Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_16Cob-25-2021.pdf
PDF · 117.25 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cob/25/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členov senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu: Levstra s.r.o., so sídlom Hněvkovského 587/39a, Komárov, 617 00 Brno, ČR, IČ: 276 86 281, právne zastúpený Hronček & Partners, s.r.o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, proti žalovanému NOVONET, s.r.o., so sídlom Sedličná 79, 913 11 Trenčianske Stankovce, IČO: 44 404 085, o zaplatenie 7 411,38,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 36Cb/234/2018-161 zo dňa 23. júla 2021, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I. týkajúcej sa zaplatenia sumy 4 778,80 Eur s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 4 778,80,- Eur od 01.08.2016 do zaplatenia a vo výroku II. z r u š u j e a vec v r a c i a v tejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 7 411,38 Eur s úrokom z omeškania 8,05% ročne zo sumy 612,24 Eur od 01.02.2016 do 20.06.2017, 8 % ročne zo sumy 371,69 Eur od 21.06.2017 do 18.04.2018, 8,05% ročne zo sumy 1 432,45 Eur od 17.02.2016 do 18.04.2018, 8 % ročne zo sumy 1 389,76 Eur od 19.04.2018 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 3,71 Eur od 17.02.2016 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 221,33 Eur od 17.02.2016 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 641,30 Eur od 29.02.2016 do 24.06.2017, 8 % ročne zo sumy 596,51 Eur od 25.06.2017 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 116,55 Eur od 20.02.2016 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 304,52 Eur od 05.03.2016 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 4 778,80 Eur od 01.08.2016 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu 100% trov konania.
2. Žalobca sa v žalobe proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 7 411,38 Eur s úrokom z omeškania 8,05% ročne zo sumy 612,24 Eur od 01.02.2016 do 20.06.2017, 8 % ročne zo sumy 371,69 Eur od 21.06.2017 do 18.04.2018, 8,05% ročne zo sumy 1 432,45 Eur od 17.02.2016 do 18.04.2018, 8 % ročne zo sumy 1 389,76 Eur od 19.04.2018 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 3,71 Eur od 17.02.2016 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 221,33 Eur od 17.02.2016 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 641,30 Eur od 29.02.2016 do 24.06.2017, 8 % ročne zo sumy 596,51 Eur od 25.06.2017 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 116,55 Eur od 20.02.2016 do zaplatenia, 8,05% ročne zo sumy 304,52 Eur od 05.03.2016 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 4 778,80 Eur od 01.08.2016 do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur a náhrady trov konania. Uviedol, že ako komitent v rámci obchodnoprávneho vzťahu so žalovaným ako komisionárom priebežne dodával žalovanému tovar, ktorý
žalovaný predával vo svojich prevádzkach vo Fashion Outlet Voderady. Žalovaný predával vo vlastnom mene tovar, ktorý mu dodával žalobca, za kúpnu cenu stanovenú žalobcom. Vlastnícke právo zostávalo na strane žalobcu až do okamihu, kým ho nenadobudla tretia osoba. Žalovaný priebežne vyúčtovával predaný tovar a následne čiastku získanú predajom tovaru previedol na bankový účet žalobcu, na základe faktúry vystavenej žalobcom so splatnosťou 14 dní od vykonania vyúčtovania. Následne žalobca uhrádzal žalovanému odplatu z dosiahnutého obratu na základe faktúry vystavenej žalovaným.
3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ustálil nasledovný skutkový stav: Dňa 20.10.2013 uzavrel žalobca ako komitent so žalovaným ako komisárom v zmysle § 577 a nasl. Obchodního zákonníka písomne komisionársku zmluvu označenú ako Smlouva komisionářská. Faktúrou č. 4201500046 zo dňa 02.12.2015, splatnou 31.01.2016, vyfakturoval žalobca žalovanému dodaný tovar v zmysle dodacieho listu č. 1500488 zo dňa 30.11.2015 v sume 612,24 Eur. Faktúrou č. 4201500056 zo dňa 18.12.2015, splatnou 16.02.2016, vyfakturoval žalobca žalovanému dodaný tovar v zmysle dodacieho listu č. 1500525 zo dňa 14.12.2015 v sume 1 432,45 Eur. Faktúrou č. 4201500057 zo dňa 18.12.2015, splatnou 16.02.2016, vyfakturoval žalobca žalovanému dodaný tovar v zmysle dodacieho listu č. 1500543 zo dňa 18.12.2015 v sume 3,71 Eur. Faktúrou č. 4201500058 zo dňa 18.12.2015, splatnou 16.02.2016, vyfakturoval žalobca žalovanému dodaný tovar v zmysle dodacieho listu č. 1500544 zo dňa 18.12.2015 v sume 221,33 Eur. Faktúrou č. 4201500059 zo dňa 18.12.2015, splatnou 28.02.2016, vyfakturoval žalobca žalovanému dodaný tovar v zmysle dodacieho listu č. 1500545 zo dňa 18.12.2015 v sume 641,30 Eur. Dňa 16.06.2017 vystavil žalobca k faktúre č. 4501500059 dobropis č. 4201700010, splatný 24.06.2017 na sumu -44,79 Eur. Faktúrou č. 4201500060 zo dňa 21.12.2015, splatnou 19.02.2016, vyfakturoval žalobca žalovanému dodaný tovar v zmysle dodacieho listu č. 1500546 zo dňa 18.12.2015 v sume 116,55 Eur. Faktúrou č. 4201500067 zo dňa 07.01.2016, splatnou 04.03.2016, vyfakturoval žalobca žalovanému dodaný tovar v zmysle dodacieho listu č. 1500581 zo dňa 31.12.2015 v sume 304,52 Eur. Faktúrou č. 4201600005 zo dňa 20.04.2016, splatnou 31.07.2016, vyfakturoval žalobca žalovanému dodaný tovar v zmysle dodacieho listu č. 1500146 zo dňa 20.04.2016 v sume 4 778,80 Eur. Faktúrou č. 4201700008 zo dňa 21.04.2017, splatnou 20.06.2017, vyfakturoval (dobropisoval) žalobca žalovanému preplatok za dodaný tovar v zmysle dodacieho listu č. 1700139 zo dňa 21.04.2017 v sume 240,55 Eur.
4. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca ako komitent uzavrel so žalovaným ako komisionárom komisionársku zmluvu zo dňa 20.10.2013 na dobu určitú od 20.10.2013 do 31.12.2014. V čl. V zmluvy sa strany dohodli, že komisionársku zmluvu možno dohodou predĺžiť. Medzi stranami tiež nebolo sporné, že aj po uplynutí zmluvne dohodnutej doby trvania komisionárskej zmluvy zo dňa 20.10.2013, teda po 01.01.2015, sa naďalej riadili označenou komisionárskou zmluvou. Zo záhlavia komisionárskej zmluvy zo dňa 20.10.2013 je zrejmé, že bola uzatvorená podľa § 577 a nasl. Obchodního zákoníka. Vzhľadom k tomu mal súd zato, že v záhlaví predmetnej komisionárskej zmluvy zo dňa 20.10.2013 sa zmluvné strany, v zmysle čl. 3 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), dohodli, že písomná komisionárska zmluva zo dňa 20.10.2013, uzatvorená stranami sporu, sa spravuje Obchodným zákonníkom platným v čase jej uzatvorenia v ČR. Z vyjadrení strán sporu a reálneho poskytovania plnení v zmysle komisionárskej zmluvy jej zmluvnými stranami mal súd prvej inštancie zato, že dohodou zmluvných strán došlo, v súlade s § 667 a § 590 Obch. zák. platného v ČR, k predĺženiu doby jej platnosti a účinnosti aj pre obdobie po 01.01.2015. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca dodával žalovanému do jeho predajne tovar aj v roku 2015. Žalovaný na pojednávaní dňa 04.09.2020 potvrdil, že tovar fakturovaný žalovanými faktúrami sa nachádzal na predajni. V zmysle čl. II komisionárskej zmluvy a § 583 ods. 1 Obch. zák. platného v ČR do 01.01.2014 bol predmetný dodaný tovar až do jeho predaja tretej osobe vlastníctvom žalobcu. V čl. III zmluvy, v súlade s čl. 584 ods. 1 Obch. zák. platného v ČR do 01.01.2014, sa žalovaný zaviazal týždenne vyúčtovať predaný tovar a zaplatiť hodnotu vyúčtovaného tovaru žalobcovi na základe faktúry vystavenej žalobcom. Zároveň sa žalovaný zaviazal po skončení platnosti predmetnej zmluvy nepredaný tovar vrátiť žalobcovi (čl. II zmluvy). Podľa čl. V zmluvy, nepredaný a nepoškodený tovar bude vrátený komitentovi a vykoná sa vyúčtovanie tovaru a odplaty za predaný tovar.
5. Faktúrami č. 4201500056 zo dňa 18.12.2015, splatnou 16.02.2016, vyfakturoval žalobca žalovanému predaný tovar v sume 1 432,45 Eur; faktúrou č. 4201500057 zo dňa 18.12.2015, splatnou 16.02.2016, v sume 3,71 Eur; faktúrou č. 4201500058 zo dňa 18.12.2015, splatnou 16.02.2016, v sume 221,33 Eur; faktúrou č. 4201500059 zo dňa 18.12.2015, splatnou 28.02.2016, v sume 641,30 Eur; faktúrou č. 4201500060 zo dňa 21.12.2015, splatnou 19.02.2016, v sume 116,55 Eur; teda spolu sumu 2 415,34 Eur. Žalobca v spore tvrdil, že uvedené faktúry vystavil na základe rozpisu predaného tovaru za rok 2015, ktorý mu bol doručený ako príloha emailu žalovaného (prostredníctvom W. G.) zo dňa 10.12.2015. K jednotlivým označeným faktúram zároveň v spore predložil predmetné tabuľky predaného tovaru, ktoré mu boli zaslané uvedeným emailom žalovaného (čo bolo zistené aj nahliadnutím súdu a strán sporu do uvedeného emailu v emailovej schránke žalovaného v jeho notebooku). Vzhľadom k tomu súd, v zmysle § 584 ods. 1 Obch. zák. platného v ČR do 01.01.2014 a čl. III komisionárskej zmluvy, zaviazal žalovaného na zaplatenie ceny predaného tovaru vyfakturovaného faktúrami č. 4201500056, č. 4201500057, č. 4201500058, č. 4201500059 a č. 4201500060 v sume 1 715,82 Eur (fakturovaná suma spolu 2 415,34 Eur znížená o čiastočnú úhradu 414,18 Eur a dobropisovanú sumu 285,34 Eur - faktúra č. 4201700008 a dobropis č. 4201700010). Z emailu žalovaného zo dňa 10.12.2015, tabuliek predložených k jednotlivým faktúram a označenia predmetného tovaru v uvedených faktúrach mal súd zato, že uvedené faktúry boli vystavené na základe predaného tovaru, vyúčtovaného žalovaným. Zároveň žalovaný v spore nepreukázal, že by tovar fakturovaný týmito faktúrami vrátil žalobcovi, alebo že by tento tovar bol zistený ako nepredaný tovar pri vykonaní inventúry tovaru u žalovaného.
6. Pri spornej faktúre č. 4201600005 zo dňa 20.04.2016, splatnej 31.07.2016 súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca vyfakturoval žalovanému dodaný tovar v sume 4 778,80 Eur, ktorý nebol žalobcovi po ukončení spolupráce vrátený späť, a ani žalovaným nahlásený ako predaný, a ktorého zoznam je prílohou uvedenej faktúry, aj s označením prevodky alebo dodacieho listu, s ktorými bol žalovanému dodaný. Žalovaný v spore nepreukázal, že by tovar fakturovaný týmito faktúrami vrátil žalobcovi, alebo že by tento tovar bol ním predaný tretej osobe. Vzhľadom k tomu súd prvej inštancie, v zmysle čl. II a V predmetnej komisionárskej zmluvy a § 583 ods. 2 a § 533 ods. 1 Obch. zák. platného v ČR do 01.01.2014, zaviazal žalovaného na náhradu škody na tovare v sume 4 778,80 Eur, vyfakturovanej faktúrou č. 4201600005. Predmetná komisionárska zmluva neukladala žalobcovi povinnosť vykonať pri vrátení tovaru, po skončení zmluvného vzťahu, inventúru tovaru prevzatého od žalovaného, podpísanú oboma zmluvnými stranami. Takáto povinnosť žalobcu tiež nevyplýva z § 30 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov.
7. Námietku žalovaného, rozporujúcu dodanie tovaru vyfakturovaného žalovanými faktúrami, posúdil súd prvej inštancie ako účelovú a neopodstatnenú. Na pojednávaní dňa 04.09.2020 žalobca výslovne uviedol, že nikdy nenamietal, že tovar sa nachádzal na predajni, ale že namietal iba to, že tovar nebol vyfakturovaný v súlade s komisionárskou zmluvou. Emailami zo dňa 20.01.2017, 24.03.2017 žalovaný žiadal žalobcu o zaslanie dokladov, na základe ktorých boli vystavené žalované faktúry. Emilom zo dňa 07.11.2016 žalovaný žiadal žalobcu, aby mu predložil doklady, na základe ktorých boli vystavené faktúry za predaj tovaru, a opravené faktúry, keďže, podľa jeho záznamov mu bol vyfakturovaný dvojnásobok kusov tovaru oproti tovaru, ktorý predal, a nebola na všetkých faktúrach z predajnej ceny tovaru nebolo odpočítane DPH a dohodnutá marža žalovaného. Emailom zo dňa 12.11.2017 žalovaný žiadal žalobcu o dobropisy na tovar, ktorý nepredal a žalobca si ho odniesol z predajne. V uvedených emailoch teda žalovaný netvrdil, že by žalovanými faktúrami bol vyfakturovaný tovar, ktorý mu nebol žalobcom dodaný. Taktiež nenamietal, že by niektorá žalovaná faktúra nemala byť vystavená vôbec. Je potrebné prihliadnuť aj na to, že žalovaný konkrétnu položku tovaru, ktorá mu, podľa neho, nemala byť dodaná, v žalovaných faktúrach neoznačil. Súd podotýka, že žalobca v jednotlivých faktúrach, príp. ich prílohe pri fakturovanom tovare číselne označil aj dodací list alebo prevodku, do ktorých bol dodaný tovar zahrnutý. Žalovaný teda v spore nepreukázal reklamáciu množstva alebo druhu dodaného tovaru. V spore poukazoval iba na to, že niektorý tovar mu bol dodaný poškodený, používaný, nekompletný alebo reklamovaný, čo potvrdila aj svedkyňa U. C., ktorá však tiež netvrdila, že by tovar fakturovaný žalovanými faktúrami nebol žalovanému dodaný, ani neoznačila žiadnu konkrétnu položku tovaru, ktorá by žalovanému nebola dodaná.
8. Z vyjadrení strán sporu, ako aj výpovede svedkyne C. vyplýva, že
z dodaného tovaru bol reklamovaný tovar (napr. poškodený, nekompletný a pod.) žalovaným vrátený späť žalobcovi (napr. pri použitom tovare to mohlo byť podľa svedkyne možno 8 párov). Žalovaný však v spore neuniesol dôkazné bremeno, keďže množstvo a druh vráteného tovaru konkrétne neuviedol, ani nepreukázal. Taktiež nepreukázal, ktorý žalobcom dodaný tovar predal. Pritom práve žalovaný ako komisionár sa v čl. III predmetnej komisionárskej zmluvy zaviazal týždenne žalobcovi vyúčtovať predaný tovar. V čl. II zmluvy sa zároveň zaviazal nepredaný tovar po skončení platnosti zmluvy vrátiť späť žalobcovi. Žalovaný teda v spore nepreukázal, že by si splnil povinnosti uložené mu ako komisárovi nielen citovanými zmluvnými ustanoveniami, ale aj ust. § 579 ods. 2 Obch. zák. platného v ČR do 01.01.2014 (povinnosť týždenne vyúčtovať predaný tovar a v prípade nekvalitného tovaru tento bezodkladne vrátiť žalobcovi) a ust. § 584 ods. 1 Obch. zák. platného v ČR do 01.01.2014 (po skončení zmluvy vykonať vyúčtovanie tovaru s prihliadnutím na to, že zmluvne dohodnuté týždenné vyúčtovanie tovaru v spore nepreukázal). Súd mal zato, že práve absencia riadnej evidencie predaného a vráteného tovaru žalovaným mala za následok neúspech žalovaného v tomto spore, nakoľko ak by žalovaný takúto evidenciu predložil (minimálne aspoň evidenciu predaného tovaru), bol by zrejme preukázal predaný tovar, za ktorý mal povinnosť uhradiť žalobcovi cenu, za ktorú bol predaný.
9. Inventarizáciu záväzkov k 30.11.2016 zo dňa 05.12.2016 súd prvej inštancie, ani za použitia výkladových pravidiel v zmysle § 266 ods. 1-4 Obch. zák. platného v ČR do 01.01.2014, neposúdil ako uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obch. zák. platného v ČR do 01.01.2014, nakoľko inventarizáciou si účtovná jednotka overuje, či stav majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov (t. j. vlastného imania) v účtovníctve zodpovedá skutočnosti. Je však potrebné mať na zreteli, že v tomto prípade inventarizáciu záväzkov predkladal žalobcovi ako veriteľovi na odsúhlasenie samotný dlžník (žalovaný), čo je v rámci obchodných vzťahov relatívne neštandardný postup. Z takéhoto správania žalovaného potom vyplýva, že minimálne jeho ekonomické oddelenie vyhodnotilo žalované faktúry ako správne a nemalo vedomosť o tom, že by žalované faktúry mali byť vystavené nedôvodne, alebo že ich žalovaný rozporoval. Takýto záver súdu v spore tiež potvrdzuje správnosť žalovaných faktúr. Z uvedenej inventarizácie záväzkov mal súd zároveň preukázané doručenie žalovaných faktúr žalovanému.
10. V spore tiež nebolo preukázané tvrdenie žalovaného o neplatnosti predmetnej komisionárskej zmluvy. Žalobca si ohľadom tejto otázky v spore nesplnil povinnosť tvrdenia, keď neuviedol konkrétne dôvody ním tvrdenej neplatnosti zmluvy a následne si nesplnil ani dôkaznú povinnosť vo vzťahu k dôvodom neplatnosti zmluvy.
11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal proti žalovanému náhradu 100 % trov konania. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
12. Proti výroku I. v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 4 778,80,- Eur s úrokom z omeškania 8 % ročne zo sumy 4 778,80,- Eur od 1.8.2016 do zaplatenia podal žalovaný odvolanie, v ktorom poukázal na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie s uvedenou sumou nesúhlasil a v tejto časti považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne pretože súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie v odseku 16 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že faktúrou č. 4201600005 zo dňa 20.4.2016 splatnou dňa 31.7.2016 žalobca vyfakturoval žalovanému za dodaný tovar 4 778,80,- Eur, ktorý nebol žalobcovi po ukončení spolupráce vrátený späť a ani žalobcom nahlásený ako predaný. Žalovaný nesúhlasí s tým, že tovar podľa uvedenej faktúry bol žalovanému dodaný. Žalovaný nepodpísal prevodku ani dodací list a ide len o doklady vystavené žalobcom, žalovaným nepodpísané. Žalobca nepreukázal, že dodal fakturovaný tovar tak ako tvrdí. Žalovaný už v konaní pred súdom prvej inštancie poukazoval na emailovú korešpondenciu a opakovane žiadal žalobcu o zaslanie podkladov k fakturácií. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru keď uviedol, že žalovaný v spore nepreukázal, že fakturovaný tovar vrátil žalobcovi alebo, že tento tovar predal tretej osobe. Súd prvej inštancie sa v tejto časti odvolal na čl. III. Komisionárskej zmluvy. S týmto záverom žalovaný nesúhlasí nakoľko v čl. III. Komisionárskej zmluvy je uvedené, že komisionár sa zaväzuje týždenne vyúčtovať predaný tovar a hodnotu vyúčtovania previesť na účet komitenta a to na základe vystavenej faktúry komitentom. S faktúrou žalobcu žalovaný nesúhlasil a opakovane ho žiadal o preukázanie podkladov k uvedenej faktúre. Aj na pojednávaní na súde prvej inštancie žalovaný namietal dodanie tovaru, pričom súd prvej inštancie v odseku 17 odôvodnenia rozsudku uviedol, že námietku považuje účelovú a neopodstatnenú.
V odseku 16 odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uvádza, že žalovaného zaviazal k náhrade škody na tovare 4 778,80,- Eur. Tvrdenie o náhrade škody považuje žalovaný za nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie, nakoľko žalobca nepreukázal vznik škody, nakoľko z ustanovenia § 420 a nasl. českého Občianskeho zákonníka v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy vyplývajú podmienky vzniku zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd žalobcovi nepriznal nárok na zaplatenie náhrady škody na tovare v sume 4 778,80,- Eur vrátane zaplatenia úrokov z omeškania a v tejto časti žalobu zamietol.
13. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom, ktorý považuje za vecne správny. Súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Žalovaný nesúhlasí s rozsudkom v časti 4 778,80,- Eur, avšak dlhy voči žalobcovi uznal prostredníctvom emailovej komunikácie zo dňa 5.12.2016, prílohou tohto emailu bol dokument Inventarizácia záväzkov k 30.11.2016 vystavená dňa 5.12.2016 pracovníčkou žalovaného p. W. G.. Fakturácia zo strany žalobcu v rámci zmluvného vzťahu prebiehala vždy spôsobom, že žalobca vystavil faktúru na základe informácií žalovaného o predanom tovare za určité obdobie, alebo na základe chýbajúceho tovaru zisteného po vykonaní inventúry. Faktúrou č. 4201600005 zo dňa 20.4.2016 si žalobca vyfakturoval dodaný tovar v zmysle dodacieho listu č. 1500146 zo dňa 20.4.2016 v sume 4 778,80,- Eur. Ide o tovar, ktorý bol žalovanému dodaný, avšak nebol zo strany žalovaného vrátený a ani nahlásený ako predaný po ukončení spolupráce. Príloha k faktúre č. 4201600005 obsahuje zoznam tovaru, ktorý nebol žalobcovi vrátený, ani nebol nahlásený ako predaný s uvedením prevodky, ktorou bol dodaný žalovanému. Žalovaný na pojednávaní dňa 4.9.2020 výslovne potvrdil, že tovar fakturovaný žalovanými faktúrami sa nachádzal na predajni a nikdy nenamietal túto skutočnosť, len namietal, že tovar nebol vyfakturovaný v súlade s Komisionárskou zmluvou. V konaní bolo preukázané, že žalovaný predmetný tovar prevzal, pričom ak namietal fakturáciu č. 4201600005 bol povinný v rámci súdneho konania pred súdom prvej inštancie preukázať, že uvedený tovar vrátil. Toto uvedené však žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal. Komisionárska zmluva nijakým spôsobom neukladá žalobcovi povinnosť vykonať pri vrátení tovaru, po skončení zmluvného vzťahu inventúru tovaru prevzatého od žalovaného, ktorá by bola podpísaná obidvoma zmluvnými stranami. Takáto povinnosť nevyplýva ani z § 30 zák. č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve. Žalobca žalovanému tovar dodal, žalovaný tovar nevrátil ani nevykázal, že bol žalovaným predaný. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
14. Žalovaný uviedol, že v celom rozsahu nesúhlasí s vyjadrením žalobcu k jeho odvolaniu a trvá na podanom odvolaní. Žalobca v konaní nepreukázal vznik škody vo výške 4 778,80,- Eur. Aj v rámci pokusu o dosiahnutie zmieru pred pojednávaním bol žalobca ochotný znížiť žalovanú sumu o 30 %, pričom tento ústupok žalobcu, ktorý bol ochotný urobiť považuje žalovaný za to, že žalobca si bol vedomý svojich pochybení.
15. Žalobca v následnom podaní zotrval na všetkých svojich vyjadreniach, nesúhlasil s tým, že v rámci pokusu o zmier pred pojednávaním, kedy bol ochotný znížiť žalovanú sumu o 30 %, si bol vedomý svojich pochybení. Žalobca odmietol akékoľvek pochybenia v rámci predmetného zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, pred pojednávaním sa pokúšal o dosiahnutie mimosúdneho zmieru so žalovaným, ale nejednalo sa o vzdanie sa akéhokoľvek nároku alebo jeho časti, ktorý je predmetom tohto konania. Súd prvej inštancie predmetnej veci náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zákonom a dospel aj k správnym skutkovým zisteniam.
16. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana sporu proti výroku, ktorý bol v jej neprospech a po zistení, že odvolanie spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
17. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti výroku I. ako aj závislom výroku II. o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušiť, pretože namietané vady rozhodnutia súdu prvej inštancie (skutkové
a právne) nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
18. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
19. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie, či súd prvej inštancie vyhodnotením dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo za konania najavo podľa § 191 CSP, za rešpektovania zásad vyjadrených v § 215 CSP a § 216 ods. 1 CSP, dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a následne, či rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje hmotnoprávnu vadu spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci.
20. Za podstatné odvolacie dôvody považoval odvolací súd tvrdenia žalovaného o nesprávnych skutkových zisteniach súdom prvej inštancie, ktorý konštatoval dodanie tovaru vyúčtovaného faktúrou č. 4201600005 zo dňa 20.4.2016 v sume 4 778,80 Eur, na základe dodacieho listu č. 1500146 zo dňa 20.4.2016.
21. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a výsluchom svedkyne. Predmetný dodací list č. 1500146 zo dňa 20.4.2016 sa v spise nenachádza. Pokiaľ malo byť dodanie tovaru vyúčtovaného spornou faktúrou preukázané inými listinnými dôkazmi, nachádzajúcimi sa v spise, ako sú súpisy prevodov tovaru a prevodky, bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu z uvedených ´dokladov riadne označiť a špecifikovať ten tovar, ktorého cena bola vyúčtovaná faktúrou č. 4201600005 zo dňa 20.4.2016. Súd nemôže nahrádzať povinnosť tej-ktorej strany sporu, ktorá síce predloží doklady, o ktorých tvrdí, že preukazujú jej tvrdenia, ale pri sporných položkách neoznačí a nekonkretizuje doklad, ktorý spornosť v tvrdeniach medzi stranami sporu odstráni.
22. Odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením súdu prvej inštancie, že medzi zmluvnými stranami bola uzavretá komisionárska zmluva na dobu určitú a aj po uplynutí dohodnutej doby, zmluvné strany pokračovali v zmluvnom vzťahu, za podmienok dohodnutých v písomne uzavretej zmluve. Žalovaný na pojednávaní dňa 4.9.2020 vo svojom vyjadrení uviedol, že tovar sa nachádzal na predajni, avšak podľa odvolacieho súdu išlo o všeobecné tvrdenie, bez konkretizácie dodacieho listu, resp. faktúry. Žalovaným nebolo potvrdené, že všetok tovar, ktorý bol vyúčtovaný predmetnými faktúrami, sa na predajni nachádzal a bol teda žalovaným prevzatý. Naopak, žalovaný na tom istom pojednávaní, v rámci svojho vyjadrenia, namietol spornú faktúru č. 4201600005 zo dňa 20.4.2016.
23. Súd prvej inštancie nezistil dostatočne skutkový stav potrebný pre posúdenie dôvodnosti uplatnenej sumy vo výške 4 778,80 Eur. Faktúra č. 4201600005 mala byť podľa tvrdenia žalobcu, ako aj súdu prvej inštancie, vyúčtovacou faktúrou vystavenou pri skončení zmluvného vzťahu a spolupráce medzi žalobcom a žalovaným. Tovar v nej uvedený, mal byť tovarom dodaným v priebehu trvania zmluvného vzťahu, ktorý nebol ani vrátený a ani nahlásený ako predaný. Pokiaľ tento tovar bol dodaný a jeho dodanie potvrdené na predložených prevodkách, bolo povinnosťou tej strany sporu, ktorá doklad predložila, aby jednotlivé sporné položky špecifikovala a priradila k položkám uvedeným na faktúre. Žalobca napriek spornosti faktúry č. 4201600005 sa len všeobecne odvolával na predložené doklady.
24. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch povinností. Ide jednak o povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech
v spore a jednak povinnosti tieto skutočnosti preukázať. Základnými normami upravujúcimi bremeno tvrdenia a preukazovania sú ustanovenia § 132 ods. 1 a 3 CSP v spojení s § 150 ods. 1 a § 151 CSP, podľa ktorých strany označia dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenia stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť a pripojiť dôkazy na svoje tvrdenia, okrem pripojenia tých, ktoré nemôže strana pripojiť bez svojej viny. Iniciatíva pri označovaní a pripájaní dôkazov patrí zásadne stranám sporu. Tá strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho, kto síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkaznú povinnosť ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú strana sporu vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie procesných povinností o tejto skutočnosti bude mať väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Právo súdu je v tom, že rozhodne, ktorý z dôkazov vykoná. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania, ktorá sa môže meniť a tým môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Uvedené aj pri rešpektovaní tzv. negatívnej dôkaznej teórii, t.j. pravidla, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter, sa zásadne nepreukazuje, pretože na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I., týkajúcej sa zaplatenia sumy 4 778,80 Eur s úrokom z omeškania 8% ročne zo sumy 4 778,80 Eur od 01.08.2016 do zaplatenia a závislom výroku II. zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 3 CSP.
26. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP pri postupe podľa § 181 ods. 2 CSP a § 185 CSP zopakuje dokazovanie vo veci, prípadne vykoná dokazovanie ďalšími dôkaznými prostriedkami navrhnutými stranami sporu na preukázanie ich tvrdení, pri povinnosti strán sporu podľa § 150 ods. 1 CSP a podľa § 151 CSP, pripadne uplatní postup podľa § 150 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí bude súd prvej inštancie dôsledne postupovať pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Ustáli skutkový stav a posúdi ho podľa ustanovení hmotného práva tak, aby dal jednoznačnú odpoveď na sporné skutočnosti medzi stranami sporu a aby odstránil vyššie uvedené rozpory vo svojich konštatovaniach. Pokiaľ žalobca tvrdí, že z predložených listinných dôkazov je preukázané dodanie tovaru vyúčtovaného spornou faktúrou, je jeho povinnosťou konkretizovať doklad, príp. uviesť jednotlivé položky v predložených dokladoch, ktoré jeho tvrdenia preukážu. Je to dôkazné bremeno žalobcu. Až následne môže nastúpiť dôkazné bremeno žalovaného, ktorý v prípade preukázanie dodania tovaru uvedeného na spornej faktúre č. 4201600005, bude preukazovať svoje tvrdenia, uvedené v rámci procesnej obrany.
27. V novom rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 CSP podľa zásad upravených v § 251 CSP a v § 255 CSP.
28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).