Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14CoKR-8-2016.pdf
PDF · 143.43 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoKR/8/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: JUDr. Vladimír Herich, PhD., so sídlom kancelárie O. XX, XXX XX V., správca úpadcu: HOMEWARE Production, s.r.o., so sídlom Framborská 253/21, 010 01 Žilina, IČO: 36 779 628, proti žalovanému: CONSULTATIO Consulting, s.r.o., so sídlom Framborská 253/21, 010 01 Žilina, IČO: 36 707 562, o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cbi 6/2014-40 zo dňa 08.01.2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cbi 6/2014-40 zo dňa 08.01.2016 p o t v r d z u j e .
Žalovaný n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 57 ods. 1, 2, 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj len „ZKR“, alebo aj „Zákon“), § 58 ods. 1, 2, 3 ZKR, § 59 ods. 1, 2, 3, 4 ZKR, § 60 ods. 1, 2, 3 ZKR, § 62 ods. 1, 5 ZKR, § 9 ods. 1 písm. e) ZKR, § 120 ods. 1, 3, 4 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „OSP“), § 118a OSP, § 132 OSP súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) žalobu zamietol.
3. Uznesením okresný súd č.k. 19Cbi/6/2014-13 zo dňa 30.5.2014, ktoré bolo žalovanému doručené podľa § 48 ods. 2 OSP, ako vyplývalo z č.l. 18 až 20 spisu, vyzval okresný súd žalovaného, aby sa k žalobe vyjadril v lehote 15 dní odo dňa doručenia označeného uznesenia, zároveň žalovaného poučil podľa § 118a OSP. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Pojednávania okresného súdu, ktoré bolo v tejto veci vytýčené na termín 08.01.2016, sa žalovaný nezúčastnil. Doručenie predvolania na označený termín pojednávania mal žalovaný včas vykázané podľa § 48 ods. 2 OSP a na základe splnenia zákonných podmienok podľa § 101 ods. 2 OSP okresný súd vec prejednal a meritórne rozhodol v neprítomnosti žalovaného. 4. Uznesením č.k. 3K/9/2013-67, ktoré bolo v Obchodnom vestníku č. OV 176/2013 uverejnené dňa 12.9.2013, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka HOMEWARE Production, s.r.o., so sídlom Framborská 253/21, Žilina, IČO: 36 779 628. Za správcu označeného dlžníka bol ustanovený žalobca. 5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že ako prílohy podania žaloby predložil žalobca písomné vyhotovenie oznámení o postúpení pohľadávky: „oznámenie o postúpení pohľadávok z 30.11.2011 pod záhlavím HOMEWARE Production, s.r.o. adresované Medivit Hungary Kft., Maďarsko, podľa obsahu ktorého úpadca oznamuje, že ako postupca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorá sa týka záväzku adresáta vo výške 23.605,64 EUR, oznámenie o postúpení
pohľadávok z 30.11.2011 pod záhlavím HOMEWARE Production, s.r.o. adresované Medivit LTD, Rakúsko, ktorým úpadca oznamuje adresátovi, že ako postupca uzatvoril Zmluvu o postúpení pohľadávky so žalovaným, ktorá sa týka záväzku adresáta vo výške 43.635,07 EUR, oznámenie o postúpení pohľadávky z 30.11.2011 pod záhlavím HOMEWARE Production, s.r.o., Žilina adresované subjektu R.M.S. - plus, spol. s r.o., so sídlom v Českej republike, ktorým úpadca oznamuje adresátovi, že ako postupca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorá sa týka záväzku adresáta vo výške 75.180,30 EUR, oznámenie o postúpení pohľadávok z 30.11.2011 pod záhlavím HOMEWARE Production, s.r.o., Žilina adresovane M.E.D.I.V.I.T. d.o.o., ktorým úpadca oznamuje adresátovi, že ako postupca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorá sa týka záväzku adresáta vo výške 56.558,97 EUR a oznámenie o postúpení pohľadávky pod záhlavím HOMEWARE Production, s.r.o., Žilina adresované MEDIVIT, s.r.o., Žilina zo dňa 13.9.2011, ktorým úpadca oznamuje adresátovi, že ako postupca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o postúpení pohľadávok, ktorá sa týka záväzku adresáta vo výške 100.000,- EUR, tak ako je špecifikovaný v tabuľkovitom prehľade, ktorý je súčasťou obsahu tohto oznámenia o postúpení pohľadávok.“
6. Vzhľadom ku skutočnosti, že pre včasné podanie žaloby o určenie neúčinnosti právnych úkonov upravuje § 57 ods. 2 Zákona hmotno-právnu prekluzívnu lehotu pre jej včasné podanie, skúmal okresný súd primárne, či je žaloba v tejto veci podaná včas. Z výňatku z Obchodného vestníka č. OV 176/2013 zo dňa 12.9.2013 vyplývali účinky vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka HOMEWARE Production, s.r.o., so sídlom v Žiline od 13.9.2013. Úprava § 57 ods. 2 Zákona vymedzuje jednoročnú hmotno-právnu prekluzívnu lehotu od vyhlásenia konkurzu pre včasné podanie žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu, resp. právnych úkonov, ktorá pri podaní žaloby v tejto veci na okresný súd dňa 11.3.2014, ako vyplýva z prezentačnej pečiatky, ktorou je opatrené č.l. 1 žaloby, bola zachovaná, takže žaloba v tejto veci bola podaná včas.
7. Úprava odporovateľnosti právnych úkonov podľa Zákona vymedzuje jednak všeobecné podmienky odporovateľnosti, ktoré vyplývajú z § 57 Zákona a zároveň vymedzuje vo vzťahu k jednotlivým skutkovým podstatám odporovateľnosti podľa § 58, 59 a 60 Zákona, tak ako boli žalobcom v tejto veci uplatnené, osobitné podmienky. Úspešnosť žaloby o neúčinnosť právnych úkonov predpokladá naplnenie ako všeobecných podmienok, tak osobitných podmienok odporovateľnosti. Žalobu v tejto veci podal žalobca ako subjekt hmotno-právne aktívne legitimovaný na uplatnenie takéhoto práva podľa § 62 ods. 5 Zákona voči žalovanému ako subjektu pasívne hmotno-právne legitimovanému podľa § 62 ods. 1 Zákona. Po skonštatovaní včasnosti podania žaloby a aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie účastníkov konania sa okresný súd zaoberal skúmaním splnenia všeobecnej podmienky odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 57 ods. 4 Zákona, v zmysle ktorej možno odporovať podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Žalobca v konaní splnenie tejto základnej hmotno-právnej podmienky odporovateľnosti tvrdil, avšak vo vzťahu ku preukázaniu splnenia tejto podmienky neoznačil a nepredložil okresnému súdu žiadne konkrétne dôkazy, hoci ho v tomto smere ťažila dôkazná povinnosť podľa § 120 ods. 1 veta prvá OSP. Pokiaľ žalobca v tomto incidenčnom konaní tvrdil, že úkony piatich zmlúv o postúpení pohľadávok, tak ako sú špecifikované v dôvodoch a v petite žaloby, ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý si pohľadávku prihlásil, resp. veriteľov, ktorí si pohľadávky prihlásili v konkurznom konaní vedenom na majetok označeného úpadcu, tak podľa okresného súdu bolo vecou dôkazného bremena žalobcu túto skutočnosť preukázať predložením dôkazov túto skutočnosť preukazujúcich, ktoré dôkazy by mohol okresný súd v tejto veci vykonať. Žalobca vo vzťahu k tejto svojej dôkaznej povinnosti nebol dôkazne aktívny a okresný súd nevzhliadol za takejto situácie dôvod pre aplikáciu výnimočného postupu v rámci dokazovania podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, teda na vykonávanie akýchkoľvek dôkazov vo vzťahu k tejto skutočnosti tvrdenej žalobcom bez dôkaznej iniciatívy žalobcu. „Tento záver je bez vplyvu na skutočnosť, že žalovaný v tejto veci nevznášal žiadnu konkrétnu procesnú obranu, nakoľko z takéhoto postoja žalovaného k predmetu konania nie je možné dovodzovať záver o preukázaní tvrdenia žalobcu o splnení základnej hmotno-právnej podmienky odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 57 ods. 4 Zákona. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka právnymi úkonmi predmetných zmlúv o postúpení pohľadávky zmenšil a v akom rozsahu a aký jeho majetok zostal na uspokojenie pohľadávky, resp. pohľadávok prihlásených v konkurznom konaní veriteľom alebo veriteľmi dlžníka. Odporovateľnosť predpokladá, že právnym úkonom dlžníka sa skráti uspokojenie prihlásenej pohľadávky veriteľa, teda že práve v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka, v danom prípade zmlúv o postúpení pohľadávok nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Ak by aj právnym úkonom došlo ku zmenšeniu majetku dlžníka, nie je
možné úspešne sa domáhať odporovateľnosti, ak by majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačoval na uspokojenie prihlásenej, resp. prihlásených pohľadávok, pretože týmto úkonom, resp. úkonmi dlžníka potom nedošlo ku ukráteniu uspokojenia prihlásenej pohľadávky veriteľa. Záver o naplnení podmienky podľa § 57 ods. 4 Zákona nie je možné považovať za preukázaný samotným tvrdením žalobcu, že to, čo bolo predmetom postúpení podľa zmlúv o postúpení, určenia neúčinnosti ktorých sa žalobca v tomto konaní domáhal, bolo jediným majetkom úpadcu, nakoľko takéto tvrdenie žalobcu zostalo v pomeroch tohto incidenčneho konania výlučne v rovine tvrdenia, bez jeho spojenia s predložením dôkazov o tomto tvrdení.“ Záver o ukrátení v zmysle § 57 ods. 4 Zákona predpokladá dôkaznú iniciatívu žalobcu spojenú s preukázaním stavu majetku dlžníka, to znamená zoznam jeho aktív a pasív a výsledný stav majetku a či i po tom, ako nastali účinky piatich zmlúv o postúpení pohľadávok, disponoval dlžník takým majetkom aj bez aktív, ktoré boli predmetom zmlúv o postúpení pohľadávok alebo nemal dostatočný majetok k tomu, aby mohlo dôjsť k uspokojeniu veriteľa alebo veriteľov prihlásených pohľadávok v predmetnom konkurznom konaní. Žalobca je nositeľ dôkaznej povinnosti vo vzťahu k základnej hmotno-právnej podmienke odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 57 ods. 4 Zákona a nepochybne disponuje aj nevyhnutnými podkladmi, materiálmi, účtovnou evidenciou a teda je vybavený k tomu, aby si mohol svoju dôkaznú povinnosť v tomto incidenčnom konaní riadne splniť a preukázať, že úkony postúpenia pohľadávok, tak ako boli vymedzené v žalobe a v petite žaloby, spôsobili ukrátenie veriteľa, resp. veriteľov. V pomeroch tohto incidenčného konania, ktoré je svojou povahou sporovým konaním, nebolo možné záver o preukázaní podmienky ukrátenia podľa § 57 ods. 4 Zákona zakladať len na tvrdení žalobcu, ktorý je správcom konkurznej podstaty označeného úpadcu a má v zmysle Zákona o konkurze a reštrukturalizácii povinnosť postupovať pri výkone svojej funkcie s odbornou starostlivosťou a zo skutočnosti, že jeho tvrdenia v tomto incidenčnom konaní, neboli procesnou obranou žalovaného konkrétne spochybňované. Splnenie podmienky ukrátenia podľa § 57 ods. 4 Zákona skúma okresný súd v incidenčnom konaní o určenie neúčinnosti právnych úkonov aj bez návrhu a záver o tom, či splnenie tejto podmienky bolo alebo nebolo v konaní preukázané, vyplýva z vykonaného dokazovania, v rámci ktorého vo vzťahu k preukázaniu tejto podmienky ťaží dôkazná povinnosť žalobcu, ako účastníka tohto sporového konania. Skutočnosť jeho postavenia ako správcu konkurznej podstaty označeného úpadcu ho tejto dôkaznej povinnosti nezbavuje. Keďže žalobca v konaní nepreukázal, tak ako je konštatované vyššie splnenie základnej hmotno-právnej podmienky vyplývajúcej z úpravy § 57 ods. 4 Zákona, teda nepreukázal ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka realizáciou právnych úkonov piatich zmlúv o postúpení, tak ako sú vymedzené v dôvodoch a v petite žaloby, rozhodol okresný súd o zamietnutí žaloby bez toho, že by bol dôvod ďalej skúmať špecifické podmienky odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 58, 59 a 60 Zákona, tak ako boli žalobcom uplatnené.
8. Pre úplnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia považoval okresný súd za významné doplniť, že skutočnosť preukázanej spriaznenosti medzi úpadcom a žalovaným v čase realizácie úkonov o postúpení pohľadávok č. 1 až 5, tak ako sú špecifikované v petite žaloby, podľa § 9 ods. 1 písm. c) Zákona prostredníctvom osoby konateľa úpadcu a konateľa žalovaného p. Arthura Passlera v čase, kedy nastali účinky týchto zmlúv o postúpení a ktorá skutočnosť spoľahlivo vyplýva z verejne dostupného registra
- obchodného registra v časti zápisov úpadcu a žalovaného, nemá relevanciu vo vzťahu k záverom o nepreukázaní ukrátenia podľa § 57 ods. 4 Zákona. Preukázaná spriaznenosť v zmysle uvedeného by bola právne významná pri posudzovaní naplnenia osobitných podmienok odporovateľnosti podľa § 58, 59 a 60 Zákona, ktoré by okresný súd „však skúmal len za predpokladu preukázania splnenia podmienky ukrátenia v zmysle § 57 ods. 4 Zákona. Pri konštatovaniach vo vzťahu k podmienke odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 Zákona vychádzal súd zo záverov vyplývajúcich z uznesenia Krajského súdu Žilina sp. zn. 13CoKR/2/2011-134 z 11.5.2011, z uznesenia Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 25CoKR/5/2013 z 15.5.2013, z rozsudku Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoKR 60/2011 z 31.7.2012 a z uznesenia Krajského súdu Trnava sp. zn. 31CoKR 3/2012 zo 14.3.2013.“ O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 OSP.
9. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, v ktorom uviedol, že okresný súd, hoci podrobne citoval ustanovenia Zákona, nesprávne vyhodnotil skutkový stav a nesprávne rozhodol vo veci, keď žalobu správcu zamietol. Podstatou veci bola skutočnosť, že okresný súd „nedocenil význam žaloby z dôvodu odporovania úkonov, ktoré vyvolali úpadok úpadcu a to z dôvodu spriaznenosti konateľa Arthura Passlera, nar. X.X.XXXX, občan Rakúskej republiky, s dočasným pobytom v Slovenskej republike - H. XXXX/XA, XXX XX L., ktorý je tou istou osobou ako konateľ odporcu, čím je založený vzťah blízkych osôb medzi úpadcom a odporcom.“ Ustanovenia § 58 a § 59 zák. č. 7/2005 Z.z. v časti ustanovení o spriaznenosti, určuje kogentne chápanie takéhoto stavu a je teda
priamo daný predpoklad úpadku. V odvolaní žalobca uviedol, že sa zamyslel „ nad týmto ustanovením z pohľadu správcu. Prečo vlastne zákonodarca formuloval takto toto ustanovenie. Myslím, že správne chcel vyriešiť aspoň z časti problémy, ktoré v mnohých ak nie vo väčšine konkurzov prevládajú. A to - nesprávne vedenie účtovníctva, problémy v existencii dokladov účtovných a právnych, zámerne utajené úkony štatutárnych orgánov a manažmentu úpadcov, nesúčinnosť zodpovedných osôb úpadcov so správcom. Týmto chcel uľahčiť postavenie správcu v jeho povinnosti a zároveň práve - odporovať úkony úpadcu spôsobujúce úpadok. To znamená, že je dôležitá skutočnosť a existencia spriaznenosti, ktorá je v tomto prípade daná. Ak spriaznenosť existuje, potom správca nemusí dokazovať iné skutočnosti (hoci mi nie je jasné aké mal súd na mysli) ktoré by mali niečo preukazovať. Správcovi sa týmto dal do rúk nástroj, ktorým by mal účinne napadnúť úkony úpadcu, ktoré majú charakter úkonov - v režime spriaznenosti vyvolávajúcich úpadok.“ Úkony sú v žalobe jasne špecifikované a nebola pochybnosť o ich určení. Zároveň nebola pochybnosť o spriaznenosti úpadcu so žalovaným, keďže to okresný súd vôbec nespochybnil. Táto spriaznenosť úplne zdôrazňovala a dávala správcovi úplne „novú podstatu dôkazovej povinnosti správcu“. Žalobca ako správca jasne konštatoval, že uvedenými úkonmi bol spôsobený úpadok a tým spôsobené ukrátenie veriteľov, keďže ide o jediný majetok v konkurznej podstate, čo bolo uvedené v žalobe ako aj na pojednávaní. Toto konštatovanie hovorilo podľa žalobcu jasne, že ide o stav, ktorý spôsobí to, že ak tento majetok, ktorý je predmetom žalovaných úkonov úpadcu, sa nevráti do konkurznej podstaty, potom veritelia nebudú mať žiadny výťažok z konkurzu.
10. V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že „Ak súd hneď v prvom odseku strany 3 Rozsudku uviedol, že mal k dispozícii celý spisový materiál, potom mal vedieť, že správca konštatuje skutočnosť o celom majetku úpadcu, pretože v Obchodnom vestníku správca v tom ktorom konkurze zverejňuje zistený majetok úpadcu. V tomto prípade išlo o zverejnenie pod K020508, Obchodný vestník 221/2013, je verejný a záväzný pre každého, teda aj pre súdy.“ Toto konštatovanie bolo konštatovaním správcu, ktorý má právomoc domáhať sa odporovateľnosti. Ak správca takéto úkony určí a preukáže spôsobený úpadok, čo je dané zákonným predpokladom z dôvodu spriaznenosti, čo sa aj stalo podľa žalobcu v tomto prípade, tak mala dôkaznú povinnosť vyvrátiť takéto tvrdenie práve druhá strana - žalovaný. Teda zákonne sa predpokladá úpadok pri spriaznenosti a jeho ďalšie dokazovanie zo strany správcu - žalobcu, by pripadalo do úvahy iba vtedy, ak by žalovaný namietol tvrdenie správcu, čo sa v tomto prípade nestalo. Možno teda konštatovať, „že ak jestvuje úkon, ktorý nepriniesol žiadny výťažok do podstaty a zároveň existuje spriaznenosť, ide o spôsobený úpadok (ak sa nepreukáže opak) a žaloba je dôvodná, bez ďalšieho dokazovania.“ Podľa žalobcu napadnutý rozsudok menil právny zámer zákonodarcu tým, že nerešpektoval právny stav spriaznenosti, ktorý zákonne predpokladá úpadok, ak sa nepreukáže opak. Toto môže byť precedensom, ktorý bude mať vplyv na prácu správcov pri odporovaní na to spôsobilých úkonov úpadcov, v dôsledku čoho ide o vec dôležitého právneho významu. Bude na odvolacom súde, aby posúdil názor správcu oproti názoru prvostupňového súdu. Záver a právne posúdenie veci prvostupňovým súdom považoval za nesprávny, a preto navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že „odvolací súd Rozsudok Okresného súdu v Žiline č.k. 19Cbi 6/2014-40, zo dňa 08.01.2016, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie, alebo odvolací súd Rozsudok Okresného súdu v Žiline č.k. 19Cbi 6/2014-40, zo dňa 08.01.2016, mení tak, že: právne úkony dlžníka (úpadcu) HOMEWARE Production, s.r.o., „v konkurze“, Framborská 253/21,010 01 Žilina, IČO 36 779 628, spočívajúce: v Zmluve o postúpení pohľadávok, podľa § 524 a nasl. Obč. zákonníka, medzi úpadcom (jako postupcom) a odporcom (ako postupníkom) s oznámením o postúpení 30.11.2011, ktorej predmetom je pohľadávka voči Medivit Hungary Kft., Ágfalvi út. 27-29, 094 00 Sopron, Maďarsko, v sume 23 605,64 €, v Zmluve o postúpení pohľadávok, podľa § 524 a nasl. Obč. zákonníka, medzi úpadcom (ako postupcom) a odporcom (ako postupníkom) s oznámením o postúpení 30.11.2011, ktorej predmetom je pohľadávka voči Medivit LTD, Warwitzstrasse 9, 050 23 Salzburg, Rakúsko, v sume 43 635,07 €, v Zmluve o postúpení pohľadávok, podľa § 524 a nasl. Obč. zákonníka, medzi úpadcom (ako postupcom) a odporcom (ako postupníkom) s oznámením o postúpení 30.11.2011, ktorej predmetom je pohľadávka voči R.M.S. - plus, spol. s.r.o., Na ochoze 354, 252 42 Jesenice, Česká republika, v sume 75 180,30 €, v Zmluve o postúpení pohľadávok, podľa § 524 a nasl. Obč. zákonníka, medzi úpadcom (ako postupcom) a odporcom (ako postupníkom) s oznámením o postúpení 30.11.2011, ktorej predmetom je pohľadávka voči M.E.D.I.V.I.T. d.o.o., Cehovska 12, 042 00 Varaždin, Chorvátsko, v sume 56 558,97 €, v Zmluve o postúpení pohľadávok, podľa § 524 a nasl. Obč. zákonníka, medzi úpadcom (ako postupcom) a odporcom (ako postupníkom) s oznámením o postúpení 30.9.2011, ktorej predmetom je pohľadávka voči MEDIVIT, s.r.o., Framborská 19/252, 010 01 Žilina, v sume 100 000 €. sú právne neúčinné voči všetkým účastníkom konkurzného konania č.k. 3K/9/2013 vedenom Okresným súdom v Žiline.“
11. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril.
12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
13. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/8/2016-77 zo dňa 18.01.2017 s tým, že podľa § 219 ods. 3 CSP boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku v spojení s § 378 ods. 1 CSP.
14. Krajský súd vo vzťahu k svojmu postupu a konaniu uvádza, že vychádzal z ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP“), ktorý zákon podľa § 474 CSP nadobudol účinnosť dňa 01. júla 2016 v spojení s § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
15. Právne účinky úkonu podaného odvolania žalobcu proti rozsudku okresného súdu zostali v konaní zachované tak, ako to vyplýva z § 470 ods. 2 veta prvá CSP.
16. Krajský súd vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa v dôvodoch tohto svojho rozhodnutia krajský súd obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu ako súdu prvej inštancie. Len na doplnenie správnosti záverov sa zdôrazňuje, že okresný súd správne vyhodnocoval povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ktorá zaťažovala žalobcu v súvislosti s podanou odporovacou žalobou, t.j. žalobou, ktorou sa správca konkurznej podstaty úpadcu HOMEWARE Production, s.r.o., Žilina, domáhal neúčinnosti právneho úkonu. Krajský súd uvádza, že pokiaľ základom jeho rozhodnutia je aplikácia § 387 ods. 2 CSP, tak nebolo potrebné a ani žiaduce, aby v odôvodnení rozsudku krajského súdu boli opätovne zopakované tie rozhodné skutkové a právne závery, ktoré už uviedol okresný súd ako súd prvej inštancie v dôvodoch svojho napadnutého rozhodnutia a je postačujúce na ne len odkázať. To, že pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP postačuje len odkaz na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09, podľa ktorého ...„Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 2Cdo 170/2005, „...ak v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia okresného súdu, v zásade sa odvolací súd môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu, t.j. súdu prvej inštancie“.
17. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
18. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
21. V rámci podaného odvolania žalobca namietal, že okresný súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav a nesprávne rozhodol vo veci. Tiež poukázal na § 58 a 59 Zákona v časti o spriaznenosti, kde právna úprava kogentne určuje chápanie takéhoto stavu a je priamo daný predpoklad úpadku. Vzhľadom na túto argumentáciu žalobcu v odvolaní považuje krajský súd za podstatné zvýrazniť závery okresného súdu v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého okresný súd jasne konštatoval, že považoval za preukázanú skutočnosť preukázanej spriaznenosti medzi úpadcom a žalovaným v čase realizácie úkonov o postúpení pohľadávok č. 1 až 5, tak ako boli špecifikované v žalobe podľa § 9 ods. 1 písm. a) Zákona, a to prostredníctvom osoby konateľa úpadcu a konateľa žalovaného pána Arthura Passlera v čase, kedy nastali účinky týchto zmlúv o postúpení a ktorá skutočnosť spoľahlivo vyplývala z verejne dostupného registra - Obchodného registra v časti zápisov úpadcu a žalovaného, avšak samotný tento fakt tvrdenej spriaznenosti ešte nie je postačujúci o preukázaní ukrátenia podľa § 57 ods. 4 Zákona. Ak okresný súd ustálil, že preukázaná spriaznenosť, v zmysle ním uvedeného, by bola právne významná pri posudzovaní naplnenia osobitných podmienok odporovateľnosti podľa § 58, 59 a 60 Zákona, ktoré by okresný súd bol povinný skúmať len za preukázania splnenia podmienky ukrátenia v § 57 ods. 4 Zákona, tak s uvedenými závermi okresného súdu sa krajský súd cez úpravu v § 387 ods. 2 CSP stotožnil.
22. Ťažisko rozhodovania prvostupňového súdu, podľa zistení odvolacieho súdu, teda spočívalo v danom prípade vo vyhodnocovaní, či došlo k splneniu hmotno-právnych podmienok odporovateľnosti právnym úkonom úpadcu v zmysle právnej úpravy Zákona.
23. Žalobca v odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu v rovine námietok neúplného dokazovania okresným súdom, a to tým, že ex offo nevykonal dôkazy, napriek tomu, „že mal k dispozícii celý spisový materiál, potom mal vedieť, že správca konštatuje skutočnosť o celom majetku úpadcu, pretože v Obchodnom vestníku správca v tom ktorom konkurze zverejňuje zistený majetok úpadcu. V tomto prípade išlo o zverejnenie pod K020508, Obchodný vestník 221/2013, je verený a záväzný pre každého, teda aj pre súdy“ (č.l. 53 spisu). Toto konštatovanie podľa správcu zakladalo jeho právomoc domáhať sa odporovateľnosti. Ak správca takéto úkony určí a preukáže spôsobený úpadok, čo je dané zákonným predpokladom z dôvodu spriaznenosti, čo sa podľa žalobcu stalo aj v tejto veci, tak dôkaznú povinnosť takéto tvrdenie vyvrátiť mal žalovaný „zákonne sa predpokladá úpadok pri spriaznenosti a jeho ďalšie dokazovanie zo strany správcu - navrhovateľa, by pripadalo do úvahy iba vtedy ak by odporca namietol tvrdenie správcu, čo sa v tomto prípade nestalo. Možno konštatovať teda to, že ak jestvuje úkon, ktorý nepriniesol žiadny výťažok do podstaty a zároveň existuje spriaznenosť, ide o spôsobený úpadok (ak sa nepreukáže opak) a žaloba je dôvodná, bez ďalšieho dokazovania“ (č.l. 53 spisu). Krajský súd k uvedenej argumentácii žalobcu uvádza, že relevantný bol sporový charakter daného incidenčného konania. Nepochybne išlo o spor vyvolaný konkurzom, v ktorom okresný súd postupoval v súlade s § 118a OSP (účinný k momentu rozhodnutia okresného súdu). Podľa tohto zákonného ustanovenia boli účastníci povinní opísať rozhodné skutočnosti vo veci samej, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, že „Úspešnosť žaloby o neúčinnosť právnych úkonov predpokladá naplnenie ako všeobecných podmienok, tak osobitných podmienok odporovateľnosti. Žalobu v tejto veci podal žalobca ako subjekt hmotno-právne aktívne legitimovaný na uplatnenie takéhoto práva podľa § 62 ods. 5 Zákona voči subjektu žalovaného ako subjektu pasívne hmotno-právne legitimovanému podľa § 62 ods. 1 Zákona. Po skonštatovaní včasnosti podania žaloby a aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie účastníkov konania sa súd zaoberal skúmaním splnenia všeobecnej podmienky odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 57 ods. 4 Zákona, v zmysle ktorej možno odporovať podľa Zákona o konkurze a reštrukturalizácii len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Žalobca v konaní splnenie tejto základnej hmotno-právnej podmienky odporovateľnosti tvrdil, avšak vo vzťahu ku preukázaniu splnenia tejto podmienky neoznačil a nepredložil súdu žiadne konkrétne dôkazy, hoci ho v tomto smere ťažila dôkazná povinnosť podľa § 120 ods. 1 veta prvá OSP. Pokiaľ žalobca v tomto incidenčnom konaní tvrdil, že úkony piatich zmlúv o postúpení pohľadávok, tak ako sú špecifikované v dôvodoch a v petite žaloby, ukracujú uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý si pohľadávku prihlásil, resp. veriteľov, ktorí si pohľadávky prihlásili v konkurznom konaní vedenom na majetok označeného úpadcu, bolo vecou dôkazného bremena žalobcu túto skutočnosť preukázať predložením dôkazov túto skutočnosť preukazujúcich, ktoré dôkazy by mohol súd v tejto veci vykonať. Žalobca vo vzťahu k tejto svojej dôkaznej povinnosti nebol dôkazne aktívny a súd nevzhliadol za takejto situácie dôvod pre aplikáciu výnimočného postupu v rámci dokazovania podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, teda na vykonávanie akýchkoľvek dôkazov vo vzťahu k tejto skutočnosti tvrdenej žalobcom bez dôkaznej iniciatívy žalobcu“. Okresný súd zvýraznil, že úspešnosť odporovateľnosti
závisí od toho, či sa majetok dlžníka právnymi úkonmi predmetných zmlúv o postúpení pohľadávky zmenšil a v akom rozsahu, teda aký jeho majetok zostal na uspokojenie pohľadávky, resp. pohľadávok prihlásených v konkurznom konaní veriteľom alebo veriteľmi dlžníka. Odporovateľnosť predpokladá, že právnym úkonom dlžníka sa skráti uspokojenie prihlásenej pohľadávky veriteľa, teda, že práve v dôsledku konkrétneho právneho úkonu v danom prípade zmlúv o postúpení pohľadávky, nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Krajský súd akcentuje, že sa stotožnil so záverom okresného súdu, že dôkazné bremeno k preukázaniu splnenia podmienok odporovateľnosti právnych úkonov, v danom prípade, že dotknutými právnymi úkonmi došlo k ukráteniu pohľadávky veriteľa, ktorý si pohľadávku prihlásil, spočívalo na strane žalobcu. Zo žaloby a ani z ďalších úkonov žalobcu v relevantnom štádiu konania však nevyplýva, kto bol veriteľom úpadcu, v akej výške boli jeho pohľadávky a k akému dátumu. Preto sa odvolací súd stotožnil so záverom okresného súdu, že v dôkaznej rovine žalobca dôkazné bremeno vo vyššie uvedenom zmysle neuniesol, pričom v rozhodnom procesnom úseku prvostupňového konania, neoznačil ani nepredložil žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by preukazovali ukrátenie pohľadávky veriteľa alebo zmenšenie jeho majetku (veriteľov vôbec nešpecifikoval, nekonkretizoval ani výšku pohľadávok). Žalobca ako nositeľ dôkaznej povinnosti vo vzťahu k preukázaniu základnej hmotno-právnej podmienky odporovateľnosti, vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZKR v postavení správcu konkurznej podstaty úpadcu, nepochybne disponuje aj nevyhnutnými dokladmi, účtovnou evidenciou úpadcu a pod., je teda dostatočne vybavený na to, aby si mohol splniť svoju dôkaznú povinnosť v danom sporovom konaní s rovným postavením účastníkov konania (§ 18 OSP, účinný k momentu rozhodnutia okresného súdu) v rovine preukazovania, že predmetné zmluvy o postúpení pohľadávok spôsobili tvrdené ukrátenie veriteľa či veriteľov. Žalobca mal v rozhodnom štádiu prvostupňového konania vytvorený priestor na preukazovanie, že majetok úpadcu sa v súvislosti s odporovaným právnym úkonom zmenšil natoľko, že nie je možné pohľadávky veriteľa či veriteľov uspokojiť. Práve zo zdôrazňovaného sporového charakteru incidenčného konania nie je možné prijať argumentáciu žalobcu, že okresný súd mal ex offo nahrádzať dôkaznú povinnosť účastníkov konania, resp. zo statusu žalobcu automaticky vyvodiť jeho úspech v konaní. V prvom rade má byť v záujme účastníkov preukázať svoje tvrdenia, konkurzné spisy, súpisy podstát, nemožno považovať za všeobecne známe skutočnosti, ktoré netreba dokazovať; tieto samé osebe ešte nesvedčia pre záver o ukrátení veriteľov v zmysle § 57 ods. 4 ZKR. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že na základe odvolacej argumentácie žalobcu nebol priestor na odklon od záverov Krajského súdu v Žiline, vyplývajúcich z doterajšej rozhodovacej praxe napr. rozhodnutie vo veci sp.zn. 13CoKR/2/2011 z 11.05.2011, sp.zn. 14CoKR 25/2013 zo 16.10.2014.
24. Žalobca v rámci podaného odvolania uviedol, že v napadnutom rozsudku v prvom odseku str. 3 okresný súd uviedol: „že mal k dispozícii celý spisový materiál, potom mal vedieť, že správca konštatuje skutočnosť o celom majetku úpadcu, pretože v Obchodnom vestníku správca v tom ktorom konkurze zverejňuje zistený majetok úpadcu. V tomto prípade išlo o zverejnenie pod K020508, Obchodný vestník 221/2013, je verejný a záväzný pre každého, teda aj pre súdy“. V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou krajský súd poukazuje na predmetnú časť napadnutého rozsudku v rovine tejto odvolacej námietky a cituje že: „Vo veci bolo vykonané dokazovanie oboznámením listinných dôkazov: uznesením o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka HOMEWARE Production, s.r.o., so sídlom Žilina, súborom oznámení o postúpení pohľadávky, tak ako boli prílohou žaloby, výpisom z obchodného registra na žalovaného, ako aj na úpadcu a celým spisovým materiálom, pričom bol zistený nasledovný skutkový stav“. Zároveň okresný súd poukázal na to, že uznesením č.k. 3K/9/2013-67, ktoré bolo v Obchodnom vestníku č. OV 176/2013 uverejnené dňa 12.09.2013, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka HOMEWARE Production, s.r.o., so sídlom Framborská 253/21, Žilina, IČO: 36 779 628 a za správcu označeného dlžníka bol ustanovený žalobca. Vzhľadom na uvedené nie je možné podľa odvolacieho súdu stotožniť argumentáciu žalobcu v odvolaní so skutočnosťami uvádzanými okresným súdom v napadnutom rozsudku, keďže táto (argumentácia okresného súdu) sa viaže k obsahu spisového materiálu v prejednávanej veci pod sp.zn. 19Cbi/6/2014 a nie k spisovému materiálu, ktorý sa viaže ku konkurznému konaniu. Vzhľadom na tieto skutočnosti, ako i argumentáciu v rovine Obchodného vestníka, v ktorom sa zverejňuje majetok úpadcu, pričom v tomto prípade išlo o zverejnenie pod K020508 Obchodný vestník 221/2013, ktorý je síce verejný, záväzný pre každého, teda aj pre súdy, avšak bez ďalšieho, ho nie je možné stotožniť s následkami, v zmysle ktorých by správca nebol povinný preukázať skutočnosti nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a z ktorých by bez ďalšieho bolo preukázané splnenie hmotno-právnej podmienky odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR. Krajský súd zvýrazňuje, že podľa § 121 OSP (k momentu rozhodnutia okresného súdu) netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho úradnej činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v úvodnom Vestníku Európskych spoločenstiev. V danom prípade existencia iného čo i konkurzného konania vedeného rovnakým súdom (iným zákonným sudcom) a obsah listín a dôkazov z konkurzného spisu, nie je možné vo vzťahu ku konkrétnemu incidenčnému konaniu považovať za notorietu za všeobecne známe skutočnosti alebo známe skutočnosti z jeho činnosti, ktoré netreba dokazovať. Neboli naplnené z charakteru samotného konania ako sporovej veci podmienky pre postup podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, ktorý vyžaduje výnimočnosť, len za ktorej môže súd vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. K tomu je potrebné uviesť, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad a žalobca ani napokon neposkytol ani žiadne tvrdenia, ktorými by túto zákonom vyžadovanú výnimočnosť zdôvodnil. Nevyhnutnosť vykonania dôkazov nie je možné vykladať podľa predstáv žalobcu tak, že okresný súd mal ex offo vykonať aj bez návrhu žalobcu také dôkazy, aby bol žalobca so svojou žalobou v konečnom dôsledku úspešný (primerane a podporne doterajšia rozhodovacia prax odvolacieho súdu napr. rozhodnutie vo veci sp.zn. 14CoKR/25/2013 zo 16.10.2014). Len na podporu svojich záverov krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 5Cdo 170/2008 zo dňa 25. novembra 2008, v zmysle ktorého „zákon v ustanovení § 120 ods. 1 veta tretia OSP vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi nenavrhované dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť také dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu konania najavo (súd mal o ňom vedomosť) bez ohľadu na návrhy účastníkov konania a zároveň musí aj výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli, aby sa starali o svoje práva“. Nepochybne okresný súd vykonal v prvostupňovom konaní v intenciách návrhov účastníkov dôkazy dostatočné preto, aby mohol uzavrieť dokazovanie, z neho vyvodiť skutkový stav a meritórne rozhodnúť. To, že v konečnom dôsledku z vykonaného dokazovania okresný súd prijal záver o neunesení dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k existencii základnej hmotno-právnej podmienky (úspešnej) odporovateľnosti právneho úkonu úpadcu v zmysle § 57 ods. 4 ZKR nemôže mať za následok takú vadu postupu okresného súdu v prvostupňovom konaní, ktorá by mala za následok vecne nesprávne rozhodnutie.
25. Z charakteru incidenčného konania ako sporového občianskeho konania vo väzbe na úpravu § 101 ods. 1, § 118a ods. 1, 2, § 120 ods. 1, 4 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) vyplýva na strane účastníkov rovnako tak povinnosť tvrdenia, ako aj dôkazná povinnosť, t.j. povinnosť označiť dôkazy na dokázanie svojich vlastných tvrdení (na strane žalobcu obvykle vo vzťahu k žalovaným návrhom na strane žalovaného obvykle vo vzťahu k obrane proti žalobe). Platí to tak v sporovom ako i v nesporovom konaní, avšak iba v sporovom konaní je nesplnenie dôkaznej povinnosti spojené s procesnou zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností, t.j. neunesením tzv. dôkazného bremena. Podstatné bolo, že okresný súd v rámci poučovacej povinnosti riadne a opakovane poučil účastníkov konania v zmysle § 118a OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu), kto a v akom rozsahu má dôkazné bremeno, určujú normy hmotného práva. Zásadne ho má ten, v koho záujme je dokázanie určitej skutočnosti. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) postihujú v sporovom konaní toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie preukázané. V tomto smere podporne krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júla 2010, sp.zn. 5Obo/52/2010, v zmysle ktorého „dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola, lebo nemohla byť preukázaná a keď výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Ide o existenciu účastníka, ktorý existenciu tých skutočností tiež tvrdil“.
26. Podľa názoru krajského súdu je potrebné zdôrazniť, že žalobca musí v konaní preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní prihlásil svoju pohľadávku. Pretože v konkurznom konaní ide vždy o pluralitu veriteľov, je právne irelevantné, pohľadávka ktorého a koľkých veriteľov bola ukrátená. Veriteľ musí mať pohľadávku proti dlžníkovi v dobe vykonania právneho úkonu dlžníka, resp. v momente, keď právny úkon nadobudne účinnosť. Pokiaľ ide o podmienku, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý si pohľadávku prihlásil, je potrebné uviesť, že vo všeobecnosti ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa bude vecou dôkazného bremena žalobcu. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka, jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu ostane na uspokojenie pohľadávky. Odporovateľnosť predpokladá, že právnym úkonom dlžníka sa skráti uspokojenie pohľadávky veriteľa, teda, že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Aj keď právnym úkonom dôjde k zmenšeniu majetku dlžníka, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie pohľadávky, pretože týmto úkonom dlžníka nedošlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. Ak okresný súd v zhode aj s vyššie uvedenými teoretickými východiskami napokon uzavrel, že žalobca nepreukázal splnenie základnej hmotno-právnej podmienky, uplatnenia odporovateľnosti právnych úkonov uvedených v žalobe, vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZKR ako základného predpokladu odporovateľnosti podľa jednotlivých skutkových podstát odporovateľnosti v § 58 - 60 ZKR, tak krajský súd sa s týmto záverom v rovine neunesenia dôkazného bremena žalobcu stotožnil. Vo svetle týchto záverov nebolo možné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu v odvolaní „tento rozsudok, mení právny zámer zákonodarcu, tým, že nerešpektuje právny stav spriaznenosti, ktorý zákonne predpokladá úpadok, ak sa nepreukáže opak. Toto môže byť precedensom, ktorý bude mať vplyv na prácu správcov pri odporovaní na to spôsobilých úkonov úpadcov, v dôsledku čoho ide o vec dôležitého právneho významu. Bude na odvolacom súde, aby posúdil názor správcu oproti názoru prvostupňového súdu“ (č.l. 54 spisu). Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že ani v rámci podaného odvolania žalobca nešpecifikoval, neuviedol skutočnosti, z ktorých by bolo možné závery okresného súdu vyvodiť ako nesprávne.
27. Pri vecne správnom závere vyjadreným okresným súdom, v zmysle ktorého žalobu zamietol pre nepreukázanie naplnenia podmienok v zmysle § 57 ods. 4 ZKR žalobcom v relevantnom štádiu prvostupňového konania, preto i podľa záverov odvolacieho súdu bolo nevyhnutné žalobu žalobcu zamietnuť a nebolo možné odvolaniu vyhovieť. Pre vecne správny postup okresného súdu bolo jeho rozhodnutie v celom rozsahu potvrdené.
28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Podľa výsledku odvolacieho konania je zrejmé, že úspešnou stranou sporu je žalovaný. Z obsahu spisového materiálu nevyplýva, že by žalovanému v súvislosti s konaním pred Krajským súdom v Žiline ako súdom odvolacím, vznikli trovy odvolacieho konania, preto krajský súd rozhodol tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.