Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12CoCsp/20/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so sídlom námestie T. G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, Česká republika, IČO: 043 55 211, zastúpenému Mgr. Zuzanou Bírovou, advokátkou so sídlom Americká 2, 831 02 Bratislava - Nové Mesto, IČO: 30 849 837, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z., o zaplatenie sumy 100 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. -66 zo dňa 20.01.2022 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil s odkazom najmä na ustanovenie čl. 17 ods.1, čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, čl. 6 ods. 1 písm. a),b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), , bodu 7 písm. b), , , o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, , , ,, , , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), , , , , , a . Výrok o trovách konania súd odôvodnil z zmysle a (ďalej len „“).

2. V odôvodnení rozsudku súd konštatoval, že žalobca sa žalobou podanou dňa 24.02.2021 na Okresný súd Banská Bystrica ako upomínací súd domáhal zaplatenia sumy 100 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 100 eur od 31.3.2018 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 12 eur. Žalobu zdôvodnil tým, že žalovaný sa prostredníctvom webovskej stránky N..F..Q. registroval, požiadal o poskytnutie úveru vo výške 100 eur a uviedol svoje údaje a potvrdil, že súhlasí so Smlouvou o zápůjčce, ako aj všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru (VPPÚ), a zároveň potvrdil pravdivosť a úplnosť poskytnutých údajov. Žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver 100 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 28 eur, t.j. zaplatiť celkovú čiastku vo výške 128 eur do 28 dní odo dňa poskytnutia úveru. Žalovaný svoj záväzok v zmysle uzatvorenej zmluvy neplnil riadne a včas a jeho dlh sa stal splatným dňom 23.3.2018. V zmysle čl. 18 VPPÚ bol veriteľ oprávnený upozorniť spotrebiteľa na omeškanie so

splátkou úveru, a to buď e-mailom, sms správou alebo písomne. Veriteľ bol oprávnený požadovať od spotrebiteľa vo forme zmluvnej pokuty paušálnu náhradu nákladov spojenú s upomienkou vo výške 3 eur za každú upomienku. Žalobca vyzýval žalovaného na úhradu jeho záväzku prostredníctvom upomienok zasielaných formou SMS-správ alebo e-mailov. Zaslané boli 4 upomienky v súlade s dohodnutými VPPÚ a žalovanému vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 12 eur za zaslané upomienky. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že dňa 2.12.2020 bola žalovanému zaslaná písomná výzva na úhradu dlhu, avšak žalovaný ku dňu vyhotovenia návrhu na vydanie platobného rozkazu neuhradil žalobcovi žiadnu platbu. Žalobca si v zmysle nariadenia vlády ČR Č. 351/2013 Sb. v znení neskorších predpisov uplatnil zákonný úrok z omeškania. Pôvodnú žalobu na výzvu súdu podľa o upomínacom konaní žalobca upravil a dal ju do súladu s predpismi na ochranu spotrebiteľa, pričom súhlasil s vydaním platobného rozkazu v časti istiny vo výške 100 eur a v časti úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej istiny od 31.3.2018 do zaplatenia. Okresný súd Banská Bystrica vydal následne vo veci dňa 25.3.2021 platobný rozkaz sp. zn. , ktorý sa žalovanému nepodarilo doručiť do vlastných rúk, a tak na základe návrhu žalobcu na pokračovanie v konaní bola vec postúpená na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Nitra.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatoval, že medzi právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou MINIHOTOVOSŤ, a.s., a žalovaným vznikol na základe Smlouvy o zápujčce č. XXXXXX zo dňa 23.2.2018 záväzkový vzťah, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá čiastka 100 eur. V zmysle zmluvy celkové náklady spotrebiteľa spojené s pôžičkou pozostávali z odmeny vo výške 28 eur, v zmluve je uvedený údaj o RPSN vo výške 2397,81 %. Žalovaný bol v zmysle zmluvy povinný právnemu predchodcovi žalobcu vrátiť sumu 128 eur do 23.3.2018, avšak svoj dlh riadne a včas nesplnil, v dôsledku čoho mu boli zaslané štyri upomienky elektronickou formou, spoplatnené sadzbou vo výške 3 eur za každú upomienku a potom dňa 2.12.2020 žalobca elektronicky vyzval žalovaného na okamžité uhradenie dlžoby pred začatím súdneho konania vo výške 476,95 eura. Keďže ide o konanie s cudzím prvkom, súd sa zaoberal otázkou právomoci a rozhodného práva. Právomoc súdu Slovenskej republiky je daná podľa čl. 17, ods. 1 písm. c) a čl.18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Rozhodným právnym poriadkom je podľa čl. 6 ods. 1 písm. a) a b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), právny poriadok Slovenskej republiky

4. Z výpisu z obchodního rejstříku, vedeného Krajským soudem v Brně vyplýva, že v dôsledku cezhraničnej fúzie, zlúčením obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOST, a.s., so sídlom Politických vězňů1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, IČ: 04355211, ktorá v rámci cezhraničnej fúzie zmenila svoju právnu formu na európsku akciová spoločnosť MINIHOTOVOST, SE (nástupnická spoločnosť) a zmenila sídlo na T.G. Masaryka 2392/17, 690 02 Břeclav, a obchodnej spoločnosti MINIHOTOVOSŤ, a.s., (zanikajúca spoločnosť) so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35852453, v postavení pri cezhraničnej fúzii, prišlo ku zlúčeniu nástupnickej spoločnosti a zanikajúcej spoločnosti, pričom zanikajúca spoločnosť zanikla bez likvidácie a jej imanie prešlo na nástupnickú spoločnosť. V zmysle uvedeného mal tak súd aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za preukázanú.

5. Na webovej stránke Národnej banky Slovenska „subjekty.nbs.sk“ súd zistil, že právny predchodca žalobcu a ani žalobca nemajú povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky. Z činnosti súdu je zároveň známe aj samotné upozornenie Národnej banky Slovenska pre potencionálnych klientov na činnosť spoločnosti MINIHOTOVOST, SE, ktorá ponúka pôžičky prostredníctvom rôznych internetových stránok bez povolenia Národnej banky Slovenska. Súd konštatoval, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola dňa 23.2.2018 uzavretá Smlouva o zápujčce na diaľku prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie. Uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou, nie je však spotrebiteľským úverom v zmysle , keďže splatnosť pôžičky bola dohodnutá na dobu 28 dní. Súd Smlouvu o zápujčce posúdil v zmysle ods. a od. 3, a účinnom v čase uzavretia zmluvy a vyhľadávaním medzi subjektmi finančného trhu, ktorým Národná banka Slovenska udelila povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky zistil, že právny predchodca žalobcu nemal povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek pre spotrebiteľov na území Slovenskej republiky, ktoré udeľuje Národná banka Slovenska, pričom sankcionuje veriteľa poskytujúceho peňažné

prostriedky neoprávnene bez povolenia, neplatnosťou zmluvy. Keďže medzi stranami došlo k plneniu na základe neplatnej zmluvy, u žalobcu vznikol nárok na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov z titulu bezdôvodného obohatenia. Dňom 05.12.2018 nadobudla účinnosť novela , ktorý bol doplnený o ustanovenie , podľa ktorého premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel. S poukazom na toto zákonné ustanovenie a aj je pohľadávka žalobcu premlčaná, lebo odo dňa čerpania peňažných prostriedkov žalovaným 23.2.2018 do podania žaloby 24.2.2021 uplynuli viac ako 2 roky (uplynula subjektívna premlčacia doba pre vydanie bezdôvodného obohatenia). Čo sa týka začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty plynúcej odo dňa nasledujúceho po poskytnutí peňažných prostriedkov, súd uviedol, že žalobca ako veriteľ formuloval nielen znenie zmluvy, ale aj znenie obchodných podmienok a skutočnosť, že nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy, mu musela byť známa už v čase poskytovania peňažných prostriedkov. Subjektívna premlčacia lehota tak začala plynúť dňa 24.2.2018 a k jej uplynutiu došlo dňa 24.2.2020, t. j. ešte pred podaním žaloby dňa 24.2.2021. Žaloba bola teda podaná po uplynutí premlčacej doby, a preto súd žalobu s poukazom na ustanovenie v celom rozsahu zamietol.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil s odkazom na ustanovenie , , , , , teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nedostatočným a nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že rozsudok nebol dostatočne odôvodnený čo do použitia slovenského práva a predstavuje pre žalobcu neprípustné prekvapivé rozhodnutie. Súd ustálil, že žalovaný je spotrebiteľom a zmluva uzavretá medzi stranami sporu spotrebiteľskou zmluvou. Žalobca je však subjekt založený, vzniknutý registrovaný v právnom prostredí Českej republiky, kde má ako európska spoločnosť umiestnené svoje sídlo a kde vykonáva svoju činnosť. Túto činnosť vykonáva na základe riadneho povolenia Českej národnej banky s podnikateľským oprávnením, na základe, ktorého poskytuje finančné služby v prostredí internetu vo viacerých jazykových verziách. Plne postačí oprávnenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov Českej národnej banky, aj keď nemá na území Slovenskej republiky ako podnik organizačnú zložku. So žalovaným bola uzavretá zmluva o úvere v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky. Súd bol povinný aplikovať české právo, ktoré pre spotrebiteľa nie je menej výhodné. Rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov čo do oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a posúdenia žalovaného nároku. Poukázal na Nariadenie Rím 1, podľa ktorého v prípade spotrebiteľskej zmluvy sa použije právo krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa, v tomto prípade slovenské právo, ale to platí len vtedy, ak veriteľ vykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo veriteľ nevykonáva svoju činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa, ale napríklad vo svojej krajine, a smeruje svoju činnosť na krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo na viacero krajín, vrátane krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. Veriteľ vykonáva svoju činnosť v Českej republike, a nie v Slovenskej republike. Internetová stránka ešte neznamená, či podnikateľ smeruje svoju činnosť vo vzťahu ku krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa a nerozhoduje ani to, v akej mene sú vyjadrené ponúkané služby, ani jazyk stránky. Podľa zmluvy sa strany dohodli na voľbe českého práva. Smernica predstavuje koncept úplného zakomponovania do národných poriadkov členských štátov, a nie akýsi minimálny štandard ochrany. Právna ochrana v prípade zmlúv o spotrebiteľskom úvere by mala byť v každom členskom štáte EU rovnaká, a teda nemá zmysel skúmať, či z pohľadu ktorého práva členského štátu EÚ je zmluva o spotrebiteľskom úvere pre spotrebiteľa výhodnejšia. Súd z hľadiska výhodnosti použitia príslušného právneho poriadku pre žalovaného ako spotrebiteľa úplne rezignoval na harmonizáciu v zmysle Smernice, skúmaniu výhodnosti sa úplne vyhol a aplikáciou slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného (Nariadenie Rím 1) založil na inštitúte práva verejného. Súd prijal záver o neplatnosti zmluvy o úvere len na základe skutočnosti, že žalobca nemá v Slovenskej republike udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Konal tak v priamom rozpore s primárnym právom EÚ, a to slobodou voľného pohybu služieb. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd ( ) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), prejednal vec s

verejným vyhlásením rozsudku (, , ) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Preto tento rozsudok podľa potvrdil. Zároveň aplikoval ustanovenie , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd je zo zákona viazaný nielen skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie ( ), ale aj odvolacími dôvodmi odvolateľa ( ), čo znamená, že posudzuje dôvodnosť odvolania len podľa opísaných dôvodov odvolania odvolateľom, s výnimkou vád, ktoré by sa týkali procesných podmienok, pretože na takéto vady by odvolací súd musel prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené ( ). Odvolanie totiž musí byť niektorou (prípadne viacerými) z vád ( ) odôvodnené ( ), čo znamená, že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. (Števček a kol.: , Veľké komentáre, Nakladatelství C.H.Beck, I. vyd., str. 1237)

10. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že bol oprávnený so žalovaným uzavrieť predmetnú spotrebiteľskú zmluvu, lebo na uzavretie takej zmluvy mal zákonné povolenie Národnej banky Českej republiky a listinnými dôkazmi pripojenými k žalobe preukázal poskytnutie finančných prostriedkov žalovanému vo výške 100 eur. Podľa neho sa v súlade s dohodu strán malo na prípad aplikovať české právo, pričom zopakoval skutkové tvrdenia o uzatvorení platnej zmluvy uvádzané aj v žalobe s tým, že zmluva bola uzatvorená aj v súlade s ním uvádzanými medzinárodnými dokumentmi a v súlade s primárnym právom EÚ - slobodou voľného pohybu služieb. Zároveň poukázal na nesprávny právny záver súdu prvej inštancie o použití práva Slovenskej republiky, záver o neplatnosti zmluvy a tiež záver o jeho nároku na vydanie len bezdôvodného obohatenia s aplikáciou ustanovenia Slovenskej republiky v dôsledku premlčania práva.

11. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zamietol žalobu na tom podklade, že úverová zmluva je v zmysle absolútne neplatná a z toho dôvodu by mal žalobca právo len na vrátenie istiny 100 eur právnym titulom bezdôvodného obohatenia prijatého plnením z neplatného právneho úkonu (, ). Právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je však premlčané a súd musel v spotrebiteľskom spore vychádzať z ustanovenia , podľa ktorého „Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.“ Žalobca namietal, že súd nemal aplikovať slovenské právo, ale právo Českej republiky, kde má príslušné povolenie na danú podnikateľskú činnosť, pričom aplikáciu českého práva si strany sporu zmluvne dohodli vo VPPÚ.

12. Zmluva uzavretá medzi stranami sporu ako dodávateľom a spotrebiteľom je evidentne zmluvou spotrebiteľskou, ktorú bolo potrebné posudzovať z hľadiska príslušných ustanovení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), ďalej len „Nariadenie“.

13. Podľa bodu 23 všeobecnej časti Nariadenia: Čo sa týka zmlúv, ktoré uzavreli osoby považované za slabšie strany, tieto osoby treba chrániť kolíznymi normami, ktoré chránia ich záujmy lepšie, než ich chránia všeobecné normy.

14. Podľa bodu 25 všeobecnej časti Nariadenia: Spotrebiteľov by mali chrániť také pravidlá krajiny ich obvyklého pobytu, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou za predpokladu, že spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v tejto krajine, kde podnikateľ vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť. Mala by sa zaručiť rovnaká ochrana, ak podnikateľ nevykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine, v ktorej má spotrebiteľ svoj obvyklý pobyt, ale zároveň akýmkoľvek spôsobom smeruje svoju činnosť do tejto krajiny alebo do niekoľkých krajín vrátane tejto krajiny a zmluva je uzavretá ako výsledok tejto činnosti.

15. Podľa článku 3 ods. 1 Nariadenia: Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.

16. V zmysle čl. 6 ods. 1 písm. a), b) a ods. 2 sa zmluva uzavretá so spotrebiteľom spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ: a) vykonáva svoju obchodnú alebo podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo, b) akýmkoľvek spôsobom smeruje takú činnosť na túto krajinu alebo niekoľko krajín vrátane tejto krajiny a zmluva patrí do rozsahu tejto činnosti. Bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie bolo na základe odseku 1 rozhodným.

17. V tomto prípade s ohľadom na obsah spisu strany sporu uzavreli dňa 23.02.2018 „Smlouvu o úvěru č. XXXXXX“, a nie „Smlouvu o zápujčce“, ako to uvádzal žalobca. Žalovaný je štátnym príslušníkom Slovenskej republiky s obvyklým pobytom v Slovenskej republike. Preto sa úverová zmluva mala podľa článku 6 ods. 1 prvej vety Nariadenia primárne spravovať právnym poriadkom Slovenskej republiky. V zmysle článku 6. ods. 2 Nariadenia si napriek tomu v súlade s článkom 3 ods. 1 Nariadenia strany mohli zvoliť iné rozhodné právo pri dodržaní podmienky, že voľba sa urobí výslovne alebo je jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si takto mohli zvoliť iný právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.

18. Voľba iného rozhodného práva nemôže zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktoré poskytujú ustanovenia krajiny jeho obvyklého pobytu, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou. Takýmto ustanovením podľa práva krajiny obvyklého pobytu žalovaného je aj ustanovenie ,, , podľa ktorého: (1) Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len ""). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. (2) Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. (3) Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Obdobné ustanovenia obsahuje aj zákon č. 89/2012 Sb. Občanského zákonníka Českej republiky, o ktorý sa žalobca opieral.

19. Uzatvorenie zmluvy so žalovaným ako spotrebiteľom s obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky, ktoré v tomto prípade bolo medzi zmluvnými stranami „dohodnuté“ len vo VPPÚ, a nie priamo vo výraznom texte zmluvy tak, aby si to aj sám spotrebiteľ mohol uvedomiť v súlade s vyššie citovaným ustanovením , , , a aj v súlade s ustanovením článku 3 ods. 1 Nariadenia, v zmysle ktorého voľba iného právneho poriadku, než právneho poriadku podľa obvyklého pobytu spotrebiteľa, musí byť urobená výslovne alebo musí byť jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. V danom prípade žalobca nepreukázal, že by voľba iného právneho poriadku než právneho poriadku krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa bola so žalovaným predmetom predzmluvného jednania, že by bola dojednaná individuálne, a teda výslovne alebo by bola jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami daného prípadu. Poukázanie na obsah VPPÚ ako prílohy úverovej zmluvy v smere dojednania iného právneho poriadku podľa názoru odvolacieho súdu za také nemožno považovať. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, a ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Preto odvolací súd urobil záver, že spotrebiteľská zmluva uzavretá so žalovaným sa posudzuje podľa práva Slovenskej republiky, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, t. j. nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. Neprijateľnú podmienku týkajúcu sa voľby iného práva v úverovej zmluve uzavretej medzi stranami sporu súd prvej inštancie posúdil vecne správne s tým, že na daný prípad aplikoval právo Slovenskej republiky.

20. V nadväznosti na uvedené potom súd prvej inštancie správne posúdil danú úverovú zmluvu ako absolútne neplatnú v zmysle Slovenskej republiky z dôvodu absencie povolenia NBS k poskytovaniu úverov žalobcu spotrebiteľom s obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky. Ustanovenie , sa uplatňuje aj na tzv. iných veriteľov, postavenie ktorého subjektu mal vzhľadom na povahu úveru žalobca ( ). Uvedené ustanovenie obsahuje kogentný zákaz poskytovania úverov, pôžičiek spotrebiteľom veriteľmi v rámci ich podnikania bez povolenia alebo nad rozsah povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska. Žalobca (pri absencii platného dojednania voľby iného práva) takýmto povolením nedisponuje, a teda akékoľvek uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi v SR znamená konanie v rozpore so zákonom; na základe toho založený záväzkový vzťah je podľa v nadväznosti na ustanovenia neplatný. Ustanovenie následne upravuje, že premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť.

21. Vychádzajúc z konštatovania, že v danom prípade ide o spotrebiteľský právny vzťah ( ), súd prvej inštancie správne posudzoval vzťah v súlade s ustanoveniami a nasl. , týkajúcimi sa spotrebiteľských sporov a vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku považujúc ich s ohľadom na obsah spisu a citovanú právnu úpravu za správne a presvedčivé, pričom toto odôvodnenie odvolací súd ešte aj doplnil. Námietky vznesené žalobcom v odvolacom konaní nemohli viesť k inému záveru, než k akému dospel súd prvej inštancie z hľadiska dodržania kritérií pre uzatvorenie platnej zmluvy o úvere. Voľba práva Českej republiky medzi zmluvnými stranami nebola individuálne dojednaná, nebola urobená výslovne a ani jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Samotná zmluva o úvere č. XXXXXX zo dňa 23.02.2018 (v spise na č.l. 31) síce odkazuje na zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník a aj na zákon č. 257/2016 Sb. o spotřebitelském úvěru, t. j. na zákony Českej republiky, ale to samo osebe žalovanému ako spotrebiteľovi nemuselo predznamenať, že by malo ísť o dohodu voľby českého práva na daný právny vzťah. Je teda jasné, že individuálne nedošlo k dohode o voľbe českého práva, pretože toto bolo uvedené len vo VPPÚ, čo však nie je výslovná dohoda a ani jasné preukázanie ustanoveniami zmluvy, či okolnosťami prípadu; žalovaný znenie VPPÚ evidentne ovplyvniť ani nemohol.

22. Odvolací súd po prejednaní veci konštatoval, že v odvolacom konaní odvolateľ neuviedol relevantné dôvody vo vzťahu k napadnutému rozsudku, ktorým bola jeho žaloba zamietnutá. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a prijal aj správny právny záver. Preto odvolací súd tento rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie, s ktorým sa stotožnil.

23. S ohľadom na výsledok odvolacieho konania by mal úspešný žalovaný v zmysle nárok na náhradu trov konania. Keďže mu v tomto štádiu konania žiadne trovy podľa obsahu spisu nevznikli, odvolací súd rozhodujúc podľa a mu nárok na ich náhradu nepriznal.

24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (, , ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).