Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-25-2016.pdf
PDF · 101.26 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/25/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Sone Zmekovej, v právnej veci žalobcu: M.. H. C., nar. X.X.XXXX, bytom S. XXXX/XX, C. proti žalovanej: V. C., nar. XX.X.XXXX, bytom O. nábrežie XXXX/XXA, G., o zaplatenie 3.300,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 14C/269/2014-38 zo dňa 17. júna 2015 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 14C/269/2014-75 zo dňa 7.12.2015, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 3.300,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne za obdobie od 1.1.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania titulom zaplateného súdneho poplatku za podanú žalobu. Žalobný návrh odôvodnil tým, že žalovanej dňa 22.6.2010 odovzdal sumu 3.300,- € ako zálohu na prípadné spoločné podnikanie, čo žalovaná potvrdila svojim podpisom na čestnom prehlásení zo dňa 22.10.2010. Tvrdil, že žalovaná si prevzatú hotovosť ponechala, podnikanie nezačala a peniaze mu nevrátila. Žalovanú viackrát kontaktoval, napísal predžalobnú výzvu zo dňa 18.5.2011, avšak bezúspešne. Pri jeho poslednom rozhovore s odporkyňou mu táto povedala, že pokiaľ si bude uplatňovať nárok súdnou cestou nič nedostane a nech počká, kým na neho príde rad. Uznal však, že mu žalovaná nejaké výnosy z podnikania zaplatila, neuhradila mu však poskytnutú istinu. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 657 Občianskeho zákonníka, § 153 ods. 1,2, § 101 ods. 1, § 120 ods. 1 OSP ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodne podaná. Poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 3.300,- € s príslušenstvom - úrokom z omeškania, pričom v priebehu súdneho konania uviedol, že takto uplatnený nárok odvodzuje od ústnej zmluvy o pôžičke s tým, že poskytnutú sumu 3.300,- euro sa žalovaná zaviazala žalovanému vrátiť do 18 mesiacov. Zároveň žalobca potvrdil, že žalovaná mu titulom úrokov uhradila sumu 1.000,- euro poskytnutú sumu však nevrátila. Podľa záverov súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že medzi stranami sporu existoval zmluvný vzťah založený zmluvou o pôžičke. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani tú skutočnosť, že žalovanej dňa 22.6.2010 skutočne poskytol finančnú hotovosť vo výške 3.300,-euro. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca existenciu zmluvy o pôžičke vyvodzoval z čestného prehlásenia - súhlasu zo dňa 22.6.2010, preto sa súd prvej inštancie zaoberal touto listinou a zistil, že posudzovaná listina trpí viacerými vadami, ktoré spochybňujú jej hodnovernosť a spôsobujú jej právnu neúčinnosť, dokonca túto listinu nie je možné považovať za platný právny úkon. Uviedol, že osoba dlžníka uvedená v čestnom prehlásení nie je totožná s osobou žalovanej, pretože v nej nie je správne uvedený dátum narodenia žalovanej . Z tejto listiny
tiež nie je zrejmé, v akej mene mala dlžníčka prevziať od žalobcu dňa 22.6.2010 finančnú hotovosť, ktorá skutočnosť tiež spôsobuje neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nejasnosť tohto právneho úkonu, keďže žalovaná prevzatie finančnej hotovosti vo výške 3.300,- eura dňa 22.6.2010 od žalobcu poprela a tiež poprela pravosť podpisu na čestnom prehlásení. Záverom konštatoval, že v záujme zachovania zásady rovnosti účastníkov konania súd nemohol nahradiť procesnú povinnosť žalobcu spočívajúcu v povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, pretože si náhradu trov tohto konania neuplatnila.
3. Proti tomuto rozsudku podal písomne v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd zrušil ( zmenil) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a rozhodol tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 3.300,- eur a 9% úroky z omeškania od 1.1.2013 do zaplatenia celej sumy. Žalobca v dôvodoch svojho odvolania uviedol, že žalovanej poskytol v období od 15.06.2010 do 10.09. 2010 štyri pôžičky z čoho vyplýva, že žalovaná počas troch mesiacov do neho vylákala sumu 12.800,- euro. Prvá pôžička bola uzatvorená dňa 16.06. 2010 vo výške 1.000,- euro, druhá pôžička bola uzatvorená dňa 22.06.2010 vo výške 3300,- euro, tretia pôžička bola uzatvorená dňa 27.08.2010 vo výške 5000,- euro a štvrtá pôžička vola uzatvorená dňa 10.09. 2010 vo výške 3.500,- euro. Uviedol, že žalovaná na súde tvrdila nepravdivé údaje ohľadne pôžičky , ktorú jej poskytol vo výške 3500,- euro a túto sumu spájala s pôžičkou zo dňa 22.06.2010. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevyporiadal s tvrdením žalovanej , ktorá pripustila, že pri druhej pôžičke, ktorá je predmetom tohto sporu mohla vystupovať ako ručiteľka , pričom pôžička mala vzniknúť medzi žalobcom a pánom S.. Týmto žalovaná nepriamo priznala existenciu druhej pôžičky vo výške 3300,- euro, ktorú bola povinná ako ručiteľ vrátiť ak povinný neplní. Tvrdil, že S. by nikdy nepožičal , nebyť osobného vzťahu so žalovanou . K čestnému prehláseniu zo dňa 22.06.2010 uviedol, že medzi stranami sporu zmluvný vzťah - zmluva o pôžičke presne vymedzený zákonom uzatvorený nebol. Čestné prehlásenie slúžilo na potvrdenie prevzatia peňazí. Nesprávny dátum narodenia žalovanej mu žalovaná uviedla omylom alebo úmyselne, pretože občiansky preukaz od nej nežiadal. Výška pôžičky bola vpisovaná dodatočne podľa výšky aktuálne požičaných peňazí, pričom v roku 2010 platila v SR mena euro. Vytýkal súd prvej inštancie aj to, že nenariadil vykonanie expertízy podpisu žalovanej na druhej pôžičke. Bránil sa tým, že žiada iba vrátenie poskytnutého plnenia, doteraz vysúdené peniaze sa zakladajú na pravde žalobcu, sú potvrdené uznaním dlhu. Nikdy nežiadal nič navyše. Žalobca uviedol, že nevie odkiaľ berie žalovaná 100% navyšovanie, to ona žiadala stále nové pôžičky bez ručenia, bez krytia, tak sa dohadovali adekvátne podmienky. 4. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že voči žalobcovi má svoje záväzky splnené. Zostatok jej strhávajú zo starobného dôchodku, ostatné dve pôžičky, ktoré mal p. S. podľa vedomia žalovanej sú uhradené, len 100% úroky, ktoré sú úžera mu nebol ochotný uhradiť, preto nikdy nevydal nikomu doklad o platbe o prevzatí financií.
5. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie. V dôvodoch uviedol, že žalobca v tlačive pre dokladovanie pomerov účastníka konania žiadajúceho priznanie oslobodenia od súdneho poplatku za odvolanie deklaroval, že je momentálne nezamestnaný, nemá žiaden príjem a od 1.4.2015 je evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Momentálne žije z príjmu svojej manželky, ktorý mesačne predstavuje sumu 500,- euro Napriek tomu však v tlačive taktiež uviedol, že jeho celkové mesačné výdavky, ktoré uhrádza sú v sume cca. 1300,- euro, teda mesačné výdavky žalovaného prevyšujú jeho mesačný príjem (500 - 1.300). Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca pravdivo nepreukázal svoje skutočné pomery, keďže jeho tvrdenia nemožno vyhodnotiť ako pravdivé. Je totiž nereálne, aby zo sumy príjmu uhrádzal výdavky tak, ako uviedol v predloženom tlačive. Vyjadril podozrenie , žalobca v úmysle, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, v tlačive tieto údaje uviedol v skresľujúcej podobe. Úlohou žalobcu bolo pravdivo a hodnoverne preukázať svoje reálne osobné, zárobkové a majetkové pomery, čo podľa názoru súdu navrhovateľ neučinil. Preskúmaním osobných, majetkových a zárobkových pomerov žalobcu prihliadnuc na výšku súdneho poplatku za odvolanie v tejto veci (198,-€) súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu takých pomerov (majetkových, zárobkových, sociálnych), ktoré odôvodňujú čo i len čiastočné priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov. Zo skutočností uvádzaných vo vyplnenom tlačive vyplýva, že príjmy žalobcu nepostačujú ani na úhradu jeho deklarovaných mesačných nákladov bez výdavkov, ktorých vynaloženie je nevyhnutné (náklady na zakúpenie potravín, základných hygienických potrieb a pod.), z toho dôvodu sa súdu javia tieto príjmy a životné náklady v pomere k nim ako neprimerané. Záverom uviedol, že nie je povinnosťou súdu vyhľadávať dôkazy na podporu tvrdení žalobcu.
6. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že súd prvej inštancie veľmi zvláštnym spôsobom pristúpil k hodnoteniu príjmových a majetkových pomerov žalobcu. Žalobca uviedol, že jeho pôžičky od bánk a nebankových subjektov reálne existujú. Takisto existujú aj opodstatnené výdavky na pomernú časť réžií a liekov žalobcu. Taktiež je pravdou aj to, že žalobcova manželka nedokáže zo svojich príjmov zabezpečiť pre žalobcu viac prostriedkov. Pokiaľ ide o žalobcove povinnosti voči finančným inštitúciám uviedol, že reálne dlhuje, ale nedokáže dlhy už 20 mesiacov splácať. Žalobcove dlhy vznikli ako dôsledok doteraz nevymožených pohľadávok.
7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne a odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 8. Súd prvej inštancie aplikoval v tejto veci ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktorý však bol dňom 1. júla 2016 zrušený Civilným sporovým poriadkom . Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vydal dňa 07.06.2015 , t. j. ešte za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, ktorým bol Občiansky súdny poriadok. Odvolací súd rozhodujúc vo veci už v čase účinnosti Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Keďže odvolací súd dospel k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, ktoré súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol.
10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že podľa § 120 ods. 1 OSP ( účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie ) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Po prejedaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa dôsledne riadil vyššie citovaným zákonným ustanovením, keď vychádzal z toho, že dôkazná povinnosť preukázať svoje tvrdenia zaťažovala žalobcu. Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno tak, ako mu to ukladalo ust. § 120 ods. 1 OSP a to z toho dôvodu, že v konaní dostatočným spôsobom nesplnil povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností a tiež povinnosť navrhnúť právne relevantné dôkazy. Aby súd mohol rozhodnúť vo veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav a tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže strana sporu plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, a aj pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky právne relevantné tvrdenia, či už sú uvedené v žalobnom návrhu, vo vyjadrení žalovaného, alebo v priebehu konania. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Dôkazná núdza je situácia, v ktorej sa dopad (neúspech v konaní) pričíta tej strane sporu, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. 11.V prejednávanej veci je treba nesplnene dôkaznej povinnosti žalobcu predovšetkým vidieť v tom, že žalobca nesplnil svoju povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a v tejto súvislosti nesplnil svoju povinnosť označiť právne relevantné dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, a to vo vzťahu k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke so žalovanou a k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky. Túto povinnosť žalobca nesplnil v dostatočnom rozsahu v písomne podanej žalobe, ktorá je veľmi stručná a absentujú v nej rozhodujúce skutočnosti, ktoré by nasvedčovali dôvodnosti uplatneného nároku. Predovšetkým zo
žaloby nie je zrejmý obsah dohody strán sporu ohľadne spoločného podnikania, ani kedy a za akých podmienok mala žalovaná poskytnutú zálohu žalobcovi vrátiť, a na akých výnosoch sa pri poskytnutí zálohy dohodli. K žalobnému návrhu žalobca pripojil iba čestné prehlásenie- súhlas zo dňa 22.06.2010 a predžalobnú výzvu zo dňa 09.05.2012 . V rozpore s obsahom podanej žaloby žalobca na pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie dňa 17.06.2015 okrem iného tvrdil, že so žalovanou uzatvorili ústnu dohodu o pôžičke a tento zmluvný vzťah mal trvať 18 mesiacov a potom malo dôjsť k jeho prehodnoteniu. Tvrdil, že odovzdanie peňazí vie preukázať iba čestným vyhlásením . Čo sa týka úrokov tieto boli podľa jeho tvrdenia dohodnuté len ústnou formou. Za situácie, že žalovaná vo svojej výpovedi na pojednávaní poprela nielen existenciu ústnej dohody o pôžičke ale aj prevzatie žalovanej istiny 3300,- euro a tiež tvrdila, že podpis na čestnom prehlásení nie je jej podpisom bolo povinnosťou žalobcu navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čo sa nestalo. Z obsahu zápisnice o pojednávaní konanom dňa 17. 06. 2015 vyplýva, že súd prvej inštancie strany sporu podľa § 120 ods. 4 OSP poučil a žalobca ďalšie dôkazy nenavrhol. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie poučil strany sporu podľa § 120 ods. 4 OSP aj písomnom v predvolaní na pojednávanie. Možno teda prijať záver , že súd prvej inštancie si v tomto smere svoju poučovaciu povinnosť riadne splnil. Súd prvej inštancie sa zaoberal dôkazmi, ktoré v tejto veci žalobca označil a z obsahu odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, že čestné prehlásenie -súhlas zo dňa 22.06.2010 vyhodnotil ako listinný dôkaz, ktorý trpí vadami, ktoré spochybňujú jeho hodnovernosť a spôsobujú právnu neúčinnosť. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti veriteľ môže preukazovať odovzdanie poskytnutej finančnej čiastky písomným prehlásením dlžníka, že dohodnutá suma mu bola odovzdaná. Dlžníka potom zaťažuje dôkazná povinnosť preukázať kedy a akú sumu veriteľovi vrátil. V tejto veci rozhodujúcim je však tá skutočnosť, že žalovaná poprela existenciu ústnej zmluvy o pôžičke , poprela aj prevzatie sumy 3300,- eura dňa 22.06 2010 a namietla pravosť jej podpisu na písomnom čestnom prehlásení. Žalobca v tomto smere nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, pričom je treba dať za pravdu súdu prvej inštancie a to najmä s ohľadom na výpoveď žalobcu na pojednávaní, že čestné prehlásenie zo dňa 22.06.2010 nie je možné bez ďalšieho považovať za hodnoverný doklad. Uvedené čestné prehlásenie totiž obsahovalo iné skutočnosti než, na akých sa mali podľa tvrdenia žalobcu strany sporu ústnou formou dohodnúť. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd prvého stupňa nevykonal expertízu podpisu žalovanej odvolací súd uvádza, že potom, že žalovaná uviedla, že podpis na čestnom prehlásení nie je jej podpisom, a so žalobcom žiadnu ani ústnu dohodu o pôžičke neuzatvorila žalobca vykonanie takéhoto dôkazu nenavrhol a nenavrhol ani žiaden iný dôkaz na preukázanie tvrdenia že medzi ním a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a k reálnemu odovzdaniu žalovanej sumy. K ďalším dôvodom odvolania s ohľadom na tvrdenia žalobcu, že so žalovanou uzatvoril spolu štyri zmluvy o pôžičke a pravosť svojho podpisu žalovaná nenamietala ako aj k námietky, že súd nevykonal dokazovanie ohľadom tvrdenia žalovanej , že pri druhej pôžičke mohla vystupovať ako ručiteľka pána S. odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 205a ods. 1 písm. c/ a d/ OSP ( účinného v čase odvolacieho konania) skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. V tejto veci však o takýto prípad nejde, pretože žalobca bol podľa § 120 ods. 4 OSP riadne poučený a všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré predložil v odvolacom konaní mohol označiť a predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd týmito skutočnosťami nezaoberal, pretože právna úprava účinná v čase podania odvolania ( § 205a OSP) ako aj ust. § 366 CSP účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu umožňuje použiť prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvej inštancie v odvolacom konaní len za splnenia striktne uvedených podmienok ( § 366 písm. a/ až d/ CSP), ktoré podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci splnené neboli. Z uvedených dôvodov je možné prijať záver, že žalobca v tomto konaní neuniesol dôkazné bremeno, pretože sa mu nepodarilo preukázať, že medzi ním a žalovanou došlo dňa 22.06.2010 k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a k odovzdaniu sumy 3300,- euro. Rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu zamietol, preto odvolací súd ako vo výroku vecne správne potvrdil ( §387 ods. 1 CSP).
12. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože jej v súvislosti s týmto konaním žiadne trovy nevznikli.
13. Ako je už vyššie uvedené predmetom odvolacieho konania bolo v tejto veci aj odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 14C/269/2014-75 zo dňa 7.12.2015, ktorým súd žalobcovi nepriznal oslobodenie do súdneho poplatku.
14. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len "CSP") preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správne potvrdiť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením tohto rozhodnutia, preto nebude opakovať dôvody uvádzané súdom prvého stupňa v napadnutom uznesení ( § 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že jedným z druhov trov konania, ktoré musí znášať účastník, sú poplatky. Súd však môže na návrh účastníka priznať oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré je viazané na jeho osobu. Pri rozhodovaní o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov sa musí dôsledne dbať na preukázanie oboch podmienok, ktoré vyžaduje zákon. Pomery účastníka sa pritom chápu ako spoločensko-ekonomické podmienky, v ktorých žije, jeho majetkové, zárobkové možnosti, počet osôb, ktoré je poplatník povinný podľa zákona vyživovať, jeho oprávnené potreby, teda bývanie, strava, uspokojovanie bežných kultúrnych a iných hmotných potrieb. Tieto okolnosti musí tvrdiť a preukázať ten, kto o oslobodenie od súdnych poplatkov žiada. Celkové zhodnotenie všetkých pomerov účastníka konania sa má premietnuť do záveru, či účastník je so zreteľom na jeho pomery schopný zaplatiť súdne poplatky a uhrádzať trovy spojené s konaním. 15. Dôvody, ktoré by mohol súd pri rozhodovaní o oslobodení súdnych poplatkov zohľadniť musí účastník , ktorý podal žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov nielen tvrdiť ale aj vhodným spôsobom preukázať . Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal , že jeho pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Správne súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca hodnoverným spôsobom neozrejmil súdu, z akých prostriedkov kryje svoje nevyhnutné životné náklady, keďže podľa jeho tvrdenia on žiadny príjem nemá a prijem jeho manželky predstavuje sumu 500,- euro mesačne. Žalobca neuviedol, na aký účel si vzal 5 úverov z bánk a 4 úvery z nebanských spoločností v celkovej sume 45.700 euro, a na aký účel tieto finančné prostriedky použil, pričom iba mesačné splátky za všetky tieto úvery predstavujú sumu 1180,- euro . Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalobca poskytoval finančné prostriedky okrem žalovanej aj ďalším fyzickým osobám a to v rôznych výškach , pričom uviedol iba tie osoby, ktoré mu finančné prostriedky nevrátili a to L. N. mu dlhuje 1700,- euro V. S. 10300,- euro, V. Y. 8000,- euro. V žalobnom návrhu žalobca uviedol, že žalovaná mu nejaké „výnosy“ z neurčitého podnikania vyplácala. Z ohľadom na tieto tvrdenia je možné sa dôvodne domnievať, že aj iné osoby, ktorým žalobca poskytol finančné prostriedky mu takéto výnosy platili. Je totiž ťažko možno predpokladať, že žalobca požičiavanie rôznych pomerne vysokých finančných čiastok poskytoval bezodplatne. Takáto činnosť žalobcu potom vyvoláva pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalobcu vo vzťahu k jeho majetkovým pomerom. Aj na základe týchto zistení potom súd prvého stupňa správne konštatoval, že žalobca nepravdivo preukázal svoje skutočné pomery , preto odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).