Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_25Cb-327-2010.pdf
PDF · 192.81 KB
Case nature
Area
Subarea
25Cb/327/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II., v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Hupkom, v právnej veci žalobcov: v 1. rade: D. L.K., U.. X.X.XXXX, E. Ú. XXXX/XXX, R. XXX XX, v 2 rade: G.. F. L., U.. XX.X.XXXX, E.H. Ú. XXXX/XXX, R. XXX XX, obaja zast.: JUDr. Jozef Polák, advokát, Radlinského 1718, Dolný Kubín 026 01, proti žalovaným: v 1. rade: DUKACSO TRADE, spol. s r.o., Parková 33, Bratislava 821 05, IČO: 31 441 581, v 2. rade: B.. A. V., U.. X.X.XXXX, L. X, N. E. XXX XX, obaja zast.: POLAKOVIČ & PARTNERS s.r.o., Vysoká 19, Bratislava 811 06, o zaplatenie 34.502,73 EUR s prísl., takto
rozhodol:
I. Súd žalobu žalobcov v 1. a v 2. rade z a m i e t a.
II. Žalovaným v 1. a v 2. rade súd p r i z n á v a proti žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa žalobou doručenou súdu dňa 20.12.2010 domáhali zaplatenia sumy 34.502,73 EUR s prísl., titulom zaplatenia zostávajúcej časti ceny za prevod obchodného podielu, ktorú pohľadávku nadobudli zmluvou o postúpení pohľadávky.
2. Žalobu odôvodnili tým, že pani Y. L. uzatvorila dňa 2.10.2009 so žalovaným v 2. rade zmluvu o prevode obchodného podielu, na základe ktorej Y. L. odplatne previedla svoj obchodný podiel v spoločnosti žalovaného v 1. rade v celom rozsahu na žalovaného v 2. rade. Podľa článku III vyššie uvedenej zmluvy sa zmluvné strany dohodli na cene za prevod obchodného podielu vo výške 331.939,20 EUR, pričom splatnosť ceny bola dohodnutá tak, že časť ceny vo výške 165.969,60 EUR uhradí žalovaný v 2. rade pri podpise zmluvy a časť vo výške 165.969,60 EUR uhradí žalovaný v 2. rade v šiestich mesačných splátkach, každá vo výške 27.661,60 EUR počínajúc mesiacom január 2010 a končiac mesiacom jún 2010. Prvá časť ceny bola uhradená v súlade so zmluvou
a na základe tejto zmluvy boli v príslušnom obchodnom registri zaevidované zmeny v osobách spoločníkov, kedy jediným spoločníkom spoločnosti žalovaného v 1. rade sa stal žalovaný v 2. rade. Napriek splatnosti aj zostatku dohodnutej ceny za prevod obchodného podielu k dnešnému dňu neuhradil žalovaný v 2. rade prvú dohodnutú splátku, t.j. sumu 27.661,60 EUR splatnú dňa 31.1.2010 a z druhej splátky vo výške 27.661,60 EUR, splatnej do 28.2.2010 neuhradil časť vo výške 6.841,13 EUR. K dnešnému dňu predstavuje zostatok záväzku žalovaného v 2. rade z titulu nezaplatenia dohodnutej ceny za prevod obchodného podielu sumu 34.502,73 EUR. Žalobcovia v 1. a v 2. rade nadobudli od pôvodného veriteľa Y. L. na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 3.10.2009, pohľadávku voči žalovanému v 2. rade na zaplatenie celého zostatku ceny za prevod obchodného podielu vo výške 165.969,60 EUR a to každý vo výške 82.984,80 EUR. Zmena v osobe veriteľa bola žalovaným oznámená pôvodnou veriteľkou. Nakoľko žalobcovia v 1. a v 2. rade nadobudli pohľadávku každý v rovnakom rozsahu, uplatňujú si voči žalovanému v 2. rade nárok na zaplatenie dlžnej sumy 34.502,73 EUR, každý v jednej polovici, t.j. žalobca v 1. rade si uplatňuje nárok na zaplatenie 17.251,365 EUR a žalobca v 2. rade si uplatňuje nárok na zaplatenie 17.251,365 EUR. Okrem nároku na zaplatenie istiny si žalobcovia uplatňujú aj nárok na úroky z omeškania v zákonnej výške určenej podľa § 369 ods. 1 Obch. zákonníka, t.j. 9 % ročne. Záväzok žalovaného v 2. rade na zaplatenie ceny za prevod obchodného podielu bol zabezpečený ručiteľským vyhlásením žalovaného v 1. rade zo dňa 2.10.2009. Žalovaný v 1. rade prebral ručenie za záväzok žalovaného v 2. rade spočívajúci v povinnosti uhradiť cenu za prevod obchodného podielu v spoločnosti vo výške 331.939,20 EUR v rozsahu v akom nebude tento záväzok zo strany žalovaného v 2. rade riadne splnený. Pri postúpení zabezpečenej pohľadávky práva z ručenia nezanikajú, ale prechádzajú na postupníka. Ručiteľ je povinný plniť ak dlžník nesplní svoj splatný záväzok. Vzhľadom na vyššie uvedené uplatňujú si žalobcovia nárok v rovnakom rozsahu aj voči žalovanému v 1. rade ako voči ručiteľovi.
3. Súd vo veci vykonal dokazovanie vypočutím právneho zástupcu žalobcov, právneho zástupcu žalovaných, výpoveďou žalovaného v 2. rade (zároveň konateľa žalovaného v 1. rade) B.. A. V., výpoveďami svedkov Y. L., oboznámil sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a po takto vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav veci.
4. Medzi žalovaným v 2. rade a Y. L. bola dňa 2.10.2009 uzavretá Zmluva o prevode obchodného podielu, predmetom ktorej bol prevod obchodného podielu prevodkyne Y. L. predstavujúci vo vzťahu k základnému imaniu spoločnosti sumu 32.862,- EUR a vo vzťahu k účasti na spoločnosti 45 %. Žalobcovia v 1. a 2. rade a Y. L. uzavreli dňa 2.10.2009 Zmluvu o postúpení pohľadávky, predmetom ktorej Y. L. ako postupca postúpila na žalobcov pohľadávku na zaplatenie zostávajúcej časti ceny za prevod obchodného podielu vo výške 165.969,60 EUR, a to každému v rovnakom rozsahu. Ďalej bola medzi žalovaným v 1. rade a spoločníčkou Y. L. uzavretá dňa 2.10.2009 Dohoda o úhrade peňažnej pohľadávky vo výške 33.503,27 EUR, v ktorej zároveň v nej spoločníčka uvedený dlh uznala (čl. II. ods. 2.). Žalovaný v 1. rade listom zo dňa 20.1.2010 oznámil Y. L. (oznámenie prevzala 27.1.2010), že spoločnosť postúpila svoju pohľadávku vo výške 33.503,27 EUR voči nej ako dlžníčke, žalovanému v 2. rade. Následne žalovaný v 2. rade listom zo dňa 2.2.2010 započítal voči Y. L. pohľadávku vo výške 27.661,60 EUR a listom zo dňa 22.2.2010 voči žalobcom v 1. a 2. rade vo výške 6.841,13 EUR.
5. Žalovaní v 1. a v 2. rade v odpore proti platobnému rozkazu uviedli, že žalobcami uplatnená pohľadávka vo výške 34.502,73 EUR predstavuje podľa nich nezaplatenú časť ceny za prevod obchodného podielu v spoločnosti žalovaného v 1. rade, ktorý nadobudol žalovaný v 2. rade od spoločníčky pani L. na Základe zmluvy o prevode obchodného podielu uzatvorenej dňa 2.10.2009. Na prevod predmetného obchodného podielu udelilo súhlas mimoriadne valného zhromaždenie spoločnosti, ktoré sa konalo dňa 2.10.2009 za účasti všetkých spoločníkov spoločnosti, a to Y. L. a žalovaného v 2. rade. Valné zhromaždenie spoločnosti predtým, ako udelilo súhlas na prevod obchodného podielu, schválilo 100 % hlasmi prítomných Dohodu o úhrade peňažnej pohľadávky, v ktorej sa spoločníčka Y. L. zaviazala vysporiadať svoj dlh voči spoločnosti vo výške 33.503,27 EUR, ktorý spoločnosť evidovala v účtových dokladoch ako pohľadávku spoločnosti voči spoločníčke Y. L.. V účtovných dokladoch spoločnosti je predmetná pohľadávka vedená na analytickom účte č. 355, ktorého názov používaný v účtovníctve obchodných spoločností je „pohľadávky spoločnosti voči spoločníkom“. Účtovníctvo spoločnosti tak priamo špecifikuje peňažné pohľadávky a sú v ňom vedené aj všetky ďalšie údaje súvisiace s predmetnou pohľadávkou. Spoločníčka Y. L. následne podpísala Dohodu o úhrade peňažnej pohľadávky, v ktorej sa zaviala uhradiť ešte pred prevodom svojho obchodného podielu pohľadávku spoločnosti voči nej ako spoločníčke vo výške 33.503,27 EUR, a to prevodom na účet spoločnosti. Y. L. však svoj záväzok uhradiť peňažnú pohľadávku spoločnosti vo výške 33.503,27 EUR nesplnila a dlžnú sumu neuhradila. Spoločnosť preto postúpila svoju peňažnú pohľadávku voči Y. L. v celosti na žalovaného v 2. rade. Spoločnosť oznámila pani Y. L. postúpenie pohľadávky vrátane príslušenstva 20.1.2010, pričom doručenej jej bolo 27.1.2010. Ku dňu 31.1.2010 peňažná pohľadávka voči Y. L. z Dohody o úhrade peňažnej pohľadávky predstavovala istinu vo výške 33.503,27 EUR a úroky z omeškania vo výške 999,46 EUR (za obdobie od 3.10.2009 do 31.1.2010). Dňa 1.2.2010 sa stala splatnou pohľadávka pani L. voči žalovanému v 2. rade zo Zmluvy o prevode obchodného podielu predstavujúca splátku za prevod obchodného podielu spoločnosti vo výške 27.661,60 EUR. V rukách žalovaného v 2. rade sa tak stretli dve vzájomne splatné peňažné pohľadávky, ktoré si započítal v celkovej výške 27.661,60 EUR. Túto skutočnosť oznámil Y. L. listom zo dňa 2.2.2010 a súčasne ju vyzval aby uhradila zostávajúcu časť peňažnej pohľadávky vo výške 6.841,13 EUR. Až neskôr a to dňa 18.2.2010 bolo žalovanému v 2. rade doručené oznámenie o postúpení pohľadávky podpísané Y. L. a jej právnym zástupcom JUDr. Jozefom Polákom. Oznámenie sa týkalo pohľadávky Y. L. voči žalovanému v 2. rade, pozostávajúcej zo sumy 165.969,60 EUR ako nezaplateného zostatku ceny za prevod obchodného podielu spoločnosti, ktorú Y. L. postúpila na svojich synov, na každého v jednej polovici, ktorý sú žalobcami v 1. a v 2. rade. Bezprostredne na to dňa 22.2.2010 žalovaný v 2. rade oznámil žalobcom, že časť pohľadávky vo výške 27.661,60 EUR zanikla započítaním ku ktorému došlo 1.2.2010, t.j. ešte pred tým, ako bolo žalovanému v 2. rade oznámené postúpenie pohľadávky Y. L. na jej synov. Žalovaný v 2. rade sa tak zbavil časti svojho peňažného záväzku riadnym plnením priamo voči Y. L.. Ďalej žalovaný v 2. rade v oznámení uviedol, že v čase, kedy mu bolo oznámené postúpenie pohľadávky Y. L. na jej synov, mal voči nej na započítanie spôsobilú zvyšnú časť peňažnej pohľadávky vo výške 6.841,13 EUR, ktorú mu bola povinná uhradiť v zmysle Dohody o úhrade peňažnej pohľadávky. Žalovaný v 2. rade oznámil žalobcom, že si túto zvyšnú časť peňažnej pohľadávky započíta na februárovú splátku ceny za prevod obchodného podielu v spoločnosti, o čo sa zníži jeho februárová splátka. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný v 2. rade uhradil riadne a včas zvyšnú časť februárovej splátky ceny za
prevod obchodného podielu spoločnosti a tiež všetky ostatné splátky vyplývajúce zo zmluvy o prevode obchodného podielu. Úhrady boli vykonané v prospech účtov nadobúdateľov tejto pohľadávky, žalobcov v 1. a v 2. rade, a to pre každého v jednej polovici. Úhradou poslednej splátky ceny za prevod obchodného podielu spoločnosti dňa 30.6.2010, došlo k riadnemu zániku peňažnej pohľadávky voči žalovanému v 2. rade, čím si riadne a včas splnil svoj záväzok zo Zmluvy o prevode obchodného podielu uzatvorenej dňa 2.10.2009 s Y. L.. Týmto momentom tiež zanikol ručiteľský záväzok spoločnosti, ktorý na seba prevzala dňa 2.10.2009.
6. Právny zástupca žalobcov k veci uviedol, že je zrejmé, že Y. L. nadobudnutím obchodného podielu dedením nadobudla podiel na čistom obchodnom imaní spoločnosti, nie však záväzky predchádzajúceho spoločníka voči spoločnosti, ktoré nesúviseli s podielom. Zároveň v dedičskom konaní po poručiteľovi B.. C. L. nebola prihlásená žiadna pohľadávka spoločnosti voči poručiteľovi, ako pasívum dedičstva. Dohoda o úhrade peňažnej pohľadávky je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko Y. L. nebola dlžníkom žalovaného v 1. rade a preto nemohla uznať dlh voči spoločnosti tak ako je uvedené v článku II. bod 2 dohody o úhrade peňažnej pohľadávky. Dohoda je neplatným právnym úkonom aj z dôvodu jej neurčitosti z hľadiska označenia pohľadávky. Na špecifikáciu pohľadávky z hľadiska právneho dôvodu jej vzniku nepostačuje skutočnosť, že pohľadávka je vedená v účtovných dokladoch ako pohľadávka spoločnosti voči spoločníkom, resp. že sa jedná o pohľadávku spoločnosti voči spoločníčke, ktorú spoločnosť eviduje v účtovných dokladoch. Z tejto skutočnosti nevyplýva skutočný dôvod vzniku pohľadávky a v tomto smere je preto označenie pohľadávky neurčité a nedostatočné a úkon uznania dlhu je neplatný. V článku II. bod 1. Dohody sa uvádza, že spoločnosť eviduje v účtovných dokladoch peňažnú pohľadávku voči dlžníčke vo výške 33.503,27 EUR a v článku II. bod 2.2 sa uvádza, že dlžníčka uznáva dlh voči spoločnosti vo výške 33.503,27 EUR. Označenie dôvodu vzniku pohľadávky „evidencia v účtovných dokladoch“ nie je právny dôvod vzniku pohľadávky, ani v najmenšom neobsahuje ani náznak odkazu na konkrétny zmluvný vzťah, z ktorého mala pohľadávka vzniknúť. Y. L., ktorá dohodu podpísala, nemala žiadne záväzky voči spoločnosti. Pokiaľ žalovaní tvrdia, že sa jedná o záväzky predchádzajúceho spoločníka a Y. L. sa stala dlžníčkou z titulu dedenia, takýto názor je nielenže nesprávny, ale vo vzťahu k zákonnej požiadavke špecifikácie kauzy vzniku pohľadávky v uznaní dlhu je bezpredmetný, nakoľko dedenie nie je kauza vzniku pohľadávky, resp. záväzku. Určitosť právneho úkonu je jednou zo štyroch podmienok platnosti právneho úkonu, pričom právny úkon je neurčitý a teda neplatný vtedy, ak je vyjadrenie vôle síce po jazykovej stránke zrozumiteľné, ale nie jednoznačné, čím je neurčitý vecný obsah úkonu, pričom neurčitosť obsahu nie je možné odstrániť a preklenúť ani za použitia interpretačných pravidiel. Ak sa jedná o právny úkon, pre ktorý je určená písomná forma, musí určitosť obsahu prejavu vyplývať z textu listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný. Podľa súdnej praxe nie je postačujúce, že zmluvnej strane, resp. zmluvným stranám je napríklad jasné, čo je predmetom zmluv,y ak to nie je objektívne poznateľné osobám, ktoré zmluvnou stranou nie sú. Neobstojí preto argumentácia žalovaných o tom, že konkretizácia záväzku je obsiahnutá v účtovníctve spoločnosti, ktoré je nezameniteľné a uvádza podrobné záznamy a špecifikáciu záväzku. Žalovaní stotožňujú účtovníctvo, resp. odkaz na účtovníctvo spoločnosti s odkazom na konkrétnu listinu ako to predpokladá NS ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 29Obo/1126/2003 zo dňa 24.3.2004. Z povahy účtovníctva ako sústavy informácii je zrejmé, že sa nejedná o jedinú listinu, ale že účtovníctvo spoločnosti tvorí viacero listín, dokonca viacero zväzkov, listín a iných dokladov, ktoré sú v závislosti od formy spoločnosti
ďalej členené na samostatné časti, spravidla podľa účtovného obdobia danej spoločnosti. V obsahu dohody zo dňa 2.10.2009 pritom absentuje akýkoľvek odkaz na konkrétnu časť a konkrétnu listinu účtovných dokladov, z ktorých mala peňažná pohľadávka žalovaného v 1. rade voči pani Y. L. vyplývať. Požiadavka určitosti dlhu pri jeho uznávaní nie je samoúčelná. Pokiaľ má uznanie vyvolať právne účinky v podobe vyvrátiteľnej domnienky o existencii dlhu, musí byť uznanie natoľko určité, aby mal dlžník možnosť preukázať, že daný určitý konkrétny dlh, ktorý mal vzniknúť na základe konkrétnej kauzy, neexistoval. V posudzovanom prípade kauza vzniku pohľadávky nielenže nie je zrejmá z písomného prejavu obsiahnutého v dohode tretím stranám, nakoľko nie je vôbec písomne vyjadrená, ale kauzu nevedel účastník tejto dohody špecifikovať ani vo svojej výpovedi. Takáto dohoda teda postráda jednu z obligatórnych náležitostí prejavu vôle, ktoré sú nevyhnutným predpokladom platnosti právneho úkonu, a je absolútne neplatná. V tejto súvislosti opätovne poukazuje na názor NS SR, ktorý prezentoval vo svojom rozsudku sp. zn. 3Obo/18/2008 zo dňa 5.3.2009, podľa ktorého predpokladom platnosti právneho úkonu je jeho určitosť. Právny úkon je neurčitý a teda neplatný, ak nie je jednoznačný, v dôsledku čoho sa neurčitým stáva jeho vecný obsah. Jasná a určitá špecifikácia pohľadávky (záväzku) je podstatnou náležitosťou uznania dlhu v zmysle § 323 ods. 1 Obch. zákonníka. Ak teda dohoda o úhrade peňažnej pohľadávky zo dňa 2.10.2009 neobsahuje presnú špecifikáciu pohľadávky, dohoda je nezrozumiteľná, neurčitá a neplatná podľa § 37 ods. 1 Obč. zákonníka. NS ČR opakovane uzavrel (napr. rozsudky zo dňa 9.7.2003 sp. zn. 29Odo/108/2003 a zo dňa 14.5.2003 sp. zn. 29Odo/104/2003), že ustanovením § 266 ods. 1 Obch. zákonníka, podľa ktorého sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak bol tento úmysel strane, ktorej je prejav vôle určený známy alebo jej musel byť známy, pre účely výkladu právnych úkonov v obchodnozáväzkových vzťahoch iba doplňuje, nie nahradzuje ustanovenie § 32 ods. 2 Obč. zákonníka. Výklad prejavu vôle tak ani v prostredí obchodnozáväzkových vzťahov nemožno smerovať k výsledku, ktorý by sa celkom určite priečil jazykovému vyjadreniu tohto prejavu, keďže podmienkou preto, aby sa na prejav vôle účastníkov prihliadalo je, aby táto vôľa nebola v rozpore s tým, čo plynie z jazykového vyjadrenia úkonu. Týmto sa teda aj v obchodnom práve prejavuje tradičná civilistická zásada, podľa ktorej prejav vôle nepripúšťa inú, ako doslovnú interpretáciu. NS ČR opakovane dôvodil, že neurčitosť obsahu právneho úkonu nemožno preklenúť ani použitím výkladových pravidiel podľa ustanovenia § 35 ods. 2 Obči. zákonníka. Pohľadávka žalovaného v 1. rade voči Y. L. neexistuje a teda žalovaný v 1. rade nemohol neexistujúcu pohľadávku postúpiť na žalovaného v 2. rade a následne nemohol platne započítať neexistujúcu pohľadávku s pohľadávkou žalobcov. Pohľadávka žalovaného v 1. rade voči Y. L. je fiktívna pohľadávka. Podľa komentára k § 524 Obči. zákonníka publikovanom v systéme ASPI, je vždy nevyhnutným predpokladom postúpenia pohľadávky, že musí ísť o pohľadávku určitú (identifikovateľnú) a existujúcu. Spoločníci spoločnosti s ručením obmedzením majú v zmysle ustanovenia Obchodného zákonníka voči spoločnosti iba povinnosť vkladovú, príplatkovú povinnosť, povinnosť ručiť za záväzky spoločnosti a povinnosť zdržať sa zákazu konkurencie. Z úplného výpisu z obchodného registra žalovaného v 1. rade vyplýva, že spoločnosť bola založená notárskou zápisnicou č. NZ 158/93 dňa 11.5.1993 v súlade s ustanovením § 58, § 105 a nasl. Obch. zákonníka. Ku dňu registrácie spoločník splatil svoj vklad v celom rozsahu. Skutočnosť, že právny predchodca žalobcov B.. C. L., nemal voči spoločnosti, teda žalovanému v 1. rade, žiadne pohľadávky, ktoré by vyplývali z vyššie uvedených ustanovení Obchodného zákonníka, vyplýva aj z tej skutočnosti, že v dedičskom konaní po poručiteľovi B.. L. nebola zo strany žalovaného v 1. rade prihlásená do pasív dedičstva žiadna pohľadávka. Akékoľvek iné záväzky právneho predchodcu žalobcov voči žalovanému by
v zmysle vyššie uvedeného, v prípade ak by sa preukázala ich existencia, nemali charakter záväzku vyplývajúceho z právneho vzťahu medzi spoločníkom a obchodnou spoločnosťou, na ktorý by sa vzťahovali ustanovenia Obchodného zákonníka. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon, pri ktorom platí vyvrátiteľná domnienka existencie tohto dlhu. Domnienka predpokladaná v hypotéze právnej normy obsiahnutej v § 323 Obch. zákonníka, resp. 558 Obč. zákonníka nastupuje ale len v prípade, ak úkon uznania dlhu má právne následky. V posudzovanom prípade však uznanie dlhu zo dňa 2.10.2009 je absolútne neplatný právnym úkonom, pričom vzhľadom na charakter následkov a významu absolútnej neplatnosti, tento právny úkon nemá žiadne právne účinky, je úkonom non negotium, preto ani žalobcov nezaťažuje dôkazné bremeno na vyvrátenie právnej domnienky, že dlh v čase uznania existoval, nakoľko táto právna domnienka nenastala. Nad rámec svojej dôkaznej povinnosti však žalobcovia v konaní preukazovali neexistenciu pohľadávky žalovaného v 1. rade voči právnemu predchodcovi žalobcov. Neexistencia pohľadávky žalovanrj strany je preukázaná, nakoľko žalobcovia súdu predložili osvedčenie o dedičstve po poručiteľovi B.. C. L., z ktorého vyplýva, že žalovaný v 1. rade neprihlásil do dedičského konania žiadnu pohľadávku. Žalovaný v 1. rade mohol prihlásiť pohľadávku voči poručiteľovi do dedičského konania, a to najmä z toho dôvodu, že mal vedomosť o vedení tohto dedičského konania, nakoľko pre účely dedičského konania podával potvrdenie o hodnote obchodného podielu poručiteľa v spoločnosti. Neexistencia pohľadávky a neplatnosť dohody je preukázaná aj výpoveďami žalovaného v 2. rade a svedkyne C.. L.. Tieto výpovede jednoznačne potvrdzujú, že právny úkon uznania dlhu, obsiahnutý v dohode o úhrade peňažnej pohľadávky zo dňa 2.10.2009, je absolútne neplatný z dôvodu jeho neurčitosti a absencie dôvodov vzniku pohľadávky. Žalovaný v 2. rade vo svojej výpovede opakovane uviedol, že nepozná presný právny dôvod vzniku dlhu B.. L. ako bývalého spoločníka. Žalovaný v 2. rade bol konateľom spoločnosti, voči ktorej mal záväzok vzniknúť. Ak ale ani táto spoločnosť, konajúca práve prostredníctvom žalovaného v 2. rade, ako zmluvná strana nevie presne špecifikovať právny dôvod vzniku záväzku, je nepochybné, že sa jedná o záväzok neurčitý, resp. o právny úkon neurčitým a teda neplatný v zmysle § 37 Obč. zákonníka. Nie bez významu je tiež skutočnosť preukázaná v konaní, a to, že dohodu, resp. jej písomné vyhotovenie pripravoval právny zástupca žalovanej strany. Obsah dohody, ako aj ostatných dokumentov, na ktoré poukazuje žalovaný, nevyhotovila pani Y. L. ani jej právny zástupca. Za obsah, správnosť, úplnosť a určitosť listiny pritom zodpovedá je vyhotoviteľ. Ten, kto vyhotoví neplatný právny úkon, znáša za túto skutočnosť plnú zodpovednosť. V zmysle ustanovenia § 524 a nasl. Obč. zákonníka, postúpiť je možné pohľadávky, ktoré nie sú doposiaľ splatné, rovnako žiadne ustanovenie právnych predpisov nestanovuje povinnosť účastníkov zmluvy o postúpení pohľadávky, toto postúpenie oznamovať dlžníkovi, preto tvrdenia žalovaných o antedatovaní dátumu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky, s poukazom na dátum oznámenia, je účelový a zavádzajúci. Námietka žalovanej strany, že žalobcovia uplatňujú svoju pohľadávku v rozpore s poctivým obchodným stykom neobstojí, nakoľko žalobcovia v konaní bez akýchkoľvek pochybností preukázali vznik žalovaného nároku ako aj skutočnosť, že pohľadávka doposiaľ nebola zo strany žalovaných uhradená. Vzhľadom na uvedené je uskutočnené započítanie voči pohľadávke žalobcov, na ktoré sa odvolávajú žalovaný v 1. a v 2. rade, neúčinné a záväzok žalovaného v 1. rade ako dlžníka a žalovaného v 2. rade ako ručiteľa z titulu dohodnutej odmeny zo zmluvy o prevode obchodného podielu nezanikol a nárok uplatnený žalobou je dôvodný, nakoľko žalovaný v 1. a v 2. rade sú naďalej v omeškaní s úhradou záväzku.
7. Právny zástupca žalovaných k veci uviedol, že žalobcami uplatnená pohľadávka vo výške 34.502,73 EUR predstavuje nezaplatenú časť ceny za prevod obchodného podielu spoločnosti žalovaného v 1. rade, ktorý previedla Y. L. na žalovaného v 2. rade zmluvou o prevode obchodného podielu uzatvorenou dňa 2.10.2009. Y. L. postúpila predmetnú pohľadávku na žalobcov v 1. a v 2. rade. Žalovaný v 2. rade v konaní preukázal, že došlo k úhrade predmetnej pohľadávky započítaním oproti splatnej pohľadávke voči Y. L. na úhradu 33.503,27 EUR, navýšenej o úroky z omeškania vo výške 999,46 EUR za obdobie od 3.10.2009 do 31.1.2010, ktorú žalovaný v 2. rade nadobudol od spoločnosti. Y. L. sa predmetnú peňažnú sumu 33.503,27 EUR zaviazala uhradiť spoločnosti dňa 2.10.2009 na základe dohody o úhrade peňažnej pohľadávky uzatvorenej v rovnaký deň, v rámci ktorej aj uznala tento svoj záväzok. Podstata sporu spočíva v tvrdeniach žalobcov, podľa ktorých je dohoda absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko Y. L. nebola dlžníkom spoločnosti a teda ani nemohla uznať dlh voči spoločnosti tak ako je uvedené v článku II bod 2 dohody. Y. L. uzatvorila so spoločnosťou dohodu, v ktorej sa zaviazala uhradiť spoločnosti peňažnú pohľadávku vo výške 33.503,27 EUR a za účasti svojho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Poláka v rámci dohody vykonala jednostranný právny úkony v písomnej forme, ktorý adresovala spoločnosti ako veriteľovi, v ktorej uznala tento svoj záväzok voči spoločnosti. Predmetné uznanie záväzku bolo vykonané v zmysle § 323 Obch. zákonníka, bolo dostatočne určité, pričom boli splnené všetky zákonné náležitosti. Bolo vykonané písomne a Y. L. vlastnoručne podpísané, riadne bolo adresované veriteľovi a záväzok bol dostatočne a jasne a určito identifikovateľný, nakoľko bol jednoznačne identifikovateľný peňažnou sumou 33.503,27 EUR a jednoznačne a priamo bol identifikovateľný v účtovníctve spoločnosti v uznanej výške a na konkrétnom účte, pričom je riadne špecifikovaný aj v účtovných knihách a v čase uznania sa iný záväzok alebo iné záväzky zameniteľné s uznávaným záväzkom, v účtovníctve spoločnosti nenachádzali. Konkretizácia záväzku je obsiahnutá v účtovníctve spoločnosti, ktoré je nezameniteľné a uvádza podrobné záznamy a špecifikáciu záväzku. Uznaním záväzku vzniká vyvrátiteľná právna domnienka o tom, že záväzok v čase uznania a v uznanom rozsahu trvá. S ohľadom na § 133 O.s.p. mal dlžník možnosť v konaní preukázať, že záväzok nevznikol. Žalobcovia ani Y. L. túto právnu domnienku v rámci dokazovania nevyvrátili. V zmysle platnej judikatúry, by v spore museli žalobcovia preukázať neexistenciu záväzku, tzn. uviesť dôkazy, nie len subjektívne tvrdenia, ktoré by vyvrátili možnosť, aby záväzok mohol vzniknúť a existovať. Takýto dôkaz však v spore nebol predložený a ani vykonaný. Práve naopak účtovníčka spoločnosti B.. M. R. potvrdila, že v účtovníctve spoločnosti boli vedené pohľadávky voči spoločníkovi B.. L. vo výške 33.503,27 EUR a v písomnej žiadosti zaslanej spoločnosti zo dňa 7.5.2009 Y. L. potvrdila, že prevzala dlh B.. L.Z. voči spoločnosti, ktorý bol vedený v interných záznamoch predložených účtovníkom spoločnosti, a aj v dohode sa zaviazala tento dlh uhradiť. Aj v ďalších dokumentoch Y. L. v písomnej forme aj rôznymi úkonmi, či už podpísaním dohody alebo odsúhlasením úhrady svojho záväzku voči spoločnosti pred prevodom svojho obchodného podielu na mimoriadnom valnom zhromaždení zo dňa 2.10.2009, uznala existenciu svojho záväzku voči spoločnosti vo výške 33.503,27 EUR a zaviazala sa na jeho úhradu. V rámci dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že Y. L. jasne a presne poznala stav účtovníctva spoločnosti, ktoré jej bolo viackrát a bez obmedzení sprístupnené účtovníčkou, čo vyplýva z výpovede svedkyne R., výpovede žalovaného v 2. rade, zo záznamu o kontrole zo dňa 4.8.2009 a aj zo zápisnice z mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti zo dňa 18.9.2009. Na základe takto poskytnutých účtovných dokladov vykonala Y. L. za prítomnosti svojich právnych zástupcov nasledovné písomné právne úkony.
Zaslala spoločnosti žiadosť zo dňa 7.5.2009, v ktorej žiadala o vyriešenie svojho dlhu voči spoločnosti, ktorý prevzala po poručiteľovi v zmysle interných záznamov predložených účtovníkom spoločnosti. Dňa 15.9.2009 podpisom potvrdila prevzatie pozvánky na mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti, ktoré sa malo uskutočniť 2.10.2009 a na ktorej bolo v bode 2 programu uvedené vyrovnanie pohľadávok spoločnosti voči spoločníčke Y. L.. Na mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti konanom dňa 2.10.2009 hlasovala ako spoločníka spoločnosti za schválenie dohody, v ktorej sa ona sama zaviazala uhradiť svoj dlh voči spoločnosti vo výške 33.503,27 EUR do 2.10.2009 a to prevodom na účet spoločnosti. Vlastnoručne podpísala listinu prítomných spoločníkov, čím aj potvrdila svoju účasť a hlasovanie na valnom zhromaždení. Podpísala dohodu, v ktorej sa zaviazala uhradiť svoj záväzok voči spoločnosti a zároveň uznala svoj záväzok voči spoločnosti v uvedenej výške. Označenie pohľadávky, jej výšku a ani splatnosť Y. L. pri uzatváraní dohody nespochybnila, rovnako ani jej právny zástupca JUDr. Polák nenamietali text tejto dohody. Dohodu Y. L. podpísala dňa 2.10.2009 a zaviazala sa v nej, že v ten istý deň aj svoj záväzok splní. K splneniu tohto prevzatého záväzku však z jej strany nedošlo. Vo svojich výpovediach sa snažila navodiť dojem, že nepoznala následky svojho konania, pričom priznala, že chcela čo najrýchlejšie získať peniaze. Keďže pri každom svojom právnom úkone bola zastúpená svojim právnym zástupcom a väčšinu týchto úkonov aj sama iniciovala je zrejmé, že išlo o vopred premyslený postup z jej strany. Tvrdenia Y. L. sú však účelové a odporujú si s obsahom právnych úkonov, ktoré vykonala v písomnej forme a ktoré v tomto konaní preukazovali žalovaní, ako výpoveďami účtovníčky B.. R. a žalovaného v 2. rade. Je zrejmé, že Y. L. riadne vykonávala všetky práva spoločníčky a žiadne zo zákonných práv jej nebolo upierané. Riadne, opakovane a bez obmedzení nahliadala do účtovníctva spoločnosti a to sama ako aj za účasti audítora, ktorého si na kontrolu prizvala. Y. L. bol taktiež riadne vyplatený zisk spoločnosti v najvyššej možnej výške, ktorú odsúhlasila banka, u ktorej spoločnosť čerpala úver. Y. L. písomne žiadala, aby bol vysporiadaný jej dlh voči spoločnosti, ktorý prevzala po B.. L.. Na jeho úhradu sa zaviazala na valnom zhromaždení spoločnosti aj v dohode a tento svoj dlh aj uznala. Prevod obchodného podielu bol jej osobným rozhodnutím, pričom sama ponúkla tento obchodný podiel na odkúpenie žalovanému v 2. rade. Pri všetkých úkonoch boli prítomní právni zástupcovia, podpisovanú dokumentáciu mali vopred a v dostatočnom časovom predstihu k dispozícii s možnosťou pripomienkovať ju, čo aj náležite využili, pričom ona sama, ani jej právni zástupcovia nikdy nenamietali pred podpisom ani existenciu pohľadávok a ani ich špecifikáciu. Všetky dokumenty súvisiace s prevodom obchodného podielu boli vopred zaslané jej právnemu zástupcovi, ktorý odsúhlasil ich znenie. V pôvodne navrhovanej zmluve o prevode obchodného podielu bola cena za prevod obchodného podielu znížená o sumu 33.503,27 EUR, ktorá tvorila dlh prevodkyne voči spoločnosti, ktorý mal v rámci zmluvy o prevode obchodného podielu prevziať v zmysle § 531 Obč. zákonníka žalovaný v 2. rade. S takýmto znením zmluvy nesúhlasil JUDr. Polák, pričom nenamietal ani existenciu a ani výšku dlhu a záväzku Y. L. voči spoločnosti, iba si vymienil, aby dohoda o úhrade predmetného záväzku Y. L. bola obsiahnutá v osobitnom dokumente, dohode o úhrade peňažnej pohľadávky a cena za prevod bola zvýšená o túto sumu. Dohodu vyhotovenú na základe požiadaviek jej právneho zástupcu, Y. L.Z. za jeho prítomnosti podpísala, záväzok z dohody splatný ešte v ten istý deň však odmietla splatiť, pričom napadla platnosť tejto dohody a uznanie záväzku v nej obsiahnutom. Z jej strany a žalobcov je konanie, ktorým spochybnila platnosť dohody a uznania záväzku, čo tvorí právny základ žaloby, výkonom práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a takémuto konaniu by súd nemal poskytnúť právnu
ochranu. Z výpovede Y. L. je zrejmé, že nenamietala existenciu záväzku ani platnosť dohody, ale úhradu nevykonala preto, lebo predpokladala, že žalovaný v 2. rade prevezme pohľadávku od spoločnosti a vzájomné pohľadávky započíta na úhradu vlastného záväzku voči Y. L.. Hneď v ten istý deň ako podpísala dohodu o úhrade peňažnej pohľadávky a dohodu o prevode obchodného podielu, mala postúpiť svoju pohľadávku na časť ceny za prevod obchodného podielu, ktorá však ešte nebola splatná, na žalobcov, pričom celú sumu, ktorú by žalobcovia po splatnosti pohľadávky získali z tohto postúpenia, museli do 7 dní uhradiť Y. L. ako odmenu za postúpenie. Aj toto jej konanie je spochybniteľné, či k nemu skutočne tak došlo, nakoľko postúpenie svojej pohľadávky oznámila žalovanému v 2. rade až 18.2.2010, t.j. 22 dní potom, čo jej spoločnosť oznámila, že postúpila svoju peňažnú pohľadávku z dohody na žalovaného v 2. rade a 14 dní potom, čo jej žalovaný v 2. rade zaslal oznámenie o započítaní vzájomných pohľadávok. Z dohody o postúpení pohľadávok predloženej právnym zástupcom žalobcov tiež vyplýva, že táto mala byť údajne uzavretá dňa 2.10.2009, avšak v článku I ods. 2 sa uvádza, že postupca má voči dlžníkovi pohľadávku, ktorá vznikla z titulu neuhradenia zostatku ceny za prevod obchodného podielu. V zmysle zmluvy o prevode obchodného podielu sa však mal zvyšok ceny uhradiť v mesačných splátkach, pričom prvá z nich mala byť splatná až 30.1.2010. Ako je teda zrejmé, v údajnom čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky medzi Y. L. a žalobcami, nebola ešte postupovaná pohľadávka splatná, čo dôvodne evokuje, že táto zmluva bola uzavretá až dodatočne a dátum jej uzavretia bol antedatovaný. Y. L. sa preto vopred naplánovaným a úmyselným konaním snažila získať neoprávnený majetkový prospech, vedome neplnila svoje záväzky, na ktoré sa v ten istý deň zaviazala, čím sa snažila znevýhodniť žalovaných a spôsobiť im ujmu, a pre seba v rozpore so svojimi záväzkami získať peňažné prostriedky, o ktoré jej práve išlo. Takéto konanie obchodný zákonník kvalifikuje ako zneužitie práva a výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Konanie Y. L., ktorá úmyselne nesplnila svoj záväzok uhradiť peňažnú pohľadávku, ktorú uznala, a na úhradu ktorej sa zaviazala v dohode, je súčasne aj porušenie záväzkov právnej povinnosti. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že uznanie záväzku zo dňa 2.10.2009 bolo vykonané v súlade s ustanoveniami § 323 Obch. zákonníka a je platným právnym úkonom, ktorý vyvolal právne účinky v podobe vyvrátiteľnej domnienky o existencii tohto záväzku, keďže Y. L. a aj žalobcovia uviedli iba tvrdenia o neexistencii tohto záväzku, ktoré v konaní nepreukázali, záväzok Y. L. voči spoločnosti v čase jeho uznania trval a v konaní nebol preukázaný opak. Započítanie tejto pohľadávky spoločnosti, ktorú prevzal žalovaný v 2. rade voči pohľadávke, ktorá je predmetom tohto sporu, bolo riadne vykonané a záväzky žalobcov voči žalovaným riadne zanikli.
8. Žalovaný v 2. rade (zároveň ako konateľ žalovaného v 1.rade) B.. A. V., k veci uviedol, že pani L., keďže sa rozhodla svoj obchodný podiel v spoločnosti predať, navrhla, či by nechcel odkúpiť jej obchodný podiel. Následne sa dohodli na cene za odpredaj obchodného podielu v sume 10 mil. Sk. Cenu za predaj uvedeného obchodného podielu zaplatil jednak prevodom na účet pani L., a to polovicu kúpnej ceny vo výške 5 mil. Sk a druhú polovicu mal zaplatiť v splátkach od januára 2010. Zároveň mala pani L. vyrovnať dlh spoločníka jej bývalého manžela vo výške 33.503,27 EUR. Uvedený dlh pozostával najmä z výberov v hotovosti bývalým spoločníkom a to jednak prostredníctvom bankomatových kariet ako aj výber z účtu, resp. hotovosti. Dlh vznikol za obdobie troch rokov. Pani L. bola o všetkom oboznámená nezávislým ekonómom a zároveň jej boli predložené všetky potrebné doklady, ktoré si odfotila. Keďže na vyrovnanie
uvedeného záväzku nemala peniaze, dohodli sa, že po vklade prvej polovice kúpnej ceny obchodného podielu následne ona vykoná prevod uvedeného dlhu na účet spoločnosti. Pani L. sa v banke tvárila, že v banke vypisuje príslušné doklady na prevod, pričom bola aj v prítomnosti svojho právneho zástupcu. Neskôr u ich účtovníčky preveroval, či uvedená platba došla a však peniaze na účet už pripísané neboli. Na základe toho odkúpil pohľadávku, ktorá mala spoločnosť voči pani L. a túto skutočnosť jej oznámil. Keďže peniaze z jej strany pripísané neboli, vykonal zápočet pohľadávky, ktorú odkúpil od spoločnosti, proti pohľadávke, ktorú mala voči nemu pani L.. Približne po štyroch mesiacov od podpísania zmluvy o prevode obchodného podielu mu bolo právnym zástupcom žalobcov oznámené, že pani L. túto svoju pohľadávku darovala svojim synom. Ohľadom prípravy a podpisu samotnej zmluvy o prevode obchodného podielu prebiehala komunikácia medzi ich právnymi kanceláriami, takže tvrdenie pani L., že pred podpisom uvedenú zmluvu nevidela nie je pravdivé. Cena obchodného podielu bola určená na základe dohody, on na pani L. nevyvíjal žiaden nátlak. To, že pani L. svoje peniaze dostane negarantoval iba on ako fyzická osoba, ale garantovala to samotná spoločnosť DUKACSO TRADE, spol. s r.o. Nerozumie tiež vyjadreniu pani L., že peniaze na účet spoločnosti nevložila z toho dôvodu, že si bola vedomá toho, že on si to aj tak stiahnem. Nevie ako túto skutočnosť mohla vedieť už pri podpisovaní zmluvy. Zmluva o prevode obchodného podielu ako i dohoda o úhrade peňažnej pohľadávky sa podpisovali v rovnaký moment v kancelárii jeho právneho zástupcu aj za prítomnosti právnych zástupcov oboch zúčastnených strán, následne boli overované podpisy a potom spolu išli do banky. Skôr bola podpísaná dohoda o úhrade peňažnej pohľadávky a následne zmluva o prevode obchodného podielu, na sto percent to potvrdiť nevedel. Na cene za obchodný podiel sa dohodli v kancelárii C.. D., približne dva mesiace pred podpisom zmluvy o prevode, ktorá sa začala vypracovávať následne. S právnym zástupcom žalobcov nikdy telefonicky nehovoril, všetko vybavovala právnická kancelária, zmluvu pripravovala pani C.. D.. Dôvody za akých vznikol dlh pána L. vo výške 33.503,20 EUR presne nevie, vie sa k tomu vyjadriť ich účtovníčka, ale malo by sa jednať o rôzne pôžičky, zálohy na služobné cesty, výbery za účelom kúpy tovaru. Za aké presné obdobie uvedený dlh vznikol uviesť nevedel, ako spoločníci mali vždy voči spoločnosti určité podlžnosti. Uvedená suma bola stanovená z účtovných dokladov spoločnosti, s čím sa pani L. aj z predložených dokladov oboznámila. Bývalý spoločník B.. L. bol tiež aj v pracovnoprávnom vzťahu so spoločnosťou. Zúčastňoval sa z toho dôvodu aj na pracovných cestách. Peniaze na pracovné cesty sa vyberali skôr a následne sa zúčtovávali. Aká suma z pracovných ciest by mala pripadať na uvedený dlh, uviesť nevedel, on tie doklady neskúmal. Rovnako nevedel uviesť, ani aká časť z uvedenej sumy pripadá na pôžičky. Pani L. bola v spoločnosti zamestnaná na pozícii manažér propagácie alebo niečo obdobné. Uvedenú funkciu vykonávala iba počas výstav, na ktorých sa spoločnosť zúčastňovala, inak sa na riadení nezúčastňovala. Po smrti manžela pani L. prejavila záujem ohľadne vedenia firmy iba v oblasti personálneho obsadenia, resp. finančných nárokov. Do vedenia spoločnosti chcela presadiť svojho syna, ktorý však nemal prax a zároveň chcela aj výmeny na miestach vo vedení spoločnosti, čo jej nedovolil, keďže firma dobre fungovala Zároveň mala aj finančné nároky a nároky na iné výhody, ktoré mal jej manžel. Pani L.Ň. vždy mala možnosť a aj jej bolo umožnené nahliadať do účtovných dokladov spoločnosti. V spoločnosti bola určená aj pracovníčka, ktorá zabezpečovala fotokópie dokladov, ktoré chcela. Pani L. neprejavovala žiadne námietky voči dohodnutej cene a zmluvu dobrovoľne podpísala. Dlh, ktorý pani L. podpísala, vychádzal z dokladov, ktoré mala k dispozícii a ktoré prekontrolovala so svojim ekonómom. Ani po podpise zmluvy o prevode obchodného podielu
pani L. neprejavovala úmysel, že uvedenú dlžobu nevyrovná. Jej konanie s tým, že vypisovala papiere v banke smerovalo k tomu, že peniaze uhradí, ani vo sne by ho nenapadlo, že to nakoniec zaplatené nebude.
9. Svedkyňa Y. L. k veci uviedla, že v žalovanom v 1. rade bola bývalá spoločníčka. Spoločníčkou bola veľmi krátku dobu a to po smrti jej manžela. Po obojstrannej dohode s druhým spoločníkom sa rozhodla svoj obchodný podiel predať druhému spoločníkovi. Cena za predaj obchodného podielu bola pôvodne podľa jej predstavy vyššia, nakoniec však došlo k odpredaju za sumu 10 mil. Sk. Čo sa týka dohody o úhradu peňažnej pohľadávky o tejto nemá vedomosť a nevie z akého titulu mala vzniknúť. V prípade, ak by uvedenú dohodu nepodpísala, suma za prevod obchodného podielu by sa každý mesiac znižovala o 1 mil. Sk a preto sa jej táto cesta videla najschodnejšia, a z toho dôvodu túto dohodu aj podpísala. Ekonómka spoločnosti ju upozorňovala, že zo strany druhého spoločníka dochádza k nekontrolovaným výberom peňazí zo spoločnosti a aby si dávala na tieto veci pozor. Nakoniec sa to obrátilo proti nej a údajne dlžníkom spoločnosti mal byť jej manžel. V čase keď, uvedenú dohodu podpisovala, si v podstatne neuvedomovala, aké to môže mať následky, pre ňu bolo podstatné aby v tom čase dostala aspoň nejaké finančné prostriedky, a preto volila takúto cestu. Na valnom zhromaždení žiadna takáto otázka riešená nebola. Čo sa týka valných zhromaždení spoločnosti, pokiaľ ne dostala pozvánku, tak týchto sa aj zúčastnila. Mimoriadneho valného zhromaždenie, ktoré sa konalo dňa 2.10.2009, sa zúčastnila a už v tom čase musela uvedenú dohodu podpísať a následne potom sa podpisovala zmluva o prevode obchodného podielu. Zo strany druhého spoločníka jej bolo pred podpisom tejto dohody oznámené, že keď ju nepodpíše tak suma za prevod obchodného podielu sa bude každý mesiac znižovať o 1 mil. Sk. Bol to práve manžel, ktorý do spoločnosti vnášal svoje peniaze a spoločnosť takýmto spôsobom zachraňoval. Má vedomosť o tom, že spoločník B.. V. mal voči spoločnosti určitú podlžnosť, ktorá však mala byť účtovne vysporaidaná v roku 2008. Zároveň dostala vyjadrenie jednak účtovníčky, resp. audítora, v ktorých bolo uvedené, že to nebolo správne vysporiadané. O žiadnej podlžnosti jej manžela voči spoločnosti nevie. Na valnom zhromaždení, kde došlo k podpísaniu uvedenej dohody, jej neboli predložené, resp. nebola oboznamovaná so žiadnymi dokladmi ohľadne tejto pohľadávky. Ona ako aj jej dvaja synovia, boli u žalovaného zamestnaní. Situácia sa zmenila až po úmrtí jej manžela, od kedy sa začal B.. V. správať arogantne, znepríjemňoval im výkon pracovnej činnosti a všetko to smerovalo k tomu, aby ich zo spoločnosti vyštval. Nakoniec všetci traja dostali výpovede. Bolo to v období pred rokovaním o prevode obchodného podielu ako aj počas realizácie prevodu. O účasť v spoločnosti a teda o samotný obchodný podiel sa prihlásila v rámci dedičského konania a to prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, ktorú tom čase mala a s ktorou sa o celej veci radila a informovala. Čo sa týka mailu, ktorý zasielala jej vtedajšia právna zástupkyňa zo dňa 7.5.2009, je možné, že je na jeho tlačenej podobe jej podpis, presne sa však na to nepamätá. Ona mala voči spoločnosti dlh iba vo výške 5.000,- Sk, ktorý bol stiahnutý z jej poslednej výplaty, ktorú z firmy dostala. O žiadnych iných vedomosť nemá. Prečo právna zástupkyňa v uvedenom maily uvádzala vysporiadanie nejakého dlhu, ktorý mala prevziať po manželovi, uviesť nevie a nevie z akých podkladov pri tom vychádzala. Prístup jej bol umožnený iba k časti účtovníctva spoločnosti, dokonca sa ani nemohla dostať k posledným veciam manžela. B.. R., ktorá bola ekonómka v spoločnosti ju informovala o tom, že zo spoločnosti druhý spoločník nekontrolovane vyberá finančnú hotovosť. Taktiež jej doniesla aj fotokópiu súvahy za rok 2007. Nakoniec sa otočila proti nej a usúdila, že bude pre ňu výhodnejšie spolupracovať s pánom V.. Na zázname zo dňa 4.8.2009 neuviedla svoju výhradu, že jej nebolo
predložené kompletné účtovníctvo spoločnosti z toho dôvodu, že nie právnik a taktiež nie ekonóm. Keby to vedela, tak by to tam zapísala. Zmluvu o prevode obchodného podielu a rovnako tak aj dohodu o úhrade peňažnej pohľadávky prvýkrát videla tesne pred ich podpisom v rámci mimoriadneho valného zhromaždenia, ktoré sa konalo na Vysokej ulici. Po podpise dohody a po podpise zmluvy o prevode obchodného podielu, ktoré sa podpisovali u právneho zástupcu, následne išli k notárovi overiť podpisy na zmluve o prevode obchodného podielu. Následne išli do banky, aby mohli byť vykonané prevody v zmysle uvedených zmlúv a dohôd. B.. V. úhradu vykonal, následne sa rozhodla, že ona úhradu nevykoná, keďže si bola vedomá toho, že B.. V. si to aj tak stiahne. Dohodu nepodpisovala s tým vedomím, že by ju nechcela plniť, jej rozhodnutie o tom, že úhradu nevykoná bolo až tesne pred tým, akom túto úhradu vykonala. Či túto skutočnosť, teda že úhradu nevykoná konzultovala aj s právnym zástupcom, si nepamätám. Či mal návrh zmluvy o prevode obchodného podielu, ako aj dohodu k dispozícii aj právny zástupca, uviesť nevie, nepamätá si to. Časť pohľadávky, ktorú mala zo zmluvy o prevode obchodného podielu neskôr previedla na svojich synov, keďže títo sa v rámci dedičského konania všetkého vzdali a taktiež potrebovali nejaké peniaze vzhľadom k tomu, že prišli o zamestnanie. Previedla to na nich tesne po podpise zmluvy o prevode obchodného podielu, presne sa na to nepamätá. Cena za prevod obchodného podielu bola zaplatená tým spôsobom, že polovica bola zaplatená naraz a druhá polovica v šiestich splátkach každý mesiac po jednej splátke. Z akého dôvodu je v zmluve o postúpení pohľadávky uvedené, že jej predmetom je neuhradenie zostatku ceny za prevod obchodného podielu, keďže tento mal byť zaplatený v šiestich splátkach v priebehu pol roka, uviesť nevie. Predmetnú zmluvu koncipoval terajší právny zástupca žalobcov.
10. Svedkyňa C.. G. L. k veci uviedla, že pani Kubiňovú pozná ako svoju bývalú klientku, ktorú spoznala asi pred tromi rokmi, bola jej odporučená iným jej kolegom. Pani L. ju oslovila s tým, aby jej pomohla riešiť záležitosti ohľadom obchodného podielu, ktorý zostal po jej manželovi, ktorý zomrel. S pani L. sa stretla asi päť krát, pričom na rokovaniach preberali otázku jej ďalšieho fungovania v spoločnosti, a to jednak či sa stane spoločníčkou po manželovi alebo si nechá vyplatiť likvidačný zostatok z firmy. Zároveň navrhla aby, sa v tejto otázke uskutočnilo stretnutie s pánom V., malo by sa však jednať o oficiálne stretnutie na valnom zhromaždení. Takéto valné zhromaždenie bolo aj zvolané, pričom sa na ňom mala riešiť jednak otázka vymenovania jej syna za konateľa spoločnosti ako i otázka, či vstúpi do spoločnosti ako spoločník, resp. si nechá vyplatiť vyrovnávací podiel. Podľa toho čo si nepamätá, tak pán V. na uvedenom valnom zhromaždení nesúhlasil s vyplatením podielu, nakoľko spoločnosť nemala peniaze a znamenalo by to likvidácii, rovnako nesúhlasil s vymenovaním jej syna za konateľa na miesto manžela. Zrejme sa preto dohodli, že do spoločnosti vstúpi ako nová spoločníčka. Po uvedenom valnom zhromaždení sa s ňou stretla ešte raz, kde ju informovala, aké práva jej vyplývajú ako spoločníčke, akým spôsobom má možnosť spoločnosť kontrolovať. Následne bola ich spolupráca ukončená, keďže sa jej viacej neozvala. Pani L. bola počas ich rokovaní informovaná, že jej nebohý manžel by mal mať nejaké dlhy voči spoločnosti, o čom ju informoval pán V., žiadne konkrétnejšie informácie o tom nemá. Nepreberalo sa to ani na valnom zhromaždení, ktoré prebehlo niekedy v apríli alebo v máji 2009. Ich komunikácia prebiehala najmä na osobných stretnutiach a v prípade potreby aj mailom. Programom valného zhromaždenia, okrem formálnych bodov, malo byť aj vymenovanie nového konateľa po zomrelom konateľovi a spoločníkovi pánovi L.O., premena hodnoty základného imania z korún na eurá a vstup nového spoločníka do spoločnosti z dôvodu úmrtia pána L.. Uvedený program navrhovala ona po dohode s pani L.. Uvedený
navrhovaný program jej poslala mailom a zároveň ju poprosila, aby s ním oboznámila pána V., čo malo v podstate slúžiť ako pozvánka na valné zhromaždenie. Na uvedenom valnom zhromaždení nebola schválená požiadavka pani L., aby bol v spoločnosti ako nový konateľ vymenovaný jeden z jej dvoch synov. Je pravdou, že predmetom rokovania na valnom zhromaždení mali byť aj otázky údajného dlhu pána L. a určité personálne otázky spoločnosti, avšak nemalo to byť súčasťou zápisnice z valného zhromaždenia, nakoľko išlo o interné záležitosti spoločnosti. Ohľadne údajného dlhu vie iba toľko, že jeho existenciu pani L. spomínal pán V. a túto skutočnosť oznámila pani L. jej. Žiadne ďalšie konkrétne veci ohľadne uvedeného dlhu, tzn. z akých titulov mal vzniknúť nevie, keďže sa to za jej prítomnosti nepreberalo. Či sa mali preberať aj údajné dlhy voči spoločnosti zo strany pán V. jednoznačne potvrdiť nevie.
11. Svedkyňa B.. M. R. k veci uviedla, že v spoločnosti žalovaného v 1. rade pracujem už sedemnásty rok, t.j. od roku 1996 ako ekonómka. Po úmrtí spoločníka pána L. zostali voči spoločnosti nezúčtované pohľadávky, ktoré boli vedené na analytickom účte spoločnosti 355, jednalo sa o pohľadávky voči spoločníkom. Uvedený analytický účet pozostával z troch častí, a to výber finančných prostriedkov cez bankomatovú kartu na základe ktorej sa realizovali výbery z účtu spoločnosti prostredníctvom tejto bankomatovej karty. Následne sa tieto výbery zaúčtovávali proti oprávneným dokladom, to čo zostalo nepokryté zostávalo a viedlo sa ako pohľadávka spoločnosti voči spoločníkovi. Ďalšia časť bola VISA karta, ktorú spoločníci používali na zahraničné pracovné cesty a tretia časť, kde sa viedli výbery v hotovosti z pokladne spoločnosti, resp. z účtu spoločnosti. Takýto analytický účet sa viedol na každého spoločníka samostatne. Pohľadávky spoločnosti boli spoločníkmi vyplácané priebežne a najmä tieto pohľadávky boli vyplácané v čase vyplácania podielov, kde časť bola použitá na splatenie týchto pohľadávok. V rokoch 2007 a 2008 boli zo strany pána L. realizované viaceré výbery prostredníctvom bankomatu, avšak neboli k týmto výberom už predkladané doklady, ktoré by bolo možné zaúčtovať. V čase úmrtia pána L. predstavovala pohľadávka spoločnosti voči nemu približne 1 mil. Sk vtedajšej meny. V tom istom období predstavovala pohľadávka spoločnosti voči druhému spoločníkovi, t.j. pánu V. sumu okolo 3 ml. Sk. Po smrti pána L. bola v kontakte s pani L., ktorej predkladala účtovné doklady, o ktoré mala záujem. Bola prítomná na stretnutiach s pani L., na ktorých sa prejednávali pohľadávky spoločnosti voči bývalému spoločníkovi pánovi L., pričom na niektorých bol prítomný audítor, resp. právna zástupkyňa, s ktorými pani L. na stretnutie prišla. Doklady ktoré chceli a žiadali im boli vždy predložené. V čase kedy ona nastúpila do spoločnosti a prevzala účtovníctvo, boli vklady spoločníkov už zrejme splatené. Nevie o žiadnej dohode spoločníkov, ktorou by si určili príplatkovú povinnosť k doterajších vkladom. Také záväzky mali voči spoločnosti spoločníci. Iní zamestnanci ich mať nemohli, jedine na účte 352 boli vedené v podstate zálohy, ktoré boli niektorým zamestnancom poskytnuté za účelom zabezpečenia prevádzkových potrieb spoločnosti, napr. vodičovi na kúpu pohonných látok, resp. sekretárke na reprezentačné účely spoločnosti. V prípade služobnej cesty, boli využívané finančné prostriedky spoločníkmi jednak v hotovosti, resp. platby, kde sa dalo platiť kartou, boli realizované prostredníctvom VISA karty. Po ukončení pracovnej cesty boli náklady zúčtované ako cestovné a odpísané podľa cestovného príkazu z uvedeného analytického účtu. Pokiaľ nebola zúčtovaná podľa dokladov celá suma poskytnutá v súvislosti s nejakou služobnou cestou, rozdiel zostával evidovaný na uvedenom analytickom účte ako pohľadávka spoločnosti voči spoločníkovi. Ku koncu roku 2005 alebo 2006, presne si to už nepamätá, pán L. vyrovnal zostatok na uvedenom analytickom účte, ktorý bol vedený na bankomatovú kartu a VISA kartu, výber
v hotovosti vynulovaný nebol, takže v tejto časti pohľadávka zostala. Pani L., ako zamestnankyni spoločnosti, bola poskytnutá záloha vo výške 5.000,- Sk v súvislosti s propagáciu spoločnosti, keďže mala na starosti rôzne výstavy, na ktorých sa spoločnosť zúčastňovala. Jednotlivé položky boli zaznamenané jednak na bankových výpisoch, výpisoch z VISA karty, resp. na pokladničných dokladoch, pokiaľ bol výber v hotovosti, v priemere sa mohlo ročne jednať asi okolo 40 dokladov. Suma, ktorá nebola zdokladovaná príslušnými účtovnými dokladmi a blokmi, bola vedená ako pohľadávka spoločnosti. Pán L. si priebežne v roku, tri až štyri krát overoval zostatky na svojom analytickom účte. Uvedené sumy neboli vedené ako pôžička. Rovnako to nebolo vedené ako záloha na vyplatenie podielu zo zisku. Na konci roka sa spoločníkom v podstate vytlačil iba sumár z analytického účtu, spoločníci nepodpisovali žiadny doklad, kde by bolo uvedená výška zostatkov na analytickom účte. V akej výške boli hodnoty zostatkov na vedených analytických účtoch aj za predchádzajúce roky si už nepamätá. Vedenie firmy bolo medzi spoločníkov, resp. konateľov rozdelené tak, že pán L. mal na starosti finančné vedenie spoločnosti a pán V. obchodné záležitosti a investičné záležitosti. Finančným záležitostiam sa venoval pán L. veľmi podrobne, všetky faktúry išli v podstate cez neho. Rovnako podpisoval aj iné účtovné doklady, resp. daňové priznania. Pokiaľ vznikol rozdiel v niektorých nezaúčtovaných výdavkoch, pán L. vždy inštruoval, akým spôsobom sa má s nezaúčtovanou časťou naložiť. Väčšinou sa to zaúčtovávalo na jeho záväzky voči spoločnosti. Po smrti manžela sa pani L. zaujímala o finančné otázky, najmä teda o záväzky, ktoré mal jej manžel voči spoločnosti. Všetky doklady, o ktoré žiadala jej boli predložené, z niektorých si urobila fotokópie čo bolo aj potvrdené na preberacích protokoloch.
12. Podľa § 323 ods. 1 Obch. zák., ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
13. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
14. Podľa § 358 Obch. zák., na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.
15. Podľa § 460 Obč. zák., dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.
16. Podľa § 470 ods. 1 Obč. zák., dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou.
17. Podľa § 192 CSP, skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak.
18. V predmetnej veci tunajší súd rozsudkom zo dňa 21.5.2013 s tým, že žaloba bola zamietnutá. Na základe odvolania žalobcov Krajský súd tento rozsudok zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie s tým, že bude povinnosťou súdu doplniť rozhodnutie
o odpoveď na otázky nastolené žalobcami vo vzťahu k dedičskému konaniu po poručiteľovi B.. C. L., keď zo strany žalovaného 1/ nebola prihlásená žiadna pohľadávka, ako aj k posúdeniu dohody o uznaní dlhu z hľadiska jasnej a určitej špecifikácie pohľadávky (identifikácia záväzku v účtovníctve spoločnosti dostatočne nezameniteľným spôsobom).
19. Súd opätovne vyhodnotil žalobou uplatnený nárok v súlade s predloženými dôkazmi ako aj citovanými zákonnými ustanoveniami a dospel k záveru, že tento je skutkovo i právne neopodstatnený. Predmetom konania je nárok na zaplatenie zostávajúcej časti ceny za prevod obchodného podielu v spoločnosti (žalovaný v 1. rade) v sume 34.502,73 EUR, ktorý nadobudol žalovaný v 2. rade a žalovaný v1. rade prevzal ručiteľský záväzok za riadne splnenie. Žalovaní sa v konaní bránili tým, že pohľadávky na zaplatenie ceny za prevod obchodného podielu zanikla, a to jednak v určitej časti úhradou a v zostávajúcej časti započítaním (žalovaná časť).
20. Započítanie (kompenzácia) je spôsob zániku záväzku nahrádzajúci splnenie. Je však splneniu veľmi blízky, lebo dochádza k uspokojeniu veriteľa a v obchodných vzťahoch má značné praktické využitie. Základná úprava započítania je obsiahnutá v Občianskom zákonníku (§ 580 a 581) a aplikuje sa aj na obchodné vzťahy, pokiaľ Obchodný zákonník nemá odchylnú úpravu (§358 až 364). Započítanie jednostranným právnym úkonom je prípustné, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu a pritom ide o pohľadávky, z ktorých ani jedna nie je vylúčená zo započítania, a to ani dohodou strán, ani zákonom. Následkom započítania je, že vzájomne započítané pohľadávky sa zrušujú, pokiaľ sa kryjú. Pokiaľ by sa pohľadávky nekryli úplne, t.j. jedna pohľadávka by prevyšovala druhú, pohľadávka v rozsahu prevýšenia trvá ďalej. Zánik vzájomných pohľadávok nastane ex tunc od okamihu, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. Nie je teda rozhodujúce, kedy prišiel prejav smerujúci k započítaniu druhej strane.
21. Súd má za to, že započítanie realizované žalovaným v 2. rade spĺňalo všetky zákonom požadované podmienky a náležitosti, nakoľko sa jednalo o vzájomné pohľadávky spôsobilé na započítanie a žalovaný v 2.rade urobil prejav smerujúci k započítaniu.
22. Vzhľadom na uznávací prejav, nebolo povinnosťou žalovaných, aby preukazovali existenciu záväzku, ktorý bol predmetom uznania, ale bolo na žalobcoch, aby preukázali jeho neexistenciu. Takéto dôkazy z ich strany však produkované neboli. Práve naopak, dôkazy ktoré boli vo veci vykonané (či už výpovede účastníkov, svedkov ako i listinné dôkazy) nasvedčujú tomu, že Y. L. o svojom záväzku vedela a tento chcela riadnym spôsobom vysporiadať.
23. V nadväznosti na písomné uznanie záväzku obsiahnuté v Dohode o úhrade peňažnej pohľadávky (ktorej platnosť, resp. existenciu samotnej pohľadávky spochybňujú žalobcovia) súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR v obdobných veciach, nakoľko úprava inštitútu uznania záväzku je s ohľadom na jednotnú právnu tradíciu rovnaká podľa slovenského a českého právneho poriadku, sú tieto rozhodnutia primerane použiteľné aj pri aplikácii slovenských právnych predpisov.
24. „Vzhľadom na komplexnú odchylnú úpravu uznania záväzku v Obchodnom zákonníku sa v obchodných vzťahoch právna úprava Občianskeho zákonníka nepoužije.
Ustanovenie § 323 ods. 1 OBZ ustanovuje ako podmienku uznania záväzku, že musí ísť o záväzok „určitý“, t.j. že musí byť jednoznačne identifikovaný. Spôsob takejto identifikácie pritom zákon neurčuje, teda možno ju urobiť akýmkoľvek jednoznačným spôsobom. Obchodný zákonník na rozdiel od Občianskeho zákonníka výslovne nevyžaduje, aby bol záväzok určený svojím dôvodom a výškou, z dikcie prvej vety odseku 1 sa však niekedy vyvodzuje, že by mal byť uznaný čo do výšky. Pokiaľ je však záväzok dostatočne identifikovaný inými vlastnosťami než výškou, potom, ak rozsah uznania nie je nijako obmedzený, možno vyvodiť, že bol uznaný v celom rozsahu aj bez toho, že by bola uvedená jeho výška. Prvá časť prvej vety ustanovenia § 323 ods. 1 OBZ obsahuje úplne jednoznačnú požiadavku na existenciu prejavu vôle dlžníka uznať záväzok vymedzený uvedeným spôsobom.“ (uznesenie Najvyššieho súdu ČR 32 Odo 811/2004 z 30. augusta 2005)
25. „Záväzok, ktorého sa uznanie týka, treba identifikovať takým spôsobom, aby nebol zameniteľný s iným (napr. uvedením jeho dôvodu, odkazom na listinu, v ktorej je ďalej špecifikovaný, a pod.). Ak dlžník nemá voči veriteľovi v čase uznania iný záväzok alebo iné záväzky zo zmluvy (zmlúv) o úvere (teda iné záväzky zameniteľné s uznávaným záväzkom), potom platí, že záväzok je v uznaní dostatočne určito identifikovaný aj vtedy, ak vymedzuje len údaj o osobe veriteľa, výške plnenia a označení, že ide o záväzok zo zmluvy o úvere (bez toho, že by bolo treba zmluvu o úvere bližšie špecifikovať napr. číslom či dátumom uzavretia).“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28. augusta 2008 sp. zn. 29 Odo 1489/2006)
26. „Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania a ak domnienka existencie uznaného záväzku nebola v konaní vyvrátená, súd musí mať podľa § 133 OSP skutočnosť za preukázanú. V konaní teda môžu nastať len dve situácie - buď sa skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, považuje za preukázanú, alebo v konaní vyšiel najavo opak (obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku, t.j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju uvádza domnienka). V žiadnom prípade však nemožno za situácie platného uznania záväzku robiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol, pokiaľ ide o skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právne domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak povinný (dlžník) popiera takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami.“ (rozsudok 32 Odo 1160/2003 z 26. augusta 2004)
27. „Aj keď sa zdá byť na prvý pohľad logické, že účastníci môžu platne robiť právne úkony smerujúce k zmene alebo zániku ich práv či povinností alebo sa inak dotýkajúce ich právneho vzťahu, len za predpokladu, že medzi nimi takýto vzťah právne existuje, napriek tomu nemožno toto tvrdenie vzťahovať bez ďalšieho na akýkoľvek právny úkon bez toho, aby sa súčasne prihliadalo na to, či tu je, alebo nie je zákonom ustanovený dôvod neplatnosti takéhoto úkonu. V niektorých prípadoch existenciu pohľadávky zákon neustanovuje ako podmienku (predpoklad) právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje. Tak to je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu (záväzku), ktorá nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu uznania dlhu (záväzku), keďže v dôsledku konštrukcie vyvrátiteľnej právnej domnienky (§ 558 OZ, § 323 OBZ) dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu, spočíva na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by platilo, že nemožno platne uznať neexistujúci dlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu, by nikdy neniesol dlžník, naopak, veriteľ by musel vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu ako podmienku
platnosti uznania dlhu, a teda aj ako predpoklad na uplatnenie jeho účinkov.“ (rozsudok 32 Odo 453/2004 z 9. decembra 2004, rozsudok 32 Odo 1323/2004 z 21. júna 2004)
28. „V prípade, ak bol záväzok uznaný podľa § 323 OBZ, súd nemôže svoje rozhodnutie oprieť o to, že nemožno zaujať spoľahlivý záver, že medzi stranami sporu existoval právny vzťah, ale musí vychádzať z toho, či bola v konaní vyvrátená domnienka existencie záväzku. Nejasné okolnosti vzniku záväzku samy osebe na vyvrátenie domnienky podľa § 323 OBZ nestačia. Ak súd nerešpektoval ustanovenie § 133 OSP a vychádzal z toho, že nemožno zaujať spoľahlivý záver, že medzi stranami sporu existoval právny vzťah, z ktorého by vyplývala povinnosť žalovaného zaplatiť žalovanú sumu, jeho postup bol v danom prípade v rozpore s ustanovením § 133 OSP, keďže smeroval k preukázaniu toho, čo malo byť považované za preukázané (existencia záväzku medzi žalobcom a žalovaným).“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 29 Cdo 2854/1999 z 25. októbra 1999)
29. „Uznanie záväzku nemôže byť neplatné z toho dôvodu, že by bol prípadne uznaný neexistujúci záväzok. Ak bol uznaný neexistujúci záväzok, je potom na dlžníkovi, aby preukázal neexistenciu tohto uznaného záväzku, inak bude nútený záväzok splniť.“ (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 22. novembra 2007, sp. zn. 32 Odo 480/2006)
30. Samotnému písomnému uzavretiu Dohody o úhrade peňažnej pohľadávky, ktorá zároveň v čl. II ods. 2. zároveň obsahovala uznanie dlhu vo výške 33.503,27 EUR, predchádzal rad úkonov a rokovaní, z ktorých bol Y. L. jej dlh dostatočne známy. S obsahom povinnosti, ktorú podpisom Dohody na seba prevzala, musela byť uzrozumená, keď v záverečných ustanoveniach pred podpisom vyhlásila, že „zmluvná voľnosť nebola žiadnym spôsobom obmedzená, nebola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok ani v omyle, text dohody je určitým a zrozumiteľným vyjadrením jej vážnej a slobodnej vôle byť ňou viazaná, túto si pred podpisom prečítala a v celom rozsahu jej porozumela“. Jej následné konanie nie je v súlade so zásadou Pacta sunt servanda (zmluvy majú byť dodržiavané), keď pohľadávku z Dohody odmietla splniť. Z jednotlivých výpovedí je ďalej zrejmé, že Y. L. pred podpísaním Zmluvy o prevode obchodného podielu ako aj Dohody o úhrade peňažnej pohľadávky mala vedomosť o svojom dlhu. Svedkyňa R. potvrdila, že jej boli predložené všetky účtovné doklady, ktoré chcela. Na mimoriadnom valnom zhromaždení dňa 2.10.2009 hlasovala za prijatie uznesenie, ktorým schválilo dohodu o úhrade peňažnej pohľadávky spoločnosti, v ktorej sa spoločníčka Y. L. zaväzuje uhradiť svoj dlh voči spoločnosti vo výške 33.503,27 EUR v celosti do 2.10.2009 a to prevodom na účet spoločnosti. V tomto smere nie je možné veriť výpovedi Y. L. keď tvrdí, že o dlhu nevedela a na valnom zhromaždení sa to neriešilo. Dôkazy ako aj jej následné konanie, keď dohodu podpísala a bola pripravená dlžnú sumu zaplatiť, hovoria o opaku. V tejto súvislosti súd poukazuje na časť jej výpovede, v ktorej uviedla: „Po podpise dohody a po podpise zmluvy o prevode obchodného podielu, ktoré sa podpisovali u právneho zástupcu, následne išli k notárovi overiť podpisy na zmluve o prevode obchodného podielu. Následne išli do banky, aby mohli byť vykonané prevody v zmysle uvedených zmlúv a dohôd. B.. V. úhradu vykonal, následne sa rozhodla, že ona úhradu nevykoná, keďže si bola vedomá toho, že B.. V. si to aj tak stiahne. Dohodu nepodpisovala s tým vedomím, že by ju nechcela plniť, jej rozhodnutie o tom, že úhradu nevykoná bolo až tesne pred tým, akom túto úhradu vykonala.“ Zároveň je nanajvýš
nelogické, že dohodu podpísala napriek tomu, že o dlhu nemala vedomosť, pričom všetko konzultovala s právnym zástupcom, ktorý je v danom období zastupoval.
31. K otázke jasnej a určitej špecifikácii pohľadávky súd uvádza, že v danom prípade, pokiaľ je pohľadávka identifikovaná odkazom na jej evidenciu v účtovných dokladoch spoločnosti, možno to považovať za dostatočne určité, ak je navyše uvedená aj jej presná výška. Vzhľadom na komplexnú odchylnú úpravu uznania záväzku v Obchodnom zákonníku sa v obchodných vzťahoch právna úprava Občianskeho zákonníka nepoužije. Z dohody je zrejmé, že strany jej režim podriadili ustanoveniam Obchodného zákonníka (Článok II. ods. 4.).
32. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na právnu teóriu k danej problematike: „Z hľadiska obsahu Obchodný zákonník vyžaduje uznanie určitého záväzku, na rozdiel od Občianskeho zákonníka, ktorý vyžaduje určenie dlhu čo do dôvodu aj výšky. Obchodný zákonník požaduje jednoznačné určenie uznaného záväzku bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť. Treba však rešpektovať všetky všeobecné požiadavky kladené na právne úkony. Preto nie je dôležité, či vo vyhlásení dlžníka sú presne použité výrazy "uznanie", alebo je výslovne vymedzený rozsah, v ktorom sa záväzok uznáva. V každom konkrétnom prípade bude rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia záväzku, a nie spôsob tohto vymedzenia. V praxi sa často vymedzenie (identifikácia) záväzku, prípadne jeho výška realizuje odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne na iný doklad (faktúra). Pokiaľ by rozsah uznania záväzku nebol určený, má sa za to, že sa uznáva záväzok v celom rozsahu.“ (Oľga Ovečková a kolektív; Obchodný zákonník; Komentár; Druhé, doplnené a prepracované vydanie)
33. V konečnom dôsledku je možné uznať aj taký záväzok, ktorého výška nie je v uznávacom prejave presne špecifikovaná. „Ustanovenie § 323 ods. 1 Obch. zák. ustanovuje ako podmienku uznania záväzku, že musí ísť o záväzok určitý, t.j. musí byť jednoznačne identifikovaný. Spôsob takejto identifikácie pritom zákon neurčuje, teda možno ju urobiť akýmkoľvek jednoznačným spôsobom. Obchodný zákonník na rozdiel od Občianskeho zákonníka výslovne nevyžaduje, aby bol záväzok určený svojim dôvodom a výškou, z dikcie prvej vety odseku 1 sa však niekedy vyvodzuje, že by mal byť uznaný čo do výšky. Pokiaľ je však záväzok dostatočne identifikovaný inými vlastnosťami než výškou, potom, ak rozsah uznania nie je nijako obmedzený, možno vyvodiť, že bol uznaný v celom rozsahu aj bez toho, že by bola uvedená jeho výška. Prvá časť prvej vety ustanovenia § 323 ods. 1 Obch. zák. obsahuje úplne jednoznačnú požiadavku na existenciu prejavu vôle dlžníka uznať záväzok vymedzený uvedeným spôsobom.“ uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 30.8.2005, sp. zn. 32 Odo 811/2004)
34. K otázke neprihlásenia pohľadávky do dedičského konania po poručiteľovi B.. C. L. súd uvádza, že neprihlásené pohľadávky veriteľov nezanikajú a nezaniká ani dedičova povinnosť uhradiť ich, pokiaľ uhradením nárokov prihlásených veriteľov nevyčerpal celkom cenu nadobudnutého dedičstva. Ak po uspokojení prihlásených veriteľov zvyšuje niečo z nadobudnutého dedičstva, uspokoja sa z tohto zvyšku aj veritelia, ktorí svoje pohľadávky neoznámili súdu včas. Týchto veriteľov možno uspokojiť aj z novoobjaveného dedičstva.
35. K takémuto záveru dospel aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 22.7.2010 sp. zn. 4 M CDO 18/2009, z odôvodnenia ktorého súd cituje: „K prechodu práv a povinností dochádza na základe právneho nástupníctva, ktorého následkom je buď to, že do všetkých práv a povinností pôvodného subjektu nastupuje iná osoba (univerzálna sukcesia
- prichádza do úvahy, ak právny predchodca zaniká) alebo zmena subjektu nastáva len u niektorých práv a povinností (singulárna sukcesia). U fyzickej osoby k právnemu nástupníctvu dochádza smrťou poručiteľa, pričom na dediča prechádzajú zásadne všetky práva a povinnosti poručiteľa (neprechádzajú iba tie, ktoré smrťou zanikajú alebo prechádzajú na ďalšie subjekty inak, než podľa dedičského práva). To znamená, že predmetom dedičského nástupníctva sú nielen práva, ale aj povinnosti, t.j. aj poručiteľove dlhy. Generálny prokurátor správne uvádza, že právna úprava týkajúca sa dedičského práva, neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by dlh poručiteľa zanikol, ak nebol veriteľom do dedičského konania prihlásený. Výkladom opaku (a contrario) možno dospieť k záveru, že aj takýto neprihlásený, resp. neprejednaný dlh po poručiteľovi prechádza priamo zo zákona na dedičov. Dovolací súd sa stotožňuje s generálnym prokurátorom aj v tom, že deľba záväzkov poručiteľa je odlišná od spôsobu deľby majetkových práv. Ak k vyporiadaniu dlhu dohodou medzi dedičmi a veriteľom nedôjde, spôsob, akým zodpovedajú za poručiteľove dlhy vyplýva priamo z ustanovenia § 470 ods. 2 OZ. Ide o delenú zodpovednosť, podľa ktorej zodpovedajú za dlhy v pomere k hodnote, v akej nadobudli dedičstvo (zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol). Pre určenie pomeru, v akom dedič zodpovedá za každý dlh poručiteľa je preto postačujúce, ak rozhodnutie o dedičstve obsahuje rozdelenie majetkových práv poručiteľa medzi dedičmi a hodnotu týchto práv. Inak povedané, skutočnosť, v akom rozsahu dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa a teda v akom rozsahu prechádzajú na neho povinnosti poručiteľa, je zrejmá z rozhodnutia súdu o dedičstve alebo z osvedčenia o dedičstve vydaného notárom bez ohľadu na to, či veriteľ do dedičstva pohľadávku prihlásil a či v rozhodnutí bol tento dlh v súpise pasív uvedený. Napokon deľba dlhu (pokiaľ nedošlo k dohode dedičov a veriteľa) nie je v rozhodnutí o dedičstve deklarovaná v žiadnej jeho časti. Ak preto oprávnený v exekučnom konaní má exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní exekučného titulu zomrela, je možné prechod povinnosti (dlhu) z exekučného titulu v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku z poručiteľa na dediča preukázať rozhodnutím o dedičstve po poručiteľovi, hoci tento dlh nebol v rozhodnutí v súpise pasív dedičstva uvedený.“
36. Z uvedeného je zrejmé, že skutočnosť, či pohľadávka bola, resp. nebola prihlásená do dedičského konanie, nie je v danom prípade relevantné. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
37. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, na základe ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tomto konaní mali plný úspech vo veci žalovaní, súd mu priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.