Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-41-2016.pdf
PDF · 100.9 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/41/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcov: 1/ R. D., nar. XX. B. XXXX, bytom D., ul. XX. B. XX, 2/ B. H., nar. XX. K. XXXX, bytom D., D. Q. XXXX/X, 3/ A. H., nar. X. A. XXXX, bytom D., ul. K. č. XXXX/X, 4/ T. D., nar. XX. Z. XXXX, bytom D., F. č. XXXX/XX, 5/ P. D., nar. XX. Z. XXXX, bytom D., ul. XX. B.. XX, všetci zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Heydukova 12, IČO: 47 234 318, proti žalovanej: Kooperativa pojišťovna, a.s., Vienna Insurance Group, Praha 1, Pobřežní 665/21, IČO: 471 16 617, o 275.000 eur, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 8. októbra 2015 č. k. 5C/160/2014-159 takto
rozhodol:
Odvolacie konanie, v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej rozsudku súdu prvej inštancie, sa z a s t a v u j e .
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti náhrady trov konania m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom 1/ až 5/ náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.749,91 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia, na účet zástupcu žalobcov.
Žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanej zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobkyni 1/ vo výške 30.000 eur a žalobcom 2/ až 5/ každému vo výške 10.000 eur, pričom v zostávajúcej časti bola žaloba zamietnutá. Žalovanej bola súčasne uložená povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia žalobcov k rukám advokáta vo výške 2.311,67 eur. Žalovanej bola uložená i povinnosť zaplatiť štátu na účet súdu prvej inštancie súdny poplatok 5.400 eur. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 15, § 822, § 823 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 2, § 6 ods. 7, § 9 ods. 1 zákona č. 168/1999 Sb., § 15 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Vecne zdôvodnil neoprávneným zásahom do osobnostných práv členov rodiny nebohého A. D. (žalobcovia 1/ až 5/) v najväčšej možnej intenzite, ktorý zásah (smrť poškodeného v dôsledku dopravnej nehody) nemožno odčiniť ospravedlnením či prinavrátením do pôvodného stavu. Právo žalobcov na ich súkromný a rodinný život bolo narušené závažným spôsobom, preto s prihliadnutím na samotnú závažnosť ujmy i okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, súd prvej inštancie priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to žalobkyni 1/, ktorá pociťuje stratu manžela najintenzívnejšie, sumu 30.000 eur, žalobcom 2/ až 5/ (deťom A. D.) každému rovnakú sumu 10.000 eur. V zostávajúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol (keďže žalobkyňa 1/ sa domáhala zaplatenia sumy 75.000 eur a žalobcovia 2/ až 5/ náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 50.000 eur každý z nich). Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016), pretože rozhodnutie
o výške plnenia záviselo od úvahy súdu a žalobcom bola priznaná plná náhrada trov konania, hoci mali úspech len čiastočný. Podľa § 18 ods. 6 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, bola tarifnou hodnotu suma 2.000 eur, teda odmena za jeden úkon právnej služby predstavovala 91,29 eur. Aplikujúc ustanovenie § 13 ods. 2 dotknutej vyhlášky základnú sadzbu tarifnej odmeny súd prvej inštancie znížil o 50%, na sumu 45,65 eur, ktorú násobil počtom zastupovaní štyroch osôb, v dôsledku čoho celková odmena za jeden úkon činila sumu 182,60 eur. Na podporu svojej argumentácie súd prvej inštancie poukázal na ustálenú súdnu prax, konkrétne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 105/2007 zo 4. apríla 2007. Podľa názoru súdu prvej inštancie z ustanovení vyhlášky nemožno vyvodiť, že pri vyčíslení odmeny za zastupovanie viacerých osôb sa zníženie základnej sadzby tarifnej odmeny týka až druhej a viacerých zastúpených osôb. Odmena bola priznaná za osem úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby, písomné stanovisko žalobcov, účasť na pojednávaní 26. februára 2015, 25. júna 2015, 8. októbra 2015 a 4. novembra 2014, ktoré pojednávanie trvalo viac ako 2 hodiny). Celková výška odmeny tak predstavovala 1.460,80 eur, spolu s náhradou DPH (20%) 292,16 eur. Popri odmene bola priznaná aj paušálna náhrada hotových výdavkov v súvislosti s prvými štyrmi úkonmi právnej služby vo výške 4x 8,04 eur, spolu 32,16 eur a nasledovnými tromi úkonmi právnej služby 3x 8,39 eur, t. j. 25,17 eur, celkovo 57,33 eur. Náhrada cestovného zástupcu žalobcov na pojednávanie dňa 4. novembra 2014 (Bratislava - Skalica a späť 180 km, s použitím osobného motorového vozidla BMW 116i) predstavovala sumu 47,79 eur, náhrada cestovného v súvislosti s pojednávaním dňa 26. februára 2005 činila sumu 45,78 eur, náhrada cestovného dňa 25. júna 2015 predstavovala 47,47 eur, náhrada cestovného v súvislosti s pojednávaním dňa 8. októbra 2015 činila sumu 45,86 eur. Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov zástupcovi žalobcov prislúchala aj náhrada za stratu času vo výške 221,36 eur (dňa 4. novembra 2014 vo výške 53,60 eur, t. j. 4 polhodiny x 13,40 eur, dňa 26. februára 2005 vo výške 55,92 eur, t. j. 4 polhodiny x 13,98 eur, dňa 25. júna 2015 vo výške 55,92 eur, t. j. 4 x 13,98 eur, dňa 8. októbra 2015 vo výške 55,92 eur, t. j. 4 polhodiny x 13,98 eur). Náhrada DPH z režijných paušálov 57,33 eur, cestovného 186,90 eur a náhrady za stratu času 221,36 eur, t. j. zo sumy 465,59 eur predstavovala sumu 93,12 eur (20%). Celková náhrada trov právneho zastúpenia tak činila sumu 2.311,67 eur. O povinnosti žalovanej na zaplatenie súdneho poplatku bolo rozhodnuté podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ustanovenia ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania odporca podľa položky č. 1a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona o súdnych poplatkoch, súdny poplatok v rozsahu 6% z priznanej sumy, t. j. zo sumy 70.000 eur predstavoval súdny poplatok 4.200 eur (chybou pri výpočte súdneho poplatku pri vyhlásení rozsudku bol určený poplatok 5.400 eur).
2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia 1/ až 5/ v časti výroku, ktorým bola žaloba v zostávajúcej časti zamietnutá a v časti náhrady trov konania, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu, ako i priznaním plnej náhrady trov konania. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Namietali nedostatočnú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá nepredstavuje náležitú kompenzáciu a nezodpovedá požiadavke poskytnutia spravodlivej súdnej ochrany práv žalobcov, s ohľadom na jednorázovosť odškodnenia a satisfakčný charakter. Poukázali na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, vzhľadom na neočakávané úmrtie manžela a otca, spôsobujúce doživotnú a nereparovateľnú ujmu. Žalobcovia upozornili na ustanovenie nového Občianskeho zákonníka v Českej republike, s dôrazom na metodiku náhrady nemajetkovej ujmy v prípade odškodňovania bolestí a sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolacie námietky žalobcov týkajúce sa náhrady trov konania spočívali v nesúhlase zníženia základnej sadzby tarifnej odmeny už pri prvom klientovi (žalobkyni 1/) o 50%. Poukázali na názor vyslovený v komentári k dotknutému ustanoveniu, podľa ktorého by sa zníženie malo týkať vždy druhej a nasledujúcich osôb. Judikatúrou deklarovaná obhajoba prvej alternatívy (zníženia sadzby u všetkých zastúpených) sa dostáva prostredníctvom kritéria ad absurdum k závažnému hodnotovému rozporu v rovnakom posudzovaní dvoch rozdielnych situácií, keď advokát zastupuje len jednu osobu pri základnej sadzbe tarifnej odmeny, ktorá predstavuje plnú náhradu vo výške 100% a pri zastupovaní dvoch osôb je základná sadzba tarifnej odmeny znížená o 50% u každého z nich, pričom súhrnná tarifná odmena je v rovnakej výške 100%. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2008 sp. zn. III. ÚS 341/07 súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa musí súd vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy založiť na racionálnej argumentácii.
3. Písomným podaním z 22. marca 2016, doručeným odvolaciemu súdu 24. marca 2016, žalobcovia vzali odvolanie voči zamietajúcej časti napádaného rozsudku vo veci samej späť, zotrvali však na odvolaní v časti náhrady trov konania. Dôvodom pre späťvzatie odvolania bola skutočnosť, že v súvislosti s výrokom č. 1 až 5 napádaného rozsudku, ktorý nebol odvolaním dotknutý, žalovaná dobrovoľne splnila povinnosť zaplatiť celkovú sumu 70.000 eur.
4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu argumentovala, že nezadala príčinu k odvolaniu, dobrovoľne plnila len povinnosť uloženú rozhodnutím súdu prvej inštancie, avšak odvolanie žalobcov bolo podané do nevyhovujúcej časti rozsudku. Náhradu trov odvolacieho konania by preto mala znášať každá zo strán sama. Vo vzťahu k náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie žalovaná ponechala rozhodnutie na úvahu odvolacieho súdu.
5. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 O. s. p., účinného do 30. júna 2016), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie v časti náhrady trov konania žalobcov je čiastočne dôvodné a v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej je daný dôvod na zastavenie odvolacieho konania.
6. Podľa § 369 ods. 1, 3 CSP dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova. Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.
7. Ak žalobcovia vzali späť odvolanie proti rozsudku v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej ešte pred pristúpením odvolacieho súdu k vecnému zaoberaniu sa takýmto podaním, bol daný dôvod na zastavenie odvolacieho konania.
8. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p.. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov konania, ktoré začalo ale neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 177/2014 z 18. augusta 2016).
10. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred súdom. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) je aj to, že účastník konania, ktorý bol v konaní úspešný, má zásadne právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.
11. V posudzovanej veci súd prvej inštancie pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny postupoval podľa ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), na základe ktorého základnú sadzbu tarifnej odmeny znížil o 50% u všetkých žalobcov zastúpených zástupcom (advokátom)
a takto zníženú sadzbu vynásobil počtom (štyroch) osôb. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom o dôvodnosti zníženia základnej sadzby tarifnej odmeny u všetkých osôb zastúpených zástupcom o 50%, avšak zníženú sadzbu súd prvej inštancie nesprávne násobil počtom štyri, keďže počet zastúpených žalobcov bol päť (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo/1/2011 z 20.9.2012).
12. Alternatívny výklad žalobcov o znížení základnej sadzby tarifnej odmeny až u druhej a ďalšej osoby zastúpenej zástupcom, v danom prípade nemal oporu pre absenciu tvrdení o vynaložení odlišného úsilia poskytnutia právnej služby u prvej žalobkyne a žalobkyne s poradovým číslom 2. Právne názory publikované v odbornej literatúre (napr. Komentár. 1. vydanie Bratislava: C.H.Beck, 2015, k vyhláške o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, Bulletin Slovenskej advokácie 6/2016, Interpretačná nejednoznačnosť § 13 ods. 2 vyhlášky o advokátskej tarife, Mgr. R. K.) vychádzali z teórie práva, že platná právna úprava v dotknutom ustanovení má dispozíciu čiastočne zamlčanú, lebo síce ustanovuje konkrétne zníženie základnej sadzby tarifnej odmeny o 50%, ale neupravuje explicitne a jednoznačne okruh zastupovaných osôb, na ktoré sa zníženie vzťahuje. Dôsledkom sú dve alternatívy výkladu § 13 ods. 2 vyhlášky odlišujúce sa tým, že v prípade druhej varianty základná sadzba tarifnej odmeny sa u prvej zastúpenej osoby nezníži (len u každej ďalšej o 50%). Z historického vývoja právnej úpravy advokátskej tarify, podľa vyššie uvedeného odborného článku, vyplýva tiež výslovná legislatívna úprava obidvoch alternatív (v rôznych časových obdobiach). Pri skúmaní samotnej podstaty a zmyslu dotknutého ustanovenia advokátskej tarify, o zvyšovaní odmeny pri subjektívnej kumulácií, bude preto rozhodujúci ústavnokonformný a teleologický výklad znenia právnej normy, v súlade s ústavnoprávnou judikatúrou (napr. sp. zn. III. ÚS 341/07).
13. Podstata odmeny zástupcu (advokáta) spočíva v tom, aby jej výpočet vystihoval skutočný výkon právnej služby, teda primerané úsilie, ktoré zástupca vynaložil pri poskytnutí právnej služby v prípade subjektívnej kumulácie (zastupovaní viacerých osôb). V situácii, že hmotnoprávne (alebo procesnoprávne) postavenie jednotlivých zastúpených osôb po skutkovej i právnej stránke je rovnaké, nevyžadujúce výraznejšiu odlišnosť spracovania právneho problému v prospech obidvoch zastúpených osôb, nie je žiaden dôvod odlišovať odmenu za zastúpenie u prvej zastúpenej osoby. V takomto prípade aritmetický súčet znížených odmien je adekvátny poskytnutej hodnote zo strany zástupcu (advokáta) vo vzťahu k prvému i druhému zastúpenému. Nemožno preto súhlasiť s argumentom, že obhajoba prvej alternatívy (zníženia sadzby už pri prvej osobe) sa dostáva ad absurdum k hodnotovému rozporu (v situácii keď zástupca zastupuje len jednu osobu, za ktorú mu je vyplatená odmena vo výške 100% a pri zastupovaní dvoch osôb by aritmetický súčet znížených odmien bol totožný). Samotná skutočnosť subjektívnej kumulácie vzniknutej zastupovaním dvoch osôb, bez hodnotového krytia vynaloženého úsilia právnej služby u obidvoch osôb, by naopak viedla k formalistickému navýšeniu odmeny u prvej z nich za spoločný úkon, v súdnom konaní hradenej neúspešnou stranou v spore.
14. V prípade, ak je pozícia zastúpených osôb po skutkovej alebo právnej stránke odlišná, majúca za následok rozdielne vynaložené úsilie pri riešení právneho problému, nemožno výklad žalobcov vylúčiť.
15. Odlišnosť odmeny pri spoločných úkonoch zastupovania dvoch osôb je potom významná aj z pohľadu zastúpených osôb, ktoré sú vo vzťahu k zástupcovi v zmluvnom vzťahu.
16. V danom prípade kvalifikovaná odlišnosť vyúčtovaných a uplatňovaných, vynaložených právnych služieb zástupcom pri zastupovaní dvoch žalobcov, nebola však ani tvrdená. Spoločný úkon pojmovo predpokladá minimálnu subjektívnu kumuláciu (zastupovanie dvoch osôb), ktorý je potom odmeňovaný zníženou sadzbou tarifnej odmeny. Súčet znížených odmien pri spoločných úkonoch zastupovania piatich žalobcov bol tak adekvátny preukázanému výkonu zástupcu (advokáta). Preto v tejto časti náhrady trov konania odvolanie žalobcov nebolo dôvodné.
17. Základná sadzba tarifnej odmeny, znížená o 50%, ale nebola v napádanom rozhodnutím násobená správny počtom zastupovaných osôb a v tejto časti odvolanie žalobcov bolo dôvodné. Odvolací súd preto priznal žalobcom odmenu násobenú počtom piatich zastúpených osôb, teda vo výške 228,25 eur. Za osem úkonov právnej služby, celková výška odmeny predstavovala 1.826 eur. Korigovanie výšky odmeny malo za následok aj zvýšenie náhrady o DPH (20%), v dôsledku čoho celková náhrada trov právneho zastúpenia predstavovala sumu 2.749,91 eur (odmena 1.826 eur, paušálna náhrada hotových
výdavkov 57,33 eur, náhrada cestovného 186,90 eur, náhrada za stratu času 221,36 eur, náhrada DPH 458,32 eur), pričom akákoľvek iná súčasť náhrady trov konania nebola žiadnou zo strán namietaná.
18. Odvolací súd preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti náhrady trov konania žalobcov zmenil podľa § 388 CSP a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 5/ náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie vo výške 2.749,91 eur, na účet ich zástupcu, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2, § 256 a § 255 ods. 2 CSP. V danom prípade žalobcovia procesne zavinili zastavenie odvolacieho konania späťvzatím odvolania v zamietajúcej časti vo veci samej, nie však pre správanie sa žalovanej (ktorá plnila podľa nenapadnutej časti rozsudku) a preto vznikol nárok na náhradu trov konania žalovanej, ktorá sa však výslovne náhrady trov odvolacieho konania vzdala (navrhujúc aby žiadnej zo strán nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania).
20. V odvolacom konaní v časti náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie boli žalobcovia úspešní len čiastočne, a to vo výške 438,24 eur, o ktorú sumu bola zmenená náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie, v ktorej časti bola neúspešná žalovaná. Neúspešní boli žalobcovia vo vzťahu k neobmedzeniu zníženia základnej sadzby tarifnej odmeny u prvej zastúpenej osoby. Žalobcami navrhovaná výška odmeny predstavovala sumu 2.191,12 eur a celková náhrada trov konania 3.188,05 eur, teda navrhované navýšenie nad priznanú náhradu trov predstavovalo 876,38 eur, z ktorej sumy bola žalobcom priznaná len vyššie uvedená časť 438,24 eur. Pomer úspech a neúspechu strán (50%) bol preto rovnaký a v tejto časti nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania žiadnej strane.
21. Hoci žalovanej v dôsledku zastavenia odvolacieho konania vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, vzhľadom na vzdanie sa práva na náhradu trov v odvolacom konaní, odvolací súd rozhodol tak, že žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
22. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ <..
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.