Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sa/1/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Jurajom Tymkom, v právnej veci žalobkyne T. I. R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. republika, bez dokladov totožnosti, zastúpenej Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, Kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, za účasti maloletých cudziniek L. N. L., nar. XX.XX.XXXX, L. L. L., nar. XX.XX.XXXX, U. L. T., nar. XX.XX.XXXX, všetci štátna príslušnosť B. republika, bez dokladov totožnosti, toho času všetky umiestnené v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., R. XX, E., SR, proti žalovanému Prezídiu Policajného zboru Úradu hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Oddeleniu cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-1-010/2017-AV zo dňa 03.01.2017, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídia Policajného zboru Úradu hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-1-010/2017-AV zo dňa 03.01.2017 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňa T. I. R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. republika, bez dokladu totožnosti a zúčastnené maloleté cudzinky: X. L. N. L., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. republika, bez dokladov totožnosti, 2. L. L. L., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. republika, bez dokladov totožnosti, X. U. L. T., nar. XX.XX.XXXX,štátna príslušnosť B. republika, bez dokladov totožnosti, toho času všetky umiestnené v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, boli bezodkladne prepustené zo zaistenia.

Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-1-010/2017-AV zo dňa 03.01.2017 ako správny orgán príslušný podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“), ako aj § 5 a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „“), zaistil žalobkyňu dňom vydania tohto rozhodnutia a umiestnil ju v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E..

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 03.04.2017.

Spolu so žalobkyňou, ktorá je matkou a zákonným zástupcom maloletých cudzincov umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E. aj maloletých cudzincov:

X. L. N. L., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. republika, X. L. L. L., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. republika.

Zároveň spolu so žalobkyňou umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E., maloletú sestru žalobkyne, ktorej je žalobkyňa zákonným zástupcom:

X. U. L. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. republika.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobkyňa bola spolu so svojimi maloletými deťmi a maloletou sestrou kontrolovaná dňa 03.01.2017 v čase o 17.00 h na území Slovenskej republiky, na Hraničnom prechode Čunovo Rajka, v smere z Maďarska v motorovom vozidle VW Golf, evidenčné číslo PF MM828, pričom vozidlo viedla osoba, ktorá počas kontroly predložila vodičský preukaz Nemeckej spolkovej republiky vydaný na meno K. G., nar. XX.XX.XXXX. Dňa 03.01.2017 v čase o 18.00 h bola žalobkyňa spolu so svojimi neplnoletými deťmi a neplnoletou sestrou vyzvaná podľa § 75 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov k preukázaniu svojej totožnosti a oprávnenosti pobytu na území Slovenskej republiky, na čo žalobkyňa spolu so svojimi neplnoletými deťmi a neplnoletou sestrou predložili doklady vydané Maďarskom, vydávajúce cudzincom, ktorí na území Maďarska žiadajú o medzinárodnú ochranu. Z uvedeného dôvodu vzniklo podozrenie, že žalobkyňa naplnila dôvod na postup podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.

3. Žalovaný uviedol, že na základe uvedených skutočností bola žalobkyňa dňa 03.01.2017 v čase o 18.20 h predvedená pred správny orgán, pričom vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru Eurdoac bolo zistené, že žalobkyňa a neplnoletá sestra žalobkyne sú žiadateľmi o udelenie azylu na území Bulharska a Maďarskej republiky.

4. Žalovaný poukázal na to, že dňa 03.01.2017 oznámil štátnemu orgánu Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“) a taktiež bolo správnym orgánom požiadané o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa menovaného nariadenia. Z uvedeného dôvodu začal správny orgán dňa 03.01.2017 konanie vo veci zaistenia žalobkyne a jej maloletých detí podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu ich prevozu podľa Dublinského nariadenia z dôvodu, že existuje značné riziko jej úteku.

5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že žalobkyňa bola správnym orgánom vyzvaná, aby sa vyjadrila v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 odsek 1 správneho poriadku pod číslom PPZ-HCP-BA6-1-009/2017-AV zo dňa 03.01.2017, kde bolo žalobkyni oznámené začatie predmetného konania a žalobkyňa bola vyzvaná vyjadriť sa. Žalobkyňa v zápisnici okrem iného uviedla trasu jej cestovania na územie členských štátov, pričom ďalej uviedla, že po pricestovaní na územie Bulharska požiadala o azyl. Následne z Bulharska odišla do Srbska a odtiaľ do Maďarska, kde znovu požiadala o azyl. Žalobkyňa cestuje spolu so svojimi deťmi L. N. L., nar. XX.XX.XXXX, št. prísl. B., L. L. L., nar. XX.XX.XXXX, št. prísl. B. a spolu s jej neplnoletou sestrou U. L. T., nar. XX.XX.XXXX, št. prísl. B.. Ďalej žalobkyňa uviedla, že nechce byť so svojou rodinou rozlúčená, pričom otec detí žalobkyne sa nachádza na území Nemecka. Žalobkyňa na územie Slovenskej republiky pricestovala s priateľom jej neplnoletej sestry. Žalobkyňa ďalej uviedla, že sa nechce vyjadrovať na základe akého oprávnenia sa zdržiava na území Slovenskej republiky, ani za akým účelom pricestovala na územie Slovenskej republiky. Žalobkyňa na území Slovenskej republiky nežiada o udelenie azylu.

6. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia citoval § 88 ods. 1 písm. c/, § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a uviedol, že žalobkyňa spolu s jej neplnoletými deťmi a neplnoletou sestrou, ako štátny príslušník tretej krajiny má medzinárodnými dohovormi ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré jej v domovskej krajine hrozí. Členské štáty schengenského priestoru majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej

ochrany. Tieto prostriedky slúžia okrem iného na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Žalobkyňa spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi má poskytnuté právo na preskúmanie jej žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru v zmysle Dublinského nariadenia. Žalobkyňa napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny. V prípade ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany žalobkyne, je potrebné žalobkyni a jej rodinným príslušníkom s ktorými cestuje takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým im umožniť zdržiavať sa na území zodpovedného členského štátu, prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

7. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa spolu s jej deťmi bola zadržaná počas jej nelegálnej migrácie z územia Maďarska, a teda svojím konaním neoprávnene opustila Maďarsko. V prípade žalobkyne sa otec jej detí zdržiava v Nemeckej spolkovej republike. Žalovaný konštatoval, že na základe uvedených skutočností ako aj doterajšieho konania žalobkyne existuje značné riziko jej úteku, keďže existuje reálny predpoklad, že žalobkyňa sa chce dostať na územie Nemeckej republiky za svojim manželom.

8. Žalovaný mal za to, že žalobkyňa na území schengenského priestoru nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a z konania ako aj vyjadrenia žalobkyne jednoznačne vyplýva značné riziko jej úteku.

9. Vo veci zaistenia žalobkyne spolu s jej maloletými deťmi a maloletou sestrou žalovaný uviedol, že tieto osoby nie sú zaistené, avšak zotrvávajú so žalobkyňou v zaistení, keďže nemajú na území Slovenskej republiky žiadne iné rodinné väzby. Žalovaný poukázal na to, že umiestenie maloletých detí žalobkyne ako aj maloletej sestry v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E. spolu so žalobkyňou, je síce zásahom do práv dieťaťa, avšak podľa názoru žalovaného je v záujme maloletých detí a maloletej sestry žalobkyne, aby zotrvali so svojím rodičom, resp. rodinou a neboli od seba odlúčené a odovzdané pracovníkom sociálnej kurately, čo by bolo podľa názoru žalovaného horším zásahom do práv detí žalobkyne a maloletej sestry. Žalovaný ďalej uviedol, že v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E. sú zriadené priestory pre umiestnené rodiny s deťmi, aby zaistenie nemalo vplyv na duševné zdravie detí, ktoré sú v útvare umiestnené spolu s rodičmi. Deti umiestnené v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E. majú poskytnuté bezplatné ubytovanie, stravu, ako aj zabezpečenú dostatočnú zdravotnú starostlivosť. V Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E. pôsobí mimovládna organizácia Slovenská humanitná rada prostredníctvom realizovaného projektu a v súčasnosti zabezpečuje sociálnu a psychologickú starostlivosť a poradenstvo, doplnkovú zdravotnú starostlivosť s dôrazom na starostlivosť o zraniteľné skupiny, vzdelávanie, jazykovú prípravu a iné iniciatívy, ktoré zodpovedajú postaveniu a vekovej skupine osôb. Spolupodieľa sa aj na organizovaní aktivít voľného času všetkých umiestnených štátnych príslušníkov tretích krajín, no najmä detí. V Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E. sú taktiež vyčlenené prostriedky na uplatňovanie práva na prístup k vzdelávaniu, aj práva na prístup k záujmovým činnostiam vrátane herných a rekreačných činností, ktoré sú primerané veku dieťaťa, t.j. pre deti sú k dispozícii rôzne výkresy, zošity, omaľovánky, ceruzky, farby, štetce, detské knihy, hračky a podobne. Žalovaný ďalej uviedol, že podľa Výboru pre ľudské práva skutočnosť, že osoba vstúpila na územie ilegálne môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti dotyčnej osoby, ako napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie schengenského priestoru, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl, pretože ako uvádza Výbor pre ľudské práva, zaistenie cudzinca žiadajúceho o azyl nie je v rozpore s Paktom o občianskych a politických právach.

10. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný citoval § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov a uviedol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu účastníka konania v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a konštatoval, že žalobkyňa nespĺňa podmienky, za ktorých by jej mohla byť uložená povinnosť podľa §

89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa a to návratu na územie členského štátu, keďže Slovenská republika je v prípade žalobkyne iba tranzitnou krajinou, na ktorej území nechce zotrvať.

11. Žalovaný mal taktiež za to, že v prípade žalobkyne a jej doterajšieho konania je potrebné zabezpečiť jej prípravu alebo výkon jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.

12. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Poukázal na to, že uvedené však v žiadnom prípade neovplyvňuje povinnosť správneho orgánu, podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas účel zaistenia účastníka konania. Presnú dĺžku doby nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe. Z tohto dôvodu dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov medzi, ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a zodpovednými členskými štátmi ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe krajiny signátormi prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť.

13. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný citoval § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov a ďalej uviedol, že v zmysle § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov iné zraniteľné osoby, okrem maloletej osoby, ktorá nemá zákonného zástupcu, možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

14. Žalovaný uviedol, že zvážil ustanovenie § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov a v prípade, ak je účastník konania zraniteľnou osobou žalovaný konštatoval, že rozhodnutie o zaistení žalobkyne je len z dôvodu, že je preukázané, že je potrebné postupovať v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, keďže žalobkyňa požiadala už na dvoch územiach členských štátov o udelenie medzinárodnej ochrany a na žiadnom tomto území žalobkyňa nezotrvala až do právoplatného ukončenia jej žiadosti o medzinárodnú ochranu. Z uvedeného dôvodu mal žalovaný za to, že zaistenie žalobkyne je vykonané v nevyhnutnom prípade a na najkratší čas.

15. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov žalovaný konštatoval, že predmetné zaistenie žalobkyne je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a taktiež po preskúmaní okolnosti veci zistil, že sú splnené podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.

16. V zákonom stanovenej lehote žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala správnu žalobu vo veci zaistenia zo dňa 10.01.2017, ktorou žiadala zrušiť rozhodnutie žalovaného zo dňa 03.01.2017, č.: PPZ-HCP-BA6-1-010/2017-AV a nariadiť žalovanému, aby boli žalobkyňa spolu s maloletými dcérami a maloletou sestrou bezodkladne prepustené zo zaistenia. Zároveň žiadala zaviazať žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 147,16 eur.

17. V podanej žalobe žalobkyňa poukázala na rozhodnutie žalovaného zo dňa 03.01.2017 č.: PPZ- HCP-BA6-1-010/2017-AV a na jeho odôvodnenie. Citovala § 32 ods. 1, § 47 ods. 3 správneho poriadku a uviedla, že v prejednávanej veci má za to, že zaistenie žalobkyne a maloletých detí za účelom odovzdania do Maďarska je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, pretože je neúčelné a neefektívne, keďže ich nie je fakticky možné vrátiť na základe Dublinského nariadenia III na územie Maďarska ako krajiny zodpovednej za žiadosť o medzinárodnú ochranu. Poukázala na to, že žalovaný pochybil, keď sa v konaní ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobkyne, hoci vzhľadom na jeho prax musel mať vedomosť o neprijímaní žiadateľov o azyl maďarskými štátnymi orgánmi z územia Slovenska (a aj iných členských krajín) už po dobu niekoľkých mesiacov v zmysle Dublinského nariadenia III.

18. Žalobkyňa uviedla, že z odpovede Ministerstva vnútra SR zo dňa 21.07.2016 vyplýva, že od 15.06.2016 boli zrušené transfery žiadateľov o azyl do Maďarska na základe rozhodnutia maďarskej vlády, a preto sa aj v súčasnosti neuskutočňujú transfery žiadateľov o azyl do Maďarska. O tejto skutočností bolo Ministerstvo vnútra SR informované na základe oficiálneho stanoviska Dublinského strediska Maďarska, pričom posledné odovzdanie žiadateľa o azyl do Maďarska sa uskutočnilo 09.05.2016. Odvtedy sa ku dnešnému dňu neuskutočnil žiaden transfer žiadateľa o azyl do Maďarska, pričom táto situácia zostáva nezmenená. Poukázala na to, že dňa 05.01.2017 boli zo zariadenia pre cudzincov v Sečovciach prepustení viacerí cudzinci, ktorých odmietlo Maďarsko prijať na svoje územie v zmysle nariadenia Dublin III, a teda zaistenie žalobkyne a maloletých detí nie je účelné. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu SR v obdobných veciach (NS SR sp. zn. lSža/31/2014, NS SR sp. zn. 1SZa/7/2016, NS SR sp. zn. 9Sža/23/2010, NS SR sp. zn. 10Sža/35/2014 zo dňa 02.10.2014, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013, NS SR sp. zn. 10SZa/2/2015, NS SR sp. zn. 1Sza/8/2015), pričom poukázala na to, že zaistenie nemôže byť svojvoľné ale jeho limitom je naplnenie účelu, teda reálnosť vyhostenia.

19. V podanej žalobe žalobkyňa ďalej uviedla, že žalovaný napadnutým rozhodnutím v zmysle jeho výroku rozhodol o zaistení žalobkyne a maloletých detí a sestry za účelom jej návratu na územie Bulharska, resp. Maďarska v zmysle Dublinského nariadenia III. Žalovaný však v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom neposúdil a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k prijímacím podmienkam žiadateľov o azyl v Bulharsku a Maďarsku, ktoré sú všeobecne známe ako veľmi zlé a nevyhovujúce. Poukázala na to, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je absolútne zrejmé, aké dôkazy vykonal za účelom zistenia, že by transferom žalobkyne a maloletých detí a sestry na územie Bulharska alebo Maďarska nedošlo k porušeniu čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR.

20. Žalobkyňa konštatovala, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobkyne a maloletých detí do Bulharska, resp. Maďarska s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle citovanej judikatúry nie je možné automaticky považovať každú členskú krajinu za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala aj na právny názor Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci (NS SR sp. zn. l0SZa/25/2015 zo dňa 11.01.2016).

21. V podanej žalobe žalobkyňa poukázala na to, že na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného sa nachádza v zariadení pre cudzincov spolu s maloletými dcérami a sestrou. Pri rozhodovaní o obmedzení osobnej slobody cudzinca, musí správny orgán skúmať, či takýmto rozhodnutím nedôjde k obmedzeniu jeho práv chránených aj inými právnymi predpismi. Uviedla, že podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Žalobkyňa ďalej poukázala na článok 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, článok 13 Dublinského nariadenia III, bod 20 úvodných ustanovení Dublinského nariadenia III.

22. Žalobkyňa ďalej konštatovala, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný sa nevysporiadal s príslušnými právnymi predpismi týkajúcimi sa ochrany maloletých detí, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov (napr. Dohovor o právach dieťaťa), ako aj Dublinským nariadením III. Poukázala na to, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s citovanými článkami Dohovoru o právach dieťa. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanom prípade sa jedná o pozbavenie osobnej slobody žalobkyne a maloletých detí, a teda napadnutým rozhodnutím a postupom žalovaného boli dotknuté aj práva maloletej osoby, bolo povinnosťou žalovaného v konaní aplikovať Dohovor o právach dieťaťa a následne v odôvodnení rozhodnutia zaujať stanovisko, ako sa s ním v konaní vysporiadal. Žalovaný tak nespravil, čím vážne pochybil, vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je preto zároveň nepreskúmateľné. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva opakovane zdôrazňujúcu obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi, pričom jednotlivé rozhodnutia aj citovala. S ohľadom na záujmy maloletých dcér žalobkyne a jej sestry žalobkyňa navrhla, aby súd nariadil ich prepustenie zo zaistenia.

23. V podanej žalobe žalobkyňa poukázala aj na to, že medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa sa musí aplikovať v každom správnom, či súdnom konaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa. Ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine.

24. Žalobkyňa k záverom žalovaného uvedeným v napadnutom rozhodnutí, a to že ak by nezaistil žalobkyňu spolu s maloletými deťmi, musel by pristúpiť k ich odovzdaniu orgánom sociálnej kurately, a preto v záujme predídenia odlúčenia maloletých detí od matky rozhodol o ich zaistení, žalobkyňa uviedla, že takýto právny názor žalovaného je absolútne v rozpore so Zákonom o rodine a preukazuje nesprávny výklad a aplikáciu príslušných právnych predpisov na ochranu detí žalovaným. Konštatovala, že rozhodnúť o pozbavení rodiča jeho rodičovských práv, resp. rozhodnúť o odňatí dieťaťa rodičovi a o jeho umiestnení v náhradnej osobnej starostlivosti, či v ústavnej starostlivosti je prípustné iba zo závažných dôvodov, a to ak rodič dieťaťa závažne porušuje svoje povinnosti a zanedbáva starostlivosť o dieťa a vývoj a výchova dieťaťa, či jeho život sú preto vážne ohrozené. Uvedené však v žiadnom prípade nie je možné aplikovať v prípade žalobkyne.

25. V podanej žalobe žalobkyňa ďalej uviedla, že rozhodnutie žalovaného trpí taktiež vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Poukázala na to, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že na realizáciu dublinského návratu žalobkyne a jej maloletých dcér a sestry stanovil vo výroku rozhodnutia žalovaný dobu 3 mesiacov. Uviedla, že žalobkyňu a maloleté deti a sestru je nevyhnutné považovať za zraniteľné osoby v zmysle Zákona o pobyte cudzincov. V tomto smere žalobkyňa poukázala na čl. 28 Dublinského nariadenia III bod. 1. 2. 3. a ďalej uviedla, že v zmysle judikatúry všeobecných súdov SR správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležíte odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca.

26. Žalobkyňa konštatovala, že žalovaný stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodnil jednak nanajvýš blankytne a formalistický (t.j. že príslušné orgány vykonajú potrebné úkony za účelom akceptácie, transferu a prevzatia a technické zabezpečenie transferu) a stanovenú dĺžku doby zaistenia neposúdil a nezohľadnil v súlade s lehotami stanovenými Dublinským nariadením III, ktoré prísne stanovuje osobitné lehoty na zaistenie cudzincov, voči ktorým prebieha dublinské konanie a taktiež samostatné lehoty na realizovanie transferu týchto cudzincov. Tieto ustanovenia majú vzhľadom na priamy účinok ustanovení Dublinského nariadenia III prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov.

27. Žalobkyňa v konaní pred žalovaným uviedla, že nechce, aby bola jej rodina odlúčená a že jej manžel sa nachádza v Nemecku, a preto smerovala spolu s deťmi a sestrou za ním v snahe o zlúčenie rodiny. Toto konanie žalobkyne je nanajvýš pochopiteľné, a keďže sa jedná aj o maloleté osoby, žalovaný mal túto skutočnosť v priebehu konania zohľadniť a neprisudzovať jej iba prvky rizikového správania sa účastníkov konania z dôvodu spočívajúce iba v úteku, hoci v skutočnosti sa jedná o snahu matky a maloletých detí o zlúčenie sa s manželom a otcom jej detí. Žalobkyňa poukázala na to, že Centrum právnej pomoci kontaktoval manžel žalobkyne, ktorý sa ako žiadateľ o azyl toho času zdržiava v Nemecku a ktorý má so sebou v Nemecku ďalšie dve deti žalobkyne a doložil centru všetky doklady vzťahujúce sa k jeho pobytu na území Nemecka, prípadne osobné doklady rodiny. Žalobkyni bol teda zo strany Centra právnej pomoci vysvetlený legálny postup zlúčenia rodiny v zmysle Dublinského nariadenia III a žalobkyňa sa rozhodla využiť túto zákonnú cestu zlúčenia rodiny. Z dôvodu začatia postupu zlúčenia rodiny v zmysle Dublinského nariadenia III sa žalobkyňa rozhodla požiadať o udelenie azylu na území SR (čo je nevyhnutnou podmienkou začatia konania o zlúčenie rodiny v zmysle nariadenia), pričom Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v E. dňa 10.01.2017 prijal jej vyhlásenie o žiadosti o azyl. Žalobkyňa ďalej uviedla, že má záujem o zákonné riešenie svojej situácie, avšak je otázne, do akej miery bola o svojich právach (napr. na zlúčenie rodiny) informovaná a poučovaná v priebehu konaní o azyl na území Bulharska a Maďarska, ktoré sú známe nedostatkami v ich azylových systémoch a nedostatočnou starostlivosťou o osoby žiadajúce o azyl.

28. Žalobkyňa poukázala na znenie § 206 ods. 4, 5 Správneho súdneho poriadku a uviedla, že v zmysle citovaného ustanovenia Správneho súdneho poriadku dopĺňa správnu žalobu v predmetnej právnej veci o nové skutočnosti, ktoré nastali po vydaní napadnutého rozhodnutia žalovaného. Uviedla, že dňa 10.01.2017 požiadala o udelenie azylu na území SR a v tento deň Útvar policajného zaistenia pre cudzincov prijal jej vyhlásenie o žiadosti o azyl. Odo dňa 10.01.2017 má žalobkyňa postavenie žiadateľky o udelenie azylu na území SR.

29. Žalobkyňa v podanej žalobe ďalej poukázala na § 88 ods. 1 písm. c/, § 88a, § 90 ods. 1 písm. d/, ods. 2 písm. b/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov, § 46b ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a uviedla, že vzhľadom na uvedené skutočnosti v spojení s citovanými právnymi predpismi má za to, že v právnej veci žalobkyne zanikol dňa 10.01.2017 účel jej zaistenia, ktorým je konanie o odovzdanie do iného členského štátu v zmysle zákona o azyle, pretože toto konanie je po prijatí žiadosti žalobkyne o udelenie azylu na území SR dňa 10.01.2017 v zmysle § 46b ods. 1 písm. a/ zákona o azyle zastavené. Držanie žalobkyne v zaistení na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného aj po 10.01.2017 je preto nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, v rozpore s § 90 ods. 1 písm. d/ a § 90 ods. 2 písm. b/ bodu 1 zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala aj na právny názor vyslovený kasačným súdom v rozhodnutí sp. zn. lSza/6/2013 zo dňa 24.09.2013.

30. Žalobkyňa konštatovala, že vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o pobyte cudzincov, zákona o azyle, ako aj z právneho názoru kasačného súdu má za to, že dňa 10.01.2017 mala byť žalobkyňa prepustená zo zaistenia na základe napadnutého rozhodnutia za účelom § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.

31. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v prípade, že žalovaný má za to, že cudzincova žiadosť o azyl je účelová, v zmysle citovaného právneho názoru kasačného súdu a §88a zákona o pobyte cudzincov má zákonnú možnosť rozhodnúť o opätovnom zaistení cudzinca - žiadateľa o azyl, avšak už v zmysle ustanovení upravujúcich predpoklady zaistenia žiadateľov o azyl a prípadne zvážiť uplatnenie dôvodu zaistenia v zmysle § 88a ods. 1 písm. e/. Konštatovala, že ponechanie žalobkyne v zaistení na základe napadnutého rozhodnutia aj po 10.01.2017 je v hrubom rozpore s citovanými predpismi a názorom kasačného súdu.

32. Žalobkyňa konštatovala, že zákon o pobyte cudzincov stanovuje iné zákonné podmienky pre zaistenie žiadateľov o azyl a iné na zaistenie cudzincov, ktorí nemajú postavenie žiadateľa o azyl. Rovnako je v prípade zaistenia žiadateľov o azyl potrebné zo strany žalovaného sa vysporiadať s možnosťou alternatívneho opatrenia voči zaisteniu v podobe azylového zariadenia, ktoré je od 10.01.2017 možné uplatniť aj v právnej veci žalobkyne.

33. V závere podanej žaloby žalobkyňa uviedla, že má za to, že v predmetnej právnej veci nie sú splnené ani zákonné podmienky pre prípadné opätovné rozhodnutie o jej zaistení podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov, pretože žalobkyňa svojou žiadosťou o azyl má snahu legálnym spôsobom zlúčiť rodinu, a preto toto jej konanie nemožno vyhodnotiť ako účelové či nebodaj rizikové. Rovnako v novom konaní požiadajú slovenské orgány tento krát už Nemecko o prijatie žalobkyne a maloletých detí na svoje územie. Z uvedených dôvodov navrhla žalobkyňa, aby krajský súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobkyne a maloletých detí zo zaistenia.

34. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 14.01.2017 k správnej žalobe uviedol, že dôvodom zaistenia žalobcu bolo zabezpečenie, príprava a výkon jeho prevozu podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov z dôvodu, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu na území iného členského štátu.

35. K účelnosti samotného zaistenia na účel návratu žalobcu v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov žalovaný uviedol, že už samotným začatím konania o návrate v zmysle citovaného nariadenia zo strany orgánov Slovenskej republiky je zrejmé, že uskutočnenie tohto návratu sa reálne uskutoční. Poukázal na to, že je predsa nemysliteľné aby štátne orgány umelo vytvárali konania, o ktorých by mali vedomosť, že nie

je reálne ich uskutočnenie. Predmetné Dublinské nariadenie bolo prijaté Európskym parlamentom a je záväzné všetkými členskými krajinami s výnimkou Dánska, ktoré bolo z predmetného nariadenia vyňaté. Taktiež je žalovanému známe, že dublinské transfery do Maďarska sú v súčasnosti pozastavené, pričom ale ide iba o rozhodnutie Maďarska a ide iba o pozastavenie na určitú dobu a nie zrušenie. K Bulharskej republike žalovaný uviedol, že v súčasnej dobe reálne prebiehajú dublinské transfery v zmysle vyššie citovaného nariadenia a v danom prípade je reálny predpoklad, že transfer účastníka konania sa v najbližšom čase zrealizuje.

36. Žalovaný ďalej uviedol, že z jeho pohľadu je práve Maďarsko ako aj Bulharská republika krajinami, ktoré si svedomito počas celej doby plnia svoje záväzky v súvislosti s ochranou vonkajšej hranice ako aj následného riešenia cudzincov na ich území. Žalovaný mal za to, že Maďarsko a Bulharská republika ako členské štáty Európskeho hospodárskeho priestoru sú bezpečné krajiny čo priamo vyplýva zo statusu členov tohto priestoru.

37. K umiestneniu maloletých detí v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E. spolu s ich matkou, resp. sestrou, žalovaný uviedol, že je síce zásahom do práv dieťaťa, avšak podľa jeho názoru je v záujme maloletých detí, aby zotrvali so svojím rodičom a neboli od neho odlúčené a odovzdané pracovníkom sociálnej kurately, čo by bolo podľa názoru žalovaného horším zásahom do ich práv. Žalovaný ďalej uviedol, že v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E. sú zriadené priestory pre umiestnené rodiny s deťmi, aby zaistenie nemalo vplyv na duševné zdravie detí, ktoré sú v útvare umiestnené spolu s rodičmi. Žalobca má spolu so svojim maloletým dieťaťom v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E. poskytnuté bezplatné ubytovanie, stravu, ako aj zabezpečenú dostatočnú zdravotnú starostlivosť. Žalovaným uvádzané ďalšie dôvody korešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného.

38. K žalobkyni namietanej stanovenej dĺžke doby zaistenia žalovaný uviedol, že v danom prípade bola z jeho strany určená dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 03.04.2017. V danom prípade nejde o konkrétny dátum doby zaistenia ale ide o hraničný termín doby zaistenia, pričom ako vyplýva zo zákona o pobyte cudzincov ako aj napadnutého rozhodnutia je dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný. Taktiež žalovaný má povinnosť podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov po celý čas doby zaistenia skúmať či trvá účel zaistenia z čoho je povinnosť priamo na pleciach žalovaného aby po celý čas zaistenia skúmal či účel zaistenia trvá.

39. K uvádzaným skutočnostiam v podanej správnej žalobe, že žalobca dňa 10.01.2017 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky s cieľom zlúčiť sa so svojim manželom, žalovaný poukázal na § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov.

40. Žalovaný konštatoval, že s poukazom na citované ustanovenie je zrejmé, že vyhlásenie žiadosti o udelenie azylu neznamená, že pôvodné zaistenie je automaticky neúčelné a cudzinec by mal byť prepustený zo zaistenia. V takom prípade by každý jeden zaistený cudzinec požiadal o udelene azylu, čo by malo za následok jeho prepustenie. Samotná žiadosť o azyl slúži pre cudzincov, ktorým hrozí v domovskej krajine alebo v krajine, z ktorej prichádzajú priame nebezpečenstvo a v takomto prípade je na mieste žiadosť o medzinárodnú ochranu. Žalovaný uviedol, že z konania žalobcu je zrejmé, že ide o osobu, ktorá žiada o udelenie azylu výlučne účelovo za účelom dosiahnutia svojho cieľa, čoho dôkazom je už podaná žiadosť o udelenie azylu na území Bulharskej republiky, Maďarska a v súčasnosti aj Slovenskej republiky, pričom v prvých dvoch krajinách ani nezotrval do rozhodnutia o tejto žiadosti, ale hneď ako to bolo možné tieto krajiny opustil.

41. Žalovaný konštatoval, že na žalobcu treba hľadieť aj v inom kontexte a to, že ide o osobu, ktorá žiadala o medzinárodnú ochranu vo viacerých krajinách, pričom žalobca mal na území týchto štátov zotrvať do doby preskúmania a rozhodnutia v týchto žiadostiach, čo však on nerešpektoval, ale tieto krajiny svojvoľne opustil. Žalobca počas jeho cesty z domovskej krajiny sa nachádzal na území viacero bezpečných krajín, pričom ako človek utekajúci pred ohrozením života by mal byť v pozícií osoby, ktorá je rada, že už jej nehrozí bezprostredné ohrozenie a nie aby si sama určovala krajinu, v ktorej chce žiadať o ochranu. Z tohto dôvodu možno hľadieť na žalobcu ako na ekonomického migranta, nakoľko už počas konania vo veci zaistenia uvádzal, že sa chce za každú cenu dostať do Nemeckej spolkovej republiky.

42. V závere písomného vyjadrenia žalovaný uviedol, že má za to, že napadnuté rozhodnutie o zaistení je vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené.

43. Krajský súd v konaní podľa § 221 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a oboznámení sa s obsahom správnej žaloby vo veci zaistenia, vyjadrením žalovaného k správnej žalobe, ako aj po oboznámení sa s celým obsahom administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného o zaistení je potrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a zároveň nariadiť žalovanému bezodkladne prepustiť žalobkyňu a maloleté cudzinky zo zaistenia.

44. Na pojednávaní súdu dňa 25. januára 2017 právny zástupca žalobkyne a zástupca žalovaného neboli prítomní, pričom boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní. Vzhľadom na tú skutočnosť, že právny zástupca žalobkyne, ako aj žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti, preto súd v súlade s § 114 Správneho súdneho poriadku prejednal vec v neprítomnosti právneho zástupcu žalobkyne a zástupcu žalovaného.

45. V predmetnej veci bolo predmetom súdneho preskúmania rozhodnutie žalovaného o zaistení č. PPZ- HCP-BA6-1-010/2017-AV zo dňa 03.01.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov zaistil žalobkyňu a troch maloletých cudzincov na účel zabezpečenia prípravy a výkonu ich prevozu podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 03.04.2017 s tým, že ich umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v E.Č..

46. Podľa § 2 ods. 1 písm. f/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.

K poznámke 85) je uvedené - nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.06.2013).

Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

Podľa čl. 2 písm. n/ nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.

Podľa bodu 13 úvodných ustanovení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (ďalej „Dublinské nariadenie III“), v súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť vrátane jej osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa § 16 ods. 1 Správneho poriadku, účastníka konania, ktorý nemôže konať samostatne, zastupuje zákonný zástupca; ak nemá zákonného zástupcu, a ak je potrebné na obhajovanie jeho práv, správny orgán mu ustanovení opatrovníka.

Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

47. K námietkam žalobkyne uvedeným v podanej žalobe voči rozhodnutiu žalovaného, súd uvádza nasledovné.

48. Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“).

49. Predpokladom zaistenia žalobkyne v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.06.2013), ktorým aj žalovaný účelnosť zaistenia zdôvodňoval.

50. V prípade žalobkyne táto sama správnemu orgánu v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku pod č. PPZ-HCP-BA6-1-009/2017-AV zo dňa 03.01.2017, okrem iného uviedla trasu jej cestovania na územie členských štátov, pričom ďalej uviedla, že po pricestovaní na územie Bulharska požiadala o azyl a následne z Bulharska odišla do Srbska a odtiaľ do Maďarska, kde znovu požiadala o azyl. Žalobkyňa cestuje spolu so svojimi deťmi L. N. L., nar. XX.XX.XXXX, št. prísl. B., L. L. L., nar. XX.XX.XXXX, št. prísl. B. a spolu s jej neplnoletou sestrou U. L. T., nar. XX.XX.XXXX, št. prísl. B..

51. Danú skutočnosť oznámil správny orgán dňa 03.01.2017 štátnemu orgánu Dublinské stredisko migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako dôvod na začatie konania podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.

52. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Dublinského nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť

o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, kde požiadal aj o azyl. Žalobkyňa sa teda mala zdržiavať na území Bulharska, počas azylovej procedúry a nemala opustiť jeho územie, pričom žalobkyňa následne odišla z Bulharska do Srbska a odtiaľ do Maďarska, kde opätovne požiadala o azyl. Žalobkyňa spolu s maloletými cudzinkami bola zadržaná počas nelegálnej migrácie z územia Maďarska, a teda svojim konaním neoprávnene opustili Maďarsko.

53. Pokiaľ sa týka námietok, uvedených žalobkyňou v správnej žalobe, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie k prípustnosti vrátenia žalobkyne a maloletých detí do Bulharska, resp. Maďarska s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom v zmysle judikatúry nie je možné automaticky považovať každú členskú krajinu za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v rámci dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia, súd v tejto súvislosti poukazuje na tú skutočnosť, že v súvislosti s transfermi v súlade s Nariadením EÚ č. 604/2013 do dnešného dňa nebolo odporúčané štátom Európskej únie uplatňujúcim Nariadenie EÚ č. 604/2013 pozastaviť odovzdávanie príslušníkov tretích krajín do Maďarska.

54. Navyše zo žiadnych medzinárodných dokumentov nevyplýva, aby Maďarsko, resp. Bulharsko, boli považované za krajiny, kde by v prípade vrátenia žalobkyne do tejto krajiny jej tam hrozilo trestné stíhanie, prenasledovanie z náboženských alebo rasových motívov alebo iné neľudské zaobchádzanie, pričom dané žalobkyňa ani neuvádzala.

55. Maďarsko, ako členská krajina EÚ, je považovaná za bezpečnú krajinu, v ktorej sú dodržiavané všetky práva a povinnosti vyplývajúce z medzinárodných dohôd, ktoré priamo upravujú azylovú politiku a postupy vo veci žiadateľov o pobyt. Maďarsko ako krajina zodpovedná za posúdenie žiadosti vo veci azylu je štandardným štátom schengenského priestoru a má zároveň povinnosť účinne chrániť vonkajšiu schengenskú hranicu pred neoprávneným vstupom, resp. následne po takomto vstupe účinne odhaľovať a selektovať cudzincov, ktorý účelovo vstupujú do schengenského priestoru práve cez vonkajšiu hranicu schengenského priestoru, t.j. cez hranicu Maďarska.

56. Súd zdôrazňuje, že Maďarsko je demokratickou krajinou únie, ktoré plne ratifikovalo Dublinské nariadenie, aplikuje ho do praxe a dodržiava, pričom v neposlednom rade garantom azylového práva je na území SR Migračný úrad Ministerstva vnútra SR, ktoré podľa vedomostí súdu v súčasnosti nedisponuje žiadnymi právoplatnými odporúčaniami o porušovaniach práv azylantov v Maďarsku a v prípade dublinských konaní o nevykonávaní transferov do tejto krajiny. Nezaistením žalobkyne by boli zmarené aj vykonávané úkony Dublinského strediska MÚ MV SR.

57. Súd ohľadne danej námietky dodáva, že k situácii v Maďarsku nie sú známe žiadne právoplatné odporúčania alebo záväzné stanoviská kompetentných orgánov EÚ, z ktorých by vychádzali neodporúčacie stanoviská, prípadne zistenia ku kriminalizácii cudzincov a porušovania Dohovoru.

58. Preto súd má za to, že zaistením žalobkyne v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov nedošlo ani k porušeniu článku 3 Dohovoru, ktorý v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonom.

59. Súd je toho názoru, že prípadným transferom žalobkyne do Maďarska, resp. Bulharska v zmysle nariadenia (EÚ) č. 604/2013 by nedošlo k porušeniu článku 3 Dohovoru, ani článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Maďarsko, ako aj Bulharská republika ako členské štáty európskeho hospodárskeho priestoru sú bezpečné krajiny, čo priamo vyplýva zo statusu členov tohto priestoru, ktoré rešpektujú dodržiavanie ľudských práv v zmysle medzinárodných dohovorov, pričom súdu nie sú známe prípady porušovania týchto práv v súvislosti s aplikáciou nariadenia (EÚ) č. 604/2013. Preto podľa názoru súdu držanie žalobkyne v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu Dublinského transferu nie je ani v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.

60. K námietke žalobkyne, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný sa nevysporiadal s príslušnými právnymi predpismi týkajúcimi sa ochrany maloletých detí aj s poukazom na judikatúru ESĽP, ktoré majú navyše prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov, súd považuje za potrebné uviesť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu.

61. Pokiaľ sa týka danej odvolacej námietky súd poukazuje na ostatnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016.

62. V zmysle citovaného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jeho najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

63. Podľa názoru odvolacieho (kasačného) súdu správny orgán pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom do útvaru policajného zaistenia by mal zohľadniť, že tak ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi, by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, naviac v situácii, keď rodičia detí sú v postavení žiadateľov o azyl, resp. ak deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu pokryť svoje náklady spojené s pobytom na území SR.

64. Odvolací súd (kasačný súd) považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).

65. Preto súd s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ESĽP vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú. V tomto smere odôvodnenie rozhodnutia žalovaného sa javí ako nedostatočné a pre nedostatok dôvodov aj nepreskúmateľné, keďže žalovaný v tomto smere na záujmy maloletých cudzincov neprihliadal, vec z uvedených hľadísk neposudzoval, čo predstavuje aj zásadnú vadu preskúmavaného rozhodnutia.

66. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, v akom smere žalovaný rozvíjal svoju správnu úvahu, z ktorej následne vyvodil, že pristúpil k stanoveniu doby zaistenia žalobkyne v zmysle § 88 ods. 4 ZoPC do 03.04.2017 s tým, že počas tejto doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie na územie zodpovedného členského štátu. V danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj o personálne zabezpečenie, pričom podľa § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

67. Keďže v danom prípade išlo však v podstate aj o zaistenie maloletých detí žalobkyne a maloletej sestry žalobkyne (aj keď žalovaný uvádza, že tieto osoby nie sú zaistené, avšak zotrvávajú so žalobkyňou v zaistení), súd musí konštatovať, že žalovaný v danom smere nedostatočne odôvodnil, prečo v danom prípade pristúpil k stanoveniu dĺžky doby zaistenia do 03.04.2017. Preto je jeho rozhodnutie ohľadne stanovenia dĺžky doby zaistenia vo vzťahu k maloletým deťom nepreskúmateľné, keďže svoju správnu úvahu nerozvíjal tým smerom, že v danom prípade sa zaistenie týka aj záujmov maloletých detí chránených Dohovorom o právach dieťaťa. Z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pokiaľ boli spolu so svojim zákonným zástupcom zaistené aj maloleté deti, tak na tieto sa vzťahuje režim zraniteľných osôb zakotvený v § 2 ods. 7 ZoPC, a preto bolo povinnosťou žalovaného vo svojom rozhodnutí náležite odôvodniť, prečo mal preukázané, že boli splnené podmienky na vznik nevyhnutnosti zaistenia maloletých detí a prečo ich zaistil na stanovenú dobu a či dané zaistenie spĺňa požiadavku zákonodarcu, aby zaistenie maloletých detí bolo na čo najkratší čas (§ 88 ods. 8 ZoPC). Preto súd danú námietku považoval za dôvodnú vzhľadom na tú skutočnosť, že spolu so žalobkyňou zotrvávajú v zaistení aj maloleté deti.

68. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).

69. Po zvážení všetkých žalobných námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a/ Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c/ a d/ Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-1-010/2017-AV zo dňa 03.01.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd podrobne poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

70. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a/ Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobkyňa a zúčastnené maloleté cudzinky boli bezodkladne prepustené zo zaistenia.

71. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal žalobkyni voči žalovanému právo na náhradu trov konania, nakoľko žalobkyňa mala vo veci celkom úspech. O výške priznaných trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote 7 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.