Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PN-0T/67/2016

Rozhodnutie

Okresný súd Piešťany, samosudcom Mgr. Pavlom Macháčom, v trestnej veci obžalovaného G. G., pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 02.02.2017, takto

rozhodol:

O b ž a l o v a n ý

G. G., narodený XX.XX.XXXX v Piešťanoch, trvalé bydlisko J., X. N. XXX/XX, zamestnaný, netrestaný,

s a u z n á v a z a v i n n é h o, ž e ako vodič v čase približne o 22:30 hodine dňa 20.12.2016 viedol osobné motorové vozidlo značky TOYOTA AURIS, bielej farby, evidenčné číslo X. XXXGE, rok výroby 2015, J.: H., v meste J. po hlavnej ceste číslo II/499 smerom od mesta E., pričom toto vozidlo viedol za použitia denného svietenia, teda bez použitia akéhokoľvek osvetlenia zadnej časti osobného motorového vozidla, preto bol z tohto dôvodu na hlavnej ceste číslo II/499 v meste J. na ulici Y. pred semaforom v smere od mesta Piešťany zastavený a kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia PZ J., počas ktorej bol taktiež vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške na zistenie prítomnosti alkoholu v dychu, na ktorú uviedol, že vzhľadom na to, že je astmatik a s poukazom na jeho zdravotný stav nie je schopný dýchať dostatočne dlhý čas, po čom bol hliadkou poučený o možnosti odberu krvnej vzorky na zistenie prítomnosti alkoholu v krvi, s ktorou súhlasil, pričom po prevoze do Nemocnice N.. Q. J. E. sa pred lekárkou D.. O. Š. vyjadril, že on si krv zobrať nenechá, a to aj napriek poučeniu lekárky D.. O. Š., že odber krvnej vzorky nie je spojený s nebezpečenstvom pre jeho zdravie alebo život, t e d a

- pri výkone činnosti, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, sa odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, a odmietol sa podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie, čím spáchal

- prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona.

Z a t o s a o d s u d z u j e : Podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona, za použitia § 36 písmeno j/, § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona, na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace. Podľa § 49 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona sa mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona sa mu určuje skúšobná doba na 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona sa mu ukladá trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu v cestnej premávke vo výmere 30 (tridsať) mesiacov.

odôvodnenie:

Okresná prokuratúra Piešťany postupom podľa § 204 Trestného poriadku podala na tunajší súd 22. decembra 2016 obžalobu sp. zn. Pv XXXX/XX/XXXX (ďalej len obžaloba) na G. G. (ďalej len obžalovaný) pre skutok uvedený vo výroku o vine rozsudku právne kvalifikovaný obžalobou ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona. Tunajší súd vo veci rozhodol trestným rozkazom, proti ktorému podal obžalovaný odpor. Následne súd vo veci vytýčil termín hlavného pojednávania. Obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vo vzťahu ku skutku kladenému za vinu vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, že je nevinný. K osobe uviedol, že je zamestnaný, pracuje ako obchodný zástupca v spoločnosti Y. H.. Z.. A.., X., býva s priateľkou v X., majú spolu malé dieťa. Ku skutku uviedol, že v kritický deň bol v práci v X. asi do 18:00 hod, domov do X. prišiel autom asi okolo 19:00 hod. Nasledujúci deň mal ísť na pracovné stretnutie do X.. Jeho dieťa bolo očkované v ten deň asi o 13:00 hod., dieťa bolo uplakané, tak sa s priateľkou striedali pri starostlivosti oň. Alkoholické nápoje v tom čase nepožíval, ak by s dieťaťom museli ísť na pohotovosť. Asi okolo 22:00 sa dieťa podarilo uspať, tak približne o 22:00 hod išiel obžalovaný z domu, nastúpil do auta a vybral sa smerom do J.. Vylučuje, že by auto viedol pod vplyvom alkoholu. Chcel ísť do J. preto, lebo bol po celom dni psychicky vyčerpaný, unavený a chcel si tam ísť oddýchnuť. Nemal presný cieľ, či sa má ísť prejsť alebo navštíviť sestru, ktorá býva vo J.. Chcel byť len chvíľku sám. Pohodu mal zabezpečenú aj doma. Psychická únava nemá vplyv na šoférovanie, nešlo o fyzickú únavu. Potreboval si premyslieť určité pracovné veci, lebo sa blížil koniec roka. Vo J. pri Lidli si všimol za sebou policajnú hliadku a asi o 100 metrov ďalej použili výstražné signály, na čo spomalil vozidlo, nebolo mu jasné, či má zastaviť alebo spomaliť v jazde, spomalil a pochopil, že má zastaviť. Hľadal vhodné miesto, tak ešte asi 100 metrov prešiel, ale v tom čase ho už predbehla hliadka a zastavila pred ním. Stiahol okienko na aute a policajt ho požiadal o doklady. Policajt mu oznámil, že mu nesvietia svetlá. Obžalovanému to nebolo jasné, lebo svetlá mu svietili, takže mu policajt doplnil, že nesvietia zadné svetlá. Požiadali ho, aby vystúpil z auta, na čo vystúpil a spýtali sa ho, či je ochotný vykonať dychovú skúšku na alkohol. Nevyzývali ho, bol to taký skôr kamarátsky rozhovor. Obžalovaný odpovedal, že to môže skúsiť, lebo je astmatik, má s tým problém. Astmu má od decembra 2015, dovtedy ju nemal. Má spreje na dýchanie. Že nemôže ako astmatik fúkať, na to prišiel sám, lebo už bol dva krát zastavený bežnou kontrolou a vyzvaný na dychovú skúšku, nedokázal fúkať. Nosí pri sebe spreje aj zdravotný záznam a policajtom vyplynulo z toho, že nemôže fúkať, vždy ho pustili ďalej. Aj teraz si policajti vyžiadali potvrdenie od lekára, ktoré obžalovaný začal hľadať v aute, pravidelne vozí so sebou celý zdravotný záznam, aby nevznikli tieto situácie, bohužiaľ sa mu tento záznam v aute nepodarilo nájsť. Potom mu policajt povedal, že je možnosť odberu krvi, s čím obžalovaný súhlasil a že sa pôjde na oddelenie do J. na stanicu. Obžalovaný policajtom oznámil, že s tým nemá problém a že pre neho to bude lepšie, lebo pri dychovej skúške sa zadýcha a spôsobí mu to veľké problémy. Z policajtov poznal N., bývali na rovnakom sídlisku vo J., je od neho o dva roky starší, chodil s jeho sestrou do školy. Zdravili sa, bavili sa asi dva krát za život. Keď ho zastavili, pozdravil ho „čau“. Tykajú si, nemali spolu v minulosti žiadny konflikt. Svedok N. má dôvod ho krivo obviniť, lebo po zadržaní obžalovaného asi nebolo všetko v poriadku a touto výpoveďou sa snaží svedok zakryť iba to, čo sa stalo na tej stanici, teda mal by zakryť to, že policajt X. obžalovaného na OO PZ udrel do hlavy a nútil ho fúkať. Obžalovaný nastúpil do auta s políciou, prišli na OO PZ J., kde ho posadili do vstupnej chodby na stoličku, putá nemal. Obidvaja policajti odišli do druhej miestnosti, počul ako sa rozprávajú a niekomu telefonovali. Tu obžalovaného nechali osamote cca. 15 minút, na čo znervóznel a zvýšeným hlasom chcel upozorniť, že je tam a čo sa bude diať ďalej. Na čo vyšiel policajt X. s dýchacím prístrojom a povedal, že sa ide fúkať. Na OO PZ J. sa o dychovú skúšku pokúsil asi 5 krát, nepodarilo sa mu to, po každom dýchaní musel použiť sprej na astmu, ktoré mal zo sebou. Je to sprej Antrovent. Konkrétne uviedol, že policajt X. sa postavil nad neho z ľavej strany a dal mu ten prístroj na fúkanie pred ústa. Asi po troch neúspešných vdychoch do prístroja ho policajt udrel do hlavy rukou. Toto zopakoval asi dva krát ešte a potom nasledoval silnejší úder. Po tom ako ho policajt udrel spadol obžalovaný na zem a bol v bezvedomí. Buchol si hlavu o stenu a zem. Spadol tvárou dopredu. Je to úzka chodba. V čase, keď ho policajt X. udrel, nevie, či tam N. bol, lebo policajt X. ho udrel viac krát. Udieral ho do pravej strany hlavy. V druhej ruke držal ten prístroj na fúkanie. Zdá sa mu, že prístroj na fúkanie mal v pravej ruke, preto si myslí, že ho udrel ľavou rukou.

Po tomto údere mal problém si spomenúť na ďalšie činnosti, že čo sa stalo. Pamätá si nad sebou doktorku alebo sestričku v záchranárskom odeve, prevoz do Nemocnice Alexandra Wintera (ďalej len NAW) si nepamätá a potom má spomienku, že bol v nemocnici, ale nepamätá si, že čo sa tam dialo v nemocnici. Vie, že niekde ležal a mal pripojené nejaké káble na sebe, z výpovede svedka N., pri ktorej bol prítomný, vydedukoval, že bol v piešťanskej nemocnici. Nepamätá si, že by ho niekto poučoval o tom, že mu ide odobrať krv, že by mu dával súhlas a ani to, že by ho príslušníci OO PZ J. výslovne v nemocnici alebo na oddelení vyzvali, aby sa podrobil odberu krvi. Pamätá si, že ležal na posteli a boli pri ňom nejaké osoby. Z vyšetrení si pamätá EKG, to si prečítal v tom spise. Vie, že mal pripojené káble, že mu robili vyšetrenie, ale potom si to prečítal v správe, že to bolo EKG. Presnejšie začína vnímať skutočnosti až v H., kde sa prebral po ceste tam v aute a videl tabuľu H.. Bol na policajnej stanici v H., kde policajtka ho odporučila na vyšetrenie k doktorke, na čo išli na polikliniku v H., kde sa ho doktorka pýtala na zdrav. stav, mal zvýšený tlak, podala mu lieky na tlak a odber krvi nerealizovala. Považoval to za lekárske ošetrenie, kam ho polícia vyzvala. Po ošetrení bol odvedený do cely policajného zaistenia (ďalej len CPZ), kde bol do rána. Ráno ho vyzdvihli policajti a mali ho previesť do J. na výsluch. Na stanici v H. mu prišlo nevoľno a začal zvracať, vracal aj po ceste na stanicu, preto po výsluchu vo J. si vyžiadal lekárske ošetrenie, kde prišla záchranka pre neho. Po popísaní situácie u doktora a zdravotného stavu sa doktor rozhodol, že obžalovaný zostane na pozorovaní 24 hodín v nemocnici s podozrením na otras mozgu. Počas pobytu v nemocnici bola stále prítomná polícia. Spravili mu vyšetrenia a na druhý deň ho prepustili z hospitalizácie. Po prepustení bol opätovne premiestnený do CPZ H. a následne ráno pred súd. K lekárskej správe D.. Š. ohľadom odberu krvi obžalovaný uviedol, že jej asi nebolo oznámené všetko tak, ako to bolo. Následne, keď na druhý deň prišiel do NAW a oznámil im, že má úder hlavy a zvracia, tak ho okamžite zobrali na oddelenie. Na policajtov OO PZ J. chcel podať trestné oznámenie, ale povedali mu, že sa začína disciplinárne konanie s pánom X.. Uviedol mu to podporučík Č.D.. Bližšiu vedomosť o tomto konaní nemá, ďalej to neriešil, doteraz vo veci ani nevypovedal. Svedok E. N. na hlavnom pojednávaní uviedol, že obžalovaného pozná z videnia, býval v bytovke oproti, kde svedok vyrastal, tykajú si. Pracuje ako policajt vo J.. Ku skutku uviedol, že v kritický večer bol veliteľ hliadky, že v čase cca 22:30 sedeli s kolegom X. v služobnom aute, nachádzali sme sa vo J. pri čerpacej stanici Slovnaft. Išlo o jedinú hliadku na celý služobný obvod. V tom čase z hlavnej cesty smerom z X. išlo vozidlo značky Toyota s trnavskými EČV. Toto vozidlo prešlo okolo nich a ako prešlo, všimli si, že nemá osvetlenú zadnú časť vozidla, tak pravdepodobne išiel na denných svetlách. Vydali sa za ním, aby ho upozornili na jeho spôsob jazdy. Keď boli za ním, spustili svetelné výstražné znamenie spolu so znamením STOP v prednej časti. Vodič vozidla nereagoval na toto, pokračoval v jazde, tak museli prejsť na jeho úroveň do protismeru a svedok mu rukou kývol, aby zastavil. Vodič nezastavil, tak museli ísť opäť na jeho úroveň a znova mu kývnuť rukou. Až potom vodič zastavil. Medzi dobou, čo zapli svetelné znamenia a tým, ako vodič zastavil, tak to bola vzdialenosť zhruba 300 až 400 metrov. Po zastavení svedok pristúpil k vodičovi, ktorým bol obžalovaný. Ten otvoril okienko, svedok zacítil alkoholický zápach z vozidla. Či aj z obžalovaného, to nevie rozlíšiť, zdá sa mu, že na oddelení niečo z neho cítil. Vyzval obžalovaného, aby mu predložil svoje doklady. Bola s ním ťažká komunikácia, veľmi pomaly gestikuloval a svedok mu musel opakovať svoje pokyny. Obžalovaný predložil doklady a svedok sa ho následne spýtal, či požil nejaké alkoholické nápoje. Obžalovaný povedal, že nie, tak sa ho spýtal či je ochotný podrobiť sa dychovej skúške a on povedal toľko, že je astmatik a nemôže. Svedok sa spýtal obžalovaného, či má nejaké potvrdenie o jeho zdravotnom stave a ten odpovedal najskôr, že ho má zo sebou a začal sa hrabať v peňaženke, potom povedal, že ho má vo J. u rodičov a neskôr to zase zmenil, že ho má v X.. Ukázal mu však nejaký sprej, ktorý mal údajne na liečbu astmy. Svedok uviedol, že následne obžalovaného poučil o možnosti odberu krvi, na toto mu povedal, že s tým nemá problém. Ako konkrétne ho poučil, si nepamätá, postupuje vždy tak, že upozorní, že existuje možnosť odberu krvi, pokiaľ je nejaký zdravotný dôvod nemožnosti dychovej skúšky, že odber sa robí v nemocnici, že ak bude pozitívny, hradia sa náklady odberu, ak bude negatívny, tak sa nič neplatí. Zhruba v tomto kontexte ho poučil. Obžalovaného nevyzýval, len ho upozornil, že pokiaľ sa nepodrobí dychovej skúške bude nasledovať odber krvi, aby to nevyzeralo, že mu kázal, aby išiel na odber krvi. K chôdzi obžalovaného svedok povedal, že ako vystúpil z vozidla, tak mal problém s chôdzou, aj postojom, stále sa niečoho pridržiaval a nedokázal udržať rovnováhu. Obžalovaný si uzamkol vozidlo a išli spolu najskôr na OO PZ do J., kde si boli zobrať žiadanku na vyšetrenie krvi. Na OO PZ J. začal obžalovaný hovoriť, že mu je zle, v podchode vystúpil z vozidla, začal užívať ten sprej, ktorý mal so sebou. Potom začal silno kašlať, začalo ho dusiť, kolega mu privolal na 112 ošetrenie, sanitku. Obžalovaný sprej, ktorý mal so sebou hodil o zem, bolo to na oddelení na chodbe. Svedok

mu ten sprej priniesol naspäť a obžalovaný povedal, že už je prázdny. Obžalovaného vzali dovnútra na oddelenie, lebo to bolo pohodlnejšie ako v aute. Následne ako sedel na stoličke, tak zo stoličky spadol na zem a stále kašľal. Ako spadol zo stoličky, to svedok nevidel, keď prišiel, obžalovaný už ležal na zemi a kašľal. Chvíľu si svedok myslel, že obžalovaný je v bezvedomí, lebo zrazu prestal kašľať a mal zavreté oči a nehýbal sa. Priložil mu ruku na krk a zacítil tep, potom nasledovala stabilizovaná poloha, následne sa prebral. Keď sa prebral povedal len, že za chvíľu dostane ďalší záchvat, tento krát epileptický, ak ho nepustia. Na OO PZ J. sa už nesnažili o dychovú skúšku, ďalej to neriešili ako náhle obžalovaný povedal, že je astmatik. Teda svedok to nerobil a kolegu X. X.iež nevidel. Na chodbe sedel obžalovaný asi 10 minút, kým spadol. Bol tam, kým svedok hľadal žiadanky na krv, nevedel kde sa nachádzajú, volal aj riaditeľovi, že kde ich má hľadať, bol to jeho prvý takýto prípad. Nevie, kde presne sa v tom čase nachádzal kolega X., vie ale, že bol na oddelení, lebo mal dohľad nad obžalovaným z miestnosti, v ktorej sa nachádzal. Okrem ich troch nikto iný na oddelení nebol. Žiadanku nakoniec svedok našiel v počítači, či ju vyplnil na oddelení, alebo v nemocnici si nepamätá. Záchranári prišli hneď po tom ako ho dali do stabilizovanej polohy, mohlo to byť tak 5 minút na to, ako spadol. Volal ich kolega X., báli sa, že dostane ďalší záchvat, preto ho viezla sanitka. Voči záchranárom sa obžalovaný správal veľmi arogantne, boli mu schopní zmerať len tú saturáciu cez prst na ruke, ďalej ho vyšetriť nemohli, pretože si odmietol vyzliecť bundu, čím mu nemohli zmerať ani tlak a ani ďalšie úkony vyšetrenia. Obžalovaný sa začal policajtom a záchranárom vyhrážať, že zavolá Markízu a budú na druhý deň v novinách. Okrem saturácie záchranári nerobili obžalovanému žiadne iné vyšetrenie. Sama ošetrujúca lekárka povedala, že na základe saturácie nemal mať taký záchvat, ako predviedol. Do sanitky išiel obžalovaný sám, sedel v nej, svedok sedel vedľa neho. Po ceste do NAW obžalovaný svedkovi hovoril nezmysli, že má rakovinu, že mu zostávajú posledné týždne života a preto sa takto správa. V H. u doktorky už tú rakovinu zabudol spomenúť, tak sa ho svedok opýtal, prečo ju nepovedal a obžalovaný odpovedal, že ju nemá. Do NAW išli hlavne na vyšetrenie krvi. Oni obžalovanému oznámili, že ide na vyšetrenie krvi viackrát. Pri oznamovaní boli prítomní aj všetci záchranári. V nemocnici obžalovaného D.. Š. vyzvala, aby si nechal zobrať krv, obžalovaný pred svedkom, jeho kolegom X. a pred doktorkou povedal, že on si krv nenechá zobrať. Bol upovedomený doktorkou, že mu ide odobrať krv a správal sa rovnako, ako na oddelení, znova spomínal novinárov. Doktorka mu povedala, že odber krvi nie je spojený s ohrozením jeho zdravia a života. Napísala to na papier, ktorý odmietol podpísať. Po tomto doktorka vyhotovila lekársku správu, v ktorej vyslovene uviedla, že odber krvi by neohrozil zdravotný stav obžalovaného. Či určovala doktorka stupeň opitosti podľa medicínskych klinických príznakov svedok nevie. Dávala obžalovanému aj tabletku, ktorú obžalovaný odmietol. U doktorky už obžalovaný rozprával plynulejšie a zrozumiteľnejšie ako keď ho zastavili vo J., vtedy sa mu plietol jazyk, v nemocnici to už bolo lepšie. Robili mu EKG. Obžalovaného poučili, že je to trestný čin, to odmietnutie podrobenia sa vyšetrenia a on opäť pred všetkými prítomnými povedal, že si nenechá krv zobrať. Následne obžalovanému oznámili, že je obmedzený na osobnej slobode. Obžalovaného poučoval hlavne svedok, možno kolega X. mal nejaké doplňujúce informácie. Doktorka určite nie. Následne obžalovaného obmedzili na osobnej slobode, nakoľko sa odmietol podrobiť vyšetreniu, čím sa dopustil trestného činu a z NAW sme ho eskortovali najskôr opäť do J. na oddelenie. Donucovacie prostriedky použité neboli, vzhľadom na jeho zdravotný stav. Počas cesty do J. im obžalovaný hovoril, že to majú nechať tak, že on niečo popil, ale majú ho nechať tak. Po príchode do J. s obžalovaným riešil svedok ďalšie procesné úkony - zápisnicu o zadržaní, po ktorých ho eskortovali do CPZ v H.. Ešte pred tým museli ísť k doktorke v H., nakoľko policajtka v CPZ H. im povedala, že im nestačí papier od doktorky z E.. Po ceste do H. im obžalovaný vravel, že si vybaví, aby bol už na druhý deň doma, zase začal spomínať novinárov a tiež povedal, že ešte uvidia, že povie, že ho kopali alebo bili. To hovoril po ceste z J. do H.. Svedkovi bolo oznámené nadriadeným, že obžalovaný podal oznámenie, že vraj ho bili, ale nič oficiálne svedkovi nebolo podané, ani ho nikto k tomu nevypočul. Svedok D. X. na hlavnom pojednávaní ku skutku uviedol, že v kritický večer vykonávali hliadkovú službu vo Vrbovom, stáli oproti čerpacej stanici Slovnaft, kde v čase 22:22 hod. prešlo okolo nich motorové vozidlo, kde kolega zbadal, že ide len na denných svetlách, svedok X. zbadal len zadnú časť vozidla, ktorá nebola osvetlená. Následne išli za vozidlom, zapli majáky a značku STOP, ktorú mu dali asi 150 metrov za čerpacou stanicou, na čo uvedené vozidlo nereagovalo, prešli ešte cca 450 až 500 metrov, kde až pred semaformi vo J. sa dostali na úroveň tohto vozidla, kde mu kolega ukázal, aby zastavil a svedok ho predišiel a následne auto zastavilo. Potom vystúpili, kde kolega ako veliteľ hliadky pristúpil k vozidlu, vyzval vodiča, ktorým bol obžalovaný, aby predložil potrebné doklady a potom sa ho spýtali, či požil nejaké alkoholické nápoje, keďže nereagoval na majáky. Obžalovaný uviedol, že nie. Svedok išiel

do auta pre „dréger“ a obžalovaný už vysvetľoval kolegovi, že je astmatik a nemôže fúkať. Obžalovaný javil príznaky požitia alkoholických nápojov, lebo ako vystúpil z auta a povedal, že nebude fúkať, tak mu svedok povedal, nech skúsi prejsť po deliacej smerovej čiare, na ktorej urobil obžalovaný jeden krok a už ho bralo doľava. Neudržal tú líniu. Tak obžalovaného poučili, že existuje aj iná forma, krvná skúška, s čím súhlasil. Na základe tohto sa presunuli na OO PZ J., kde bolo treba vypísať potrebné papiere pre lekára. Cestou na oddelenie ich obžalovaný presviedčal, aby ho nechali tak, že už bol skoro doma. V aute cestou z miesta zastavenia na oddelenie sa na zdravotný stav nesťažoval. Prišli na OO PZ J., kolega to išiel do vedľajšej miestnosti spisovať, obžalovaný sedel na chodbe a svedok sedel v prijímacej miestnosti a dohliadal na obžalovaného. Na OO PZ J. obžalovaného nikto nevyzýval, aby sa podrobil dychovej skúške, nebolo to potrebné, obžalovaný súhlasil s odberom krvi a to bolo smerodajné a podstatné. Oni nevedeli, či je astmatik alebo nie. Proti obžalovanému na oddelení nebolo použité žiadne násilie. Na oddelení si obžalovaný začal do úst striekať nejaký sprej, po čase spadol na zem, začal kopať nohami a rukami a začal kašlať, nevedeli, čo mu je. Svedok nebol pri ňom, keď spadol, iba ho počul spadnúť a pribehol k nemu. Zrejme spadol na hlavu, po tom šúchal nohami a kašlal tam, tak preto svedok zavolal rýchlu zdravotnú pomoc (ďalej len RZP), ktorá sa na miesto dostavila za 10-12 minút. Ako povedal kolegovi, že už je tu RZP, lebo ich svedok videl na monitore, obžalovaný sa zázračne posadil. Prvý úkon RZP bola saturácia, lebo obžalovaný povedal, že je astmatik a zle sa mu dýcha. Saturácia bola asi 99, na čo mu doktorka povedala, že má dostatok kyslíka v krvi. Ostatné vyšetrenia odmietol. Doktorka sa ho spýtala, či chce ísť na vyšetrenie do E., na čo povedal, že áno. Súhlasil aj s odobratím krvi. Následne sa presunuli do NAW v E., v sanitke išiel kolega, svedok ako vodič išiel v služobnom aute za nimi. Do NAW sa šlo na ten odber krvi. Obžalovaný o tom vedel. Kolega ho upovedomil, aký je následný postup, že ampulku krvi musia posielať ďalej. Po príchode do NAW v E. išli na interné oddelenie, kde obžalovaný tak isto odmietal všetky zdravotné úkony, tiež mu bola ponúknutá nejaká tabletka na tlak, ktorú odmietol. Po dlhom prehováraní si nechal spraviť EKG. V ambulancii začal byť arogantný, urážal personál, lekárku, sestričku. Sestrička sa ho pred EKG pýtala, že čo si šupol, lebo má veľké zrenice, obžalovaný sa začal smiať. U doktorky na internom sa u obžalovaného striedali nálady, miestami sa rozplakal, začal hovoriť, že skape a potom to otočil a bol ticho. Po príchode do ambulancie bol poučený, že mu zoberú krv, obžalovaný uviedol, že si krv nenechá zobrať, lekárka sa ho pýtala, že prečo nechce. Iba sa usmial a povedal, že si ju nedá zobrať. Lekárka ho poučila, že odber krvi nie je spojený s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. Napísala to aj do tej správy. Po dlhom prehováraní si dal spraviť EKG a to bolo všetko. Kým doktorka vypisovala papiere do CPZ, asi sestrička sa ho znova pýtala, či si teda dá zobrať tú krv, na to sa začal vulgárne vyjadrovať, že on má rakovinu pľúc a že aj tak za rok zdochne, že je mu všetko jedno. Krv si nedal zobrať. Doktorka ho poučila, že to, že mu zoberie krv, ho neohrozí na živote a zdraví, čo ho aj tak nepresvedčilo. Ešte raz sa ho pýtali, či chce alebo nechce odber, aby tam nestrácali čas. Pýtali sa ho to postupne všetci. Odpovedal záporne, tak to ukončili. Na odber krvi obžalovaného nevyzývali, len sa obžalovaného pýtali, lebo vyzvať ho nemá nikto právo. Tu platí, že buď chceš, alebo nechceš. Obžalovaný bol poučený, že keď odmietne túto možnosť, jedná sa o trestný čin. Poučil ho o tom kolega N.. Papiere pre doktorku mal kolega N., dal jej všetky papiere, ktoré mal so sebou, to svedok videl. Či doktorka určovala stupeň opitosti podľa medicínskych klinických príznakov, svedok nevie uviesť. Po vypísaní potrebných papierov odišli z NAW do J., kde kolega zobral ešte nejaké potrebné papiere na umiestnenie osoby do CPZ a odišli do Senice, kde na OO PZ H. nechceli akceptovať papiere z NAW v E., tak v čase okolo 3:00 h ráno boli ešte na pohotovosti v H., kde tak isto lekárka konštatovala, že je schopný ísť do CPZ, tam už tabletku zrejme na tlak od lekárky užil, nechal si zmerať aj tlak. Doktorke v Senici obžalovaný povedal, že vystriekal celý ten sprej na astmu, tá mu povedala, že prečo to spravil, že to je na dlhšiu dobu. Potom ho odviezli do CPZ v H.. Obžalovaný sa správal arogantne, keď vyplynulo, že ide do CPZ. Vyhrážal sa im, že to zmedializuje, že všetci od lekárov, RZP až po nich budú v novinách. Cestou do CPZ sa tiež priznal, že niečo vypil. Nepovedal kde a ani čo pil. Hovoril tiež o svojom dieťati, že má 9, 10, 11 mesiacov. Na tom sa s kolegom smiali, že nevie ani koľko má mesiacov jeho dieťa, preto si to svedok pamätám. Svedok uviedol, že v minulosti sa proti nemu disciplinárne konanie neviedlo, ale vie, že obžalovaný dal nejaké trestné oznámenie, avšak svedok vo veci ešte nebol vypočúvaný a činnosť nemá pozastavenú. Na odstránenie rozporov vo výpovediach obžalovaného a svedka X. navrhol prokurátor vykonať konfrontáciu, ktorú obžalovaný odmietol. Svedkyňa D. O. na hlavnom pojednávaní uviedla, že je družkou obžalovaného, žijú spolu a majú spolu dieťa. Ku kritickému dňu uviedla, že bola s dieťaťom na očkovaní asi od 14.00 hod. do 15.00 hod. a následne šli domov. Dieťa malo tretie očkovanie a boli pripravení ísť na pohotovosť, keby mu teplota

vystúpila nad 37 stupňov. Obžalovaný sa vrátil z roboty okolo 18.30 hod., keď dieťa začalo plakať, chcelo byť iba na rukách, podávali si ho. Svedkyňa uviedla, že na obžalovanom nevidela známky požitia alkoholu, prišiel na aute, chystali sa ísť na pohotovosť, keby bolo treba. Kým boli doma, nevidela ho piť žiadny alkohol. Predtým nezažila, že by obžalovaný požil pred jazdou alkohol. Svedkyňa si s dieťaťom išla ľahnúť o 21:00 hod., zadriemala, počula len buchnutie dverí, na ktoré sa prebrala. Videla, že obžalovaný odišiel, myslela si, že si šiel kúpiť cigarety, napila sa a šla spať. Bolo presne 22,00 hod., vie to, lebo sa pozrela na hodinky. Zdravotnú dokumentáciu obžalovaného vzala z auta, kde bola voľne pohodená na zadnom sedadle, asi deň pred udalosťou. Svedkyňa sama má vodičské oprávnenie 3 - 4 roky. V domácnosti majú dve vozidlá, ale na jednom odišla baterka, preto mali len jedno auto celé sviatky. Obžalovaný konzumuje alkohol iba na oslavách, vtedy šoféruje ona. Cesta z domu k benzínovej pumpe vo J. jej trvá asi 20 minút, aj podľa počasia. Svedkyňa D.. O. Š. na hlavnom pojednávaní uviedla, že policajti priviedli obžalovaného, ktorý mal odmietnuť dychovú skúšku a sám mal žiadať odber krvi. Obžalovaný však následne odber krvi odmietol. Dôvod neuvádzal žiadny, iba že si nenechá zobrať krv. Svedkyňa uviedla, že ako lekárka nevidela žiadny dôvod, prečo by ho mal odber krvi ohroziť. Svedkyňa uviedla, že nevie určiť konkrétnu diagnózu, ktorá by kontraindikovala odber krvi, ak by mala o odbere vážne pochybnosti, zavolala by staršieho lekára, ktorý má spolu s ňou službu. Odber krvi robia všetkým pacientom okrem pacienta, ktorý zjavne krváca. Obžalovanému bolo robené EKG po tom, čo odmietol odber krvi, ktoré ukázalo zrýchlenú srdcovú frekvenciu bez ďalšej patológie. K záveru pravdepodobného požitia etanolu dospela na základe správania sa obžalovaného, bol odvážny ako keby sa mu nemôže nič stať, tiež mal zrýchlenú frekvenciu srdca, tá pri požití alkoholu býva prítomná, avšak býva prítomná aj pri stresových reakciách. Tiež mal spomalenejšie reakcie, miestami pozeral trošku neprítomným pohľadom, nebol to pohľad triezveho človeka, jeho reakcie boli neštandardné. Na fyzické násilie zo strany policajtov sa obžalovaný nesťažoval. Svedkyňa ďalej uviedla, že pri prevzatí pacienta nebola informovaná o tom, že pacient mal utrpieť úder do hlavy alebo že mohol požiť nejaký liek. O odber krvi žiadali policajti. K známkam požitia alkoholu svedkyňa uviedla, že u obžalovaného na to usúdila podľa odvážneho správania, červených očí, spomalenejších reakcií, avšak nevylučuje, že takéto reakcie môže vyvolať úder do hlavy alebo užitie iného liečiva. Ohľadom stavu obžalovaného z medicínskeho hľadiska uviedla, že obžalovaný bol orientovaný, pri vedomý, ale pravdepodobne pod vplyvom nejakých látok. Z lekárskej správy D.. O. Š. vyhotovenej 21.12.2016 v čase o 00:26 hod. vyplynulo, že obžalovaný bol privezený RZP v sprievode polície k odberu krvi pre odmietnutú dychovú skúšku. Obžalovaný odmietol odber krvi, hoci odber by ho podľa lekárky nijako neohrozoval na živote a na zdraví. V správe sa ďalej uvádza, že obžalovaný mal po EKG zistenú tachykardiu, čo lekárka pripísala stresovej reakcii a pravdepodobnému užitiu etanolu. Obžalovaný odmietol zmeranie tlaku krvi a ďalšie vyšetrenie. Zároveň lekárka v správe uviedla, že nezistila prekážky pre umiestnenie obžalovaného do CPZ. Z lekárskeho nálezu z 5.12.2016 vyplynulo, že obžalovaný bol v uvedený deň u lekárky D.. Ľ. Y. pre ochorenie dýchacích ciest, ktorá mu následne indikovala liečbu. Z prepúšťacej správy NAW z 22.12.2016, že obžalovaný bol prijatý do nemocnice 21.12.2016 pre bolesti brucha a hlavy, zvracanie, vyslovené vertigo (závraty) neudával. V NAW mu bolo realizované CT mozgu a RTG lebky, pri ktorých neboli zistené známky podkožného hematómu, ani známky poškodenia skeletu, ani známky krvácania. Tiež mu bolo realizované neurologické vyšetrenie, kde sa konštatuje, že problémy so žalúdkom a zvracaním nie sú neurologického pôvodu. Či sa jednalo o ľahký otras mozgu sa nedá jednoznačne ani potvrdiť, ani vylúčiť. Z evidenčnej karty vozidla Toyota Auris, EČ: X., vyplynulo, že vlastníkom a držiteľom predmetného vozidla je obchodná spoločnosť Y. H..Z..A.. Predmetné vozidlo Toyota Auris, EČ: X., malo zabudovaný lokátor, ktorý umožnil sledovať jazdu vozidla v kritický večer. Z portalu.sledovaniaut.cz je zrejmé, že obžalovaný započal jazdu v čase o 22:19 hod. v mieste bydliska v X. a ukončil ju vo J. P. S. D.. N.. Y. XXX v čase o 22:27 hod. Z odpisu registra trestov vyplynulo, že obžalovaný nemá záznam v registri trestov. Z lustrácie v systéme AVÍZO vyplynulo, že sa proti obžalovanému iné trestné stíhanie aktuálne nevedie. Z výpisu z ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vyplynulo, že obžalovaný sa 6. novembra 2014 dopustil priestupku na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, keď porušil ustanovenie § 16 odsek 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (rýchlosť jazdy), za ktorý mu bola uložená bloková pokuta vo výške 20,- Eur. Z evidenčnej karty vodiča vyplýva, že okrem uvedeného sa dopustil ešte 12. mája 2008 priestupku na úseku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávke, a to porušením ustanovení § 15 odsek 1 (rýchlosť jazdy), § 16 odsek 1 (vzdialenosť medzi vozidlami), § 4 odsek 2 písmeno b) (povinnosti vodiča) a §

68 odsek 1 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov (vedenie motorového vozidla bez príslušného vodičského oprávnenia), za ktorý mu bola uložená pokuta vo výške 7.000,- Sk, ako aj sankcia zákazu činnosti. K hodnoteniu dôkazov Po vykonaní dokazovania súd zhodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či tieto obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Prihliadol pritom len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opieral sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že žalovaný skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný. Obžalovaného zo spáchania skutku usvedčujú svojou výpoveďou svedkovia E. N., D. X. a MUDr. O. Š., ako aj listinné dôkazy založeného v spise. Z výpovedí svedkov E. N. a D. X. vyplynulo, že títo v rámci hliadkovej služby v kritický čas zastavili a skontrolovali motorové vozidlo, ktoré viedol obžalovaný. Po zastavení vozidla obžalovaného vyzval svedok E. N. k dychovej skúške, ktorú obžalovaný odmietol s tvrdením, že je astmatik. Svedok E. N. preto obžalovaného poučil o možnosti odberu krvi, s ktorou možnosťou obžalovaný súhlasil. V tomto sa výpovede svedkov a obžalovaného zhodovali. Obžalovaný ale poprel, že by konzumoval v ten večer alkohol. Svedok E. N. uviedol, že cítil z vozidla obžalovaného alkohol a zdá sa mu, že cítil alkohol z obžalovaného aj na oddelení. Obžalovaný javil príznaky požitia alkoholu, lebo veľmi pomaly gestikuloval a svedok E. N. mu musel opakovať svoje pokyny. Tiež sa obžalovaný stále o niečo podopieral a plietol sa mu jazyk. Svedok D. X. taktiež uviedol, že obžalovaný javil známky požitia alkoholu, lebo obžalovaný skúšal prejsť po deliacej smerovej čiare na vozovke, na ktorej urobil jeden krok a už ho bralo doľava, teda neudržal líniu. Čo sa týka udalostí na OO PZ J., tu mal súd za preukázané, že na predmetné oddelenie sa dostavili všetci traja spoločne za účelom vyzdvihnutia žiadanky na odber krvi, ktoré tlačivo svedok E. N. nevedel hneď nájsť, preto sa na oddelení zdržali. Faktom tiež je, že na OO PZ J. prišla RZP, ktorú zavolali policajti a že RZP odviezla obžalovaného do nemocnice, čo vyplynulo zo zhodných výpovedí týchto osôb. Výpovede svedkov E. N. a D. X. na strane jednej a obžalovaného na strane druhej sa ale rozchádzajú v tom, či došlo, alebo nedošlo k napadnutiu obžalovaného na tomto oddelení. K tomu treba uviesť, že uvedené nie je predmetom obžaloby, preto sa k tomu súd bližšie vyjadrovať nebude. Treba ale dodať, že pokiaľ nebol útok zo strany svedka X. na obžalovaného dokázaný, platí v tomto smere prezumpcia neviny, preto súd vníma uvedené tvrdenie obžalovaného skôr iba ako súčasť jeho obhajobnej argumentácie, keďže obžalovaný má právo hájiť sa spôsobom, akým uzná za vhodný, čím ale nie dotknutá jeho prípadná trestnoprávna zodpovednosť za krivé obvinenie. Rovnako za súčasť obhajobnej argumentácie považoval súd tvrdenie obžalovaného, že si nepamätá na cestu do nemocnice, ani okolnosti odohrávajúce sa v ambulancii resp. že si myslel, že v ambulancii bol kvôli napadnutiu, nie kvôli odberu krvi. Toto tvrdenie obžalovaného považoval súd za účelové a vyvrátené, lebo z výpovede svedka E. N. vyplynulo, že obžalovaný vo vozidle RZP bol pri vedomý, neležal v ňom, ale sedel, svedok E. N. sedel vedľa neho, pričom spolu komunikovali. Že obžalovaný bol pri vedomý, orientovaný a komunikoval aj v ambulancii NAW, o tom zhodne vypovedali svedkovia E. N., D. X. a MUDr. O. Š.. Dokonca svedok E. N. uviedol, že v ambulancii komunikoval obžalovaný zrozumiteľnejšie a plynulejšie ako predtým. Títo svedkovia tiež jednoznačne potvrdili, že sa obžalovaný správal arogantne, odmietal zdravotnícke úkony a odmietol sa podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi, hoci bol k tomu opakovane dopytovaný tak policajtmi, ako aj lekárkou, dokonca i sestričkou. Na fyzické násilie zo strany policajtov sa obžalovaný v ambulancii nesťažoval. Z výpovede lekárky MUDr. Š. pritom jasne vyplynul záver, že uvedený odber by nebol spojený s nebezpečenstvom pre život a zdravie obžalovaného. V momente kedy odber a vyšetrenie krvi odmietol, obžalovaný dokonal prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona, teda naplnil všetky zákonné znaky žalovaného prečinu. Tvrdeniam obžalovaného, že si na pobyt v ambulancii nespomína súd neuveril, považoval ich za účelové, produkované v snahe zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Žiaden zo svedkov prítomných v ambulancii nemal pochybnosti o tom, že obžalovaný bol pri plnom vedomý a riadne komunikoval, i keď spôsobom, ktorí svedkovia označili za arogantný. Lekárka MUDr. Š. uviedla, že z medicínskej hľadiska bol obžalovaný orientovaný, pri vedomý, ale pravdepodobne pod vplyvom nejakých látok. K námietke obhajoby, že lekárka neurčovala stupeň opitosti podľa medicínskych klinických príznakov v zmysle § 5 odsek 4 zákona NR SR č. 219/1996 Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov súd uvádza, že neurčenie stupňa opitosti v tomto prípade nemá vplyv na trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného, pretože trestný čin bol dokonaný odmietnutím odberu a vyšetrenia krvi

zo strany obžalovaného po poučení, že to nie je spojené s nebezpečenstvom pre jeho život a zdravie. Tiež treba uviesť, že určenie stupňa opitosti podľa medicínskych klinických príznakov bolo vzhľadom na nespoluprácu obžalovaného problematické. MUDr. Š. sa vyjadrila v tom smere, že obžalovaný javil známky požitia alkoholu, k čomu dospela na základe správania sa obžalovaného, červených očí, miestami neprítomného pohľadu, neštandardných reakcií a zrýchlenej frekvencie srdca, ktorá pri požití alkoholu býva prítomná, čím v podstate klinické príznaky u obžalovaného opísala. K námietke obhajoby, že policajti obžalovaného na odber krvi nevyzvali súd uvádza, že táto námietka je nedôvodná, tendenčná a bola dokazovaním bezpečne vyvrátená. Svedkovia jasne vypovedali, že primárnym dôvodom návštevy ambulancie bol odber krvi, s ktorým obžalovaný po poučení zo strany svedka N. po zastavení vozidla pôvodne súhlasil. Už po zastavení vozidla svedok N. dopytoval obžalovaného, či je ochotný sa podrobiť odberu krvi. Pokiaľ obžalovaný uvedené nebral ako výzvu a chápal to len ako kamarátsky rozhovor so svedkom N., tak ide o jeho subjektívny pocit bez trestnoprávnej relevancie. Objektívne treba uviesť, že obaja policajti si plnili služobné povinnosti a postupovali striktne podľa zákona. Keď sa dostavili do ambulancie, obžalovaný si odber krvi rozmyslel, tento odmietal a následne bol k odberu opakovane policajtmi, lekárkou aj sestrou niekoľko krát znova dopytovaný, no odber krvi, ktorý nebol spojený s nebezpečenstvom pre jeho život a zdravie, bezdôvodne odmietol, hoci o trestnoprávnych následkoch s tým spojených bol poučený. K právnej kvalifikácii skutku Ohrozenie pod vplyvom návykovej látky Podľa § 289 odsek 1 Trestného zákona, kto vykonáva v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil vplyvom návykovej látky, zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorých by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok. Podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona, rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto sa pri výkone zamestnania alebo inej činnosti uvedenej v odseku 1 odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. Objektom tohto trestného činu je záujem spoločnosti na ochrane života, zdravia ľudí alebo majetku pred osobami, ktoré v stave po požití návykovej látky, ktorá znižuje ich psychické funkcie, vykonávajú zamestnanie alebo inú činnosť, pri ktorej by v dôsledku ovplyvnenia touto látkou mohli ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku. Zamestnaním alebo inou činnosťou je také zamestnanie alebo činnosť, ktorých bezpečný výkon vyžaduje sústredenú pozornosť a schopnosť správne vnímať a pohotovo reagovať na vzniknutú situáciu, pričom aj menšie oslabenie týchto schopností vplyvom návykovej látky vyvoláva možnosť ohrozenia chránených záujmov určitého rozsahu a intenzity. Typickou činnosťou v tomto zmysle je vedenie motorového vozidla pod vplyvom návykovej látky, pričom rozhodujúcim je už začiatok jazdy, aj keď výkon tejto činnosti by bol bez závad. Na dokonanie tohto trestného činu pri splnení ďalších znakov sa totiž vyžaduje, aby páchateľ zamestnanie alebo inú činnosť v stave vylučujúcom spôsobilosť už skutočne vykonával. Inak by mohlo ísť o pokus tohto trestného činu podľa § 14. V odseku 2 § 289 Trestného zákona ide o základnú skutkovú podstatu, ktorej objektívna stránka spočíva v tom, že páchateľ sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky pri výkone zamestnania alebo inej činnosti uvedenej v odseku 1. Túto povinnosť nemá, ak by takýmto vyšetrením bolo ohrozené jeho zdravie. Páchateľom tohto trestného činu môže byť ktorákoľvek trestne zodpovedná osoba. Subjektívna stránka vyžaduje úmyselné zavinenie. Posudzujúc zistený skutkový stav podľa vyššie citovaného ustanovenia Trestného zákona možno konštatovať, že obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona, teda právna kvalifikácia skutku zodpovedá stavu veci a zákonu. Obžalovaný konal ako trestne zodpovedný páchateľ, pričom konal v priamom úmysle podľa § 15 písmeno a) Trestného zákona, lebo chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujmy chránené Trestným zákonom. Na záver právneho posúdenia treba uviesť, že vyvodeniu trestnej zodpovednosti obžalovaného nebránil ani tzv. materiálny korektív uvedený v § 10 odsek 2 Trestného zákona. Zo spôsobu vykonania činu a jeho následku, okolností, za ktorých bol spáchaný, miere zavinenia a pohnútky obžalovaného, po objektívnom vyhodnotení týchto kritérií, je evidentne zrejmé, že stupeň závažnosti činu bol vyšší ako nepatrný a konanie tak bolo treba definovať ako prečin.

K výroku o treste

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľmi tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu a výmery trestu súd v súlade s ust. § 34 odsek 4 Trestného zákona prihliadol na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Pri ukladaní trestu obžalovanému taktiež obligatórne prihliadol podľa § 38 odsek 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. V prípade obžalovaného zistil jednu poľahčujúcu okolnosť a síce, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život (§ 36 písmeno j) Trestného zákona), ktorá okolnosť mu pôvodne v trestnom rozkaze priznaná nebola. Priťažujúcu okolnosť súd nezistil. Tu treba uviesť, že súd nie je viazaný druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom rozkaze, čo explicitne vyplýva z ust. § 355 odsek 3 Trestného poriadku. Súd prehodnotil uvedenú poľahčujúcu okolnosť a obžalovanému ju priznal, nakoľko obžalovaný pracuje ako obchodný manažér, ktorý ročne najazdí cca. 100 000 km a za ostatné roky sa dopustil len jedného priestupku na úseku cestnej premávky menšej závažnosti, konkrétne 06.11.2014 porušil pravidlá cestnej premávky upravené v § 16 odsek 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (rýchlosť jazdy), za čo bol postihnutý blokovou pokutou vo výške 20 Eur. Hoci v evidenčnej karte vodiča má evidovaný aj zákaz činnosti za dopravnú nehodu, pri ktorej porušil hneď niekoľko ust. zákona č. 315/1996 Z. z., treba uviesť, že vtedy u neho alkohol zistený nebol, sankciu vykonal ešte 16.6.2009 a tiež, to že sa uvedeného konania dopustil ešte predtým, ako získal dňa 15.12.2011 vodičské oprávnenie. Od nadobudnutia vodičského oprávnenia sa dopustil len vyššie uvedeného priestupku. Z tohto pohľadu nemožno na obžalovaného nazerať ako na nedisciplinovaného vodiča, resp. osobu, ktorá by neviedla riadny život. V konečnom súčte u obžalovaného prevažoval pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi (1:0), čo v súlade s ust. § 38 odsek 2, odsek 3, odsek 8 Trestného zákona viedlo u obžalovaného k modifikácii základnej trestnej sadzby trestu odňatia slobody znížením jeho hornej hranice o tretinu. Súd tak obžalovanému mohol ukladať trest odňatia slobody až na 8 mesiacov (ďalej len modifikovaná trestná sadzba). V rámci tohto rozpätia potom uložil obžalovanému trest odňatia slobody 3 mesiace, teda blízko dolnej hranice trestnej sadzby. Zároveň je súd toho názoru, že u obžalovaného, ktorý dosiaľ nebol súdne trestaný, postačí na jeho prevýchovu a nápravu trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu. Z tohto dôvodu mu súd výkon trestu podmienečne odložil a určil mu skúšobnú dobu na 18 mesiacov, teda opäť blízko dolnej hranice zákonného rozpätia 1 až 5 rokov, počas ktorej bude môcť preukázať, že z jeho strany išlo o ojedinelý exces a že to inak s dodržiavaním zákonov Slovenskej republiky, zvlášť potom pravidiel cestnej premávky, myslí vážne. Uloženie alternatívneho trestu povinnej práce nepovažoval súd za vhodné s poukazom na zdravotné problémy obžalovaného a uloženie peňažného trestu zase pre jeho rodinné a majetkové pomery, keď mu pri strate vodičského oprávnenia ako živiteľovi mladej rodiny hrozí strata doterajšieho zamestnania a tým aj príjmu. Obžalovaný sa dopustil trestného činu v súvislosti s vedením motorového vozidla, preto mu súd zároveň uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke vo výmere 30 mesiacov. K uloženému trestu zákazu činnosti je potrebné uviesť, že tento je možné ukladať v rozpätí od 1 do 10 rokov. Pri prečine ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 1 Trestného zákona pritom v súdnej praxi spravidla platí priama úmera, teda čím vyšší stupeň opitosti vodiča, tým dlhší zákaz činnosti. Vychádza sa okrem iného z toho, že pri tomto ohrozovacom trestnom čine je stupeň ohrozenia chráneného záujmu tým vyšší, čím väčší je stupeň opitosti vodiča. Avšak pri prečine ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona sa stupeň opitosti vodiča neurčuje. V takom prípade je potrebné pri ukladaní trestu zákazu činnosti uplatniť všeobecné zásady a kritériá pre ukladanie trestov uvedené v ust. § 34 Trestného zákona, v rámci ktorých je nutné okrem iného zohľadniť aj fakt, aby sa páchateľ bezdôvodným odmietnutím dychovej skúšky alebo bezdôvodným odmietnutím lekárskeho vyšetrenia odberom a vyšetrením krvi nedostal do „výhodnejšieho“ postavenia oproti páchateľovi, ktorý „poctivo“ prefúkne testovací prístroj alebo si nechá krv odobrať a vyšetriť, kde následne sa mu stupeň opitosti zohľadní v uloženej sankcii. Z tohto dôvodu súd nepovažuje za aplikačne správne ukladať páchateľom prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej

látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona (pri vyrovnanom alebo prevažujúcom pomere poľahčujúcich okolností - pozn. súdu) trest zákazu činnosti na samej dolnej hranici trestnej sadzby, ale zohľadňujúc konkrétnosti každého prípadu, vždy zvýšený a to minimálne v rozpätí 2 - 3 roky. Tým sa zvýrazňuje ochranná funkcia trestu a zároveň taký trest odradí aj iných (tzv. generálno-preventívna funkcia trestu) od páchania tohto prečinu. Zohľadniac konkrétnosti súdeného prípadu, potom súd uložil obžalovanému trest vo výmere 30 mesiacov, teda v strede spomínaného rozpätia. Rovnakú aplikačnú prax uplatnil súd aj v skôr prejednávanej veci (sp. zn. XXT/XX/XXXX), kde v obdobnom prípade páchateľovi prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 2 Trestného zákona právoplatne uložil trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu v cestnej premávke vo výmere tri roky. Neuloženie trestu zákazu činnosti je v týchto prípadoch len výnimkou odôvodnenou mimoriadnymi okolnosťami prípadu, ktoré v danej veci zistené neboli. Samotná skutočnosť, že trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá obžalovanému skomplikuje život (ohrozí jeho povolanie, finančnú situáciu v rodine a pod.) je niečo, na čo mal myslieť skôr, ako bezdôvodne odmietol lekárske vyšetrenie krvi na prítomnosť návykových látok. O trestnoprávnych následkoch s tým spojenými bol príslušníkmi OO PZ riadne poučený. Takto uložené tresty (zmiernené oproti trestnému rozkazu v dôsledku priznania poľahčujúcej okolnosti) v ich súhrne považoval súd vzhľadom na osobu obžalovaného ako aj okolnosti spáchania skutku za dostatočné tak na jeho nápravu, ako aj ochranu spoločnosti. Zároveň podľa názoru súdu uložené tresty zodpovedajú potrebám generálnej, ako aj individuálnej prevencie a budú dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu, ako ho má na mysli .

Poučenie:

Proti tomu rozsudku je možné podať odvolanie do 15 (pätnástich) dní odo dňa jeho oznámenia. Oznámením rozsudku sa rozumie jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Odvolanie sa podáva na Okresnom súde Piešťany, rozhodovať o ňom bude Krajský súd v Trnave. Odvolanie má odkladný účinok. V písomne (trojmo) podanom odvolaní treba uviesť, proti ktorým výrokom smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie musí byť odôvodnené tak, aby bolo zrejmé, v ktorej časti sa rozsudok napáda a aké chyby sa vytýkajú rozsudku alebo konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo. Odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti a dôkazy.