Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23S-131-2016.pdf
PDF · 155.67 KB
Case nature
Area
Subarea
23S/131/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej v právnej veci žalobcu: Q.. J. F., správca, so sídlom kancelárie Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen, správca úpadcu TONER EXPRESS, s.r.o., IČO: 36 806 480, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103687179/2016 zo dňa 09. augusta 2016, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu žalobcu z a m i e t a.
II. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Dňa 19.09.2016 bola na tunajšom súde podaná osobne žaloba žalobcu TONER EXPRESS, s.r.o., so sídlom Podjavorinskej 246, 984 01 Lučenec, IČO: 36 806 480, v zastúpení advokátom JUDr. Petrom Petrášom, advokátom, proti Finančnému riaditeľstvu SR o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103687179/2016 zo dňa 09.08. 2016, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 102504981/2016 zo dňa 08.02.2016, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) správca dane určil rozdiel v sume 199.919,20 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012, nepriznal nadmerný odpočet v sume 39.303,57 Eur a vyrubil daň v sume 160.615,63 Eur platiteľovi DPH spoločnosti TONER EXPRESS, s.r.o.
2. Prvostupňové rozhodnutie vydané Daňovým úradom Banská Bystrica, ako správcom dane, bolo vydané vo vyrubovacom konaní na základe výsledkov zistených daňovou kontrolou u platiteľa dane (žalobcu) zameranej na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o daní z pridanej hodnoty (zákon o DPH) za zdaňovacie obdobie marec 2012, o výsledku ktorej bol vyhotovený Protokol č. 20477547/2015 zo dňa 08.07.2015. Správca dane z kontrolných zistení vyvodil, že obchodné transakcie deklarované vo faktúrach predložených daňovým subjektom ku kontrole sa neuskutočnili. Dodávateľom, a to spoločnostiam BIG HOUSE COPMPANY s.r.o., Regular business s.r.o. a ASAP trading, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť z dodania tovaru, pretože išlo iba o fakturáciu fiktívnej hodnoty tovaru a fiktívneho množstva tovaru, o formálny a nereálny obchod s tovarom, pri ktorom pridaná hodnota nevznikla a kontrolovanému daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane, keď cieľom takéhoto formálneho obchodu založeného len na fakturácii tovaru, bez reálneho plnenia bolo uplatnenie odpočítania DPH a čerpanie nadmerných odpočtov v reťazci dotknutých obchodníkov.
3. Prvostupňové rozhodnutie správcu dane vychádza zo zistení získaných daňovou kontrolou, keď správca dane dospel k záverom, že žalobca je súčasťou spoločností v reťazci, ktoré deklarujú obchodné
transakcie v zmysle prijatých a vystavených faktúru, predmetom ktorých bol nákup a predaj počítačových komponentov - procesorov a iPhonov za zdaňovacie obdobie marec 2012. Obchodné transakcie deklarované účtovnými dokladmi nenesú znaky základných a reálnych princípov obchodnej činnosti, k dodávkam nedošlo tak, ako je to deklarované faktúrami u jednotlivých daňových subjektov. Niekoľko spoločností v reťazci nemá zamestnancov, sklady, majetok, techniku, reálnu kanceláriu a ďalšie atribúty pre vykonávanie podnikateľskej činnosti s predmetným tovarom, preto sa jedná o ekonomickú činnosť umelo a účelovo vytvorenú.
4. Samotná existencia faktúry, ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Uskutočnenie dodania tovaru, vznik daňovej povinnosti a následne právo odpočítať daň nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou dodávateľskou faktúrou), ale aj po obsahovej (reálnym preukázaním dodania tovaru).
5. Podľa správcu dane daňový subjekt nepreukázal, že predložené faktúry, účtovné doklady k výkonu daňovej kontroly sú odrazom reálneho plnenia. Nebolo preukázané pôvod tovaru, špecifikácia tovaru, pohyb tovaru, preprava, uskladnenie, konečná spotreba. V súlade s § 24 ods. 1 písm. a), b) Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, ako aj skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly. Daňový subjekt podľa správcu dane nepreukázal dodanie tovaru deklarovaného predloženými dokladmi k výkonu daňovej kontroly od dotknutých dodávateľov.
6. Daňový subjekt uplatnením práva na odpočítanie dane a odpočítaním dane z prijatých faktúr za deklarovaný nákup procesorov a iPhonov porušil § 49 ods. 1, § 49 ods. 2, § 51, § 19 zákona o DPH. Správca dane konštatoval, že nárok na odpočítanie dane sa viaže na bezpodmienečné splnenie zákonom stanovených podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ktoré sú hmotnoprávnej povahy a ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby, a ani dobromyseľnosti platiteľa. Správca dane poukázal v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia na to, že na daný prípad je možné jednoznačne aplikovať rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 „Halifax plc“ a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-440/04 „Recolta Recycling SPRL“, pretože išlo o čisto umelý charakter zdaniteľných obchodov žalobcu, fakturačné obchody neboli preukázané dôkazmi o reálnom dodaní tovaru od dodávateľov BIG HOUSE COPMPANY s.r.o., Regular business s.r.o. a ASAP trading, s.r.o. Tým, že žalobca následne fakturoval dodanie tohto tovaru pre odberateľské spoločnosti, musel vedieť, že sa zúčastňuje na fakturačných dodávkach tovarov v reťazci obchodníkov, keďže z fakturácie je zrejmé, že ten istý tovar sa vracal od tých istých dodávateľov, dokonca aj v rámci jedného mesiaca späť žalobcovi.
7. Na základe podaného odvolania žalobcom, rozhodoval ako odvolací orgán žalovaný, ktorý žalobou napadnutým rozhodnutím č. 103687179/2016 zo dňa 09. augusta 2016 potvrdil rozhodnutie správcu dane. Zohľadnil odvolacie námietky, vyhodnotil závery správcu dane, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.
8. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia Daňového úradu Banská Bystrica a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti (body 9 - 19):
9. Závery daňových orgánov ohľadne existencie tovaru sú vnútorne protirečivé a rozporné, keď na jednej strane správca dane tvrdí, že išlo o obchody s nejakým reálnym tovarom, ktorý sa mal pohybovať cez logistické centrá a mal sa predávať dookola medzi zúčastnenými subjektmi, avšak na druhej strane má za to, že tovar neexistuje. V dôsledku toho považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť. Správca dane nemôže byť vo svojej argumentácii nekoherentný.
10. Ak správca dane dospel k záveru, že tovar neexistoval, potom bolo bezpredmetné poukazovať na to, že pri tovare absentujú výrobné čísla, či údaje o parametroch a nebolo potrebné zisťovať detailný obraz o fiktívnom obchode. Ak správca dane a žalovaný tvrdia, že v dodávkach išlo stále o ten istý tovar, potom k tomuto tvrdeniu majú aj dôkaznú povinnosť, že ide o ten istý tovar. Dôkazy, o ktoré oprel svoje rozhodnutie správca dane a následne aj žalovaný, však skutočnosť, že ide o ten istý tovar, jednoznačne nepreukazujú, pretože opakovaný nákup a predaj určitého typovo označeného tovaru neznamená, že išlo stále o ten istý tovar.
11. Nebolo dodržané ustanovenie § 47 písm. h) Daňového poriadku, podľa ktorého protokol musí obsahovať preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov. Rozhodnutie žalovaného nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a k porušeniu zákona došlo tým, že žalovaný nezistil presne a úplne skutkový stav veci a uspokojil sa so záverom správcu dane, že bez riadneho označenia fakturovaného tovaru išlo stále o fakturáciu toho istého tovaru.
12. Ak správca dane sám uvádza, že absentuje charakteristika, ktorá by tovar presne definovala, potom je otázne, na základe čoho dospel k záveru, že išlo o ten istý tovar a záver správcu dane, že išlo o ten istý tovar, nie je preukázaný kontrolným zistením, pretože je podložený iba domnienkami a nie dostatočnými dôkazmi.
13. Správca dane v priebehu daňovej kontroly a ani vo vyrubovacom konaní nikdy nevyslovil pochybnosti o reálnej existencii tovaru a na základe výsledku kontroly správca dane dospel k záveru, že išlo o ten istý tovar, ktorý sa od žalobcu vracal späť na Slovensko k nemu.
14. Žalobca nakupoval tovar v objemových baleniach (box, paleta), ku ktorým nie sú evidované výrobné čísla. Z typového označenia produktu presne vyplýva, aký druh tovaru je zabalený v kartónoch. Výsledky miestnych zisťovaní u subjektov DATEX LC, s.r.o. a J.. A. nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, pretože ide o podnikateľské subjekty zamerané na maloobchodnú činnosť a objem ich obchodov nie je porovnateľný s objemom obchodov žalobcu.
15. Žalobca objednaný tovar skutočne nakúpil, tovar sa objednáva elektronicky, a manipulácia s tovarom ide cez logistické centrum Cargo - partner SK, s.r.o. Pri príjme tovaru na sklad sa zo systému logistického centra odošle príjemka emailom, kde je rozpísané skutočné množstvo paliet a hmotnosť tovaru, pričom Cargo - partner SK, s.r.o. vyfakturuje príslušnú sumu. Je preto irelevantné, že žalobca osobne nechodí do skladu, nevidí tovar, nie je pri jeho nakladaní a pri vykladaní a záver daňových orgánov, že na základe takýchto zistení žalobca nevedel preukázať o aký tovar sa jedná, je nesprávny. Tvrdil, že údajmi a dôkazmi od logistického centra žalobca preukázal, že tovar bol naložený, prepravený, doručený a vydaný.
16. Daňové orgány nesprávne na daný prípad aplikovali rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 a vo veci C-440/04. V súvislosti s posudzovaním subjektívnej stránky účasti na daňovom podvode poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2011, z ktorého vyplýva, že skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane, ktorý je povinný zisťovať podvodné konanie. V zmysle tohto rozsudku je úlohou správcu dane, aby podľa vnútroštátnych pravidiel dokazovania overil, či došlo k takémuto zneužívajúcemu konaniu u dodávateľa daňového subjektu a či daňový subjekt o takomto konaní vedel alebo musel vedieť. Žalobca tvrdil, že správca dane je v dôkaznej núdzi, o čom svedčia jeho rozporné tvrdenia, že jednoznačne dospel k názoru, že išlo o obchody s nejakým reálnym tovarom, pričom súčasne dospel k protichodnému záveru, že tovar reálne neexistoval.
17. Správca dane, ako aj žalovaný, mali dokázať, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom. Nepostačovalo len popísať fakturačný pohyb tovaru v reťazci. Poukázal tiež na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, z ktorého vyplýva, že v zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru. Konštatoval, že aplikácia princípu zákazu zneužitia práva je možná až subsidiárne v prípade, keď správca dane nie je schopný pomocou platného a účinného pozitívneho práva preukázať, že platiteľ dane uplatňuje právo na odpočítanie dane v rozpore s týmto právom.
18. Žalobca súhlasí s tým, že podmienky uvedené v ustanovení § 49 zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy, no zároveň uvádza, že pri preukazovaní splnenia týchto podmienok sa počas kontroly postupovalo výlučne podľa Daňového poriadku. Žalobca predložil správcovi dane všetky doklady, ktorými disponovať mal a mohol a splnil si tým svoju dôkaznú povinnosť uvedenú v § 24 Daňového poriadku. Materiálna existencia tovaru, z ktorého si odpočítal daň bola riadne preukázaná štandardnými dôkazmi, a to faktúrou, dodacím listom, dopravou, ako aj nadštandardnými dôkazmi, a to dvakrát od
externého dodávateľa logistických a skladovacích služieb Cargo - partner SK, s.r.o. vo forme prehlásenia a tiež miestneho zisťovania.
19. Zo strany správcu dane, ako aj žalovaného došlo k nesprávnej aplikácii § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Toto ustanovenie nepredstavuje absolútne dôkazné bremeno daňových subjektov, ale len vymedzuje rozsah ich dôkaznej povinnosti. Dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Nie je možné ho rozširovať aj na preukázanie iných skutočností, na ktoré sa vzťahuje dôkazná povinnosť iných subjektov. Žalobca ako daňový subjekt mal preukázať len to, že tovar nakúpil od svojich dodávateľov a nemal povinnosť preukazovať nákup a predaj tovaru v reťazci dodávateľovi, čo vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010. Podľa žalobcu preukázanie pôvodu tovaru a určenie konečného spotrebiteľa nie je podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Zistenia, že u niektorých spoločností v reťazci nie sú splnené podmienky na vykonávanie podnikateľskej činnosti (nemajú zamestnancov, sklady, majetok, techniku, kancelárie) nie je dôkazom k prijatiu záveru, že ekonomická činnosť je umelo a účelovo vytvorená. Žalobca uzavrel, že žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj jeho predchádzajúce rozhodnutie správcu dane a postup daňových orgánov sú nezákonné, v dôsledku čoho sa domáhal ich zrušenia z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. b), c), d), e), f), g) SSP.
20. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Trval na zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia správcu dane. Poukázal na to, že vykonané preverovania a získané dôkazy sú podrobne uvedené a vyhodnotené v oboch rozhodnutiach daňových orgánov a dôkazy k nim sú súčasťou administratívneho spisu, ktorý žalovaný predložil súdu. Keďže žalobné námietky sú v podstate rovnaké ako odvolacie námietky, poukázal na odôvodnenie svojho žalobou napadnutého rozhodnutia. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný uvádzal najmä tieto skutočnosti (body 21 - 34).
21. Správca dane v predmetnej daňovej kontrole hľadal dôkazy preukazujúce oprávnenosť odpočítania dane, a za týmto účelom vyzýval žalobcu na predloženie dokladov a dôkazov o deklarovanom tovare a prostredníctvom dožiadaní preveroval poskytnutie fakturovaného tovaru aj v celom reťazci obchodujúcom s týmto tovarom. Spoločnosti zúčastnené v reťazci obchodovanie síce slovne potvrdili, ale nevedeli tovar konkretizovať, identifikovať, uviesť, o aký konkrétny tovar ide. Všetky spoločnosti tovar pri jeho dodaní označovali len množstvom paliet zabalených fóliou. Zhodne tvrdili, že tovar nikdy nevideli; neboli uzatvorené písomné zmluvy a obchody sa realizovali na základe elektronickej komunikácie. Tovar bol skladovaný, vyskladňovaný a prepravovaný prostredníctvom špedičných firiem - logistických centier. Na základe uvedeného nebolo ničím potvrdené, že tovar opísaný ako zabalený na paletách bol konkrétny tovar podľa vystavených faktúr. To nie je v rozpore s konštatovaním správcu dane, že hodnota „nejakého tovaru“ má fiktívnu hodnotu, ako aj množstvo tohto tovaru, lebo vždy bol vyjadrený len počtom paliet pri preprave a skladovaní, čo vyplýva z CMR a skladových kariet. Preto žalovaný námietku rozpornosti v súvislosti s existenciou/neexistenciou tovaru považoval za neopodstatnenú.
22. K porušeniu procesných práv žalobcu ako účastníka konania, keď namieta, že rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní a musí byť konzistentné s preukázanými zisteniami uvedenými v protokole, žalovaný uviedol, že správca dane z dôvodu preverenia dodržania podmienok stanovených zákonom o DPH preveroval uskutočnenie fakturovaných plnení, zisťoval existenciu, pôvod a konečné použitie fakturovaného tovaru. Preveroval hľadajúc hodnoverný dôkaz o tom, aký konkrétny tovar bol predmetom fakturácie, a či reálne existoval. V predmetných faktúrach označený tovar len typovo ako CPU Intel Core i5-2500K; CPU Intel Core i7-2600K; iPhone Apple sa nepodarilo jednoznačne špecifikovať. Tvrdenie žalobcu, že z typového označenia produktu je možné zistiť základné parametre, a to dátum výroby, výrobnú linku, pôvod tovaru atď., vyvracajú zistenia u nezávislých obchodníkov s týmto tovarom. Žalobca mal možnosť špecifikáciu tovaru správcovi dane predložiť, avšak tak neurobil. Žalobca neuniesol bremeno preukaznosti. Nebolo preukázané dodanie fakturovaného tovaru uvedeného na dotknutých faktúrach.
23. Správca dane v napadnutom rozhodnutí podrobne popísal celú fakturáciu tovaru podľa všetkých článkov reťazca, z ktorej vyplýva, že tovar nebol riadne označený a DPH z fakturovaných dodávok správcovi dane nebola reálne zaplatená - všetky tuzemské subjekty vykázali len symbolické daňové povinnosti, ktoré nezodpovedajú dani odpočítanej žalobcom, ktorý v kontrolovanom období vykázal nadmerný odpočet z faktúr od dodávateľov. Celkový vzťah k štátnemu rozpočtu z titulu DPH za všetky
stupne tuzemského dodávateľského reťazca je v sume záporný a nie nulový, ako pri takomto kolobehu tovaru mal byť.
24. Daňový subjekt bol povinný v priebehu daňovej kontroly predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia v zmysle § 15 ods. 6 zákona o DPH. Žalobca nevyvrátil zistenia správcu dane, aj keď mal na to dostatočný priestor, a neurobil tak ani na výzvu správcu dane. Žalobca nevyužil svoje právo navrhnúť vykonanie dôkazu na preverenie fakturovaného tovaru ani v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku. Preto správca dane vyhodnotil dôkazy, ktoré si v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní zákonným spôsobom zadovážil a na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/24/2012 bol oprávnený preverovať celý obchodný reťazec.
25. Správca dane počas daňovej kontroly žiadnym spôsobom neuprel práva žalobcu v zmysle § 45 a tiež § 3 ods. 8 Daňového poriadku. Žalobca bol podrobne oboznamovaný so zisteniami správcu dane a tiež so svojimi právami, ktoré mohol náležite využiť. Bola zachovaná zásada súčinnosti so žalobcom v súlade s § 3 ods. 2 Daňového poriadku. Na základe vyjadrení žalobcu, správca dane vykonal aj ďalšie dokazovanie, ktoré len podporilo závery prijaté v Protokole z daňovej kontroly. Žalobca nepredložil žiadny taký dôkaz, ktorý by identifikoval tovar, ktorý je deklarovaný ako predmet fakturácie a ani nenavrhol dôkaz na preverenie tohto tovaru.
26. K aplikácii rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 a C-440/04 žalovaný uviedol, že Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie. V popísaných schémach fakturácie tovaru správca dane preukázal, že ten istý tovar - podľa predmetu fakturácie, množstva a v časovej následnosti preukázanej faktúrami, sa fakturačne vracal od tých istých dodávateľov späť ku žalobcovi a v reťazci spoločností obchodujúcich s týmto tovarom nebolo zistené konečné použitie - spotreba. Umelý charakter transakcií, keď u niektorých zúčastnených spoločností sa nepreukázali sídla, ide o nekontaktné subjekty, konatelia nevedia poskytnúť základné informácie o obchodných transakciách, nepodávanie daňových priznaní, spoločnosti vykazujúce vysoké obraty bez zamestnancov, základných prostriedkov a mnohé ďalšie objektívne skutočnosti nasvedčujúce zneužitie práva, viedli správcu dane k záveru, že zneužitie práva bolo cieľom transakcií deklarovaných vo faktúrach žalobcu, ako aj zúčastnených daňových subjektov ako dodávateľov a odberateľov v reťazci s cieľom získať daňovú výhodu, t. j. uplatniť právo na odpočítanie dane z takýchto nereálnych plnení a čerpať nadmerné odpočty cez svoju spoločnosť, resp. cez spoločnosti zapojené v reťazci.
27. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudok NS SR 5Sžf/49/2010, k tomuto žalovaný uviedol, že okolnosti obchodovania s predmetným tovarom správca dane podrobne vyhodnotil a popísal a nasvedčujú tomu, že žalobca mal alebo mohol mať vedomosť že sa zúčastňuje na fakturačných dodávkach tovarov v reťazci obchodníkov.
28. K nesprávnej aplikácii § 24 ods. 1 Daňového poriadku v spojení s poukazovaním na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 žalovaný uviedol, že na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR 3Sžf/24/2012 je správca dane oprávnený v prípade pochybnosti preverovať celý obchodný reťazec. Dožiadaný Daňový úrad Bratislava pri preverovaní daňových subjektov Regular business s.r.o. a BIG HOUSE COPMPANY s.r.o., konkrétne ohľadom nadobudnutia tovaru u týchto subjektov vznikli pochybnosti, na základe čoho dožiadaný daňový úrad požiadal o MVI týkajúcu sa daňového subjektu Silberstein Acquisitions Limited, Nicosia, Cyprus. Z odpovede vyplynulo, že išlo o trojstranný obchod, pri ktorom sa tovar len fakturoval cez Cyprus (schránkovú firmu na Cypre), fyzicky preprava prebiehala od prvého dodávateľa (HU) k druhému odberateľovi (SK).
29. Dôkazom k prijatiu záveru, že ekonomická činnosť je umelo a účelovo vytvorená, je, že spoločnosti deklarujú obchody podľa prijatých a vystavených faktúr len medzi sebou navzájom v rámci reťazca. Absentuje iná podnikateľská aktivita, reálne hodnoty, ktoré by tieto spoločnosti prinášali pre štátny rozpočet ako platitelia DPH. Žiadna zo spoločností v reťazci nepreukázala dodanie konečnému zákazníkovi, pričom z popísaných schém vyplýva, že predmet fakturácie chodí modelovo dookola.
30. Žalovaný poukázal na to, že v reťazci sa nachádzajú obchodné spoločnosti ako rizikové subjekty, ktoré so správcom dane nekomunikujú, nepreberajú poštu, nepodávajú daňové priznania, na
komunikáciu so správcom dane majú určeného splnomocneného zástupcu, ktorý predkladá doklady, ale nevie nič o skutočnej činnosti spoločnosti. Konatelia spoločností odpovedajú vo všeobecnej rovine, ich výpovede nemajú žiadnu vypovedaciu hodnotu. Na jasne kladené otázky buď nevedia vôbec odpovedať, alebo poskytujú všetci rovnaké jednoduché a nekonkrétne odpovede, a to aj napriek skutočnosti, že ich spoločnosti dosahovali veľmi vysoké obraty. V spoločnostiach v reťazci sú často konateľmi cudzí štátni príslušníci, často dochádza k zmene ich sídla, niektoré spoločnosti sa stali nekontaktné. Spoločnosti v reťazci, ktorého súčasťou bol aj žalobca, zhodne tvrdia, že tovar nikdy nevideli.
31. K reálnosti dodania predmetného tovaru žalovaný uviedol, že daňový subjekt je povinný preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009 zo dňa 06.07.2010.
32. Na podporu svojho záveru, že nestačí preukázať zdaniteľné plnenie len po formálnej stránke, ale je nevyhnutné preukázať aj reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia, t. j. v danom prípade preukázať dodanie predmetného fakturovaného tovaru, poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/40/2011.
33. Žalovaný konštatoval, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno preukázať splnenie podmienok, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný. Takýto názor bol opakovane uvedený v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR napr. 2Sžf/52/2011 zo dňa 22.08.2012, 3Sžf/100/2012 zo dňa 11.06.2013 a ďalších.
34. Žalovaný uzavrel, že na základe skutočností uvedených v správnom spise, v rozhodnutí správcu dane a žalovaného považuje žalobou napadnuté rozhodnutie za vydané v súlade so zákonom o DPH a Daňovým poriadkom. Žalobca ani v predmetnej žalobe k svojim tvrdeniam nepredložil také dôkazy, ktoré by skutkový stav v preverovanej veci preukázali inak, ako ho zistil správca dane v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní.
35. V Obchodnom vestníku 186/2016 bola dňa 28.09.2016 zverejnená informácia, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 4K/42/2016 zo dňa 22.09.2016 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka TONER EXPRESS, s.r.o., so sídlom Podjavorinskej 246, 984 01 Lučenec, IČO: 36 806 480. Do funkcie správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Q.. J. F., so sídlom kancelárie Nám. SNP 27, 960 01 Zvolen.
36. Správca Q.. J. F. na výzvu súdu vyjadriť sa k prebiehajúcemu súdnemu konaniu, oznámil správnemu súdu podaním doručeným súdu dňa 02.11.2016, že súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania, čo súd podľa obsahu posúdil ako súhlas na pokračovanie v tomto súdnom konaní v zmysle § 47 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií. K doručenému vyjadreniu žalovaného k žalobe správca konštatoval, že nad rámec skutočností uvedených v žalobe, nemá viac čo uviesť (§ 106 ods. 1 SSP).
37. Žiadni z účastníkov konania nepožiadali na prejednanie veci samej nariadiť pojednávanie, preto správny súd rozhodol bez pojednávania v súlade s § 107 ods. 2 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu v súlade s ustanovením § 137 ods. 4 SSP. K vyhláseniu rozsudku došlo vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu dňa 25.01.2017 v zmysle § 137 ods. 3 SSP.
38. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených zákonom č. 162/2015 Z. z. domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. - Správny súdny poriadok, ďalej v texte SSP).
39. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).
40. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v tejto veci, preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane a postup daňových orgánov v konaní, a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP), pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto žalobu zamietol podľa § 190 SSP.
41. Predmetom súdneho konania bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103687179/2016 zo dňa 09.08.2016, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy - Daňového úradu Banská Bystrica č. 102504981/2016 zo dňa 08.02.2016, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku správca dane určil rozdiel v sume 199.919,20 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2012, nepriznal nadmerný odpočet v sume 39.303,57 Eur a vyrubil daň v sume 160.615,63 Eur daňovému subjektu TONER EXPRESS, s.r.o.
42. Súd sa oboznámil s predloženým administratívnym spisom, pričom zistil, že skutkový stav, z ktorého vychádzali účastníci konania, nie je sporným, preto z neho tak, ako bol zistený daňovými orgánmi a opísaný v Protokole o daňovej kontrole a v rozhodnutiach, vychádzal.
43. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vydal rozhodnutie vo vyrubovacom konaní na základe zistení z daňovej kontroly vykonanej Daňovým úradom Banská Bystrica u platiteľa DPH spoločnosti TONER EXPRESS, s.r.o., zameranej na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie marec 2012, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 20477547/2015 zo dňa 08.07.2015.
44. Z kontrolných zistení vyplynulo, že v kontrolovanom zdaňovacom období marec 2012 si daňový subjekt uplatnil odpočítanie DPH v celkovej sume 199.919,20 Eur na základe dodávateľských faktúr od: 1. BIG HOUSE COPMPANY s.r.o., Parková 45, Bratislava; 2. Regular business s.r.o., Parková 45, Bratislava a 3. ASAP trading, s.r.o., Športová 13C, Veľký Biel. Z dodávateľských faktúr vyplýva, že žalobca deklaroval dodanie tovaru konkrétne uvedeného v jednotlivých faktúrach vymenovaných v rozhodnutí správcu dane. Správca dane konštatoval porušenie § 49 ods. 1, § 49 ods. 2, § 51 ods. 1 písm. a) a § 71 ods. 2 písm. f) zákona o DPH, pretože žalobca nepreukázal, že sú splnené zákonné podmienky na odpočítanie dane, a to z dôvodu, že obchodné transakcie sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované vo faktúrach predložených k daňovej kontrole. Podľa správcu dane išlo iba o fakturáciu fiktívnej hodnoty tovaru a fiktívneho množstva tovaru, o formálny a nereálny obchod s tovarom, pri ktorom pridaná hodnota nevznikla a kontrolovanému daňovému subjektu preto nevzniklo ani právo na odpočítanie dane.
45. Podstatnou pre rozhodnutie správneho súdu bolo zodpovedanie otázky, či je správny záver daňových orgánov o nepreukázaní splnenia zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane, či došlo k vzniku oprávnenia kontrolovaného daňového subjektu na odpočítanie dane.
46. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. (zákon o DPH) právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
47. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
48. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
49. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
50. Podľa § 71 ods. 2 písm. f) zákona o DPH faktúra musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.
51. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade s vyššie citovanou právnou úpravou. Správny súd sa plne stotožňuje so závermi dokazovania vykonaného na základe tuzemského a medzinárodného šetrenia, z ktorého vyplynulo, že obchodné transakcie sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované na základe neuznaných dodávateľských faktúr predložených k daňovej kontrole.
52. Správny súd v zhode so stanoviskom daňových orgánov dospel k záveru, že v danom prípade žalobca nepreukázal, a ani šetrením daňových orgánov sa nepodarilo zistiť, že tovar uvedený na faktúrach bol skutočne dodaný žalobcovi.
53. Súd sa nestotožňuje s tvrdením v žalobe, že argumentácia v odôvodnení rozhodnutia správcu dane je vnútorne rozporná vzhľadom na protirečivé konštatovanie o neexistencii tovaru a na druhej strane, že išlo o fiktívne obchody s týmto tovarom, ktorý sa mal predávať dookola medzi zúčastnenými subjektmi. Žalobca na viacerých miestach v žalobe napáda záver daňových orgánov, že v obchodných transakciách išlo o ten istý tovar, ktorý sa od žalobcu vracal späť na Slovensko k nemu. Vytýkanie tejto skutočnosti považuje súd za účelové. Práve z dôvodu, že tovar, ktorý bol predmetom fakturácie, nebol dostatočne identifikovaný tak, aby nedošlo k jeho zámene, resp. tak, aby bolo zrejmé, o aký tovar sa jedná, vedie podľa názoru súdu k záveru, k akému dospeli daňové orgány, že mohlo ísť o obchodovanie s tým istým tovarom. Bolo povinnosťou žalobcu, aby preukázal, že tomu tak nebolo. Evidentne však žalobca bol v dôkaznej núdzi, pretože vzhľadom na označenie nadobúdaného tovaru vo faktúrach a nepreukázanie skutočnosti, o aký tovar konkrétne sa jednalo, nebolo možné zistiť, že došlo k dodaniu tohto tovaru. Súd sa nestotožňuje s tvrdením v žalobe, že bolo povinnosťou daňových orgánov preukázať tvrdenia daňových orgánov, že v dodávkach išlo stále o ten istý tovar, naopak zastáva názor, že bolo povinnosťou daňového subjektu jednoznačne preukázať, o aký tovar ide. Práve to, že tovar bol len typovo označený, spôsobuje, že mohlo ísť stále o ten istý tovar. Žalobca mal povinnosť preukázať, že tomu tak nie je. Sám neprodukoval na takéto preukázanie žiadne dôkazy a zo šetrenia daňových orgánov vyplynuli závery práve v neprospech žalobcu, keďže zo zistení v rámci daňovej kontroly vyplýva, že žiadna spoločnosť zúčastnená v reťazci nevedela tovar konkretizovať a uviesť, o aký konkrétny tovar ide. Všetky spoločnosti tovar označovali len množstvom paliet zabalených fóliou, pričom zhodne tvrdili, že tovar nikdy nevideli; neboli uzatvorené písomné zmluvy a obchody sa realizovali na základe elektronickej komunikácie. V zhode so stanoviskom daňových orgánov aj správny súd zastáva názor, že za danej situácie nebolo ničím potvrdené, že tovar zabalený na paletách bol konkrétny tovar podľa vystavených faktúr.
54. Súd sa nestotožňuje s tvrdením v žalobe, že z typového označenia produktu presne vyplýva, aký tovar je zabalený v kartónoch. Nemožno súhlasiť s argumentáciou v žalobe, že vypovedacia hodnota výsledkov miestnych zisťovaní u nezávislých subjektov DATEX LC, s.r.o a J.. A. nie je žiadna, vzhľadom na to, že tieto podnikateľské subjekty sú zamerané na maloobchodnú činnosť. Daňové orgány vyhodnotili tieto zistenia vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a jedná sa o podporný dôkaz, z ktorých vyplýva, ako sa bežne pri obchodovaní s rovnakým tovarom označuje tovar vo faktúrach z hľadiska naplnenia požiadavky ich individualizácie, konkretizácie tak, aby nemohlo dôjsť k zameniteľnosti tohto tovaru, a aby bolo možné tovar presne identifikovať, o aký a jedná.
55. Nemožno súhlasiť s tvrdením v žalobe, že dôkazmi od logistického centra žalobca preukázal, že tovar bol naložený, prepravený, doručený a vydaný. Ak nie je identifikovaný tovar, nemožno ani preukázať manipulovanie s tovarom.
56. Daňový poriadok v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z nich je zásada zákonnosti, z ktorej vyplýva, že daňové orgány v konaní postupujú podľa všeobecne záväzných právnych predpisov chrániac pritom záujmy štátu a obcí a zároveň dbajú pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
57. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
58. Podľa § 3 ods. 4 Daňového poriadku; správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje.
59. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku; pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
62. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (1). Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (3). Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim (4).
63. K žalobným námietkam týkajúcim sa spôsobu vykonávania dokazovania, rozsahu dokazovania a hodnotenia dôkazov súd posudzoval prípustnú mieru zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 zákona č. 263/2009 Z. z. Daňového poriadku.
64. K rozširovaniu dôkazného bremena na žalobcu z dodávateľov, resp. k námietke, že žalobca nemôže byť sankcionovaný a postihnutý za pochybenia dodávateľov, súd poukazuje na to, že Daňový poriadok rozdeľuje dôkazné bremeno medzi daňový subjekt a správcu dane, pričom ťažisko dôkaznej povinnosti je na daňovom subjekte. Primárne má daňový subjekt preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, ďalej skutočností na preukázanie ktorých bol správcom dane vyzvaný v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a napokon preukazuje vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. V súlade s ustanovením § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Zákon teda ukladá dôkazné bremeno aj správcovi dane, a to jednak vyvrátiť prostredníctvom zákonných dôkazov tvrdenia daňového subjektu a jednak preukázať skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Dokazovanie určitých skutočností tvrdených daňovým subjektom a ich vyvracanie správcom dane tvorí podstatu vedeného dokazovania určitých skutočností pre správne zistenie daňovej povinnosti a týmto sa realizuje dôkazné bremeno daňového subjektu a správcu dane.
65. Že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne, vyplýva aj zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR 3Sžf 1/2011. Súd sa však nestotožňuje s tvrdením v žalobe, že žalobcovi bola pričítaná dôkazná núdza ohľadne takých skutočností, ktoré ho nezaťažujú ťarchou dokazovania.
Od žalobcu sa nevyžadovalo preukázanie skutočností, ohľadne ktorých táto povinnosť stíha iný subjekt. Povinnosťou žalobcu bolo preukázať oprávnenosť uplatneného odpočítania dane v dôsledku deklarovaného dodania tovaru. Žalobca neuniesol bremeno tvrdenia o správnosti svojich daňových údajov, teda, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je uvedené na dotknutých faktúrach.
66. Z dnes už ustálenej judikatúry súdov nesporne vyplýva, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovaru a služieb zaťažuje daňový subjekt. Samotné formálne preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami, nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočné reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu, je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z dokladu.
67. To, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané, vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 2Sžf 4/2009 z 23.06.2010 a z rozhodnutia Ústavného súdu SR č. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z ktorého vyplýva záver, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za splnenia zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH, preto ak si tento nárok uplatní, je jeho povinnosťou preukázať, že si ho uplatňuje odôvodnene za splnenia zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. (Porovnaj aj závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/45/2014 zo dňa 17.09.2014.).
68. V predmetnej veci daňový subjekt síce formálne disponoval dokladmi, ktorými preukazoval oprávnenosť nároku na odpočítanie dane, avšak napriek tomu daňové orgány, podľa názoru správneho súdu, v súlade s platnou právnou úpravou neuznali odpočítanie dane.
69. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov, ale skúmal predovšetkým reálnosť zdaniteľných obchodov, čo vyústilo do správneho určenia daňovej povinnosti. Daňové orgány správne uprednostnili skutočný stav pred stavom formálne-právnym a neprihliadli k nepreukázaným právnym úkonom, obchodným transakciám, ktoré sa reálne neuskutočnili, nenaplnili, čo je v súlade s § 3 ods. 6 Daňového poriadku. V prvom rade daňový subjekt, uplatňujúci odpočítanie dane, musí byť schopný preukázať, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, a teda že tovar, ktorý je deklarovaný na faktúrach, bol skutočne dodaný. Skutočnosť, že faktúra má požadované náležitosti, ešte neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie. V danom prípade žalobca síce predkladal listinné doklady, avšak šetrením správcu dane sa tvrdenie žalobcu, deklarované v týchto listinných dôkazoch, nepotvrdilo, lebo nebolo preukázané, že tovar bol na základe predmetných dodávateľských faktúr aj fakticky žalobcovi dodaný.
70. Správny súd zastáva stanovisko, že napadnuté rozhodnutie, vrátane rozhodnutia správcu dane, je súladné s judikatúrou Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 a C-440/04, pretože tak správca dane, ako aj žalovaný, preukázali, že žalobca mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, pretože to vyplýva z popísaných schém fakturácie tovaru, z pohybu tovaru v reťazci obchodníkov, množstva tovaru a z časovej následnosti preukázanej faktúrami, keď tovar sa fakturačne vracal späť ku žalobcovi, pričom nebolo zistené konečné použitie. Preto žalobná námietka, že daňové orgány mali žalobcovi preukázať, že vedel alebo mohol vedieť o jeho účasti na daňových únikoch, je neopodstatnená, pretože podľa stanoviska súdu daňové orgány toto preukázali práve objasnením fakturačného pohybu tovaru vracajúcim sa k samotnému žalobcovi fakturáciou žalobcu pre svojich odberateľov, ale aj ďalšími zisteniami, z ktorých vyplývajú objektívne skutočnosti nasvedčujúce zneužitie práva, ktoré sú podrobne popísané v Protokole z daňovej kontroly.
71. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných a tvrdených daňovým subjektom. Voči postupu správcu dane, ktorý, ak došlo k spochybneniu reálneho obsahu deklarovaných skutočností na dotknutých faktúrach, ďalej overoval, či deklarované skutočnosti zodpovedajú skutočnosti, nemožno nič namietať. To, že správca dane je oprávnený v prípade pochybností preverovať celý obchodný reťazec, vyplýva aj z dôvodov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/24/2012. Pre účely čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu veci,
rozhodujúcich skutočností pre správne určenie dane, je potrebné preverovať obchodné spoločnosti zapojené do reťazca, pretože až výsledky takéhoto preverenia môžu ozrejmiť tok tovarov a financií a preverovanie jednotlivých obchodných spoločností, izolovane bez vzájomnej súvislosti, neposkytne dostatok informácií pre správne určenie dane.
72. Neobstojí žalobná námietka ohľadom tvrdenia nesprávneho záveru žalovaného, že v danom prípade je žalobca súčasťou umelo vytvoreného reťazca spoločností za účelom získania daňovej výhody. Pokiaľ žalobca tvrdil, že takýto záver daňových orgánov je nedôvodný, pretože identifikácia tovaru bola riadne preukázaná štandardnými dôkazmi, a to faktúrou, dodacím listom, dopravou, ako aj nadštandardnými dôkazmi, od externého dodávateľa logistických a skladovacích služieb, súd poukazuje na to, že nepostačuje len formálne splnenie podmienok predložením listinných dôkazov v zmysle zákona o DPH, ale tieto musia preukazovať reálne uskutočnenie faktúrami deklarovaných obchodných transakcií. Zo žiadnych predložených listín nie je zrejmé, kto bol konečný spotrebiteľ, aký bol osud fakturovaného tovaru po jeho vyskladnení, kto ho predával konečnému spotrebiteľovi, pričom sa jedná o veľký objem tovaru, pričom žiadne dôkazy ohľadom týchto skutočností produkované neboli. Ak nie je riadne identifikovaný tovar, žalobca nie je schopný preukázať konečný osud tovaru, pretože takýto tovar nie je možné dohľadať. Je pravdou, že preukázanie pôvodu tovaru a určenie konečného spotrebiteľa nie je podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítane dane, ale ak sú pochybnosti, stáva sa to nevyhnutným dôkazom schopným ich vyvrátiť. Správny súd poukazuje aj na záver rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/18/2011, 6Sžf/14/2012 zo dňa 28.03.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca ako daňovník nemôže od správcu dane právom očakávať, že správca dane bude musieť čakať, či daňovník v budúcnosti bude schopný zabezpečiť dôkazy, ktoré by mohli nasvedčovať v jeho prospech, resp. že správca dane musí predložiť dôkaz o opaku, že zdaniteľné plnenie sa neuskutočnilo. Dôkazné bremeno je primárne na žalobcovi, aby preukázal splnenie podmienok, aby vyvrátil pochybnosti daňových orgánov o ich splnení.
73. Pokiaľ žalobca namietal, že konanie dodávateľov nemôže byť vyhodnotené na ťarchu žalobcov, správny súd zaujíma stanovisko, že žalobca, ako podnikateľský subjekt, si musí obchodných partnerov vyberať s určitou dávkou obozretnosti, aby mohol správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali uskutočnenie fakturovaných transakcií. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012 vyplýva, že sa predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o inom subjekte a ubezpečiť sa o zákonnom konaní (dodržiavaní daňových povinností) obchodného partnera. V prípade, ak daňový subjekt vo svojich obchodných aktivitách neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá na seba riziko, že bude v dôkaznej núdzi tak, ako k tomu došlo v predmetnom prípade. V tejto súvislosti správne poukázal žalovaný aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009.
74. Správny súd sa v celom rozsahu stotožňuje so žalovaným, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Ak daňový subjekt svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný. Správne poukázal žalovaný na viaceré rozsudky Najvyššieho súdu SR, z ktorých takýto názor vyplýva. Súd v zhode so stanoviskom daňových orgánov zastáva názor, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukázať splnenie podmienok pre uplatnené odpočítanie dane, dôkazné bremeno neuniesol, pretože k svojim tvrdeniam nepredložil také dôkazy, ktoré by preukazovali dodanie tovaru na základe predmetných dodávateľských faktúr od uvedených dodávateľov žalobcovi. Žalobca bol v priebehu výkonu daňovej kontroly aj vo vyrubovacom konaní vyzývaný na predloženie, resp. označenie dôkazov, ktoré by potvrdzovali deklarované obchodné transakcie na základe sporných dodávateľských faktúr, k čomu však nedošlo. Je dôvodné domnievať sa, že žiadne takéto dôkazy žalobca predložiť, ani označiť nemohol, nakoľko nimi nedisponuje. Pokiaľ by vedel deklarované obchodné transakcie preukázať, určite by takéto dôkazy produkoval. V tejto súvislosti súd poukazuje tiež na to, že ani v súdnom konaní žalobca neoznačil dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť deklarovaných skutočností v sporných faktúrach. K svojim tvrdeniam nepredložil také dôkazy, ktoré by skutkový stav v preverovanej veci preukázali inak, ako ho zistil správca dane v daňovej kontrole a vo vyrubovacom konaní.
75. Správny súd, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane, ako aj postupu daňových orgánov v konaní, a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, dospel k záveru, že v medziach žaloby je rozhodnutie žalovaného, ako aj správcu dane, v súlade so zákonom. Žalovaný vec správne právne posúdil, pričom sa náležite vysporiadal
so všetkými odvolacími námietkami žalobcu a svoje žalobou napadnuté rozhodnutie aj vyčerpávajúco odôvodnil, s ktorým sa súd v plnom rozsahu stotožnil.
76. Správny súd z vyššie uvedených dôvodov žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP.
77. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc ustanovenie § 167 ods. 1 SSP a contrario.
78. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednohlasne, t. j. pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) .
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačnú sťažnosť (v listinnej podobe) treba predložiť v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP (1) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP (1) Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.