Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Co/145/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsednícky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobkyne E. B., nar. X.XX.XXXX, bytom E. XXX, občianka SR, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Igor Šafranko, advokát, ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, p r o t i žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 20C/352/2015-37 zo dňa 21.03.2016 takto jednohlasne

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku I., II. a IV.

II. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalobkyni sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Predmet konania

1) Predmetom konania je určenie, zmluvnej podmienky v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 17.9.2014 uvedená v bode 2, administratívne náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 32 Eur („administratívny poplatok“) za neprijateľnú. a vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške špecifikovanej v žalobe. Obsah napadnutého rozhodnutia

2) Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 62 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 62 eur od 18.9.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, určil, že zmluvná podmienka v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 17.9.2014 uvedená v bode 2, administratívne náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 32 Eur („administratívny poplatok“) je neprijateľná, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 318,52 eur (trovy právneho zastúpenia) na účet právneho zástupcu žalobkyne, JUDr. Igora Šafranka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

3) Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami §§ 3 ods. 1, 39, 52 ods. 1 až 4, 53 ods. 1 až 5, 53a ods. 1, 54 ods. 1 a 2, 153 ods. 1 a 4, 451, 454 a 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, §§ 4 ods. 8, 8 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, §§ 9 ods. 1 a 2, 11 ods. 1 zákona č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľským zmluvách.

4) Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že strany sporu uzavreli dňa 17.9.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX vo výške 310 eur na základe ktorej sa žalobkyňa sa zaviazala žalovanému vrátiť úrok vo výške 30 eur a administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administráciou vo výške 32 eur a to všetko do 17.9.2015 spolu s Dohodou o plnení v splátkach k vyššie uvedenej zmluve, podľa ktorej sa žalovaná zaviazala dlžnú sumu uhradiť v 6 mesačných splátkach po 27 eur, s tým, že výška RPMN bola 481,83%. Podľa splátkového kalendára žalobkyňa zaplatila žalovanému celkovo sumu 162 eur. Súd prvej inštancie mal preukázaný naliehavý právny záujem žalobkyne ako spotrebiteľa na určení neprijateľnej zmluvnej podmienky, a to bez toho, aby žalobkyňa musela tento naliehavý právny záujem na určení osobitným spôsobom preukazovať, pretože tento vyplýva priamo z citovaného § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie vyhodnotil administratívny poplatok uvedený v bode 2 zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to vo výške 32 eur za administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou ako neplatný pre obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Obchádzanie zákona videl súd prvej inštancie v tom, že dojednaním tak vysokého administratívneho poplatku, prevyšujúceho úrok, nie je ničím iným ako snahou obísť ustanovenia o tom, že výška úrokov pri úvere nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a zároveň mal spôsobiť neúmerne navyšovanie úveru. Výška poplatku 32% značne prevyšuje náklady, ktoré má žalovaný s vypracovaním a uzatvorením zmluvy, a preto je takýto poplatok neprimeraný a aj z tohto dôvodu sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ďalej súd prvej inštancie považoval konanie ktorým podmieňoval uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretím dohody o plnení v splátkach, ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, a nekalú obchodnú praktiku. Zistil, že dohoda o plnení v splátkach neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, preto podľa zákona o spotrebiteľských úveroch sa úver pokladá za bezúročný a bez poplatkov, úrok vo výške 30% dohodnutý v zmluve o spotrebiteľskom úvere je v rozpore s dobrými mravmi, preto v tejto časti je zmluva v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, a aj to že zmluva obsahuje nesprávnu výšku RPMN v neprospech spotrebiteľa, čo spôsobuje, že sa úver pokladá za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na uvedené, keďže úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 17.9.2014 je bezúročný a bez poplatkov a žalobkyňa z poskytnutého úveru 100 eur uhradila sumu 162 eur, žalovaný sa na jej úkor obohatil o sumu 62 eur a preto je povinný bezdôvodné obohatenie vydať. Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 62 eur spolu so zákonným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 18.09.2015 až do zaplatenia, keď vychádzal z ust. § 563 Občianskeho zákonníka a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

5) O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení do 30.06.2016, keď čiastočne neúspešnej žalobkyni (prevyšujúci úrok z omeškania) plnú náhradu trov konania vo výške vo výške 318,52 eur.

Obsah odvolania

6) Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný. Namietal, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím žalovanému odňal možnosť konať pred súdom. Vo vzťahu k zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol, že podľa tejto zmluvy žalobkyňa vzala na vedomie, že výška RPMN sa vypočíta v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru a preto pri jeden splátke činí 30 %. Dohoda o plnení v splátkach, tak ako si to žalobca požiadal - pri splnení úveru v 6 splátkach zodpovedá RPMN v hodnote 481,83 %. Mal za to, že nemožno hovoriť o absencii údajov, keďže počet splátok bol dohodnutý na 6, vo výške 27 Eur, a to k 27 kalendárnemu dňu v mesiaci počnúc dňom 27.10.2014 do 17.09.2015. Tieto náležitosti sú obsahom dohody o plnení v splátkach, ktorá prináleží k zmluve o úvere a s ktorou bol dlžník osobitne oboznámený, nakoľko bol s nim individuálne jej obsah dohodnutý. Bol toho názoru, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri používaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie, ktoré je dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, ale nie je spojené s užívaním a vrátením peňažných prostriedkov a úrok nie je ani vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po poskytnutí peňažných prostriedkov. V zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 17.09.2014 je odplata pri poskytovaní peňažných prostriedkov vo výške 32 eur, čo predstavuje RPMN vo výške

32 %. V zmluve o úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania tejto zmluvy je 16,49 %. Výška odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov je v súlade s Nariadením vlády 87/1995 Z.z. a neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN, ako aj uvedenie priemernej ročnej RPMN. Vo vzťahu ku poplatku za náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou uviedol, že žalobkyňa znáša v tomto smere bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia peňažných prostriedkov išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Je zrejme, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nie len pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. Poplatok nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne - vyššie oproti bankám. Samotná výška príslušného poplatku dlžníkovi vyhovovala, keďže nič proti jeho výške nenamietala, zmluvu o úvere uzatvorila a peňažne prostriedky od žalovaného prevzala. Výška príslušného poplatku bola v zmluve dostatočne jasne uvedená, výrazne napísaná, pri sume poskytnutého úveru, teda dlžník musel vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia a mal okamžite pri podpisovaní zmluvy vedomosť, aká je cena tovaru. V prípade ak by súd posúdil zmluvu nesprávne ako spotrebiteľskú, žalovaný poukazuje na stranu 20 dôvodovej správy zákona o spotrebiteľských úverov, kde sa jase uvádza modelový príklad výpočtu sankcii v spotrebiteľskej zmluve, ktorá jasne počíta s existenciou 1 % -ého poplatku za spracovanie zmluvy. Dôvodová sprava však ešte ide ďalej, keď úrok a poplatok za spracovanie zmluvy označuje za odplatu za spracovanie úveru. Môže teda isť o cenu plnenia, ktorá nemôže byť neprijateľnou podmienkou v zmysle Občianskeho zákonníka. Dodal, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu žalobcu zamieta pripadne aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Hodnotenie odvolacieho súdu.

7) Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p“) v zmysle pravidiel uvedených v § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p, bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a jeho návrh na prerušenie konania nie sú dôvodne.

8) Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza.

9) Žalovaný tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10) Ako vyplýva z obsahu spisového materiálu strany sporu dňa 17.09.2014 uzavreli formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníčke bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 100 Eur s dohodnutou úrokovou sadzbou 30 % ročne, čo činí 32 Eur a s administratívnym poplatkom vo výške 32 Eur.

11) Je nepochybné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi stranami sporu dňa 17.09.2014, je spotrebiteľskou zmluvou, keďže žalovaný vystupoval v postavaní dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa ako spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V samostatnej zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedené, že ju účastníci uzavreli podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Z uvedeného je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia, ktoré sa týkajú spotrebiteľských zmlúv, upravené jednak v Občianskom zákonníku, jednak v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.

12) Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa, podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa, aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

13) Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.2.2014 vo veci sp. zn. C-470/2012, bod 41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „Možnosť súdu skúmať nekalosť zmluvnej podmienky aj bez návrhu, predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 Smernice 93/13, teda zabraňuje tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v čl. 7 tejto Smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odrádzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi, zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21.11.2012, Kofidis, C-473/00 Zb. a Monta ca Claro C-168/05 Zb.)“

14) Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit. ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“

15) Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom, v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

16) Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že spotrebiteľ by mal platiť administratívny poplatok len za dodané skutočné plnenie. Preto musí byť predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej výške. Ak tieto atribúty nie sú splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú podmienku v zmluve v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

17) Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi stranami sporu, ani zo všeobecných obchodných podmienok nevyplýva za čo vlastne žalobkyňa ako spotrebiteľka platí poplatok, čím absentuje požiadavka jeho určitosti. V konaní absentuje dôkaz, že žalobkyňa ako spotrebiteľ bola s jeho podstatou oboznámená, poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčité náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalobkyňa ako spotrebiteľ tak platí za niečo, čo po materiálnej stránke jej vôbec nebolo dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (takzvaná teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Pri spotrebiteľských úveroch je pritom nevyhnutné, aby dohodnutými poplatkami sa platilo za skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 18Co/109/2011 z 21.11.2011)

18) Poplatok je taktiež neúmerne vysoký, a to vzhľadom k nákladom na vypracovanie, uzavretie zmluvy o úvere a na tzv. všetku administratívnu činnosť. Dojednanie o administratívnom poplatku je vágnym ustanovením, ktoré vôbec nerešpektuje, o aké konkrétne administratívne činnosti ide, pričom výška poplatku 32 eur predstavuje 32 % zo sumy poskytnutého úveru a takto neúmerne vysoký poplatok je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka).

19) Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná, ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s ratio legis zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Súd prvej inštancie tak mohol takúto zmluvnú podmienku posudzovať ako neprijateľnú

zmluvnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka v spojení s § 153 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom v čase rozhodovania súdu.

20) Pokiaľ odvolateľ poukazuje na to, že cena plnenia nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou, odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Aziz C-415/11: „na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery -neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní.

21) Článok 3 ods. 3 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že príloha, na ktorú odkazuje toto ustanovenie, obsahuje len orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé.“

22) Rovnako tak rozsudok Súdneho dvora Európskeho súdu vo veci Caja de Ahorros C-484/08 cit: „Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne. 26. Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia takému výkladu článku 4 ods. 2 a článku 8 smernice 93/13, podľa ktorého členské štáty môžu prijať vnútroštátnu právnu úpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.“ S poukazom na uvedené nie je ani v tomto smere odvolacia námietka dôvodná.

23) Naliehavý právny záujem žalobkyne - spotrebiteľa na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vyplýva priamo zo zákona (§ 53a Občianskeho zákonníka). Takýmto určením sa napĺňa cieľ Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Naliehavý právny záujem je daný aj z dôvodu právnej istoty v otázke skutočnej výšky dlhu. Preto ho spotrebiteľ nemusí preukazovať.

24) Z uvedeného vyplýva, že tak z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky upravenej v bode 2 úverovej zmluvy, administratívne náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou, ako aj pre rozpor z dobrými mravmi je predmetný poplatok v celosti neakceptovateľný, absolútne neplatný a predstavuje bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, tak ako to konštatuje správne aj súd prvej inštancie.

25) Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 17.09.2014 ani dohoda o plnení v splátkach zo dňa 17.09.2014, ktorá bola podľa tvrdenia žalovaného neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere takéto uvedenie výšky, počtu a termínov splátok istiny a úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia neobsahuje. Dohoda o plnení splátkach obsahuje len údaj ohľadne 6 pravidelných mesačných splátkach vo výške 27 eur vždy k 27.dňu v mesiaci počnúc 27.10.2014. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere ani dohoda o plnení splátkach neobsahuje povinne údaje podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 zákona o spotrebiteľských úveroch a to výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie v ktorom sa mali splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru je zmluvu v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkovú. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo

- právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Tieto informácie sú významné pre spotrebiteľa najmä pokiaľ ide o jeho možnosť hodnotiť na základe predloženého splátkového kalendára, ekonomickosť poskytnutého úveru, posúdenie či požadovaný úrok za úver je pre neho vhodný, prijateľný, resp. aby spotrebiteľ bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej navrhovateľom za poskytnutý úver.

(pozri rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.09.2014, sp.zn. 9Co/755/2014, rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 22.10.2014 sp.zn. 24Co/228/2014 a tiež uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 05.06.2013 č.k. II ÚS 329/2013.

26) Odvolací súd zdôrazňuje tú skutočnosť, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov uvedené vo formulárovej zmluve, ktorá nebola individuálne dojednaná, podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami je netolerovateľné za žiadnych okolností (7,86 % v septembri 2014 pre spotrebiteľské úvery pre domácnosti do 1 roka, č.l. 8 spisu) a preto správne postupoval súd prvej inštancie, ak považoval úrok uvedený v zmluve o úvere zo dňa 17.09.2014 vo výške 30 % ročne v rozpore s dobrými mravmi, a teda považoval úverovú zmluvu v tejto časti za neplatnú (pozri rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/71/2011 zo dňa 08.12.2011 a 3Co/151/2013 zo dňa 25.09.2013,rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009).

27) Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyhovel žalobe o bezdôvodnom obohatení, keď zistil, že žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 100 Eur a žalovaný prijal úhrady titulom splátok úveru v sume vyššej ako bola hodnota istiny poskytnutého úveru.

28) Záväzkový vzťah bezdôvodného obohatenia vznikne len ak sa naplnia všetky zákonom ustanovené predpoklady na jeho vznik (ak sa niekto „na úkor iného bezdôvodne obohatí“). Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Dôvod o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. Na vznik záväzkovo-právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje existencia zavinenia, ani existencia protiprávneho úkonu. Zákon vyžaduje len to, aby k bezdôvodnému obohateniu došlo v dôsledku právom uznávaných dôvodov.

29) Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaný v prospech žalobkyni titulom predmetného úveru vyplatil čiastku 100 Eur, pričom žalobkyňa v prospech žalovaného poukázala úhradu vo výške 162 eur. Za tejto situácie správne postupoval súd prvej inštancie, ak zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 62 eur predstavujúcej jeho bezdôvodné obohatenie v dôsledku plnenia bez právneho dôvodu podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka.

30) Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného vo vzťahu k odplate za poskytnutie úveru, argumentujúc tým, že nesie vyššie podnikateľské riziko a žalobkyňa nepreukázala, aká bola obvyklá odplata za úvery poskytované inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov, odvolací súd konštatuje, že aj keď sa žalovaný snaží odplatu za poskytnutý úver obhájiť podmienkami, resp. okolnosťami, za ktorých poskytuje úvery spotrebiteľom, odvolací súd konštatuje, že ani za situácie, že žalovaný poskytuje úvery za podmienky znášania podnikateľského rizika, ide o riziko vyplývajúce priamo zo základných znakov podnikania a zároveň žalovaný nemôže očakávať ochranu svojich nárokov, ktoré sú zjavne v rozpore so zákonom, a ktorý sa musí uplatňovať' a rešpektovať v rámci súkromnoprávnych vzťahov. Konanie žalovaného v rozpore so zákonom a na ťarchu žalobkyne nemôže mat' iný výsledok, než ten, že súd takéto právo neprizná.

31) Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené. Je potrebné uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základne právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po

výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).

32) Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia. Následnosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobkyne, ktorým sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky vyhovel. Náležite sa vysporiadal so súdnou judikatúrou týkajúcou sa preskúmavanej veci a rozhodnutie odôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne.

33) Keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok vo výroku I., II. a IV. ako vecne správny potvrdil.

34) O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní nebol úspešný žalovaný, preto mu nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Naopak fakticky plne úspešná bola žalobkyňa, ktorej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalobkyňa v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd preto v súlade s čl. 17 Základných princípov C.s.p zakotvujúcim procesnú ekonómiu a za použitia pomyselnej normy podľa čl. 4 ods. 2 Základných princípov C.s.p, podľa ktorej ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, môže súd rozhodnúť priamo tak, že náhradu trov odvolacieho konania neprizná, rozhodol tak, že žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

35) Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).