Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3Co-681-2015.pdf
PDF · 150.26 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/681/2015
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a sudcov JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ladislava Duditša v spore žalobcu: Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom v Košiciach, Komenského 50, IČO: 36 570 460, zastúpeného ADVOKÁTSKOU KANCELÁRIOU JUDr. Peter Kerecman, spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom v Košiciach, Rázusova 1, IČO: 36 588 725, proti žalovanej: Y.. V. V., G.. V., B.. XX.XX.XXXX, O. X. P. W.N., T. X, zastúpenej JUDr. Milanom Sedlákom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach, Kukučínova 19, o zaplatenie 2.449,90 eur s príslušenstvom, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 12C/216/2014 - 127 z 09.06.2015
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 2.449,90 eur s príslušenstvom, ako aj vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým súd návrh žalovanej na prerušenie konania z a m i e t o l.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) návrh žalovanej na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 25Cpr/3/2013 zamietol. Zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 2.449,90 eur s 8,25 %-ným ročným úrokom z omeškania od 01.06.2014 do zaplatenia, pričom povolil žalovanej dlžnú sumu splácať v pravidelných mesačných splátkach po 250,- eur, splatných vždy do 25. dňa príslušného mesiaca, počínajúc nasledujúcim mesiacom po právoplatnosti rozhodnutia až do úplného splatenia s tým, že nezaplatením ktorejkoľvek splátky sa stáva zročným celý dlh. V prevyšujúcej časti úroku z omeškania žalobu zamietol. Nepriznal účastníkom konania náhradu trov konania.
2. Predmetom konania je žaloba žalobcu zo dňa 28.05.2014, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 2.449,90 eur s príslušenstvom od žalovanej, titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
3. Žalobu žalobca odôvodňoval tým, že žalovaná je jeho bývalou zamestnankyňou na základe pracovnej zmluvy zo dňa 25.01.2001 uzavretej s právnym predchodcom žalobcu - Východoslovenskými vodárňami a kanalizáciami, š.p., Košice. Dňa 30.05.2011 jej doručil výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 27.05.2011 pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) a výpovedná doba bola tri mesiace a mala uplynúť dňom 31.08.2011. Z dôvodu skončenia pracovného pomeru na základe tejto výpovede, žalobca vyplatil žalovanej dňa 13.09.2011 odstupné zodpovedajúce päťnásobku priemerného mesačného zárobku žalovanej, v zmysle článku 18 Kolektívnej zmluvy vo výške 3.255,46 eur v hrubom, t.j. 2.449,90 eur v čistom, čo bolo na jej účet poukázané spolu so mzdovými nárokmi za mesiac august 2011 v sume 480,17 eur, teda v celkovej výške 2.930,07 eur.
4. Rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 17Cpr/1/2011 z 27.09.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5CoPr/5/2012 z 11.06.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 11.09.2013, bola výpoveď daná žalovanej žalobcom určená za neplatnú.
5. Dňa 26.09.2013 účastníci konania (od 01.07.2016 strany sporu) uzatvorili Dohodu o skončení pracovného pomeru, na základe ktorej sa dohodli na skončení pracovného pomeru dňom 26.09.2013, z dôvodu organizačných zmien. Na základe tejto dohody žalobca vyplatil žalovanej opätovne odstupné vo výške 3.328,34 eur v hrubom, t.j. 2.334,71 eur v čistom, čo bolo učinené prevodom na jej bankový účet dňa 11.10.2013, s časťou náhrady mzdy za neplatné skončenie pracovného pomeru vo výške 2.604,36 eur v hrubom (1.751,05 eur v čistom), t.j. celkovo vo výške 4.085,76 eur.
6. Žalobca mal za to, že z dôvodu platného skončenia pracovného pomeru na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice I v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach dňa 11.09.2013, bola deklarovaná neplatnosť skončenia pracovného pomeru daná žalobcom žalovanej výpoveďou zo dňa 27.05.2011, a to s účinkami ex tunc a preto odpadol právny dôvod plnenia žalobcu titulom vyplatenia odstupného dňa 13.09.2011 vo výške 2.449,90 eur. Vzhľadom k tomu sa žalovaná na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila, pričom bezdôvodné obohatenie takto získané nevrátila, ani po výzve žalobcu. Uviedol, že žalovaná pri prijímaní odstupného dňa 13.09.2011 nemohla byť dobromyseľná, keďže už listom zo dňa 07.09.2011 doručeným žalobcovi dňa 09.09.2011 mu oznámila, že výpoveď z pracovného pomeru považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce.
7. Z dohody o skončení pracovného pomeru uzatvorenej medzi stranami sporu podľa § 60 Zákonníka práce dňa 26.09.2013, súd prvej inštancie mal za preukázané, že strany sporu sa dohodli na skončení pracovného pomeru dohodou z dôvodov organizačných zmien uvedených v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pre nadbytočnosť. Pracovný pomer sa mal skončiť dňom 26.09.2013 s tým, že žalovanej malo byť vyplatené odstupné podľa platnej kolektívnej zmluvy vo výške päťnásobku jej priemerného mesačného zárobku. V dohode sa uvádza, že v nadväznosti na rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 17Cpr/1/2011 zo dňa 27.09.2012 a Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5CoPr/5/2012 zo dňa 11.06.2013 zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi podľa § 79 Zákonníka práce náhradu mzdy vo výške deväťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku a zamestnanec vráti odstupné vo výške päťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Zmluvné strany sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok. Po započítaní zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi náhradu mzdy vo výške štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku, vo výplatnom termíne za mesiac september 2013.
8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že vyplatenie odstupného medzi stranami sporu nebolo sporné ani to, akým spôsobom došlo k uzatvoreniu Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.09.2013. Keďže medzi stranami sporu nebol spor, čo do vykonania dôkazných prostriedkov, ale len čo do právneho posúdenia, súd prvej inštancie z dôvodu hospodárnosti konania už nepovažoval za účelné vypočúvať navrhovaných svedkov a preto návrh žalobcov na vypočutie navrhovaných svedkov zamietol.
9. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca skončil so žalovanou pracovný pomer výpoveďou dňa 27.05.2011 pre jej nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a výpovedná doba mala uplynúť dňom 31.08.2011. V zmysle § 76 ods. 1 Zákonníka práce v tom čase účinného, v spojení s čl. 18 Kolektívnej zmluvy, žalobca ako odstupné vyplatil žalovanej päťnásobok priemerného mesačného platu, čo jej bolo vyplatené po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne, a to dňa 13.09.2011, čo preukázal aj výpisom zo svojho účtu, ako aj výplatnou páskou žalovanej za mesiac august 2011. Následne rozhodnutím súdu bola výpoveď daná žalovanej určená za neplatnú s tým, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 11.09.2013. Súd prvej inštancie mal za to, že odstupné je nárokom, na ktorý zamestnankyni vznikol nárok z dôvodu skončenia jej pracovného pomeru u zamestnávateľa a právoplatným určením neplatnosti výpovede odpadol právny dôvod, na základe ktorého jej odstupné bolo vyplatené. Nadobudnutím právoplatnosti rozsudku, t.j. dňom 11.09.2013, tak vzniklo na strane žalovanej bezdôvodné obohatenie vo výške 2.449,90 eur. Keďže samotné odstupné bolo žalobcom žalovanej vyplatené v správnej výške a nie omylom a žalobca vychádzajúc z výplatnej pásky žalovanej za mesiac september 2013 jej opätovne vyplatil odstupné po skončení pracovného pomeru dohodou zo dňa 26.09.2013, čo preukázal aj výpisom zo svojho účtu zo dňa 11.10.2013 vo výške päťnásobku jej priemerného mesačného zárobku (prvýkrát dňa 13.09.2011 a druhýkrát dňa 11.10.2013). Konštatoval, že nárok na výplatu odstupného jej mohol vzniknúť iba jedenkrát, a to pri platnom skončení pracovného pomeru. Podľa Dohody o skončení pracovného
pomeru zo dňa 26.09.2013 sa strany sporu dohodli, že v nadväznosti na rozsudok súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru vyplatí žalobca odporkyni náhradnú mzdu vo výške deväťnásobku jej priemerného mesačného zárobku a žalovaná vráti odstupné vo výške päťnásobku jej priemerného mesačného zárobku. Zmluvné strany sa zároveň dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok tak, že žalobca vyplatí žalovanej náhradu mzdy vo výške štvornásobku jej priemerného mesačného zárobku vo výplatnom termíne za mesiac september 2013.
10. Strany sporu sa zhodli na tom, že započítanie podľa Zákonníka práce je neprípustné.
11. Žalovaná namietala, že nie výlučne ona zavinila neplatnosť tohto právneho úkonu a preto odkazovala na § 17 ods. 3 Zákonníka práce, t.j. že takáto neplatnosť úkonu jej nemôže byť na ujmu.
12. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že na koncipovaní Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.09.2013 sa podieľali obe zmluvné strany, keďže zamestnávateľ dohodu pripravil, žalovaná ju navrhla doplniť a až následne bola dohoda uzatvorená a podpísaná. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že aplikácia ust. § 17 ods. 3 Zákonníka práce v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže žalobca si uplatnil nárok nie z neplatného právneho úkonu, ale z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol a § 17 Zákonníka práce možno aplikovať len pri neplatnosti právneho úkonu. Keďže v danom spore nejde o vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením z neplatného právneho úkonu, ale z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, súd prvej inštancie aplikoval len ust. § 222 Zákonníka práce a keďže žalovaná odstupné vo výške 2.449,90 eur riadne dňa 13.09.2011 prevzala a do dňa rozhodnutia súdu ho žalobcovi nevrátila, súd ju zaviazal k vydaniu tohto bezdôvodného obohatenia v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka s odkazom na ust. § 563 Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z listu žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia zo dňa 21.05.2014, v ktorom bola žalovaná vyzvaná na vrátenie žalovanej sumy do 3 dní od doručenia výzvy. Preto zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi spolu s istinou aj zákonný 8,25%-ný ročný úrok z omeškania od 01.06.2014 do zaplatenia a keďže žalobca žiadal priznať úrok z omeškania od 28.05.2014, v prevyšujúcej časti úroku z omeškania žalobu zamietol.
13. Vec právne posúdil v zmysle ust. § 222 ods. 1 až 6 Zákonníka práce účinného ku dňu 11.09.2013, § 17 ods. 3 Zákonníka práce.
14. Podľa § 160 ods. 1 O.s.p. (ďalej len „O.s.p.“) súd určil, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj splátkach vo výške 250,- eur mesačne, v zmysle odôvodnenia rozsudku na strane 9 ods. 5 až 7, keďže žalovaná je matkou dvoch maloletých detí a výška jej mesačnej mzdy je 700,- eur, pričom žalobca je veľkou právnickou osobou, nepociťujúcou splácanie dlžnej sumy žalovanou postupne.
15. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. za aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznal účastníkom náhradu trov konania, vychádzajúc zo skutočností, že rozsudok o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nadobudol právoplatnosť dňa 11.09.2013 a dňa 26.09.2013 strany sporu koncipovali spoločne dohodu o vzájomnom urovnaní ich nárokov, ako aj o skončení pracovného pomeru, pričom žalobca doposiaľ svoju povinnosť voči žalovanej nesplnil.
16. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. súd prvej inštancie dospel k záveru, že práve vyriešenie otázky vrátenia odstupného, môže mať vplyv na rýchlejšie ukončenie sporov medzi stranami sporu ohľadom nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru, a preto návrh žalovanej na prerušenie tohto konania do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 25Cpr/3/2013, v ktorom sa žalovaná domáha náhrady mzdy a ďalších náhrad z neplatného skončenia pracovného pomeru, zamietol.
17. Proti výroku rozsudku o povolení splácania dlžnej sumy v mesačných splátkach po 250,- eur a proti výroku o náhrade trov konania podal žalobca v zákonnej lehote (včas) odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., keďže v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to v § 221 ods. 1 písm. f), pretože účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhoval, aby
odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi istinu s príslušenstvom v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v rovnakej lehote žalovanú zaviazal na náhradu trov konania na súde prvej inštancie ako aj v odvolacom konaní. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, presvedčivé a zrozumiteľne odôvodnené, vychádzajúce zo správnych skutkových zistení, ako aj správneho posúdenia veci. Nemôže ale obstáť v časti, v ktorej súd povolil žalovanej v rozpore s § 160 ods. 1 O.s.p., napriek výslovnému nesúhlasu žalobcu vykonať priznané plnenie v splátkach, a to po 250,- eur mesačne, počnúc od právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia, pod následkom straty výhody splátok. Nesúhlasil s odôvodnením súdu v tom znení, že žalovaná je matkou dvoch maloletých detí vo veku 11 a 7 rokov a jej výška mesačnej mzdy činí 700,- eur a preto by nebola schopná dlžnú sumu žalobcovi splácať v skoršej lehote. Poukazoval na rozhodnutie R 67/1966, že súd svoje rozhodnutie založil iba na tvrdeniach žalovanej, ktoré ničím neboli preukázané zo strany žalovanej a preto neobstojí ani výrok o náhrade trov konania a aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého by vyplývali dôvody hodné osobitného zreteľa. V tomto smere je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné a to čo sa týka naplnenia výnimočnosti prípadu s odkazom na citované rozhodnutia I.ÚS/109/2009, NS SR MCdo/14/99, dávajúc do pozornosti aj konanie o náhradu mzdy s príslušenstvom, vedenú na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 25Cpr/3/2013, kde si žalovaná uplatnila voči žalobcovi plný nárok na zaplatenie náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, aj keď si bola vedomá povinností, že v tomto konaní bude zaviazaná na vrátenie neprávom vyplatenej sumy. Preto v tomto spore neprichádza do úvahy aplikácia ust. § 150 O.s.p., čo sa týka rozhodnutia o náhrade trov konania.
18. Proti rozsudku vo všetkých jeho výrokoch v zákonnej lehote (včas) podala odvolanie žalovaná. Uplatnila odvolacie dôvody v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p. a ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. Navrhovala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.
19. Uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne a neúplne ustálil skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil. Mala za to, že žalobca v zmysle Dohody zo dňa 26.09.2013 sa zaviazal žalovanej vyplatiť náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru v sume zodpovedajúcej deväťnásobku priemerného mesačného zárobku a odstupné v sume zodpovedajúcej päťnásobku priemerného mesačného zárobku, čo predstavuje 14 mesačných náhrad. Uvedené ustanovenia dohody sú platné, keďže zmluvné strany sa až následne dohodli na tom, že časť záväzkov si vzájomne započítajú a až v časti započítania je dohoda neplatná, keďže ustanovenia pracovnoprávnych predpisov započítanie vzájomných nárokov v pracovnom práve nepripúšťajú. Preto žalovaná nárok žalobcu považuje za bezdôvodný. Ozrejmila, že dňa 26.09.2013 bola medzi zmluvnými stranami uzavretá dohoda o skončení pracovného pomeru, na základe ktorej sa jej strany dohodli na vyplatení odstupného v sume zodpovedajúcej výške päťnásobku priemerného mesačného zárobku žalovanej a vyplatení náhrady mzdy v sume zodpovedajúcej výške deväťnásobku priemerného mesačného zárobku tak, že časť náhrady mzdy mala byť započítaná s odstupným vo výške päťnásobku priemerného mesačného zárobku; žalovanej však bolo namiesto plnenia zodpovedajúcom štrnasťnásobku priemerného mesačného zárobku poukázané na účet plnenie zodpovedajúce deväťnásobku priemerného mesačného zárobku a keďže jej žalobca doposiaľ nepoukázal plnenie zodpovedajúce päťnásobku priemerného mesačného zárobku, ktoré malo byť započítané s nárokom uplatňovaným v tomto konaní, považovala nárok žalobcu za nedôvodný, a to aj s poukazom na ust. § 226 ods. 6 ZP, v zmysle ktorého môže požadovať zamestnávateľ (žalobca) od zamestnanca (žalovanej) vrátenie neprávom vyplatených súm ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do 3 rokov od ich výplaty. Žalovaná bola v čase prijatia peňažného plnenia od žalovaného dobromyseľná v tom, že jej toto plnenie patrí, keďže nevedela a ani len nemohla vedieť, žeby sa malo jednať o sumu omylom vyplatenú alebo nesprávne určenú len na základe skutočností, že žalobcovi v čase plynutia výpovednej doby oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní a na základe tohto úkonu nemožno dobromyseľnosť žalovanej ani len spochybniť, keďže odstupné je nárokom, na ktorý žalovanej zamestnankyni vznikol nárok z dôvodu skončenia jej pracovného pomeru u žalobcu. Teda právoplatným určením neplatnosti výpovede odpadol právny dôvod, na základe ktorého jej bolo odstupné vyplatené a momentom právoplatnosti vzniklo na jej strane bezdôvodné obohatenie vo výške 2.449,90 eur, čo konštatoval podľa žalovanej súd prvej inštancie nesprávne, keďže sa nedostatočne vysporiadal s jej námietkami, nielen čo sa týka otázky posúdenia bezdôvodného obohatenia, ale aj čo sa týka jej dobromyseľnosti pri prijímaní plnenia, keďže nemohla vedieť ako žalobca a pod čím účtovné sumy, ktoré jej boli vyplatené zaúčtoval, a to s poukazom na čl. 2 Základných práv Zákonníka práce, ktoré zakotvuje
pozitívne príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorými je ich súlad s dobrými mravmi a zákazom zneužívať tieto práva na škodu druhého účastníka. Zároveň v zmysle § 222 ods. 6 ZP je zamestnanec povinný vydať bezdôvodné obohatenie spočívajúce v peňažnom plnení len vtedy, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, (viď rozsudky NS SR sp.zn. 2Cdo/66/2011, 1Cdo/10/2008), keďže moment dobromyseľnosti je potrebné skúmať ku dňu, kedy zamestnanec plnenie prijal. Žalovaná plnenie prijala titulom vyplatenia dohodnutej sumy pri skončení pracovného pomeru výpoveďou žalobcu podľa Dohody o skončení pracovného pomeru, na ktoré mala žalovaná nielen zákonný nárok, ale aj nárok v zmysle platne uzatvorenej kolektívnej zmluvy a citovanej dohody a preto uvedené plnenie nepredstavovalo čiastku ani omylom vyplatenú, ani nesprávne určenú, o ktorých by mala žalovaná vedieť alebo z okolností predpokladať, že sa jedná o sumu neprávom vyplatenú. Okazovala na ust. § 14 ZP a pripomenula, že spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy a súd právoplatne rozhodne o skončení pracovného pomeru. Žalobu bola povinná podať v rámci plynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty s tým, že žaloba nebola podaná pred prijatím peňažného plnenia, alebo v čase jeho prijatia, ale v rámci plynutia prekluzívnej lehoty, keďže plnenie prijala v septembri 2011, a ak by tak v dvojmesačnej prekluzívnej lehote neučinila, skončenie pracovného pomeru by sa zo zákona považovalo za platné a žalovaná by plnenie nemusela vrátiť. Súd rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru až takmer dva roky po prijatí dobromyseľne prijatého plnenia od zamestnávateľa, na ktorý mala nárok, a to v septembri 2013. Teda v čase prijatia sumy nemohla byť nedobromyseľná, a v čase keď jej žalobca opätovne vyplatil odstupné vo výške päťnásobku priemerného mesačného zárobku, žalobca len deklaroval právny dôvod úhrady odstupného v roku 2011. Preto súd nesprávne vec právne posúdil, pokiaľ nárok žalobcu na vrátenie odstupného považoval za nesúvisiaci s nárokom žalovanej na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, keďže ide o samostatné nároky s rozdielnym právnym základom plnenia, čo treba zdôrazniť, s čím sa súd prvej inštancie ale nezaoberal. Žalovaná mala za to, že práve rozhodnutie vo veci samej v konaní o náhradu mzdy by bolo resp. mohlo byť pre súd v tomto konaní rozhodujúce, keďže je otázne, či súd v konaní o náhradu mzdy žalovanej nárok na nárok mzdy vzhľadom na vznesenú kompenzačnú námietku jednak v tomto konaní, ako aj v konaní na náhradu mzdy v rozsahu, v ktorom bola náhrada mzdy zodpovedajúca päťnásobku priemerného mesačného zárobku započíta, s nárokom žalobcu na vrátenie odstupného, uplatňovanom v tomto konaní a to v tom, či ho prizná alebo nie. V prípade, pokiaľ by súd nárok žalovanej na vyššie uvedenom rozsahu v konaní o náhradu mzdy nepriznal, právny úkon Dohoda uzatvorená dňa 26.09.2013, ktorá je neplatná v časti započítania vzájomných nárokov, ktorú navrhol práve žalobca, by bola žalovanej na ujmu a výkon práva a povinností z toho plynúcich by bol v rozpore so základnými zásadami pracovného práva, najmä v rozpore s dobrými mravmi a na škodu žalovanej. Zdôraznila, že žalobca jej doposiaľ náhradu mzdy nevyplatil, aj keď má na výplatu zákonný nárok.
20. Čo sa týka rozhodnutia o náhrade trov konania uviedla, že súd prvej inštancie mal o trovách konania rozhodnúť v zmysle ust. § 143 O.s.p. nakoľko žalovaná svojím správaním nedala príčinu na podanie návrhu na začatie konania, nespôsobila neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ani dohody o skončení pracovného pomeru a dokonca v čase, keď ju žalobca vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia, už bola žaloba podaná na súde, pričom žalobca doposiaľ žalovanej plnenie, ktoré jej zo zákona patrí, nevyplatil. Navrhovala, aby odvolací súd alternatívne v prípade, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezruší, aby rozhodol v tom znení, že žalobu zamieta.
21. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že argumenty žalobcu sú v podanom odvolaní výslovne účelové, s ktorými sa nestotožňuje, a to ani len čiastočne s odkazom na úpravu uvedenú v ust. § 160 ods. 1 O.s.p., ktorú súd v danej veci aplikoval správne, a preto sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie. Uviedla, že právny úkon nemôže byť zamestnancovi na škodu, pokiaľ neplatnosť právneho úkonu nespôsobil sám a bolo by preto v rozpore s princípom spravodlivosti a v rozpore s dobrými mravmi, ak by súd odvolaniu žalobcu voči napadnutému výroku vyhovel. Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.
22. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhoval, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil, keďže súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, dostatočne zistil skutkový stav veci a vykonal všetky potrebné dôkazy, pričom svoje rozhodnutie presvedčivo, jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Mal za to, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že Zákonník práce nepozná zánik práva a povinnosti započítaním pohľadávky a preto je dohoda v tejto časti neplatná a s odkazom na ust. § 221 ods. 1, 2 ZP. Právoplatným určením neplatnosti výpovede odpadol právny dôvod, na
základe ktorého žalobca vyplatil odstupné žalovanej. Nadobudnutím právoplatnosti rozsudku, t.j. dňom 11.09.2013 vznikla žalovanej povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 2.449,90 eur. Poukazoval na znenie Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.09.2013, ktorú žalovaná vlastnoručne podpísala a v ktorej sú rozčlenené a jasne uvedené výšky a dôvody k úhrade jednotlivých plnení žalobcu voči žalovanej. Z výplatnej pásky za mesiac september 2013 jasne vyplýva, z čoho platba vo výške 4.085,76 eura vyplatená žalovanej dňa 11.10.2013 pozostáva, t.j. päťnásobku odstupného a štvornásobku náhrady mzdy jej priemerného mesačného zárobku, a teda sa nejedná o zlú evidenciu v účtovníctve žalobcu, ako sa na to snaží upozorniť žalovaná. Aplikácia § 222 ods. 6 ZP nie je použiteľná v danom spore, nakoľko žalovanej nebolo odstupné vyplatené neprávom, t.j. omylom, ani v nesprávnej výške, ale na základe výpovede, ktorej neplatnosť bola určená dodatočne, t.j. ide o plnenie poskytnuté bez právneho dôvodu, ktorý odpadol, tak ako to konštatoval aj súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení na čl. 8 ods. 4. Nárok žalobcu na vrátenie bezdôvodného obohatenia preto od dobromyseľnosti žalovanej nezávisí a je ho povinná vrátiť v každom prípade. Žalovaná prijala plnenie vo výške 2.449,90 eur titulom odstupného dňa 11.09.2011. Listom zo dňa 07.09.2011 doručeným žalobcovi dňa 09.09.2011 oznámila, že výpoveď z pracovného pomeru danú jej žalobcom považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce. Ak žalovaná považovala výpoveď z pracovného pomeru od počiatku za neplatnú, nemohla byť pri prijímaní odstupného dobromyseľná v tom, že jej nárok na odstupné patrí. Preto neobstojí ani tvrdenie, že jej dobromyseľnosť možno odvádzať od dátumu podania žaloby, ktorú podala po prijatí odstupného, nakoľko právny úkon podania žaloby bol v tomto prípade až sekundárnym prejavom pri určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru s tým, že už v čase keď žiadala žalobcu o prideľovanie práve vedela, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné. Jej tvrdenia sú preto účelové a nemajú oporu v skutkovom stave prejednávanej veci. Žalobca doposiaľ nevyplatil náhradu mzdy žalovanej, keďže nie je jasné, za aké obdobie sa žalovaná náhrady mzdy domáha v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 25Cpr/3/2013. Uviedol, že pokiaľ uspeje so svojím nárokom v tomto konaní, nemôže uspieť s kompenzačnou námietkou vo vedci sp.zn. 25Cpr/3/2013, kde si žalobca uplatnil voči žalovanej nárok na započítanie svojej pohľadávky, iba v rozsahu neprevyšujúcom nárok žalovanej na náhradu mzdy.
23. Žalobca sa stotožnil s rozhodnutím súdu, ktorým súd návrh žalovanej na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 25Cpr/3/2013 zamietol, keďže v danom konaní sa nerieši žiadna otázka, ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Nárok žalobcu na vrátenie odstupného žiadnym spôsobom nesúvisí s nárokom žalovanej na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, keďže ide o samostatné nároky, s rozdielnym právnym základom plnenia.
24. Vo vyjadrení žalovanej k vyjadreniu žalobcu žalovaná uviedla, že pri posudzovaní otázky, či časť právneho úkonu, ktorý je sčasti postihnutý neplatnosťou, treba posúdiť, či túto časť právneho úkonu možno oddeliť od ostatného obsahu tohto úkonu a dbať, aby bola rešpektovaná vôľa účastníkov právneho úkonu s prihliadnutím k účelu, ktorého dosiahnutie osoba konajúca právny úkon sledovala. S tým sa ale súd prvej inštancie nevysporiadal a taktiež ani s tým, podľa ktorých ustanovení právneho predpisu je nutné vec posúdiť, čo je podstatné vo veci uplatňovaného nároku, keďže uvedený úkon musí byť posudzovaný z hľadiska jeho platnosti a účinnosti v kontexte so všetkými vykonanými úkonmi účastníkov, aby to zodpovedalo ich vôli a vykladaciemu pravidlu podľa čl. 2 Základných zásad ZP. Aj keby čas dohody o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi stranami zmluvy, týkajúca sa vzájomného zápočtu, mala byť v tejto časti neplatnou, zvyšnú časť a záväzky z nej plynúce je možné oddeliť a preto sú platné. Potom je súd povinný skúmať to, či tieto záväzky boli naplnené, resp. nie, či došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej alebo nie, či keby k nemu došlo, posúdiť dobromyseľnosť žalovanej a jednoznačne tak právne ustáliť posudzovaný nárok. Keďže žalobca žalovanej najprv vyplatil odstupné vo výške päť mesačných platov, potom vyplatil len štyri mesačné platy, dohromady jej vyplatil šesť mesačných platov, namiesto štrnástich mesačných platov, ku ktorým sa v posudzovanej dohode zaviazal a z toho vyplýva, že žalovaná sa nemohla bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu, keďže prijala len plnenie ktoré jej patrí, resp. dobromyseľne predpokladala, že jej patrí, čo sa týka „bona fide“ a preto pri poukázaní platby žalobcom nemohla vedieť, ako žalobca platbu si účtovne vykázal, nakoľko jej nebolo poskytnuté plnenie v plnej výške záväzku, t.j. aj vo výške, v ktorej žalobca žiada bezdôvodné obohatenie vydať. Preto jednoznačne treba Dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.09.2009 posúdiť, čo sa týka jej neplatnosti ako celku, prípadne len časti, ktoré sú v dohode neplatné a obsahovo oddeliteľné a ktoré nevyjadrujú vôľu účastníkov. Z platnej časti dohody vyplýva, že „zamestnancovi bude vyplatené odstupné podľa platnej kolektívnej zmluvy vo výške päťnásobku
jej priemerného mesačného zárobku a ďalej v nadväznosti na rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 17Cpr/1/2011 zo dňa 27.09.2012 a Krajského súdu v Košiciach č.k. 5CoPr/5/2012 zo dňa 11.06.2013 zamestnávateľ vyplatí podľa § 79 ZP náhradu mzdy vo výške deväťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku.“ Až za týmto záväzkom žalobcu nasleduje záväzok žalovanej „a zamestnanec vráti odstupné vo výške päťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku,“ t.j. nasleduje ustanovenie o vzájomnom započítaní, ktoré je neplatné. Vzhľadom k uvedenému nespochybniteľne vyplýva dohodnutý záväzok žalobcu vyplatiť štrnásť mesačných platov pozostávajúcich z päťmesačného odstupného a z deväťmesačnej náhrady mzdy, čo žalobca nesplnil. Preto nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, ktoré by žalovaná skutočne získala na úkor žalobcu. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam je potrebné jednoznačne preukázať, správne právne posúdiť a taktiež rozhodnutie jednoznačne odôvodniť v tom smere, či k majetkovému prospechu získanému na úkor žalobcu u žalovanej došlo, či ide o prípad keď u žalovanej je vylúčená dobromyseľnosť; a či žalovaná je povinná napriek nesplneniu záväzku zo strany žalobcu uhradiť žalobcovi žalovanú sumu.
25. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej nevyjadril.
26. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej len „CSP“), prejednal odvolania strán sporu ako podané včas oprávnenými osobami, a to proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f) O.s.p. v spojení s § 470 ods. 2 prvej vety O.s.p. V CSP odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodne, nepreskúmaval už odvolanie žalobcu, z dôvodu ním napádaných odvolacích dôvodov.
27. Odvolací súd ako prvé posudzoval odvolanie žalovanej proti výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd návrh žalovanej na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 25Cpr/3/2013 zamietol. S poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie potvrdzuje ako vecne správny, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením tohto napadnutého výroku rozsudku, ktoré je uvedené na strane 5 predposledný a posledný odsek a na strane 6 odsek prvý a druhý. Na zdôraznenie správnosti napadnutého výroku rozhodnutia len dopĺňa, že vyriešenie otázky vrátenia odstupného, môže mať vplyv na ukončenie sporu ohľadom nároku náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ale nie naopak, keďže ide o samostatné nároky s rozdielnym právnym základom plnenia, ktoré môžu byť posudzované v každom z týchto konaní samostatne, v kontexte nenaplnenia predpokladov v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. v danej veci.
28. Odvolací súd následne preskúmaval odvolanie žalovanej proti napadnutým výrokom rozhodnutia, ktorými súd zaviazal žalovanú na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom v zmysle § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O.s.p., t.j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, so zreteľom na obsah odvolania.
29. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.) je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej mierte, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
30. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti.
31. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP ( § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).
32. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vykonané dôkazy nevyhodnotil v zmysle ust. § 132 a násl. O.s.p. účinných v čase jeho rozhodovania a preto z vykonaných dôkazov predčasne dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zo zisteného stavu vyvodil aj predčasný právny názor, pričom rozsudok sčasti neodôvodnil v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p.
33. Vzhľadom k tomu sú vo veci naplnené odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. (od 01.07.2016 v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), pričom sčasti možno hovoriť nie o naplnení odvolacieho dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. ale odvolacieho dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. (od 01.07.2016 zodpovedajúce ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP), spočívajúceho v čiastočnej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, keďže odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. je daný aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, keďže ide o inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 03.12.2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016), týkajúcej sa neodôvodnenia napadnutého rozsudku, čo sa týka preskúmavania neplatnosti konkrétnych dojednaní strán sporu Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.09.2013 tak, ako to dôvodne napádala žalovaná v podanom odvolaní.
34. Odvolací súd dáva do pozornosti, že dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, ak nie je ustanovené inak (§ 470 ods. 1 CSP). Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta CSP). Odvolatelia podali odvolania ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), preto Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP), posudzoval odvolanie strán sporu z hľadiska ich prípustnosti a uplatnených odvolacích dôvodov podľa ustanovení predchádzajúceho procesného predpisu, t.j. Občianskeho súdneho poriadku, t.j. podmienky prípustnosti odvolania, ako aj odvolacie dôvody.
35. Z obsahu spisu , vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd mal za preukázané, že výpoveď z pracovného pomeru dal žalobca žalovanej dňa 27.05.2011. V septembri 2011 jej vo výplatnom termíne za mesiac august 2011 vyplatil spolu s poslednou výplatou aj päťnásobok priemerného mesačného zárobku ako odstupné. Žalovaná dňa 27.10.2011 podala žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súd prvej inštancie. Súd právoplatne o neplatnom skončení pracovného pomeru rozhodol dňa 11.09.2013 (viď rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 17Cpr/1/2011 -294 zo dňa 27.09.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 5CoPr/5/2012-346 zo dňa 11.06.2013). Súd prvej inštancie konštatoval, že týmto dňom zároveň vzniklo aj bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej, čo sa týka vyplateného odstupného, pričom na daný právny vzťah aplikoval Zákonník práce účinný ku dňu 11.09.2013, s čím sa odvolací súd stotožňuje. Konštatovanie súdu prvej inštancie o naplnení dôvodov bezdôvodného obohatenia, je ale vo veci predčasné, v kontexte právneho posúdenia bezdôvodného obohatenia ako majetkového prospechu získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, nakoľko majetkový prospech žalovanej bol jednoznačne získaný z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru.
36. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku str. 7 ods. 7 uviedol, že z výplatnej pásky žalovanej za mesiac september 2013 mal za preukázané, že žalobca žalovanej opätovne vyplatil odstupné po skončení pracovného pomeru dohodou zo dňa 26.09.2013 (viď výpis z účtu zo dňa 11.10.2013), vo výške päťnásobku jej priemerného mesačného zárobku.
37. Tento jeho záver ale nekorešponduje jednoznačne s odôvodnením rozsudku na str. 4 ods. 3, s poukazom aj na obsah spisu a preto odvolacia námietka žalovanej o nejednoznačnosti vyplatenia odstupného je v tomto smere dôvodná a žalovanou spochybnená.
38. Súd prvej inštancie ale správne konštatoval, že k vyplateniu odstupného dochádza z dôvodu rozviazania pracovného pomeru, t.j. jeho skončenia . Keďže k platnému skončeniu pracovného pomeru došlo len raz, viď právoplatný rozsudok súdu, len vtedy dochádza k zákonnému vyplateniu odstupného. Preto je žalovaná povinná vydať bezdôvodné obohatenie vzniknuté plnením z neplatného právneho úkonu, nie ale z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, aplikujúc ust. § 222 Zákonníka práce, ako aj ust. § 17 ods. 3 ZP, keďže nie žalovaná zavinila neplatnosť skončenia pracovného pomeru, čo jej určite nemôže byť na ujmu, s poukazom aj na spoločné koncipovanie Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 26.09.2013, v ktorej sa ale zaviazala odstupné žalobcovi vrátiť.
39. Odvolací súd taktiež súhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie , že započítanie pohľadávok z pracovnoprávnych vzťahov nie je zákonným spôsobom zániku práv a povinnosti strán sporu, keďže Zákonník práce (ďalej len „ZP“)takýto spôsob zániku práv a povinností nepozná (viď uznesenie NS SR 5MCdo/15/2008 zo 16.04.2009, ako aj rozsudok NS ČR 21Cdo 615/2001 z 12.08.2001). Apeluje ale na to, že spor aj v pracovnoprávnych vzťahoch môže skončiť na základe dohody strán (§ 32 ZP), rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania a zbytočného nenavyšovania trov konania, keďže obe strany majú voči sebe nároky, ktoré sú predmetom osobitných súdnych konaní, na úhrade ktorých sa strany zaviazali.
40. Podľa § 222 ods. 1 ZP účinného ku dňu 11.09.2013, ak sa zamestnanec bezdôvodne obohatí na úkor zamestnávateľa, alebo ak sa zamestnávateľ obohatí na úkor zamestnanca, musí obohatenie vydať.
41. Podľa § 222 ods. 2 citovaného zákona, bezdôvodné obohatenie na účely tohto zákona je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
42. Podľa § 222 ods. 6 citovaného zákona, vrátenie neprávom vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do 3 rokov od ich výplaty.
43. Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda, je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.
44. Odvolací súd konštatuje, že hlavným účelom právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je zabrániť jeho vzniku na úkor iného, a ak už takéto obohatenie vznikne, z príslušného ustanovenia vyplýva povinnosť pre toho, kto ho získal, aby ho vydal tomu, na úkor koho bolo získané. Na rozdiel od občianskoprávnej úpravy bezdôvodného obohatenia, musí byť neoprávnený majetkový prospech v zmysle ZP získaný v súvislosti s pracovným pomerom medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Predpokladom založenia zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie je, aby majetkový prospech bol získaný neoprávnene (protiprávne), a tým vznikla druhej strane majetková ujma. Medzi protiprávnym konaním a majetkovou ujmou musí byť príčinná súvislosť, pričom dôkazné bremeno nesie tá strana sporu, ktorá sa domáha vydania neoprávneného majetkového prospechu, pričom ide o plnenie bez právneho dôvodu, alebo z dôvodu ktorý odpadol, plnenie z neplatného právneho úkonu a majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. O plnení bez právneho dôvodu by išlo vtedy, ak by sa zamestnancovi napr. odškodnil pracovný úraz, ktorý neutrpel, alebo zamestnanec by hradil schodok, hoci by neskôr preukázané bolo, že schodoch sám nezavinil atď. Teda v tomto prípade postráda právny dôvod od samého začiatku. Za plnenie, kde právny dôvod odpadol, možno považovať plnenia na základe právneho dôvodu, ktorý na začiatku plnenia bol, ale neskôr odpadol, ale nie v dôsledku určenia neplatnosti právneho úkonu, ktorý mal za následok plnenie. Ide o prípady, ak bola platne uzatvorená dohoda, od ktorej strany zmluvy následne odstúpili, , kolektívna zmluva, ktorá bola zrušená atď. O plnenie z neplatného právneho úkonu ide vtedy, ak by zamestnanec vykonával prácu na základe neplatnej pracovnej zmluvy, ktorej neplatnosť spôsobil výlučne sám, ako aj neplatné skončenie pracovného pomeru, v dôsledku ktorého došlo k vyplateniu mzdových nárokov. Teda najčastejšie prípady
bezdôvodného obohatenia v pracovnom práve predstavujú rôzne neprávom, alebo omylom vyplatené peňažné sumy. Zatiaľ, čo zamestnávateľ je povinný predmet svojho bezdôvodného obohatenia vydať bez ohľadu na svoju prípadnú dobromyseľnosť, zamestnanec je za určitých okolností chránený v prípade, že mu zamestnávateľ nesprávne určil alebo vyplatil určitú finančnú sumu. Lehota na vrátenie neprávom vyplatených súm je premlčacia lehota a jej plynutie je stanovené objektívne 3 roky od ich výplaty. Zamestnanec sa považuje za dobromyseľného, ak nevedel, alebo nemohol z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené. V takomto prípade nemôže zamestnávateľ neprávom vyplatené sumy od zamestnanca požadovať. Ide o právnu istotu zamestnanca vyjadrenú v § 17 ZP v súvislosti s neplatnosťou právnych úkonov.
45. S poukazom na hore uvedené odôvodnenie odvolací súd uvádza, že v danom spore, súd prvej inštancie nesprávne konštatoval , že v danom prípade ide u žalovanej o bezdôvodné obohatenie vzniknuté plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, keďže žalobcom vyplatené odstupné žalovanej v septembri 2011 vo výške 2.449,90 eura, po odpočítaní mzdy žalovanej za mesiac august 2011 vo výške 480,17 eur v čistom, jej bolo žalobcom vyplatené plnením z neplatného právneho úkonu , vzniknutého právoplatným rozhodnutím súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, dňom 11.09.2013.
46. Odvolací súd apeluje na to, že konečné správne právne posúdenie veci zo zákona prináleží vždy súdu , pričom súd nie je viazaný právnym posúdením veci stranami sporu.
47. Odvolací súd sa ale sčasti stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalovaná musela vedieť z okolnosti prípadu, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, v zmysle § 222 ods. 6 citovaného zákona, aj keď podala žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, bez zreteľa na to, že tak mohla učiniť len v zákonom dvojmesačnej prekluzívnej lehote a ak by tak neučinila, jej nárok by zo zákona zanikol, keďže konanie zamestnávateľa jej nemôže byť na ťarchu a na škodu, vychádzajúc aj zo základných princípov Zákonníka práce. V Dohode o skončení pracovného pomeru sa žalovaná zaviazala prijaté odstupné žalobcovi vrátiť, pričom súd prvej inštancie nepreskúmaval platnosť tejto časti dohody , dávajúc do pozornosti v tomto kontexte aj odvolacie námietky žalovanej, keďže až následne sa strany sporu dohodli na započítaní svojich konkrétne nešpecifikovaných nárokov.
48. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že dňa 26.09.2013 (č.l. 73 spisu) sa strany sporu dohodli na skončení pracovného pomeru dohodou z dôvodov organizačných zmien uvedených v § 63 ods. 1 písm. b) ZP zrušenie funkčného miesta z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca. Pracovný pomer skončí dňom 26.09.2013. Zamestnancovi bude vyplatené odstupné podľa platnej kolektívnej zmluvy vo výške päťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. V nadväznosti na rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 17Cpr/1/2011 zo dňa 27.09.2012 a Krajského súdu v Košiciach č.k. 5CoPr/5/2012 zo dňa 11.06.2013 zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi podľa § 79 ZP náhradu mzdy vo výške deväťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku a zamestnanec vráti odstupné vo výške päťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Zmluvné strany sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok. Po započítaní zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi náhradu mzdy vo výške štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku vo výplatnom termíne za mesiac september 2013. Zamestnanec si vyhradzuje právo domáhať sa zvyšnej náhrady mzdy v súlade s účinným Zákonníkom práce.
49. Keďže súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, a to skutkovú podstatu vzniku bezdôvodného obohatenia, ktorým nie je plnenie bez právneho dôvodu ktorý odpadol, ale plnenie z neplatného právneho úkonu, na ktorého neplatnosť sa dôvodne viaže aplikácia ust. § 222 ods. 6 a § 17 ods. 3 ZP, a nepreskúmaval platnosť konkrétnych dojednaní Dohody o skončení pracovného pomeru z 26.09.2013, so zreteľom na vôľu strán, odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 2.449,90 eur s príslušenstvom, ako aj vo výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
50. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že dňa 26.09.2013 (č.l. 73 spisu) sa strany sporu dohodli na skončení pracovného pomeru dohodou z dôvodov organizačných zmien uvedených v § 63 ods. 1 písm. b) ZP zrušenie funkčného miesta z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca. Pracovný pomer skončí dňom 26.09.2013. Zamestnancovi bude vyplatené odstupné podľa platnej kolektívnej
zmluvy vo výške päťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. V nadväznosti na rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 17Cpr/1/2011 zo dňa 27.09.2012 a Krajského súdu v Košiciach č.k. 5CoPr/5/2012 zo dňa 11.06.2013 zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi podľa § 79 ZP náhradu mzdy vo výške deväťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku a zamestnanec vráti odstupné vo výške päťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Zmluvné strany sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok. Po započítaní zamestnávateľ vyplatí zamestnancovi náhradu mzdy vo výške štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku vo výplatnom termíne za mesiac september 2013. Zamestnanec si vyhradzuje právo domáhať sa zvyšnej náhrady mzdy v súlade s účinným Zákonníkom práce.
51. V zmysle § 391 ods. 3 CSP je povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní odstrániť vytýkané nedostatky a vo veci vykonať vyhodnotenie dôkazov v zmysle od 01.07.2016 účinných procesných ustanovení CSP, týkajúcich sa hodnotenia dôkazov súdov so zreteľom k napádaným skutočnostiam v podaných odvolaniach, ako aj vo vyjadreniach strán sporu a následne vec právne posúdiť, rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu, berúc do úvahy aj odvolacie námietky žalobcu k dôvodnosti aplikácie § 160 ods. 1 O.s.p. ako aj ust. § 150 O.s.p. (od 01.07.2016 § 232 CSP a § 257 CSP) v spore.
52. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).