Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/18/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu J. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX, zastúpeného JUDr. D. Q., advokátkou, so sídlom Y. P., B. XXX/X proti žalovanej X. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. P., X. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. R. K., advokátkou, so sídlom Y. P., T. XX/XX, o zaplatenie 2.196,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 05. októbra 2015, č.k. 8C/226/2012-330 a proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 10. mája 2013, č.k. 8C/226/2012-156, proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 06. novembra 2015, č.k. 8C/226/2012-349 a o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 01. decembra 2015, č.k. 8C/226/2012-352, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej, a to vyhovujúcej výrokovej časti a zamietajúcej výrokovej časti p o t v r d z u j e .

Vo výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok z m e ň u j e tak, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania vo výške 20,68 %.

Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

Uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 10. mája 2013, č.k. 8C/226/2012-156 v napadnutej časti vo výroku o povinnosti žalobcu a o povinnosti žalovanej zložiť preddavok na znalecké dokazovanie, každý vo výške 300 eur z r u š u j e.

Uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 06. novembra 2015, č.k. 8C/226/2012-349 p o t v r d z u j e .

Uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 01. decembra 2015, č.k. 8C/226/2012-352 z r u š u j e .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 870,86 eur s 8,75 % úrokom z omeškania ročne od 16.08.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti 85,06 Eur a v časti úrokov z omeškania v dôsledku späťvzatia žaloby zastavil podľa § 96 ods. 1 O.s.p. Vo zvyšku žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že žalobca so žalovanou sa dohodli na rekonštrukcii domu žalovanej, pričom súd uveril žalobcovi, čo v podstate na prvom pojednávaní potvrdila aj samotná žalovnaá, že sa dohodli na cene práce vo výške 6 eur za každú odpracovanú hodinu a na zaplatení ceny skutočne použitého materiálu s tým, že celkovú cenu diela (cenu práce + cenu materiálu) žalovaná zaplatí po skončení diela, čo je v súlade s ustanovením § 634

ods. 2 Občianskeho zákonníka. Účastníci tým, že neuzatvorili riadne zmluvu o dielo, v ktorej by bolo presne stanovené, aký rozsah prác bude na diele vykonaný, čím by tento rozsah už potom nemohol byť sporný, spôsobili, že obaja v tomto konaní boli v dôkaznej núdzi. Je síce pravda, že žalovaná sa v konaní, a to tak v podanom odpore, ako aj neskôr na pojednávaniach (s výnimkou prvého), bránila tým, že rozhodne sa so žalobcom nedohodla na cene diela 6 eur na hodinu, súd však vychádzajúc z dôkazov v spise, z výpovede svedkov a nepriamo aj zo samotného znaleckého posudku, vrátane jeho doplnku, ustálil, že k dohode o cene prác vo výške 6 eur medzi účastníkmi konania skutočne došlo, čo na prvom pojednávaní spontánne potvrdila aj samotná žalovaná. Znalec uviedol, že rozhodne cena vykonaného diela, pokiaľ by bolo postupované v súlade s právnymi predpismi, pokiaľ by ceny vychádzali zo skutočných cien materiálu a tiež, pokiaľ by sa vychádzalo z bežných réžií a pod., by bola oveľa vyššia, než je cena, ktorú zaplatila žalovaná, tvrdiac, že v sume 2.655 eur je zaplatená tak cena práce, ako aj cena materiálu. Niet sporu medzi účastníkmi konania, že vyššie uvedenú cenu žalovaná zaplatila dňa 20.05.2011, čo mala byť cena práce za vykonaných 442,5 hodín, ktoré vypočítal navrhovateľ a vyplývajú z rukou vypísaného zoznamu, v ktorom sú zaznamenávané jednotlivé hodiny u každého jedného pracovníka žalobcu. Uvedený zoznam je súčasťou spisu (č.l. 65, 66 spisu), ako aj súčasťou znaleckého posudku č. 57/2014 (str. 19 a 20 príloh znaleckého posudku). Nesporné tiež je, že znalec v znaleckom posudku vypočítal potrebu normohodín na rozsah vykonaných prác najskôr v počte 306,4 normohodín ( Nh), neskôr v doplnku 284,5 Nh podľa varianty 1, resp. 186 Nh podľa varianty 2, keď v konaní bolo ustálené, že žalobca napr. nevykonal maliarske práce, ktoré v pôvodnom znaleckom posudku boli kalkulované pod položkou č. 48 (č. strany znaleckého posudku 19) alebo, že nebola položená separačná fólia (položka č. 36 znaleckého posudku č. strany 17), čo malo vplyv na určenie počtu potrebných hodín. Pri cene 6 eur za hodinu to v prvom prípade predstavuje cenu práce 1.707 eur, čo je o 948 eur menej, než skutočne žalovaná žalobcovi zaplatila a v druhom prípade 1.116 Eur, čo je o 1.539 eur menej, než žalovaná zaplatila. Podľa doplnku k znaleckému posudku, a to varianty 1 znalec cenu materiálu vypočítal podľa účtovných dokladov, t. j. faktúr od spoločnosti T., z vyjadrení, či už svedkov alebo samotných účastníkov a z výmer, ktoré si zaznamenal na ohliadke za prítomnosti oboch účastníkov konania, a ktoré účastníci nespochybňovali. Znalec jednoznačne vypovedal, že cena materiálu musí obsahovať aj cenu tých materiálov, ktoré sú potrebné k vykonaniu diela, avšak nie sú zabudované (napr. lešenie, stojky a pod.), pričom cena týchto materiálov je vždy kalkulovaná v závislosti od ich životnosti, resp. od toho, koľkokrát ten istý materiál môže byť na stavbe použitý. Napríklad, ak sa niektorý materiál môže použiť 6 x pri zhotovovaní diela, tak na jednu stavbu je zhotoviteľ oprávnený účtovať si 1/6-inu z ceny takéhoto materiálu, pričom sám znalec uviedol, že čo sa týka hodnoty materiálu, bližšie k realite je určite to, čo tvrdil žalobca a čo preukazoval on, než boli tvrdenia žalovanej, ktorá k danému problému pristupovala ako laik. Okrem toho znalec upozornil tiež na skutočnosť, že na druhej ohliadke, ktorá bola robená bez prítomnosti súdu a za prítomnosti účastníkov konania, sama žalovaná odsúhlasovala výmery a aj rozsah prác, z ktorého odsúhlasenia následne znalec vychádzal tak pri vypracovaní pôvodného znaleckého posudku, ako aj doplnku k znaleckému posudku. Doplnok bol robený z dôvodu, že odporkyňa podala voči znaleckému posudku námietky, tvrdiac, že pokiaľ bola dohodnutá cena tak, že má byť zaplatená cena materiálu skutočne použitého materiálu, nie je možné počítať cenu materiálu vrátane ceny práce nutnej, napr. na manipuláciu s týmto materiálom, ako to napr. bolo pri stanovení ceny priečok porfix (položky č. 4 a 5 na str. 12 znaleckého posudku, resp. aj v ďalších položkách), pričom znalec vykonal nový rozpočet, a to podľa námietok žalovanej s tým, že so všetkými týmito námietkami sa znalec jednoznačne vysporiadal a vyplýva to z jeho písomného vyjadrenia sa k daným námietkam zo dňa 16.02.2015 (čl. 291 spisu), v ktorom uviedol, že trvá na svojom závere v doplnku a namietané skutočnosti nemohli ovplyvniť jeho záver. S poukazom na dôkaznú núdzu tak na strane žalobcu, ako aj žalovanej podľa názoru súdu nie je možné úplne presne stanoviť cenu použitého materiálu, a pokiaľ znalec v doplnku k znaleckému posudku vypracoval „holé“ ceny materiálu (bez réžie v súvislosti s manipuláciou s materiálom), súd je toho názoru, že pokiaľ by žalobca žiadal o pripustenie zmeny návrhu v súlade so závermi doplnku k znaleckému posudku, a to varianty 1, súd by pri rozhodovaní mohol z neho vychádzať, keďže sám žalobca tvrdí, že vyšiel v ústrety žalovanej a ohľadom materiálu sa s ňou dohodol, že zaplatí cenu skutočne použitého materiálu, čo znamená, že žalovaná dôvodne namietala cenu materiálu určenú v pôvodnom znaleckom posudku, v ktorom znalec zakalkuloval cenu materiálu vrátane réžie, na čom sa však so žalovanou nedohodli. Podľa doplnku k znaleckému posudku varianty 1 cena materiálu bez pomocných materiálov, ktoré sa postupne odpisujú, bola určená v sume 1.686,29 eur a s pomocným materiálom vo výške 1.943,80 eur, čo je cena vždy bez ceny fólie a sadrokartónu, keďže znalec ich cenu do kalkulácie v doplnku nezahrnul tak, ako mu to uložil súd. Žalovaná sa v konaní bránila, že fólia a sadrokartón neboli dodané na stavbu , resp. ak aj boli, tak tento materiál si žalobca odviezol, pričom toto

svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázala. Súd súhlasí s právnou zástupkyňou žalovanej, že nie je možné dokázať negatívnu skutočnosť a že v tomto prípade je dôkazné bremeno na žalobcovi. Súd je však toho názoru, že žalobca toto dôkazné bremeno uniesol, pretože nesporne sadrokartón spolu s fóliou bol dovezený na stavbu dňa 10.05.2011 vodičom spoločnosti T. svedkom R., ktorý jednoznačne potvrdil, že materiál uvedený na dodacom liste č.01-1/0004889 zo dňa 10.05.2011, ako aj na DL č. 01-1-0005279 zo dňa 17.05.2011 na stavbu žalovanej priviezol on, pričom na dodacom liste zo dňa 10.05.2011 jednoznačne sú aj sadrokartónové dosky (SDK dosky) a fólia. Čo sa týka položenia ostatných fólií na tepelnú izoláciu, znalec jednoznačne uviedol, že v doplnku k znaleckému posudku položenie fólie na tepelnú izoláciu neuznal a neuznal ani položenie parozábrany, a teda tieto položky v cene materiálu nie sú započítané. Z dôvodu, že tak spoločnosť T., ako aj samotný svedok potvrdili dovoz materiálu podľa vyššie uvedených dodacích listov na stavbu žalovanej, súd je toho názoru, že aj cena tohto dovezeného materiálu, hoci nezabudovaného žalobcom, musí byť v konečnej cene zohľadnená. Súd neuveril tvrdeniu žalovanej a svedka R., že sadrokartón a fóliu pod ním zakupoval svedok R., a to vzhľadom na rozpornosť jeho tvrdení, neschopnosť preukázať zakúpenie tohto materiálu a napokon aj tvrdenie svedka R., že daný materiál kupovala žalovaná v I., čo rozhodne ona poprela. Z uvedeného dôvodu súd ustálil, že materiál na oboch vyššie uvedených dodacích listoch bol dovezený na stavbu žalovanej, bol súčasťou faktúry, ktorou spoločnosť T. vyúčtovala žalobcovi cenu materiálu, a teda dôvodne sa žalobca domáhal zaplatenia aj ceny tohto materiálu, keďže žalovaná nepreukázala, že by bol tento materiál zo stavby odvezený. Svedkovia vypočutí v konaní jednoznačne uvádzali, že zo stavby odchádzali náhle, zobrali si len svoje náradie a neexistuje dôkaz o tom, že by žalobca sa bol dostavil aj po tom, ako ukončil práce do domu odporkyne a že by bol tento materiál zobral. V znaleckom posudku cena oboch uvedený materiálov bola určená spolu vo výške 461,70 eur, z toho 205,20 eur - sadrokartón a 256,50 eur - fólie (kód položky 38 a 40 prehľadu rozpočtových nákladov č. listu 18 znaleckého posudku). Súd je toho názoru, že tak ako vypovedal znalec, stavbu nie je možné zrealizovať bez tzv. pomocného materiálu ako je lešenie a pod., preto pokiaľ by súd vypočítaval cenu podľa doplnku k znaleckému posudku, tak by bolo nutné cenu materiálu počítať aj s týmto tzv. pomocným materiálom, ktorý je využívaný pri zhotovovaní diela, avšak do diela nie je zabudovaný, teda by vychádzal z ceny materiálu 1.943,80 eur. Po pripočítaní sumy 461,70 eur cena materiálu by predstavovala sumu 2.405,50 eur (jedná sa o cenu, v ktorej znalec zohľadnil aj 12 %-nú zľavu), oproti navrhovateľom uplatnenej sume 2.196,01 eur. Súd však nemohol vychádzať zo záverov doplnku znaleckého posudku, pretože žalobca aj po vykonaní znaleckého dokazovania procesne nereagoval žiadosťou o pripustenie zmeny návrhu, hoci slovne akceptoval cenu materiálu určenú znalcom (avšak tú, ktorú určil v znaleckom posudku 2.110,95 eur a nie v doplnku), keď uviedol, že trvá na zaplatení 2.110,95 eur. Súd preto pri výpočte ceny materiálu vychádzal z ceny uvádzanej v návrhu (keďže nebola pripustená zmena návrhu), v ktorom odvodzoval uplatnenú sumu z faktúr od spoločnosti T. po odpočítaní dobropisu, v ktorých je zahrnutá aj cena sadrokartónu a fólie a nevychádzal z varianty 1 doplnku k znaleckému posudku, z ktorého by vychádzal, pokiaľ by žalobca upravil žalobu. Za daného stavu je súd však toho názoru, že z uplatnenej sumy žalobca nemá právo na zaplatenie materiálu podľa dodacích listov (DL) v cene 292,09 eur, ktoré boli vystavené v dňoch 26.05. a 30.05.2011, a to napriek tomu, že sa jedná o DL, na ktorých v jednom prípade je označené, že je to tovar pre pani C. a v druhom pre Y. a žalobca namietal, že daný tovar prevzala žalovaná využijúc možnosť čerpania zľavy, pokiaľ bude aj tento tovar bude vedený pod menom žalobcu. Žalobca podľa názoru súdu nepreukázal, že tovar v cene 292,09 eur na jeho meno prevzala samotná žalovaná, naopak, sám uviedol, že faktúry T. vyplatil a nebránil sa voči pohľadávke spoločnosti T. (a to ani v súdnom konaní vedenom na tamojšom súde pod sp. zn. 9Cb 81/2012), že materiál z uvedených DL neprevzal a nebol ním určený a použitý na stavbu žalovanej, a teda nenamietal dôvodnosť účtovania mu jeho ceny. Bolo by logické, aby túto obranu, pokiaľ je dôvodná, žalobca použil a mohlo to byť dokazované aj v samotnom súdnom konaní v danej obchodnej veci. Keďže tak žalobca nespravil, súd má pochybnosť o jeho tvrdení, že predmetný tovar prevzala samotná žalovaná, a teda, že by si jeho cenu mohol voči nej uplatňovať minimálne titulom bezdôvodného obohatenia, ak by preukázal, že vo vzťahu k spoločnosti T. v tejto časti plnil za žalovanú. Keďže potvrdenie prevzatia tovaru je na týchto DL bez určenia dátumu, súd vychádzal z toho, že predmetný tovar bol prevzatý v deň vystavenia toho ktorého dodacieho listu, a teda vzhľadom na dátum ukončenia prác na dome žalovanej (20.052011 podľa žalovanej, resp. 22.05.2011 podľa žalobcu) žalobca bez ďalšieho nemôže úspešne tvrdiť, že tento tovar bol použitý v dome žalovanej. Navrhovateľ však v priebehu konania akceptoval námietku žalovanej, že nemá právo na zaplatenie sumy 85,06 eur za materiál spotrebnej a pomocnej povahy (ako sú ceruzky, orezávacie nože a pod.), ktorého cena bola tiež obsiahnutá v predmetných faktúrach od spoločnosti T. a v tejto časti zobral svoj návrh späť. Súd preto konanie o zaplatenie sumy 85,06 eur s príslušenstvom podľa ust. § 96 ods. 1 zastavil, keďže žalovaná s týmto čiastočným zastavením konania súhlasila. Keďže tak, ako je vyššie

uvedené, nie je možné uznať žalobcovi cenu materiálu vo výške 292,09 eur, súd túto sumu od uplatnenej sumy odpočítal a po odpočítaní aj späťvzatej sumy 85,06 eur žalobca sa dôvodne domáhal zaplatenia ceny tovaru vo výške 1.818,86 eur (2196,01 - 85,06-292,09 = 1.818,86). V tejto sume je započítaná aj fólia a sadrokartón, ktorý bol sporný, pričom súd neuveril obrane žalovanej, že navrhovateľ fóliu a sadrokartón v cene 461,70 eur zo stavby odviezol. Súd je toho názoru, že žalovaná nepreukázala pôvod použitého sadrokartónu a fólie na stropy, nezdokladovala zakúpenie tohto materiálu. Okrem toho svedok R. vypovedal veľmi protirečivo, raz tvrdil, že sadrokartón kúpil v bazáre, neskôr zase že žalovaná ho kúpila v I. a má o tom doklad, čo však sama žalovaná poprela a vypovedala, že sadrokartón jej dodal svedok R.. Teda žalovaná má zabudovaný strop, čo bolo v konaní preukázané, použila tak dodanú fóliu, ako aj sadrokartón. Jeho cenu preto súd od uplatnenej ceny materiálu neodpočítaval. Znamená to teda, že žalovaná by mala zaplatiť žalobcovi vyššie uvedenú sumu, avšak z dôvodu, že žalovaná v priebehu konania namietala, že už zaplatila žalobcovi 2.655 Eur, čo je cena práce za 442,5 hodín, avšak znalec ustálil nižší počet hodín potrebných na zhotovenie diela, žiadala rozdiel započítať oproti cene, ktorú by mala zaplatiť žalobcovi titulom ceny materiálu. Žalobca namietal, že predmetom sporu už nie je cena práce, ale len cena materiálu a na vyjadrenie žalovanej v tomto smere poukazoval ako na vyjadrenie bezpredmetné, s čím sa však súd nestotožnil. Podľa názoru súdu v danom prípade síce žalobca predložil rukou písaný počet hodín, ktorý je ako dôkaz súčasťou spisu, a na ktorom rozpise je uvádzaný počet hodín 442,5, avšak znalec jednoznačne stanovil počet potrebných normohodín oveľa nižší. Keďže súd by cenu materiálu priznával podľa prvej varianty doplnku DP, pokiaľ by bol žalobca upravil žalobu, tak pri počte hodín potrebných na zhotovenie diela súd rovnako vychádzal z tejto prvej varianty doplnku k znaleckému posudku. Teda, keď podľa znalca na zhotovenie diela bolo potrebných 284,5 Nh pri cene 6 eur za hodinu, cena práce je 1.707 eur, čo je o 948 eur menej, než skutočne žalovaná žalobcovi cenu práce zaplatila. Dôvodne preto uplatňovala v rámci svojej procesnej obrany započítanie tohto rozdielu oproti cene materiálu, pretože o daný rozdiel sa žalobca na jej úkor obohatil, keďže na vykonaný rozsah diela rozhodne nebolo potrebných 442,5 Nh, za ktoré mu žalovaná preukázateľne zaplatila, ale len 284,5 Nh. Žalovaná nemôže doplácať na to, že pracovníci žalobcu boli neproduktívni, pracovali pomaly a počet vykázaných hodín nezodpovedá normovaným hodinám potrebných na vykonanie daného diela a aj podľa názoru súdu nie je možné za túto neproduktívnosť platiť. Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, že žalovaná má titulom bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi pohľadávku vo výške 948 eur a túto oproti dôvodne uplatnenej sume súd započítal v rámci procesnej obrany žalovanej. Vzhľadom na vyššie uvedené súd preto návrhu žalobcu vyhovel v časti 870,86 eur (1.818,86 - 948), ktorú sumu súd priznal s úrokom z omeškania odo dňa podania návrhu, t. j. od 16.08.2012, a to vo výške 8,75 %, ktorý úrok si žalobca uplatnil vo výške v súlade s ustanovením § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v znení platnom ku dňu omeškania. Súd však úrok z omeškania nepriznal od 24.05.2011, ako ho uplatňoval žalobca (odo dňa nasledujúceho od splatnosti faktúr vystavených spoločnosťou T.), ale až od podania návrhu, keďže žalobca v konaní nepreukázal, že by žalovanú preukázateľne vyzýval k úhrade podľa predmetných faktúr, že by jej bola stanovená lehota na plnenie. Okrem toho, lehota splatnosti vo faktúrach od spoločnosti T. je lehotou pre odberateľa, teda neplnením v lehote splatnosti sa do omeškania od nasledujúceho dňa po splatnosti mohol dostať jedine žalobca, nie žalovaná. Preto sa súdu javí ako spravodlivé priznať žalobcovi úrok z omeškania z priznanej sumy až od podania návrhu. Keďže žalobca si návrhom uplatňoval po čiastočnom späťvzatí návrhu sumu 2.110,95 eur s príslušenstvom, súd vo zvyšku návrh zamietol. Právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 631, § 632, § 633 ods. 1, 2, § 634 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 a § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. tak, že nepriznal žiadnemu z účastníkov konania náhradu ich trov s poukazom na to, že čiastočné zastavenie konania procesne zavinil žalobca, preto by z tejto sumy patrila náhrada trov konania žalovanej, ako by patrila aj vo vzťahu k zamietnutej časti a zase žalobcovi by patrila náhrada trov konania z priznanej časti, čo znamená pomerný úspech aj neúspech oboch účastníkov konania, čo odôvodňuje nepriznať žiadnemu z účastníkom náhradu jeho trov.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žalovaná.

3. Žalobca odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej výrokovej časti. Navrhol ho zmeniť tak, že žalobe bude vyhovené v celom rozsahu, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že predmetom sporu nebola cena práce, ale len cena materiálu a súd sa nedôvodne preto zaoberal cenou prác za vykonané dielo, keď túto obe strany akceptovali a žalovaná ju aj uhradila. Poukázal na to, že žalovaná v konaní sama potvrdila, že táto cena prác bola vysporiadaná, kvalitu a termíny prác nereklamovala, s týmito bola spokojná. Súd prvej inštancie

sa nemal preto zameriavať na zistenie počtu hodín potrebných na vykonanie prác v danom prípade, pričom znalec vypracoval viaceré varianty. Vytýkal súdu, že tieto otázky neboli predmetom žalobného návrhu, ani žalovaná nedala protinávrh na vrátenie prostriedkov za uskutočnené práce. Ďalej poukázal na konanie, sp. zn. 9Cb/81/2012, v ktorom ako žalobca vystupovala spoločnosť T., s.r.o. proti nemu ako žalovanému, a v ktorom konaní ho súd zaviazal k úhrade sumy za materiál, ktorý na svoje meno prevzal, a ktorý bol použitý na stavbe žalovanej. Z tohto dôvodu žiadal rovnakú sumu k úhrade, akej on bol zaviazaný na zaplatenie spoločnosti T., s.r.o. Poukázal na to, že žalovaná v priebehu konania začala namietať množstvo použitého materiálu, ktorý bol na stavbu zabudovaný, na tieto otázky nevedela odpovedať ona, ani jej svedkovia. Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že on, ani ostatní pracovníci, vykonávajúci rekonštrukciu domu z daného miesta u žalovanej nemohli odviesť žiaden tovar, od stavby nemali kľúče, zobrali si len svoje pracovné pomôcky, čo zhodne všetci potvrdili a taktiež niet pochýb, že by tento tovar nebol dovezený na miesto samé. Potvrdil to aj pracovník spoločnosti T. a vodič vykonávajúci prepravu. Ďalej uviedol, že pravdivosť jeho tvrdení potvrdil aj znalec, ktorý zhodne s ním ustálil aj množstvá potrebného materiálu. Poukázal na tú skutočnosť, že znalec označil celkovú cenu skutočne vykonaných stavebných prác a materiálu sumou 6.451,40 eur s DPH, teda suma 2.655 eur, ktorú žalovaná zaplatila za prevedené práce, nezodpovedá primeranej cene. Teda z tejto nízkej ceny (mohol si pýtať podstatne viac), súd ešte odratúva vraj nedôvodne vyúčtované hodiny prác, ako keby nerešpektoval dohodu účastníkov, týkajúcu sa ceny práce. Z jeho pohľadu sa javila úplne bezpredmetná otázka na znalca, týkajúca sa normohodín, pretože v predchádzajúcich otázkach zodpovedal v prvej odpovedi, že oprávnená hodnota materiálu je 2.298,31 eur bez DPH. Podľa výpovede žalovanej ako variant II. ju vyčíslil v rozsahu 1.407,15 eur bez DPH. V dodatku č. 1 k znaleckému posudku č. 57/2014, v ktorom sa určila len čistá cena materiálu presne zabudovaného v rámci prestavby rodinného domu žalovanej, znalec určil sumu 1.943,84 eur s DPH, hoci predtým určil znaleckým posudkom č. 57/2014 cenu materiálu v sortimente a množstve 2.110,95 eur. Z týchto dôvodov žalobca požadoval priznať sumu 2.110,95 eur, a keďže žalovaná namietala použitý pomocný materiál dlhodobejšieho používania žalobcom, zobral svoj návrh v časti 85,06 eur späť. Bol toho názoru, že súd mu mal priznať sumu 2.110,95 eur, v krajnom prípade sumu 1.943,80 eur, čo je cena ustálená znalcom. Dokonca aj súd po odrátaní sumy 85,06 eur a sumy 292,09 eur dospel k sume 1.818,86 eur. Vytýkal súdu, že mu neuznal materiál, ktorý ako bolo svedecky preukázané, išiel pre žalovanú, keď aj na dodacom liste je uvedené meno žalovanej, v druhom prípade len Y., keď súd svoj názor oprel len o tú skutočnosť, že išlo už o obdobie, kedy už pre žalovanú nepracoval. Súd sa však nevysporiadal s otázkou, že na jeho meno bol otvorený účet v spoločnosti T., s.r.o., čo potvrdil aj svedok R.. Preto aj ďalší pracovníci, ktorí na rekonštrukcii rodinného domu žalovanej pracovali, ešte tovar nakupovali na zľavu žalobcu, kým nedal zákaz nákupu na jeho meno v spoločnosti T.. Poukázal na pôvodnú dohodu účastníkov, ktorá vychádzala zo stanoviska žalovanej, že táto má prácu pre neho aj na pol roka, že jej dokončenie stavby nesúri a uvidí, ako bude mať peniaze. Potom chcela s prácami počkať, lebo nemala peniaze. Z tohto dôvodu zostal p tom, ako zo stavby odišiel, ešte účet v T. otvorený. Ďalej uviedol, že nemal v úmysle od žalovanej pýtať viac, ako bola žalovaná suma po obdržaní znaleckého posudku, chcel len to, čo za žalovanú zaplatil, preto nemal dôvod rozširovať žalobný návrh, hoci tak mohol skutočne urobiť.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla s poukazom na svoje odvolanie žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že odsúhlasila ním tvrdený počet hodín potrebných na rekonštrukčné práce (t. j. 442,5 hod.), resp. že tieto nenamietala. Taktiež nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že meškala s platením žalobcovi. Uviedla, že žalobca jej nikdy nevystavil relevantnú faktúru za dielo, nevykonal žiadne konečné vyúčtovanie. Za dielo mala zaplatiť na konci, a to aj zaplatila

- sumu 2.655 eur, ktorú považovala za dostatočnú za dielo, ktoré žalobca vykonal. Ďalej nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že ho súd automaticky zaviazal k úhrade dlžnej sumy pre spoločnosť T., s.r.o., keď z priloženého rozhodnutia vyplýva, že išlo o schválenie zmieru medzi žalobcom a spoločnosťou T., s.r.o. Preto správne súd prvej inštancie rozhodol, keď od žalovanej sumy odrátal cenu materiálu z dodacích listov za obdobie od 21.05.2012, teda v čase, kedy navrhovateľ už na jej dome nerobil. Ak žalobca v tomto konaní tvrdí, že tovar po 21.05.2012 zo spoločnosti T. nebral, mal sa touto skutočnosťou brániť v konaní, sp. zn. 9Cb/81/2012, a teda neuzatvoriť súdny zmier so spoločnosťou T.. Mala za to, že v konaní bolo preukázané, že žalobca i jeho pracovníci vedeli už v piatok 20.05.2012, že na stavbe u žalovanej skončili a viac pre ňu robiť nebudú, preto žaloba nemal dôvod nechať otvorený účet na seba v uvedenej spoločnosti. Poukázala na svoje právo namietať voči žalobcovi množstvo použitého materiálu, nakoľko má za to, že žalobca nevykonal na jej dome toľko prác, ako deklaruje a materiál, ktorý nezabudoval, si zo stavby odniesol, prípadne tam ani nebol zložený. Ďalej poukázala na rozpory vo výpovedi žalobcu, ako aj svedka D. R. v tomto smere. Taktiež nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že znalec v zmysle dodatku

č. 1 k znaleckému posudku č. 57/2014 určil čistú cenu zabudované materiálu do stavby v sume 1.949,80 eur, keď čistá cena materiálu v prípade tvrdení udávaných žalobcom vyšla znalcovi v sume 1.686,29 eur s DPH. Spochybnila tvrdenie žalobcu, že si za svoju prácu mohol vypýtať aj 6.000 eur, nakoľko táto suma je nereálna a znalec ju uviedol len pre ilustráciu. Okrem iného medzi žalobcom a ňou bolo jasne a bez pochybností dohodnuté, že žalovaná zaplatí žalobcovi iba cenu nakúpeného materiálu vo firme T. žalobcom s využitím jeho zľavy a cenu práce 6 eur za hodinu. Žalobca taktiež predložil súdu iba dve faktúry z firmy T. za zakúpenie materiálu a nenárokoval si zaplatenie žiadneho iného materiálu, alebo pomocného materiálu, alebo iných nákladov. Za potrebné považovala uviesť, že dodatok č. 1 k znaleckému posudku sa musel vyhotoviť aj z viny žalobcu, keď tento si nárokoval aj zaplatenie prác a materiálov, ktoré evidentne nevykonal a do diela nezabudoval.

5. Žalovaná odvolaním napadla vyhovujúcu výrokovú časť vo veci samej a výrok o náhrade trov konania. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci. Navrhla ho zmeniť a žalobu zamietnuť. Vytýkala súdu, že ohľadne vypočítania sumy na zaplatenie žalovanou, súd nesprávne odpočítal dve sumy (85,06 eur a 292,09 eur), nakoľko ich odpočítal od celkovej sumy v sume bez DPH a mal ich odpočítať v sume 20 % DPH, a tak ju ukrátil. Ďalej mala za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku hradenia materiálu, ktorý bol zakúpený žalobcom a uvedený vo faktúrach predložených žalobcom, ale na jej stavbe nebol žalobcom použitý a ostal nespotrebovaný. Súd mal, podľa jej názoru, túto skutočnosť vyhodnotiť na ťarchu žalobcu, nakoľko tento nepreukázal, že by jej takýto materiál odovzdal, a že ho od žalobcu prevzala. Žiadala, aby odvolací súd vyhodnotil tvrdenie žalobcu o tom, že si nezobral žiaden materiál zo stavby ako celkovo nepravdivý a vyvodil z toho, nevyhnutné dôsledky na ťarchu žalobcu aj ohľadne nespotrebovaného materiálu, ako SDK dosiek, fólií a pod. Ďalej mala za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne vykonania sporných prác, ktorými boli - 1 ks prekladu na dverách naviac - položky 1, 3 rozpočtu, nezhotovil priečku medzi predsieňou a komorou - položka 4, 9, 11, 12, 14, 15 rozpočtu, neopravoval omietky na schodisku - položka 8 rozpočtu, neosadil nanovo okná v predsieni smerom do kuchyne - položka 10, 25 rozpočtu, neosadil niekde aj zárubne - položka 20 rozpočtu, neosadil aj nejakú sklenú vatu na stropoch - položka 31 rozpočtu, nezhotovil viac konštrukcie na sadrokartón, ako tvrdí ona - položka 41 rozpočtu, nestierkoval viac plochy, ako tvrdí ona - položka 49 rozpočtu. Poukázala na to, že pracovníci žalobcu sa na prvom pojednávaní vôbec konkrétne nevyjadrili, aký rozsah prác vykonal, resp. niektoré ich výpovede a rozsah sa rôznili a podľa jej názoru nie je možné z ich výpovedí ustáliť v prospech žalobcu, že došlo k jasnému ustáleniu ohľadne sporných prác. Poukázala na to, že presný rozsah prác s riešil hlavne na mieste samom, kde bol z pracovníkov prítomní iba samotný žalobca a D. R.. Výpovede oboch týchto osôb označila za účelové a sčasti nepravdivé. Spochybnila výpoveď svedka D. R., nakoľko je dlhoročným priateľom dcéry žalobcu, preto bol motivovaný k tomu, aby vypovedal v prospech žalobcu a uviedol čo najviac prác vykonaných žalobcom, hoci to nebola pravda. Ak súd prvej inštancie zobral na zreteľ nejakú ďalšiu obhliadku na mieste samom zorganizovanú znalcom, mala za to, ž táto ohliadka sa neuskutočnila tak, ako to uvádza znalec, a ako a to uvádza v odôvodnení rozsudku. Určite nesúhlasila s tvrdeniami žalobcu ohľadne rozsahu vykonaných prác. O tejto ohliadke nevedel ani súd, ani právni zástupcovia účastníkov konania, minimálne právna zástupkyňa žalovanej a ohľadne tejto ohliadky nebol vykonaný žiaden záznam a tento nebol podpísaný zo strany jej účastníkov. Dôvodila, že ak súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že podľa slov znalca „nenamietala“ rozsah tvrdených prác žalobcom, nemohol toto vyhodnotiť na jej ťarchu, že s nimi v podstate súhlasila. Ak by to bola pravda, znalec by predsa nevykonával dve varianty znaleckého posudku - jeden podľa tvrdení žalobcu, jeden podľa tvrdení žalovanej. Mala za to, že žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno ohľadne sporných prác. Pokiaľ sa týka výroku o náhrade trov konania, je podľa jej názoru na mieste rozhodnúť tak, že jej patrí náhrada trov konania voči žalobcovi minimálne vo výške 20 %, vzhľadom na jej pomerný úspech v konaní. V tomto smere poukázala na neštandardné, zavádzajúce správanie sa žalobcu v danej veci.

6. Žalobca sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.

7. Napadnutým uznesením zo dňa 10.05.2013, č.k. 8C/226/2012-156 súd ustanovil Ing. L. K., bytom P. XXX, miesto činnosti M.R. L. XXX/XX, Y. P. za znalca z odboru Stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty stavebných prác. Zároveň dal súhlas znalcovi na použitie vlastného motorového vozidla. Súd upovedomil účastníkov, aby prípadné námietky proti osobe znalca oznámili súdu do 5 dní od doručenia tohto uznesenia. Účastníkom uložil, aby sa na výzvu znalca k nemu ustanovili, podali mu potrebné vysvetlenie, dali mu k dispozícii všetky podklady, ktoré bude potrebovať na vyhotovenie posudku.

Zároveň účastníkom uložil povinnosť v lehote 10 dní zložiť na účet tamojšieho súdu zálohu na znalecké dokazovanie každý vo výške 300 eur. Úlohu znalca špecifikoval v napadnutom uznesení. V odôvodnení uznesenia uviedol, že v priebehu konania vznikla potreba znalecky určiť primeranú hodnotu stavebného materiálu použitého žalobcom na rekonštrukciu rodinného domu žalovanej, rozsahu prác a pod., preto súd podľa § 127 ods. 1 O.s.p. do konania pribral znalca z odboru stavebníctvo, odvetvia odhad hodnoty stavebných prác Ing. L. K., ktorý spĺňa zákonné predpoklady na vykonanie znaleckej úlohy. O povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania bolo rozhodnuté podľa § 141 ods. 1 O.s.p., pretože znalecké dokazovanie je v záujme oboch účastníkov konania. Povinnosť poskytnúť znalcovi súčinnosť bola účastníkom konania uložená podľa § 127 ods. 3 O.s.p.

8. Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žalovaná.

9. Žalobca v odvolaní nesúhlasil s tým, aby sa v predmetnom konaní dokazovali otázky zadané znalcovi, keď predmetom sporu nie sú vykonané stavebné práce. Ďalej poukázal na to, že v súčasnosti nemá finančné prostriedky na zaplatenie preddavku na znalecké dokazovanie, sám musí za žalovanú splácať materiál spoločnosti T., s.r.o., vrátane trov konania. Uviedol, že prácu v Nemecku, kde predtým pracoval, skončil (bola len na dobu určitú) a príležitostné brigády má len sporadicky, pri ktorých nedokáže zarobiť takú sumu, ktorá je potrebná na znalecké dokazovanie.

10. Žalovaná v odvolaní žiadala, aby uznesenie súdu v napadnutej časti vo výroku o povinnosti zložiť preddavok na znalecké dokazovanie vo výške 300 eur žalovanou odvolací súd zrušil. Namietala nesprávne právne posúdenie veci. Mala za to, že v danej veci je v postavení spotrebiteľky, z ktorého jej vyplýva oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch s poukazom aj na ust. § 141 ods. 1, 2 O.s.p.

11. Napadnutým uznesením zo dňa 06.11.2015, č.k. 8C/226/2012-349 súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 543,35 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia na účet tamojšieho súdu. Zároveň žalovanej uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 357,13 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia na účet tamojšieho súdu. V odôvodnení uznesenia uviedol že v tomto konaní sa žalobca domáha proti žalovanej zaplatenia sumy 2.196,01 eur s prísl. Súd vo veci rozhodol rozsudkom, č.k. 8C/226/2012-330 zo dňa 05.10.2012, ktorým zastavil konanie čo do sumy 85,06 eur, zároveň žalovanej uložil, aby žalobcovi zaplatila 870,86 eur a vo zvyšku návrh zamietol. V priebehu konania vznikli štátu trovy konania v celkovej výške 900,48 eur, ktoré pozostávali zo znalečného vo výške 584,96 eur vyplateného na základe uznesenia, č.k. 8C/226/2012-244 a zo znalečného vyplateného vo výške 315,52 eur na základe uznesenia, č.k. 8C/26/2012-279. Konanie sa zastavilo čo do zaplatenia 85,06 eur, pretože žalobca vzal návrh späť, pričom ale toto späťvzatie nebolo spôsobené správaním žalovanej, preto má súd za to, že v tejto časti bola úspešná odporkyňa. V tomto konaní mal žalobca úspech v časti týkajúcej sa 39,66 % (870,86 eur/2.196 eur x 100 %), teda bol neúspešný čo do 60,34 %. Žalovaná bola úspešná čo do 60,34 % [(85,06 eur + 1.240,09 eur)]/2.196,01 eur x 100 %], teda bola neúspešná čo do 39,66 %. Vzhľadom na uvedené je žalobca povinný nahradiť štátu 60,34 % z trov konania, ktoré štátu vznikli, čo je 543,35 eur. Žalovaná je povinná nahradiť štátu 39,66 % z trov konania, ktoré mu vznikli, čo je 357,13 eur. Právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 148 ods. 1 O.s.p. 12. Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žalovaná.

13. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď súd nebral do úvahy ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Za dôvody hodné osobitného zreteľa v danej veci považoval tú skutočnosť, že v konaní nežiadal vyhotovenie znaleckých posudkov. Znalecký posudok v časti určenia rozsahu prác označil za nadbytočný. Poukázal na to, že práve žalovaná neustále a nedôvodne spochybňovala závery znalca, týkajúce sa ceny prác. Výrok, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť trovy štátu, považoval za porušenie ústavného práva na súdnu ochranu, keďže súd prvej inštancie mu na jednej strane priznal právo na zaplatenie 870,86 eur a na ďalšej strane ho zaväzuje k zaplatenie trov štátu vo výške 543,35 eur. Napadnuté rozhodnutie označil za predčasné, keďže sa momentálne rozhoduje o odvolaní vo veci samej.

14. Žalovaná v odvolaní namietala, že v danom súdnom spore je v postavení spotrebiteľky, z ktorého postavenia jej v zmysle § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vyplýva oslobodenie od súdnych poplatkov, a to aj s poukazom na ust. § 148 ods. 1 O.s.p. Mala za to, že okrem

tohto oslobodenia od súdnych poplatkoch, aj jej osobné, zárobkové, majetkové a ostatné pomery svedčia tomu, aby bola oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 138 O.s.p. Právna zástupkyňa žalovanej v odvolaní uviedla, že sa jej nepodarilo do uplynutia lehoty na podanie tohto odvolania skontaktovať sa so žalovanou, a preto na základe svojich vedomostí o žalovanej a jej pomeroch uviedla, že žalovaná je na dôchodku s mesačným príjmom vo výške cca 277,30 eur. Ďalej musí hradiť náklady na chod domácnosti ako elektrika voda, plyn. Žalovaná vlastní iba nehnuteľnosť - dom v Považskom Podhradí a v ňom aj býva, nachádza sa v zlej finančnej situácii, nie je schopná zo svojho príjmu trovy štátu zaplatiť. Žiadala preto žalovanú oslobodiť od súdnych poplatkov v zmysle § 138 O.s.p. v celom rozsahu, prípadne aj len čiastočne. Uviedla, že bezodkladne po skontaktovaní sa so žalovanou predloží súdu bližšie informácie ohľadne pomerov žalovanej a predloží k tomu potrebné doklady.

15. Napadnutým uznesením zo dňa 01.12.2015, č.k. 8C/226/2012-352 súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatila súdny poplatok za odvolanie vo výške 52 eur podľa položky 1 písm. a) sadzobníka o súdnych poplatkoch (za použitia bodu 3 poznámky k položke 1) a § 6 ods. 2 veta druhá, § 7 ods. 10 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. 16. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla ho zrušiť. Namietala, že v danom súdnom spore je v postavení spotrebiteľky, z ktorého postavenia jej vyplýva oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, a preto napadnuté uznesenie je v rozpore so zákonom.

17. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok vo veci samej podľa § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej nie je dôvodné, odvolanie žalovanej proti výroku o náhrade trov konania je dôvodné.

18. Po podaní odvolania stranami sporu došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.

19. V danom prípade bolo odvolanie žalobcu podané dňa 20.11.2015 a odvolanie žalovanej podané dňa 24.11.2015. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc z uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy uvedené v jeho čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1, odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..

20. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom a žalovanou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalobcu i žalovanej sú totožné s námietkami, ktoré odvolatelia uplatnili pred súdom prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z daného titulu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 odkazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva nasledovné:

21. Podstata odvolacích dôvodov vznesených odvolateľmi spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.). Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 132 O.s.p. Podľa citovaného zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane

toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až § 135 O.s.p. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vykonané dôkazy správne vyhodnotil, včítane svedeckých výpovedí, podľa zásad uvedených v ust. § 132 a nasl. O.s.p. a správne aplikoval predpisy hmotného práva.

22. Pokiaľ žalobca namietal, že predmetom sporu nie je cena práce, ale len cena materiálu, odvolací súd len zdôrazňuje, že vo vzťahu k tejto námietke sa v celom rozsahu stotožňuje so správnym a výstižným odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie a opätovne poukazuje na to, že tieto námietky žalobcu sú totožné s jeho námietkami pred súdom prvej inštancie, pričom súd prvej inštancie vykonal v tomto smere rozsiahle dokazovanie, správne zistil skutkový stav, aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a náležite svoje rozhodnutie odôvodnil (str. 20 a 21 napadnutého rozsudku). Nedôvodná bola námietka odvolateľa, že žalovaná sa protinávrhom nedomáhala vrátenia finančných prostriedkov za uskutočnené práce. Aj v tomto smere je rozsudok súdu prvej inštancie náležite a podrobne odôvodnený. Odvolací súd len dodáva, že žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 03.02.2015 tvrdila, že žalobcovi už zaplatila za dielo sumu 2655 eur a žiadala, aby súd zohľadnil zaplatenie tejto sumy a započítal časť z tejto sumy prevyšujúcej cenu práce žalobcu podľa počtu vykonaných hodín na diele aj na cenu materiálu, ktorý by sa mal žalobcovi zaplatiť. Teda, aby od sumy 2655 eur odpočítal sumu 1116 eur (hodnota práce žalobcu na diele podľa tvrdení žalovanej 186 hod. x 6 eur) a tento rozdiel vo výške 1539 eur žiadala započítať na cenu materiálu, ktorú súd ustálil. Nedôvodné sú aj námietky žalovanej uvádzané v odvolaní ohľadne nesprávneho výpočtu sumy na zaplatenie žalovanou, keď súd prvej inštancie pri namietaných sumách (85,06 eur x 292,09 eur) vychádzal zo znaleckého posudku znalca Ing. L. K. č. 57/2014. Pokiaľ žalovaná namietala nesprávne posúdenie nespotrebovaného materiálu, spornosť vykonaných prác a hodnotenie svedeckých výpovedí, odvolací súd opätovne poukazuje, že námietky žalovanej sú totožné s jej námietkami pred súdom prvej inštancie, pričom súd prvej inštancie vykonal aj v tomto smere rozsiahle dokazovanie, správne zistil skutkový stav, aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a náležite svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci hodnotil dôkazy v súlade s § 132 O.s.p. a ani odvolacie námietky žalovanej nepovažoval za opodstatnené. K namietanému hodnoteniu svedka žalovanou uvádza, že hodnotenie výpovede svedka z hľadiska jeho vierohodnosti je v súlade so zásadou priamosti občianskeho súdneho konania vecou súdu, ktorý vykonáva dokazovanie a k spôsobu tohto hodnotenia by mohol odvolací súd prihliadnuť len v prípade, že by súd hodnotil vierohodnosť výpovedí na základe skutočností, ktoré sa podľa všeobecných skúseností k vieryhodnosti výpovedí nevzťahujú. Vieryhodnosť výpovede svedka možno hodnotiť s prihliadnutím k spôsobu, akým svedok súdu oznamuje zisťované skutočnosti a k jeho chovaniu pri výpovedi. V danej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, z akých dôvodov považoval výpovede svedkov v danej veci za vieryhodné, resp. za protirečivé. Námietka odvolateľky preto ani v tomto smere nie je dôvodná.

23. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej výrokovej časti a zamietajúcej výrokovej časti podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

24. Odvolací súd ďalej preskúmal výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov konania a dospel k záveru, že vecne nesprávny je výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p. dôvodiac čiastočným úspechom oboch účastníkov v konaní. Z ust. § 142 ods. 2 O.s.p. totiž vyplýva, že súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania iba v prípade, ak pomer úspechu oboch účastníkov je v zásade rovnaký. V prejednávanej veci sa však žalobca žalobou domáhal proti žalovanej zaplatenia istiny 2196,01 eur s príslušenstvom. Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 05.10.2012, č.k. 8C/226/2012-330, ktorým v dôsledku späťvzatia žaloby zastavil konanie čo do sumy 85,06 eur a zároveň uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 870,86 eur s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol. Konanie sa zastavilo čo do zaplatenia 85,06 eur, pretože žalobca vzal žalobu späť, pričom toto späťvzatie nebolo spôsobené správaním sa žalovanej v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p., preto má odvolací súd za to, že v tejto časti bola úspešná žalovaná. Vo veci samej mal žalobca úspech v časti

týkajúcej sa 39,66% (870,86 eur:2190,01 eur x 100%), a teda neúspešný bol čo do 60,34%. Žalovaná bola úspešná čo do 60,34% (85,06 eur +1240,09 eur : 2196,01 eur x 100%), teda bola neúspešná čo do 39,66 %. Pomerný úspech žalovanej tak predstavuje 20,68%.

25. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania podľa § 388 tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

26. O výške náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 .

27. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, vzhľadom na čiastočný úspech strán v odvolacom konaní.

28. Odvolací súd ďalej preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej uložil stranám povinnosť zložiť preddavok na znalecké dokazovanie, každý po 300 eur a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. d) zrušiť z týchto dôvodov:

Z obsahu spisu vyplýva, že vo veci samej bolo ro zhodnuté rozsudkom zo dňa 05.10.2015, č.k. 8C/226/2012-330. Následne uznesením zo dňa 06.10.2015, č.k. 8C/226/2012-349 bolo rozhodnuté o trovách štátu tak, že žalobcovi bola uložená povinnosť zaplatiť trovy štátu vo výške 543,35 eur a žalovanej vo výške 357,13 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Týmto rozhodnutím sa napadnuté uznesenie stalo bezpredmetným, nakoľko dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli.

29. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil.

30. Predmetom preskúmania odvolacím súdom bolo ďalej napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 06.10.2015, č.k. 8C/226/2012-349, ktorým bolo rozhodnuté o trovách štátu v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p.

Odvolací súd za správny považuje postup súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách štátu v danej veci, keď súd prvej inštancie správne uzavrel, že pri tejto náhrade trov štátu je rozhodujúci výsledok konania a keďže v danom prípade mal žalobca úspech v časti 39,66% a neúspech v časti 60,34% a žalovaná mala úspech v časti 60,34% a neúspešná bola čo do 39,66%, mal štátu voči každému z nich nárok na náhradu trov konania v pomere, ktorý zodpovedá ich úspechu vo veci. K odvolacej námietke žalobcu odvolací súd poznamenáva, že v tomto štádiu rozhodovania o náhrade trov štátu už odvolací súd nemôže hodnotiť dôvodnosť vykonania znaleckého dokazovania v prejednávanej veci ako to namietal žalobca, pretože v súčasnom štádiu konania sa povinnosti nahradiť trovy štátu mohli zbaviť strany len tým, že by u nich boli predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Pokiaľ žalovaná dôvodila, že je oslobodená od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 2 písm. za) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že ak je strana oslobodená od súdnych poplatkov v zmysle zákona č. 71/1992 Zb., také oslobodenie nebráni vzniku práva štátu na náhradu trov konania. Opätovne odvolací súd zdôrazňuje, že toto právo by nevzniklo len vtedy, keby súd ináč zistil, že strana spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov aj podľa § 138 ods. 1 CSP. Napriek tomu, že žalovaná v odvolaní žiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov s tým, že potrebné doklady doloží dodatočne, k doloženiu jej majetkových, osobných a iných pomerov až do rozhodnutia odvolacieho súdu nedošlo, preto odvolací súd nemohol rozhodnúť o oslobodení od súdnych poplatkov.

31. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správne potvrdil.

32. Ďalej predmetom preskúmania odvolacím súdom bolo napadnuté uznesenie zo dňa 01.12.2015, č.k. 8C/226/2012-352, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 52 eur.

33. Podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (v znení platnom do 31.12.2015), od poplatku je oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.

Citované zákonné znenie, a teda osobné oslobodenie spotrebiteľa od platenia súdnych poplatkov, bolo zavedené zákonom č. 465/2008 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2009 (novelou zákona č. 71/1992 Zb.). Zákon v ňom len indikatívne (príkladmo) uvádza § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Znamená to, že za osobitný predpis možno považovať aj akýkoľvek iný predpis (napr. Občiansky zákonník v prípade sporu zo zmluvy o dielo). Toto zákonné osobné oslobodenie spotrebiteľa od platenia súdnych poplatkov sa nevzťahuje len na prípady, kedy je spotrebiteľ v pozícii žalobcu, ale týka sa aj prípadov, kedy spotrebiteľ uplatňuje svoje práva v pozícii žalovaného. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 sa vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii.

34. V prejednávanej veci sa žalovaná ako spotrebiteľ svojim procesným úkonom - odvolaním proti rozsudku súdu prvej inštancie, domáha ochrany svojho práva spotrebiteľa zo zmluvy o dielo, a teda sa na ňu vzťahuje zákonné osobné oslobodenie od súdnych poplatkov. Napriek tomu mu bol súdom prvej inštancie vyrubený súdny poplatok za odvolanie. 35. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, vo veciach poplatkov rozhoduje orgán, ktorý je oprávnený vykonať poplatkový úkon. Vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, ak o poplatku nerozhodol odvolací súd. Nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti v odvolacom konaní zmení alebo zruší odvolací súd aj bez návrhu.

36. Pretože súd prvej inštancie vydal nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti v odvolacom konaní, odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie podľa § 12 ods. 1 tretia veta zák. č. 71/1992 Zb. zrušil.

37. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .