Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19Co-121-2015.pdf
PDF · 104.42 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/121/2015
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, zast. Okresným prokurátorom Poprad proti žalovaným 1./ Mesto Poprad, 2./ F.. M.. E. E., bytom O. XX, G., zast. JUDr. Romanom Hošovským, advokátom, so sídlom Mikulášska 1/a, Bratislava, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy s prísl., o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 14C/1/2009-168 z 04.02.2015 v spojení s opravným uznesením č. k. 14C/1/2009-176 zo dňa 17.03.2015 takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie v jeho napadnutom výroku, t.j. vo výroku o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania, a to v spojení s opravným uznesením č. k. 14C/1/2009-176 zo dňa 17.03.2015.
Žalovanej v 2. rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Zastavuje odvolacie konanie vo vzťahu k odvolaniu žalovanej v 2/ rade.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením návrh žalovanej v 2. rade na prerušenie konania zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej v 2. rade trovy konania vo výške 4.162, 46 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Štátu náhradu trov konania nepriznal. Dňa 17.03.2015 vydal opravné uznesenie č. k. 14C/1/2009-176, ktorým opravil II. výrok uznesenia tunajšieho súdu č. k. 14C/1/2009-168 zo dňa 04. 02. 2015 tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanej v 2. rade trovy konania vo výške 4.251, 95 eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Ďalej opravil v siedmom odseku štvrtej strany uznesenia tunajšieho súdu č. k. 14C/1/2009-168 zo dňa 04. 02. 2015 nesprávnu sumu 891,53 eur tak, že správne má byť suma 683,51 eur.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 109 ods. 1 písm. b), § 146 ods. 1 písm. d), § 175h ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“), zákona č. 495/2009 Z. z., § 13 ods. 6, § 19 ods. 3 vyhlášky 240/1990 Zb., § 13 ods. 6, § 18 písm. a) a b), § 20 ods. 1, § 22 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., § 11 ods. 11 ods. 1 písm. a), § 15 písm. b), § 17 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a čl. 12 Ústavy SR.
3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 08.02.2011 vydal vo veci samej rozsudok č. k. 18C/620/1997-497 s tým, že o náhrade trov účastníkov konania rozhodne osobitným uznesením. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol uznesením č. k.14C/1/2009-138 zo dňa 27. 02. 2014 v spojením s opravným uznesením č. k. 14C/1/2009-147 zo dňa 17. 03. 2014, pričom tak žalobca i žalovaný v 2. rade podali proti nemu odvolanie. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 19Co/87/2014-165 zo dňa 13.11.2014 napadnuté uznesenie zrušil z dôvodu, že pred jeho vydaním vedľajšia účastníčka zomrela, pričom zároveň vyslovil, že súd prvej inštancie bude musieť urobiť príslušné procesné postupy a opätovne rozhodnúť o trovách. Súdu prvej inštancie bolo taktiež uložené vyhodnotiť námietku žalobcu i návrh
žalovanej v 2. rade na prerušenie konania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ust. § 146 ods. 1 písm. d) OSP, je potrebné aplikovať zužujúco v rámci správneho súdneho konania začatého na návrh prokurátora tak, aby bola zachovaná vôľa zákonodarcu. Vychádzať z tej skutočnosti, že tak civilný proces i správny súdny proces sú normované v jednom zákone, a to v Občianskom súdnom poriadku ako aj z dôvodovej správy k uvedenému ust., podľa ktorého „Explicitne sa upravuje otázka náhrady trov konania v správnom súdnictve, ak sa konanie začalo na návrh prokurátora (porov. § 250t ods. 2 a 8). Bez použitia príslušných východísk je podľa záveru súdu prvej inštancie aplikácia uvedeného ustanovenia v zjavnom rozpore s každým z uvedených princípov a evidentne neústavná. Vzhľadom na uvedené mal za to, že postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. prichádza do úvahy len vtedy, ak k rozporu právneho predpisu s Ústavou SR súd dochádza nevyhnutne, pri použití ústavne konformného výkladu, čo v tomto prípade nie je. Preto ustálil, že nie je potrebné prerušovať konanie. Súd prvej inštancie uviedol, že vedľajšia účastnícka na strane žalobcu Alžbeta Juchová v priebehu konania dňa 04.10.2013 zomrela, (dedičské konanie bolo uznesením sp. zn. 21D 245/2013 zastavené podľa § 175h ods. 2 OSP) a keďže v tomto konaní nemá právnych nástupcov, celá náhrada trov konania prechádza na žalobcu a ten za jej úhradu v plnej miere zodpovedá. Súd prvej inštancie pri náhrade trov konania priznal žalovanej v 2. rade náhradu iných trov v sume 199,16 eur spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za podané dovolanie a trov právneho zastúpenia žalovanej v 2. rade. Súd priznal trovy právneho zastúpenia za tieto úkony právnej služby: vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu zo dňa 22. 01. 2001 á 6,64 eur; vyjadrenie zo dňa 26. 08. 2002 á 38,80 eur; účasť na pojednávaní dňa 28. 10. 2002 á 38, 80 eur; 1 odmena za účasť na pojednávaní dňa 11. 09. 2002 á 9,70 eur; účasť na pojednávaní dňa 12. 01. 2005 v dvojnásobnej výške nakoľko pojednávanie trvalo viac než dve hodiny á 76,62 eur; účasť na pojednávaní dňa 18. 3. 2005 á 38,31 eur; účasť na pojednávaní dňa 02. 05. 2005 á 38,31 eur; podanie odvolanie proti rozsudku zo dňa 1. 7. 2005 á 38,31 eur; účasť na pojednávaní na KS Prešov dňa 24. 10. 2006 á 41,28 eur; podanie dovolania zo dňa 02. 01. 2007 á 45,51 eur; účasť na pojednávaní na KS Prešov dňa 29. 09. 2009 á 53,49 eur; účasť na pojednávaní dňa 01. 10. 2010 á 55,49 eur; vyjadrenie k odvolaniu žalobcu 23. 11. 2010 á 55,49 eur; vyjadrenie k odvolaniu vedľajšej účastníčky zo dňa 13. 12. 2010 á 55,49 eur; odvolanie proti trovám konania v polovičnej výške á 29,34 eur; vyjadrenie k doplneniu odvolania vedľajšej účastníčky zo dňa 28.0 6. 2012 á 58,69 eur. Odmena právneho zástupcu ku dňu 30. 03. 2004 predstavuje 93,94 eur a po uvedenom dátume 586,33 eur, spolu odmena právneho zastúpenia žalovanej v 2. rade činí 680,27 eur. Celková suma paušálnych náhrad hotových výdavkov k uvedených úkonom právnej služby činí 90,09 eur s tým, že do 30. 03. 2004 činí paušálna náhrada 15,52 eur. K tomu patrí právnemu zástupcovi žalovaného v 2. rade cestovné za účasť na pojednávaniach konaných v dňoch 28. 10. 2002, 11. 09. 2002, 12. 01. 2005, 02. 05 2005 na súde prvej inštancie za cesty vykonané motorovým vozidlom Mercedes Benz BA ev. číslo BA 122MT Bratislava - Poprad a späť 660 km v sume 891,53 eur. Ďalej patrí právnemu zástupcovi cestovné za účasť na pojednávaniach konaných dňa 24. 10. 2006 a 29. 09. 2009 na Krajskom súde v Prešove za cestu vykonanú motorovým vozidlom Mercedes Benz BA ev. číslo BA 122MT Bratislava - Prešov a späť 830 km v sume 458,03 eur. Ďalej cestovné za účasť na pojednávaniach konaných v dňoch 18. 03. 2005 a 01. 10. 2010 na súde prvej inštancie za cesty vykonané vlakom vo výške 71, 34 eur. Výška cestovných náhrad ku dňu 30. 03. 2004 činí 300,42 eur a celková suma cestovného činí 1.212,88 eur. Súd taktiež priznal náhradu za ubytovanie vo výške 66,92 eur, ktoré realizoval právny zástupca žalovanej v 2. rade v rade pred pojednávaním dňa 29. 09. 2009. Náhrada za stratu času právnemu zástupcovi prislúcha za účasť na pojednávaniach konaných v dňoch 28. 10. 2002, 11.09. 2002, 12. 01. 2005, 18. 03. 2005, 02. 05 2005, 24. 10. 2006, 29. 09. 2009, 01. 10. 2010 za 152 polhodín straty času vo výške 1.704,36 eur, z čoho ku dňu 30. 03. 2004 náhrada za stratu času činila 585,54 eur. K trovám konania patrí aj DPH z odmeny právneho zastúpenia vo výške 298,27 eur, keďže právny zástupca žalovanej v 2. rade je platiteľom DPH. Súd prvej inštancie sa pridržal svojich záveroch uvedených v uznesení č. k.14C/1/2009-138 zo dňa 27. 02. 2014 v časti nepriznaných trov právneho zastúpenia, ktoré si žalovaná v 2. rade uplatňovala. Súd prvej inštancie opätovne nepriznal odmenu za dva úkony právnej služby v nadväznosti na to ani režijný paušál, cestovné, náhradu za stratu času a DPH za účasť na pojednávaní konanom dňa 17. 01. 2003, nakoľko zo zápisnice vyplýva, že právny zástupca sa ho nezúčastnil a tiež za úkon vyjadrenie zo dňa 02. 05. 2005, ktorý nepovažoval za účelný, nakoľko v ten istý deň sa konalo pojednávanie, na ktorom sa právny zástupca zúčastnil a kde mohol uvedené vyjadrenie predniesť. Prijatie záveru právneho zástupcu žalovanej v 2. rade uvedeného v odvolaní, že týmto vyjadrením sa dosiahlo zrýchlenie a zefektívnenie pojednávania, súd prvej inštancie neakceptoval, keďže za účelné písomné vyjadrenia považuje len tie, ktoré sú právne prezumované (napr. vyjadrenie k odvolaniu), resp. také, ktoré si vyžiadal procesný súd. Podľa § 148 ods. 1 O. s. p. štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov
štátu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia podľa výsledku konania a to tak, že nikoho nezaviazal na náhradu trov štátu, pretože žalobca v celom rozsahu prehral spor, avšak je osobne oslobodený od platenia súdnych poplatkov.
4. Proti II. a III. výroku uznesenia súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím založil odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Odvolateľ má za to, že súd prvej inštancie vykladal ust. § 146 ods. 1 OSP reštriktívne, bez toho, aby k tomu mal zákonnú oporu, teda ústavne nekonformným spôsobom, pričom takáto interpretácia je v rozpore s princípom právnej istoty, ako s jedným z imanentných znakov právneho štátu, a preto svojvoľný výklad súdu prvej inštancie protirečí č. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR. Odvolateľ zároveň poukázal na jeho povinnosť konať vo verejnom záujme vždy, keď zistí, že došlo k porušeniu zákonnosti. Z tohto dôvodu navrhol odvolaciemu súdu, aby uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
5. Dňa 18.02.2015 bolo súdu prvej inštancie doručené odvolanie žalovanej v 2. rade spolu s návrhom na vydanie opravného uznesenia. Žalovaná poukázala na to, že súd prvej inštancie v dôsledku chyby v počítaní predmetným uznesením priznal o 34,46 eur nižšie trovy konania ako mal. Z tohto dôvodu navrhol, aby súd prvej inštancie toto pochybenie odstránil podľa § 164 OSP vydaním opravného uznesenia. Žalovaná v 2. eade súčasne podala aj odvolanie proti predmetnému uzneseniu súdu prvej inštancie, nakoľko jeho odôvodnenie považuje za nesprávne. Namietal, že mu súd prvej inštancie opätovne nepriznal odmenu za písomné vyjadrenie zo dňa 02.05.2005, v ktorom bol podrobne sumarizovaný priebeh tohto 12- ročného súdneho konania. Odvolateľ mal za to, že toto vyjadrenie bolo účelné a prispelo k zefektívneniu súdneho konania, nakoľko žalovaná v záverečnej reči mohla odkázať práve na toto vyjadrenie a nemusela celý jeho obsah rozsiahlo ústne prednášať súdu prvej inštancie, ktorý by ho následne protokoloval. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolateľ žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie v zmysle dôvodov jeho odvolania, resp. zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
6. Dňa 16.04.2015 bolo súdu prvej inštancie doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu. Poukazuje na to, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, nakoľko súd prvej inštancie rozhodol správne a svoje rozhodnutie aj správne a priliehavo odôvodnil. Navyše, jeho rozhodnutie je aj v súlade s rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR, ktorý vyslovil prednosť ústavne súladného výkladu právnych predpisov pred inými metódami výkladu. Preto názor odvolateľa, že súd prvej inštancie vyložil ust. § 146 ods. 1 písm. d) OSP „svojvoľne“ je podľa žalovaného v rozpore so stanoviskami najvyššieho súdneho orgánu ústavnosti. Žalovaný podaním zo dňa 16.04.2015 zobral odvolanie zo dňa 16.02.2015 späť, nakoľko v záujme urýchlenia konania trvajúceho viac ako 20 rokov nepovažoval za účelné, aby na ňom aj naďalej trval. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhuje, aby odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie z 04.02.2015, č. k. 14C/1/2009-168 v znení opravného uznesenia súdu prvej inštancie z 17.03.2015, č. k. 14C/1/2009-176.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
8. Odvolací súd pre zrozumiteľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu musí konštatovať, že pokiaľ súd prvej inštancie správne rozhodoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Z. z. v znení zmien a doplnkov účinného do 30. 06. 2016), tak odvolací súd musel postupovať a vec posudzovať už podľa nového civilného procesného kódexu, a to zákona č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 07. 2016, pričom aplikoval ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, s tým, že účinky procesných úkonov súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP).
9. Keďže žalovaná v 2. rade svoje odvolanie podané dňa 18.02.2015 proti výroku o trovách konania, podaním zo dňa 13.04.2015 vzala späť, bolo odvolacie konanie vo vzťahu k ňou podanému odvolaniu postupom podľa § 369 CSP zastavené.
10. Odvolací súd k odvolaniu žalobcu poukazuje na to, že OSP, účinný v čase začatia predmetného konania, t. j., 29.07.1993, výslovne nevylučoval možnosť zaviazať prokurátora k náhrade trov konania. Uvedené bolo vylúčené až novelou procesného právneho predpisu (OSP) zákonom č. 495/2009 Z. z., účinnou od 01.01.2010.
11. Citovanou novelou bolo ust. § 146 ods. 1 OSP doplnené o písm. d), ktorý ustálil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie začalo na návrh prokurátora.
12. Ust. § 146 OSP vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo veci, ktorá je vyjadrená v § 142 OSP.
13. Ust. § 146 ods. 1 písm. d) OSP sa uplatňuje bez akéhokoľvek zohľadnenia ústavného princípu rovnosti subjektov občianskeho súdneho konania, ktorého rešpektovanie je základnou požiadavkou ústavnosti postupu občianskoprávneho sporu.
14. Vo vzťahu k vyššie zmienenému odvolací súd poukazuje rovnako ako súd prvej inštancie na dôvodovú správu k predkladanému zákonu č. 495/2009 Z. z., konkrétne na bod 14 (§ 146 ods. 1 písm. d) OSP), v ktorom je uvedené nasledovné: „Explicitne sa upravuje otázka náhrady trov konania v správnom súdnictve, ak sa konanie začalo na návrh prokurátora (porov. § 250t ods. 2 a 8). Prokurátor reprezentuje verejný záujem, záujem celej spoločnosti a v podstate aj účastníkov, ktorí sú v súdnom konaní. Bolo by nelogické, aby pri takomto verejnom záujme platil trovy prokurátor. Z dôvodu rovnosti nebude platiť trovy ani neúspešný účastník“.
15. S poukazom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že z dôvodovej správy k zákonu č. 495/2009 Z. z. jednoznačne vyplýva, že vylúčenie prokurátora z povinnosti platiť náhradu trov konania sa týka výhradne správneho súdnictva. Správnosť uvedeného výkladu podporuje aj to, že v nových procesných kódexoch, účinných od 01.07.2017, a to č. 160/2015 Z.z. a č. 162/2015 Z.z., za znenie § 146 ods. 1 písm. d) O.s.p. pretransformulovalo do § 170 z č. 162/2015 Z.z., teda Správneho sporového poriadku.
16. Navyše, z prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2010 nevyplýva, že by sa ust. § 146 ods. 1 písm. d) OSP malo vzťahovať aj na konania začaté pred 01.01.2010.
17. Vo vzťahu k uvedenému, odvolací súd poukazuje aj na zásadu zákazu retroaktivity, ktorú nemožno za žiadnych okolností opomínať.
18. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. II.ÚS 3391/11 ze dne 15.12.2011vyplýva, že je zbytečné se zde institutem zpětné účinnosti podrobně zabývat, neboť o retroaktivitu v dané věci vůbec nejde. Vzhledem k absenci přechodných ustanovení obecné soudy postupovaly dle základního pravidla o časové působnosti právních norem, které zásadně nepůsobí nazpět.
19. Tiež NS ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 21 Cdo 3612/2014 ustálil, „že právní teorie a praxe rozeznává zpětnou účinnost pravou (pravou retroaktivitu) a nepravou (nepravou retroaktivitu). O pravou zpětnou účinnost (pravou retroaktivitu) jde tehdy, jestliže se novým právním předpisem má řídit vznik právního vztahu (poměru) a práv a povinností účastníků (stran) z tohoto vztahu (poměru) také v případě, kdy právní vztah (poměr) nebo práva a povinnosti z něj vyplývající vznikly před účinností nového právního předpisu. Nepravá zpětná účinnost (nepravá retroaktivita) znamená, že novým právním předpisem se sice mají řídit i právní vztahy (poměry) vzniklé před jeho účinností, avšak až ode dne jeho účinnosti; samotný vznik těchto právních vztahů (poměrů) a práva a povinnosti z těchto vztahů (poměrů), vzniklé před účinností nového právního předpisu, se spravují dosavadní právní úpravou. Pravá zpětná účinnost není v českém právním řádu přípustná, neboť k definičním znakům právního státu patří princip právní jistoty a ochrany důvěry účastníků právních vztahů (poměrů) v právo. Součástí právní jistoty je také zákaz pravé zpětné účinnosti právních předpisů; tento zákaz, který je pro oblast trestního práva hmotného vyjádřen v čl. 40 odst. 6 Listiny, lze pro ostatní právní odvětví (včetně právní úpravy soukromoprávních poměrů) dovodit z čl. 1 Ústavy (srov. např. právní názor uvede¬ný v nálezech pléna ÚS z 28. 2. 1996, sp. zn. Pl. ÚS 9/95 č. 63/1997 Sb.).“
20. Aj ÚS SR v rozhodnutí sp. zn. Pl. ÚS 67/07 konštatoval, že za nepravú retroaktivitu ústavný súd považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia jej účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 25/05). O nepravú retroaktivitu ide v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 25/05).
21. Odvolací súd tiež poukazuje aj na rozhodnutie ÚS ČR II. ÚS 37/04, z ktorého vyplýva Ústavní konformitou retroaktivity práva se ve své judikatuře zabýval jak Ústavní soud ČSFR, který konstatoval, že principy právního státu vyžadují u každého možného případu retroaktivity jeho výslovné vyjádření v ústavě nebo v zákoně s cílem vyloučit možnost retroaktivní interpretace zákona a zároveň vyžadují v zákoně vyřešit s retroaktivitou spjaté důsledky tak, aby nabytá práva byla řádně chráněna (viz nález sp. zn. Pl. ÚS 78/92, Sbírka usnesení a nálezů ÚS, 1992, č. 15), tak opakovaně i Ústavní soud ČR, který v nálezu sp. zn. Pl. ÚS 21/96 (publ. in Sbírka nálezů a usnesení ÚS, sv. 7, č. 13, vyhlášeném pod č. 63/1997 Sb.), podrobil princip retroaktivity analýze a zabýval se otázkou možných výjimek z nepřípustnosti retroaktivity právních norem. V něm mimo jiné uvedl, že obecně v případech časového střetu staré a nové právní normy platí nepravá retroaktivita. Vznik právních vztahů existujících před nabytím účinnosti nové právní normy, právní nároky, které z těchto vztahů vznikly, jakož i vykonané právní úkony se (však) řídí zrušenou právní normou (důsledkem opačné interpretace střetu právních norem by byla pravá retroaktivita). Aplikuje se tady princip ochrany minulých právních skutečností, zejména právních konání. Zrušení staré a přijetí nové právní úpravy je nutně spjato se zásahem do principů rovnosti a ochrany důvěry občana v právo. Dochází k tomu v důsledku ochrany jiného veřejného zájmu či základního práva a svobody. Platí tu zároveň maxima, přikazující v případě omezení základního práva, resp. svobody, šetřit jeho podstatu a smysl (čl. 4 odst. 4 Listiny základních práv a svobod).
22. Vo vzťahu k prejednávanej veci má teda odvolací súd za to, že je neprípustné postupovať a o nároku úspešného žalovaného na náhradu trov konania rozhodovať podľa ustanovení procesného predpisu, ktorý v čase začatia konania a ani v čase prevzatia právneho zastúpenia súčasným advokátom žalovanej v 2. rade, ktorý si trovy právneho zastúpenia uplatňuje, nebol účinný, ale dokonca v danom právnom poriadku nebol ani len zavedený.
23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má odvolací súd za to, že ak by odvolací súd odvolaniu žalobcu vyhovel a rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti zrušil, príp. zmenil, bolo by to jednoznačne príkladom porušenia zásady zákazu retroaktivity, a teda by išlo o zjavný rozpor s princípmi právneho štátu.
24. Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že bolo a aj je legitímnym očakávaním žalovanej v 2. rade, že v prípade jej úspechu v predmetnom konaní, bude SR, zast. Okresným prokurátorom Poprad ako iniciátor sporu zaviazaná k náhrade trov konania.
25. K návrhu žalovanej v 2. rade na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP a podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, § 18 ods. 1 písm. d) a § 37 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácií ÚS SR v znení zákona č. 293/1995 Z. z. a podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a obrátenie sa na Ústavný súd s návrhom na vyslovenie nesúladu čl. I, bodu 17, zákona č. 495/2009 Z. z. s Ústavou SR a so žiadosťou o zaujatie stanoviska, odvolací súd poukazuje na to, že takéto návrhy nie je možné podávať vo vzťahu k predpisom, ktoré už nie sú účinné.
26. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.
27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej v 2. rade bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).