Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4SaZ-2-2022.pdf
PDF · 139.28 KB
Case nature
Area
Subarea
4SaZ/2/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Valériou Žiliakovou, v právnej veci žalobkyne: Q. U., nar. XX.XX.XXXX, U. štátnej príslušnosti, číslo pasu: V adresa posledného trvalého pobytu v zahraničí v meste S., sídlisko Q., ulica D.-e Q., provincia S., U., toho času bytom S. XB, O., zastúpenej: Slovenská humanitná rada, o.z., so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-267-32/2021-Ž zo dňa 02.02.2022 o neudelení azylu žalobkyni, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .
II. Krajský súd v Bratislave žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Administratívne konanie a rozhodnutie správneho orgánu
1. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že dňa 02.09.2021 žalobkyňa požiadala o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život pred príslušníkmi hnutia Taliban, nakoľko Taliban obsadil celý Afganistan a z tohto dôvodu bola nútená krajinu opustiť.
2. Za účelom zdôvodnenia žiadosti žalobkyne o azyl s ňou bol vykonaný dňa 23.09.2021 vstupný pohovor, v ktorom uviedla, že v krajine pôvodu nebola členkou žiadnej politickej strany, hnutia, či organizácie. Nikdy nebola trestne stíhaná, väznená a nemala žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi či neštátnymi orgánmi. Predtým, ako sa Taliban zmocnil celej krajiny, žila jej rodina bežným životom a relatívne v bezpečí. Matka, ktorá v minulosti pracovala ako moderátorka v národnej televízii, po narodení najmladšej dcéry v roku 2007, viac nepracovala a starala sa o domácnosť. Otec, vojak z povolania, v roku 2017 zomrel na dôsledky srdcového zlyhania. Z piatich súrodencov najmladšia sestra a brat chodili do školy a tri sestry pomáhali matke s domácimi prácami. Žalobkyňa po skončení dvojročného bakalárskeho štúdia v roku 2017 začala pracovať na strednej škole ako učiteľka dejepisu a geografie. Na škole pracovala iba rok, nakoľko po smrti otca bolo pre ňu cestovanie za prácou finančne náročné. Niekoľko dni´ pred jej odchodom z Afganistanu, kedy bol Taliban v podstate prítomný už v celej krajine, sa tajne vydala za Afganca, ktorému bola na území Slovenskej republiky poskytnutá doplnková ochrana. Po tom, ako Taliban ovládol celu´ krajinu sa žalobkyňa a ostatná rodina začali obávať o svoju bezpečnosť z dôvodu možnej pomsty zo strany Talibanu za to, že jej otec bol v minulosti vojakom z povolania. Okrem toho sa obávala, že po nástupe Talibanu nebude môcť bezpečne a sama vychádzať z domu, ani pracovať. Keďže sa aj jej manžel, ktorý bol v tom čase v Afganistane na návšteve, obával o ich bezpečnossť, využili príležitosť, ktorá sa im naskytla a spoločne opustili Afganistan. Podľa pokynov, ktoré manžel dostal od pracovníkov slovenských úradov, sa dopravili na letisko v Kábule, odkiaľ boli slovenským vládnym špeciálom dopravení na územie Slovenskej republiky. Po príchode na Slovensko požiadala o medzinárodnú ochranu z uvedených dôvodov, ako aj preto, že na území Slovenskej republiky chcela žiť spolu so svojim manželom.
3. V administratívnom spise je na č.l. 107 založená Správa o krajine Afganistan - polytematická, ktorá obsahuje odpovede na otázky ohľadom najaktuálnejšej bezpečnostnej situácie v Afganistane, postoj Talibanu po prevzatí moci k situácii na vysokých školách, voči osobám, ktoré za predchádzajúceho režimu slúžili v armáde alebo iných ozbrojených zložkách, k možnosti slobody pohybu, cestovania, emigrácie a reparácie. Správa obsahuje tlačové informácie z obdobia júla, augusta a septembra 2021.
4. V administratívnom spise je na č.l. 95 založená Správa o krajine Afganistan - polytematická, ktorá obsahuje informácie o prístupe Talibanu k študentom a študentkám vysokých škôl v Afganistane, ako aj o tom, či učitelia na školách, prípadne ich rodinní príslušníci, čelia nejakým obmedzeniam zo strany Talibanu. Správa obsahuje tlačové informácie z obdobia septembra až októbra 2021.
5. V administratívnom spise je na č.l. 92 založená Správa o krajine Afganistan - polytematická, ktorá obsahuje informácie ohľadom postoja Talibanu k vyznávaniu šítskej vetvy islamského vierovyznania, ženám, pracujúcim ženám, osobitne učiteľkám a voči rodinným príslušníkom osôb, ktoré za predchádzajúceho režimu slúžili v armáde. Správa obsahuje tlačové informácie aktuálne z obdobia septembra až októbra 2021.
6. Dňa 02.02.2022 vydal žalovaný rozhodnutie ČAS: MU-PO-267-32/2021-Ž (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o azyle“) žalobkyni neudelil azyl a súčasne jej bola podľa ust. § 13a a § 20 a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytnutá doplnková ochrana na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Mal za to, že žalobkyňa nesplnila podmienky na udelenie azylu ustanovené v § 8 alebo § 10 zákona o azyle. Poukázal, že v súlade s ustanovením § 19a zákona o azyle sa každá žiadosť o udelenie azylu skúma jednotlivo, na základe všetkých predložených skutočností a so zohľadnením situácie pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. Z výpovede žalobkyne je podľa žalovaného zrejmé, že svoju žiadosť o azyl zakladá na obave o svoj život pred hnutím Taliban, ktoré v auguste 2021 prevzalo moc v celej krajine. Z informácií založených v spise vyplýva, že v auguste skutočne došlo k podstatnej zmene politicko-bezpečnostnej situácie v krajine. Taliban už v júli 2021 tvrdil, že má pod kontrolou 90% územia Afganistanu. Nakoniec dňa 15. augusta 2021, po kolapse vlády a úteku prezidenta Ghaního z krajiny, obsadil afganskú metropolu Kábul, čím sa podstatne zmocnil celej krajiny a vyhlásil víťazstvo vo vojne. Vzhľadom na tieto informácie žalovaný pripustil, že žalobkyňa mohla mať obavu o svoju bezpečnosť, avšak táto nutne nezakladá relevantný dôvod na udelenie azylu. V jej prípade je potrebné skúmať súvislosť opodstatnenosti strachu s jej rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine tak, ako je to uvedené v ustanovení § 8 zákona o azyle.
7. Poukázal na to, že musí byť prítomný objektívny prvok predstavovaný oprávnenosťou obáv žiadateľa pred prenasledovaním zo zastávania určitých (politických) názorov, čo znamená, že jeho obavy či strach, musia mať oporu v istej objektívnej situácii v jeho domovskom štáte. Ide o individuálne okolnosti, ktoré konkrétneho žiadateľa obklopujú, ako aj o celkovú situáciu panujúcu v tomto štáte. Žalobkyňa však počas pohovoru neuviedla také individuálne okolnosti, ktoré by jej mali spôsobiť opodstatnené obavy z prenasledovania z azylovo relevantných dôvodov a ani migračný úrad analýzou prípadu žiadne takéto okolnosti neidentifikoval. Ako samotná žalobkyňa uviedla, v Afganistane nemala absolútne žiadne problémy, nebola trestne stíhaná, odsúdená, väznená a jej bezpečnosť nebola nikým priamo ohrozovaná. Skôr ako sa Taliban zmocnil celej krajiny, žila celá rodina bežným životom. Žalobkyni ako aj jej súrodencom bolo umožnené študovať a následne aj pracovať. Samotná žalobkyňa uviedla, že „pred tým, ako Talibanci sa zmocnili krajiny bola situácia v Kábule relatívne bezpečná, aj napriek tomu, že občas sa aj v minulosti vyskytovali nejaké útoky. Ale mohli sme slobodne a relatívne bezpečne sa pohybovať vonku, my ženy sme mohli chodiť do práce, čo v súčasnej dobe po nástupe Talibanu možné nie je.“ Zo správ o krajine pôvodu vyplýva, že podľa verejných prísľubov Talibanu by mali matˇ lekárky a zdravotnícke pracovníčky, ako aj učiteľky, naďalej umožnené vykonávať svoju prácu.
8. Obava žalobkyne, že by jej mal byť, z dôvodu profesie otca, resp. matky pripisovaný hnutím Taliban opozičný politický názor vo svetle aktuálnych informácií o Afganistane sa javí podľa žalovaného ako neopodstatnená. Ako zo správy Dánskej imigračnej služby - DIS z júla 2021 o bezpečnostnej situácii po prevzatá kontroly Talibanom a o cieľových osobách vyplynulo, vedenie Talibanu oznámilo, že organizácia v súčasnosti nepoškodí žiadneho Afganca, pokiaľ prácu zastavil. Nakoľko otec žalobkyne, ako bývalý vojak z povolania, zomrel v roku 2017 a jej matka prácu moderátorky v národnej televízii ukončila v roku 2007, nie je podľa žalovaného dôvod obávať sa toho, že by žalobkyni z dôvodu výkonu práce viac ako 4 roky zosnulého otca, resp. matky, ktorá je už viac ako 14 rokov ženou v domácnosti, malo zo strany Talibanu hroziť prenasledovanie z dôvodu imputovaných politických názorov. Žalovaný v neposlednom rade vylúčil, že by mohla mať žalobkyňa problémy kvôli niekdajšej práci tlmočníka svojho manžela, ktorému bola na území Slovenskej republiky poskytnutá doplnková ochrana, pretože sa za neho vydala tajne, aj to iba niekoľko dní pred jej odchodom z Afganistanu, takže Taliban nemohol mať vedomosť o jej osobnom stave, resp. o tom, kto je jej manžel. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/18/2016 zo dňa 26.10.2016 vo veci žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky jej manžela, v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s názorom migračného úradu a potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sza/3/2016 zo dňa 19.07.2016. Mal za to, že manžel žalobkyne nepredložil dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že práve z dôvodu svojho významného postavenia či funkcie by mohol byť cieľom násilia zo strany Talibanu, teda nepreukázal, že by sa v jeho prípade jednalo o prípad, ktorý by bol svojou povahou jedinečný.
9. Žalovaný sa priklonil k záveru, že napriek ukončeniu ozbrojeného vnútroštátneho konfliktu napätie v Afganistane pretrváva, situácia je svojim spôsobom nová a je náročné predpokladať, ako sa bude vyvíjať, a preto v prípade návratu žalobkyne do krajiny pôvodu nemožno s dostatočnou mierou istoty vylúčiť, že by nemohla bytˇ vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a to vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu a z tohto dôvodu žalovaný poskytol žalobkyni na území Slovenskej republiky doplnkovú ochranu.
II. Žaloba
10. Správnou žalobou, doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) dňa 17.03.2022, sa žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia v časti o neudelení azylu z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom.
11. Poukazuje na nesprávne právne posúdenie jej nepríslušnoti k sociálnej skupine, pričom odkazuje na správu Instute for integrated transitions. Túto skupinu majú tvoriť afganské ženy, ktoré sa narodili alebo vyrástli a žili v „posttalibanskom“ Afganistane. Aj rodová segregácia žien podľa nej napĺňa znaky prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine definovanej pohlavím. Žalobkyňa uvádza, že jej strach je opodstatnený, keďže v azylovom konaní pred žalovaným dostatočným spôsobom dokázala, že jej strach bezprostredne súvisí okrem iného aj s jej imputovaným politickým presvedčením, ktoré by žalobkyni a celej jej rodine prostredníctvom jej otca - bývalého vojaka z povolania mohol prisudzovať Taliban.
12. Nesprávne právne posúdenie vidí aj v tom, že by z pohovoru s ňou malo byť zrejmé, že rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý sa rozhodla odísť z Afganistanu, bola obava z neistého vývoja politicko-bezpečnostnej situácie, ktorá nastala po tom, ako z krajiny odišli spojenecké vojská a k moci sa vrátilo hnutie Taliban. Rovnako je nesprávne, že v jej prípade neboli splnené zákonné podmienky na udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle, nakoľko sa ničím nepreukázalo, že obava, pre ktorú odišla z Afganistanu, by mala mať akúkoľvek súvislosť s jej rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, alebo s uplatňovaním politických práv a slobôd. Na pohovore uviedla, že jej otec pracoval pre afganskú armádu a tak sa postupne začali báť, či sa im Taliban bude chcieť pomstiť. Okrem toho ženy po príchode Talibanu nemohli ani chodiť slobodne von a keby chceli pracovať, hnutie Taliban by im to nedovolilo. Nesúhlasí ani s názorom žalovaného, ktorý vylúčil, že by mohla mať problémy kvôli niekdajšej práci tlmočníka svojho manžela, ktorému bola na území Slovenskej republiky poskytnutá doplnková ochrana, pretože sa za neho vydala tajne, aj to iba na niekoľko dní pred jej odchodom z Afganistanu, takže Taliban nemohol mať vedomosť o jej osobnom stave, resp. o tom, kto je jej manžel.
13. Zmätočnosť napadnutého rozhodnutia vidí v tom, že žalovaný z podkladov rozhodnutia vyvodil dva úplne odlišné závery a z rozhodnutia nie je zrejmé, aký je zistený skutkový stav a či je žalovaný toho názoru, že ženy v Afganistane sú alebo nie sú ohrozené.
14. Skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je podľa žalobkyne v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu. Napriek tomu, že sa žalobkyni až do ovládnutia krajiny Talibanom nič nestalo, nemôže žalovaný jednoznačne vylúčiť, že v prípade návratu do krajiny pôvodu nebude žalobkyňa prenasledovaná Talibanom vzhľadom na pracovné zameranie jej otca - plukovníka afganskej armády, jej manžela - tlmočníka pre americkú armádu, matky - bývalej moderátorky (čo je taktiež v rozpore s prísnym výkladom šária presadzovaným Talibanom) a rovnako aj vzhľadom na neochotu žalobkyne rešpektovať nariadenia Talibanu voči ženám.
III. Vyjadrenie žalovaného
15. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 08.04.2022 konštatoval, že žalobkyňa na podporu svojich tvrdení o jej príslušnosti k sociálnej skupine v správnej žalobe odkazuje na správu Instute for integrated transitions. Túto sociálnu skupinu majú tvoriť afganské ženy, ktoré sa narodili alebo vyrástli a žili v „posttalibanskom“ Afganistane. Toto tvrdenie považujeme za nerelevantné, nakoľko žalobkyňa neuvádza odkaz na presný zdroj týchto tvrdení, a preto nie je možné preveriť ich pravdivosť. Aj v prípade, keď osoba spadá pod nejakú kategóriu, ešte neznamená, že potrebuje ochranu. Žalovaný má za to, že pre určenie príslušnosti k určitej sociálnej skupine ako dôvodu prenasledovania podľa článku 10 ods. 1 písm. d) kvalifikačnej smernice nie je smerodajné výlučne pohlavie osoby (násilie na žene len preto, lebo je žena), i keď je jej podstatným aspektom. Na to, aby bola žalobkyňa oprávnená na udelenie azylu je potrebné splniť podmienky vymedzené Ženevským dohovorom. Samotný čin prenasledovania bez konkrétnych ďalších okolností vyplývajúcich zo Ženevského dohovoru nie je azylovo relevantný. Je veľmi nepravdepodobné, že by žalobkyňa mohla byť prenasledovaná z dôvodu imputovaného politického presvedčenia v súvislosti s jej otcom. Žalovaný považuje tieto tvrdenia za vykonštruované. V súvislosti s manželom žalobkyne, žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 10Sža/18/2016 zo dňa 26.10.2016 vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Podľa názoru najvyššieho súdu navrhovateľ (manžel žalobkyne) nepredložil dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že práve z dôvodu svojho významného postavenia, či funkcie by mohol byť cieľom násilia zo strany Talibanu, teda, nepreukázal, že by sa v jeho prípade jednalo o prípad, ktorý by bol svojou povahou jedinečný. Je veľmi nepravdepodobné, že by Taliban za jeho asistencie umožnil žalobkyni a jej manželovi opustiť územie Afganistanu v prípade záujmu o ich osoby. Námietku ohľadom prenasledovania z dôvodu prisudzovaného politického názoru žalobkyni považoval žalovaný za neopodstatnenú.
16. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa Afganistan opustila z dôvodu bezpečnostnej situácie v krajine. V Afganistane nebola členkou žiadnej politickej strany, hnutia, či organizácie. Taktiež uviedla, že nebola nikdy trestne stíhaná, väznená a nemala žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi či neštátnymi orgánmi. Praktiky Talibanu v súvislosti s obmedzovaním žien, na ktoré právna zástupkyňa poukazuje, sú namierené voči všetkým ženám, bez ohľadu, či s týmito praktikami súhlasia alebo nie. Nepravdepodobnosti prenasledovania žalobkyne nasvedčuje aj skutočnosť, že žalobkyňa až do svojho odchodu z Afganistanu žila „bežným životom“.
IV. Replika a duplika
17. Žalobkyňa v replike zo dňa 25.05.2022 k vyjadreniu žalovaného uviedla, že ňou zadefinovaná sociálna skupina, tzv. „posttalibanské ženy“, sú vnímané Talibanom ako odlišné od ostatných žien práve svojou emancipáciou, vzdelanosťou, neochotou podrobiť sa pravidlám nastoleným Talibanom, ktoré potierajú akýkoľvek prejav slobodnej vôle, či myslenia žien. Ženy, ktoré majú tvoriť sociálnu skupinu zdieľajú podľa jej názoru spoločnú charakteristiku, ktorá ich odlišuje od ostatných žien žijúcich v Afganistane. Žalobkyňa má za to, že azyl jej mal byť udelený práve pre príslušnosť k tejto sociálnej skupine. Namieta, že nemožno považovať názor žalovaného o nemožnosti prenasledovania žalobkyne z dôvodu, že žalobkyňa až do svojho odchodu z Afganistanu žila bežným životom, nakoľko uvedený bežný život žila ešte za pôvodnej vlády. Po ovládnutí krajiny Talibanom sa jej rodina zdržiava doma a boja sa, že by jej bratovi mohli urobiť niečo za to, že otec bol v afgánskej armáde. Zároveň žalobkyňa poukazuje na to, že žalovaný popiera zásadné obmedzovanie ľudských práv vo vzťahu k ženám a tvrdí, že žalobkyňa bude môcť ako učiteľka pracovať. Má tiež za to, že žalovaný opomína fakt, že žalobkyňa nemala negatívny postoj k politike bývalej vlády, preto nevidí dôvod, prečo by mala byť stíhaná počas svojho života v Afganistane, väznená alebo by mala mať problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi orgánmi. Po auguste 2021 sa však začala obávať, že by sa jej Talibanci začali mstiť za to, že jej otec pracoval v armáde.
18. Žalovaný v duplike zo dňa 09.06.2022 uviedol, že obmedzenia zo strany Talibanu majú byť namierené voči všetkým ženám a nie iba voči skupine, ktorú právna zástupkyňa zadefinovala v správnej žalobe a replike bez ohľadu na to, či sú zžité so spôsobom života v zmysle predstáv a nariadení Talibanu. Pokiaľ žalobkyňa odkazuje na správu ACLED, ktorá má podporovať jej tvrdenie o vplyve žien, ktoré tvoria sociálnu skupinu, žalovaný po prečítaní uvedenej správy súhlasí, že správa poukazuje na ženy, ktoré organizujú demonštrácie na podporu svojich práv, že počet demonštrácií vzrástol a tieto ženy sa môžu stať terčom útokov zo strany Talibanu. Z tohto dôvodu organizujú demonštrácie aj zo svojich obydlí, kde si priebeh natáčajú a zdieľajú na sociálnych sieťach. Správa taktiež uvádza, že demonštrujúce ženy na to, aby sa nestali terčom útokov zo strany Talibanu, organizujú tieto demonštrácie tak, aby sa rýchlo rozptýlili na sieti a prijímajú opatrenia na to, aby sieť, ktorú využívajú nebola infiltrovaná Talibanom. Správa však neuvádza žiadne informácie v súvislosti so sociálnou skupinou a keďže žalobkyňa nikdy žiadnu demonštráciu neorganizovala a ani sa žiadnej demonštrácie nezúčastnila, má žalovaný za to, že tvrdenie žalobkyne je v tomto smere irelevantné. Nepopiera, že žalobkyňa môže mať v súvislosti so situáciou v Afganistane strach, ale tento je podľa žalovaného neopodstatnený. Žalovaný sa priklonil k záveru, že napriek ukončeniu ozbrojeného vnútroštátneho konfliktu napätie v Afganistane pretrváva, situácia je svojim spôsobom nová a je náročné predpokladať, ako sa bude vyvíjať, a preto v prípade návratu žalobkyne do krajiny pôvodu nemožno s dostatočnou mierou istoty vylúčiť, že by nemohla byť vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a to vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu a z tohto dôvodu poskytol žalobkyni na území Slovenskej republiky doplnkovú ochranu.
V. Relevantné právne predpisy
19. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
20. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.
21. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.
22. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
23. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2,
6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.
24. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
25. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.
26. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
27. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c).
28. Podľa § 19a /Posúdenie žiadosti o udelenie azylu/ ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom
a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú,
b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia,
c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku
29. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.
30. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.
VI. Posúdenie veci správnym súdom
31. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 206 a nasl. SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa podmienok uvedených v § 206 - § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a preskúmal tak napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach podanej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP s použitím § 206 ods. 6 SSP), ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu (§ 206 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.
32. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-267-32/2021-Ž zo dňa 02.02.2022, pričom žalobkyňa napadla časť rozhodnutia o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle.
33. Inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu, (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009).
34. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009). Zároveň však správny súd poukazuje v tejto súvislosti nato, že správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie atď. dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 10Sža/10/2015 zo dňa 23.05.2015).
35. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a tiež konanie, ktoré jeho vydaniu prechádzalo a po dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žalovaný postupoval správne a v súlade s platnou právnou úpravou, a preto aj preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa názoru súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. V jeho postupe neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia.
36. Námietka žalobkyne o nesprávnom právnom posúdení nebola v konaní dôvodná. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom žalovaného o tom, že žalobkyňa opustila krajinu pôvodu síce z obavy o svoju bezpečnosť, avšak bez toho, aby tam bola prenasledovaná z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd a preto nesplnila podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle ani podľa § 10 zákona o azyle. V tejto súvislosti súd upriamuje pozornosť na podrobné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v napadnutom rozhodnutí, kde žalovaný uvádza, na základe akých úvah a po vyhodnotení akých správ o krajine pôvodu dospel k záveru, že žiaden z dôvodov uvedených žalobkyňou v konaní o azyle nie je možné subsumovať pod ust. § 8 ani § 10 zákona o azyle. Správny súd má za to, že na základe vykonaného dokazovania v administratívnom konaní bolo možné dospieť k záveru, ktorý učinil žalovaný, že je nesporné, že žalobkyňa v Afganistane nečelila žiadnym problémom s Talibanom a už vôbec nemožno hovoriť o hrozbe jej prenasledovania z dôvodu príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti či sociálnej skupine. Tento záver potvrdzujú aj vyhlásenia samotnej žalobkyne.
37. Žalobkyňa má za to, že jej strach je opodstatnený, keďže v azylovom konaní pred žalovaným dostatočným spôsobom dokázala, že jej strach bezprostredne súvisí okrem iného aj s jej imputovaným politickým presvedčením, ktoré by žalobkyni a celej jej rodine prostredníctvom jej otca - bývalého vojaka z povolania mohol prisudzovať Taliban. Počas pohovoru však žalobkyňa neuviedla žiadne informácie, ktoré by nasvedčovali tomu, že jej otec bol, alebo mohol byť prenasledovaný zo strany Talibanu, resp. že do kontaktu s Talibanom počas výkonu svojej práce vôbec prišiel. Žalobkyňa ani jej rodina do kontaktu s Talibanom neprišla. Otec žalobkyne zomrel v roku 2017 prirodzenou smrťou, na dôsledky srdcového zlyhania.
38. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný sa zaoberal aj možnosťou prenasledovania z dôvodu prisudzovania politického názoru v súvislosti s manželom žalobkyne a jej matkou, aj napriek tomu, že žalobkyňa takéto dôvody prenasledovania počas pohovoru neuviedla. Matka žalobkyne mala pracovať ako moderátorka v národnej televízii, ale ako aj žalobkyňa počas pohovoru uviedla, túto prácu pred 7 rokmi ukončila, pretože išla na materskú dovolenku a aj preto, lebo brat žalobkyne bol chorý. Nakoľko matka žalobkyne nepracuje viac ako 7 rokov, je veľmi nepravdepodobné, že v súvislosti s jej zamestnaním by mohlo dôjsť k prenasledovaniu žalobkyne.
39. V súvislosti s manželom žalobkyne, žalovaný poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10Sža/18/2016 zo dňa 26.10.2016 vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Podľa názoru najvyššieho súdu manžel žalobkyne v tomto konaní nepredložil dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že práve z dôvodu svojho významného postavenia, či funkcie by mohol byť cieľom násilia zo strany Talibanu. Nepreukázal, že by sa v jeho prípade jednalo o prípad, ktorý by bol svojou povahou jedinečný. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že manžel žalobkyne návštevu Afganistanu absolvoval bez akýchkoľvek komplikácií. Z pohovoru so žalobkyňou vyplýva, že s manželom uzavreli manželstvo tajne, pár dní pred odchodom z Afganistanu. Žalobkyňa do konania nedodala sobášny list s odôvodnením, že sobášny list nemá, pretože po tom, ako Talibanci obsadili krajinu aj Kábul, tak všetky úrady ostali zatvorené, preto si nemohli ani vybaviť vystavenie sobášneho listu. Na základe toho mal žalovaný za to, že je veľmi nepravdepodobné, že by o jej manželstve Taliban mohol vôbec vedieť. Žalobkyňa navyše Afganistan opustila s platným cestovným pasom a afganským občianskym preukazom, tzv. tazkirou. Tazkiru aj cestovný pas si vybavila sama bez akýchkoľvek problémov. Je veľmi nepravdepodobné, že by Taliban za jeho asistencie umožnil žalobkyni a jej manželovi opustiť územie Afganistanu v prípade záujmu o ich osoby. Samotná žalobkyňa počas pohovoru uviedla: „Potom prišli Talibanci, skontrolovali menný zoznam, a keď bolo všetko v poriadku, tak nás pustili do priestoru letiska.“
40. K námietke žalobkyne, že ňou zadefinovaná sociálna skupina, tzv. „posttalibanské ženy“, sú vnímané Talibanom ako odlišné od ostatných žien práve svojou emancipáciou, vzdelanosťou, neochotou podrobiť sa pravidlám nastoleným Talibanom, ktoré potierajú akýkoľvek prejav slobodnej vôle, či myslenia žien, správny súd uvádza, že takto zadefinovaná sociálna skupina nespĺňa znaky sociálnej skupiny podľa zákona o azyle. Prenasledovanie, ktorého sa žalobkyňa obáva (nemožnosť pracovať, študovať, chodiť von) nemôže byť rozlišujúcou charakteristikou. A to z toho dôvodu, že tieto obmedzenia zo strany Talibanu majú byť namierené voči všetkým ženám a nie iba voči skupine, ktorú právna zástupkyňa zadefinovala v správnej žalobe a replike bez ohľadu na to, či sú zžité so spôsobom života v zmysle predstáv a nariadení Talibanu.
41. Námietku, že žalobkyňa nebude môcť pracovať ako učiteľka, nemožno považovať za opodstatnenú, nakoľko žalobkyňa pracovala ako učiteľka 1 rok do roku 2018 (odvtedy bola nezamestnaná) a tiež z dôvodu, že z COI vyplýva, že podľa verejných prísľubov Talibanu by mali mať lekárky a zdravotnícke pracovníčky, ako aj učiteľky, naďalej umožnené vykonávať svoju prácu, s obmedzeniami podľa talibanskej interpretácie islamského práva a obyčajov.
42. Správny súd má za to, že žalobkyňou uvádzané dôvody v jej žiadosti o udelenie azylu nemožno podradiť pod pojem prenasledovanie zo žiadneho z dôvodov uvedených v predmetnom ustanovení zákona o azyle, keďže žiadnym spôsobom nekorešpondujú s jej rasou, národnosťou, náboženstvom, príslušnosťou k určitej sociálnej skupine či politickým názorom. Taktiež je podľa správneho súdu v tomto kontexte vyjadrení žalobkyne v konaní o udelenie azylu správne vyhodnotenie predložených dôkazných prostriedkov. Správny súd tu poukazuje na to, že subjektívna stránka opodstatnených obáv žalobkyne ako žiadateľky o azyl z prenasledovania nemohla byť vzhľadom na tieto skutočnosti žalovaným svojvoľne dokreslená „vnútornou predstavou“ žalobkyne. Námietky žalobkyne sú založené na jej subjektívnom pocite, ktorý ničím nepodložila a odvoláva sa len na všeobecnú situáciu v krajine a na imputované politické presvedčenie. Zároveň je správny súd toho názoru, že u žalobkyne nemožno vzhľadom na už vyššie uvedené dôvody uvažovať ani o imputovanom politickom presvedčení tak, ako to žalobkyňa uvádza vo svojej žalobe. Záveru o nesplnení podmienok pre udelenie azylu a teda záveru o tom, že sa u nej nejedná o prenasledovanie svedčí aj to, že celá jej rodina aj po smrti otca žalobkyne, od ktorého odvodzuje imputované politické presvedčenie, a po odchode žalobkyne, ostala aj naďalej žiť v Afganistane. Správnemu súdu sa zároveň aj z pohľadu nasledujúceho konania žalobkyne, kedy sa krátko pred odchodom z Afganistanu vydala za manžela, od ktorého následne tiež odvodzuje imputované politické presvedčenie z dôvodu jej strachu z prenasledovania Talibanom, javí jej žiadosť ako účelová. Jej manžel mal poskytnutú doplnkovú ochranu na území Slovenskej republiky, azyl mu udelený nebol a samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že s ním chce žiť na Slovensku. Správny súd k námietke ohľadom strachu z prenasledovania jej manžela poukazuje na skutočnosť, že manžel, ktorý mal odísť z Afganistanu pre vyhrážanie, prišiel za žalobkyňou do Afganistanu na návštevu ešte aj v roku 2018 na dva týždne, a to letecky. Rovnako tak urobil ako aj v čase, kedy sa rozhodli zosobášiť a následne sa pre strach z prenasledovania rozhodli odísť.
43. Žalobkyňa tiež namieta, že by mala byť považovaná za utečenca „sur place“ vzhľadom na jej neochotu rešpektovať nariadenia Talibanu voči ženám. O žiadateľa „sur place“ ide vtedy, keď osoba v okamihu odchodu z krajiny pôvodu nebola utečencom, ale stala sa ním neskôr v dôsledku okolností, ktoré nastali v dobe jeho neprítomnosti (rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 1Sža/5/2007). Utečencom na mieste sa teda osoba môže stať jednak v dôsledku udalostí, ktoré nastali po odchode žiadateľa z krajiny alebo v dôsledku svojho vlastného konania (napríklad vyjadrenia politických názorov) v krajine, kde sa nachádza. Toto tvrdenie žalobkyne považuje správny súd za účelové. Žalobkyňa nikdy svoj odmietavý postoj voči Talibanu nedávala aktívne najavo. Nebola členkou žiadnej politickej strany ani hnutia, nebola trestne stíhaná, väznená a nemala žiadne problémy s políciou, armádou alebo inými štátnymi, či neštátnymi orgánmi. Pred prevzatím moci v Afganistane Talibanom podľa jej vyjadrení žila viac menej bežným životom. v zmysle interpretácie špecifikovaného materiálu Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov je skupinová diferenciácia prítomná vo väčšej alebo menšej miere vo všetkých ľudských spoločenstvách, pričom osoby, ktoré z titulu svojej príslušnosti k určitej skupine majú menej priaznivé postavenie, sa automaticky nestávajú obeťami prenasledovania, pretože iba v špecifických situáciách sa táto diskriminácia obsahovo kryje s perzekúciou, kde ide o prípady diskriminačných opatrení s veľmi závažnými dôsledkami pre postihnutú osobu.
44. Správny súd má za to, že žalovaný pri posudzovaní prípadu postupoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou v oblasti azylu, zohľadnil všetky vyhlásenia a dokumentáciu poskytnutú žalobkyňou, dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žalobkyne, jej postavenie a osobné pomery vrátane pôvodu, pohlavia a veku. Správne vyhodnotil zistený skutkový stav a na tento správne aplikoval ustanovenia zákona o azyle majúc za to, že žalobkyňa nesplnila podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle ust. § 8 a § 10 zákona o azyle. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa podrobne zaoberal všetkými dôvodmi a skutočnosťami relevantnými pre konanie, situáciu z hľadiska vyslovených obáv a správ o krajine pôvodu vyhodnotil nielen z retrospektívneho hľadiska, ale posúdil možnosť prenasledovania žalobkyne aj smerom do budúcnosti, po návrate do krajiny pôvodu, čo správne prispelo k udeleniu doplnkovej ochrany. Námietku právnej zástupkyne, že žalovaný z podkladov rozhodnutia vyvodil dva úplne odlišné závery a z rozhodnutia nie je zrejmé, aký je zistený skutkový stav a či je žalovaný toho názoru, že ženy v Afganistane sú alebo nie sú ohrozené, považuje správny súd za neopodstatnenú. Žalovaný na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobkyne a všetkých relevantných informácií dospel k záveru, že v jej prípade neboli splnené zákonné podmienky na udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle § 8 zákona o azyle, nakoľko sa ničím nepreukázalo, že obavy, pre ktoré odišla z Afganistanu, by mali akúkoľvek súvislosť s jej rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, alebo s uplatňovaním politických práv a slobôd. Zároveň v jej prípade neboli splnené ani podmienky na udelenie azylu podľa § 10 zákona o azyle, teda na udelenie azylu za účelom zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže žalobkyňa nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom.
45. Ani námietka žalobkyne ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu nebola v konaní úspešná. Správny súd má za to, že žalovaný dostatočným spôsobom zistil v konaní skutkový stav v zmysle línie nastolenej samotnou žalobkyňou. Jej tvrdenia ako aj dôkazy získané žalovaným z dôkazných prostriedkov doložených do administratívneho konania a zabezpečených samotným žalovaným vytvárajú dostatočný podklad pre ustálenie si skutkového stavu a tento tak, ako bol ustálený žalovaným, nie je v žiadnom smere v rozpore s obsahom administratívneho spisu.
46. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalobu ako nedôvodnú podľa § 219 SSP zamietol.
47. O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle ust. § 168 SSP a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne účelné trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia na Krajský súd v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).