Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-48-2016.pdf
PDF · 116.42 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/48/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore žalobcu Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00151700, so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad č. 4, proti žalovanému R.. et R.. I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom v J., D. č. XXX, zastúpenému právnym zástupcom Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., IČO: 47241543, so sídlom v Šali, Hlavná č. 6, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Fadi Fardous, advokát a konateľ, o zaplatenie 130,32 € a o vzájomnej žalobe o určenie neplatnosti poistnej zmluvy a zaplatenie 1.500,- € z titulu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Revúca č.k. 6C/96/2015-161 zo dňa 27.07.2015, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného (druhý výrok) a v závislom výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanému (tretí výrok) p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok), vzájomnú žalobu žalovaného zamietol (druhý výrok) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (tretí výrok).
1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého dňa 30.06.2011 podpísala matka žalovaného bez jeho vedomia a splnomocnenia poistnú zmluvu o kapitálovom životnom a úrazovom poistení; poistné podľa poistnej zmluvy platila matka žalovaného prostredníctvom poštových poukazov.
1.3 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie k uzavretiu predmetnej poistnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným nedošlo a táto ako právna skutočnosť vôbec nevznikla; k uzavretiu poistnej zmluvy nedošlo ani v dôsledku platenia poistného, pretože toto tiež platila matka žalovaného; z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu žalobcu o zaplatenie dlžného poistného ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru, že ani vzájomná žaloba žalovaného nie je dôvodná; na určení neplatnosti predmetnej poistnej zmluvy nemá žalovaný naliehavý právny záujem, pretože už prebieha súdne konanie o plnenie z tejto zmluvy, v rámci ktorého je súd povinný posúdiť jej existenciu, resp. platnosť; na uplatnenú nemajetkovú ujmu nevznikol žalovanému nárok, pretože samotná evidencia jeho
osobných údajov v registroch žalobcu ani ich sprístupnenie tretej osobe v rámci vymáhania pohľadávky, resp. podanie žaloby proti žalovanému na súd, nepredstavuje zásah do osobnosti žalovaného a jeho súkromia, pretože žalovaný nepreukázal konkrétnu ujmu, ktorú utrpel na svojich právach (za týmto účelom nenavrhol ani vykonať žiadne dôkazy); na náhradu nemajetkovej ujmy nemohol žalovanému vzniknúť ani ako spotrebiteľovi, pretože žalovaný v dôsledku neexistujúcej poistnej zmluvy uzavretej so žalobcom ako dodávateľom nemal postavenie spotrebiteľa a ani nepreukázal, akú konkrétnu reálnu ujmu mal utrpieť na svojich právach; z týchto dôvodov súd prvej inštancie vzájomnú žalobu žalovaného o určenie neplatnosti poistnej zmluvy a náhradu nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú zamietol.
1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 31 ods. 4, § 33 ods. 2, § 40 ods. 3 časť vety pred bodkočiarkou, § 44 ods. 1 a § 792 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 a § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 a vzhľadom na pomerných úspech strán v spore žiadnej z nich nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože i keď bol žalobca po zohľadnení celkovej hodnoty predmetu konania pomerne úspešnejší, náhradu trov konania neuplatnil a žalovanému vzhľadom na neúspech v spore právo na náhradu trov konania nevzniklo.
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie zo dňa 28.09.2015 (č.l. 184-190 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadol vo výroku o zamietnutí vzájomnej žaloby a vo výroku o trovách konania. Ťažiskovo vyčítal súdu prvej inštancie, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016) a pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016); v konaní súdu prvej inštancie videl aj vady spočívajúce v nedostatočne zistenom skutkovom stave v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci aplikáciou nesprávneho ustanovenia právneho predpisu (§ 205 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016).
2.1.1 Vyčítal súdu prvej inštancie, že z úradnej povinnosti neskúmal existenciu neprijateľných zmluvných podmienok v poistnej zmluve a z úradnej povinnosti neprihliadol na oslabenie uplatneného nároku žalobcu spočívajúce v absolútnej neplatnosti spornej poistnej zmluvy pred vydaním platobného rozkazu; uzavrel, že keby tak súd prvej inštancie urobil, nedošlo by k vzniku nadbytočných trov konania štátu, ktoré vznikli v dôsledku chybného postupu súdu a ktorých úhradu preniesol súd na neho ako spotrebiteľa, hoci ako spotrebiteľovi mu prináleží právo na spravodlivý súdny proces a môže sa domáhať ochrany svojho práva na súde.
2.1.2 Vyjadril názor, že zo znenia výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí vzájomnej žaloby nie je zrejmé, ktorý z uplatnených nárokov súd zamietol, pretože „vzájomný návrh pozostáva z viacerých návrhov a nie jedného návrhu ako to stojí vo výroku rozhodnutia“; okrem toho sa v konaní domáhal aj zamietnutia žaloby žalobcu, preto „z hľadiska pravidiel formálnej logiky súd jeho vzájomnému návrhu vyhovel“ a teda v spore mal na rozdiel od žalobcu aspoň čiastočný úspech a mala mu byť priznaná náhrada trov konania.
2.1.3 Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že chýbajúci podpis poistnej zmluvy nespôsobuje jej neplatnosť, ale to, že zmluva ako právna skutočnosť (právny úkon) nevznikla; takéto odôvodnenie je v rozpore s ustanovením § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka v spojení s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka; k záveru súdu prvej inštancie, podľa ktorého neplatný aj neexistujúci právny úkon majú z praktického hľadiska rovnaké právne následky v tom, že žiadne právne následky nespôsobujú, z hľadiska teoretického ide ale o dve zásadne odlišné konštrukcie, dodal, že pokiaľ chce súd prvej inštancie zohľadňovať teoretické hľadisko, ktoré nepozná neexistujúci právny úkon, len ničotný, resp. zdanlivý právny úkon (non negotium) a právny úkon vadný; zdanlivé právne úkony sú také, ktoré vôbec nemajú náležitosti právnych úkonov; zatiaľ čo pri vadných právnych úkonoch chýba len niektorá náležitosť, čoho následkom je práve neplatnosť právneho úkonu, odporovateľnosť právneho úkonu, prípadne možnosť jednostranného odstúpenia od zmluvy; neplatný právny úkon (teda vadný), je taký,
ktorému chýba niektorá náležitosť, ktorú zákon vyžaduje pod sankciou neplatnosti; v našom prípade podpis, kde absolútna neplatnosť zo zákona vyplýva z ustanovenia § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka; súd má postupovať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon; Občiansky zákonník pojem ničotného právneho úkonu nepozná, preto nedostatok formy sankcionuje absolútnou neplatnosťou.
2.1.4 Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal tým, že konaním žalobcu a jeho zamestnanca boli výrazným spôsobom porušené jeho práva ako spotrebiteľa; správnym hodnotením výsledkov dokazovania a všetkého, čo vyšlo v konaní najavo, by súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalobcu došlo vo vzťahu k spotrebiteľovi uplatneniu nekalých obchodných praktík (najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie) a agresívnych obchodných praktík; zákon tu pritom zakotvuje objektívnu zodpovednosť predávajúceho; klamlivé konanie spočívalo v skutočnosti, že žalobca prostredníctvom svojho zamestnanca vybral a určil osobu, ktorá mala spotrebiteľskú zmluvu uzavrieť za žalovaného; agresívna obchodná praktika spočívala v skutočnosti, že žalobca uplatnením pohľadávky poveril obchodnú spoločnosť, ktorá ho podľa predloženej výzvy „osobne hľadala ohľadom vyriešenia dlžoby voči žalobcovi“, čím došlo k porušeniu zákazu osobne navštevovať spotrebiteľa v jeho domácnosti alebo na pracovisku v súvislosti s uplatňovaním alebo vymáhaním pohľadávok; konaním žalobcu došlo aj k jeho diskriminácii a porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, pretože zo strany žalobcu mu bola zaslaná len jedna výzva na zaplatenie dlžnej čiastky poistného, kým u iného subjektu s iným spoločenským postavením a vzdelaním došlo k zaslaniu až štyroch výziev na zaplatenie dlžnej čiastky poistného.
2.1.5 Argumentoval, že preukázal mieru zásahu do jeho práv ako spotrebiteľa a teda má právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; za porušenie jeho práv zodpovedá žalobca; súd prvej inštancie nesprávne neprihliadol na objektívnu zodpovednosť žalobcu, na naplnenie ktorej stačí akékoľvek ohrozenie práv spotrebiteľa a nie je potrebné, aby došlo ku konkrétnej ujme; súd prvej inštancie sa odchýlil od konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a tento svoj postup primerane neodôvodnil, keď argumentoval, že nemá postavenie spotrebiteľa, pretože „konštantná judikatúra hovorí, že každá fyzická a len fyzická osoba je spotrebiteľom; preto spotrebiteľ nemusí vstúpiť do právneho vzťahu a uzavrieť spotrebiteľskú zmluvu, aby mal postavenie spotrebiteľa; súčasne práva spotrebiteľa majú byť chránené z objektívneho hľadiska ako aj z hľadiska prevencie, aby nedochádzalo k ich porušovaniu aj keď v samotnom spotrebiteľskom vzťahu sa daná fyzická osoba nenachádza“.
2.1.6 Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 14.01.2016 (č.l. 221-223 spisu) k odvolaniu žalovaného navrhol potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolanie nepovažoval za dôvodné.
2.2.1 Argumentoval, že z odvolania nie je zrejmé, na akých konkrétnych skutočnostiach je založená domnienka žalovaného, že súd si nesplnil povinnosť skúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve; vyjadril názor, že predložená poistná zmluva bola v súlade s právnymi predpismi na úseku ochrany spotrebiteľa.
2.2.2 Poukázal na skutočnosť, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je dostatočne zrejmé, že súd prvej inštancie rozhodol o celom predmete konania a o všetkých nárokoch uplatnených vzájomnou žalobou. Právna argumentácia žalovaného ohľadne rozdielu medzi neplatnosťou a ničotnosťou právneho úkonu nemá podľa neho žiadny vplyv na výsledok sporu a nemôžu pre žalovaného privodiť priaznivejší výsledok, preto ako odvolací dôvod neobstojí; poukázal aj na skutočnosť, že podľa ustálenej súdnej praxe (R 17/1992) nemal žalovaný na určení neplatnosti spornej poistnej zmluvy naliehavý právny záujem.
2.2.3 Vyjadril presvedčenie, že vo vzťahu k žalovanému sa nedopustil agresívnej obchodnej praktiky, pretože mimosúdne vymáhanie pohľadávky je na prospech spotrebiteľa z dôvodu, že mu umožňuje uhradiť dlh dobrovoľne a znížiť tak náklady súvisiace s vymáhaním dlhu a súčasne vymáhanie bolo uskutočnené pred 01.05.2014, t.j. pred nadobudnutím účinnosti ustanovenia § 9a ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré mal podľa žalovaného porušiť; nesúhlasil ani s námietkou
žalovaného ohľadne diskriminácie pri poskytovaní výrobkov a služieb podľa § 4 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pretože samotné vymáhanie pohľadávky nie je poskytovaním služby; rôzny spôsob mimosúdneho vymáhania pohľadávok od rôznych dlžníkov nie je závislý od postavenia dlžníka, ale od výšky pohľadávky, prípadne obdobia, v ktorom je dlh vymáhaný; takýto postup však nemôže byť porušením povinnosti rovnakého zaobchádzania v poskytovaní výrobkov a služieb. 2.2.4 Uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť dôvodný, pretože z jeho strany nedošlo v priebehu uzavierania poistnej zmluvy, počas jej účinnosti ani v priebehu mimosúdneho vymáhania dlhu k porušeniu žiadnych ustanovení spotrebiteľského práva, preto nemohlo dôjsť k vzniku práva žalovaného na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré len všeobecne deklaruje právo spotrebiteľa na nemajetkovú ujmu bez určenia jej konkrétnej výšky; navyše žalovaný nemal postavenie spotrebiteľa, pretože predloženú zmluvu nikdy nepodpísal, nebol mu doručený návrh na jej uzavretie a bolo preukázané, že k uzavretiu zmluvy vôbec nedošlo; zdôraznil, že podľa nárok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká len v prípadoch konaní, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie v spoločnosti; podľa súdnej praxe (R 21/1995) pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to najmä z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých človeku vzhľadom na postavenie v rodine a spoločnosti; vyjadril názor, že v prejednávanom spore neboli naplnené predpoklady na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy; žalovaný ako nositeľ dôkazného bremena bol v konaní povinný preukázať, že v dôsledku konania žalobcu mu vzniklo právo na odškodnenie v peniazoch; žalovaný však uvedené skutočnosti nepreukazoval a nenavrhoval vykonanie dôkazov preukazujúcich uvedenú skutočnosť; neunesenie dôkazného bremena nemôže byť na ťarchu druhej sporovej strany a uvedenú skutočnosť nemožno zhojiť a napraviť podaním opravného prostriedku; konštatoval, že z vykonaného dokazovania a predložených listín nevyplýva, že by v dôsledku jeho konania došlo k zníženiu dôstojnosti alebo zníženiu vážnosti žalovaného v spoločnosti, záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti vzájomnej žaloby je preto správny.
2.3 Vyjadrenie žalobcu doručil odvolací súd právnemu zástupcovi žalovaného do vlastných rúk dňa 18.01.2017 prostredníctvom pošty (č.l. 232 spisu) s možnosťou vyjadriť k nemu do 10 dní od jeho doručenia, keď v uvedenej lehote nebolo odvolaciemu súdu doručené žiadne vyjadrenie žalovaného. Na vyjadrenie žalovaného doručené odvolaciemu súdu až dňa 28.02.2017 (t.j. po rozhodnutí odvolacieho súdu o podanom odvolaní žalovaného dňa 08.02.2017) nemohol odvolací súd žiadnym spôsobom prihliadať.
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).
3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania žalovaného podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalovaného podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne dôvodnosti vzájomnej žaloby žalovaného, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalovaného odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalovaného uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).
4.6 Zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním v prejednávanom spore vyplýva, že dňa 30.06.2011 podpísala matka žalovaného bez jeho vedomia a splnomocnenia poistnú zmluvu o kapitálovom životnom a úrazovom poistení; poistné podľa poistnej zmluvy platila matka žalovaného prostredníctvom poštových poukazov; žalobca vyzýval žalovaného na zaplatenie dlžného poistného aj prostredníctvom tretej osoby, ktorej zveril správu pohľadávky.
4.7 Odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne záveru, že vzájomná žaloba žalovaného nie je dôvodná je správne.
4.8 Odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie z úradnej povinnosti neskúmal existenciu neprijateľných zmluvných podmienok v poistnej zmluve a z úradnej povinnosti neprihliadol na oslabenie uplatneného nároku žalobcu spočívajúce v absolútnej neplatnosti spornej poistnej zmluvy pred vydaním platobného rozkazu, čím malo dôjsť k vzniku nadbytočných trov konania, nie je dôvodná a nespôsobuje vecnú nesprávnosť napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaného. Otázku existencie neprijateľných zmluvných podmienok, resp. platnosti poistnej zmluvy mohol súd prvej inštancie posudzovať len na základe skutkových okolností existujúcich v čase vydania platobného rozkazu; obranu v podobe tvrdenia o neplatnosti poistnej zmluvy žalovaný predniesol až v odpore proti platobnému rozkazu.
4.9 Napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaného považuje odvolací súd za dostatočne zrozumiteľný; zo záhlavia napadnutého rozsudku a najmä z jeho odôvodnenia je dostatočne zrejmé, že súd prvej inštancie zamietnutím vzájomnej žaloby rozhodol o všetkých nárokoch, ktoré žalovaný vzájomnou žalobou uplatnil; skutočnosť, že v rámci vzájomnej žaloby žalovaný kumulatívne uplatnil viacero nárokov (určenie neplatnosti poistnej zmluvy a náhradu nemajetkovej ujmy) nespôsobuje povinnosť súdu o každom z týchto nárokov rozhodnúť osobitným výrokom, v súlade s ustálenou súdnou praxou postačuje zamietnutie vzájomnej žaloby pokiaľ súd na základe vykonaného dokazovania dospeje k záveru o jej nedôvodnosti; ani táto odvolacia námietka žalovaného nie je dôvodná.
4.10 Polemika žalovaného ohľadne záveru súdu prvej inštancie o neexistencii spornej poistnej zmluvy ako právneho úkonu namiesto správneho záveru o jej absolútnej neplatnosti nemohla spôsobiť pochybnosti o vecnej správnosti napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaného, pretože obidva závery by sa vo výsledku prejavili totožným rozhodnutím súdu, preto táto odvolacia námietka žalovaného vo svojej podstate nesmeruje proti výroku napadnutého rozsudku, ale proti jeho odôvodneniu, čo zákon nepripúšťa (§ 202 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016; totožne § 358 C.s.p.).
4.11 Nie je dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal, či žalobca zasiahol do jeho práv ako spotrebiteľa, pretože súd prvej inštancie podľa odôvodnenia rozsudku pri rozhodovaní vychádzal z názoru, že žalovaný nemá postavenie spotrebiteľa v dôsledku skutočnosti, že sporná poistná zmluva medzi stranami nevznikla, čo vylučuje záver žalovaného, že žalobca zasiahol do jeho práv ako spotrebiteľa. Nakoľko v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní žalovaného je už výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby žalobcu z dôvodu, že sporná poistná zmluva nebola stranami uzavretá, právoplatný (proti tomuto výroku nebolo podané odvolanie), ani odvolací súd nemohol právoplatne vyriešený spor medzi žalobcom a žalovaným ohľadne neexistencie spornej poistnej zmluvy posúdiť inak. Nakoľko medzi žalobcom a žalovaným z hľadiska predmetu konania nevznikol žiadny právny vzťah (vrátane spotrebiteľského), nemožno ani podľa odvolacieho súdu žalovanému priznať v prejednávanom spore postavenie spotrebiteľa a prejednávaný spor nie je spotrebiteľským sporom, ktorým je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou (§ 290 C.s.p.); rovnako z hľadiska hmotného práva je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, resp. zamestnania alebo povolania (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka; § 2 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa); v obidvoch prípadoch (procesné aj hmotnoprávne hľadisko) teda zákon vyžaduje existenciu spotrebiteľskej zmluvy medzi stranami. Názor žalovaného, podľa ktorého spotrebiteľom je každá fyzická osoba bez ohľadu na existenciu zmluvného vzťahu s dodávateľom, resp. predávajúcim, preto odvolací súd nepokladá za správny, pretože Občiansky zákonník ako aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri identifikácii neprijateľných zmluvných podmienok, resp. nekalých obchodných praktík vo všeobecnosti smerujú ku konkrétnemu právnemu vzťahu dodávateľa, resp. predávajúceho so spotrebiteľom; súčasne z dokazovania nevyplynul podklad pre záver, že žalobca bol v osobnom kontakte so žalovaným (sporná poistná zmluva mala byť uzavretá bez jeho vedomia), preto do úvahy neprichádzali ani nekalé obchodné praktiky spočívajúce v snahe ovplyvniť správanie žalovaného ako potenciálneho spotrebiteľa.
4.12 Na základe uvedeného je zrejmé, že žalovanému nemohol vzniknúť nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, pretože vo vzťahu k žalobcovi nevystupoval v postavení spotrebiteľa; navyše v zmysle uvedeného ustanovenia nárok na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi vznikne len v prípade úspechu pri uplatnení porušenia práva alebo povinnosti, v konaní vzájomnej žalobe však nebol žalovaný úspešný.
4.13 Súd prvej inštancie preto správne skúmal, či uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemohol žalovanému vzniknúť na základe všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka); dôvodnosť uplatneného nároku mohol súd prvej inštancie posúdiť len na základe skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania; odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalovanému nevznikol, pretože z dokazovania nevyplynul záver o značnom znížení dôstojnosti žalovaného alebo jeho vážnosti v spoločnosti v dôsledku spracúvania osobných údajov žalovaného alebo mimosúdneho vymáhania dlžnej sumy podľa spornej poistnej zmluvy zo strany žalobcu; pokiaľ ide o tvrdený zásah do osobnosti a súkromia žalovaného v dôsledku spracovania jeho osobných údajov zo strany žalobcu v tomto smere súd prvej inštancie správne podotkol, že osobné údaje žalovaného spracúval žalobca už na základe inej poistnej zmluvy uzavretej so žalovaným a navyše ak sa žalovaný po doručení žaloby žalobcu domnieval, že jeho osobné údaje spracúva žalobca neoprávnene v rozpore so zákonom, podľa odvolacieho súdu mu nič nebránilo využiť právne prostriedky obrany podľa § 28 ods. 1 písm. g) zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých údajov v znení neskorších predpisov ako špeciálny právny prostriedok nápravy na úseku práva ochrany osobných údajov.
4.14 Žalovaný v podanom odvolaní osobitne namietal nepriznanie náhrady trov konania napadnutým rozsudkom. Je potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o trovách konania nepostupoval súd prvej inštancie z formálneho hľadiska správne; v prípade, že v spore uplatní žalovaný svoje právo vzájomnou žalobou, ide v podstate o situáciu dvoch samostatných sporov medzi totožnými stranami v jednom konaní, pričom v každom z nich majú opačné procesné postavenie; preto ku každému samostatnému výroku rozhodnutia súdu vo veci samej patrí samostatný výrok o trovách konania; rozdielna hodnota predmetu konania v jednotlivých sporoch nemá na rozhodnutie o trovách konania v každom z nich žiadny vplyv (vzhľadom
na relatívnu samostatnosť jednotlivých sporov nejde o skúmanie pomeru úspechu a neúspechu strán v spore, ale o skúmanie úspechu strán v každom spore osobitne vzhľadom na predmet konania a výsledok sporu v každom z nich); preto pokiaľ súd prvej inštancie v prejednávanom spore rozhodol jedným výrokom o celých trovách konania nepostupoval správne; vzhľadom na špecifické okolnosti konkrétneho prejednávaného sporu a rozsah odvolacieho prieskumu však dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý výrok o trovách konania je napriek tomu vo vzťahu k žalovanému vecne správny; žalovaný podaným odvolaním napadol len výrok o zamietnutí jeho vzájomnej žaloby; odvolací súd preto pri viazanosti rozsahom odvolania mohol výrok o trovách konania preskúmať len vo vzťahu k tomuto výroku; vzhľadom na neúspech žalovaného s jeho vzájomnou žalobou je nepriznanie náhrady trov konania vecne správne; odvolací súd preto potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanému.
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalovaný podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a súčasne tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj jeho právne posúdenie vo vzťahu k nedôvodnosti vzájomnej žaloby v prejednávanom spore však považuje odvolací súd za správne (body 4.6 až 4.14 odôvodnenia). Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní poukázal aj na ustanovenia zakotvujúce odvolacie dôvody týkajúce sa vád konania, tieto vzhľadom na správne skutkové zistenia a právne posúdenie veci nemali vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej. Námietka žalovaného, že mu nebola poskytnutá ochrana ako spotrebiteľovi neobstojí, pretože ako bolo uvedené vyššie žalovaný nemal v prejednávanom spore postavenie spotrebiteľa, pretože nešlo o spotrebiteľský spor (§ 290 C.s.p.).
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne v napadnutom rozsahu potvrdil.
8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, preto mu odvolací súd priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).