Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/246/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: P., zastúpeného W. proti žalovanej: E. (do 30.06.2016 v konaní zastúpená H.), do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: K., zastúpeného H., o zaplatenie 512,60 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 05. februára 2016, č.k. 13C/114/2014-110, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Občianske združenie T. m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, žalovanej nepriznal náhradu trov konania a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 64,88 eur, k rukám zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovanej H.. R. R., advokáta, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že zistil, že zmluvou o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.01.2007 právny predchodca žalobcu Y. poskytol žalovanej úver vo výške 813,25 eur (24.500,- Sk), ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 59 mesačných splátkach po 23,30 eur (702,- Sk). Žalobca predložil súdu výzvu žalobcu zo dňa 21.10.2009, ktorou oznámil žalovanej, že je na základe mandátnej zmluvy oprávnený k začatiu inkasa finančnej pohľadávky z dôvodu neplatenia splátok úveru a požiadal o okamžité uhradenie dlžnej čiastky 116,50 eur do 04.11.2009. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 bola pohľadávka voči žalovanej postúpená na žalobcu. Postúpenie oznámila žalovanej Y. (postupca). Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa § 497 Obchodného zákonníka; § 2 ods. 1 písm. a), písm. b), § 2a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa; § 39, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, ods. 2, § 524 ods. 1, ods. 2, § 526 ods. 1, ods. 2, § 528 ods. 2 Občianskeho zákonníka; § 2 písm. a), písm. b), § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; § 2 ods. 1, § 7 ods. 1, § 91 ods. 1 a § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom k 10.01.2007 a dospel k záveru, že Y. poskytla žalovanej ako svojmu klientovi tzv. bankový úver. Y. podniká na základe povolenia v zmysle § 2 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Banky a pobočky zahraničných bánk sú oprávnené v súlade s § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka postúpiť svoje pohľadávky tretej osobe, pričom musia byť dodržané ustanovenia zákona o bankách o ochrane bankového tajomstva. Ak banka alebo pobočka zahraničnej banky nedisponuje súhlasom klienta s postúpením pohľadávky, môže postúpiť pohľadávku len v súlade s § 92 ods. 7 (dnes § 92 ods. 8) zákona o bankách. Takto môže postupovať, ak je klient

napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky v omeškaní so splnením ním čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Postupca, na ktorého je postúpená pohľadávka banky, a ktorý si ju uplatňuje v súdnom konaní (žalobca), je povinný podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku preukázať aj splnenie podmienok aktívnej vecnej legitimácie, t. j. či okrem iného bola na neho pohľadávka banky platne postúpená. V danej veci v konaní nebolo zistené, že by banka pred postúpením pohľadávky žalovanú písomne vyzvala na zaplatenie dlhu. Žalobca síce v konaní predložil výzvu k úhrade zo dňa 21.10.2009, avšak napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku nepredložil akýkoľvek dôkaz o tom, že táto listina bola žalovanej doručená, resp. že jej bola aspoň odoslaná. Z obsahu predmetnej výzvy jednoznačne nevyplýva, že by ňou žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie omeškanej časti peňažného záväzku, ktorého omeškanie trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu klienta (žalovanej) na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách tak neboli splnené a nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanej na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012, ktorá je v tejto časti neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Uvedené má za následok, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne jeho aktívnej legitimácie v tomto súdnom konaní. Preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalovaná mala v konaní plný úspech, avšak nakoľko si neuplatnila náhradu trov konania a zo spisu ani nevyplývalo, že by jej v konaní trovy vznikli, súd prvej inštancie žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Výrok o trovách konania vedľajšieho účastníka súd prvej inštancie zdôvodnil s odkazom na § 142 ods. 1, § 149 ods. 1, § 150 ods. 2 a § 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku tým, že vedľajší účastník vystupoval v konaní na strane žalovanej, pričom vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva ako žalovaná. Keďže žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania ako úspešnému účastníkovi v konaní, uvedené právo vzniklo aj vedľajšiemu účastníkovi, ktorý v konaní vystupoval na jej strane. Vedľajší účastník má právo dať sa zastúpiť v súdnom konaní advokátom, lebo ide o Ústavou zaručené právo (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Právny zástupca vedľajšieho účastníka na strane žalovanej si uplatnil trovy právneho zastúpenia vo výške 129,75 eur, pričom vychádzal z hodnoty sporu 512,60 eur a uplatnené trovy pozostávali z 3 úkonov právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k žalobe zo dňa 07.04.2015 a vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu zo dňa 09.12.2015 a z režijného paušálu vo výške 3 x 8,39 eur. Súd mu však nepriznal výšku trov v celom rozsahu, ale ich podľa § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku krátil o polovicu, pričom bral do úvahy účel súdneho konania a poskytnutie súdnej ochrany právam účastníkov. V danom prípade bola činnosť vedľajšieho účastníka v súlade s účelom ochrany práva účastníkov a v dôsledku jeho činnosti bola účastníkovi poskytnutá náležitá ochrana práv žalovanému spotrebiteľovi. Vedľajší účastník však vstupuje do konaní paušálne, ide o právne nenáročné zastupovanie v obdobných sporoch, preto súd považoval za primerané trovy vo výške 64,88 eur. Je nepochybné, že vedľajší účastníci, rovnako bolo tomu aj v tomto prípade, podávajú tzv. formulárové podania, ktorými vstupujú do konaní, a ktorými bránia práva spotrebiteľov vystupujúcich na strane žalovaných. Túto skutočnosť súd prvej inštancie považoval za postačujúca na využitie možnosti trovy konania krátiť o jednu polovicu. Avšak súd prvej inštancie poznamenal, že pokiaľ žalobca cielene a účelovo skúša proti obrovskému počtu spotrebiteľov uplatniť si svoje neopodstatnené nároky, nie je žiaden rozumný a legitímny dôvod pri rozhodovaní o trovách konania práve z dôvodov hodných osobitného zreteľa ho od týchto trov akokoľvek odbremeniť. Pokiaľ by žalobca neriskoval proti vedľajšiemu účastníkovi ani náhradu trov konania, resp. zníženú náhradu trov konania, bude si naďalej takéto nároky uplatňovať, pretože sa mu to ekonomicky vyplatí. Zásada úspechu v konaní má aj preventívnu funkciu, ktorá slúži na to, aby sa zamedzilo podávaniu neopodstatnených žalôb a práve takéto žaloby podáva žalobca (zásada loser pays).

2. Proti výrokom rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby a o trovách vedľajšieho účastníka podal včas odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie, prípadne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu postupcu o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazujúcim jeho odoslanie, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej neexistencie. K tomu žalobca poukázal na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 8Co/564/2015 a uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 9Co/133/2013. Ďalej žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Táto norma nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, ale nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Vzhľadom k dikcii ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách s poukazom na to, že omeškanie žalovanej trvalo viac ako rok, žalobca vyjadril názor, že jeho právny predchodca by konal v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanej nezasielal. Napokon žalobca uviedol, že v konaní predložil súdu výzvu svojho právneho predchodcu zo dňa 21.10.2009, ktorou bola žalovaná v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách vyzvaná na úhradu omeškaných splátok, čím bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na úhradu dlžných splátok, a teda konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na názor doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., ako aj na rozhodnutia Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 8C/67/2013 a sp. zn. 12C/63/2014.

3. K trovám vedľajšieho účastníka žalobca v odvolaní uviedol, že združenie na ochranu spotrebiteľa vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania, a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov právneho zastúpenia. Je zrejmé, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Bez akýchkoľvek vedomostí o predmete a stave konania nie je možné pripraviť sa na zastupovanie v tej-ktorej veci, a teda naplniť podstatu úkonu - príprava a prevzatie právneho zastúpenia. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva, naopak, dochádza k zneužívaniu inštitútu ochrany spotrebiteľa a právnej úpravy trov konania, preto je na mieste aplikácia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca má za to, že úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne a personálne vybavené a odborne kompetentné. Preto žalobca považuje právne zastúpenie vedľajšieho účastníka v predmetnom konaní za nadbytočné, účelové a nehospodárne. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 MCdo 5/2013, podľa ktorého trovy vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátov mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej-ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde.

4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

5. Občianske združenie T. (do 30.06.2016 v procesnom postavení vedľajšieho účastníka) prostredníctvom svojho advokáta v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhlo, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. K aktívnej legitimácii žalobcu uviedlo, že žalobca svoje nároky voči žalovanej odvodzuje od zmluvy, ktorú žalovaná uzavrela so Y., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie. Išlo teda o bankovú zmluvu. Banka sa pri postúpení pohľadávky musí riadiť nielen ustanoveniami § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý umožňuje banke postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke, avšak po splnení tam uvedených podmienok. Ak tieto podmienky nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané. Ak k takémuto postúpeniu došlo, je v rozpore so zákonom, a preto je

neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Preto postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je povinný v súdnom konaní tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Nepredložením dôkazu o odoslaní výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Existuje dôvodná obava, že právny predchodca žalobcu mohol vygenerovať zo systému výzvu, ktorú doložil v konaní, avšak žalobca musí preukázať, že túto výzvu skutočne banka zaslala žalovanej. Žalobca nepreukázal doručenie písomnej formy výzvy postupcu adresovanej klientovi a súčasne neboli dodržané všetky podmienky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže bola postúpená aj nezosplatnená časť úveru. K tomu občianske združenie poukázalo na rozhodnutia Krajského súdu Trenčín, sp. zn. 5Co/460/2015, Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 6Co/203/2015, Krajského súdu Trnava, sp. zn. 23Co/574/2015, Krajského súdu Prešov, sp. zn. 19Co/177/2014 a sp. zn. 4Co/145/2014.

6. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie (pokiaľ ide o vecný obsah odvolania vo veci samej, posudzovanie vecnej legitimácie strán sporu sa novou procesnou úpravou podstatne nezmenilo). Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo veci samej potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvody sú správne (§ 387 ods. 2 a odvolací súd k tomu dopĺňa nasledujúce:

8. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanej z pôvodného veriteľa - Y. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovanú na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, preto považoval zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 27.09.2012 v časti postúpenia pohľadávky voči žalovanej za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.

9. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Súdna prax sa už odklonila od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa

ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

10. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné na tomto mieste citovať § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“

11. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

12. Odvolací súd konštatuje, že nebol daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (od 01.07.2016 odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) . Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, resp. keď na zistený skutkový stav síce aplikuje správny predpis, ale tento nesprávne interpretuje. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval a interpretoval ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil, že postup právneho predchodcu žalobcu - banky pred postúpením pohľadávky na žalobcu nebol v súlade s citovaným ustanovením (nebolo preukázané, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala žalovanú na splnenie jej záväzku a výzvu jej doručila resp. aspoň odoslala).

13. Žalobca síce po tom, čo mu bolo doručené vyjadrenie vedľajšieho účastníka, ktorého súčasťou bola aj námietka nedostatku aktívnej legitimácie pre nesplnenie podmienok postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, predložil súdu výzvu k úhrade adresovanú žalovanej, datovanú 21.10.2009, v ktorej žalobca (ešte pred tým než mu banka postúpila pohľadávku voči žalovanej) oznamuje žalovanej, že je na základe mandátnej zmluvy oprávnený k začatiu inkasa jej finančnej pohľadávky a žiada o

okamžité uhradenie dlžnej čiastky 116,50 eur na tam uvedený účet do 04.11.2009, avšak bez dôkazu o doručení, alebo aspoň odoslaní tejto výzvy žalovanej. Bez predloženia takéhoto dôkazu (doručenky alebo aspoň poštového podacieho lístka, resp. podacieho hárka) nebolo možné posúdiť, či a na akú adresu bola výzva odoslaná, teda, či možno prípadne uplatniť fikciu doručenia podľa všeobecných obchodných podmienok banky a podobne. Za takejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky voči žalovanej na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 10.01.2007, ktorú uzavrela žalovaná so Y. - právnym predchodcom žalobcu.

14. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovanej trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanej nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dovetok v znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.

15. Pokiaľ žalobca argumentoval v odvolaní názorom doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M., je možné uviesť iné názory právnej teórie, ku ktorým sa odvolací súd prikláňa, a podľa ktorých o absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky môže ísť pre rozpor s § 525 ods. 4 Občianskeho zákonníka alebo s ustanoveniami osobitných predpisov, vrátane § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona o bankách (napr. JUDr. Andrea Tomlainová, PhD.: Aktívna vecná legitimácia postupníka. In: Bulletin slovenskej advokácie, rok 2007, č. 10).

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku zamietajúcom žalobu ako vecne správny potvrdil.

17. Výrok, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalovanej náhradu trov konania, nebol napadnutý odvolaním, preto ho odvolací súd nepreskúmaval.

18. K trovám vedľajšieho účastníka (tretí výrok napadnutého rozsudku) odvolací súd uvádza, že v civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. So zavedením inštitútu vedľajšieho účastníka, vystupujúceho na podporu účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p.), nedošlo k žiadnej takej zmene ustanovení O.s.p. o náhrade trov konania (§ 142 až § 150 O.s.p.), ktorá by reagovala na nový inštitút. Súčasne ani samotná právna úprava uvedeného inštitútu problematiku náhrady trov konania neupravuje. Nie je tak daný žiaden zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia pred zavedením vedľajšieho účastníctva podľa ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p., ktorá priznávala náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi. Právo na náhradu trov konania, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania, vyplýva z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za seba. Pokiaľ teda O.s.p. nevyhradil práva a povinnosti v konaní iba niektorému z účastníkov, teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom) alebo žalovanému (napr. súhlas so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka. Pretože

ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p., aplikované aj v danom prípade, neviaže právo na náhradu trov konania výslovne na žalobcu alebo žalovaného, ale vo všeobecnosti na účastníka, zakladá uvedené ustanovenie povinnosť, ako aj právo na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. aj vedľajšiemu účastníkovi v zmysle zásad zodpovednosti za výsledok konania, prípadne za zavinenie alebo za náhodu. Z uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník, hoci v konaní zostáva treťou osobou, má rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na stranu ktorého vstúpil podľa § 93 ods. 4 O.s.p., a preto pre prípad úspechu ním podporovaného účastníka v súdnom konaní má rovnako ako úspešný účastník právo na náhradu trov konania. Správne preto súd prvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.

19. Pokiaľ žalobca namietal, že trovy konania v prípade, ak sa vedľajší účastník nechá zastúpiť advokátom, nemožno považovať za účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva, odvolací súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Tak ako žalobca, tak aj každý iný účastník súdneho konania, má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, pričom toto právo, garantované Ústavou, môže využiť za podmienok, ktoré v danom prípade bližšie upravoval Občiansky súdny poriadok (§ 18, § 24, § 25 ods. 1, § 93 ods. 4 O.s.p.). Nejde o zneužitie inštitútu ochrany spotrebiteľa, keď sa vedľajší účastník nechá zastúpiť advokátom. V ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. zákonodarca zvýšil ochranu spotrebiteľov, keď umožnil na strane spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Skutočnosť, že účastník konania je (alebo by mal byť) sám dostatočne právne kvalifikovaný (napríklad má právnické vzdelanie alebo zamestnáva právnikov), nie je dôvodom na to, aby sa takémuto účastníkovi nepriznali trovy právneho zastúpenia. Obdobne skutočnosť, že predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je ochrana práv spotrebiteľov, a teda by mal byť dostatočne odborne a personálne vybavený na realizáciu tejto činnosti, sama osebe neznamená, že takýto subjekt nemá právo na právne zastúpenie. Ani Občiansky súdny poriadok, a ani zákon o ochrane spotrebiteľa nevylučujú a ani neobmedzujú vyššie uvedené ústavné právo relevantných subjektov v procesnom postavení vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. S právom na právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na náhradu trov právneho zastúpenia v prípade procesného úspechu daného účastníka (resp. vedľajšieho účastníka) za predpokladu, že išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Teda trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nie je možné považovať za neúčelné len preto, že vedľajší účastník mohol hájiť práva žalovaného spotrebiteľa sám, bez advokáta. Pokiaľ žalobca v odvolaní navrhol aplikovať ustanovenie § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, neuviedol, v čom vidí dôvody hodné osobitného zreteľa (okrem argumentu údajného zneužitia práva, s ktorým sa odvolací súd vysporiadal vyššie), a ani odvolací súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 150 ods. 1 O.s.p. (resp. § 257 .

20. K námietke neúčelnosti trov konania, vynaložených vedľajším účastníkom v tomto súdnom konaní, odvolací súd konštatuje, že vedľajší účastník vstúpil do konania podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.09.2014 a dňa 15.01.2015, doručil súdu prvej inštancie svoje prvé vyjadrenie. V ňom vedľajší účastník argumentoval, že ide o spotrebiteľský spor, vzniesol námietku premlčania a súčasne aj (vecne zdôvodnenú) námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Ďalšie vyjadrenia doručil vedľajší účastník súdu prvej inštancie dňa 09.04.2015 (išlo o vyjadrenie k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bolo na námietku žalobcu rozhodnuté o prípustnosti vedľajšieho účastníctva) a dňa 11.12.2015 (išlo o reakciu na písomné vyjadrenie žalobcu). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd sa zaoberal dôvodnosťou a účelnosťou jednotlivých úkonov právnej služby, keď priznal náhradu len za tri úkony právnej služby, ktoré považoval za účelné, hoci z vyššie uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník doručil súdu tri relevantné vyjadrenia, teda by mal nárok na náhradu za štyri úkony právnej služby (vrátane prevzatia a prípravy zastúpenia) a navyše súd prvej inštancie náhradu trov krátil na polovicu podľa § 150 ods. 2 O.s.p., k čomu uviedol, že išlo o právne nenáročné zastupovanie v obdobných sporoch. Súd prvej inštancie tiež výslovne uviedol, že nezistil žiaden rozumný a legitímny dôvod pri rozhodovaní o trovách konania žalobcu práve z dôvodov hodných osobitného zreteľa od týchto trov odbremeniť. Odvolací súd sa s týmto konštatovaním stotožňuje a dodáva, že niektoré formulácie sa vo vyjadreniach vedľajšieho účastníka, podávaných vo viacerých veciach, opakujú, je to však spôsobené tým, že takisto rovnaká je v týchto veciach právna

argumentácia žalobcu a opakujú sa aj samotné zmluvné podmienky v zmluvách uzatváraných právnym predchodcom žalobcu. Podania vedľajšieho účastníka, doručené súdu prvej inštancie dňa 15.01.2015 a dňa 11.12.2015, neboli iba všeobecnými vyjadreniami, ale boli vyvolané vývojom procesnej situácie, boli vecné, obsahovali konkrétne vyjadrenia, vzťahujúce sa na predmet daného konania (najmä vecne zdôvodnenú námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu) a konkrétnu právnu argumentáciu. Je tak nesporné (na rozdiel od skutkového stavu konštatovaného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 MCdo 5/2013, ktoré citoval v odvolaní žalobca), že vedľajší účastník na strane žalovanej vyvinul aktivitu v záujme „pomoci v spore“ účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval, teda nemožno hovoriť o neúčelnom úkone, resp. neúčelne vynaložených trovách. Trovy vedľajšieho účastníka, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia - odmene právneho zástupcu vedľajšieho účastníka za tri úkony právnej služby, a to (1.) prevzatie a príprava zastúpenia, (2.) vyjadrenie k žalobe, (3.) vyjadrenie k písomnému vyjadreniu žalobcu, vrátane režijných paušálov v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z., preto nie je možné považovať za neúčelne vynaložené. Súd prvej inštancie tiež správne vypočítal túto odmenu za tri úkony právnej služby a režijné náklady (3 x 34,86 eur + 3 x 8,39 eur) : 2 (keďže súd prvej inštancie aplikoval ustanovenie § 150 ods. 2 O.s.p.) = 64,88 eur. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok aj v časti o trovách vedľajšieho účastníka potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

21. V odvolacom konaní mali plný úspech žalovaná a občianske združenie T.. Žalovaná však bola v odvolacom konaní nečinná, žiadne trovy jej v odvolacom konaní nevznikli, preto jej odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Občianske združenie predložilo písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, teda mu vznikli v odvolacom konaní trovy, na ktorých náhradu má voči neúspešnému odvolateľovi (žalobcovi) nárok z rovnakých dôvodov (uvedených vyššie), z akých má nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie. V súlade s ustanovením § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 odvolací súd rozhodol len o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, kým o jej výške rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 .

22. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .