Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/115/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Pajštúnskej č. 5, právne zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Pajštúnskej č. 5, proti žalovaným 1/ E. U., nar. X.X. XXXX, bývajúcemu P. U. č. XX, 2/ Z. U., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej P. U. č. 22, 3/ N. L., nar. X.X.XXXX, bývajúcej v U. E. č. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, na Námestí legionárov č. 5, právne zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom vo Svidníku, na ul. Sov. hrdinov č. 163/66, o zaplatenie sumy 5.391,90 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 15.3.2016 č.k. 4C/354/2013 - 184 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaným sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.

Vedľajšiemu účastníkovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka, vo výške 1.146,37 Eur.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej dňa 15.4.2005 bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobu Slovenská sporiteľňa, a.s., a žalovanými v 1. a 2. rade zmluva o splátkovom úvere. Na jej základe bol žalovaným v 1. a 2. rade poskytnutý úver vo výške 220 000,- Sk. Toho istého dňa bola so žalovanou v 3. rade uzavretá dohoda o ručení. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpil na žalobcu aj pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní.

3. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol

jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

4. Záväzkový vzťah, ktorý je predmetom tohto konania vznikol z bankového úveru regulovaného špeciálnou právnou úpravou zákonom o bankách. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách podlieha bankovému povoleniu na činnosť bánk a zároveň podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto vykonávať bankovú činnosť. Žalobca v konaní nepreukázal, aby disponoval takýmto povolením, na základe ktorého by mohol vykonávať správu nezosplatnených úverov poskytovaným fyzickým osobám bankami teda bankovou činnosťou. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách je možné vyvodiť, že spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatné teda banka má oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Bolo by pritom v rozpore s účelom zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali živý úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách pod dohľad NBS. V takom prípade by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. V tomto smere bolo potrebné sa stotožniť s vyjadrením vedľajšieho účastníka, podľa ktorého banka nemôže postúpiť inému subjektu ako banke živý úver. Postúpiť môže len pohľadávky z ukončeného úveru a zo živého úveru môže postúpiť len splatné splátky. Banka síce má nepochybne právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takýto postup banky je nevyhnutné, aby pristúpila v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré môže realizovať pred postúpením pohľadávky. Zo strany pôvodného veriteľa nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, ani k odstúpeniu od zmluvy alebo k výpovedi. Až podaním z 24.1.2012 označeným ako výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti, žalobca vyzval žalovaných na splnenie povinnosti do 3.2.2012. Na takýto úkon žalobca oprávnenie nemá, a teda vzťah medzi jeho právnym predchodcom a žalovanými ukončený nebol. Predpoklady postúpenia pohľadávky vyžadované ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách museli byť splnené už v čase postúpenia pohľadávky. Zmluva o postúpení pohľadávky je neplatná, nakoľko na žalobcu nemohla byť postúpená pohľadávka pozostávajúca z čiastkových nárokov, ktorých splatnosť ešte nenastala a to preto, lebo žalobca nie je držiteľom bankového povolenia na poskytovanie bankových úverov, teda ani na ich správu, ktorá je súčasťou bankovej činnosti poskytovania úverov a na ktorú je podľa § 7 ods. 1 zákona o bankách potrebné bankové povolenie. Zároveň neboli naplnené ani zákonné predpoklady uvedené v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách na postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu. V zmysle toho ustanovenia postupca môže postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka, čo zo strany žalobcu preukázané nebolo. Taktiež nie je známe, či táto výzva vôbec bola dlžníkovi doručená a ani spôsob a čas jej doručenia. Ak tieto skutočnosti absentujú, ide o neplatné postúpenie pohľadávky. Je pritom nutné poznamenať, že takáto písomná výzva ako podmienka platného postúpenia pohľadávky sa musí dostať do dispozičnej sféry dlžníka.

5. Nakoľko pohľadávka uplatňovaná v tomto konaní nebola na žalobcu platne postúpená súd prvej inštancie z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu žalobu zamietol.

6. Výrok o trovách odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p..

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby podanej žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené. Alternatívne požadoval rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že podľa ustanovenia § 1 ods. 2 písm. a/ zákona 258/2001 Z. z. zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. V zmluve o splátkovom úvere uvedený účel úveru vylučuje, aby pri posudzovaní náležitosti zmluvy o splátkovom úvere sa vychádzalo z ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z.. Výkladom ustanovení Všeobecných obchodných podmienok možno dospieť k záveru, že postupca a následne postúpením pohľadávky žalobca boli oprávnení, nie však povinní predčasne

ukončiť záväzkovo- právny vzťah. Na žalobcu prešli zmluvou o postúpení pohľadávok aj všetky práva súvisiace s danou pohľadávkou. Okrem toho postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa v zmysle ustanovenia § 488 je právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej pohľadávky. Preto žalobca nevidí dôvod, aby postupca pohľadávky nemohol na žalobcu previesť nároky z úverovej zmluvy. Okrem toho konečná splatnosť úverovej zmluvy bola dňa 20.03.2015, pričom podľa ustanovenia 154 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, tzn. ku dňu vyhlásenia rozsudku nastala splatnosť všetkých uplatnených splátok a preto aj v prípade, ak by súd neprihliadol na zosplatnenie úverovej zmluvy zo strany žalobcu, je nutné konštatovať, že v čase rozhodovania boli splatné všetky splátky. Ani z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť len splatná pohľadávka. Predmetné ustanovenie je potrebné vykladať, tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, a to pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Podľa dôvodovej správy k ustanoveniu § 92 ods. 7 (teraz ods. 8) zákona o bankách v odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Je zrejmé, že pod slovným spojením „nesplácaný dlh“ je treba rozumieť dlh dlžníka v podobe vrátenia celého poskytnutého úveru veriteľovi, nakoľko tento dlh vzniká už poskytnutím úveru dlžníkovi, ktorý ho má len možnosť vrátiť v splátkach postupným splácaním za zmluvne dohodnutých podmienok. Banka tak môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane jeho príslušenstva. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje odoslanie tejto písomnosti dlžníkovi, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.

8. Pokiaľ ide o náhradu trov priznaných vedľajšiemu účastníkovi v tomto prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva. Na priznanie náhrady trov konania je nevyhnutné splnenie podmienok vyžadovaných ustanovením § 142 O.s.p., a to najmä účelnosť vynaložených trov konania, ktorú by mal súd pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania vždy skúmať. Účelnosť je vlastnosť, ktorá sleduje naplnenie cieľa a opodstatnená je v prípade, že vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje jej medze, pričom by mala byť posudzovaná pri každom úkone právnej služby samostatne. Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia však nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, procesné významných skutočností. Podania vedľajšieho účastníka sú abstraktné, všeobecné, bez znalosti prejednávanej veci s automaticky uplatňovanou nedôvodnou námietkou premlčania. Právo na právnu pomoc a náhrada trov konaniu sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať advokátom. Ak súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa preto môže dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy, ktoré vynaložil v tejto súvislosti, nemožno považovať za trovy účelné. Vedľajší účastník ako združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť samé z podstaty svojej existencie schopné poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Účelom združenia na ochranu spotrebiteľa je okrem iného kolektívna ochrana spotrebiteľov, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Je zrejmé, že na to, aby združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou, ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných cieľov. Združenie vstupuje

do množstva konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu žalovaného, a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania. Pred zaslaním oznámenia o vstupe

do konania združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, iba zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania, bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktorý bude spôsobilý poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktorý bude v danej oblasti aj materiálne aj personálne vybavený a odborne kompetentný.

9. Vedľajší účastník navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

10. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 Civilného sporového poriadku preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré s výnimkou záveru o potrebe aplikácie ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. na uzavretú zmluvu o splátkovom úvere, v plnom rozsahu odkazuje.

12. Ako to vyplýva z predloženej zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 15.4.2005 žalovaným v 1. a 2. rade bol úver poskytnutý na účel kúpy a rekonštrukcie rodinného domu. Takýto úver v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere bol vylúčený z pôsobnosti tohto právneho predpisu. Napriek tomuto konštatovaniu zmluva o splátkovom úvere mala charakter spotrebiteľskej zmluvy. Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 23a ods. 1 za spotrebiteľské zmluvy považoval zmluvy uzatvorené podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárali vo viacerých prípadoch a bolo obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňoval. Uvedené ustanovenie, teda nevylučovalo, aby charakter spotrebiteľskej zmluvy, nemohla mať i zmluva o úvere uzatvorená v súlade s ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.

13. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred prepravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o splátkovom úvere boli bez akýchkoľvek pochybnosti všeobecné obchodné podmienky, ktoré žalovaní v 1. a 2. rade ovplyvniť nemohli, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov.

14. Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku, bolo potrebné zaoberať sa otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého účastník je subjektom práva ( povinnosti), ktoré je predmetom konania.

15. V danom prípade zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa a.s. postúpila na žalobcu pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní. Postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 524 a nasl.. V prejednávanej veci postupcom bola banka a preto pri rozhodovaní sa musela zohľadniť i špeciálna úprava postúpenia pohľadávky obsiahnutá v zákone č. 483/2001 Z. z. o bankách.

16. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez

súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

17. V tomto ustanovení zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách ako špeciálny právny predpis upravoval osobitný postup pri postúpení pohľadávky inej osobe a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Zákonnými podmienkami pre takéto postúpenie boli existencia písomnej výzvy k zaplateniu a dlžníkove omeškanie so splnením trvajúce nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

18. Čo sa týka podmienky písomnej výzvy pre jej splnenie bolo nevyhnutné, aby sa písomná výzva dostala do dispozičnej sféry dlžníka. Nestačilo teda len písomnú výzvu vyhotoviť, ale ju aj odoslať a doručiť dlžníkovi.

19. Žalobca ničím právne významným nepreukázal, aby jeho právny predchodca takúto písomnú výzvu čo i len vyhotovil. Samotný právny predchodca žalobcu vo svojom podaní zo dňa 2.10.2014 ( č.l. 102 spisu) potvrdil, že nedisponuje kópiami výziev zaslaných žalovaným. Len ničím nepodložené tvrdenie právneho predchodcu žalobcu o zaslaní výziev žalovaným v mesiaci marec 2008 nie je dôkazom o existencii písomnej výzvy k zaplateniu ako jednej z podmienok pre platné postúpenie pohľadávky. Ak zo strany právneho predchodcu žalobcu neboli splnené všetky podmienky vyžadované pre postúpenie pohľadávky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu dôjsť nemohlo. Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 je tak neplatná pre rozpor so zákonom ( § 39 Občianskeho zákonníka).

20. Právne bezvýznamným je i poukaz na ustanovenie § 154 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Toto ustanovenie na posúdenie platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2011 vplyv nemá. Pre platnosť zmluvy ako právneho úkonu je právne významný moment, kedy tento právny úkon bol urobený. Ak zmluva o postúpení pohľadávok v čase jej uzatvárania nespĺňala náležitosti vyžadované ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2011 Z. z. o bankách išlo o neplatný právny úkon odporujúci zákonu. Neplatnosť podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou, čo znamená, že právny úkon takouto absolútnou neplatnosťou postihnutý, nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinnosti. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému. Ku dňu 15.12.2011 kedy došlo k postúpeniu pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru vzniknutého zo zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 15.4.2005. Uvedené priamo vyplýva z podania Slovenskej sporiteľne a. s. zo dňa 2.10.2014 (č.l. 102 spisu). Ak splatnosť úveru nebola mimoriadne vyhlásená spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2011 Z. z. o bankách mohla byť iba časť pohľadávky, ktorá sa už stala splatnou. Ak v tomto ustanovení sa hovorí o omeškaní so splnením čo len časti peňažného záväzku dlžníka, za predpokladu nevyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, týmto peňažným záväzkom môže byť iba dlh, vzniknutý neuhradením už splatných splátok, nakoľko s ďalšími splátkami splatnými v budúcnosti nemôže byť dlžník v omeškaní. Pokiaľ v ďalšej časti tohto ustanovenia sa hovorí o pohľadávke zodpovedajúcej tomuto peňažnému záväzku, je zrejmé, že ide o peňažný záväzok vzniknutý z doposiaľ neuhradených splatných splátok.

21. Keďže na žalobcu nebola platne postúpená pohľadávka uplatňovaná v konaní súd prvej inštancie správne postupoval, ak žalobu z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu zamietol.

22. Správnym je i rozhodnutie o trovách konania.

23. Novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 384/2008 Z. z., bola s účinnosťou od 15. 10. 2008 zavedená druhá skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. Nové ustanovenie § 93 ods. 2 O. s. p. však práve v prípade právnických osôb zameraných

na ochranu práv spotrebiteľa, nevyžaduje preukazovanie právneho záujmu na výsledku sporu. Cieľom navrhovanej úpravy je, vychádzajúc z dôvodovej správy, rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany subjektov, ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti záujem na ochrane tohto verejného záujmu vstupovať do konania ako vedľajší účastníci. Dôvodom je fakt, že v danej situácii by bolo takmer nemožné preukázať právny záujem na výsledku sporu. V praxi ide hlavne o právnické osoby v postavení mimovládnych organizácií zameraných na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou, o združenia na ochranu spotrebiteľov a pod..

24. Smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nestanovuje, že združenia na ochranu spotrebiteľov musia mať právo vstupovať do sporov o individuálnych záujmoch spotrebiteľov ako vedľajší účastníci. Článok 7 ods. 2 tejto smernice priznáva týmto združeniam procesné práva, pokiaľ ide o ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov. Smernica teda nič nehovorí o prípadnej účasti združení na ochranu spotrebiteľov v individuálnych sporoch. Toto mlčanie sa ale v žiadnom prípade nedá chápať ako zákaz takejto účasti. Z článku 8 Smernice Rady č. 93/13/EHS vyplýva, že členské štáty môžu zaviesť opatrenia, ktoré sú priaznivejšie pre spotrebiteľa ako tie, ktoré sú stanovené v smernici. Takýmto opatrením môže byť aj pripustenie vedľajšieho účastníctva v konaní. Občiansky súdny poriadok účinný do 31. 12. 2014 v ust. § 93 a ani v iných ustanoveniach neupravoval, aby podmienkou pre vstup vedľajšieho účastníka do konania mal byť výslovný súhlas účastníka, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať.

25. Vedľajší účastník v súlade s ustanovením § 93 ods. 3 O.s.p v znení účinnom do 31.12.2014 do konania mohol vstúpiť z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. Možnosť vstupu do konania bola obmedzená len dobou trvania konania. K vstupu vedľajšieho účastníka do konania tak mohlo dôjsť kedykoľvek od momentu jeho začatia až do doby, kedy sa konanie skončilo. Začiatok konania bol daný dňom, keď došiel súdu návrh na jeho začatie alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu ( § 82 ods. 1 O.s.p v znení účinnom do 30.06.2016).

26. Ak Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31. 12. 2014 v prípade vedľajšieho účastníka ako združenia na ochranu spotrebiteľa nevyžadoval preukazovanie právneho záujmu na výsledku sporu a jeho vstup do konania nepodmieňoval výslovným súhlasom zo strany žalovaného, bolo pripustenie vstupu vedľajšieho účastníka do konania vhodným prostriedkom pre dosiahnutie toho, aby žalovaný ako spotrebiteľ mohol účinnejšie brániť svoje práva vyplývajúce z uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy.

27. Na právnu úpravu vyplývajúcu z ust. § 93 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom od 01. 01. 2015 prihliadať nemožno, nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastného podnetu pred 01. 01. 2015, teda v dobe, keď v tom čase účinný Občiansky súdny poriadok nevyžadoval ako súčasť podnetu aj súhlas účastníka so vstupom do konania.

28. Zákon č. 353/2014 Z. z. účinný od 01. 01. 2015 neobsahuje vlastné prechodné ustanovenia, a preto je potrebné jeho účinky vykladať v súlade s princípom zákazu pravej retroaktivity. Ak nie je v prechodných ustanoveniach výslovne uvedené inak, je pri strete starej a novej úpravy nutné vychádzať zo všeobecne platnej zásady nepravej retroaktivity procesných noriem, teda aplikácie nových procesných noriem pre skôr začaté konania. V takom prípade sa v konaní pokračuje podľa neskoršieho zákona s tým, že právne účinky úkonov uskutočnených skôr zostávajú v platnosti. Čo sa týka nepravej retroaktivity v procesnom práve a názorov v odbornej literatúre na ňu z povahy procesného práva vyplýva, že nové procesné právo má pôsobiť odo dňa nadobudnutia účinnosti nového zákona, a to aj pre konania zahájené pred jeho účinnosťou. Účinky procesných úkonov súdu a účastníkov, ktoré s nimi spájala či nespájala skoršia úprava však zostávajú zachované. Oznámenie o vstupe predstavuje procesný úkon vedľajšieho účastníka, ktorým oznamuje svoj vstup do konania, a preto na takýto procesný úkon vedľajšieho účastníka sa musí vzťahovať právna úprava obsiahnutá v ust.§ 93 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom do 31. 12. 2014.

29. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 síce už inštitút vedľajšieho účastníctva neupravuje, avšak v ustanovení § 470 ods. 2 veta prvá sa zaoberá právnymi následkami úkonov, ktoré nastali pred nadobudnutím jeho účinnosti. Vychádzajúc z tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Vychádzajúc z tohto

prechodného ustanovenia i po 1.7.2016 účinky procesného úkonu vedľajšieho účastníka, ktorým oznámil svoj vstup do konania musia byť i naďalej zachované a teda s týmto subjektom je potrebné konať až do právoplatného ukončenia veci.

30. Vo veci sa nedá stotožniť s argumentáciou o nemožnosti priznania náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi z dôvodu ich nadbytočnosti, neúčelnosti a nehospodárnosti, ako aj preto lebo vedľajší účastník pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade nemal.

31. Vedľajší účastník mal v konaní rovnaké práva a povinností ako účastník, čo je zrejmé z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p v znení účinnom do 30.06.2016. Vstupom do konania mu vznikali i práva a povinnosti súvisiace s náhradou trov konania upravenou v ustanovení § 142 a nasl. O.s.p v znení účinnom do 30.06.2016. To znamená, že v prípade úspechu v spore mu mohla byť priznaná náhrada trov konania a v prípade neúspechu mohol byť zase zaviazaný na náhradu trov konania.

32. V prejednávanej veci bol to žalobca, ktorý v konaní úspech nemal. Preto pri rozhodovaní o trovách konania sa muselo vychádzať z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelne uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

33. Občiansky súdny poriadok účinný do 30.06.2016 v ustanovení § 24 a nasl. umožňoval každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní zástupcom, ktorého si zvolí. Takýmto zástupcom mohol byť aj advokát. Tento právny predpis vo svojich ustanoveniach pritom nevylučoval, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Náklady s tým spojené boli vždy potrebné. Vyššie uvedené sa v plnej miere sťahovalo tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom. Právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi je pritom základným ústavným právom upraveným v článku 47 Ústavy Slovenskej republiky. Právnu pomoc advokáti poskytujú za odmenu, a preto je na mieste, aby v prípade, ak vzniknú zákonné predpoklady pre priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi, táto náhrada trov konania vedľajšiemu účastníkovi aj priznaná bola. V opačnom prípade by ústavné právo vedľajšieho účastníka na právnu pomoc pôsobilo odradzujúco, nakoľko všetky trovy s tým spojené by musel znášať zo svojich prostriedkov.

34. Ani ustanovenie § 5b zákona č.250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ukladajúce orgánu rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy povinnosť aj bez návrhu poskytnúť ochranu spotrebiteľovi nevylučovalo účasť vedľajšieho účastníka v konaní. Aj po nadobudnutí účinnosti tohto ustanovenia Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2016 i naďalej počítal s možnosťou účastí združení ako vedľajších účastníkov pri ochrane spotrebiteľov, to znamená, že samotný zákonodarca nepovažoval takéto účastníctvo v konaní za zbytočné a nepotrebné.

35. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní trovy konania vznikli iba na strane vedľajšieho účastníka v súvislosti so spísaním vyjadrenia k odvolaniu žalobcu, a preto mu bolo potrebné priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP, pričom o výške náhrady trov konania vedľajšieho účastníka rozhodne podľa ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie.

37. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .