Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoKR-2-2016.pdf
PDF · 179.68 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoKR/2/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: Kúpeľňové štúdio Rača s.r.o., so sídlom Žitná 25, 831 06 Bratislava, IČO: 35 853 115, proti žalovanej: JUDr. Eva Plichtová, so sídlom G. XXXX, XXX XX J. W., správca konkurznej podstaty úpadcu: STAX, s.r.o., so sídlom Ul. Karvaša a Bláhovca 743, 038 61 Vrútky, IČO: 35 807 024, o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 5Cbi/34/2014-61 zo dňa 13.10.2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 5Cbi/34/2014-61 zo dňa 13.10.2015 p o t v r d z u j e .
Žalovaná m á n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 78 ods. 1, 2, 3, 4, 5 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR"), § 59a ods. 1, 2, 3, 4, 5 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ") v znení účinnom do 30.11.2009, § 66a ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, okresný súd žalobu zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že na č.l. 3 spisu sa nachádza príloha k faktúre č. 1081002098 zo dňa 6.10.2008, podľa ktorej mal dodávateľ STAX, s.r.o., Bratislava, dodať odberateľovi Kúpeľňovému štúdiu Rača, s.r.o., Bratislava, skrutkový policový regál, zakúpený od spoločnosti DEXION, s.r.o., s dohodnutou veľkoobchodnou zľavou 42 %, pričom cena mala byť ešte znížená za odpredaj používaných skrutkových policových regálov vo výške 50 %. Výsledná suma mala byť 69.730,- Sk. Podľa faktúry na č.l. 4 spisu bola táto vystavená dodávateľom STAX, s.r.o., Bratislava, odberateľovi Kúpeľňové štúdio Rača, s.r.o., a mal ňou byť fakturovaný skrutkový policový regál v celkovej cene 69.730,43 Sk s dátumom dodania 6.10.2008 a dátumom splatnosti 13.10.2008. Podľa výpisu z účtu na čl. 5 spisu mala byť dňa 6.10.2008 vykonaná úhrada na účet spoločnosti STAX, s.r.o., vo výške 69.730,- Sk, a to od spoločnosti Kúpeľňové štúdio Rača, s.r.o.. Na č.l. 6 spisu sa nachádza Dohoda o zapožičaní skrutkových policových regálov, v ktorej je nájomcom STAX, s.r.o., Bratislava, a prenajímateľom Kúpeľňové štúdio Rača, s.r.o.. Na základe tejto dohody mal prenajímateľ poskytnúť nájomcovi skrutkové policové regály. Dohoda je datovaná dňom 6.10.2008.
3. Z Obchodného vestníka č. 37/2015 zo dňa 24.2.2015 na č.l. 28 spisu okresný súd zistil, že v konkurznej veci úpadcu STAX, s.r.o., Vrútky, bol regálový systém - kovová konštrukcia rozoberateľná - zaradený do súpisu konkurznej podstaty v súpisovej hodnote 3.000,- Eur, pričom pri tomto zápise je uvedený sporný zápis v prospech žalobcu.
4. Z výpisu z Obchodného registra na spoločnosť STAX, s.r.o., okresný súd zistil, že jej zakladateľom bol Ing. Starovecký s vkladom vo výške 200.000,- Sk. „V súčasnosti sú spoločníkmi spoločnosti Ing. P. W. s vkladom 1.527,- eur, Ing. Alojz Starovecký s vkladom 3.585,-- Eur a Ing. Y. Z. s vkladom 1.527,- eur. Konateľom spoločnosti bol od založenia spoločnosti až doposiaľ Ing. Alojz Starovecký." Z výpisu z Obchodného registra na spoločnosť Kúpeľňové štúdio Rača, s.r.o., vyplývalo, že zakladateľom spoločnosti bol Ing. Alojz Starovecký s vkladom 200.000,- Sk. V súčasnosti sú spoločníkmi Ing. Alojz Starovecký s vkladom vo výške 170.000,- Sk a Mgr. T. U. s vkladom vo výške 30.000,- Sk. „Štatutárnym orgánom je od založenia spoločnosti až doposiaľ Ing. Alojz Starovecký." Z výpisu zo Zbierky listín Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I na spoločnosť Kúpeľňové štúdio Rača, s.r.o., okresný súd zistil, že medzi listinami uloženými v Zbierke listín sa nenachádza žiaden znalecký posudok.
5. Okresný súd konštatoval, že podmienkami pre úspech žalobcu v excindačnom konaní sú: „1. vec bola správcom konkurznej podstaty príslušného úpadcu zapísaná do súpisu majetku konkurznej podstaty, 2. excindačná žaloba podaná osobou odlišnou od úpadcu došla súdu najneskôr v posledný deň lehoty určenej tejto osobe výzvou, 3. žalovaným je správca konkurznej podstaty, 4. v dobe, keď súd rozhoduje o vylúčení veci trvajú účinky konkurzu a vec je naďalej zapísaná v konkurznej podstate(nebola medzitým správcom konkurznej podstaty vylúčená zo súpisu), 5. osoba, ktorá sa domáha vylúčenia veci zo súpisu, preukázala nielen to, že vec nemala byť do súpisu zaradená, ale aj to, že právo, ktoré vylučovalo zaradenie veci do súpisu svedčí jej, t.j preukázala, že má tzv. „lepšie právo" k veci (podobne in rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30.5.2002 sp.zn.29Cdo 2086/2000, ako rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.2.2002 sp.zn. 29 Cdo 342/2000 uverejnený v časopise Soudní judikatura č.4, ročník 2002, pod číslom 71 a taktiež in Krčmář Z.: Přehled judikatury ve věcech konkursu a vyrovnaní, ASPI, a.s. Praha,2005, str.337)."
6. Žaloba podľa okresného súdu spĺňala podmienky uvedené v bodoch 1 až 4, no žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by mu k veci, ktorú žiada vylúčiť z konkurznej podstaty svedčilo tzv. „lepšie právo". Okresný súd z úradnej povinnosti preskúmal včasnosť podania žaloby žalobcom, pričom uzavrel, že žaloba bola včas, nakoľko žalobca podal žalobu skôr resp. bez toho, že by mu jej podanie bolo uložené uznesením konkurzného súdu v zmysle § 78 ods. 4 ZKR. Spoločnosti „STAX, s.r.o. a Kúpeľňové štúdio Rača, s.r.o. sú personálne prepojenými osobami prostredníctvom osoby ich zakladateľa, spoločníka a konateľa Ing. Alojza Staroveckého, ktorý je v oboch spoločnostiach ovládajúcou osobou v zmysle § 66a Obchodného zákonníka(v oboch spoločnostiach mal a má Ing. Alojz Starovecký väčšinový podiel na hlasovacích právach). Z tohto dôvodu v zmysle § 59a ods.3 Obchodného zákonníka transakcie, pri ktorých žalobca mal nadobudnúť majetok v hodnote prevyšujúcej 10% základného imania žalobcu (20.000,- Sk alebo 663,88,- eur) od ovládanej osoby svojho zakladateľa podliehajú sprísnenému režimu kontroly nadobúdania majetku obchodnou spoločnosťou podľa § 59a Obchodného zákonníka upravujúceho tzv. transakcie s konfliktom záujmov."
7. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že konflikt záujmov je obsiahnutý skoro v každom obchodnoprávnom úkone a v trhovej ekonomike je riešený trhom. V užšom význame ide o situáciu, keď úkon je vykonávaný s osobou, ktorá má vzťah k protistrane a má tak pri úkone chrániť tak svoje záujmy, ako aj záujmy protistrany. Typickým príkladom je situácia, ak obchodná spoločnosť konajúca svojim konateľom vykonáva právny úkon (napr. uzatvára kúpnu zmluvu) so svojim konateľom, ktorý tak podpisuje právny úkon za obe zmluvné strany. „Zákonná úprava špeciálneho režimu a požiadaviek na úkony, kde existuje potencionálny stret záujmov bola v Slovenskej republike zavedená s účinnosťou od 1.1.2002 novelou Obchodného zákonníka č.500/2001 Z.z., do 31.12.2001 bol konflikt záujmov riešiteľný iba cez aplikáciu § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka". „Právna úprava v Obchodnom zákonníku je reakciou na požiadavky č.11 ods. 2 Druhá smernice Rady z 13.decembra 1976 o koordinácii ochranných opatrení, ktoré členské štáty vyžadujú od obchodných spoločností na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb v zmysle druhého odseku článku 58 Zmluvy pokiaľ ide o zakladanie akciových spoločností, udržiavanie a zmenu ich základného imania, s cieľom dosiahnuť rovnocennosť týchto opatrení. Účelom ustanovenia § 59a Obchodného zákonníka je zabezpečenie kontroly ekvivalencie plnení v transakciách podliehajúcich režimu § 59a a zabezpečenie publicity takýchto transakcií tým, že zmluva na základe ktorej spoločnosť nadobúda majetok od zakladateľa alebo spoločníka za protihodnotu vo výške najmenej 10% hodnoty základného imania, nemôže nadobudnúť účinnosť skôr ako je uložená spolu so znaleckým posudkom oceňujúcim jej predmet, do zbierky listín Obchodného registra. Ak
spoločnosť uzatvára zmluvu podliehajúcu režimu § 59a Obchodného zákonníka v lehote do dvoch rokov odo dňa vzniku spoločnosti, musí návrh tejto zmluvy vopred schváliť valné zhromaždenie spoločnosti."
8. Okresný súd konštatoval, že in concreto v posudzovanej veci kúpa regálového systému v hodnote 69.730,- Sk v zmysle § 59a ods. 1 a Obchodného zákonníka v spojení s § 66a ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka vyžadovala pre svoju účinnosť ocenenie predmetu kúpy znaleckým posudkom a zabezpečenie publicity takéhoto posudku jeho uložením v Zbierke listín Obchodného registra pri spoločnosti žalobcu. Z vykonaného dokazovania, výpisu zo Zbierky listín Obchodného registra na žalobcu okresný súd zistil, že znalecký posudok na ocenenie regálového systému, nebol do Zbierky listín uložený. „Kúpna zmluva týkajúca regálového systému tak nemohla nadobudnúť účinnosť a žalobca tak nikdy nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k tomuto regálovému systému. Žalobca preto v konaní nepreukázal ním tvrdené vlastnícke právo a teda „lepšie právo" k regálovému systému a nemohol tak byť ani úspešný pri jeho vylúčení z konkurznej podstaty." Vedený týmito úvahami okresný súd žalobu žalobcu zamietol. Právo na náhradu trov konania by mala v zmysle § 142 ods.1 OSP úspešná žalovaná, keďže táto náhradu trov konania nežiadala priznať, ani jej žiadne trovy konania nevznikli, tak okresný súd jej náhradu trov konania nepriznal.
9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam - § 205 ods. 2 písm. d) OSP a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci - § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplývalo, že okresný súd pri posudzovaní kúpnej zmluvy, ktorej predmetom bol regálový systém - kovová konštrukcia rozoberateľná, vychádzal z gramatického výkladu § 59a OBZ a § 66a OBZ a vo veci neposudzoval hodnoty a účel, ktorý sleduje daná právna úprava. „Tak ako prvostupňový súd uvádza, bola táto právna úprava zavedená do právneho poriadku SR s účinnosťou od 01.01.2002 novelou Obchodného zákonníka č. 500/2001 Z.z., čím bolo reflektované na požiadavky druhej smernice rady z 13.decembra 1976 o koordinácii ochranných opatrení, ktoré členské štáty vyžadujú od obchodných spoločností na ochranu záujmov spoločníkov a tretích osôb. Z úvodných ustanovení smernice (preambula) vyplýva, že vtedajšie Spoločenstvo považuje za nevyhnutné koordinovať vnútroštátne opatrenia potrebné na zabezpečenie minimálnej miery rovnocennej ochrany akcionárov a veriteľov akciových spoločností týkajúce sa zakladania, udržovania, zvyšovania, či znižovania základného imania akciových spoločností. Jednou z takýchto požiadaviek je opatrenie stanovené čl. 11 smernice, ktorého osobný rozsah normy bol rozšírený aj na spoločnosti s ručením obmedzeným." Vzhľadom na skutočnosť, že „§ 59a OBZ bolo do slovenského právneho poriadku transponované v súvislosti so smernicou EÚ, ktorá je sekundárnym právnym aktom EÚ v zmysle čl. 288 ZFEÚ, musí byť toto ustanovenie (nielen, ale aj právne normy prijaté pred/po účinnosti dotknutého ustanovenia) vykladané v súlade s jedným z princípov aplikácie európskeho práva, t. j. eurokomformným výkladom. Podstatou tohto spôsobu výkladu práva je súladný výklad právneho predpisu za účelom zabezpečenia plného účinku noriem európskeho práva. V danom prípade je preto nevyhnutné zabezpečiť plný účinok cieľa stanoveného smernicou, ktorý je záväzný. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ust. § 59a ObZ podlieha eurokonformnému výkladu a súd ho musí zohľadňovať a zabezpečovať naplnenie stanovených záväzných cieľov."
10. V odvolaní žalobca namietol, že prvostupňový súd sa nedostatočne zaoberal zistením „skutkového stavu, ktorý by následne vyplynul do zistenia, či odplata odvolateľom poskytnutá za prevod vlastníckeho práva je vo vzťahu k hodnote prevádzaného majetku, ktorý bol SKP zapísaný do súpisu konkurznej podstaty a ktorého vylúčenia sa odvolateľ žalobou domáhal bola obvyklá, primeraná a zodpovedala trhovej hodnote regálového systému a či nedošlo k „neformálnemu" zníženiu imania spoločnosti a ukráteniu na majetku. Nevyhnutnosť zaoberať sa touto skutočnosťou vyplýva z princípov, hodnôt z ktorých právna norma vychádza účelu a cieľa, ktorý sleduje. V samotnom odôvodnení rozsudku súd konštatoval hodnoty a pôvod právnej normy a výstižne zhrnul účel a ciele ust. § 59a ObZ (str. 7 rozsudku, štvrtý odstavec). K zisťovaniu tohto skutkového stavu a k následným výsledným zisteniam však prvostupňový súd nepristúpil, aj keď tak učiniť mal, čím porušil právo odvolateľa na spravodlivý súdny proces, aplikoval právne normy zbytočne prísnym a rigidným spôsobom a vo veci nezohľadnil práva, oprávnené záujmy a legitímne očakávania odvolateľa." Zákonná požiadavka uloženia znaleckého posudku „stanovujúceho hodnotu veci, ktorej vlastnícke právo sa prevádza medzi prepojenými subjektmi bola prvostupňovým súdom posudzovaná príliš formalistický, pretože spoločnosť úpadcu nadobudla za regálový systém primerané ekvivalentné peňažné plnenia prevedené na účet úpadcu dňa 06.10.2008 (dôkaz - výpis z účtu priložený k žalobe). Účel ustanovenia bol preto naplnený a nebol ďalší dôvod
sledovania naplnenia tejto požiadavky. Súd však tvrdenú primeranosť ceny za použitý a čiastočne poškodený regálový systém vôbec nezohľadnil. V prípade, že by tak učinil, prišil by k záveru, že majetok bol prevedený za cenu obvyklú zodpovedajúcu trhovej hodnote predmetu prevodu a teda mal žalobe odvolateľa vyhovieť."
11. Žalobca v odvolaní vyčítal okresnému súdu, že nezobral do úvahy skutočnosť, že v „bežnej praxi je vyhotovovanie takého znaleckého posudku a jeho uloženie v zbierke listín skôr výnimkou a že stanovená minimálna hodnota prevádzaného majetku : 10% z hodnoty základného imania je v prípade spoločností s ručením obmedzením veľmi zriedkavé a nezmyselné. Kritérium výšky protihodnoty, t.j. výška poskytovaného/dohodnutého protiplnenia je zavádzajúca, nakoľko zmluvné strany si môžu dohodnúť protihodnotu v výške nižšej ako je zákonný limit. V danom príklade popísanom v predošlej vete by aj v skutočnosti došlo k poškodeniu veriteľov a k zníženiu imania spoločnosti, avšak dispozícia normy § 59a ObZ by nebola naplnená a ustanovenie by nemohlo byť aplikované. Na základe tohto mal súd v prvom rade zisťovať primeranosť a trhovú cenu plnenia, čo však neučinil." Podľa žalobcu prvostupňový súd použil správnu právnu normu, avšak nesprávne ju vyložil. Nakoľko je táto úprava svojím vecným záberom širšia, než vyžadujú princípy, hodnoty a účel právnej normy, mal okresný súd normu vykladať reštriktívne a nie extenzívne a prihliadnuť na účel a hodnoty normy, t.j. použiť teleologický výklad, ktorý by vylúčil prílišnú tvrdosť zákona, na základe ktorého mohol okresný súd dospieť k spravodlivému rozsudku a žalobe odvolateľa vyhovieť a regálový systém vylúčiť z konkurznej podstaty. Účel § 59a OBZ: „zabezpečiť kontrolu ekvivalencie plnení v transakciách uskutočňovaných medzi personálne a majetkovo prepojenými osobami prostredníctvom publicity týchto transakcií, bol súdom opomenutý a nebol zohľadnený. Vo veci odklonu od gramatického výkladu si dovoľujeme odvolaciemu súd dať do pozornosti rozsudok NS ČR sp. zn. 31 Cdo 3986/2009 zo dňa 08.02.2012." Žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na konanie prvostupňovému súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP, keďže vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu a následne vec nesprávne právne posúdil.
12. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť.
13. Zo strany krajského súdu bolo vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu doručené žalobcovi podaním zo dňa 20.9.2016, pričom v zmysle § 374 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP") bola daná žalobcovi možnosť sa k tomuto vyjadreniu žalovanej vyjadriť v lehote 10 dní od jeho doručenia. Žalobca túto možnosť do momentu rozhodnutia krajským súdom nevyužil. Žalobca bol tiež týmto podaním vyzvaný v zmysle § 90 CSP, avšak zostal k momentu rozhodovania odvolacieho súdu nečinný.
14. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP") prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania v medziach odvolacích dôvodov žalobcu za aplikácie § 379, § 380 ods. 1 CSP a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
15. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/2/2016-87 zo dňa 18.01.2017, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP.
16. Krajský súd vo vzťahu k svojmu postupu a konaniu uvádza, že vychádzal z ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP"), ktorý zákon podľa § 474 CSP nadobudol účinnosť dňa 01. júla 2016 v spojení s § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
17. Právne účinky úkonu podaného odvolania žalobcu proti rozsudku okresného súdu zostali v konaní zachované, tak ako to vyplýva z § 470 ods. 2 veta prvá CSP.
18. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
19. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
21. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
22. Krajský súd vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto sa v dôvodoch tohto svojho rozhodnutia krajský súd obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu ako súdu prvej inštancie. Krajský súd uvádza, že pokiaľ základom jeho rozhodnutia je aplikácia § 387 ods. 2 CSP, tak nebolo potrebné a ani žiaduce, aby v odôvodnení rozsudku krajského súdu boli opätovne zopakované tie rozhodné skutkové a právne závery, ktoré už uviedol okresný súd ako súd prvej inštancie v dôvodoch svojho napadnutého rozhodnutia a je postačujúce na ne len odkázať. To, že pri aplikácii § 387 ods. 2 CSP postačuje len odkaz na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09, podľa ktorého ...„Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania". Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, ...„ak v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia okresného súdu, v zásade sa odvolací súd môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu, t.j. súdu prvej inštancie".
23. Práve podľa § 380 ods. 1 CSP bol napadnutý rozsudok okresného súdu posudzovaný len v medziach odvolacích dôvodov žalobcu a z nich len tých relevantných dôvodov, ktoré odzneli v rámci konania pred súdom prvej inštancie z titulu splnenej poučovacej povinnosti okresným súdom v zmysle § 118a ods. 1, 2, 3 OSP (č.l. 33 spisu v spojení s č.l. 38 spisu), t.j. v znení Občianskeho súdneho poriadku ako procesného práva platného k momentu konania a rozhodovania okresného súdu. V ďalšom krajský súd uvádza, že základom posudzovania odvolacích dôvodov žalobcu vo väzbe k záverom okresného súdu, obsiahnutých v napadnutom rozsudku, bol skutkový stav zistený okresným súdom, ktorým bol krajský súd viazaný v zmysle § 383 CSP, pretože súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie a vo vzťahu k tým dôkazom, ktoré boli označené žalobcom a tieto neboli vykonané, vyjadril dostatočné závery. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu ako odvolateľa, že závery okresného súdu sú nesprávne, predčasné, keďže neboli, podľa tvrdení v odvolaní, vykonané „zistenia, či odplata odvolateľom poskytnutá za prevod vlastníckeho práva je vo vzťahu k hodnote prevádzaného majetku, ktorý bol SKP zapísaný do súpisu konkurznej podstaty a ktorého vylúčenia sa odvolateľ žalobou domáhal bola obvyklá, primeraná a zodpovedala trhovej hodnote regálového systému a či nedošlo k „neformálnemu" zníženiu imania spoločnosti a ukráteniu na majetku" (odvolanie č.l. 70 rub spisu), a ani s tým, že by okresný súd svojim postupom, a to nevykonaním navrhnutých dôkazov vytvoril žalobcovi dôkazne nemožnú konštrukciu, pretože, krajský súd akcentuje, že primárne žalobca bol nositeľom povinnosti tvrdenia, t.j. bol povinný poskytnúť v potrebnom a dostatočnom rozsahu najskôr sumár tvrdení s podanou vylučovacou žalobou a až po tomto poskytnutí žalobcu zaťažovala dôkazná povinnosť. Pokiaľ žalobca nesplnil povinnosť tvrdenia, tak potom nemohla nastúpiť ani jeho dôkazná povinnosť. V tomto smere bol postup súdu prvej inštancie vecne správny, keď v súlade v tom čase platným procesným právom, a to Občianskym súdnym poriadkom vyžadoval od žalobcu splnenie povinnosti tvrdenia. V rámci povinnosti tvrdenia preto žalobca bol povinný úplne a pravdivo opísať všetky potrebné skutočnosti a až následne, po splnení povinnosti tvrdenia nastupuje dôkazná povinnosť. Inými slovami, pokiaľ žalobca ako sporová strana, si nesplnil povinnosť tvrdenia, nemohlo dôjsť ani k splneniu povinnosti označiť
na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, ktoré najskôr musia byť uvádzané a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci. Ak sporová strana neunesie povinnosť tvrdenia a následne tým ani dôkaznú povinnosť, má to pre túto sporovú stranu nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre ňu nepriaznivého rozhodnutia vo veci.
24. Žalobca teda podľa zistení odvolacieho súdu odôvodnil podanie odvolania v rovine nesprávneho právneho posúdenia okresným súdom v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) OSP a tiež vytýkal okresnému súdu, že okresný súd dospel k neprávnym skutkovým zisteniam cez úpravu v § 205 ods. 2 písm. d) OSP. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalobcu krajský súd uvádza, že pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s tým súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
25. Žalobca teda namietal, že okresný súd sa nedostatočne zaoberal zistením skutkového stavu, ktorý by následne vyplynul do zistenia, či odplata odvolateľom poskytnutá za prevod vlastníckeho práva je vo vzťahu k hodnote prevádzaného majetku, ktorý bol správcom konkurznej podstaty zapísaný do súpisu konkurznej podstaty a ktorého vylúčenia sa žalobca domáhal, obvyklá, primeraná a zodpovedala trhovej hodnote regálového systému, a či nedošlo k neformálnemu zníženiu imania spoločnosti a ukráteniu na majetku. Vytýkal okresnému súdu, že aplikáciou § 59a Obchodného zákonníka aplikoval právne normy zbytočne prísnym a rigidným spôsobom a nezohľadnil práva a oprávnené záujmy a legitímne očakávania odvolateľa, nezohľadnil tvrdenú primeranosť ceny za použitý a čiastočne poškodený regálový systém, v prípade, ak by tak učinil, prišiel by k záveru, že majetok bol prevedený za cenu obvyklú, zodpovedajúcu trhovej hodnote predmetu prevodu. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu a aplikáciou okresným súdom § 59a Obchodného zákonníka k momentu rozhodovania okresného súdu k 30.11.2009, krajský súd považuje za podstatné zdôrazniť, že vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa a konštatuje, že nebol v rámci odvolacích dôvodov priestor na odklon od týchto záverov súdu prvého stupňa. Je zrejmé, že žalobca bol riadne poučený podľa § 118a Občianskeho súdneho poriadku (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu a tiež k podaniu odvolania žalobcom), napriek tejto skutočnosti však žalobca takúto argumentáciu pred súdom prvého stupňa neaplikoval. Tiež vytýkal okresnému súdu, že pokiaľ aplikoval § 59a Obchodného zákonníka postupoval „príliš formalisticky", pretože spoločnosť úpadcu nadobudla za regálový systém primerané ekvivalentné peňažné plnenie, prevedené na účet úpadcu dňa 06.10.2008 a mal za to, že účel predmetného zákonného ustanovenia bol preto naplnený. Žalobca v odvolaní konštatoval, že prvostupňový súd použil síce správne právnu normu, avšak nesprávne ju vyložil a tiež, že „Nakoľko je táto úprava svojím vecným záberom širšia, než vyžadujú princípy, hodnoty a účel právnej normy, mal súd normu vykladať reštriktívne a nie extenzívne a prihliadnuť na účel a hodnoty normy, t.j. použiť teleologický výklad, ktorý by vylúčil prílišnú tvrdosť zákona, na základe ktorého mohol súd dospieť k spravodlivému rozsudku a žalobe odvolateľa vyhovieť a regálový systém vylúčiť z konkurznej podstaty. Účel ust. § 59a ObZ: zabezpečiť kontrolu ekvivalencie plnení v transakciách uskutočňovaných medzi personálne a majetkovo prepojenými osobami prostredníctvom publicity týchto transakcií, bol súdom opomenutý a nebol zohľadnený." (rub č.l. 70 spisu). Zároveň upriamil pozornosť odvolacieho súdu na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 3986/2009 zo dňa 08.02.2012. V súvislosti s takto formulovanou odvolacou argumentáciou primárne považuje krajský súd za podstatné opätovne poukázať na nosnú právnu úpravu, ktorú správne citoval i okresný súd v napadnutom rozsudku v znení:
„Podľa § 59a ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 30.11.2009 ak spoločnosť nadobúda majetok na základe zmluvy uzatvorenej s jej zakladateľom alebo spoločníkom za protihodnotu vo výške najmenej 10% hodnoty základného imania, musí byť hodnota predmetu zmluvy určená znaleckým posudkom. Táto zmluva nemôže nadobudnúť účinnosť skôr, ako bude uložená spolu so znaleckým posudkom v zbierke listín. Ak je na účinnosť zmluvy potrebný zápis do osobitnej evidencie podľa
osobitného zákona, musí byť zmluva spolu so znaleckým posudkom uložená do zbierky listín pred zápisom do osobitnej evidencie.
Podľa § 59a ods. 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 30.11.2009, ak spoločnosť uzatvára zmluvu podľa odseku 1 v lehote dvoch rokov odo dňa vzniku spoločnosti, musí návrh tejto zmluvy vopred schváliť valné zhromaždenie spoločnosti.
Podľa § 59a ods. 3 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 30.11.2009 ustanovenia odsekov 1 a 2 sa primerane použijú aj na zmluvy, ktoré spoločnosť uzatvára s osobami, ktoré sú blízke zakladateľom alebo spoločníkom spoločnosti alebo ktoré sú ovládajúcimi osobami alebo ovládanými osobami zakladateľov alebo spoločníkov spoločnosti, a ak spoločnosť nadobúda majetok za protihodnotu vo výške najmenej 10% hodnoty základného imania.
Podľa § 59a ods. 4 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 30.11.2009 ustanovenia odsekov 1 až 3 sa nevzťahujú na zmluvy uzatvorené pri bežnom obchodnom styku, na nadobudnutie majetku podľa rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu a na majetok nadobudnutý na burze za cenu rovnajúcu sa kurzu, ktorý zodpovedá v tom čase danej ponuke a dopytu.
Podľa § 59a ods. 5 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 30.11.2009 ustanovenia odsekov 1 až 4 sa vzťahujú na spoločnosť s ručením obmedzeným a na akciovú spoločnosť." 26. Keďže žalobca v rámci podaného odvolania poukázal tiež na konkrétnu judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, mal odvolací súd za to, že ide o jeho rozhodnú argumentáciu, ktorú si žalobca osvojil a preto bolo potrebné sa v rámci odvolacieho konania zaoberať touto argumentáciou vo vzťahu k posudzovaniu (ne)správnosti záverov súdu prvého stupňa. Išlo teda o rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, a to sp. zn. 31 Cdo 3986/2009, z ktorého rozhodnutia vyplývalo, že Najvyšší súd Českej republiky sa zaoberal § 196a ods. 3 Obchodního zákonníka (platnej právnej úpravy v Českej republike) a konštatoval, „Ustanovení § 196a odst. 3 obch. zák. tak mimo jiné slouží i k ochraně společnosti před zneužitím postavení jejích orgánů, společníků a dalších osob oprávněných společnost zavazovat či vykonávajících ve společnosti určitý vliv. Navazujícím účelem pak je i zajištění ochrany třetích osob, zejména věřitelů společnosti. V případech, kdy společnost úplatně nabývá majetek v rozsahu dle ustanovení § 196a odst. 3 obch. zák. od osob v tomto ustanovení uvedených nebo na tyto osoby takový majetek převádí, k dosažení tohoto účelu slouží zejména požadavek, podle něhož lze zmíněné majetkové dispozice provádět pouze za cenu určenou posudkem znalce. Zákon tím sleduje, aby cena převáděného majetku nebyla závislá jen na „vůli smluvních stran" (jež může být deformována právě postavením osoby, se kterou společnost příslušnou smlouvu uzavírá), nýbrž aby byla stanovena způsobem, jenž v dostatečné míře zaručuje, že bude odpovídat jeho reálné hodnotě (srov. např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 31. března 2009, sp. zn. 29 Cdo 4315/2008, uveřejněný v časopise Soudní judikatura, číslo 11, ročník 2009, pod číslem 170, rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 27. února 2007, sp. zn. 29 Odo 780/2006, uveřejněný v časopise Soudní judikatura, číslo 7, ročník 2007, pod číslem 102, nebo rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 28. ledna 2009, sp. zn. 29 Cdo 1807/2007)". Zároveň Najvyšší súd Českej republiky v tomto rozhodnutí konštatoval, „Z ustálené judikatury Nejvyššího soudu vyplývá, že důsledkem porušení povinnosti stanovit hodnotu převáděného majetku na základě posudku znalce jmenovaného soudem, kladené ustanovením § 196a odst. 3 obch. zák. na smlouvy v něm vypočtené, je neplatnost smlouvy o převodu majetku (srov. rozsudky citované odvolacím soudem či z novější judikatury rozsudky ze dne 31. března 2011, sp. zn. 29 Cdo 5189/2008, sp. zn. 29 Cdo 3896/2009, sp. zn. 29 Cdo 4536/2009 a sp. zn. 29 Cdo 4596/2009, ze dne 31. května 2011 sp. zn. 29 Cdo 2761/2010 a ze dne 18. srpna 2011 sp. zn. 29 Cdo 1955/2010, sp. zn. 29 Cdo 2015/2011 a sp. zn. 29 Cdo 2018/2011)". Najvyšší súd Českej republiky ďalej ustálil, že „Uvedený závěr se (z důvodů vyložených v označených rozsudcích) beze sporu prosadí vždy, kdy převodem majetku v rozporu s požadavkem ustanovení § 196a odst. 3 obch. zák. na způsob stanovení ceny byla společnost poškozena. Nicméně byla-li ve smlouvě podléhající ustanovení § 196a odst. 3 obch. zák. sjednána cena tržní (tj. cena v daném místě a čase obvyklá), ačkoliv cena, za níž byl majetek převeden, nebyla stanovena na základě posudku znalce jmenovaného soudem, bylo účelu sledovaného uvedeným zákonným příkazem dosaženo, byť nikoliv postupem předpokládaným v ustanovení § 196a odst. 3 obch. zák. (potažmo článku 11 směrnice). V takovém případě však není žádného důvodu dovozovat absolutní neplatnost uzavřené smlouvy jen proto, že nebyl dodržen mechanismus zabezpečující, aby cena za převod majetku nebyla sjednána na úkor společnosti. Opačný závěr (podle něhož to, že cena nebyla stanovena na základě posudku znalce jmenovaného soudem vede bez dalšího k závěru o neplatnosti
smlouvy podléhající ustanovení § 196a odst. 3 obch. zák. i tehdy, byla-li sjednána cena tržní) by v krajním případě mohl vést i k poškození společnosti, na jejíž ochranu je ustanovení § 196a odst. 3 obch. zák. konstruováno (např. bude-li ve smlouvě sjednána cena pro společnost výhodnější než cena tržní)." a zároveň zdôvodnil, prečo sa odchýlil od záverov, ktoré boli dovtedy ustálené a konštatoval, „že byla-li ve smlouvě o převodu majetku podléhající ustanovení § 196a odst. 3 obch. zák. sjednána tržní (v daném místě a čase obvyklá) cena, popř. cena pro společnost výhodnější, není tato smlouva neplatná jen proto, že tato cena nebyla stanovena na základě posudku znalce jmenovaného soudem". V súvislosti s touto citáciou a so závermi, s ktorými sa oboznámil v rámci odvolacieho konania odvolací súd, keďže mal za to, že táto argumentácia žalobcu použitá až v odvolaní bola považovaná za jeho kľúčovú argumentáciu, javí sa potom nevyhnutným dať odpoveď v odvolacom konaní na túto argumentáciu žalobcu, napriek tomu, že bola použitá až v rámci odvolacieho konania. Veľký senát občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky formuloval svoj záver, v zmysle ktorého „.....že byla-li ve smlouvě o převodu majetku podléhající ustanovení § 196a odst. 3 obch. zák. sjednána tržní (v daném místě a čase obvyklá) cena, popř. cena pro společnost výhodnější, není tato smlouva neplatná jen proto, že tato cena nebyla stanovena na základě posudku znalce jmenovaného soudem". V rámci podaného odvolania nebolo žalobcom spochybnené, že podmienky pre aplikáciu § 59a ods. 1, 3 Obchodného zákonníka, boli splnené, pričom žalobca uviedol, že prvostupňový súd použil správnu právnu normu, avšak ju nesprávne vyložil (č.l. 71 rub spisu - odvolanie). Za tohto stavu upriamuje pozornosť odvolací súd na celé znenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, z ktorého bolo odvolacím súdom citované, ktoré sa viaže k úprave v Obchodnom zákonníku Českej republiky v § 196a „(1) Společnost může uzavřít smlouvu o úvěru nebo půjčce s členem představenstva, dozorčí rady, prokuristou nebo jinou osobou, která je oprávněna jménem společnosti takovou smlouvu uzavřít, nebo osobami jim blízkými, anebo smlouvu, jejímž obsahem je zajištění závazků těchto osob, nebo na ně bezplatně převést majetek společnosti jen s předchozím souhlasem valné hromady a jen za podmínek obvyklých v obchodním styku. (2) Pokud jsou osoby uvedené v odstavci 1 oprávněny jednat i jménem jiné osoby, použije se ustanovení odstavce 1 obdobně i na plnění tam uvedené ve prospěch této jiné osoby. Souhlasu valné hromady není zapotřebí, jde-li o poskytnutí půjčky nebo úvěru ovládající osobou ovládané osobě anebo zajištění závazků ovládané osoby ovládající osobou. (3) Jestliže společnost nebo jí ovládaná osoba nabývá majetek od zakladatele, akcionáře nebo od osoby jednající s ním ve shodě anebo jiné osoby uvedené v odstavci 1 nebo od osoby jí ovládané anebo od osoby, se kterou tvoří koncern, za protihodnotu ve výši alespoň jedné desetiny upsaného základního kapitálu ke dni nabytí nebo na ně úplatně převádí majetek této hodnoty, musí být hodnota tohoto majetku stanovena na základě posudku znalce jmenovaného soudem. Pro jmenování a odměňování znalce platí ustanovení § 59 odst. 3. Jestliže k nabytí dochází do 3 let od vzniku společnosti, musí je schválit valná hromada. (4) Ustanovení odstavce 3 se nevztahuje na nabytí nebo zcizení majetku v rámci běžného obchodního styku a na nabytí nebo zcizení z podnětu nebo pod dozorem nebo dohledem státního orgánu nebo na nabytí nebo zcizení na českém nebo zahraničním regulovaném trhu či v českém nebo zahraničním mnohostranném obchodním systému. Ustanovení odstavce 1 o souhlasu valné hromady se vztahuje obdobně i na bezúplatný převod majetku na akcionáře. (5) Ustanovení odstavců 1 až 3 se vztahují i na převzetí ručení" a na právnu úpravu Slovenskej republiky v § 59a Obchodného zákonníka, ktorý bol citovaný nielen súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku ale aj odvolacím súdom v tomto rozhodnutí. 27. Krajský súd pri porovnaní predmetnej citovanej právnej úpravy Českej republiky a citovanej právnej úpravy Slovenskej republiky potom zvýrazňuje zistené odlišnosti a to primárne samotnej právnej úpravy, vo väzbe na ktorú následne potom Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 31 Cdo 3986/2009 zo dňa 8. února 2012 vyhodnocoval otázku neplatnosti právneho úkonu a povinnosť, v zmysle ktorej prevádzaný „... majetek této hodnoty, musí být hodnota tohoto majetku stanovena na základě posudku znalce jmenovaného soudem" (§ 196a ods. 3 Obchodního zákonníka). Predmetom úpravy Obchodného zákonníka Slovenskej republiky, teda v aplikovanom § 59a však je účinnosť predmetného právneho úkonu, ktorá je viazaná na uloženie znaleckého posudku ohľadom ceny do zbierky listín. Nemožno prehliadnuť, že podľa právnej literatúry, konštantou zostáva, že ide o kogentné ustanovenie, to znamená, že podmienku účinnosti zmluvy nemožno vylúčiť ani na základe vzájomnej dohody strán. Vzhľadom na použitú časť argumentácie žalobcu v odvolaní, je vysoko pravdepodobné, že táto vychádza z použitej argumentácie vyplývajúcej z portálu epi.sk, avšak bez ohľadu na zdroj tejto argumentácie, keďže žalovaný ju uviedol v odvolaní, sa potom podľa odvolacieho súdu žiada poukázať na celú argumentáciu vyplývajúcu z portálu epi.sk v tejto rovine, na ktorú sa poukaz na
princíp teleologickej redukcie viaže tak, ako žalobca poukazoval v odvolaní, v ktorom uviedol „Nakoľko je táto úprava svojím vecným záberom širšia, než vyžadujú princípy, hodnoty a účel právnej normy, mal súd normu vykladať reštriktívne a nie extenzívne a prihliadnuť na účel a hodnoty normy, t.j. použiť teleologický výklad, ktorý by vylúčil prílišnú tvrdosť zákona, na základe ktorého mohol súd dospieť k spravodlivému rozsudku a žalobe odvolateľa vyhovieť a regálový systém vylúčiť z konkurznej podstaty. Účel ust. § 59a ObZ: zabezpečiť kontrolu ekvivalencie plnení v transakciách uskutočňovaných medzi personálne a majetkovo prepojenými osobami prostredníctvom publicity týchto transakcií, bol súdom opomenutý a nebol zohľadnený." A práve vo väzbe na citovanú argumentáciu žalobcu v odvolaní považuje potom krajský súd za podstatné poukázať podporne a primerane a z eurokonformného prístupu najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 2304/2011 zo dňa 14.09.2011 „...Nejvyšší soud uplatnil při interpretaci ustanovení § 15 odst. 1 zákona č. 83/1990 Sb. metodologický postup, který je označován jako teleologická redukce. Tohoto postupu se užívá tehdy, ukáže-li se být dikce právní úpravy svým věcným záběrem širší, než vyžadují principy, hodnoty a účely, z nichž právní úprava vychází; právní předpis přitom postrádá pravidlo, jež by stanovilo výjimku z příliš široce pojaté právní normy. Jde o nástroj dotváření práva, při němž se na určitý skutkový stav aplikuje jen „jádro" zákonného ustanovení, resp. zákonem upraveného pojmu, přestože by bylo možné použít také širší, třeba i méně určitý význam normy (pojmu). V zájmu naplnění účelu právní normy tu právě princip (hodnota) účelnosti právní úpravy zčásti koliduje s principem právní jistoty („co je psáno, to je dáno"), a prvně uvedenému principu se dává přednost (srov. Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 248, 249; též Gerloch, A., Tomášek, M. et al. Nové jevy v právu na počátku 21. století. Díl II. Teoretické a ústavní impulzy rozvoje práva. Praha: Karolinum, 2010, s. 62)". Krajský súd po dôslednom posúdení argumentácie žalobcu v odvolaní dospel k záveru, že pre teleologickú redukciu nebol v posudzovanej veci dostatočný priestor, keďže nebolo preukázané, že by dikcia žalobcom namietanej právnej úpravy bola svojím vecným záberom širšia, ako vyžadujú princípy, hodnota a účel, z ktorých právna norma vychádza a že by právny predpis bol tak široko poňatý, že by bolo potom potrebné stanoviť pravidlo pre výnimku z takto naširoko koncipovanej právnej úpravy. V rovine týchto svojich záverov krajský súd poukazuje na argumentáciu žalobcu v odvolaní, ktorú nepovažoval bez ďalšieho za dostatočnú, „ktorý by vylúčil prílišnú tvrdosť zákona, na základe ktorého mohol súd dospieť k spravodlivému rozsudku a žalobe odvolateľa vyhovieť a regálový systém vylúčiť z konkurznej podstaty. Účel ust. § 59a ObZ: zabezpečiť kontrolu ekvivalencie plnení v transakciách uskutočňovaných medzi personálne a majetkovo prepojenými osobami prostredníctvom publicity týchto transakcií, bol súdom opomenutý a nebol zohľadnený." Tiež, keďže z nej nevyplýva konkrétne a jasne, v čom nebol účel zákona zohľadnený, nie je zrejmé, v čom spočíva prílišná tvrdosť zákona uvádzaná žalobcom odvolaní, keďže žalobca neuviedol žiadnu bližšiu argumentáciu, napríklad prečo nemohol byť realizovaný samotný postup vyžadovaný § 59a ods. 3 OBZ, pričom len pre úplnosť sa uvádza, že neprehliadnuteľným pritom zostáva, že pri predmetnom právnom úkone predsa vystupovala tá istá fyzická osoba pán Alojz Starovecký, konateľ žalobcu, ktorý bol zároveň aj konateľom úpadcu v rozhodnom čase pre posudzovanie právneho úkonu podľa § 59a ods. 3 OBZ, ktorý v odvolaní poukazoval na to, že „Účel ust. § 59a ObZ: zabezpečiť kontrolu ekvivalencie plnení v transakciách uskutočňovaných medzi personálne a majetkovo prepojenými osobami prostredníctvom publicity týchto transakcií, bol súdom opomenutý a nebol zohľadnený", avšak, tak ako odvolací súd v tomto rozhodnutí už uviedol, neobjasnil prečo a z akých príčin nezabezpečil publicitu predmetnej transakcie a čo mu v tom zabránilo tak, aby bolo možné objektívne posúdiť (ne)dôvodnosť takéhoto jeho správania a prípadne vyvodiť i ním tvrdenú neprimeranú prísnosť zákona, vzhľadom na konkrétne okolnosti špecifické pre prejednávanú vec.
28. Krajský súd len pre úplnosť pripomína, že dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 23. mája 2012). V prejednávanej veci bolo zrejmé, tak podľa záverov okresného súdu, ako aj podľa záverov krajského
súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v rovine ním uplatneného nároku žalobou, keďže nepreukázal, že mu patrí tak, ako to uviedol okresný súd v napadnutom rozsudku tzv. lepšie právo.
29. Ak vyčítal žalobca postupu okresného súdu, že je „Nevyhnutnosť zaoberať sa touto skutočnosťou vyplýva z princípov, hodnôt z ktorých právna norma vychádza účelu a cieľa, ktorý sleduje. V samotnom odôvodnení rozsudku súd konštatoval hodnoty a pôvod právnej normy a výstižne zhrnul účel a ciele ust. § 59a ObZ (str. 7 rozsudku, štvrtý odstavec). K zisťovaniu tohto skutkového stavu a k následným výsledným zisteniam však prvostupňový súd nepristúpil, aj keď tak učiniť mal, čím porušil právo odvolateľa na spravodlivý súdny proces, aplikoval právne normy zbytočne prísnym a rigidným spôsobom a vo veci nezohľadnil práva, oprávnené záujmy a legitímne očakávania odvolateľa.", tak odvolací súd uvádza, že v relevantnom štádiu konania, žalobca netvrdil primeranosť ceny a ani poškodenie predmetných regálov. K žalobe doložil ako č.l. 3 spisu doložil „listinu" označenú ako „Príloha k faktúre č. 1081002098 zo dňa 6.10.2008", avšak z faktúry na č.l. 4 spisu nie je možné vyvodiť, že by sa na ňu viazala nejaká Príloha. Krajský súd konštatuje, že č.l. 3 spisu nie je opatrený podpisom toho, kto zaň zodpovedá, prípadne toho, kto ho vyhotovil, sú tam uvedené údaje o percentuálnych zľavách, ktoré však nie je s čím porovnať, keďže ani sám žalobca v priebehu konania nepreukázal svoje tvrdenia uvádzané až v odvolaní o primeranosti ceny. Zvýrazňuje sa teda, že v relevantnom štádiu konania žalobca netvrdil, až v odvolaní poukázal na to, že „Súd však tvrdenú primeranosť ceny za použitý a čiastočne poškodený regálový systém vôbec nezohľadnil. V prípade, že by tak učinil, prišil by k záveru, že majetok bol prevedený za cenu obvyklú zodpovedajúcu trhovej hodnote predmetu prevodu a teda mal žalobe odvolateľa vyhovieť." Po dôslednom oboznámení s obsahom spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že nielenže žalobca poškodenie regálov tvrdil až v odvolaní a rovnako aj primeranosť ceny, avšak tieto tvrdenia zostali len v rovine tvrdení. Je potrebné zdôrazniť v rámci prebiehajúceho dokazovania pred okresným súdom a v rovine dôkazov označených žalobcom v odvolaní, že dokazovanie, resp. vykonávanie jednotlivých dôkazov vstúpi do konania až vtedy, keď sporová strana, v danom prípade žalobca, zhromaždí potrebné skutkové okolnosti, t.j. ak sú zrejmé určité skutkové tvrdenia, ktoré najskôr poskytne sporová strana, ku ktorým v ďalšom štádiu žiada vykonať dôkazy. Dôkazy totižto majú mať väzbu k uvedeným tvrdeniam sporovej strany. Ak tieto tvrdenia absentujú, tak zákonite nemôže do štádia súdneho konania vstúpiť ani dokazovanie. Dokazovanie slúži na preukázanie poskytnutých tvrdení a nie, že dôkazy nahradia zákonnú povinnosť tvrdenia. Logikou vedenia súdneho procesu je, že dôkazmi sa má preukázať to, čo tvrdí sporová strana. Ak sporová strana neposkytne v dostatočnom sumáre rozsah tvrdení, tak zákonite nemôže nastúpiť ani štádium dokazovania, keďže nie je zrejmé, aké tvrdenia majú byť predmetom dokazovania, ak tieto absentujú. 30. V rovine posudzovanej veci však vzhľadom na skutočnosť, že závery v prípade rozdielneho postupu ako ukladá § 59a ods. 3 Obchodného zákonníka, neviažu so sebou následky neplatného právneho úkonu (tak ako je tomu v právnej úprave Českej republiky), ale následky neúčinného právneho úkonu, takže takéto následky nevytvárajú priestor na konštatovanie, že by potom práve takéto závery kolidovali s princípom právnej istoty. Preto krajský súd dal prednosť princípu právnej istoty v tejto rovine riešeného problému. Ak potom žalobca v odvolaní tvrdil, že účel § 59a Obchodného zákonníka, a to zabezpečiť kontrolu ekvivalencie plnení v transakciách uskutočňovaných medzi personálne a majetkovo prepojenými osobami prostredníctvom publicity týchto transakcií bol okresným súdom opomenutý a nebol zohľadnený, tak krajský súd sa vzhľadom na vyššie uvedené závery s týmto konštatovaním žalobcu nemohol stotožniť, keďže dospel k záveru, že práve rozhodnutie okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil rešpektuje princíp právnej istoty, keďže umožňuje zabezpečiť transparentnosť a kontrolu ekvivalencie plnení v transakciách uskutočňovaných medzi personálne a majetkovo prepojenými osobami prostredníctvom publicity týchto transakcií. Je len ťažko predstaviteľné, ak za nesplnenia povinností stanovených § 59a ods. 3 OBZ, s dôrazom na skutočnosť, že konanie oboch zmluvných strán (žalobcu aj úpadcu), ktoré sa kumolovalo do konania jednej osoby, by bez ďalšieho, teda za stavu absencie tvrdení a dôkazov, a to len pre úplnosť a vo väzbe na odvolaciu argumentáciu žalobcu, vytvorili priestor pre iný záver než ten, ktorý prijal okresný súd, v dôsledku ktorého žalobu zamietol. 31. Pre úplnosť krajský súd uvádza, že nevidel priestor na odklon od gramatického výkladu, a to ani z dôvodov uvádzaných v žalobcom označenom rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, a ani z dôvodov v rozhodnutí na to nadväzujúcom Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 2304/2011, s ktorou argumentáciou sa odvolací súd v tomto rozhodnutí podrobne zaoberal. V súvislosti so svojimi závermi preto krajský súd poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 ÚS 72/2010, podľa ktorého „Ústavný súd SR už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej
normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona". Krajský súd v súvislosti s citovaným Nálezom Ústavného súdu konštatuje, že preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu v odvolacom konaní nebol zistený postup, ktorý by vykazoval či už znaky arbitrárnosti resp., že by interpretácia právnej normy prvostupňovým súdom nebola založená na racionálnej argumentácii v prípade ním prijatých záverov, ktoré dostatočným, zrozumiteľným a jasným spôsobom zdôvodnil. Okresný súd teda postupoval v súlade so záverom uvedeným v citovanom náleze Ústavného súdu, keď vychádzal najprv z doslovného znenia a nie z metódy teleologickej redukcie, tak ako uvádzal žalobca v odvolaní. Krajský súd uvádza, že v zmysle vyššie uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, odchýliť sa od doslovného znenia možno v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov (článok 151 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Ani jedna z týchto podmienok však v danom prípade nebola odvolacím súdom zistená. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že v prípadoch nejasnosti, nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu umožňujúceho napríklad viac verzií interpretácie alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybností, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. V tomto prípade však nie je možné konštatovať nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť ustanovenia právneho predpisu, resp. rozpor tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia a tiež nie je možné konštatovať ani absenciu výslovnej právnej úpravy. V tomto smere krajský súd už vyššie odôvodnil svoje závery, keď vyhodnotil postup okresného súdu pri aplikácii zvoleného výkladu ako vecne správny a nie je zrejmé, v čom by mal súd bez ďalšieho vylúčiť prílišnú tvrdosť zákona, keď § 59a Obchodného zákonníka postihuje situácie zhodné s tou, ktorá nastala v prejednávanej veci, neúčinnosťou právneho úkonu a nie jeho neplatnosťou, ktorá vyplývala z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, na ktorý poukazoval žalobca v odvolaní. 32. Žalobca v odvolaní uviedol, že okresný súd nezohľadnil práva, oprávnené záujmy a legitímne očakávania žalobcu. Krajský súd v rovine tejto odvolacej argumentácie uvádza, že k momentu rozhodovania okresného súdu účinná právna úprava, zakotvovala, že „Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.) v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17. októbra 2011, sp. zn. 7 Cdo 42/2010). Vzhľadom na túto odvolaciu námietku žalobcu vo väzbe na ním uvádzané dôvody, skutočnosti, predkladané listinné dôkazy v priebehu prvostupňového konania, za situácie, že neboli v relevantnom štádiu konania tvrdené, ale ani preukazované žiadne dôvody pre postup okresného súdu
cez § 59a ods. 4 OBZ, s dôrazom na skutkový stav, keď na oboch stranách zmluvného vzťahu (žalobca aj úpadca) bola tá istá osoba pán Ing. Alojz Starovecký, ktorý mal konať s odbornou starostlivosťou, keďže bol konateľom, tak žalobcu, ako aj úpadcu, mu predsa musela byť známa povinnosť vyplývajúca z § 59a ods. 3 OBZ a tak isto mu museli byť známe následky nesplnenia tejto povinnosti. Za stavu nesplnenia tejto povinnosti stanovej § 59a ods. 3 OBZ, nie je potom bez ďalšieho zrejmé ako mohol byť „ zaskočený" posúdením veci súdom, keď úprava § 59a ods. 3 OBZ mu musela byť známa, keďže mal povinnosť, čo by štatutárny orgán konať s odbornou starostlivosťou, navyše v odvolaní žalobca uviedol, že prvostupňový súd použil správnu právnu normu, ktorú nesprávne vyložil. 33. Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia, napriek odvolacím námietkam žalobcu, je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
34. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
35. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
36. Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu), o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP (účinný k momentu rozhodovania okresného súdu) tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
37. Ak takáto žaloba žalobcu bola rozsudkom okresného súdu zamietnutá, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie.
38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní bola žalovaná, ktorej bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CPS o výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.