Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoCsp/2/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanej: P.. W. S., H.. F., A.. XX.XX.XXXX, W. M. X, X., zast. JUDr. Ladislavom Riedlom, advokátom, so sídlom Slovenská 46, Prešov, o zaplatenie 3.604,14 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 22. júla 2021, č.k. -134, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.593,14 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.604,14 eur od 30.01.2017 do 28.05.2020 a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.593,14 eur od 29.05.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, vo zvyšku konanie zastavil a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v plnej výške.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pôvodný žalobca VÚB, a.s., žalobu odôvodnil tým, že strany sporu uzatvorili dňa 21.03.2015 zmluvu o pôžičke č. 6199602, na základe ktorej poskytol žalovanej pôžičku v sume 4.000 eur, ktorú mala žalovaná ako fyzická osoba splácať v pravidelných 60 mesačných splátkach vo výške 119,36 eur do celkovej výšky 7.161,60 eur. Žalovaná uhradila 2.029,12 eur, a keďže porušila svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku riadne a včas, vyzval ju listom zo dňa 26.11.2016 k úhrade dlžných splátok s upozornením na možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru. Nakoľko k úhrade splátok ani v dodatočnej lehote nedošlo, dňa 19.01.2017 úver zosplatnil, o čom bola žalovaná informovaná. Celkový dlh žalovanej predstavoval sumu 3.604,14 eur. Žalovaná v odpore proti vydanému platobnému rozkazu argumentovala, že úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov s poukazom na ust. , pretože zmluva neobsahuje náležitosti podľa ust. , a to celkovú čiastku, ktorú musí ako spotrebiteľ zaplatiť, keďže túto žalobca stanovil na sumu 6.699, eur, ale súčin mesačnej splátky 119,36 eur a celkového počtu splátok predstavoval sumu 7.161,60 eur. Poukázala tiež na to, že ročná úroková sadzba v zmluve je 25 %, pričom priemerné úrokové miery prezentované NBS boli v marci 2015 vo výške 10 % ročne. Úrokovú sadzbu uvedenú v zmluve, dosahujúcu 2,5 násobok priemeru na trhu, považovala za nezodpovedajúcu zákonu ani dobrým

mravom. Uviedla, že bola poskytnutá suma 4.000 eur, ona zaplatila splátky vo výške 2.029,12 eur, a teda žalobca by mal mať právo maximálne na zaplatenie sumy 1.970,88 eur. Mala však za to, že jeho nárok je premlčaný, pretože subjektívna dvojročná premlčacia lehota uplynula pred podaním žaloby dňa 22.03.2017. Ďalej poukázala na to, že ku dňu poskytnutia predmetného úveru splácala splátky ďalších úverov, a to vo výške 83,33 eur na 120 mesiacov, 66,68 eur na 60 mesiacov a 85,33 eur na 60 mesiacov, z čoho podľa nej možno vyvodiť, že konanie žalobcu nie je v súlade s ustanovením § 11 ods. 2 cit. zákona a ak žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou, nie je oprávnený vyžadovať od nej ako spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru, pričom v prípade hrubého porušenia povinností sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z týchto dôvodov žiadala žalovaná žalobu zamietnuť.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že uznesením č.k. -105 zo dňa 22.04.2020 pripustil, aby z konania vystúpil žalobca (Všeobecná úverová banka a.s.) a na jeho miesto vstúpila spol. Intrum Slovakia s.r.o.. Žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie sumy 11 eur späť, nakoľko evidoval v tejto výške plnenie zo dňa 28.05.2020, a preto súd prvej inštancie konanie v tejto časti podľa ust. zastavil.

4. Vyhodnotil, že v konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaná ako fyzická osoba, nepodnikateľ, uzatvorili dňa 21.03.2015 písomnú zmluvu o poskytnutí pôžičky, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanej sumu 4.000 eur, ktorú sa žalovaná zaviazala splatiť pravidelnými 60-timi mesačnými splátkami v sume 119,36 eur, s konečným termínom splatnosti marec 2020. Z tejto zmluvy mal za preukázané, že žalovanej bola pôžička poskytnutá, zaviazala sa zaplatiť celkovú sumu 6.699,60 eur, pričom RPMN mala hodnotu 25 % a priemerná RPMN hodnotu 18,34 %. Z prehľadu splátok a úhrad mal za preukázané, že žalovaná z titulu uzatvorenej zmluvy uhradila len sumu 2.029,12 eur a 11 eur po podaní žaloby. Predžalobnou upomienkou zo dňa 26.11.2016, doručenou jej dňa 08.11.2016, bola žalovaná vyzvaná na zaplatenie neuhradených splátok a zároveň upozornená na možnosť zosplatnenia celej poskytnutej pôžičky, ak splátku splatnú v mesiaci 9/2016 neuhradí bezodkladne. Keďže žalovaná žiadne ďalšie splátky neuhradila, veriteľ dňa 19.01.2017 úver zosplatnil, o čom žalovanú informoval listom zo dňa 24.01.2017.

5. Vec posúdil právne podľa ust. , , Obč. zák., , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „“). Vyhodnotil za nesporné, že medzi veriteľom a žalovanou vznikol uzavretím písomnej zmluvy dňa 21.03.2015 podľa , 489 ods. 1 a 491 Obč. zák. občianskoprávny záväzkový vzťah, ktorý podľa svojho obsahu zahŕňal podstatné znaky zmluvy o pôžičke podľa Obč. zák.. Posúdil, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, preto aplikoval aj osobitný zákon o spotrebiteľskom úvere účinný v čase jej uzatvorenia. Ustálil, že žalovanej bola poskytnutá pôžička v sume 4.000 eur a zaviazala sa zaplatiť sumu 6.699,60 eur, pričom žalobcovi uhradila len sumu 2.029,12 eur, plus 11 eur po podaní žaloby. Vysvetlil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať aj ďalšie obsahové náležitosti v zmysle ust. , ktorých neobsiahnutie v zmluve nemá za následok jej neuzavretie alebo jej neplatnosť, ale spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť na základe takejto zmluvy poskytnutého úveru (ust. ). Nestotožnil sa však s tvrdením žalovanej, že zmluva neobsahuje celkovú čiastku, ktorú musí ako spotrebiteľ zaplatiť, keď mal za preukázané, že v zmluve - bod V. pôžička, je jednoznačne uvedená celková čiastka, a to vo výške 6.699,60 eur, preto vyhodnotil túto zákonom stanovenú podmienku za splnenú bez ohľadu na skutočnosť, že podľa žalovanej súčin mesačnej splátky a celkového počtu splátok predstavoval vyššiu sumu ako celkovú čiastku, ktorú podľa zmluvy mala ako spotrebiteľ zaplatiť. Na námietku žalovanej, že žalobca nepostupoval s odbornou starostlivosťou, nakoľko v čase poskytnutia úveru bola podľa jej (nepreukázaného) tvrdenia viazaná splátkami iných úverov v celkovej mesačnej sume 235,34 eur, poukázal na to, že žalovaná pri uzatváraní zmluvy deklarovala svoj príjem a právny predchodca žalobcu preto postupoval v súlade so zákonom a s odbornou starostlivosťou, keď zisťoval podmienky poskytnutia úveru, pričom zistil príjem žalovanej 970 eur netto, z čoho mal za zrejmé, že by bola schopná zaplatiť aj celkové splátky úveru vo výške cca 347 eur.

6. Z prehľadu splátok a úhrad mal za preukázané, že žalovaná uhradila celkovo 2.029,12 eur v splátkach vo výške 119,36 eur, pričom poslednú splátku uhradila 31.08.2016. Prvá neuhradená splátka bola za 09/2016, na čo bola žalovanej dňa 08.11.2016 doručená predžalobná upomienka zo dňa 26.11.2016, ktorou bola vyzvaná na zaplatenie splátky za september a zároveň upozornená na možnosť zosplatnenia

celej poskytnutej pôžičky, ak splátku splatnú v mesiaci 9/2016 neuhradí bezodkladne. Keďže žalovaná dlžné splátky neuhradila, veriteľ jej dňa 24.01.2017 oznámil zosplatnenie pôžičky. Rovnako považoval za preukázané, že žalovaná bola riadne oboznámená s výškou RPMN aj výškou priemernej RPMN, nakoľko vyhlásenie o tejto informácii podpísala. Mala teda možnosť sa slobodne rozhodnúť, či zmluvu za takýchto podmienok uzavrie, nekonala v tiesni. Túto skutočnosť nevyhodnotil ako okolnosť, ktorá by bola v rozpore so zákonom, alebo dobrými mravmi. Námietku premlčania vznesenú žalovanou vyhodnotil za nedôvodnú, keď ju právne posúdil podľa ust. § 103, § 101 v spojení s § 53 ods. 9 a § 565 Obč. zák.. Uviedol, že žalovaná tvrdila uplynutie subjektívnej dvojročnej premlčacej doby s argumentom, že istina úveru bola pre úžeru poskytnutá bez právneho dôvodu. Úver však neposúdil ako úžeru a poukázal na to, že žalovaná bola riadne oboznámená s podmienkami úveru. Podrobne vysvetlil začatie plynutia premlčacej doby pri plnení dohodnutom v splátkach (odo dňa ich zročnosti) s tým, že premlčanie celého dlhu nenastane po premlčaní prvej splátky. Vysvetlil tiež, že právny predchodca žalobcu mohol žalovanú podľa ust. § 565 Obč. zák. žiadať o zaplatenie celej pohľadávky, keď nezaplatila splátky, nakoľko takúto možnosť si zmluvne dohodli. Toto právo mohol uplatniť po splnení predpokladov uvedených v ust. § 53 ods. 9 Obč. zák., ktoré určuje povinnosť dodávateľa (právneho predchodcu žalobcu ) uplatniť právo podľa ust. § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a súčasne stanovuje povinnosť upozorniť spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva, čo bolo v prejednávanej veci splnené, na čo si právny predchodca žalobcu uplatnil právo vyhlásiť okamžitú splatnosť celej dlžnej sumy. S poukazom na ust. § 101 Obč. zák., podľa ktorého je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a na skutkové zistenie, že právny predchodca žalobcu oznámil listom zo dňa 24.01.2017 zosplatnenie pôžičky, vyhodnotil, že ak bola žaloba súdu doručená dňa 30.08.2019, nie je námietka premlčania dôvodná.

7. Preto žalovanú zaviazal na zaplatenie dlžnej sumy 3.593,14 eur, predstavujúcej nezaplatenú istinu a dohodnuté úroky. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa ust. Obč. zák. v spojení s ust. nar. vl. SR č. , podľa ktorého ustálil výšku úroku z omeškania 5 % ročne a zaviazal žalovanú k zaplateniu úrokov z omeškania v zosplatnenej časti, teda zo sumy 3.604,14 eur od 30.01.2017 do 28.05.2020 (vo výške 599,86 eur) a v zákonnej výške 5 % ročne zo sumy 3.593,14 eur od 29.05.2020 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa ust. a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech priznal voči žalovanej náhradu trov konania v plnej výške.

8. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie a žiadala ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zopakovala svoju námietku z konania pred súdom prvej inštancie, že v zmluve stanovil veriteľ celkovú čiastku, ktorú musela ako dlžník zaplatiť, sumou 6.699,60 eur, ale súčin mesačnej splátky 119,36 eur a celkového počtu splátok 60 predstavuje sumu 7.161,60 eur. V tejto súvislosti súdu prvej inštancie vytkla, že považoval za preukázané, že v zmluve je jednoznačne uvedená celková čiastka, a to vo výške 6.699,60 eur, a preto mal zákonom stanovenú podmienku za splnenú bez ohľadu na skutočnosť, že podľa nej súčin mesačnej splátky a celkového počtu splátok predstavuje vyššiu sumu ako celkovú čiastku, ktorú mala ako spotrebiteľ podľa zmluvy zaplatiť. Vyjadrila názor, že údaje uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere musia zodpovedať realite, keďže inak by ich existencia, vynútená zákonom, nemala účel. Záver súdu, že bez ohľadu na pravdivosť obligatórnej náležitosti zmluvy postačuje, že tam v nejakej forme je, považovala za zásadne nesprávny. Trvala tiež na tom, že právny predchodca žalobcu nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri skúmaní jej bonity a obmedzil sa iba na zisťovanie údajov od nej. Poukázala na to, že podľa súdnej praxe si uvedenú zákonnú povinnosť splní iba ten veriteľ, ktorý naviac využije údaje zverejnené v jemu dostupných registroch, čo sa v tomto prípade nestalo. Súdu prvej inštancie ďalej vytkla, že ňou vznesenú námietku premlčania posúdil v rozpore s jej skutkovým tvrdením, keďže neuviedla, že by malo ísť o premlčanie podľa § 103 Obč. zák., ale poukazovala na ust. § 39a Obč. zák. a na neplatnosť právneho úkonu. Tvrdila, že poskytnutý úver bol dojednaný za úžerný úrok, nakoľko úroková sadzba vo výške 25 % ročne dosiahla 2,5 násobok priemeru na trhu vychádzajúc z priemerných úrokových mier z nových obchodov spotrebiteľských úverov, prezentovaných NBS, ktorá bola v marci 2015 so splatnosťou od 1 do 5 rokov 10 % ročne. Ak súd prvej inštancie poukazoval na to, že bola riadne oboznámená s výškou RPMN aj s výškou priemernej RPMN, a že vyhlásenie o tejto informácii vlastnoručne podpísala a mala možnosť sa slobodne rozhodnúť, či zmluvu za takýchto podmienok uzavrie, keďže nekonala v tiesni, nesúhlasila a mala za to, že prijatím takéhoto názoru súdu by bol popretý celý konštrukt ochrany spotrebiteľa. Namietala tiež, že hoci v konaní pred súdom prvej inštancie

tvrdila úžerný úrok v ročnej úrokovej sadzbe 25 %, ktorá podlieha kontrole súdu z hľadiska súladu s dobrými mravmi, súd sa k úrokovej sadzbe nevyjadril.

9. Žalobca žiadal vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Zdôraznil, že v spore bolo preukázané, že žalovaná poskytnutú sumu úveru nezaplatila, preto bola v súlade so zákonom a princípom spravodlivosti zaviazaná súdom na zaplatenie sumy nevráteného úveru. Ohľadom posúdenia námietky premlčania vznesenej žalovanou zopakoval závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil a uzavrel, že nárok nie je premlčaný, nakoľko bol uplatnený v rámci plynutia zákonnej trojročnej premlčacej doby. K námietke žalovanej ohľadne nesprávne uvedenej celkovej čiastky, ktorú musí ako spotrebiteľ zaplatiť, uviedol, že celková suma pôžičky je v zmluve uvedená správne, pretože poistenie nie je obligatórnou súčasťou úveru, ale fakultatívnym nákladom, ktorý je uplatňovaný na základe požiadavky žalovanej (ktorá mala možnosť ho odmietnuť). Výpočet celkovej čiastky sa vzťahuje na poskytnutý úver a poistenie nie je úverom. Vo vzťahu k overovaniu bonity poukázal na to, že žalovaná predložila občiansky a vodičský preukaz, ktoré neboli odcudzené, spĺňala štandardné rizikové podmienky, pričom podpisom zmluvy prehlásila, že všetky uvádzané údaje sú pravdivé, a že ku dňu jej podpisu jej neboli známe žiadne okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na riadne plnenie jej záväzku. Uvedené vyhlásenia sú súčasťou uzatvorenej zmluvy a aj zmluvné podmienky boli žalovanou riadne podpísané. Žalovaná preukázala aj výšku jej mesačného príjmu a predložila výplatné pásky za obdobie pred poskytnutím úveru. Predložila tiež potvrdenie o vedení bankového účtu. Argumentoval, že zmluvne stanovená výška mesačnej splátky sa s poukazom na žalovanou uvedené hodnoty javí ako primeraná. Poukázal na to, že žalovaná spočiatku riadne hradila predpísané splátky, pričom on nemá dosah na okolnosti, ktoré jej po podpise zmluvy znemožnili riadne splácať poskytnutý úver a o týchto ani nemohol mať vedomosť, keďže žalovaná ho neinformovala o žiadnej zmene jej finančných pomerov, ani nežiadala o zníženie mesačnej splátky. Uviedol tiež, že bonita bola preverovaná cez Sociálnu poisťovňu, dôkazmi však nedisponuje. Námietku žalovanej ohľadom ročnej úrokovej miery nákladov považoval za neopodstatnenú. Poukázal na to, že jej bol poskytnutý úver 4.000 eur, ktorý sa zaviazala vrátiť v 60 tich pravidelných mesačných splátkach po 111,66 eur, pričom navýšenie úveru predstavuje len zmluvne dojednaný úrok 25 % ročne. Celková čiastka, k zaplateniu ktorej sa žalovaná zaviazala, je 6699,60 eur. Uviedol, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nachádza svoje vyjadrenie v RPMN vo výške 25 %, nakoľko jedinou odplatou poskytnutého úveru bol zmluvný úrok. Výška priemernej hodnoty RPMN pre úvery vo výške od 1.500,00 eur do 6.500 eur so splatnosťou od 1 do 5 rokov, zverejnená naposledy v čase uzavretia úverovej zmluvy MFSR v súlade s ust. v Súhrnných informáciách o údajoch o novo poskytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2014 so stavom ku dňu 31.12.2014 predstavovala 18,34 %. Výška dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru v úverovej zmluve 25 % teda neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch podľa ust. Obč. zák. platného a účinného v čase uzavretia zmluvy a je v súlade so zákonom stanovenou maximálnou výškou odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa ust. nar. vl. SR č. 87/1995 platného a účinného od 01.09.2014. Citoval znenie ust. nar. vl. SR č. 87/1995 a zdôraznil, že sám zákonodarca považuje odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi do výšky 2x priemernej RPMN za akceptovanú, a preto výška odplaty dojednanej v zmluve nemôže byť označená za neprimeranú a v rozpore s dobrými mravmi. Dojednaná odplata 25 % nepresahuje 2x váženého priemeru priemerných hodnôt RPMN za všetky typy spotrebiteľských úverov zverejneného MFSR v Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2014 so stavom ku dňu 31.12.2014 vo výške 14,70 % a zároveň nepresahuje 2x priemernej výšky RPMN zverejnenej MFSR v Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2014 so stavom ku dňu 31.12.2014 vo výške 18,34 % pre obdobné úvery. Dojednaná odplata je teda primeraná a v súlade so zákonom (ust. Obč. zák. účinného v čase uzavretia zmluvy) a dobrými mravmi.

10. Žalovaná (jej právny zástupca) sa k vyjadreniu žalobcu napriek riadne doručenej výzve nevyjadrila.

11. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. a ), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Podľa ust. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (teda v jeho vyhovujúcej časti a v časti o trovách konania, keďže zastavujúcu časť rozsudku žalovaná odvolaním nenapadla) ako vecne správny potvrdil.

12. Podľa ust. , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. S poukazom na citované ustanovenie , prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady (žiadne takéto vady ani žalovaná v odvolaní netvrdila), v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie (po čiastočnom späťvzatí žaloby v rozsahu o zaplatenie 11 eur a následnom zastavení konania v tejto časti žaloby, ktorá bola žalobcom z dôvodu, že mu žalovaná po podaní žaloby na súd plnila 11 eur, vzatá späť) žalobe žalobcu vyhovel a žalovanú zaviazal povinnosťou uhradiť žalobcovi zvyšnú žalovanú sumu s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatneného nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj dostatočne a v súlade s ust. odôvodnil, keď sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých ho založil, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, pričom všetky svoje závery aj riadne a pochopiteľne zdôvodnil. Napadnutý rozsudok je správny a aj spravodlivý. S jeho odôvodnením súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (ust. ). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovanej.

14. Napokon, v konaní predsa nebolo sporné a žalovaná v odvolaní ani nespochybňuje, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ, podnikateľ a dodávateľ a žalovaná ako dlžník, fyzická osoba a spotrebiteľ, uzatvorili dňa 21.03.2015 písomnú spotrebiteľskú zmluvu o poskytnutí pôžičky, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej finančnú čiastku 4.000 eur, ktorú sa žalovaná zaviazala splatiť spolu s fixným úrokom 25 % ročne pravidelnými 60-timi mesačnými splátkami v sume 111,66 eur (resp. 119,36 eur spolu s poistením, ktoré si dohodla) splatnými vždy k 20-temu dňu v mesiaci počnúc dňom 20.04.2015 (splatnosť prvej splátky) s konečným termínom splatnosti marec 2020, že žalovaná sa zaviazala sa zaplatiť celkovú sumu 6.699,60 eur, a že RPMN mala hodnotu 25 % a priemerná RPMN hodnotu 18,34 %. Rovnako nebolo sporné, žalovaná to počas konania ani nespochybnila a v odvolaní nenamietala, že veriteľovi uhradila len sumu 2.029,12 eur a následne 11 eur po podaní žaloby. Sporná nebola ani žalobcom riadne preukázaná skutočnosť, že veriteľ doručil žalovanej dňa 08.11.2016 predžalobnú upomienku zo dňa 26.11.2016, ktorou ju vyzval na zaplatenie neuhradených splátok a upozornil na možnosť zosplatnenia celej poskytnutej pôžičky, ak splátku splatnú v mesiaci 9/2016 bezodkladne neuhradí, že žalovaná žiadne ďalšie splátky neuhradila, a že veriteľ následne dňa 19.01.2017 úver zosplatnil, o čom žalovanú informoval listom zo dňa 24.01.2017. Ak potom za takéhoto preukázaného a nesporného skutkového stavu súd prvej inštancie po aplikovaní správnych právnych predpisov prijal vyššie uvedený právny záver, že žalovaná je povinná žalobcovi (na ktorého bola pohľadávka veriteľa preukázane postúpená) zaplatiť žalovanú sumu spolu s úrokom z omeškania, po zohľadnení čiastočného späťvzatia a následného zastavenia konania v časti o zaplatenie 11 eur, ktoré žalovaná plnila po podaní žaloby na súd, je jeho rozhodnutie správne a odvolací súd s ním súhlasí. Na odvolacie námietky žalovanej a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza nasledovné.

15. Ak žalovaná v odvolaní namietala, že veriteľ stanovil v zmluve celkovú čiastku, ktorú musela ako dlžník zaplatiť, sumou 6.699,60 eur, ale súčin mesačnej splátky 119,36 eur a celkového počtu splátok 60 predstavuje sumu 7.161,60 eur, a že teda v zmluve bola celková čiastka, ktorú mala zaplatiť, stanovená nesprávne (čo by malo mať podľa jej argumentácie počas konania pred súdom prvej inštancie za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru), odvolací súd s týmto jej argumentom nesúhlasí a považuje ho za účelový a vytrhnutý z kontextu celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovanej bola poskytnutá suma pôžičky resp. úveru vo výške 4.000 eur, ktorú bola podľa zmluvy povinná splatiť spolu s úrokom 25 % ročne 60-timi mesačnými splátkami vo výške splátky 111,66 eur, a teda celková čiastka, ktorú bola povinná veriteľovi zaplatiť, predstavuje 6.699,60 eur, tak ako je aj správne uvedené v čl. V. zmluvy. Výška splátky 119,36 eur, ktorú žalovaná vynásobila 60-timi s

výsledkom 7.161,60 eur, obsahuje jednak splátku úveru vo výške 111,66 eur, ako i nepovinné, avšak stranami dohodnuté poistenie v mesačnej výške 7,70 eur, čo predstavuje spolu 119,36 eur. Niet totiž žiadnych pochybností o tom, že žalovaná si priamo v zmluve zvolila nepovinné poistenie schopnosti splácať splátky pôžičky, a to konkrétne komplexný súbor poistenia (v čl. IV. zmluvy), pri ktorom je podľa zmluvy výška poistného za každé poistné obdobie 6,9 % z dojednanej výšky pravidelnej mesačnej splátky podľa zmluvy, v našom prípade 7,70 eur, čo je aj v čl. V. zmluvy riadne uvedené. Skutočnosť, že poistné je splatné súčasne so splátkou úveru, je zrejmá z prehlásenia k zvolenému súboru poistenia pripojenému k čl. IV. zmluvy. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaná si zamieňa splátku úveru vo výške 111,66 eur so splátkou úveru spolu s dobrovoľným poistením vo výške 119,36 eur a nesprávne tvrdí, že jej mesačná splátka úveru bola 119,36 eur (hoci táto suma predstavovala splátku úveru vo výške 111,66 eur a poistenie vo výške 7,70 eur splatné spolu so splátkou úveru), z čoho potom odvodila aj nesprávny záver o tom, že celková čiastka, ktorú mala zaplatiť, je v zmluve stanovená nesprávne vo výške 6.699,60 eur a správne má byť 7.161,60 eur. Odvolací súd zdôrazňuje, že všetky tieto ním vyššie uvedené skutočnosti vyplývajú zo samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a preto vyhodnotil túto odvolaciu námietku žalovanej za nedôvodnú. Ak súd prvej inštancie neprihliadol na nesprávne matematické výpočty žalovanej a prijal záver, že v zmluve je celková čiastka, ktorú bola žalovaná povinná zaplatiť, riadne stanovená vo výške 6.699,60 eur, je jeho rozhodnutie správne, keďže je založené na správne zistenom skutkovom stave a správnom právnom posúdení veci.

16. Ani odvolacia námietka žalovanej, ktorou tvrdila, že právny predchodca žalobcu nepostupoval pri skúmaní jej bonity s odbornou starostlivosťou, nie je dôvodná, pretože právny predchodca žalobcu postupoval v súlade s ust. a (posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver) v znení účinnom do 31.03.2015, podľa ktorého „je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok ustanovených osobitným zákonom“. Právny predchodca žalobcu predsa od žalovanej požadoval predloženie dokladov (občianskeho preukazu a vodičského preukazu) a žiadal o vyplnenie a aj preukázanie dôležitých údajov. Sama žalovaná v žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru uviedla, že je slobodná, býva u rodičov, žiadne osoby nevyživuje, je zamestnaná na dobu neurčitú s priemerným mesačným netto príjmom 790 eur, o čom predložila dôkaz výplatnými páskami, uviedla, že nemá zrážky zo mzdy, a že má mesačné finančné náklady 284 eur (počas konania zase tvrdila, ale ničím nepreukázala mesačné finančné náklady súvisiace s inými úvermi v celkovej výške 235,34 eur) a iné mesačné výdavky 30 eur. Ak jej právny predchodca žalobcu za takéhoto stavu zohľadniac riziko úver poskytol a súd prvej inštancie vyhodnotil, že bola schopná aj pri ňou tvrdených, ale nepreukázaných iných záväzkoch úver splácať, odvolací súd žiadne pochybenie právneho predchodcu žalobcu pri poskytnutí úveru ani súdu prvej inštancie pri hodnotení dôkazov nezistil. V tejto súvislosti pripomína, že žalovaná ani počas konania pred súdom prvej inštancie ani v odvolaní predsa netvrdila, že nebola v čase uzavretia zmluvy s právnym predchodcom žalobcu bonitná. Ak aj skutočne mala, čo však žiadnym dôkazom nepreukázala, záväzky z iných úverov vo výške 235,34 eur mesačne, odvolací súd zastáva rovnaký názor ako súd prvej inštancie, že bola pri ňou deklarovaných a právnemu predchodcovi žalobcu preukázaných príjmoch a výdavkoch bez problémov schopná poskytnutý úver splácať.

17. Žalovaná ďalej v odvolaní zjednodušene povedané tvrdila, že v zmluve bol dohodnutý úžerný úrok v ročnej úrokovej sadzbe 25 %, a preto je tento právny úkon podľa ust. § 39a Obč. zák. neplatný a nárok žalobcu premlčaný uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorú počítala od uzavretia (neplatnej) zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti namietala, že súd prvej inštancie neposudzoval jej námietku premlčania vo svetle týchto jej tvrdení, že sa nevyjadril k úrokovej sadzbe a jej súladu s dobrými mravmi, ale poukazoval na to, že bola riadne oboznámená s výškou RPMN aj s výškou priemernej RPMN a slobodne sa rozhodla zmluvu uzavrieť. Odvolací súd vyhodnotil tieto odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné. Ustálil, že jej celá argumentácia sa odvíja od tvrdenia, že v zmluve dohodnutý ročný úrok vo výške 25 % je v rozpore s dobrými mravmi a predstavuje úžeru podľa ust. § 39a Obč. zák, ktoré stanovuje, že „je neplatný právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá

sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere“. S týmto tvrdením žalovanej však nemožno súhlasiť. V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere strany uzavreli dňa 21.03.2015, a preto na ňu dopadá ust. § 53 ods. 6 Obč. zák. účinného v čase jej uzavretia (do 31.03.2015) v znení „ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis“, z ktorého je zrejmé, že zákonodarca právnymi predpismi sám stanovuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty, ktorú možno od spotrebiteľa požadovať, a zároveň priamo v ust. Obč. zák. vo vyššie uvedenom znení zakazuje požadovanie odplaty vyššej ako ním stanovenej. Predpis, na ktorý ust. Obč. zák. odkazuje, je nariadenie vlády SR (v znení nar. vl. SR č. ). V znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda k 21.03.2015, toto nariadenie v ust. (veta prvá) stanovuje, že „odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov“ a ods. 4 určuje, že „na účely stanovenia najvyššej prípustnej výšky odplaty podľa <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1995/87/20150101.html> sa použije priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov zverejnená podľa osobitného predpisu, naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy“. Na posudzovanú vec dopadá ust. , podľa ktorého „odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/87/20150101.html> pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety“. V zmysle ust. „sa najvyššia prípustná výška odplaty posudzuje podľa pravidiel uvedených v odsekoch 1 až 3 ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi“.

18. V posudzovanej veci tvoril odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov žalovanej výlučne dohodnutý úrok vo výške 25 %. Zmluva bola uzavretá dňa 21.03.2015. Podľa Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2014 so stavom ku dňu 31.12.2014 (zverejnené naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu zmluvy) bola priemerná hodnota RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk pri spotrebiteľskom úvere so zmluvnou splatnosťou nad jeden rok do päť rokov vrátane 13,95 %. Tieto údaje sú voľne dostupné na internete a odvolací súd ich zistil na internetovej stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky, kde sú podľa zákona zverejnené. Dvojnásobok tejto priemernej RPMN predstavuje 27,9 % a niet žiadnych pochýb o tom, že žalovanej poskytnutý spotrebiteľský úver s RPMN 25 % tento dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN bánk a pobočiek zahraničných bánk, ktorý predstavuje zároveň najvyššiu prípustnú výšky odplaty, neprevyšuje. V posudzovanej veci bola teda výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru (ako už bolo uvedené vyššie, v súdenej veci je jediná odplata zmluvný úrok) v súlade s právnymi predpismi, a preto nemôže byť úžerou a ani v rozpore s dobrými mravmi. Aplikácia inštitútu dobrých mravov na právnymi predpismi stanovenú maximálne možnú odplatu za poskytnutie úveru, je totiž vylúčená. Je potom na mieste uzavrieť, že argumentácia žalovanej v odvolaní, vychádzajúca z premisy, že dohodnutý úrok 25 % ročne je úžerou, od ktorej odvodzovala aj neplatnosť právneho úkonu a začiatok plynutia premlčacej doby, je nesprávna a nemohla v odvolacom prieskume obstáť. Súd prvej inštancie posúdil námietku premlčania, vznesenú žalovanou, právne správne a dospel aj k správnemu záveru, že žaloba žalobcu bola podaná včas.

19. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné a nespôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalovanej, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Odvolací súd nemá o správnosti jeho záverov pochybnosti, keďže sú dostatočne odôvodnené a logické, založené na riadne vykonanom dokazovaní, správnom hodnotení dôkazov a správnom právnom posúdení veci. Odvolací súd pripomína, že do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej tvrdeniami a právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov, a obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní.

20. Po preskúmaní výroku o trovách konania dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak totiž súd prvej inštancie podľa ust. v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie a jeho rozhodnutiu nie je čo vytknúť. Napokon, žalovaná v odvolaní žiadne konkrétne námietky proti rozhodnutiu o trovách konania neuviedla, preto sa odvolací súd s odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku obmedzí len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v tejto časti.

21. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa ust. a potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. v spojení s a . Žalobcovi, plne úspešnému v odvolacom konaní, priznal voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).