr. poriadku.

Výpovede uvedených svedkýň však pre rozhodnutie veci neboli významné, pretože sa vyjadrovali len k ich vzájomnému vzťahu s poškodeným I. J. a k jeho správaniu sa, teda k takým skutočnostiam, ktoré nie sú podstatné pre rozhodnutie, resp. ktoré boli objasnené inými dôkazmi, najmä svedeckými výpoveďami MUDr. C. V., C. V., I. D., či I. V..

Preto aj bez prihliadnutia na výpovede svedkýň X. T. a C. P. sú podľa krajského súdu skutkové závery napadnutého rozsudku vecne správne.

Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá potom aj právna kvalifikácia. Je totiž nepochybné, že obžalovaný neoprávnene vnikol do obydlia iného, čin spáchal prekonaním prekážky, ktorej účelom je zabrániť vniknutiu a voči osobe vyššieho veku, teda chránenej osobe. Konal pritom vo forme priameho úmyslu (§ 15 písm. a) Tr. zákona). Tým po objektívnej i subjektívnej stránke naplnil všetky pojmové znaky zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Tr. zákona.

Pochybenia, ktoré by bolo možné napraviť v prospech obžalovaného nezistil krajský súd ani pri rozhodovaní o treste. Prvostupňový súd totiž, po zohľadnení zásad ukladania trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1 až 4 Tr. zákona, uložil obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici ustanovenej v § 194 ods. 3 Tr. zákona vo výmere 3 rokov. Trest ukladal pritom v rámci trestnej sadzby upravenej podľa § 38 ods. 3 Tr. zákona od 3 rokov až do 6 rokov 4 mesiacov a to vzhľadom na zistenie len poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. j) Tr. zákona bez zistenia priťažujúcej okolnosti.

Za rozhodnutie v súlade so zákonom je potrebné považovať aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o povolení podmienečného odkladu výkonu uloženého trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu dvoch rokov, za súčasného nariadenia probačného dohľadu nad správaním obžalovaného a uloženie povinnosti podľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zákona.

Keďže teda krajský súd nezistil žiaden dôvod na zmenu rozhodnutia v prospech obžalovaného, jeho odvolanie ako nedôvodné v zmysle ust. § 319 Tr. poriadku zamietol. jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.