Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_0Er-6007-1999.pdf
PDF · 74.63 KB
Case nature
Area
Subarea
0Er/6007/1999
Uznesenie
Okresný súd Košice I v exekučnej veci oprávneného: U. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, XXX XX M., proti povinnému: Topem servis, s.r.o., Boženy Němcovej 32, 040 01 Košice IČO: 31 703 496, o vymoženie 2.163,62 Eur s prísl. a trov exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom: Ing. JUDr. Bohumil Husťák, Exekútorský úrad Košice, Žriedlová 3, 040 01 Košice, pod sp. zn. EX 1228/1999, takto
rozhodol:
I. Exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú. II. Exekúciu z a s t a v u j e . III. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi dňa 15.11.1999 a poverenia na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX*, vydaného Okresným súdom Košice I dňa 16.12.1999, bol vykonaním predmetnej exekúcie poverený súdny exekútor Ing. Bohumil Husťák.
2. Dňa 27.11.2014 bol tunajšiemu súdu doručený návrh súdneho exekútora na zastavenie exekúcie z dôvodu výmazu povinného z Obchodného registra. Súd šetrením zistil, že povinný bol dňa 05.02.2004 vymazaný z obchodného registra, uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 7K/78/02-26, ktorým bol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka zamietnutý pre jeho nemajetnosť. Nakoľko povinný zanikol bez právneho nástupcu a bez likvidácie, súd má za preukázané, že povinný v danom prípade zanikol ako nemajetný.
3. Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v znení účinnom do 5.12.2000, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
4. Podľa ust. § 161 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej C.s.p.), súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť.
5. V zmysle ust. § 61 C.s.p. procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti, inak ten, komu ju zákon priznáva.
6. Podľa § 18 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej OZ), zákon priznáva právnickej osobe spôsobilosť mať práva a povinnosti.
7. Podľa § 20a ods. 2 OZ právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.
8. Podľa ust § 161 ods. 2 C.s.p., ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
9. Podľa ust. § 58 ods. 1 EP, môže súd exekúciu zastaviť na návrh alebo bez návrhu.
10. Súdny exekútor podaním zo dňa 27.11.2014 žiadala aj priznanie trov exekúcie.
11. Podľa § 200 ods. 1 EP, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
12. Podľa § 196 EP, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
13. O trovách exekúcie súd rozhodol nasledovne: k zastaveniu exekúcie došlo na základe § 57 ods. 1 písm. g) EP, lebo povinný bol počas konania vymazaný z Obchodného registra, čím stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti. Povinný, ktorý hradí trovy exekúcie už neexistuje, a preto ho súd nemôže zaviazať na náhradu trov exekúcie. Súd nemohol zaviazať ani oprávneného v zmysle § 203 ods. 1 EP, pretože nezavinil zastavenie exekúcie a Exekučný poriadok v citovanom ustanovení § 203 ods. 1 EP presne stanovuje podmienky, za ktorých možno zaviazať oprávneného nahradiť trovy exekúcie, a pod tieto podmienky nemožno subsumovať skutočnosť zániku povinného a túto automaticky pripísať nedostatočnej opatrnosti oprávneného pri vedení exekúcie. Súd má za to, že oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie z dôvodu, že v čase jeho podania, t.j. dňa 15.11.1999, nemohol automaticky predpokladať, že jeho podanie nie je dôvodné a povinný dňa 05.02.2004 zanikne, čiže súd mal za to, že oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Súd taktiež nemohol zaviazať oprávneného v zmysle § 203 ods. 2 EP, podľa ktorého, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil. Súd nemohol aplikovať dané ustanovenie, nakoľko predmetná exekúcia nebola zastavená pre nemajetnosť povinného a rovnako sa nejedná o vymoženie pohľadávky na výživnom. Z rovnakého dôvodu súd nemohol aplikovať pri rozhodovaní o trovách exekúcie ani § 203 ods. 3 EP, pretože v danom prípade nedošlo k zastaveniu exekúcie ex lege vyhlásením konkurzu na majetok povinného.
14. Súd tiež uvádza, že má možnosť a nie povinnosť zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Predpokladom uloženia povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému v zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku je úvaha o tom, či oprávnený svojím konaním zavinil dôvod, pre ktorý bola exekúcie zastavená, teda či spôsobil svojím konaním stratu právnej subjektivity povinného. Uvedené zákonné ustanovenie nie je možné vykladať tak extenzívne, že oprávnený bude povinný hradiť trovy každej zastavenej exekúcie, ak ich nebude môcť uhradiť povinný. Uvedenej problematike sa vo svojej rozhodovacej činnosti venoval i Ústavný súd Slovenskej republiky, a preto v tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu: uznesenie Ústavného súdu III. ÚS 432/08-16, v ktorom konštatoval, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. V uvedenom smere Ústavný súd poukázal na to, že riziko s výkonom profesie je vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie. K rovnakým záverom Ústavný súd dospel tiež v uznesení sp. zn. III. ÚS 351/07-11 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 236/08-12.
15. V uznesení Ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 148/2010-11 zo dňa 22.04.2010 konštatuje, že § 203 Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. (rovnako pozri uznesenie sp. zn. I. ÚS 256/08-17 zo dňa 7. 8. 2008).
16. V uznesení Ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 142/08-14 zo dňa 2. 4. 2008 konštatoval, že „ani v prípade, ak by ústavný súd posudzoval tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy bez zreteľa na to, či súčasne došlo aj k porušeniu ústavnoprocesných práv sťažovateľa, nemohol by dospieť k odlišnému záveru, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že
sťažovateľovi nesvedčila legitímna nádej na nadobudnutie odmeny prv, než mu táto bola priznaná všeobecným súdom, ktorý jediný je povolaný o výške odmeny sťažovateľa rozhodnúť. Tento záver vyplýva z dikcie § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Zákon neukladá povinnosť súdu uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi v každom prípade, ale iba vtedy, ak oprávnený zavinil dôvod zastavenia exekúcie. Sťažovateľ sa však mýli aj v tom, ak vo svojej sťažnosti tvrdí, že súdny exekútor má nárok na zaplatenie odmeny v každom prípade s poukazom na to, že zákon neustanovuje podľa názoru žiadnu výnimku z tohto pravidla. Takouto výnimkou je totiž práve prípad predpokladaný v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Legitímna nádej súdneho exekútora nadobudnúť náhradu trov exekučného konania takto vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.“
17. Z citovanej judikatúry a z ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že oprávnený nemôže byť zaviazaný na úhradu trov exekúcie. Rovnako súd nemohol zaviazať na úhradu trov exekúcie ani povinného, nakoľko tento už neexistuje.
18. Vzhľadom na to, že súd nemal koho zaviazať na úhradu trov exekúcie, náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.
Poučenie:
Proti I. a II. výroku tohto uznesenia možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I., v troch písomných vyhotoveniach. V zmysle § 363 Civilného sporového poriadku (ďalej len C. s. p.) v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 C. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C. s. p.).
V zmysle § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods.3 C. s. p.).
Proti III. výroku tohto uznesenia odvolanie nie je prípustné