Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-618-2015.pdf
PDF · 119.62 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/618/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: mBank SPÓLKA AKCYJNA, so sídlom Poľská republika, Warszawa, Senátorská 18, IČO: 001254524, podnikajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky mBank S.A., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Bratislava, Pribinova 10, IČO: 36 819 638, zastúpenému spoločnosťou: Bartošík Šváby, s.r.o., so sídlom Bratislava, Plynárenská 7/A, IČO: 35 929 049, proti žalovanej: A. O., nar. XX.X.XXXX, adresa U., o zaplatenie 1.538,18 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 12C/236/2014-136 zo dňa 8.6.2015, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu (v celom rozsahu) zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 2 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1, § 100, § 101, § 103 a § 565 Občianskeho zákonníka, s použitím ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
3. Vychádzal pritom zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, že dňa 12.10.2008 uzavrela žalovaná ako dlžník so žalobcom zmluvu o poskytnutí úveru v zmysle ktorej jej bol poskytnutý úver vo výške 49.000,- Sk na obdobie 36 mesiacov s konečnou splatnosťou k 20.11.2011 s úrokom 25% ročne pri vyčíslenej percentuálnej miere nákladov 28,07 Eur a s celkovými nákladmi úveru 21.203,29 Sk, ktorý mala žalovaná splácať v splátkach po 64,67 Eur mesačne s prvou splátkou dňom 20.11.2008 a poslednou v sume 66,89 Eur k 20.10.2011. Listom zo dňa 4.10.2011 žalobca oznámil žalovanej s poukazom na omeškanie viac ako dvoch splátok, odstúpenie od zmluvy doručením oznámenia, pričom dlh vyčíslil sumou 2.675,54 Eur. Podľa výpisu z úveru žalovaná zaplatila 6 splátok, naposledy 23.6.2009, pričom šiesta splátka bola splatná dňom 20.4.2009. Do omeškania sa dostala už so štvrtou splátkou.
4. Súd prvej inštancie uzavrel, že predmetný zmluvný vzťah založený danou zmluvou o úvere, hoci ide o absolútny obchod podľa Obchodného zákonníka, ide o zmluvu spotrebiteľskú, podlieha právnemu režimu zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a tiež aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
5. S poukazom na cit. ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa súd prvej inštancie ex offo musel prihliadať na oslabenie nároku veriteľa voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania. Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je v plnom rozsahu premlčaný, žaloba nebola podaná dôvodne a bolo ju potrebné v celosti zamietnuť. Žalovaná bola s omeškaním už pred júnom 2009, od ktorého času mohol právny predchodca žalobcu keby riadne obhospodaroval svoje pohľadávky zosplatniť úver a mohol si zvyšok nesplateného úveru uplatňovať v súlade s bodom 2.3.4 pís. b) obchodných podmienok v celosti, kedy došlo k možnosti výkonu daného práva, začala plynúť premlčacia lehota a uplynula pre celý nárok najneskôr 13.6.2012. Keďže žaloba bola podaná po uplynutí tejto lehoty (12.3.2013), súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, avšak úspešnej žalovanej náhradu trov nepriznal, nakoľko si ju neuplatnila.
6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pričom si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania (ktorú nevyčíslil). Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 221 ods. písm. h) a § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) OSP. Vyslovil názor, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny v rozpore so slovenským právom a zásadným spôsobom ovplyvňuje schopnosť a možnosť bánk poskytovať úvery spotrebiteľom.
7. Ako prvé odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie právnych účinkov odstúpenia. Možnosť odstúpiť od úverovej zmluvy priznáva nielen § 506 Obchodného zákonníka, ale aj pre spotrebiteľa výhodnejšie ust. § 48 Občianskeho zákonníka. Cit. ust. § 506 Obchodného zákonníka umožňovalo žalobcovi odstúpiť od zmluvy, keďže žalovaný sa ocitol v omeškaní s viac ako dvoma splátkami úveru. Aj napriek odstúpeniu od zmluvy naďalej trvá záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úrok. Až odstúpením od zmluvy de facto dochádza k mimoriadnej splatnosti úveru a strate výhody splátok. Žalobca neodvodzoval právo odstúpiť od zmluvy a nároky z neho vyplývajúce od zmluvného dojednania, ale primárne do príslušného zákonného ustanovenia. Názor súdu, podľa ktorého dátum posledného záznamu na účte (23.6.2009) je dňom, kedy žalobca mohol zosplatniť úver na základe čoho malo dôjsť k začatiu plynutia premlčacej lehoty je nesprávny, nakoľko žalobca nemal úmysel a ani nevykonal žiadny úkon, ktorým by splatnosť úveru vyhlásil. To, že je posledný záznam na výpise z úverového účtu z určitého dňa ešte neznamená, že žalobca vedel, že po tomto dni žalovaný už žiadnu úhradu nevykoná. Do žalobcovho odstúpenia mal žalovaný ešte stále možnosť poukazovať úhrady splátok, čím by predišiel odstúpeniu a strate výhody splátok. To, že bol k 23.6.2009 v omeškaní, ešte automaticky neznamená, že bola vyhlásená splatnosť úveru, alebo že sa stal celý dlh zročným akýmkoľvek iným spôsobom. K zosplatneniu úveru nedošlo, nakoľko žalobca nevykonal žiadny úkon, ktorý by smeroval k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti, ale žalobcovo odstúpenie bolo urobené v súlade s § 506 Obchodného zákonníka a založilo žalobcom uplatnený nárok voči žalovanému na úhradu nesplatenej časti úveru spolu s príslušenstvom. Ani Občiansky zákonník veriteľovi nepopiera možnosť odstúpiť od zmluvy, preto nesúhlasí s postupom okresného súdu, ktorý žalobcovo odstúpenie úplne odignoroval, hoci bolo v konaní preukázané. Zdôraznil, že žalobca neurobil žiadny úkon, ktorý by bolo možné považovať za prejav smerujúci k zosplatneniu úveru. Jeho prvým relevantným úkonom bolo až odstúpenie, dovtedy právny vzťah trval, pričom konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 20.10.2011. Zročnosť celého dlhu teda nespôsobilo omeškanie s jednou splátkou, ako s poukazom na § 565 Občianskeho zákonníka uviedol okresný súd, ale až samotné odstúpenie. Žalobcovi preto nie je jasné prečo súd považoval posledný záznam na výpise z úverového účtu za deň, kedy mal byť úver zosplatnený a žalobcovo odstúpenie nebral do úvahy a v rozsudku sa s ním nevysporiadal, v dôsledku čoho je rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. V závere tejto časti zdôraznil, že je zjavné, že žalobcovi odstúpenie, ktoré bolo urobené v súlade s § 506 Obchodného zákonníka, založilo žalobcom uplatnený nárok voči žalovanému.
8. V ďalšom odvolateľ poukázal na nesprávne posúdenie premlčania prvoinštančným súdom s tým, že premlčanie malo byť posúdené s ohľadom na žalobcovo odstúpenie. K vyhláseniu splatnosti zo strany žalobcu nikdy neprišlo. Okamihom rozhodujúcim pre začatie plynutia premlčacej lehoty je nadobudnutie účinnosti odstúpenia, podporne poukázal na § 394 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 101 Občianskeho zákonníka. V predmetnom prípade bolo možné právo vykonať po prvý raz až po účinnom odstúpení od zmluvy, keďže do tej doby právny vzťah neustále trval. Účinnosť odstúpenia v zmysle dojednania vo všeobecných obchodných podmienkach nastala vrátením nedoručenej zásielky dňa 12.10.2011 a tento deň je rozhodujúci pre začatie plynutia zákonnej lehoty na uplatnenie práva na súde. S poukazom
na uvedené potom k premlčaniu práva žalobcu dôjsť nemohlo a zamietnutie žaloby je preto v celom rozsahu nedôvodné.
9. Podľa názoru odvolateľa bolo nesprávne posúdená aj náhrada trov konania. Došlo tiež k porušeniu práva na súdnu ochranu tým, že odôvodnenie rozsudku je nepostačujúce v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. V závere uviedol, že má za to, že napádaným rozhodnutím bolo porušené ust. § 46 ods. 1 Ústavy SR, procesnoprávne ustanovenia najmä § 157 ods. 2 O.s.p. a zároveň súd nesprávne právne vec posúdil tým, že nesprávne posúdil okamih začatia plynutia premlčacej doby.
10. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
11. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).
12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP, po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/ a f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu vo vzťahu k odôvodneniu zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo preskúmať, či súd správne žalobu zamietol z dôvodu premlčania žalobou uplatneného nároku s tým, že podľa jeho záverov premlčacia lehota začala plynúť pred júnom 2009 a uplynula najneskôr 13.6.2012 s ohľadom na to, že posledná splátka bola uhradená 23.6.2009 a k omeškaniu došlo už so štvrtou splátkou, pričom šiesta splátka bola splatná dňa 20.4.2009. Medzi účastníkmi nebolo sporným a nestalo sa preto ani predmetom prieskumu odvolacieho súdu, že daný vzťah medzi účastníkmi je spotrebiteľský vzťah, na ktorý treba aplikovať všetky dotknuté normy na ochranu spotrebiteľa, ani že v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa súd bol povinný ex offo prihliadať na prípadné premlčanie žalobou uplatneného nároku.
14. Sporným bol počiatok premlčania žalovanej pohľadávky a tým aj skutočnosť, či nárok bol v čase jeho uplatnenia žalobou doručenou okresnému súdu dňa 12.3.2013 premlčaný alebo nie. Sporným bolo tiež, či na posúdenie premlčania daného nároku sa majú uplatniť ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo ust. § 387 a nasl. Obchodného zákonníka. Nebolo pochybným, že zmluva o splátkovom úvere, ktorú uzavrela žalovaná ako dlžníčka so žalobcom ako veriteľom dňa 20.10.2008 je v zmysle § 261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, ktorý sa spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka o obchodných záväzkových vzťahoch a to bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Otáznym je, či to platí bezvýnimočne aj vo vzťahu inak spotrebiteľskom.
15. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno- záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.
16. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktorá sú na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.
17. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.
18. Je preto potrebné uzavrieť, nepopierajúc pritom povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že na posúdenie úverového vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
19. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
20. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014.
21. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie premlčanie uplatnenej pohľadávky posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, postupoval správne.
22. Podľa súdom prvého stupňa aplikovaného § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak (čo pre daný prípad nie je), premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
23. Podľa § 103 OZ ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565) začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
24. V zmysle § 565 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.
25. V zmysle § 53 ds. 9 OZ, účinného od 1.11.2008, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upravil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
26. Z obsahu spisu, z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi dňa 20.10.2008 sa žalovaná zaviazala úver poskytnutý vo výške 49.000,- Sk (1.626,50 Eur) uhradiť v 36 mesačných splátkach po 1.948,23 Sk (64,67 Eur), vždy k 20. dňu v mesiaci, počínajúc dňom 20.11.2008, pričom dátum poslednej splátky bol 20.10.2011. Z výpisu z účtu žalovanej vyplýva, že neuhradila už prvú splátku za október 2008, následne v novembri 2008 uhradila dve splátky po 64,66 Eur, splátku uhradila aj v decembri 2008 a v nasledujúcom roku 2009 neuhradila splátku za január, február a máj, boli uhradené splátky vo výške po 64,67 Eur v marci, v apríli a posledná v júni 2009. Z uvedeného teda vyplýva, že podmienka v zmysle cit. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka uplynutie troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky bola najskôr splnená ku dňu 21.6.2009 po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splátkou za marec 2009. Súd pritom zohľadnil, že splátka uhradená v marci 2009 bola za január 2009, splátka uhradená v júni 2009 bola za február 2009 a dvomi splátkami za jún 2009 boli uhradené splátky za február a marec 2009, keďže boli uhradené v lehote troch mesiacov od omeškania so splátkami na dané mesiace.
27. S poukazom na vyššie uvedené prvostupňový súd v podstate správne uzavrel, že premlčacia doba v danom prípade začala plynúť v júni 2009, podľa odvolacieho súdu konkrétne od 21.6.2009 a keďže podľa Občianskeho zákonníka bola premlčacia lehota trojročná, uplynula dňom 21.6.2012. Vzhľadom na to, že žaloba na súd bola podaná neskôr až dňa 12.3.2013, nárok bol premlčaný a súd v danom prípade posudzujúc prípadné premlčanie ex offo v zmysle cit. § 5b zák. č. 150/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nemohol premlčané právo žalobcovi priznať, jeho žaloba preto musela byť zamietnutá.
28. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že žalobca využil možnosť odstúpenia od zmluvy pre omeškanie s plnením splátok, ktorá je obsiahnutá v obchodných podmienkach, tvoriacich súčasť danej zmluvy o úvere v bode 2.3.4 písm. b), podľa ktorého omeškanie dlžníka s úhradou ktorejkoľvek splatnej pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy oprávňuje veriteľa k tomu, aby odstúpil od zmluvy o úvere. Možnosť veriteľa odstúpiť od danej zmluvy je obsiahnutá aj v samotnom texte zmluvy v bode 9.3 písm. a) podľa ktorej veriteľ môže odstúpiť od zmluvy o okamžitou účinnosťou a/alebo vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru, ak dlžník nesplní ktorúkoľvek podmienku poskytovania úveru. Pokiaľ vyššie citovaného zmluvné dojednania boli v rozpore so zákonnou úpravou Občianskeho zákonníka - konkrétne § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje uplatnenie práva na zosplatnenie úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátka a za súčasného upozornenia spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Cit. dojednania sú v dôsledku toho, pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné.
29. V danom prípade, ako na to žalobca upozornil v podanom odvolaní a vytýkal súdu prvej inštancie, že na to neprihliadol, podaním zo dňa 4.10.2011 žalobca využil právo na odstúpenie od zmluvy v dôsledku omeškania žalovanej s plnením splátok s dovetkom, že zmluva zanikne v deň doručenia odstúpenia. Podľa preukázaného ale toto podanie žalovanej doručené nebolo, čo v písomnom podaní priznal aj sám žalobca. Toto odstúpenie od zmluvy tak nemohlo nadobudnúť účinnosť (§ 45 ods. 1 OZ), preto súd prvej inštancie nepochybil, ak naň neprihliadol.
30. Odhliadnuc od toho, i keby bolo toto odstúpenie od zmluvy žalovanej riadne doručené, podľa názoru odvolacieho súdu nemalo by to vplyv na zmenu počiatku premlčacej lehoty, keďže toto právo bolo možné uplatniť s poukazom na vyššie špecifikované omeškanie žalovanej po prvý raz oveľa skôr, v zmysle cit. § 101 Občianskeho zákonníka trojročná premlčacia lehota v danom prípade by i tak začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvýkrát, teda od 21.6.2009. Zohľadňovaním počiatku premlčacej lehoty až dokiaľ by veriteľ odstúpil od zmluvy, resp. využil stratu výhody splátok v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, v čase veľa mesiacov aj niekoľko rokov po tom, ako bola poslednýkrát zaplatená splátka dlhu, by mohlo dochádzať k účelovému a vo vzťahu k spotrebiteľovi nespravodlivému predlžovaniu premlčacích lehôt v neprospech spotrebiteľa. Takýto výklad by bol neprijateľný, v rozpore s princípmi spravodlivosti.
31. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým došlo k zamietnutiu žaloby pre premlčanie, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil, včítane závislého výroku o náhrade trov konania odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého.
32. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
33. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
34. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
35. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
36. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).