Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-725-2015.pdf
PDF · 123.94 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/725/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Martina Holiča, v právnej veci žalobcov: 1/ U. F., nar. XX. J. XXXX, bytom J. XXX, 2/ Q. P., nar. XX. J. XXXX, bytom E., R. XXX/XX, obidvaja zastúpení: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovaným: 1/ L. G., nar. X. I. XXXX, bytom E., R. XXX/XX, 2/ P. U., nar. XX. D. XXXX, bytom H., V P. XXXX/X, Česká republika, obidve zastúpené advokátkou: JUDr. Ružena Bubenčíková, Trnava, Kollárova 8, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva a iné, o odvolaní žalobcov 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 18. mája 2015 č.k. 4C/169/2009-257 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalované 1/, 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že predmetné nehnuteľnosti (pozemok parc. č. 1774/49, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 736 m2 a pozemok parc. č. 1774/111, záhrada, o výmere 454 m2) patria do dedičstva po S. P., nar. XX. M. XXXX, zomr. X. E. XXXX, v podiele 1/2 a do dedičstva po D. P., rod. G., nar. X. J. XXXX, zomr. X. E. XXXX, v podiele 1/2, eventuálne určenia, že S. P., a D. P. boli ku dňu smrti ako manželia bezpodielovými spoluvlastníkmi týchto nehnuteľností. Rozhodnutie o náhrade trov konania vyhradil na samostatné rozhodnutie, s lehotou do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil § 11 ods. 1, 2 vládneho nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, § 115, § 116 ods. 1, 2, § 145 ods. 1, 2 zákona č. 141/1950 Sb. Občianskeho zákonníka účinného od 1. januára 1951 do 31. marca 1964, § 135a ods. 1 až 5, § 132a ods. 1, § 507a ods. 3 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení novely č. 131/1982 Zb.). Vecne zdôvodnil, že nehnuteľnosti vznikli rozdelením pôvodného pozemku par. č. 1774, z ktorého bol vytvorený pozemok parc. č. 1774/49 a z tohto pozemku bol vyčlenený pozemok parc. č. 1774/111. Právni predchodcovia žalobcov 1/, 2/ nenadobudli vlastnícke právo k pozemkom na základe listiny, a to prídelového plánu, ktorý bol len technickým podkladom pre následné pridelenie pôdy. Až nasledujúce rozhodnutie o prídele po zaplatení prídelovej ceny mohlo založiť ich vlastnícke právo. Vykonaným dokazovaním bolo však preukázané vlastnícke právo žalovaných ako právnych nástupkýň pôvodnej žalovanej I. G., o čom svedčí prídelová listina a zaplatená prídelová cena v plnej výške. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní viazaný jej skorším posúdením (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2012 sp. zn. 1 Cdo 44/2010 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky 3/2013, č. 40). Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny, boli a sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam (sú vkladu schopnými listinami). Všeobecný súd však nie je
oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu. Môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom (rozhodnutie publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 44/2004). Uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 110/2000 (publikovaný v časopise Zo súdnej praxe č. 40/2001), ako aj rozhodnutia sp. zn. 2 Cdo 337/2006, obdobne z uznesenia sp. zn. 4 Sž 88/1995 (zverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky č. 65/1995) a z uznesenia sp. zn. 4 Sž 34/1997 (zverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 77/1998). Právni predchodcovia žalobcov minimálne od roku 1954, kedy im bolo vydané stavebné povolenie, síce s predmetnou nehnuteľnosťou nakladali ako so svojou (stali sa jej držiteľmi), ale spornou v konaní bola ich dobromyseľnosť (keďže do úvahy prichádzalo nadobudnutie vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalobcov vydržaním, teda osobitným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva). Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, je treba vždy hodnotiť objektívne a nie len zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka (vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo patrí). Dobrá viera zaniká preto v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré v ňom objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právnom patrí (na podporu svojej argumentácie súd prvej inštancie označil rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 8/2009). O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Vychádzajúc zo zásady, že neznalosť zákona neospravedlňuje, právny omyl držiteľa, z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia O. z., účinného v čase začatia držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno omyl ospravedlniť, v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 87/2010). Právni predchodcovia žalobcov 1/, 2/ boli síce v prídelovom pláne označení ako prídelcovia k pozemku parc. č. 1774/49 o výmere 1734 m2, avšak v konečnom prídelovom pláne zo 16. septembra 1957 boli už označení ako prídelcovia iné osoby (D. a manželka I. A.). Žalobcovia pritom ani netvrdili vydanie prídelovej listiny a neplatili ani prídelovú cenu. Súd prvej inštancie s poukazom na uvedené konštatoval absenciu dôvodu, na základe ktorého mohli právni predchodcovia žalobcov nadobudnúť presvedčenie, že k pozemku nadobudli vlastnícke právo (bez prídelovej listiny, i akejkoľvek úhrady za pozemok, tiež bez zápisu do pozemkovej knihy). Stavebné či kolaudačné rozhodnutie (navyše s označením inej parcely), ako ani hromadnosť prideľovania pozemkov, nemohlo vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníckeho práva, u právnych predchodcov žalobcov. Ak títo žili v presvedčení (zo subjektívneho hľadiska), ich omyl nemožno považovať za ospravedlniteľný. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia bolo poukázané na pasívny postoj právnych predchodcov žalobcov, ktorí sa nezaujímali o zápis svojho vlastníckeho práva do evidencie, ani si ho neoverovali, nezaujímali sa ani o nezrovnalosti ohľadom číslovania parciel. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 66/2010 nebolo podľa názoru súdu prvej inštancie na daný prípad použiteľné, pretože riešilo situáciu, keď titulom vstupu do držby mala byť písomná kúpna zmluva, pričom došlo k omylu v osobe konajúceho subjektu. Ak by súd prvej inštancie pripustil dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov pri vstupe do držby (počnúc jeseňou roku 1953), táto by bola narušená počas plynutia 10 ročnej vydržacej lehoty (najneskôr zápisom vlastníckeho práva pôvodnej žalovanej do pozemkovej knihy vo vložke č. 1645, 7. marca 1963, v spojení so skutočnosťou, že vlastníctvo ľudí na R. ulici v E. bolo spochybňované). Od účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. (ďalej len „stredný občiansky zákonník“) stavby neboli považované za súčasť pozemku. Ak bola stavba na cudzom pozemku postavená, neprirástla vlastníkovi pozemku, ale bola majetkom stavebníka. Keďže zákon neobsahoval priamu úpravu vzťahov vyplývajúcich z neoprávnenej stavby na cudzom pozemku, postupovalo sa analogicky podľa § 125 a nasl. stredného občianskeho zákonníka. Žalobcovia pritom netvrdili ani nadobudnutie vlastníctva právnymi predchodcami spracovaním. V konaní teda nepreukázali nadobudnutie vlastníckeho práva svojich právnych predchodcov vydržaním, ako ani iným spôsobom. Preto ďalšími skutočnosťami ohľadom narušenia, či straty dobromyseľnosti (napr. plynofikácia ulice) sa súd prvej inštancie už nezaoberal pre nadbytočnosť. Súčasne konštatoval vo vzťahu k petitu žaloby, že tento nepovažoval za eventuálny (zmena petitu bola pripustená v znení, v akom ju požadovali žalobcovia). Eventuálnym petitom žalobca požaduje uloženie určitej povinnosti resp. prisúdenie určitého plnenia (primárny petit) s tým, že pre prípad, ak tento bude zamietnutý (napr. pre nemožnosť plnenia) súčasne požaduje, aby bolo rozhodnuté o eventuálnom petite (ak sa žalovanému navrhuje uloženie vydať určitú vec a pre prípad jej neexistencie zaplatenia peňažného ekvivalentu). Vzťah medzi primárnym a eventuálnym petitom spočíva v tom, že súd nemôže vyhovieť obom žalobným petitom a nemá ani možnosť voľby (o eventuálnom petite rozhoduje, ak primárny petit neprichádza do úvahy). Súd prvej inštancie nepovažoval petit žalobcov ani za alternatívny (kedy sa navrhuje viac
nárokov s tým, že ponecháva na úvahe žalovaného, ktorý z nich splní). Na podporu svojej argumentácie súd prvej inštancie poukazoval i na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na ust. § 151 ods. 3 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. júna 2016), keďže v zložitých prípadoch (z dôvodu väčšieho počtu účastníkov alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní), mohol súd rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci na nové konanie, v prípade, že je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, inak navrhovali jeho zmenu, vyhovením žalobe v plnom rozsahu (určením, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po S. P. a D. P., každému vo výške podielu 1/2 (pre prípad, že by petitu nebolo možné vyhovieť, pretože došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním, čo by malo vplyv na formu vlastníctva - bezpodielového spoluvlastníctva manželov, navrhli, aby bolo určené, že S. P. a D. P. boli ku dňu smrti S. P. bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností). Odvolanie odôvodnili nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov, ako i nesprávnym právnym posúdením veci. Opätovne poukazovali na skutočnosť, že prídelový plán bol tzv. domnelým titulom nadobudnutia vlastníckeho práva, omyl bol spôsobený činnosťou štátnych orgánov, pričom bolo potrebné prihliadať na hromadnosť prideľovania a skoršie skúsenosti iných prídelcov, potvrdzovanie práva k pozemku zo strany štátnych orgánov - stavebné a kolaudačné rozhodnutie, ako i na nespoľahlivosť zápisov v pozemkovej knihe. Podľa odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/78/2013 nadobúdatelia pozemkov (v E. na R. ulici) mohli na základe vonkajších objektívnych okolností nadobudnúť dôvodné presvedčenie o tom, že im nehnuteľnosti boli pridelené rozhodnutím príslušných orgánov, rozhodovacej právomoci ktorých dôverovali, že im tieto nehnuteľnosti patria, a neboli žiadne dôvodné pochybnosti, ktoré by im v ich nadobudnutí i v dobrej viere pri užívaní ako vlastných, mali brániť. V pochybnostiach sa pri držbe dobromyseľnosť vždy prezumuje. V súdnom konaní neboli preukázané ani okolnosti, preukazujúce stratu dobromyseľnosti pred 1. aprílom 1964, v dôsledku čoho bolo držbu potrebné hodnotiť ako dobromyseľnú. Prideľovanie pozemkov vykonával Miestny národný výbor podľa prídelového plánu, ktorým bol pridelený konkrétny pozemok a na mieste samom ho vyznačil zememerač. Z laického pohľadu prídelový plán, s okrúhlymi pečiatkami a podpismi, disponoval všetkými náležitosťami. Právni predchodcovia žalobcov dôvodne predpokladali, že štátny orgán vykonal úkony potrebné na to, aby vlastnícke právo na nich prešlo, tak ako to uvedený orgán zamýšľal. Žalobcovia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 30/2010, ak výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o opaku, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Predpokladom je vždy presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 172/2009). Žalobcovia poukázali aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúce sa ospravedlniteľného omylu, vrátane omylu vyvolaného štátnym orgánom, ktorý zásadne treba považovať za omyl ospravedlniteľný. U žalobcov muselo ísť o dobromyseľnú držbu, pretože každý kto sa nachádzal v obdobnej situácii nemal pochybnosti o tom, že mu vec patrí. V skutkovo a právne obdobnej situácii sa nachádzali všetci prídelcovia zo R. ulice v E.. Správnosť a korektnosť daného stavu bola potvrdená, keď právnym predchodcom žalobcov bolo vydané stavebné povolenie na výstavbu rodinného domu a neskôr aj rozhodnutie o povolení užívať rodinný dom. Účinnosťou stredného občianskeho zákonníka sa narušil tzv. intabulačný princíp, teda konštitutívnosť zápisu v pozemkových knihách. Preto na zápis v pozemkovej knihe sa nedalo spoľahnúť. Neexistovala tak možnosť, umožňujúca overiť si skutočnosti rozhodujúce pre vznik práva. Právna predchodkyňa žalovaných (pani G.), ktorá si za podozrivých okolností nechala vyhotoviť prídelovú listinu, získala v dedičskom konaní pozemok parc. č. 1774/11, tento zápis vlastníckeho práva sa však obyvateľom R. ulice (najmä nie právnym predchodcom žalobcov) nestal nijakým spôsobom známym. Nezrovnalosť v označovaní pozemku nebola spozorovaná právnymi predchodcami žalobcov. V plnej miere dôverovali činnosti štátnych orgánov a správnosti nimi uvádzaných údajov. Označovanie pozemkov parcelnými číslami bolo do roku 1966 nejednotné. Okolo roku 1953 bolo umožnené rozparcelovanie, nebolo však zavedené do katastra (pozemkovej knihy). Žalobcovia v žalobe označili pozemky, ktoré dodnes užívajú aktuálnymi číslami parciel, pretože inak by sa rozsudok nemohol stať podkladom pre zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. Žalobcovia popierali znalosť svojich právnych predchodcov pred 1. aprílom 1964 o tom, že vlastníčkou pozemkov bola právna predchodkyňa žalovaných (pani G.).
3. Žalované 1/, 2/ navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Opísali zákonom stanovené predpoklady nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, ktoré žalobcovia nepreukázali. Podľa predmetného prídelového plánu mala mať pridelená parcela č. 1774/49 výmeru 17 árov 34 m2. Podľa geometrického plánu z 29. januára 1991 č. 244-211-0096-91, ktorý dali vypracovať žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia, parcela bola rozdelená na pozemok parc. č. 1774/49, o výmere 736 m2 a parc. č. 1774/111, o výmere 454 m2, spolu 1190 m2 (11 árov 9 m2). Rozdiel vo výmere 625 m2 nie je nepatrný rozdiel, ktorý musel u právnych predchodcov žalobcu vyvolať pochybnosti o tom, či im v skutočnosti bola pridelená parcela v súlade s prídelovým plánom. Stavebné povolenie ako aj povolenie na užívanie stavby obsahuje označenie inej parcely č. 1774/47. Právni predchodcovia žalobcov sa nepresvedčili, či sú v skutočnosti vlastníkmi pozemku parc. č. 1774/49. Keby tak urobili, zistili by, že v čase vydania stavebného povolenia nebolo zapísané ich vlastníctvo. Ani po vydaní povolenia na užívanie rodinného domu si vlastníctvo nedali zapísať do evidencie nehnuteľností. Urobili tak po 37 rokoch. Nepostupovali s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú bolo možné od nich požadovať. V obci bolo všeobecne známou skutočnosťou, že vlastníčkou pozemkov na ulici R., na ktorých prebiehala výstavba rodinných domov, je právna predchodkyňa žalovaných (I. G.). Prax bola taká, že pre skutočných prídelcov bola vystavená prídelová listina a vyžadovalo sa zaplatenie prídelovej ceny. Žalobcovia nepreukázali, že národný výbor by niekedy uvádzal, že odovzdaním pozemku do užívania dochádza k prevodu vlastníckeho práva. Postačila návšteva na úrade evidencie nehnuteľností, v tom čase pozemkovej knihy, a zistili by, že vlastníkmi nie sú. O ospravedlniteľný omyl nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbalosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodujúce pre vznik práv (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 49/2010). V pozemkovej knihe vo vložke 139 bolo pri parcele č. 1774 zapísané vlastnícke právo Dr. R. L.. Neexistoval tak právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov. Niektorí vlastníci rodinných domov pozemok od I. G. kúpili. Pre vydržanie vlastníckeho práva nebola splnená ani podmienka 10 ročnej vydržacej doby (žalobcovia nepreukázali, kedy ich rodičia vstúpili do držby sporného pozemku). Keďže uvedený zákon bol účinný do 30. marca 1964 neuplynula 10 ročná vydržacia doba. Vydržanie bolo upravené len novelou O. z. účinnou od 1. apríla 1983, pričom bolo možné len vo vzťahu k štátu (občanovi vzniklo právo, aby s ním štát uzavrel dohodu o osobnom užívaní pozemku). Žalobcovia nemohli vydržať vlastnícke právo k predmetnému pozemku (prípade ich právni predchodcovia) ani podľa novely O. z. uskutočnenej zákonom č. 509/1991, podľa ktorého podmienky na vydržanie museli byť splnené v deň nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Trnave sp. zn. 3D/1013/89 z 18. septembra 1989 predmetom dedičstva nebola nehnuteľnosť parc. č. 1774/49, preto v deň vydania rozhodnutia právna predchodkyňa žalobcov D. P. jednoznačne vedela, že záhrada a pozemok, na ktorom je postavený rodinný dom, nikdy nebol ich vlastníctvom. Žalované v závere poukázali na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3C/167/2009, podľa ktorého nemožno opomenúť ani námietku o existencii povinnosti každého nadobúdateľa zabezpečiť si zaevidovanie vlastníctva príslušnej evidencie, resp. ozrejmiť, prečo si právni predchodcovia žalobcov vlastníctvo neusporiadali.
4. Podľa § 382 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) odvolací súd vyzval účastníkov konania na písomné vyjadrenie k možnému použitiu ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p., o naliehavom právnom záujme na požadovanom určení práv uplatňovaných v petite žaloby, ktoré ustanovenie pri doterajšom rozhodovaní veci súdom prvej inštancie nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.
5. Žalobcovia v písomnom vyjadrení na výzvu odvolacieho súdu uviedli, že dávajú do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1 Cdo 26/2007), o prípustnosti určovacieho návrhu, že konkrétna vec patrí do dedičstva po porušiteľovi, ktorým návrhom sa môže takéhoto určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa, prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom). Ide pritom o žalobu podľa § 80 písm. c/ O. s. p., sledujúcu ochranu vlastníckeho práva. Výrok rozsudku má vyhovovať zákonnej podmienke, že určovacia žaloba musí zodpovedať právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. stavu v čase vyhlásenia rozsudku (určovací návrh, na základe ktorého by súd rozhodol o vlastníctve poručiteľa ku dňu jeho smrti, je určovaním do minulosti, a preto sa javí ako nepriliehavý a nezodpovedajúci úprave v ust. § 80 písm. c/ O. s. p.). Základnými predpokladmi úspešnosti žaloby o určenie vlastníckeho práva je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu, ako aj preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe je daný jej spôsobilosťou byť podkladom pre
zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, tak aby zodpovedal skutočnému stavu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 179/2010). Žalobcovia preto zotrvali na svojom odvolacom návrhu na zmenu rozsudku súdu prvej inštancie určením, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po S. P. a D. P., vo vzťahu ku každému v podiele 1/2.
6. Žalované 1/, 2/ v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov 1/, 2/ uviedli, že žalobcovia nepreukázali právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti parc. č. 1774/49 a 1774/111 v katastrálnom území E..
7. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, hoci, pri zachovaní postupu stanoveného v § 382 CSP, z iných dôvodov ako uviedol súd prvej inštancie.
8. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť CSP. Odvolací súd, pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe úpravy prechodného ustanovenia už podľa tohto zákona. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho prípustnosti a dôvodnosti bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinného do 30. júna 2016). Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. augusta 2016 sp. zn. 6Cdo 177/2014).
10. Podľa § 80 písm. c/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
11. Naliehavý právny záujem je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby (v danom prípade tomu tak bolo v zmysle ust. § 80 písm. c/ O. s. p., účinného do 30. júna 2016). Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie. Súdna prax ustálila, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 147/2010). Tento právny záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky napr. aj v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 56/2003 (publikovaný v časopise zo súdnej praxe pod č. 48/2004), v ktorom uviedol, že ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva.
12. V súlade s konštantnou judikatúrou je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak má byť súdne rozhodnutie určujúce vlastnícke právo zaznamenané do katastra nehnuteľností a týmto spôsobom dosiahnutý stav súladu medzi právnym stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností.
13. Žalobcovia správne poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1 Cdo 26/2007, 3 Cdo 44/2008, 5 Cdo 147/2007, 1 Cdo 43/2007, 3 Cdo 25/2007), z ktorých vyplývala prípustnosť určovacej žaloby, že nehnuteľná vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ako aj jej typové zaradenie, teda, že ide o žalobu podľa § 80 písm. c/ O. s. p., ktorá sleduje ochranu vlastníckeho práva (tzv. žaloba na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam). Náležite poukázali aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 179/2010, o danosti naliehavého
právneho záujmu na určovacej žalobe, ak je spôsobilou byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností (tak, aby zmena zápisu zodpovedala skutočnému stavu).
14. K pozemkom parc. č. registra C, vymedzeným v petite žaloby (parc. č. 1774/49, o výmere 736 m2, záhradky, katastrálne územie E. a parc. č. 1774/111, o výmere 454 m2, zastavané plochy a nádvoria, katastrálne územie E.) však nie je v katastri nehnuteľností evidovaný žiaden vlastnícky vzťah (vlastnícke právo).
15. Ak vlastnícke vzťahy k pozemku, k parcele registra C, nie sú zapísané a nebol založený ani list vlastníctva (ako je tomu aj v danom prípade), je potrebné vychádzať (pri vymedzovaní predmetu konania a petitu žaloby) z poslednej evidencie vlastníckeho vzťahu k pozemku (posledný zápis vlastníka, preukazujúci súčasne aj vecnú pasívnu legitimáciu žalovaných v konaní).
16. Žalobcovia sa v danom prípade určovacou žalobou domáhali určenia vlastníckeho práva k dvom pozemkom, označeným ako parcely registra C, ktoré sú síce zobrazené na katastrálnej mape, avšak vlastnícky vzťah k týmto pozemkom, ako ani ich vlastník, zapísaný v katastri nehnuteľností nie je a k daným pozemkom nebol založený ani list vlastníctva. Podmienka procesnej prípustnosti určovacej žaloby, teda naliehavý právny záujem na požadovanom určení, preto nebol daný, keďže rozsudok vyhovujúci žalobe by nebol spôsobilý privodiť zosúladenie evidovaného a právneho vzťahu (pre absenciu doterajšieho zápisu vlastníckeho vzťahu prirodzene nemohlo dôjsť ani k jeho zmene).
17. Žaloba žalobcov, ktorá nerieši spornosť vzťahu účastníkov (žalobcov a žalovaných) nie je procesne prípustná. Žalobou v sporovom konaní o určenie, že nehnuteľná vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, sa môže domáhať určenia dedič poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúci dedič, prípadne jeho právny nástupca), voči inej osobe ako dedičovi, ktorá nie je poručiteľovým dedičom, a to voči posledne evidovanému vlastníkovi takejto nehnuteľnosti. V danom prípade k predmetným pozemkom evidovaný vlastník nebol. Nebola preto ani preukázaná vecná legitimácia žalovaných 1/, 2/ v konaní.
18. Žalované 1/, 2/ nie sú zapísané v katastri nehnuteľností ako vlastníčky sporných nehnuteľností a preto žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva k pozemkom, na označení ktorých trvali aj v odvolaní.
19. S poukazom na uvedené, že predmet konania vyjadrený v žalobnom petite, nemá evidovaný právny vzťah na liste vlastníctva, nebol preukázaný naliehavý právny záujem na navrhovanom určení vlastníckeho práva (t. j. že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch).
20. Žalované 1/, 2/ sú zapísané ako podielové spoluvlastníčky (o veľkosti 1/2) k pozemku parcele registra E (parc. č. 1774/11, o výmere 18988 m2, orná pôda, katastrálne územie E.) a ich vlastnícky vzťah je k uvedenému pozemku zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie E., obec E. (okres Hlohovec). Ide o pozemok s odlišným parcelným číslom, výmerou, druhovým určeným pozemku. Ak by sa pripustila procesná prípustnosť žaloby žalobcov, nedošlo by k zmene zápisu vlastníckeho práva, nevyriešila by sa spornosť vzťahu strán sporu, ale mohlo by dôjsť by k duplicitnému zápisu vlastníckeho práva k pozemkom parcely registra C a k pozemku parcele registra E, resp. jeho časti.
21. Žaloba s určovacím petitom je prostriedkom, ktorým sa má vytvoriť základné usporiadanie právnych vzťahov medzi stranami, avšak v danom prípade by viedla k ďalším sporom medzi nimi. Už vôbec by nedošlo k zosúladeniu evidovaného a právneho vzťahu, ktorý predpokladá v určovacom výroku vymedzenie takého predmetu konania, ktorý reflektuje zápis vzťahov k pozemku, prípadne časti náležite vytvorenej (súčasne identifikovanej) z takéhoto pozemku, spolu s jeho presným označením, preukazujúcim poslednú evidenciu vlastníckeho vzťahu. Len tak možno docieliť podklad pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, týkajúceho sa posledne evidovaného vlastníckeho vzťahu a vlastníkov nehnuteľnosti.
22. Určovacou žalobou sa žalobca zásadne domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je a takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri
určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 60/1998, publikovaný pod č. Rc 8/2000). Vzhľadom k tomu, že žalované 1/, 2/ nie sú zapísané ako vlastníčky predmetných pozemkov, nevyriešila by sa otázka sporu, komu nehnuteľnosti patria (resp. že patria do dedičstva).
23. Z dôvodu, že žalobcovia svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení nepreukázali, predstavoval nedostatok naliehavého právneho záujmu už samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovacia žaloba nemohla obstáť a ktorý bez ďalšieho vedie k zamietnutiu žaloby (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 91/2006). Súd prvej inštancie opomenul posúdiť naliehavý právny záujem, ktorý bol podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., a preto odvolací súd, pri zachovaní postupu ustanoveného v § 382 CSP, po posúdení nedostatku naliehavého právneho záujmu, potvrdil zamietajúce napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne z uvedeného dôvodu. Vzhľadom na prioritu procesnej prípustnosti určovacej žaloby, ktorej absencia vedie k zamietnutiu žaloby, nebol daný dôvod zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami žalobcov 1/, 2/ v odvolaní, ktoré neboli spôsobilé ovplyvniť prvotný dôvod zamietnutia žaloby (nedostatok naliehavého právneho záujmu).
24. Súd prvej inštancie mal sa primárne zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tejto súvislosti požiadavkou naliehavého právneho záujmu. Ak by dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, bolo potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem žalobcu musí byť pritom podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý.
25. Súd v každom štádiu konania musí mať preukázanú existenciu takéhoto záujmu (bez skúmania vecnej stránky žaloby), inak musí žalobu ako neprípustnú zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t. j. z úradnej povinnosti. Uvedené sa vzťahuje pre súd prvej inštancie, ako aj pre súd odvolací. Pre posúdenie súdu preto netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní žalovaná strana vôbec urobila. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacej žaloby (porov. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/783/2015).
26. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, z vyššie uvedeného iného právneho dôvodu, podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie sa týkalo aj rozhodnutia o náhrade trov konania, keďže právna úprava pripúšťala možnosť rozhodnúť o náhrade trov konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, pričom súd prvej inštancie mal povinnosť tak urobiť v lehote 30 dní (od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej).
27. Z dôvodu, že žalované 1/, 2/ boli úspešné aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262, § 255 ods. 1 CSP im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalované 1/, 2/ majú preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
28. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.