Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7C-130-2016.pdf
PDF · 101.9 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K3-7C/130/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice-okolie samosudcom JUDr. Jozefom Pribulom v právnej veci žalobcu: CRIF - Slovak Credit Bureau, s.r.o., IČO: 35 886 013 so sídlom Malý trh 2/A, 811 08 Bratislava, zast.: Havel, Holásek & Partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Mlynské Nivy 49, 821 09 Bratislava, proti žalovanému: Q. P., K.. XX.XX.XXXX, O. Y. X, XXX XX S.H., v konaní o zaplatenie 1.560,34 eur s prísl. takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.560,34 eur spolu s 8,25% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.399,69 eur od 28.03.2014 až do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Súd žalobcovi priznáva náhradu trov konania vo výške 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobca podaným návrhom žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 1.560,34 eur, spolu so zmluvným úrokom vo výške 15,10% ročne zo sumy 1.399,69 eur od 28.03.2014 až do zaplatenia a spolu s 8,25% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.399,69 eur od 28.03.2014 až do zaplatenia a náhradu trov tohto konania.
2. Svoj návrh odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu t.j. Slovenská sporiteľňa a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO 00 151 653, uzatvorila so žalovaným dňa 29.12.1977 zmluvu o sporožírovom účte, predmetom ktorej bolo v zmysle dodatku k zmluve o sporožírovom účte zo dňa 20.12.1984, zmluvy o sporožírovom účte zo dňa 23.11.1993 a dodatku č. 2 k zmluve zo dňa 27.08.2001 zriadenie bežného účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX. Následne žalovaný s právnym predchodcom žalobcu uzavrel dňa 01.08.2003 zmluvu o kontokorentnom úvere č. 0081921986/1/1 v znení dodatku č. 1 zo dňa 20.08.2003 a dodatku č. 2 zo dňa 09.06.2005, predmetom ktorej bolo poskytnutie kontokorentného úveru vo výške 497,91 eur. Dňa 07.09.2006 uzavrel právny predchodca žalobcu so žalovaným zmluvu o poskytnutí balíka produktov a služieb, predmetom ktorej bolo poskytnutie povoleného prečerpania po splnení podmienok uvedených v Obchodných podmienkach banky pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov a povolených prečerpaní účinných od 01.01.2006 a nahradenie zmluvy, predmetom ktorej bolo poskytnutie kontokorentného úveru. Slovenská sporiteľňa poskytla povolené prečerpanie do výšky 995,82 eur a to Oznámením o poskytnutí povoleného prečerpania zo dňa 13.09.2006. Slovenská sporiteľňa uzatvorila so žalovaným dňa 16.06.1995 zmluvu o vydaní a používaní bankomatových kariet k sporožírovému účtu, predmetom ktorej boilon vydanie platobnej karty, prostredníctvom ktorej mohol žalovaný realizovať transakcie s prostriedkami na vyššie uvedenom účte. Táto zmluva bola následne modifikovaná zmluvami o vydaní a používaní bankovej platobnej karty zo dňa 09.10.1998, 12.10.2000, 17.10.2002 a 15.11.2010. Súčasťou zmlúv boli aj všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne účinné podľa obdobia podpisu jednotlivých zmlúv. Slovenská sporiteľňa umožnila čerpať žalovanému
úver tak, že realizovala platobné príkazy žalovaného na prevod alebo výbery hotovosti, a to aj v prípade, ak neexistovala pohľadávka žalovaného voči Slovenskej sporiteľni z účtu žalovaného, ktorá vznikla v dôsledku pripísania platieb uskutočnených v prospech účtu žalovaného alebo vkladom hotovosti na účet žalovaného. Žalovaný sa zaviazal úver splácať tak, že bol povinný splatiť pohľadávku Slovenskej sporiteľne najneskôr v deň konečnej splatnosti úveru, pričom pohľadávka Slovenskej sporiteľne do konečnej splatnosti úveru bola splácaná formou započítania pohľadávky Slovenskej sporiteľne proti pohľadávke žalovaného z účtu žalovaného a to vždy v momente vzniku pohľadávky žalovaného z jeho účtu a v rozsahu v akom sa tieto pohľadávky kryjú. V zmysle zmluvy, oznámenia, všeobecných obchodných podmienok a úverových podmienok bola dohodnutá úroková sadzba 15,10% ročne, pričom žalovaný sa zaviazal uhradiť aj náklady , ktoré vzniknú v priepade poručenia jeho zmluvnej povinnosti, najmä náklady na mimosúdne a súdne vymáhanie. Žalovaný využil možnosť čerpať úver, avšak podmienky pre splácanie riadne nedodržal dostal sa do omeškania, na čo ho Slovenská sporiteľňa upozorňovala a vyzývala na úhradu jeho splatných záväzkov. S ohľadom na vyššie uvedené uplatnila Slovenská sporiteľňa listom zo dňa 11.02.2013 právo vypovedať zmluvu. Slovenskej sporiteľni tak vznikla pohľadávka vo výške 1.560,34 eur, pozostávajúca z istiny úveru po zosplatnení vo výške 1.399,69 eur, z vyčísleného úroku 0,39 eur, debetného úroku vo výške 82,09 eur, zákonného úroku z omeškania vo výške 78,17 eur vyčíslené do dňa postúpenia pohľadávky na žalobcu t.j 27.03.2014. Na základe uvedeného tak žiada žalobca zaviazať žalovaného na plnenie v zmysle podaného žalobného návrhu.
3. Žalovaný si prevzal žalobu dňa 09.08.2016, vo veci podal žiadne vyjadrenie.
4. Súd nariadil pojednávanie dňa 07.02.2017, žalobca a jeho právny zástupca sa pojednávania ospravedlnili, žalovaný sa z pojednávania nezúčastnil a ani sa dodatočne neospravedlnil, a preto súd v zmysle ustanovenia § 180 CSP súd konal v neprítomností strán konania. V zmysle § 180 CSP, súd po vyvolaní vecí zistí, či sa dostavili osoby, ktoré boli na pojednávanie predvolané, ak sa tieto osoby nedostavili, súd rozhodne, či sa pojednávanie bude konať v ich neprítomnosti a otvorí pojednávanie.
5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobným návrhom, jednotlivými zmluvami a dodatkami a všeobecnými obchodnými a úverovými podmienkami k zmluvám, odstúpením od zmluvy, oznámením o postúpení pohľadávky, výzvami na plnenie pred podaním žaloby a ostatným spisovým materiálom, a na ich základe zistil tento skutkový stav:
6. Právny predchodca žalobcu t.j. Slovenská sporiteľňa a.s., uzatvorila so žalovaným dňa 29.12.1977 zmluvu o sporožírovom účte, predmetom ktorej bolo v zmysle dodatku k zmluve o sporožírovom účte zo dňa 20.12.1984, zmluvy o sporožírovom účte zo dňa 23.11.1993 a dodatku č. 2 k zmluve zo dňa 27.08.2001 zriadenie bežného účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX. Následne žalovaný s právnym predchodcom žalobcu uzavrel dňa 01.08.2003 zmluvu o kontokorentnom úvere č. XXXXXXXXXX/X/ X v znení dodatku č. 1 zo dňa 20.08.2003 a dodatku č. 2 zo dňa 09.06.2005, predmetom ktorej bolo poskytnutie kontokorentného úveru vo výške 497,91 eur. Dňa 07.09.2006 uzavrela Slovenská sporiteľňa so žalovaným zmluvu o poskytnutí balíka produktov a služieb, predmetom ktorej bolo poskytnutie povoleného prečerpania po splnení podmienok uvedených v Obchodných podmienkach banky pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov a povolených prečerpaní účinných od 01.01.2006 a nahradenie zmluvy, predmetom ktorej bolo poskytnutie kontokorentného úveru. Slovenská sporiteľňa poskytla povolené prečerpanie do výšky 995,82 eur a to Oznámením o poskytnutí povoleného prečerpania zo dňa 13.09.2006. Slovenská sporiteľňa uzatvorila so žalovaným dňa 16.06.1995 zmluvu o vydaní a používaní bankomatových kariet k sporožírovému účtu, predmetom ktorej bolo vydanie platobnej karty, prostredníctvom ktorej mohol žalovaný realizovať transakcie s prostriedkami na vyššie uvedenom účte. Táto zmluva bola následne modifikovaná zmluvami o vydaní a používaní bankovej platobnej karty zo dňa 09.10.1998, 12.10.2000, 17.10.2002 a 15.11.2010 spolu s všeobecnými obchodnými a úverovými podmienkami. Žalovaný sa zaviazal úver splácať tak, že bol povinný splatiť pohľadávku Slovenskej sporiteľne najneskôr v deň konečnej splatnosti úveru, pričom pohľadávka Slovenskej sporiteľne do konečnej splatnosti úveru bola splácaná formou započítania pohľadávky Slovenskej sporiteľne proti pohľadávke žalovaného z účtu žalovaného a to vždy v momente vzniku pohľadávky žalovaného z jeho účtu a v rozsahu v akom sa tieto pohľadávky kryjú. V zmysle zmluvy, oznámenia, všeobecných obchodných podmienok a úverových podmienok bola dohodnutá úroková sadzba 15,10% ročne, pričom žalovaný sa zaviazal uhradiť aj náklady, ktoré vzniknú v priepade
poručenia jeho zmluvnej povinnosti, najmä náklady na mimosúdne a súdne vymáhanie. Žalovaný využil možnosť čerpať úver, avšak podmienky pre splácanie riadne nedodržal dostal sa do omeškania, na čo ho Slovenská sporiteľňa upozorňovala a vyzývala na úhradu jeho splatných záväzkov. V toho dôsledku Slovenská sporiteľňa listom zo dňa 11.02.2013 využila právo vypovedať zmluvu. Slovenskej sporiteľni tak vznikla pohľadávka vo výške 1.560,34 eur, pozostávajúca z istiny úveru po zosplatnení vo výške 1.399,69 eur, z vyčísleného úroku 0,39 eur, debetného úroku vo výške 82,09 eur, zákonného úroku z omeškania vo výške 78,17 eur vyčíslené do dňa postúpenia pohľadávky na žalobcu t.j 27.03.2014. Na základe uvedeného tak žiada žalobca zaviazať žalovaného na plnenie v zmysle podaného žalobného návrhu.
7. Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že právny vzťah medzi stranami je potrebné posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., ktoré postupne od roku 1977 upravovali bežný účet (§ 51, 334-340 a iné), ďalej v súvislosti vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie súd posudzoval aj zmluvy podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj neskoršieho zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a ďalej podľa zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj neskorší zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a to podľa znení účinných v čase podpísania jednotlivých zmlúv a dodatkov.
8. Súd preskúmal jednotlivé uzavreté zmluvy o poskytovaní rozličných bankových služieb, ako aj o poskytnutí kontokorentného úveru a zistil, že tieto sú v súlade s právnymi normami, ktoré boli účinné v čase ich uzatvorenia, pričom je potrebné pripomenúť, že čo sa do zmlúv uzavretých v roku 2000 a 2003 týka, tieto nemohli podliehať ani kontrole v zmysle predpisov práva Európskej únie, nakoľko v čase ich podpisu Slovenská republika nebola členským štátom Európskej únie a pre účastníkov právnych vzťahov jej právo nebolo záväzné. Právny režim spotrebiteľských vzťahov bol v tomto období relatívne hybridný, nakoľko v r. 2000 samostatný zákon o spotrebiteľských úveroch neexistoval, a preto sa tieto zmluvy uzatvárali v zmysle § 708-715 Obchodného zákonníka, ktoré upravovali zmluvy o bežnom účte resp. ustanovenia § 497-507 Obchodného zákonníka upravujúce zmluvu o úvere alebo sa upravovali podľa ustanovení občianskeho zákonníka v zmysle jeho § 51 a nasl.. V roku 2001 bol prijatý zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý presne definoval, čo je spotrebiteľský úver a to tak, že ide dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k viacerým novelizáciám zákona o spotrebiteľských úveroch, do ktorého sa aproximovalo právo Európskej únie a spotrebiteľskému právu sa tak začala venovať značná pozornosť a zosilnela jeho právna úprava, pričom tento trend trvá aj v súčasnej dobe.
9. Z rozhodovacej praxe súdov vyplýva jednoznačný záver, že napriek tomu, že na niektoré právne vzťahy sa pôvodne aplikoval obchodný zákonník alebo iný zákon, ktorého povaha vzťahu medzi účastníkmi konania nesie črty spotrebiteľského vzťahu, použijú sa na úpravu tohto vzťahu vždy občianskoprávne predpisy. V tomto prejednávanom prípade je potrebné zdôrazniť, že žalovaný ako spotrebiteľ neuzatváral zmluvy so žalobcom ako podnikateľom v rámci podnikateľskej činnosti, ale poskytnuté finančné prostriedky využíval pre svoju osobnú potrebu, a preto sa tento vzťah medzi žalobcom a žalovaným musí brať ako vzťah spotrebiteľský. Súd je ex lege povinný dohliadať pri spotrebiteľských sporoch s otvorenými očami na všetky skutočnosti, v ktorých by mohol byť žalovaný poškodený a teda ako slabšia zmluvná strana sa stať obeťou nekalých obchodných praktík zo strany veriteľa, a preto musí starostlivo pristupovať k prejednávaným spotrebiteľským veciam.
10. Žalobca žiadal pôvodne priznať aj úrok z úveru vo výške 15,10 % ročne zo sumy 1.399,69 eur od 2803.2014 do zaplatenia.
11. V zmysle ustálenej súdnej praxe (uznesenie NSSR sp. zn. Obo143/98, Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS476/2012-14) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Žalovaná ako dlžník bola povinná na základe uzavretej zmluvy platiť z poskytnutých prostriedkov úroky vo výške 19,90% ročne, tieto úroky boli splatné mesačne. Úroky sú peňažným plnením a dôsledkom omeškania s ich plnením je povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania. Je to zákonný dôsledok vyplávajúci z § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka bez toho, že by to museli účastníci právneho vzťahu dohodnúť. Úroky z omeškania patria po celú dobu, po ktorú je dlžník s platením úrokov v omeškaní. Platí to však len pre omeškanie splatením úrokov poskytnutých prostriedkov, nie o úrokoch z omeškania. Keďže povinnosť platiť úroky z omeškania je už dôsledkom omeškania, za omeškanie s ich plnením už ďalej úroky z omeškania nepatria. Dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov (úveru) patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.
12. V tomto prípade súd skonštatoval, že právny predchodca žalobcu dňa 11.02.2013 zosplatnil tento úver, nakoľko žalovaný riadne a včas úver nesplácal, pričom sa dostal so splácaním do omeškania a žalobca aj po tomto dátume žiada úroky z úveru, pričom už sú súčasťou žalobcom požadovanej istiny ako tzv. celkové náklady úveru (také, aké by odporca splatil, keby úver splácal poctivo tzn. riadne a včas), a teda žalobca ich nemá právo ďalej úročiť, v tomto prípade by išlo o tzv. anatocizmus - branie úrokov z úrokov čo je zakázané. V tomto prípade by bol žalovaný viacnásobne potrestaný za to, že je v omeškaní. Niet pochybností o tom, že by žalobca nemohol svoje poskytované úvery úročiť, pretože úrokom sa jednoducho rozumie odplata za to, že veriteľ svoje peniaze obetuje v prospech dlžníka a očakáva, že ten mu ich vráti aj s odplatou riadne a včas, nakoľko veriteľ v čase, keď tieto peniaze poskytol dlžníkovi, nemohol s nimi disponovať a brať z nich želané úžitky.
13. Tento názor bol potvrdený aj uznesením Krajského súdu v Prešove sp.zn.: 6Co/190/2014 zo dňa 30.06.2015, v ktorom uviedol, že Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený
sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou (pozri ďalej). Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. Alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.
14. Preto návrh žalobcu v tejto časti pokiaľ ide o úrok 15,10 % ročne zo sumy 1.399,69 eur od 28.03.2014 nebol podľa súdu dôvodný a súd ho zamietol.
15. V zmysle vyššie uvedeného je nepochybné, že medzi stranami konania bola uzavretá spotrebiteľská úverová zmluva. Žalovaný však nedodržal podmienky tejto zmluvy, a preto ho súd zaviazal na úhradu sumy 1.560,34 eur, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
16. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania stanovuje vykonávací predpis.
17. Vykonávacím predpisom je Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.. Podľa ust. § 3 tohto nariadenia, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako zákonom ustanovená úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
18. V zmysle vyššie uvedeného súd zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré činia 8,25 % ročne od 28.03.2014, keďže žalovaný je s plnením peňažného dlhu v omeškaní.
19. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
20. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
21. Podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
22. Súd rozhodol podľa § 262 CSP o trovách konania tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, pretože bol neúspešný len v nepatrnej časti. O výške trov konania sa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice
- okolie.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.