Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-210-2016.pdf
PDF · 91.39 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/210/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu: R., zastúpeného Q. proti žalovanej Q., o zaplatenie 166,27 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 09.decembra 2015, č. k. 20C/154/2015-51, takto
rozhodol:
Návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania z a m i e t a .
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaná n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol návrh na zaplatenie 166,27 Eur s príslušenstvom, vo výroku II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu E. so žalovanou uzavreli dňa 12.09.2011 Zmluvu o pripojení podľa § 43 zákona č 610 /2003 Z. z., na základe ktorej sa právny predchodca žalobcu zaviazal poskytovať telekomunikačné služby a žalovaná sa zaviazala za tieto poskytnuté služby uhradiť cenu. Zo spoločných ustanovení predmetnej zmluvy vyplýva, že cena za poskytované služby je stanovená platným cenníkom, pričom žalovaná podpisom potvrdila, že sa oboznámila so Všeobecnými podmienkami a platným cenníkom, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Žalobca predložil faktúru č. 1028499372 zo dňa 31.12.2011 splatnú dňa 23.01.2012 na sumu 77,08 Eur, faktúru č. 1030480267 zo dňa 10.02.2012 splatnú dňa 24.02.2012 na sumu 43,60 Eur, faktúru č. 1031537328 zo dňa 09.03.2012 splatnú 23.03.2012 na sumu 62,09 Eur, faktúru č. 1033696490 zo dňa 10.05.2012 splatnú dňa 23.05.2012 na sumu 3,50 Eur. Pokusom o zmier zo dňa 02.03.2012 bola žalovaná vyzvaná na úhradu dlžnej sumy vo výške 120,68 Eur. Z odstúpenia od zmluvy zo dňa 08.03.2012 vyplýva, že právny predchodca žalobcu upozornil žalovanú, že ku dňu 07.04.2012 odstúpi od zmluvy o pripojení, ak do 31.03.2012 neuhradí dlžnú pohľadávku. Odstúpenie bolo doručené žalovanej dňa 19.03.2012, čo vyplýva z fotokópie doručenky. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.06.2013, prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, výňatku prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok súd zistil, že žalobca nadobudol od jeho právneho predchodcu predmetnú pohľadávku zo zmluvy o pripojení voči žalovanej v celkovej výške 166,27 Eur. Súd mal za to, že zmluvu, ktorú uzatvorili právny predchodca žalobcu a žalovaná podľa zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách (účinného v čase uzavretia zmluvy), je zároveň zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pri uzatváraní a plnení zmluvy právny predchodca žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalovaná je fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zrejmé, aj z označenia žalovanej v zmluve o pripojení. Preskúmaním zmluvy a ostatných priložených listinných dôkazov súd zistil, že žalobca
sa domáha plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorú za neprijateľnú vyhlásil Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom sp. zn. 5C/120/2013. Predmetným rozhodnutím bola zmluvná podmienka v článku 4.2 písm. d/ Všeobecných podmienok poskytovania verejných elektronických komunikačných služieb prostredníctvom verejnej telefónnej siete spoločnosti E. účinných od 05.03.2009 v spojení s Cenníkom E., platných v čase vystavenia žalovaných faktúr, podľa ktorého je povinnosťou účastníka platiť za odpojenie z dôvodu neplatenia sumu 20 Eur, za znovupripojenie po vymáhacom procese 17 Eur a za upomienku 3,50 Eur, vyhlásená pre jej neprijateľnosť za neplatnú. Tieto poplatky, ktoré neboli individuálne dojednané, v skutočnosti predstavujú viacnásobné sankcionovanie spotrebiteľa za porušenie povinností hradiť cenu za poskytnuté služby riadne a včas, a vzhľadom na ich výšku nezodpovedajú možným nákladom vynaloženým v súvislosti s realizáciou činností, za ktoré boli vyúčtované. Súd ďalej poukazuje na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu z 21.06.2006 č. k. 7U 17/06, podľa ktorého či už administratívna agenda alebo posúdenie bonity predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa, a preto s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. V danom prípade ide o spoplatnenie úkonov dodávateľa, s ktorými nie je spojené poskytovanie skutočného protiplnenia spotrebiteľovi, a poplatky sú účtované len v záujme dodávateľa. Súd sa so závermi menovaných súdov v plnom rozsahu stotožňuje. Zmluvné ustanovenie o poplatku za upomienku vo výške 3,50 Eur podľa cenníka je teda podľa § 53 ods. 1, ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné z dôvodu jeho neprijateľnosti. Preto súd nepriznal žalobcovi poplatok za upomienku v sume 3,50 Eur vyfakturovaný faktúrou č. 1033696490 zo dňa 10.05.2012 splatnej dňa 23.05.2012 a v tejto časti návrh zamietol. Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 102/2014 Z. z. účinného od 01.05.2014, bol súd povinný prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania a to aj vtedy, ak by bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Vzhľadom na text citovaného ustanovenia je za použitia gramatického výkladu zrejmé, že ide o právnu normu procesnej povahy, ktorá neobsahuje prechodné ustanovenia a keďže bola účinná v čase rozhodovania súdu v tejto veci, súd ju musel použiť. Účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva na súde a zároveň zabrániť stavu právnej neistoty na strane povinných osôb, ktoré by v prípade neexistencie inštitútu premlčania boli nútené splniť si svoje povinnosti aj po časovo neprimeranej dobe. Vzhľadom k tomu, že žalobca sa peňažného plnenia domáha na základe spotrebiteľskej zmluvy, námietka premlčania bola posúdená podľa ustanovení § 100, § 101 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je základná premlčacia doba v dĺžke 3 rokov a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Žalovaná bola povinná hradiť cenu za služby v lehotách splatnosti podľa faktúr. Z listinných dôkazov vyplýva, že splatnosť faktúry č. 1028499372 zo dňa 31.12.2011 nastala dňa 23.01.2012, faktúry č. 1030480267 zo dňa 10.02.2012 dňa 24.02.2012, faktúry č. 1031537328 zo dňa 09.03.2012 dňa 23.03.2012. Premlčacia doba na uplatnenie práva na peňažné plnenie podľa faktúry č. 1028499372 znejúcej na sumu 77,08 Eur začala plynúť dňa 24.01.2012 a uplynula 24.01.2015, podľa faktúry č. 1030480267 znejúcej na sumu 43,60 Eur začala plynúť dňa 25.02.2012 a uplynula dňa 25.02.2015, podľa faktúry č. 1031537328 znejúcej na sumu 62,09 Eur začala plynúť dňa 24.03.2012 a uplynula dňa 24.03.2015. Návrh žalobca podal na súd dňa 07.04.2015, teda až po uplynutí premlčacej doby ohľadom práva na peňažné plnenie z týchto faktúr v sume 162,77 Eur. Súd prípisom zo dňa 24.06.2015 upozornil žalobcu, že táto časť uplatneného práva je premlčaná. Napriek tomu žalobca trval na podanom návrhu a v písomnom podaní zo dňa 13.07.2015 uviedol, že v danom prípade začala premlčacia doba plynúť od 08.04.2012, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni 07.04.2012, kedy zmluva o pripojení s poukazom na § 44 ods. 12 zákona č. 351/2011 Z. z. zanikla, pretože k tomuto dňu žalobca listom zo dňa 08.03.2012 odstúpil od zmluvy. Právo právneho predchodcu žalobcu na odstúpenie od zmluvy o pripojení v prípade, že dlžník nezaplatil cenu za poskytnutú službu ani do 45 dní po dni splatnosti bolo dané ustanovením § 44 ods. 8 písm. b/ zákona č. 351/2011 Z. z. účinným v čase odstúpenia od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy o pripojení však nemôže mať za následok pretrhnutie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatie plynutia novej premlčacej doby od neskoršieho dátumu ohľadom ceny za poskytnuté služby vyfakturovanej faktúrami, ktorých splatnosť nastala pred odstúpením od zmluvy o pripojení. Takýto záver nemá oporu v ustanoveniach § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúcich inštitút premlčania. Znamenalo by to neoprávnené predlžovanie premlčacej doby a zvýšenie stavu právnej neistoty na strane dlžníka. Predmetné faktúry znejúce spolu na sumu 162,77 Eur boli splatné práve pred 07.04.2012. Zároveň súd dodáva, že ust. § 44 ods. 12 zákona č. 351/2011 Z. z., podľa ktorého odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane, ak nie je v odstúpení uvedený neskorší deň, nadobudlo účinnosť až 01.09.2012, t.j. nebolo účinné v čase vykonania právneho úkonu odstúpenia od zmluvy o pripojení. Pretože premlčané právo nemôže súd
podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznať, súd aj v tejto časti návrh zamietol. Žalovaná bola v konaní v plnom rozsahu úspešná, a preto má podľa § 142 ods. 1 O.s.p. proti strane žalobcu právo na plnú náhradu trov konania. Žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila a zo spisu nevyplýva, žeby jej nejaké boli vznikli, preto jej súd náhradu trov konania nepriznal.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil tým, že s poukazom na článok 9 Spoločné ustanovenia bod 3 Zmluvy o pripojení, v danom prípade boli predmetné služby zmluvne dojednané. Žalovaná vyjadrila súhlas s jednotlivými poplatkami uzatvorením Zmluvy o pripojení zo dňa 12.09.2011. Mal za to, že nepriznanie jednotlivých poplatkov za upomienku, obmedzenie služieb a za odpojenie by spôsobilo neprimerané zvýhodnenie dlžníka, ktorý na jednej strane využíva služby, ale na druhej strane neplní svoje zmluvné povinnosti spočívajúce v úhrade ceny poskytnutých služieb. Rovnako zastával názor, že § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je v rozpore s Ústavou. Ústava SR priznáva každému z účastníkov súdneho konania rovnaké postavenie. Zákonodarca prijatím tohto § 5b uložil súdom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol nárok veriteľa zamietnuť, resp. nepriznať veriteľovi celý uplatnený nárok. Nedovoleným spôsobom tak zasiahol do princípov právneho štátu. Obdobný právny názor zaujal aj Okresný súd Košice II., ktorý dňa 08.09.2015 podal na Ústavný súd SR návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. s článkom 1 ods. 1 a článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby súd prerušil odvolacie konanie sp. zn. 20C/154/2015 do ukončenia konania na Ústavnom súde SR a následne, aby krajský súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.
4. Krajský súd v Trenčíne najskôr rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie odvolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. V čase tohto rozhodovania už bol účinný nový procesný prepis - Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), preto predpoklady pre prerušenie konania posudzoval podľa CSP.
5. Podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený v tomto konaní riešiť.
Podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci samej dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, v tomto prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.
Podľa § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
6. Obligatórne prerušenie konania podľa vyššie uvedených ustanovení § 162 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP prichádza do úvahy vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je súd konaní o prejednávanom spore oprávnený riešiť (písm. a/) alebo ak pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov (písm. b/). V predmetnom spore tieto podmienky pre prerušenie konania nenastali. Konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky, na ktoré žalobca poukazuje, sa týka súladu § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom odvolací súd pochybnosť o súlade danej právnej normy s Ústavou Slovenskej republiky nemá. Ide o platné a účinné ustanovenie, ktoré je za splnenia podmienok stanovených v jeho hypotéze možné a zároveň nutné (viazanosť sudcu zákonom v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) pri rozhodovaní súdu vo veci samej aplikovať. Odvolací súd preto nevidí dôvod na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ alebo b/ CSP.
7. Fakultatívne prerušenie konania, upravené v citovanom ustanovení § 164 CSP zasa predstavuje prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie dopadá na procesné situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe spor prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení, a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia, slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania, má súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv strán sporu v súdnom konaní o veci (čl. 17 CSP) a spomedzi viacerých opatrení použiť to,
ktorým sa ochrana práv strán sporu zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/92/2011 zo dňa 14. júla 2011). Keďže v tomto spore nemal odvolací súd žiadne pochybnosti o súlade v spore aplikovaného ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa s Ústavou Slovenskej republiky, bolo by prerušenie konania ako ho navrhoval žalobca v rozpore so zásadami rýchlosti a hospodárnosti súdneho konania.
8. Z týchto dôvodov odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania zamietol.
9. Následne Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
10. Po podaní odvolania žalobcom došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.
V danom prípade bolo odvolanie žalobcu podané dňa 23.01.2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc z uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy CSP uvedené v jeho čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.
11. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom právnom názore, že jednak zmluvné ustanovenie o poplatku za upomienku vo výške 3,50 Eur podľa cenníka je podľa § 53 ods. 1, ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné z dôvodu jeho neprijateľnosti a jednak, že ostatné uplatnené peňažné nároky žalobu sú premlčané, keď premlčacia doba začala plynúť o splatnosti jednotlivých faktúr za poskytnuté služby. Vzhľadom k tomu, že žalobca sa peňažného plnenia domáha na základe spotrebiteľskej zmluvy, námietka premlčania bola posúdená podľa ustanovení § 100, § 101 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je základná premlčacia doba v dĺžke 3 rokov a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Návrh žalobca podal na súd dňa 07.04.2015, teda až po uplynutí premlčacej doby ohľadom práva na peňažné plnenie z týchto faktúr v sume 162,77 Eur.
12. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal v danej veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán mal za preukázané, a na vec aplikoval správny právne predpisy. Odvolacie námietky žalobcu, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
13. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil v celom rozsahu. 14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že úspešnej žalovanej nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, nakoľko jej preukázateľne žiadne nevznikli.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p).