Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/276/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov senátu Mgr. Fedora Benku a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: PhDr. Ing. M. Phil. E. L., PhD., bytom E., Y. č. XXXX/XX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Mgr. Marek Benedik, s.r.o. so sídlom Bratislava, Rudnayovo námestie č. 1, proti žalovaným: 1/ Národná banka Slovenska, so sídlom Bratislava, Imricha Karvaša č. 1, 2/ Slovenská republika - Národná banka Slovenska, so sídlom Bratislava, Imricha Karvaša č. 1, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 10. mája 2010, č.k. 7C/106/2004-331 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 07.júna 2010 č.k. 7C/106/2004-344 a opravným uznesením zo dňa 09.06.2010 č.k. 7C/106/2004-347, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej smerujúcej voči žalovanej 1/ týkajúcej sa nepeňažného zadosťučinenia p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

1. Napádaným rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalovaná 2/ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia z 21.05.2003 č. UBD - 760 -1/2003 ( ďalej len „rozhodnutie UBD“) uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa ustanovení § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia UBD, hoci žalobca požadované kritériá spĺňal, uložil žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti rozsudku náhradu nemajetkovej ujmy 30.126,- eur (podľa opravného uznesenia sumu 3.319,39 eur), žalobu voči žalovanej 1/ zamietol ( doplňujúcim rozsudkom) a žalobcovi priznal náhradu trov konania v percentuálnom vyjadrení 75%, pričom zaviazal žalovanú 2/ zaplatiť túto sumu do rúk právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal pritom z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými mal preukázané, že žalobca bol zamestnancom J. L., a.s., kde pôsobil vo funkcii generálneho riaditeľa divízie riadenia kríz. Keď J. L., a.s. požiadala dňa 28.04.2003 o predchádzajúci súhlas so zvolením žalobcu za nového člena predstavenstva, ktorý sa vyžadoval pre ustanovenie žalobcu do novej funkcie v zmysle ust. § 9 ods. 4 zák. č. 483/2001 Z.z., žalovaná 1/ rozhodla, že požadovaný súhlas neudeľuje, pričom svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že po posúdení odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti navrhovaného kandidáta podľa § 7 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. a podľa jej Opatrenia č. 12/2001 dospela k záveru, že kandidát nespĺňa požadované kritériá. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu, že tento záver nebol opodstatnený, rozhodnutie UBD zasiahlo do osobnostných práv žalobcu a malo nepriaznivý vplyv na jeho súkromný aj pracovný život, predovšetkým odbornú povesť a postavenie v J. L., a.s.. Súd prvej inštancie potom uzavrel, že žalobca sa dôvodne domáha podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ochrany osobnosti, v rámci ktorej žiada aj náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutím UBD, ktoré nezohľadnilo splnenie zákonom určených

kritérií pre odbornú spôsobilosť a dôveryhodnosť žalobcu, bolo totiž neoprávnene zasiahnuté do jeho osobnostných práv takým spôsobom a s takými dôsledkami, ktoré opodstatňujú aj priznanie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V danom prípade je pasívne legitimovanou žalovaná 2/, ktorá plní prostredníctvom žalovanej 1/ úlohy na úseku bankového dohľadu. Žalobu potom voči žalovanej 1/ zamietol z dôvodu nedostatku jej pasívnej legitimácie v spore.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca aj žalovaná 2/. Žalobca tak urobil v časti o zamietnutie žaloby voči žalovanej 1/ argumentujúc najmä procesnou opatrnosťou z dôvodu nie celkom ujasnenej otázky pasívnej vecnej legitimácie a žalovaná 2/ v časti, v ktorej súd žalobe smerujúcej voči nej vyhovel. Žalovaná 2/ v odvolaní dôvodila jednak absenciou jej vecnej pasívnej legitimácie v spore, jednak potom tým, že rozhodnutie UBD je rozhodnutím orgánu verejnej správy, ktoré je právoplatné a teda záväzné pre všetky štátne orgány vrátane súdov. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí č. 2Sž-38/2006 zo dňa 05.09.2007 ako aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí III. ÚS 176/08 zo dňa 28.05.2008 konanie na podnet žalobcu zastavili, resp. ÚS SR jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom v oboch rozhodnutiach súdy skonštatovali, že napadnutým rozhodnutím neboli porušené subjektívne práva žalobcu, že ním nedošlo k žiadnej zmene pomerov žalobcu a k ukráteniu žalobcu na jeho právach, a teda ani na jeho osobnostných právach a tiež nedošlo k porušeniu základných práva a slobôd žalobcu. Odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu je v rozpore s ustálenou judikatúrou, podľa ktorej môžu súdy preskúmavať rozhodnutia iných orgánov iba v rámci správneho súdnictva, pretože ak súd vyslovil, že žalovaná 2/ tým, že v odôvodnení rozhodnutia UBD uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z., hoci žalobca požadované kritériá spĺňal, de facto preskúmaval toto rozhodnutie, aj keď na to nie je príslušný. Odvolateľ preto navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobu voči žalovanej 2/ zamietne s tým, že v opačnom prípade žiadal vo výroku vysloviť, že je prípustné dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

3. Tunajší súd ako súd odvolací rozsudkom z 24.01.2012 sp. zn. 10Co 277/2010-371 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej týkajúci sa nepeňažného zadosťučinenia zmenil tak, že určil, že žalovaná 1/ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia UBD uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov, vo zvyšku žalobu v tejto časti voči žalovanej 1/ a celkom voči žalovanej 2/ zamietol a napokon vo zvyšku veci samej voči žalovanej 1/ a v časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd tu vyslovil názor, že formálna právoplatnosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia UBD netvorí v danom prípade prekážku uplatňovania práva žalobcu na ochranu osobnosti. Skutočnosť, že v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. dôjde k prieskumu zákonnosti a postupu niektorého rozhodnutia správneho orgánu ( v danej veci išlo o konanie vedené podľa tohto ustanovenia na NS SR, ktorý uznesením z 5.9.2007 č.k. 2 Sž 38/2006-29 konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia UBD zastavil), nebráni tomu, aby sa dotknutý subjekt domáhal ochrany osobnosti, do ktorej bolo odôvodnením tohto rozhodnutia zasiahnuté. Odvolací súd konštatoval, že kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti sú v zákone č. 483/2001 Z.z. stanovené taxatívne, v danom prípade ale nebolo preukázané, že by žalobca nesplnil čo i len jedno z nich. Zodpovednosť za zásah do osobnosti však nenesie žalovaná 2/, ale žalovaná 1/, ktorá bezprostredne zasiahla do práv žalobcu a vo vzťahu k štátu má relatívne samostatné postavenie. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok zmenil a určil, že do osobnostných práv žalobcu neoprávnene zasiahla žalovaná 1/, pričom žalobu voči nej potom zamietol v tej časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že splnil stanovené kritériá. Žalobu voči žalovanej 2/ zamietol v celom rozsahu z dôvodu nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie. Vo zvyšku veci samej ( čo do priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) a vo vzťahu k trovám konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil ako nepreskúmateľný a tiež dostatočne nepodložený skutkovými zisteniami ( § 221 ods. 1 písm. f) a h) a ods. 2 O.s.p.), pričom zohľadnil aj procesné pochybenie súdu prvej inštancie ( mylné priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške takmer desaťnásobne prekračujúcej požadovanú sumu), ktoré nebolo možné napraviť opravným uznesením.

4. Na dovolanie žalobcu a žalovanej 1/ Najvyšší súd Slovenskej republiky ( ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom z 26.09.2013 sp. zn. 3Cdo 176/2012 dovolanie žalobcu zamietol a rozsudok odvolacieho súdu zrušil vo výroku, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej týkajúci sa nepeňažného zadosťučinenia zmenil určiac, že žalovaná 1/ neoprávnene

zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia UBD uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z., a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zamietajúci výrok najvyšší súd odôvodnil tým, že tak NBS ako aj štát sú samostatnými subjektmi práva a sú spôsobilé mať práva a povinnosti v zmysle § 18 a 20 OZ, pričom pri riešení otázky pasívnej legitimácie v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah do osobnostných práv označené konanie určitého štátneho orgánu, resp. rozhodnutie tohto orgánu ako výsledok konania, treba mať na zreteli to, že režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach, ako aj to, že platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti a právom na náhradu škody. Pokiaľ podľa zákona č. 58/1969 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, účinného v čase vydania rozhodnutia UBD platí, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán škodu spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody je štát, to isté neplatí vtedy, keď ide o ochranu osobnosti ( § 11 až 16 a pôvodcom zásahu je štátny orgán ( orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnosti. Preto sa najvyšší súd nestotožnil s názorom žalobcu, že pasívne vecne legitimovanou je v danom prípade žalovaná 2/ a z uvedeného dôvodu vzhľadom na správnosť záveru odvolacieho súdu, podľa ktorého je tu pasívne vecne legitimovanou žalovaná 1/, dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol. Na odôvodnenie zrušujúceho výroku svojho rozsudku najvyšší súd uviedol, že neoprávnenosť zásahu do osobnosti je spravidla vylúčená, ak k nemu malo dôjsť v rámci úradného konania a zásah nevybočil z medzí daných platnými predpismi. „Ak je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie tohto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani ak sa prípadne neskôr preukáže, že nebolo vydané dôvodne“ ( R 36/2009). Dovolací súd tiež pripomenul, že už v Zborníku III. Najvyššieho súdu, SEVT, Praha 1980, str. 197 bol vyslovený názor, že „ nemožno pripustiť žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia ( odôvodnenie rozhodnutia) proti orgánu, ktorý je povolaný také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiž slúžia opravné prostriedky proti rozhodnutiu, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa ust. § 165 O.s.p.“. Podľa názoru dovolacieho súdu, ktorý tieto názory nespochybnil, ale naopak - nadviazal na ne a z nich vychádzal - je však so zreteľom na individuálne okolnosti každej veci potrebná určitá diferenciácia zohľadňujúca aj to, v akom skutkovom a právnom rámci malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv. Nemožno preto celkom - len s poukazom na to, že ide o úradné rozhodnutie - vylúčiť napríklad úspešnosť žaloby, ktorou by sa občianskom súdnom konaní domáhala ochrany osobnosti tretia osoba, ktorá bola v odôvodnení rozhodnutia niektorého orgánu opísaná v dôsledku excesu konajúceho orgánu takým spôsobom, ktorý prekročil medze tzv. zákonnej licencie a nadobudol znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv. Preto aj v predmetnom konaní bol súd oprávnený skúmať iba to, či v prípade rozhodnutia UBD ide vôbec o správny akt, či bol vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu a či nadobudol právoplatnosť. Ak bolo v súlade so zákonom začaté príslušné konanie pred štátnym orgánom, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je jeho vydanie neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, i keď prípadne ide o vecne nesprávne rozhodnutie, výnimkou sú prípady, v ktorých sa orgán, uskutočňujúci konanie a vydávajúci rozhodnutie dopustil excesu ( vybočenia) z rámca daného právnou úpravou a neprípustne zasiahol do osobnostných práv, pričom kritériom pre rozlíšenie, či zásah bol (ne)oprávnený je vždy to, či ho v konkrétnom prípade (ne)možno podriadiť pod kategóriu výkonu zákonom predpokladaných právomocí orgánu. Pokiaľ odvolací súd pri posudzovaní rozhodnutia UBD z hľadiska možného zásahu do osobnostných práv žalobcu nezostal len pri skúmaní textu jeho odôvodnenia a v ňom obsiahnutých formulácií, ale pristúpil aj k posúdeniu toho, či žalobca v skutočnosti zákonné kritériá splňoval alebo nesplňoval, neprípustne prehodnocoval samo meritum rozhodnutia žalovanej 1/ a v rozpore so zákonom - mimo rámca správneho súdnictva preskúmal vecnú správnosť rozhodnutia iného orgánu verejnej moci. Na tom nič nemení skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia UBD neuvádza, konkrétne ktoré dôkazy žalovaná 1/ vykonala a k akým skutkovým zisteniam na ich základe dospela. I keby rozhodnutie UBD bolo prípadne v žalobcom uvádzanom zmysle nesprávne, neúplné, nepodložené alebo nepreskúmateľné, nič to nemení na tom, že zo žiadneho hľadiska nevybočila z rámca tzv. zákonnej licencie a neobsahuje žiadne formulácie alebo náznaky, ktoré by bolo možné objektívne považovať za zasahujúce do cti alebo dôstojnosti fyzickej osoby. Samo vysvetlenie zamietajúceho stanoviska žalovanej 1/ obsahuje v podstate len tie formulácie, ktoré používa zákon. To, čo žalovaná 1/ uviedla v odôvodnení rozhodnutia UBD na adresu žalobcu ( „že posúdila odbornú spôsobilosť a dôveryhodnosť navrhovaného kandidáta podľa ust. § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona o bankách a opatrenia Národnej banky Slovenska č. 12/2001. Kandidát nespĺňa

všetky požadované kritériá. Národná banka Slovenska na základe uvedeného skutkového a právneho stavu a po vyhodnotení dôkazov v rámci zákonom povolenej voľnej úvahy v zmysle ust. § 103 ods. 10 zákona o bankách rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia“), by zrejme tvorilo nevyhnutnú súčasť odôvodnenia aj jej každého iného rozhodnutia, ktorým by zamietala žiadosť niektorej banky o udelenie predchádzajúceho súhlasu s ustanovením do funkcie kandidáta vtedy ak by ( žalovaná 1) dospela k názoru, že tento kandidát nespĺňa kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti. Dovolací súd preto dospel k záveru, že žalovaná 1/ v dovolaní dôvodne namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu v otázke ( ne)oprávnenosti zásahu do osobnosti žalobcu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a preto rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Trnave, ktorému bola vec v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie, opätovne vec prejednal a rozsudkom zo dňa 08.04.2015 sp. zn. 10Co 251/2013 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo vyhovujúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa nepeňažného zadosťučinenia zmenil určiac, že žalovaná 1/ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia UBD uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. Tento svoj rozsudok, ktorým rozhodol odchylne od právneho názoru najvyššieho súdu zaujatého v zrušujúcom rozhodnutí, odôvodnil s poukazom na princípy právneho štátu a články Ústavy SR, dôvodiac najmä tým, že súd nižšieho stupňa je viazaný len takým názorom súdu vyššieho stupňa, ktorý je v súlade so zákonom, pričom v prejednávanej veci trpí rozhodnutie dovolacieho súdu nedostatkami rozhodnutia, keď súd nevysvetlil, aká iná cesta právnej ochrany by žalobcovi ešte ostala a či vôbec nejaká, tiež nevysvetlil, akým verejným záujmom by sa malo vo veci obhájiť nesplnenie povinnosti orgánu verejnej správy vypraviť jeho rozhodnutie náležitým, teda konkrétnym a aj objektívne presvedčivým odôvodnením, poskytujúcim ako žalobcovi, tak aj komukoľvek na veci priamo nezainteresovanému možnosť dozvedieť sa, v čom konkrétne mala spočívať prekážka ďalšieho kariérneho postupu žalobcu. Čo však bolo pre rozhodnutie sa krajského súdu zotrvať na už skôr ním vyslovených záveroch rozhodujúcim, bolo podsunutie odvolaciemu súdu zo strany najvyššieho súdu, že výsledkom porovnania obsahu odôvodnenia rozhodnutia UBD so zákonom taxatívne stanovenými predpokladmi udelenia súhlasu mal byť záver o neexistencii dôvodov pre zamietnutie predmetnej žiadosti, avšak takto odvolací súd nikdy neargumentoval, keď naopak základom argumentácie odvolacieho súdu boli závery o záväznosti a principiálnej nezmeniteľnosti výroku rozhodnutia inak preskúmateľného len v tzv. správnom súdnictve, hoc aj sprevádzané názorom o nedostatočnosti zdôvodnenia žiadnou zo žalovaných (a nepreukázaní nimi ani v prejednávanej veci), čo konkrétne zabránilo udeleniu požadovaného súhlasu so zvolením žalobcu za člena predstavenstva J. L., a.s. Odvolací súd napokon uviedol, že popri neexistencii žiadneho dôvodu ustupovať od názoru, podľa ktorého obsah odôvodnenia rozhodnutia UBD nezodpovedal požiadavke na uspokojivo odôvodnený výsledok rozhodovacej činnosti orgánu nadaného výkonom verejnej moci, totiž platí, že skoršie závery tunajšieho súdu o nevysvetlení, resp. nepreukázaní žiadnou zo žalovaných, v čom konkrétne spočíval dôvod odmietnutia udelenia súhlasu s voľbou žalobcu za člena predstavenstva jednej z komerčných bánk, nejde v žiadnom prípade interpretovať tak, že takto sa súd zároveň vyslovil v prospech neexistencie dôvodu NBS pre ňou zvolený postup, ale nimi treba rozumieť výlučne to, že žalobca mal právo na riadne a dostatočne konkrétne zdôvodnenie, ktoré zo zákonom požadovaných kritérií odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti nespĺňal. Práve konkrétnosť pomenovania závady je totiž tým, čo činí zo zásahu zásah oprávnený, pričom absenciu konkretizácie, vytvárajúcu tzv. živnú pôdu pre klebety treba považovať za ten exces (vybočenie) z medzí priznaných pri výkone verejnej moci orgánom k tejto povolaným a keďže niet sporu o tom, že v prípade excesu je namieste usudzovanie na neoprávnenosť zásahu, je potom zrejmé, že touto konkrétnou podobou odôvodnenia rozhodnutie UBD zasiahlo neoprávnene do osobnostných práv žalobcu, preto odvolací súd zotrval na svojej skoršej argumentácii z čiastočne zrušeného rozsudku, ktorou sa poukazovalo na právne aspekty rozhodovania NBS pri výkone činností na úseku tzv. bankového dozoru. Odvolací súd bol naďalej toho názoru, že formálna právoplatnosť (a nezmeniteľnosť) rozhodnutia žalovanej 1/ vydaného v konaní o požiadavke tretej (na žalobcovi nezávislej) osoby nepredstavuje prekážku uplatňovania (a to úspešného) práva žalobcu na ochranu osobnosti na takom skutkovom základe, že odôvodnenie rozhodnutia spôsobilo zásah do takéhoto práva. Konanie okresného súdu o žalobe na ochranu osobnosti tak nebolo prekročením oprávnení tomuto súdu prislúchajúcich najmä preto, že žalobca sa nedomáhal aj zrušenia či iného spôsobu odstránenia rozhodnutia UBD a žalobou vytýkané nedostatky, resp. pochybenia šli výlučne na vrub odôvodnenia rozhodnutia. V prejednávanej veci tak podľa názoru odvolacieho súdu šlo o procesne i vecne prípustné požiadavky majúce pôvod v práve na ochranu osobnosti.

6. Proti uvedenému rozsudku podala dovolanie žalovaná 1/ dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci a najvyšší súd uznesením sp. zn. 3Cdo 12/2016 zo dňa 31.03.2016 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí konštatoval, že už samo nerešpektovanie záväzného právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v jeho predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zakladá bez ďalšieho dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré v dôsledku nerešpektovania § 243d ods. 1 O.s.p. spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Pripomenul rozdiel medzi precedenčnou a kasačnou záväznosťou rozhodnutia súdu, pričom pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu ( odvolacieho alebo prvoinštančného) právnym názorom vysloveným dovolacím súdom. Je neprípustné, aby si nižší súd osoboval právo posudzovať správnosť rozhodnutia vyššieho súdu, organizácia všeobecných súdov je vybudovaná hierarchicky, viazanosť právnym názorom vyjadreným v kasačnom rozhodnutí inštančne vyššieho súdu vyplýva zo zmyslu kasácie v právnom poriadku a je vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Viazanosť odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v jeho kasačnom rozhodnutí síce tiež nie je absolútna, táto viazanosť sa však neuplatní iba vo výnimočných prípadoch ustálených aplikačnou praxou a právnou teóriou, pričom najčastejšie ide o prípad zmeny v skutkových zisteniach, alebo prípad zmeny právnej úpravy po zrušovacom rozhodnutí, prípadne z dôvodu zásadného judikatórneho posunu, pričom však v prejednávanej veci nešlo o žiadny z týchto prípadov. Najvyšší súd poukázal ďalej na to, že právny názor najvyššieho súdu zaujatý v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení nebol ojedinele zastávaný jediným senátom, ale bol za účasti sudcov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, zástupcov Generálnej prokuratúry SR a predstaviteľov vysokých škôl SR predmetom posudzovania na rokovaní tohto kolégia, uznesením ktorého bolo schválené jeho publikovanie v uvedenej zbierke a predmetné rozhodnutie sa tak stalo judikátom R 127/2014, právna veta ktorého znie: „Právne závery úradného rozhodnutia nemožno považovať za exces, v dôsledku ktorého by úradné rozhodnutie zasahovalo do osobnosti fyzickej osoby“. Dovolací súd potom zopakoval už skôr vyslovený právny názor, že obsah a formulácie rozhodnutia UBD nezasiahli do osobnostných práv žalobcu. Text rozhodnutia UBD ani z hľadiska obsahu ani z hľadiska formy použitých výrazových prostriedkov neobsahuje nič, čo by bolo spôsobilé zasiahnuť do osobnosti žalobcu. Stručné rozhodnutie UBD po posúdení odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti žalobcu v odôvodnení konštatovalo v podstate iba to, že žalobca nespĺňa požadované kritériá na výkon určitej funkcie. Ak na základe rozhodnutia UBD prípadne vznikli „klebety“ a „zmienky“, ako uvádzal odvolací súd, potom iba tieto mohli zasahovať do osobnosti žalobcu a nie samo rozhodnutie UBD. Pokiaľ odvolací súd považuje nedostatočné odôvodnenie za exces, zakladajúci neoprávnený zásah do osobnosti, podľa názoru najvyššieho súdu ide iba o vybočenie ( exces) z požiadavky, aby rozhodnutia štátnych orgánov ( orgánov verejnej moci) boli vecne správne, skutkovo dostatočne podložené a primerane odôvodnené, nejde ale o vybočenie ( exces) z tzv. zákonnej licencie, s ktorou je spojená dovolenosť zásahu. Ani prípadná nepodloženosť právnych záverov, na ktorých rozhodnutie spočíva, alebo jeho nepreskúmateľnosť nemôže byť teda považovaná za exces, ktorý by znamenal zásah do osobnosti fyzickej osoby. Aj podľa názoru dovolacieho súdu formálna právoplatnosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia správneho orgánu nepredstavuje dôvod, ktorý by v odôvodnených prípadoch prekážal uplatneniu práva na ochranu osobnosti, avšak odôvodneným prípadom je iba tzv. exces a v prejednávanej veci o taký nejde. Vychádzajúc z prieskumnej povahy dovolacieho konania, nebolo potom úlohou dovolacieho súdu dávať žalobcovi návod alebo výklad toho, ako má ( mal) postupovať a aký právny prostriedok má ( mal) zvoliť, aby dosiahol to, o čo mu išlo. Dovolací súd uzavrel, že zotrváva na svojich skorších záveroch, v plnom rozsahu na ne odkazuje a naďalej sa s nimi stotožňuje.

7. S účinnosťou od 01.07.2016 vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len , preto odvolací súd, postupujúc podľa jeho ustanovení, prejednal vec opätovne v medziach odvolania žalobcu ( § 379 a § 380 , to znamená vo veci samej v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby voči žalovanej 1/ a tiež vo výroku o trovách konania závislom na rozhodnutí vo veci samej a to bez pojednávania, keďže toto nebolo potrebné ( § 385 ods. 1 a súc viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tejto veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej treba považovať za správny i keď na základe iného právneho posúdenia než to urobil súd prvej inštancie.

8. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola žaloba, smerujúca voči žalovanej 1/ a žalovanej 2/ o určenie, že žalované neoprávnene zasiahli do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení

rozhodnutia UBD - 760 - 1/2003 z 21.05.2003 ( ďalej „rozhodnutie UBD“) žalovaná 1/ uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa ustanovení § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov, hoci žalobca požadované kritériá spĺňal a súčasne žaloba o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 3.319,39 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

9. Po odvolaní a dovolaní zostala predmetom konania žaloba smerujúca už len voči žalovanej 1/ a to: a) žaloba o určenie, že žalovaná neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia UBD uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § ustanovení § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov ( keď v časti, týkajúcej sa dovetku „ hoci žalobca požadované kritériá spĺňal“, už bolo právoplatne rozhodnuté Krajským súdom v Trnave rozsudkom sp. zn. 10Co/277/2010-371 zo dňa 24.01.2012, ktorý v tejto časti dovetku žalobu voči žalovanej 1/ zamietol ) a b) žaloba o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 3.319,39 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

10. V časti žaloby smerujúcej voči žalovanej 2/ bolo konanie právoplatne skončené, vyššie citovaným rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 24.01.2012, ktorým žalobu v celosti voči nej zamietol a toto rozhodnutie bolo potvrdené dovolacím súdom ( ktorý zamietol dovolanie žalobcu v časti zamietnutia žaloby voči žalovanej 2/).

11. Zo zostávajúceho predmetu konania tak, ako bol zhrnutý v bode 9. tohto rozsudku, je predmetom prieskumu odvolacieho súdu iba prvá časť, označená písmenom a), v ktorej časti najvyšší súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

12. Odvolací súd preto podrobil prieskumu napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej Okresný súd Galanta zamietol ( doplňujúcim rozsudkom zo dňa 07.06.2010) žalobu o určenie, že žalovaná 1/ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia UBD uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § ustanovení § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov a zistil, že toto rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie riadne zistený skutkový stav, avšak nezdieľa jeho právne závery vo veci.

13. Okresný súd založil svoje zamietajúce rozhodnutie na závere o absencii pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 1/, teda Národnej banky Slovenska v tomto spore, keď za pasívne legitimovanú považoval žalovanú 2/, t.j. Slovenskú republiku, za ktorú koná Národná banka Slovenska. Sporná otázka pasívnej vecnej legitimácie bola riešená následne v prvom odvolacom konaní ( sp. zn. 10Co/277/2010), a s názorom odvolacieho súdu sa stotožnil aj najvyšší súd, ktorý v rámci dovolacieho konania vedeného pod sp. zn. 3Cdo 176/2012 potvrdil správnosť právneho záveru odvolacieho súdu, v zmysle ktorého je v tomto prípade pasívne vecne legitimovanou žalovaná 1/ ako subjekt, bezprostredne konaním ktorého malo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu.

14. Hoci vychádzajúc z uvedeného je žalovaná 1/ v tomto konaní pasívne vecne legitimovanou, nemožno jej žalobe priznať úspech. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že je tu dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že rozhodnutie UBD zasiahlo do jeho osobnostných práv.

15. Žalobca v konaní tvrdí, že žalovaná 1/ zasiahla do jeho osobnostných práv tým, že nedala súhlas na zvolenie žalobcu za člena predstavenstva J. L., a.s., pričom svoje rozhodnutie odôvodnila len jednou vetou a to tak, že kandidát nespĺňa všetky požadované kritériá, hoci podľa názoru žalobcu a podľa dokladov, ktorými žalobca disponuje, tento všetky kritériá, ktoré sú exaktne definované v § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona o bankách, spĺňal. NBS v rozhodnutí uviedla iba to, že posúdila odbornú spôsobilosť a dôveryhodnosť navrhovaného kandidáta podľa ustanovení § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona o bankách a opatrenia NBS č. 12/2001. Kandidát nespĺňa všetky požadované kritériá NBS na základe uvedeného skutkového a právneho stavu a po vyhodnotení dôkazov v rámci zákonom povolenej voľnej úvahy v zmysle ustanovenia § 103 ods. 10 zákona o bankách rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohoto rozhodnutia. Žalovaná 1/ nezdôvodnila, v zmysle ktorého

zákonného ustanovenia žalobca nespĺňa odbornú spôsobilosť, alebo dôveryhodnosť, pričom tento záver žalovanej vyvolal podľa tvrdenia žalobcu, u zamestnávateľa žalobcu - J. L. a.s., u ktorého v tom čase zastával funkciu Generálneho riaditeľa divízie riadenia rizík, pochybnosti o jeho odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti, keď zamestnávateľ sa mohol domnievať, že žalobca napr. zamlčal skutočnosti o tom, že bol súdne trestaný, že klamal ohľadne svojej odbornej praxe apod., čo boli skutočnosti rozhodujúce pre jeho prijatie do zamestnania a jeho zotrvanie v ňom. Na urgencie žalobcu, aby mu žalovaná 1/ oznámila konkrétne dôvody pre vydanie takéhoto rozhodnutia, mu žalovaná oznámila, že nakoľko žalobca nie je účastníkom konania, nie je možné mu tieto informácie poskytnúť. Označením žalobcu za odborne nespôsobilého a nedôveryhodného došlo podľa názoru žalobcu k nepriaznivému zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti a to do tej sféry ochrany súkromia, ktorú tvorí profesionálny život a česť, pričom právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje ochranu tejto sfére súkromia.

16. V prejednávanej veci treba vychádzať z § 11 Občianskeho zákonníka, ktorý priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej povahy. Musí tu ísť o zásah neoprávnený, teda taký, pri ktorom nie sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, ( napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a súčasne jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Medzi neoprávneným zásahom a poškodením niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej súvislosti. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( ods. 2 cit. ust.)

17. Podľa § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

18. V dovolacom konaní najvyšší súd zaujal k otázke tvrdeného neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu celkom jednoznačné stanovisko a síce, že v prejednávanej veci rozhodnutím UBD k takémuto zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo. Odvolaciemu súdu potom pri rešpektovaní záväzného právneho názoru najvyššieho súdu ( § 455 vysloveného v jeho predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach prislúchalo jedine potvrdiť správnosť takého rozhodnutia, ktoré zamietlo požadovanú žalobu o určenie, že žalovaná 1/ svojím rozhodnutím UBD neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a to z dôvodu neopodstatnenosti takejto žaloby pri prevzatí argumentácie najvyššieho súdu v tejto otázke, z ktorej odvolací súd v záujme vyhnutia sa duplicitnému zdôvodňovaniu vyberá iba to podstatné a síce: Neoprávnenosť zásahu do osobnosti je spravidla vylúčená, ak k nemu malo dôjsť v rámci úradného konania a zásah nevybočil z medzí daných platnými predpismi. „Ak je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie tohto rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani ak sa prípadne neskôr preukáže, že nebolo vydané dôvodne“ ( R 36/2009). Nie je síce úplne vylúčená úspešnosť žaloby, ktorou by sa v občianskom súdnom konaní domáhala ochrany osobnosti tretia osoba, ktorá bola v odôvodnení rozhodnutia niektorého orgánu opísaná v dôsledku excesu konajúceho orgánu takým spôsobom, ktorý prekročil medze tzv. zákonnej licencie a nadobudol znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv, to však nie je prípad prejednávanej veci. V predmetnom konaní je súd oprávnený skúmať iba to, či v prípade rozhodnutia UBD ide vôbec o správny akt, či bol vydaný v medziach právomoci príslušného orgánu a či nadobudol právoplatnosť. Ak bolo v súlade so zákonom začaté príslušné konanie pred štátnym orgánom, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je jeho vydanie neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, i keď prípadne ide o vecne nesprávne rozhodnutie, s výnimkou spomínaných prípadov excesu ( vybočenia) konajúceho orgánu z rámca daného právnou úpravou. Text rozhodnutia UBD ani z hľadiska obsahu ani z hľadiska formy použitých výrazových prostriedkov neobsahuje nič, čo by bolo spôsobilé zasiahnuť do osobnosti žalobcu, pričom ani prípadná nepodloženosť právnych záverov, na ktorých rozhodnutie spočíva, alebo jeho nepreskúmateľnosť nemôže byť považovaná za exces, ktorý by znamenal zásah do osobnosti fyzickej osoby a ani nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia UBD nemožno považovať za exces, zakladajúci neoprávnený zásah do osobnosti, keď ide iba o vybočenie ( exces) z požiadavky, aby rozhodnutia

štátnych orgánov ( orgánov verejnej moci) boli vecne správne, skutkovo dostatočne podložené a primerane odôvodnené, nejde ale o vybočenie ( exces) z tzv. zákonnej licencie, s ktorou je spojená dovolenosť zásahu. To, čo žalovaná 1/ uviedla v odôvodnení rozhodnutia UBD na adresu žalobcu, by totiž zrejme tvorilo nevyhnutnú súčasť odôvodnenia aj jej každého iného rozhodnutia, ktorým by zamietala žiadosť niektorej banky o udelenie predchádzajúceho súhlasu s ustanovením do funkcie kandidáta, pokiaľ by dospela k názoru, že tento kandidát nespĺňa kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná a preto je treba ju zamietnuť.

19. Nakoľko súd prvej inštancie žalobu žalobcu smerujúcu voči žalovanej 1/ v tejto časti zamietol, treba považovať odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku za vecne správny a preto ho odvolací súd za použitia ust. § 387 ods. 1 potvrdil, hoci na základe iného právneho posúdenia ako to urobil súd prvej inštancie. Rozhodnutie odvolacieho súdu sa tak týka iba časti, v ktorej to umožnil rozsah zrušenia skoršieho rozsudku tunajšieho súdu dovolacím súdom s tým, že v spojení s nezrušenými časťami skoršieho rozsudku odvolacieho súdu je tak už v celosti rozhodnuté o prvom výroku žalobného návrhu, zatiaľ čo zostávajúca časť žaloby týkajúca sa povinnosti žalovanej 1/ zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bude predmetom ďalšieho konania na súde prvej inštancie, vzhľadom na právoplatnosť tej časti rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 10Co/277/2010-371 zo dňa 24.01.2012, v ktorej napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

20. Podľa § 453 ods. 3 CSP, ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania.

21. Podľa § 396 ods. 3 ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

22. Z dôvodov uvedených vyššie v tomto prípade nemohol odvolací súd rozhodnúť o trovách odvolacieho konania, keďže táto povinnosť pre stále platné zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie aj v časti trov konania je povinnosťou súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP. Zároveň odvolací súd nemohol rozhodnúť ani o trovách pôvodného konania a trovách dovolacieho konania v zmysle § 453 ods. 3 CSP, keďže takáto povinnosť prichádza do úvahy len v prípade rozhodovania odvolacieho súdu s konečnou platnosťou, čo nie je uvedený prípad, preto odvolací súd o trovách konania nerozhodol.

23. Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 .

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 .

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 .

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 .

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 .

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .