Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/1028/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členov senátu JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: Y. D., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko O. XXX/XX, XXX XX M., zastúpeného: JUDr. Marek Radačovský, advokát so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o zaplatenie 5.000.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany z 28. októbra 2015 č.k. 6C/424/2013-98, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku v časti týkajúcej sa prisúdenej istiny v sume 8.000 eur p o t v r d z u j e.

II. V ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

odôvodnenie:

1. Vo vyššie uvedenej právnej veci sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia 663.878,38 eura (20.000.000,- Sk). Poukázal na to, že uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ Topoľčany bolo voči nemu začaté trestné stíhanie, neskôr bola podaná obžaloba, a po dvoch odvolacím súdom zrušených odsudzujúcich rozsudkoch bol v poradí tretím rozsudkom Okresného súdu Topoľčany z 15.01.2001 sp.zn. 3T 104/96 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 09.11.2001 sp.zn. 2To 99/01 uznaný vinným zo spáchania pokusu trestného činu podvodu vo forme spolupáchateľstva a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výške 5 rokov so zaradením do 1. NVS. Na výkon trestu odňatia slobody sa rozhodol nenastúpiť, opustil rodinu a prestal plnohodnotne pracovať. Podal množstvo žiadosti o odklad výkonu rozhodnutia trestu odňatia slobody, ktoré neboli justičnými orgánmi akceptované. Podal aj návrh na povolenie obnovy konania, ktorý bol uznesením Okresného súdu Topoľčany z 10.01.2005 sp.zn. 1Nt 121/04 zamietnutý, rovnako zamietnutá bola aj jeho sťažnosť proti predmetnému uzneseniu, a to uznesením Krajského súdu v Nitre z 31.03.2005 sp.zn. 7Tos 6/05. Na základe jeho podnetu podal Generálny prokurátor sťažnosť pre porušenie zákona. Pred rozhodnutím Najvyššieho súdu SR bol dňa 15.05.2006 zadržaný políciou a eskortovaný na výkon trestu odňatia slobody. Najvyšší súd SR svojim uznesením z 23.08.2006 sp.zn. 1Tz 14/2006 rozhodol, že vo veci nepovolenia obnovy konania bol porušený zákon. Dňa 19.10.2006 mu bol výkon trestu prerušený. Následne bola povolená obnova konania a rozsudkom Okresného súdu Topoľčany z 11.09.2007 sp.zn. 3T 104/96 bol oslobodený spod obžaloby. Požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z., v ktorom si uplatnil nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy 20.000.000,- Sk. Žalovaná mu oznámila, že žiadosť zakladá ako právne neopodstatnenú. Na to požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku podľa zákona č. 58/1969 Zb. s poukazom na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na ktorú žiadosť žalovaná nereagovala. Tvrdil, že nemajetková ujma mu vznikla v dôsledku spoločenskej diskreditácie jeho osoby a zničení rodinného života, keďže bol viac ako 10 rokov „štvancom“, bolo s ním neľudsky, kruto a ponižujúco zaobchádzané. Bol bezúhonným občanom, vychoval tri deti, z manželstva, ktoré bolo v dôsledku nezákonného postupu orgánov štátnej moci rozvedené, má syna, o ktorého sa riadne stará. V priebehu konania svoj nárok rozšíril tak, že žiadal priznať nemajetkovú ujmu vo výške 5.000.000 eur. Súd prvej inštancie uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 24.06.2009 rozšírenie žaloby pripustil.

2. Súd prvej inštancie vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom z 26.08.2009 č.k. 6C/164/2008-175, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 150.000 eur spolu s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 19.08.2008 do zaplatenia, v ostatnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Obe strany sporu napadli predmetné rozhodnutie odvolaním. Krajský súd v Nitre uznesením z 26.02.2010 č.k. 6Co/237/2009-203 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodol rozsudkom z 07.07.2010 č.k. 6C/164/2008-238, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 120.000 eur spolu s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 19.08.2008 do zaplatenia, v ostatnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Aj toto rozhodnutie napadli odvolaním obe strany sporu. Krajský súd v Nitre rozsudkom z 21.07.2011 č.k. 7Co/115/2010-277 rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku v časti týkajúcej sa prisúdenej istiny, v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania potvrdil, a vo vyhovujúcom výroku v časti úrokov z omeškania tento rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. Náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Obe strany podali proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 14.03.2012 č.k. 6Cdo 185/2011-310 dovolanie žalobcu v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí časti žaloby a vo výroku o trovách konania odmietol. Dovolanie žalobcu v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený výrok rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania zamietol. Dovolanie žalovanej odmietol. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Voči tomuto rozsudku podal Generálny prokurátor SR mimoriadne dovolanie.

3. V konaní o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora SR Najvyšší súd SR uznesením z 30.09.2013 č.k. 6 M Cdo 15/2012-342 zrušil rozsudok Okresného súdu Topoľčany z 07.07.2010 č.k. 6C/164/2008-238 vo vyhovujúcej časti a v časti týkajúcej sa trov konania v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 21.07.2011 sp.zn. 7Co/115/2010, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie v týchto častiach potvrdený, a vec vrátil Okresnému súdu Topoľčany na ďalšie konanie.

Námietku generálneho prokurátora voči existencii právneho základu uplatneného nároku, voči aplikácii článku 5 ods. 5 Dohovoru z dôvodu, že právna úprava prichádzajúca do úvahy v čase vzniku nároku

- zákon č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepoznal, poznal iba nárok na náhradu škody, a voči nesprávnemu výkladu pojmu „odškodnenie“, ktorý obsahuje článok 5 ods. 5 Dohovoru, nepovažoval za dôvodnú. Konštatoval, že súdy veľmi podrobne a správne v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli, prečo v predmetnej veci aplikovali zákon č. 58/1969 Zb. a prečo (i napriek tomu, že tento zákon neupravoval náhradu nemajetkovej ujmy) náhradu nemajetkovej ujmy priznali. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia článku 5 ods. 1 až 5 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom vzniku nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením článku 5. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle ustanovenia článku 5 ods. 5 Dohovoru rozumie tak škoda materiálna, ako aj škoda imateriálna (napr. rozhodnutia Wassink v. Holandsko, Tsirlis a Kouloumpas v. Grécko). V tomto smere súdy správne rešpektovali a vychádzali aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá sa s nastolenými problémami vysporiadala tak, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2007, sp.zn. 4 Cdo 177/2005 uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod číslom 13/2009). Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd je totiž v zmysle článku 154c Ústavy Slovenskej republiky súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz adresovaný súdu aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenie medzinárodnej zmluvy, ak sú splnené všetky predpoklady vyplývajúce z uvedeného ústavného článku. Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje predovšetkým článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Toto právo zaručuje aj vnútroštátna úprava (v predmetnej veci zákon č. 58/1969 Zb., ktorý bol už nahradený zákonom č. 514/2003 Z. z.). Ustanovenie § 6 zákona č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste. Zodpovednostným subjektom je štát (na jednej strane) a osoba, na ktorej bol celkom alebo sčasti vykonaný trest, ak v neskorom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo ak bolo trestné stíhanie proti nemu zastavené (na strane druhej). Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je existencia škody, skutočnosť, že trest bol celkom alebo sčasti vykonaný (za vyššie uvedenej podmienky) a príčinná súvislosť medzi nimi. Žalobca tieto predpoklady splnil, keď v trestnom konaní bol (na základe mimoriadneho opravného prostriedku) spod obžaloby oslobodený, vykonal časť pôvodne uloženého trestu odňatia slobody v trvaní päť mesiacov (od 15.05.2006 do 19.10.2006) a v nemajetkovej sfére, najmä v oblasti jeho pracovného, rodinného a spoločenského života sa dostal do rozličných problémov opísaných v žalobe a v rozhodnutiach súdov nižších stupňov. Keďže táto vnútroštátna právna úprava nepovažuje za odškodniteľnú aj nemajetkovú ujmu, treba aj takýto nárok posudzovať ako prípad vadného pozbavenia osobnej slobody podľa Dohovoru, ktorý umožňuje (vo vyššie citovanom článku) odškodnenie aj nemateriálnej ujmy a ktorého aplikácia (pokiaľ ide o obsah pojmu „škoda“) má prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Ak preto v predmetnej veci súdy dospeli k záveru, že základ nároku žalobcu je daný, ich závery v tomto smere sú správne a mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora (čo do základu nároku) nie je dôvodné. Možno preto vyvodiť záver, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru má aj osoba, na ktorej bol celkom alebo sčasti vykonaný trest, ak v neskorom konaní bola spod obžaloby oslobodená alebo ak bolo trestné stíhanie proti nej zastavené, hoci nárok na toto odškodnenie jej vznikol podľa § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Pokiaľ však ide o výšku prisúdeného nároku 120.000 eur považoval Najvyšší súd SR dovolanie generálneho prokurátora za dôvodné. Súdy správne vychádzali z ustanovenia § 136 OSP, ktorého použitie prichádza do úvahy najmä v situáciách, kedy je nárok preukázaný čo do jeho základu (ako v predmetnej veci), ale jeho výšku možno zistiť len s nepomernými obtiažami alebo ju nemožno zistiť vôbec. Určenie výšky nároku však nie je záležitosťou takej voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie takých skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Nepovažoval za riadne odôvodnený záver o primeranosti prisúdenej sumy 120.000 eur bez zohľadnenia ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku a bez náležitého porovnania nároku žalobcu s týmito ďalšími predpismi, napríklad v čom je nemajetková ujma žalobcu (v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote uvedená a bližšie popísaná v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí) vzniknutá v príčinnej súvislosti s vadným pozbavením osobnej slobody (v trvaní päť mesiacov) väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Nemožno tiež opomenúť ani rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých vyslovil porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou väzbou. Ide napríklad o prípad Winkler proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 25416/07), v ktorom ESPĽP 17. júla 2012 rozhodol o tom, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru (právo na slobodu a osobnú bezpečnosť) a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005 priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 8.000 eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi (z tohto titulu) priznal Ústavný súd SR v sume 1.970 eur. Sťažovateľ ale požadoval sumu 163.646 eur. V tejto veci Európsky súd pre ľudské práva zrekapituloval aj relevantné prípady (Bruncko ods. 46-59; Kormoš ods. 57-69, Kováčik ods. 48-61, Žúbor ods. 47-59), v ktorých sa skutkový a právny stav zásadne neodlišuje. Z vyššie uvedeného vyplýva, že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať (okrem iného) aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku, kde výška príslušného odškodnenia vyplýva priamo zo zákona, ale aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

4. Po vrátení veci dovolacím súdom bola táto na súde prvej inštancie zapísaná pod sp.zn. 6C/424/2013. Súd prvej inštancie v poradí už tretím rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 40.000 eur. V ostatnej časti presahujúcej sumu 40.000 eur a úrokov z omeškania žalobu zamietol. Zároveň rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 1 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 1 veta prvá, druhá, § 10, § 22 ods. 1, § 23, § 27 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, čl. 5 ods. 1, 2, 3, 4, 5, čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1, 2, 3, 4, čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že žalobca sa domáha zaplatenia sumy 5.000.000 eur s príslušenstvom, titulom nemajetkovej ujmy za obmedzenie jeho osobnej slobody v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody v súvislosti s trestným konaním. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že došlo k vážnemu zásahu do osobnostnej slobody žalobcu tým, že bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a z neho vzniknutý trest odňatia slobody, ktorý vykonal v období od 15.05.2006 do 19.10.2006. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.09.2013 č.k. 6 M Cdo 15/2012-342, z ktorého vyplýva, že základ nároku žalobcu je daný, čo súvisí s tým, že trestné stíhanie a z neho vzniknutý trest odňatia slobody v prípade, žalobcu v trvaní od 15.05.2006 do 19.10.2006 v počte 158 dní, predstavuje vážny zásah do osobnej slobody žalobcu, ktorý vyvolal negatívne dôsledky pre jeho osobný život, keď výkon trestu zasiahol do jeho súkromného života, cti, pracovného života, dobrej povesti a tiež zasiahol i do jeho rodinného života. Preto boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 6 zákona č. 58/1969 Zb., ktorými sú existencia škody, skutočnosť, že trest bol celkom alebo sčasti vykonaný a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto predpoklady žalobca splnil, keď v trestnom konaní bol spod obžaloby oslobodený a vykonal časť pôvodne uloženého trestu odňatia slobody. Vzhľadom na to, že z právnych predpisov nevyplývajú kritéria pre určenie náhrady nemajetkovej ujmy, neexistuje metodika výpočtu, ani žiadne bodové ohodnotenie, na základe ktorej by sa výška priznanej náhrady určila, vychádzal z ustanovenia § 136 OSP. Preto určil náhradu škody voľnou úvahou v zmysle intencií rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Pri posudzovaní nároku sa zaoberal jednak rozhodnutiami v obdobných veciach. K tomu poukázal na nález Ústavného súdu SR z 06.12.2006 III. ÚS 147/06-48 vo veci sťažnosti R.W., podľa ktorého Krajský súd v Trenčíne uznesením sp.zn. 3Tos/120/05 zo dňa 12.09.2005 porušil základné právo R.W. podľa článku 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR a právo podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zrušil uznesenie Krajského súdu v Trenčíne a priznal R.W. primerané finančné zadosťučinenie v sume 70.000,-Sk (2.323,57 eura). Finančné zadosťučinenie bolo priznané z dôvodu nezákonnej väzby, v ktorej sťažovateľ zotrvával od 26.05.2005 do 15.11.2005, pričom Ústavný súd vzal do úvahy najmä mieru právnej neistoty sťažovateľa. Poukázal tiež na rozhodnutie ESĽP vo veci S. proti Slovenskej republike z 17.07.2012, ktorým bolo rozhodnuté, že Slovenská republika porušila článok 5 ods. 1 Dohovoru a sťažovateľovi E. S. bolo s prihliadnutím na odškodnenie priznané vnútroštátnym súdom priznané odškodnenie 8.000 eur. Ďalej poukázal na rozsudok ESĽP v prípade V. proti Slovenskej republike z 03.11.2011, z ktorého vyplýva, že Európsky súd konštatoval porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru z dôvodu nezákonnej väzby a priznal sťažovateľovi 15.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 452 eur z titulu nákladov a výdavkov. Rovnako z rozsudku ESĽP v prípade K. proti Slovenskej republike vyplýva, že ESĽP konštatoval porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru z dôvodu nezákonnej väzby, ale nepriznal sťažovateľovi žiadne odškodnenie, keď uznal námietku vlády, že nárok bol predložený až po uplynutí stanovenej lehoty. Zaoberal sa tiež rozsudkom ESĽP v prípade Kormoš proti Slovenskej republike z 09.11.2011. Zistil, že ESĽP opätovne konštatoval porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru z dôvodu nezákonnej väzby a priznal sťažovateľovi 12.000 eur s prihliadnutím na odškodnenie priznané vnútroštátnym súdom. Poukázal aj na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu ČR k otázke odškodnenia za výkon väzby, ktorým bolo dňa 08.02.2012 schválený k uverejneniu v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk rozsudok Najvyššieho súdu z 11.01.2012 sp.zn. 30Cdo/2357/2010. V predmetnom rozsudku je naznačené výkladové pravidlo v otázke odškodňovania nemajetkovej ujmy za výkon väzby, ktoré so zreteľom k výsledku trestného konania zakladá nárok na odškodnenie. Tento rozsudok, čo sa týka relevantných kritérií, vychádzal z rozhodovania Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý prihliada k povahe trestnej veci, k celkovej dĺžke obmedzenia osobnej slobody a k následkom v osobnej sfére poškodenej osoby. Ohľadne kritéria celkovej dĺžky obmedzenia osobnej slobody vychádzal z toho, že časové okolnosti väzby sú objektívne vyjadriteľným kritériom pre posúdenie celkovej výšky odškodnenia. Vychádzajúc z úrovne odškodnenia jednotlivých Európskych štátov ako i zo životnej úrovne v Českej republike vyjadril, že adekvátnym odškodnením je čiastka v rozmedzí 500,- Kč až 1.500,- Kč za jeden deň trvania väzby. Ide však len orientačný rozsah. Z vyššie uvedeného súdu prvej inštancie vyplynulo, že pre určenie peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenú rozhodnutím o treste je daný nárok podľa článku 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, pri ktorom rozhodovaní treba prihliadať na základné okolnosti, ktorými sú: povaha trestnej veci, celková dĺžka pozbavenia osobnej slobody, a následky v osobnej sfére poškodenej osoby.

Pri určení výšky priznaného nároku bral do úvahy tiež hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, a to na ustanovenie § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z., z ktorého vyplýva, že výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok a to za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Predchádzajúcim rokom bol rok 2005, v ktorom bola mzda v hospodárstve vo výške 573,39 eura, z toho jedna tridsatina predstavuje sumu 19,11 eura. Vychádzajúc z počtu 158 dní pozbavenia osobnej slobody žalobcu, by takáto náhrada predstavovala sumu 3.019,38 eura. V súčasnosti je výška mzdy za rok 2015 vo výške 877 eur a v takomto prípade by výška nároku predstavovala sumu 4.618,34 eura. Ďalej prihliadal aj na ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z.z, z ktorého vyplýva, že ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálnej mzdy. Minimálna mzda predstavuje v súčasnosti 380 eur a jej 50-násobok je potom 19.000 eur. Konštatoval, že samotné trestné stíhanie a najmä výkon trestu odňatia slobody žalobcu spôsobilo preukázané zníženie dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti, v značnej miere došlo k zásahu v rodinnom živote. Dĺžka trvania výkonu trestu bola od 15.05.2006 do 19.10.2006. Zohľadnil možnosť zásahu, ktorým bez pochyby bolo obmedzenie osobnej slobody žalobcu, čo sa prejavilo v negatívnom dopade na jeho slobodu pohybu, či právo na súkromie. V neposlednom rade sa takáto situácia musela prejaviť aj na zdravotnom stave samotného žalobcu, čo je spojené so stresom, neistotou, obavou, úzkosťou a podobne alebo aj obmedzený kontakt s rodinnými príslušníkmi, čo súvisí s porušením práva na rodinný život. Dospel k záveru, že za primeranú výšku zadosťučinenia titulom uplatneného nároku nemajetkovej ujmy možno považovať výšku 40.000 eur, zohľadňujúc aj názor žalovanej na pojednávaní Krajského súdu v Nitre, na ktorom uviedla, že vzhľadom k dĺžke pobytu žalobcu vo výkone trestu a vzhľadom na prax žalovanej v súvislosti s priznaním náhrad podľa zákona č. 514/2003 Z.z. by považovala za primeranú sumu maximálne 30.000 eur. V ostatnej časti žalobu zamietol, jednak nad rozsah priznaného nároku, ale tiež do uplatneného úroku z omeškania stotožňujúc sa so záverom Krajského súdu v Nitre v rozsudku zo dňa 21.07.2011 č. k. 7Co/115/2010-277, z ktorého vyplýva, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Námietku premlčania nepovažoval za dôvodnú, keď zistil, že premlčacia doba je podľa § 23 Zákona č. 58/1969 Zb. jeden rok a začína plynúť odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie. Žalobca bol v celom rozsahu obžaloby oslobodený rozsudkom Okresného súdu Topoľčany zo dňa 11.09.2007 č.k. 3T/104/1996-110, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.09.2007. Žalobca dňa 04.03.2008 požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku podľa zákona č. 58/1969 Zb., na ktorú žiadosť žalovaná nereagovala. Teda nárok bol uplatnený v lehote ročnej premlčacej doby. Podľa § 151 ods. 3 OSP rozhodol, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

5. Žalovaná podala v zákonnej lehote odvolanie voči vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie a žiadala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne, alebo zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, postupom súdu sa jej odňala možnosť konať pred súdom a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že odôvodnenie rozsudku v napadnutej vyhovujúcej časti nezodpovedá ust. § 157 ods. 2 OSP, nakoľko súd prvej inštancie sa v ňom nevysporiadal so svojou povinnosťou uviesť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Celé odôvodnenie spočíva len v konštatovaní tvrdení žalobcu a svedkov, ktoré súd považoval za preukázané. Tvrdila, že na preukázanie zhoršeného zdravotného stavu žalobcu a jeho rodinných príslušníkov, ako aj zhoršenej situácie podnikateľskej činnosti žalobcu, nepostačuje vykonanie dokazovania výsluchom svedkov, ktorý navyše boli výlučne v rodinnom alebo v priateľskom vzťahu k žalobcovi. Súd prvej inštancie pri hodnotení svedeckých výpovedí neprihliadal na tie v časti, ktoré nepreukazovali vznik nemajetkovej ujmy. Poukazovala na svedecké výpovede, ktoré nepopisovali ujmu žalobcu, ale ujmu v iných osôb (bývalej manželky, syna, dcéry) alebo obchodnej spoločnosti, napr. svedecké výpovede U. F., C.. P. I., C.. U. B. a Ing. U. Z.. Ujmu žalobcu však nemožno stotožňovať s ujmou spoločnosti ani rodinných príslušníkov. Zároveň namietala aj výšku priznaného nároku, ktorá bola neprimeraná, aj keby všetky žalobcom tvrdené skutočnosti boli bez pochýb a preukázané. Súd prvej inštancie sa snažil postupovať v súlade s názorom vyjadreným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď vo svojom rozhodnutí opísal skutkový a právny stav sťažnostiach, ktoré boli ESĽP vyhodnotené ako opodstatnené. Je však otázne, či sa jednotlivými prípadmi zaoberal pri určovaní resp. ustaľovaní výšky nemajetkovej ujmy priznanej žalobcovi. Namietala voči aplikácii zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu ČR jednak z dôvodu, že vo veci išlo o odškodnenie za výkon väzby, a jednak preto, že neboli zohľadnené kritéria, ktoré majú byť v zmysle predmetného stanoviska použité (prihliada sa k povahe trestnej veci, v celkovej dĺžke obmedzenia osobnej slobody a k následkom v osobnej sfére poškodenej osoby), ako aj preto, že nebolo prihliadnuté na konverzný kurz. Namietala tiež voči tomu, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vzal do úvahy ustanovenie § 17 ods. 4 zákona číslo 514/2003 Z.z. z dôvodu, že toto už je neúčinné, teda už nie je súčasťou právneho poriadku SR, a preto nemôže byť merítkom pre posudzovanie primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v tomto konaní. Poukázala na to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy prihliadal na ustanovenie § 5 ods. 1 zákona číslo 215/2006 Z.z., pričom sa však dopustil pochybení. Jednak nesprávne vychádzal z výšky minimálnej mzdy v čase rozhodovania o uplatnenom nároku (2015), hoci mal vychádzať z výšky minimálnej mzdy podľa času, kedy došlo k zásahu do práv žalobcu (2006). Zároveň, hoci vypočítal maximálnu možnú výšku (19.000 eur), s touto ďalej nenarábal, a nie je zrejmé ako na uvedené ustanovenie prihliadal, keď priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur.

6. Žalobca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 , vec prejednal na nariadenom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej voči vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku je čiastočne dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku v časti týkajúcej sa prisúdenej istiny v sume 8.000 eur podľa § 387 ods. 1 potvrdil, v ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 zmenil tak, že žalobu zamietol. 8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 11. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

12. Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť 01.07.2016, vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Odvolací súd predtým, ako pristúpil k meritórnemu prejedaniu veci sa zaoberal námietkami žalovanej voči vadám rozsudku, spočívajúcim v nedostatočnom odôvodnení rozsudku, ktoré v napadnutej vyhovujúcej časti nezodpovedá ust. § 157 ods. 2 OSP, nakoľko súd prvej inštancie sa v ňom nevysporiadal so svojou povinnosťou uviesť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Odvolací preto najprv skúmal, či súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nezaťažil vadou namietanou žalovanou. Odvolací súd zistil že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí podrobne uviedol zistený skutkový stav, ktorý považoval za rozhodujúci, vyjadrenia strán sporu v prerokovávanej veci a výsledky vykonaného dokazovania. Dostatočne zrozumiteľne vysvetlil svoje úvahy, ktorými sa pri hodnotení dôkazov riadil a uviedol ako vec právne posúdil, vrátane citácie právnych noriem, ktoré pri rozhodovaní aplikoval. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti spĺňa všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 OSP, ktorý bol účinný v čase jeho vydania. V tomto smere obsah rozhodnutia nedáva žiadny podklad pre záver, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nakoľko odvolací súd nezistil žiadnu vadu rozhodnutia, pre ktoré by bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zrušiť, pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci.

14. V danej veci už bola rozhodnutiami súdov ustálená danosť nároku žalobcu, keď nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy posudzovali podľa § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správnosť tohto záveru potvrdil vo svojom uznesení z 30.09.2013 č.k. 6 M Cdo 15/2012 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý uviedol, že ustanovenie § 6 zákona č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste. Zodpovednostným subjektom je štát (na jednej strane) a osoba, na ktorej bol celkom alebo sčasti vykonaný trest, ak v neskorom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo ak bolo trestné stíhanie proti nemu zastavené (na strane druhej). Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je existencia škody, skutočnosť, že trest bol celkom alebo sčasti vykonaný (za vyššie uvedenej podmienky) a príčinná súvislosť medzi nimi. Žalobca tieto predpoklady splnil, keď v trestnom konaní bol (na základe mimoriadneho opravného prostriedku) spod obžaloby oslobodený, vykonal časť pôvodne uloženého trestu odňatia slobody v trvaní päť mesiacov (od 15.05.2006 do 19.10.2006) a v nemajetkovej sfére, najmä v oblasti jeho pracovného, rodinného a spoločenského života sa dostal do rozličných problémov opísaných v žalobe a v rozhodnutiach súdov nižších stupňov. Keďže táto vnútroštátna právna úprava nepovažuje za odškodniteľnú aj nemajetkovú ujmu, treba aj takýto nárok posudzovať ako prípad vadného pozbavenia osobnej slobody podľa Dohovoru, ktorý umožňuje odškodnenie aj nemateriálnej ujmy a ktorého aplikácia (pokiaľ ide o obsah pojmu „škoda“) má prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Možno preto vyvodiť záver, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa článku 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru má aj osoba, na ktorej bol celkom alebo sčasti vykonaný trest, ak v neskorom konaní bola spod obžaloby oslobodená alebo ak bolo trestné stíhanie proti nej zastavené, hoci nárok na toto odškodnenie jej vznikol podľa § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Predmetom konania tak zostala výška nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 40.000 eur, ktorú považoval za primeranú vzhľadom na dĺžku trvania výkonu trestu odňatia slobody, dĺžku trvania samotného trestného konania a vedenia trestného stíhania, čo sa negatívne prejavilo v jeho osobnostnom živote, ktorá je predmetom odvolacieho konania.

15. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má voči štátu ten, na kom bol úplne alebo čiastočne vykonaný trest, ak v neskoršom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené.

16. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

17. Podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

18. Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Topoľčanoch ČVS: VP16/1996 zo dňa 27.01.1996 bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie, neskôr bola podaná obžaloba a rozsudkom Okresného súdu Topoľčany z 15.01.2001 sp.zn. 3T 104/96 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 09.11.2001 sp.zn. 2To 99/01 bol uznaný vinným zo spáchania pokusu trestného činu podvodu vo forme spolupáchateľstva a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výške 5 rokov so zaradením do 1. nápravnovýchovnej skupiny. Žalobca nastúpil na výkon trestu dňa 15.05.2006. Dňa 19.10.2006 bol žalobcovi výkon trestu prerušený. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Topoľčany z 11.09.2007 sp.zn. 3T 104/96 spod obžaloby oslobodený.

19. Čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo zadržania v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami (len) za nezákonné zatknutie alebo zadržanie (väzbu), a nie za ich celé trestné stíhanie; zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby je podľa predpokladov odškodnenia ustanovených podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. (len) podmienkou vzniku nároku na odškodnenie. Vzhľadom na uvedené pri určení rozsahu odškodnenia podľa predpisov použitých súdmi je možné prihliadnuť len na okolnosti prípadu v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nie aj v súvislosti s celým trestným stíhaním (zastavenie ktorého alebo oslobodenie spod obžaloby je len podmienkou vzniku práva na odškodnenie). (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2012 sp.zn. 6 Cdo 37/2012)

20. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí podrobne popísal rozhodnutia v obdobných veciach (nález Ústavného súdu SR z 06.12.2006 III. ÚS 147/06-48 vo veci sťažnosti R.W., rozhodnutie ESĽP vo veci Winkler proti Slovenskej republike z 17.07.2012, rozsudok ESĽP v prípade Bruncko proti Slovenskej republike z 03.11.201, rozsudok ESĽP v prípade Žúbor proti Slovenskej republike, rozsudok ESĽP v prípade Kormoš proti Slovenskej republike z 09.11.2011), poukázal aj na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu ČR k otázke odškodnenia za výkon väzby, ktorým bol dňa 08.02.2012 schválený k uverejneniu v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk rozsudok Najvyššieho súdu z 11.01.2012 sp.zn. 30Cdo/2357/2010. Zaoberal sa tiež hmotnoprávnymi predpismi upravujúcimi odškodnenie, a to ustanovením § 17 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci (v znení účinnom do 31.12.2012) a ustanovením § 5 ods. 1 Zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Z uvedených analýz však vyvodil nesprávny záver, keď za primeranú výšku nemajetkovej ujmy považoval sumu 40.000 eur, pričom bral do úvahy nielen dĺžku výkonu trestu, ktorý vykonal žalobca, ale v rozpore s čl. 5 ods. 5 Dohovoru, aj dĺžku trvania samotného trestného stíhania a vedenia trestného stíhania. Rovnako názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v jeho osobnom, rodinnom a pracovnom živote v dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania ako i jeho vedenia, je nesprávny, nakoľko nemá oporu v právnej úprave, a to ani za aplikácie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Takýto nárok nevyplýva ani z ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorého ustanovenia sa z časového hľadiska na danú vec vzťahujú, za splnenia podmienky porušenia ustanovenia čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru, ani so samotného dohovoru. Odvolací súd dodáva, že takýto nárok, ktorý by súvisel len s prebiehajúcim trestným stíhaním, bez nezákonnej väzby, či vadného výkonu trestu odňatia slobody, nevyplýva ani z neskoršej vnútroštátnej úpravy v zákone č. 514/2003 Z.z. Vo vzťahu k nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy za prebiehajúce trestné stíhanie odvolací súd osobitne poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2012 sp.zn. 6 Cdo 37/2012, citované v bode 19.

21. Odvolací súd posudzoval prejednávanú vec z hľadiska preukázaných skutočností a vyššie citovaných zákonných ustanovení, a s poukazom na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR citovaného v bode 14., dospel k záveru, že žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v príčinnej súvislosti s vadným pozbavením osobnej slobody v trvaní 158 dní v období od 15.05.2006 do 19.10.2006. Z hľadiska uvedeného záveru potom odvolací súd nepovažuje sumu 40.000 eur prisúdenú napadnutou vyhovujúcou časťou rozhodnutia súdu prvej inštancie za primeranú v kontexte s právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku, v ktorých výška odškodnenia vyplýva priamo zo zákona, ani v kontexte s prisúdenými náhradami v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých bolo vyslovené porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou väzbou. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom rozhodnutí ESĽP v obdobných veciach citovaných v bode 20. tohto rozsudku a konštatuje, že suma odškodnenia v jednotlivých prípadoch je v rozpätí od 8.000 eur do 15.000 eur, pričom suma odškodnenia na dolnej hranici bola priznaná s prihliadnutím na odškodnenie priznané Ústavným súdom SR. Vo všetkých prípadoch šlo o nezákonnú väzbu, ktorej trvanie presiahlo 1 rok. Podľa názoru odvolacieho súdu nezákonná väzba je svojou podstatou najviac porovnateľná s vadným výkonom trestu odňatia slobody, o ktorý ide v danej veci.

Podľa § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 215/2006 Z.z., o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy. Odvolací súd zistil, že minimálna mzda od 01.10.2005 podľa nar. vlády č. 428/2005 Z.z. bola 229,04 eura (6.900,- Sk), čomu zodpovedá odškodnenie vo výške 11.452 eur a minimálna mzda od 01.10.2006 podľa nar. vlády č. 540/2006 Z.z. bola 252,27 eura (7.600,- Sk), čomu zodpovedá odškodnenie vo výške 12.613,50 eura. Odvolací súd však poukazuje na to, že 50 násobok minimálnej mzdy je maximálnou hranicou odškodnenia osôb poškodených násilnými trestnými činmi so smrteľnými následkami, pre odškodnenie za morálnu škodu spôsobenú trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania je zákonom stanovený maximálny limit v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Podľa ustanovenia § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v znení účinnom do 31.12.2012), výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Odvolací súd zistil, že výška priemernej mzdy za rok 2005 bola 573,39 eura (17.274,- Sk), čomu by zodpovedalo odškodnenie 3.019,38 eura. Ide však o ustanovenie, ktoré je už neúčinné. Súčasná úprava limituje výšku náhrady práve zákonom č. 215/2006 Z.z.

22. Na základe vyššie uvedených porovnaní a analýz považoval odvolací súd za primeranú sumu odškodnenia vo výške 8.000 eur. Uvedená suma je podľa názoru odvolacieho súdu primeraná náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca utrpel v príčinnej súvislosti s vadným pozbavením osobnej slobody v trvaní 158 dní v období od 15.05.2006 do 19.10.2006, v oblasti svojho spoločenského, pracovného a rodinného života. Obmedzenie slobody je závažným zásahom do života každého jedinca, pričom v danej veci bolo preukázané, že malo negatívne dôsledky na život žalobcu prejavujúce sa nemožnosti viesť spoločenský život, vykonávať povolanie a v obmedzení kontaktu s rodinnými príslušníkmi. Takto stanovená výška odškodnenia je primeraná jednak okolnostiam danej veci a tiež zohľadňuje právnu úpravu obdobnej problematiky, kde výška odškodnenia vyplýva priamo zo zákona. Zároveň zohľadňuje aj ustálenú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.

23. Žalovaná v odvolaní namietala, že vznik nemajetkovej ujmy nebol v konaní preukázaný a namietala aj voči aj výšku priznaného nároku. Preto sa odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 pri posudzovaní danej veci zaoberal aj námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní. S námietkou voči danosti samotného nároku sa odvolací súd nestotožňuje. V tomto smere odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.09.2013 č.k. 6 M Cdo 15/2012-342, ktorý uviedol, že súdy správne rešpektovali a vychádzali aj z judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá sa s nastolenými problémami vysporiadala tak, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2007, sp.zn. 4 Cdo 177/2005 uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod číslom 13/2009). Zároveň vyslovil právny názor, podľa ktorého je Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, v zmysle článku 154c Ústavy Slovenskej republiky, súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz adresovaný súdu aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenie medzinárodnej zmluvy, ak sú splnené všetky predpoklady vyplývajúce z uvedeného ústavného článku. Ustanovenie § 6 zákona č. 58/1969 Zb. zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste, kde zodpovednostným subjektom je štát a oprávneným osoba, na ktorej bol celkom alebo sčasti vykonaný trest, ak v neskoršom konaní bol spod obžaloby oslobodená alebo ak bolo trestné stíhanie proti nej zastavené. Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je existencia škody, skutočnosť, že trest bol celkom alebo sčasti vykonaný (za vyššie uvedenej podmienky) a príčinná súvislosť medzi nimi. Keďže táto vnútroštátna právna úprava nepovažuje za odškodniteľnú aj nemajetkovú ujmu, treba aj takýto nárok posudzovať ako prípad vadného pozbavenia osobnej slobody podľa Dohovoru, ktorý umožňuje odškodnenie aj nemateriálnej ujmy a ktorého aplikácia (pokiaľ ide o obsah pojmu „škoda“) má prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Ak preto v predmetnej veci súdy dospeli k záveru, že základ nároku žalobcu je daný, ich závery v tomto smere sú správne. Uvedeným právnym názorom Najvyššieho súdu SR je viazaný ako súd prvej inštancie, tak odvolací súd (§ 455 . Ani námietku žalovanej voči hodnoteniu vykonaného dokazovania výsluchom svedkov, napr. svedeckých výpovedi U. F., C.. P. I., C.. U. B. a C.. U. Z., odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu aj vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobcu v dôsledku zásahu do jeho spoločenského, pracovného a rodinného života. Vykonané dokazovanie aj správne vyhodnotil, keď prijal záver, podľa ktorého žalobca nemajetkovú ujmu aj skutočne utrpel, preto má na ňu nárok. Námietku žalovanej voči výške priznaného nároku odvolací súd považoval za dôvodnú, čo sa premietlo v tom, že odvolaniu žalovanej vyhovel a nárok žalobcu presahujúci priznanú a odvolacím súdom potvrdenú čiastku zamietol.

24. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku v časti týkajúcej sa prisúdenej istiny v sume 8.000 eur ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil a v ostatnej napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 388 zmenil tak, že žalobu zamietol.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .