Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3To-96-2016.pdf
PDF · 104.88 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/96/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rastislava Vranku a sudcov JUDr. Romana Hargaša a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci proti obžalovanej L. F. a spol., pre zločin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. k § 189 ods. 1 Tr. zák., prejednal na verejnom zasadnutí dňa 25. januára 2017 odvolania obžalovaných L. F. a U. F. a prokurátora Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou v neprospech oboch obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 23. augusta 2016, sp. zn. 3T/73/2014 a takto
rozhodol:
I. Podľa § 321 ods.1 písm. d/, ods. 3 Tr.por. sa napadnutý rozsudok u obžalovanej L. F. zrušuje vo výroku o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu.
Na podklade § 322 ods.3 Tr. por. sa obžalovaná L. F. odsudzuje podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 37 písm. m/ Tr. zák. a § 38 ods. 2, 4 a 8 Tr. zák. na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 40 (štyridsať) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. sa obžalovaná L. F. na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
II. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa u obžalovanej U. F. dopĺňa výrok o treste odňatia slobody nasledovne:
Podľa § 50 ods. 2 a § 51 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. ukladá obžalovanej U. F. povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.
III. Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaných L. F. a U. F. zamietajú, pretože nie sú dôvodné .
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 23. augusta 2016, sp. zn. 3T/73/2014, boli obžalované L. F. a U. F. uznané za vinné zo zločinu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. k § 189 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že po predchádzajúcej vzájomnej dohode v presne neustálenom čase v období približne od mesiaca august 2012 do 16.5.2013 na rôznych miestach v Bánovciach nad Bebravou a inde nútili osobne, telefonicky alebo SMS správami S. B. k tomu, aby im dávala osobne, poštou alebo na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Tatra banke, a. s. na meno U. F. rôzne sumy peňazí, pričom ako dôvod platieb uvádzali rozličné dôvody nezakladajúce sa na skutočnosti a platby vždy vyžadovali pod hrozbou, že ak ich nezaplatí, postarajú sa o tom, že S. B. príde o svoje deti, ktoré ich na základe ich podnetu zoberie sociálka, že o všetko príde, že na ňu pošlú brata L. F. a bude lietať perie a podobne, pričom S. B. požadované peniaze obvineným zo strachu, že svoje vyhrážky splnia odovzdávala, a to celkovo vo výške 1573 €, čím menovanej poškodenej spôsobili škodu v uvedenej výške.
Za tento trestný čin boli obžalované odsúdené nasledovne:
obžalovaná L. F.
Podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 37 písm. m/ Tr. zák. a § 38 ods. 4 Tr. zák. na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 38 mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bola obžalovaná na výkon trestu odňatia slobody zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
obžalovaná U. F.
Podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a § 50 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložený na skúšobnú dobu 4 rokov.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovaným L. F. a U. F. uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenej S. B. škodu vo výške 1.573 Eur.
Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej 15-dňovej lehote včas podanými odvolaniami napadli prokurátor Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou (ďalej len prokurátor) v neprospech obžalovaných L. F. a U. F. pre nesprávnosť výrokov o uložených trestoch odňatia slobody a spôsobe ich výkonu a obžalované L. F. a U. F. pre nesprávnosť všetkých výrokov.
Obžalované L. F. a U. F. v odvolaní namietali správnosť napadnutého rozsudku vo výrokoch o vine, o treste odňatia slobody a o náhrade škody.
Obžalovaná U. F. v písomnom odôvodnení odvolania poukázala na to, že podľa jej názoru výrok o vine a treste nekorešponduje s vykonaným dokazovaním, že súd prvého stupňa zobral do úvahy len tie dôkazy, ktoré svedčia v jej neprospech a neprihliadol na dôkazy svedčiace o opaku a spochybňujú podľa nej jeho skutkové zistenia. Podľa názoru obžalovanej ju mal súd prvého stupňa s prihliadnutím na zásadu „in dubio pro reo“ spod obžaloby oslobodiť, resp. vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť len vo vzťahu k spoluobžalovanej L. F.. Navrhla preto, aby odvolací krajský súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a aby ju sám spod obžaloby oslobodil. V prípade, ak odvolací súd dospeje k záveru, že nie sú splnené podmienky na jej oslobodenie spod obžaloby, alternatívne navrhla, aby jej uložil miernejší podmienečný trest s kratšou skúšobnou dobou s poukazom na to, že od spáchania skutku uplynuli skoro 4 roky, počas tejto doby sa nedopustila žiadneho iného protiprávneho konania, pričom v súčasnosti má vážneho priateľa, s ktorým si plánuje založiť rodinu a vychovávať deti a trest uložený súdom prvého stupňa je podľa nej príliš prísny a z jej pohľadu nespravodlivý.
Obžalovaná L. F. podané odvolanie bližšie písomne neodôvodnila.
Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania podaného v neprospech oboch obžalovaných namietal správnosť napadnutého rozsudku len vo výrokoch o uložených trestoch odňatia slobody a o spôsobe ich výkonu u oboch obžalovaných. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, ktorý správne vyhodnotil i po právnej stránke a dôvodne a správne konštatoval vinu oboch obžalovaných. Nestotožnil sa však s jeho rozhodnutím o uložených trestoch odňatia slobody, ktoré vo vzťahu k osobám oboch obžalovaných a možnostiam ich nápravy, ako aj z hľadiska generálnej i individuálnej prevencie považoval za neprimerane mierne. Navyše v prípade trestu uloženého obžalovanej L. F. išlo podľa prokurátora aj o trest, ktorý nebol uložený v súlade so zákonom.
Poukázal na to, že u obžalovanej L. F., vzhľadom na existenciu priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. a neprítomnosť čo i len jednej poľahčujúcej okolnosti, došlo postupom podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. k úprave trestnej sadzby v jej neprospech z 2 rokov až 6 rokov na trestnú sadzbu 3 roky a 4 mesiace až
6 rokov, preto trest uložený tejto obžalovanej vo výmere 38 mesiacov bol v rozpore so zákonom uložený pod dolnú hranicu takto upravenej trestnej sadzby.
Vo vzťahu k obžalovanej U. F. možno podľa názoru prokurátora prisvedčiť skutočnosti, že u nej nebola zistená žiadna z poľahčujúcich a ani priťažujúcich okolností. Vo vzťahu k priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. však prokurátor poukazoval na to, že túto v jej prospech nemožno pričítať „iba z dôvodu zahladenia odsúdenia v dôsledku uplatnenia zákonnej fikcie vyjadrenej v ustanovení § 50 ods. 6 Tr. zák.“. Ohľadom jej osvedčenia, resp. neosvedčenia sa v skúšobnej dobe teda príslušný súd vôbec nerozhodoval, pretože k zahladeniu odsúdenia došlo iba výlučne zákonom ustanoveným uplynutím času 2 rokov, ktorý uplynul od skončenia skúšobnej doby. Poukazoval pritom na to, že obžalovaná U. F. významne aktívne prispela k uplynutiu tohto času, nakoľko z vyhodnotenia spisového materiálu je podľa prokurátora zrejmé, že na tomto jave sa spolupodieľalo najmä správanie sa oboch obžalovaných v priebehu trestného stíhania, ktoré zapríčinilo, že toto trvalo viac ako 3 roky. Podľa názoru prokurátora nemožno pritom vylúčiť, že neodôvodnené predlžovanie konania bolo i jedným z cieľov, ktoré ním obžalované sledovali. Spomínané správanie sa podľa prokurátora neprejavilo iba v tom, že obe obžalované najskôr s prokurátorom uzavreli dohodu o vine a treste, ktorú neskôr pred súdom odmietli, že menili adresy pobytu bez toho, aby ju oznámili súdu, hoci na to boli zaviazané v rámci probačného dohľadu, ale tieto ich aktivity neskôr pokračovali na hlavnom pojednávaní pred súdom a prejavovali sa v podobe rôznych obštrukcií, či už vo forme zmeny obhajcov, nedostavovaní sa na hlavné pojednávaní, v uvádzaní vykonštruovaných skutočností rozporných s realitou a v opakovanom predložení (podvrhnutí) jednoznačne falšovaných písomností, a týmto svojím konaním potom dosiahli stav, že iba hlavné pojednávanie v ich veci trvalo skoro dva roky. Podľa názoru prokurátora možno konštatovať, že u obžalovanej U. F. predchádzajúci výchovný trest odňatia slobody nespojený s jeho priamym výkonom nesplnil svoj účel, pokiaľ ide o jej nápravu a minul sa účinku, pokiaľ ide o jeho individuálne prevenčné pôsobenie. Podľa názoru prokurátora neviedla obžalovaná U. F. v skúšobnej dobe riadny život a nepreukázala polepšenie, ale naopak dopustila sa v skúšobnej dobe ďalšej úmyselnej a pritom závažnejšej trestnej činnosti viacerými čiastkovými útokmi a formou spolupáchateľstva.
Napriek tomu, že vzhľadom na zahladenie odsúdenia nie sú u obžalovanej U. F. splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 49 ods. 2 Tr. zák. a že žiadna formálna prekážka nebráni súdu uložiť obžalovanej trest odňatia slobody bez potreby jeho priameho výkonu, podľa názoru prokurátora neboli splnené zákonné podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Podľa jeho názoru u obžalovanej U. F. nejde o osobu, u ktorej vzhľadom na jej doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje a na okolnosti prípadu nie je nevyhnutný výkon trestu za účelom jej nápravy a zabezpečenia ochrany spoločnosti. Podľa názoru prokurátora nejde o prvotrestanú osobu, ale o osobu, ktorá svojím protiprávnym konaním v podstate absolútne ignorovala výchovný trest, tento ju nevychoval a neodradil od spáchania ďalšej ešte závažnejšej majetkovo motivovanej úmyselnej trestnej činnosti.
Z hľadiska zabezpečenia a dodržania potrebnej gradácie výchovného pôsobenia trestu je preto podľa názoru prokurátora u tejto obžalovanej namieste uloženie trestu odňatia slobody realizovaného jeho priamym výkonom. Pre prípad, ak by odvolací súd napriek uvedeným okolnostiam dospel k záveru, že v prípade obžalovanej U. F. je skutočne namieste opätovné uloženie trestu odňatia slobody v jeho výchovnej forme bez potreby jeho okamžitého výkonu, prokurátor namietal, že tento trest nemal byť ukladaný na samotnom okraji zákonnej trestnej sadzby, ale mal byť uložený ako trest dlhšieho trvania sprísnený uložením spoločne s probačným dohľadom nad jej správaním v skúšobnej dobe za súčasného uloženia viacerých vhodných primeraných povinností a obmedzení (napr. podľa § 51 ods. 4 písm. c/, g/ i/, j/ Tr. zák.), ktoré by boli jeho súčasťou a ktoré by mohli umocniť a zdôrazniť jeho výchovný vplyv, resp. napomôcť odstráneniu škodlivých následkov činu, pričom zabezpečenie ich účinného vplyvu sa práve u obžalovanej javí potrebným a vhodným, najmä s poukazom na to, že jej predchádzajúce podmienečné odsúdenie nesprísnené týmito prostriedkami sa minulo svojmu účelu.
Vzhľadom na uvedené dôvody prokurátor navrhol, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. u obžalovanej L. F. a podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Tr. por. u obžalovanej U. F. napadnutý rozsudok zrušil vo výrokoch o trestoch odňatia slobody a aby podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol tak, že uloží obžalovanej L. F. podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 37 písm. m/ Tr. zák. a § 38 ods. 4 Tr. zák. nepodmienečný trest odňatia slobody pri dolnej hranici upravenej trestnej sadzby so zaradením podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia a obžalovanej U. F. podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. nepodmienečný trest
odňatia slobody pri dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby so zaradením podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Prokurátor súčasne navrhol odvolania obžalovaných L. F. a U. F. ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietnuť.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolaní obžalovaných L. F. a U. F. a prokurátora podľa § 316 ods. 1 Tr. por. a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., na podklade podaných odvolaní, ktoré mu spolu so spisom boli predložené dňa 4. novembra 2016, vykonal dňa 25. januára 2017 verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaných L. F. a U. F. v súlade s ustanovením § 293 ods. 5, 7 Tr. por. Obžalovanej U. F. upovedomenie bolo riadne a včas oznámené dňa 7.12.2016, pričom obžalovaná písomným podaním z 12.1.2017, doručeným odvolaciemu súdu 18.1.2017 výslovne požiadala, aby sa verejné zasadnutie konalo v jej neprítomnosti. Obžalovanej L. F. bolo rovnako riadne a včas doručené upovedomenie o verejnom zasadnutí dňa 15.12.2016 a bola poučená o možnosti konania verejného zasadnutia bez jej prítomnosti i o obsahu lekárskeho vyjadrenia v prípade ospravedlnenej neúčasti v zmysle § 120 ods. 2 Tr. por. Obžalovaná L. F. sa však na verejné zasadnutie nedostavila. Svoju neúčasť ospravedlnila síce vyjadrením lekára o jej práceneschopnosti, avšak nie aj jeho vyjadrením v zmysle § 120 ods. 2 Tr. por. o tom, že aktuálny zdravotný stav obžalovanej neumožňuje jej účasť na verejnom zasadnutí, na ktoré bola upovedomená, bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu a navyše ani súčasne písomne nepožiadala odvolací súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za jej prítomnosti a aby bolo odročené. Boli preto splnené zákonné podmienky na vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti obžalovaných L. F. a U. F.. Odvolací súd na verejnom zasadnutí postupom podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť obžalovanými a prokurátorom napadnutých výrokov rozsudku o vine, o treste odňatia slobody, o spôsobe jeho výkonu a o náhrade škody, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že dôvodné je len odvolanie prokurátora podané v neprospech oboch obžalovaných, a naproti tomu odvolania obžalovaných L. F. a U. F. nie sú dôvodné. Nezistil pritom chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
V konaní, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, postupoval súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov a pri rozhodovaní vecne správne a v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku upravujúcimi konanie a rozhodovanie po podaní obžaloby pred súdom a v tomto smere krajský súd nezistil žiadne pochybenie. Obžalovaným L. F. a U. F. bolo zákonným spôsobom riadne vznesené obvinenie a bola na nich podaná obžaloba, obžalované v celom konaní mali dostatočnú a opakovanú možnosť sa vyjadriť, pričom svoje obhajobné práva aj využili štandardným spôsobom.
Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal kontradiktórnym spôsobom všetky potrebné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom na objasnenie skutkového stavu veci a tieto správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom. Svoje skutkové zistenia dostatočne podrobne, vecne správne a presvedčivo odôvodnil v napadnutom rozsudku a na ich podklade správne zistil, že skutok sa stal a že ho spáchali obžalované L. F. a U. F. spôsobom uvedeným v napadnutom rozsudku. Odvolací súd po preskúmaní veci vzhľadom na uvedené dôvody dospel k rovnakým skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa, pretože dôkazy, ktoré vykonal okresný súd, na ktoré podrobne poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku a o vierohodnosti ktorých nie sú žiadne pochybnosti a rovnako ani o zákonnom spôsobe ich vykonania, vytvárajú ucelenú reťaz dôkazov, ktoré jednoznačne a nepochybne usvedčujú obžalované L. F. a U. F. zo spáchania žalovaného skutku. Odvolacie námietky obžalovaných uvedené v ich odvolaniach neboli preto spôsobilé odôvodniť zmenu vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, preto ich nepovažoval za dôvodné a neakceptoval ich.
Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa nepochybil ani pri právnom posúdení konania obžalovaných L. F. a U. F. ako zločinu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. k § 189 ods. 1 Tr. zák., pričom svoje závery aj v tomto smere v napadnutom rozsudku tiež podrobne a zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil. Odvolací súd dospel nielen k rovnakým skutkovým zisteniam, ale aj k rovnakým právnym záverom ako okresný súd, preto ani v tomto smere nezistil dôvody na zmenu napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky obžalovaných L. F. a U. F. uvedené v ich odvolaniach, ktoré vo svojej podstate sú len opakovaním ich obhajobných námietok prednesených už pred okresným súdom a s ktorými sa ten dostatočne a vecne správne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, neboli spôsobilé odôvodniť zmenu vo vzťahu ku skutkovým
zisteniam a právnemu posúdeniu konania obžalovaných súdom prvého stupňa, preto ich odvolací súd nepovažoval za dôvodné a neakceptoval ich. V podrobnostiach pritom len poukazuje na podrobné a vecne správne odôvodnenie napadnutého rozsudku, tak vo vzťahu ku skutkovým zisteniam, ako aj k právnemu posúdeniu konania obžalovaných, s ktorými sa stotožnil.
Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd však zistil, že súd prvého stupňa pri ukladaní trestu odňatia slobody obžalovanej L. F. a určení jeho výmery postupoval v rozpore so zákonom. Obžalovanej L. F. totiž uložil trest odňatia slobody mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
V nadväznosti na skutkové zistenia a právne posúdenie konania obžalovanej L. F. ako zločinu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. k § 189 ods. 1 Tr. zák. súd prvého stupňa pri správnom postupe podľa trestnej sadzby stanovenej podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. v rozpätí na 2 až 6 rokov a po zvýšení jej dolnej hranice o jednu tretinu s použitím § 38 ods. 4 Tr. zák. v dôsledku správne zistenej jednej priťažujúcej okolnosti v zmysle § 37 písm. m/ Tr. zák. (bola už za trestný čin odsúdená) a pri nezistení žiadnej poľahčujúcej okolnosti mal ukladať obžalovanej L. F. trest odňatia slobody podľa takto upravenej (zvýšenej) trestnej sadzby v rozpätí od 3 rokov a 4 mesiacov (t. j. od 40 mesiacov) až na 6 rokov, teda trest odňatia slobody najmenej vo výmere 40 mesiacov (t. j. 3 roky a 4 mesiace), ktorý vzhľadom na ustanovenie § 49 ods. 1, 2 Tr. zák. a § 51 ods. 1 Tr. zák. mohol byť len trestom nepodmienečným. Trest odňatia slobody uložený obžalovanej L. F., napriek správnemu použitiu ustanovení § 189 ods. 1 Tr. zák., § 37 písm. m/ Tr. zák. a § 38 ods. 4 Tr. zák., vo výmere 38 mesiacov bol preto v rozpore so zákonom uložený pod dolnú hranicu takto upravenej (zvýšenej) trestnej sadzby.
Na základe uvedených dôvodov odvolací súd na podklade dôvodne podaného odvolania prokurátora v neprospech obžalovanej L. F. zrušil podľa § 321 ods.1 písm. d/, ods. 3 Tr.por. napadnutý rozsudok vo výrokoch o treste odňatia slobody a o spôsobe jeho výkonu a pochybenie súdu prvého stupňa napravil tak, že uložil obžalovanej L. F. nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 40 mesiacov. Takto stanovený trest zodpovedá podľa odvolacieho súdu všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods. 1, 3, 4 a 5 Tr. zák., konkrétnej miere závažnosti spáchaného trestného činu vyplývajúcej z jeho povahy a spôsobu spáchania, zisteným priťažujúcim okolnostiam, ako aj pomerom obžalovanej a možnostiam jej nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej i generálnej prevencie, pričom uložený trest odňatia slobody v takto stanovenej výmere je dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia obžalovanej spoločnosťou. Na výkon uloženého trestu zaradil obžalovanú L. F. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, pretože už jeho zaradenie do tohto ústavu súdom prvého stupňa bolo správne a v súlade s ustanovením § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. (výroky pod bodom I. tohto rozsudku).
Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd ďalej zistil, že súd prvého stupňa, vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu a právnej kvalifikácie konania, nepochybil vo výroku o určení druhu trestu a jeho výmere u obžalovanej U. F.. Trest odňatia slobody uložený obžalovanej U. F. podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., teda pri nezistení poľahčujúcich ani priťažujúcich okolnosti a z toho dôvodu pri ich vyrovnanom pomere, vo výmere 24 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 4 rokov podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a § 50 ods. 1 Tr. zák. je trestom primeraným a zákonným. Zodpovedá totiž všetkým zákonným hľadiskám stanoveným pre jeho ukladanie v zmysle § 34 ods. 1,3, 4 a 5 Tr. zák. a zohľadňuje všetky zistené okolnosti prípadu, konkrétny stupeň závažnosti spáchaného trestného činu, zistený vyrovnaný pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ako aj pomery obžalovanej a možnosti jej nápravy z hľadiska účelu trestu, jeho individuálnej i generálnej prevencie, pričom uložený trest odňatia slobody v takto stanovenej výmere je dostatočným vyjadrením morálneho odsúdenia obžalovanej spoločnosťou.
Súd prvého stupňa správne zistil, že vo vzťahu k predchádzajúcemu odsúdeniu obžalovanej U. F. rozsudkom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 25.1.2012, sp. zn. 1T/1/2012 nastala v zmysle § 50 ods. 6 Tr. zák. fikcia neodsúdenia, t. j. že na obžalovanú sa hľadí, akoby odsúdená nebola a správne na toto odsúdenie neprihliadal.
Odsudzujúcim rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného. Pokiaľ nastávajú, či už priamo na základe zákona, na základe rozhodnutia súdu alebo rozhodnutia prezidenta republiky o amnestii, či milosti právne dôsledky spojené s fikciou neodsúdenia, že sa v zmysle zákona hľadí na páchateľa, ako keby odsúdený nebol, potom
treba do všetkých dôsledkov právne považovať za neexistujúce odsudzujúce rozhodnutie takej osoby, na ktorú sa hľadí, akoby odsúdená nebola. Pokiaľ platí fikcia neodsúdenia, nemožno ju chápať podmienene tak, že pre určité prípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie, resp. konštatovať existenciu tejto fikcie a napriek tomu prihliadať na predchádzajúce odsúdenie, akoby fikcia neodsúdenia nenastala, t. j. zároveň ju ignorovať tak, ako na to nesprávne poukazoval prokurátor v dôvodoch odvolania vo vzťahu k obžalovanej U. F.. Odvolacie námietky prokurátora v uvedenom smere preto odvolací sú nepovažoval za dôvodné a neakceptoval ich.
Prokurátor však dôvodne namietal, že súd prvého stupňa pri podmienečnom odklade uloženého trestu na prehĺbenie jeho výchovného účinku neuložil obžalovanej v zmysle § 50 ods. 2 Tr. zák. aj niektoré z primeraných obmedzení alebo povinností uvedených v § 51 ods. 3 a 4 Tr. zák., smerujúcich k tomu, aby viedla riadny život, konkrétne povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu uvedenú v § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. Obžalovaná U. F. spáchaným zločinom vydierania spoločným konaním s obžalovanou L. F. spôsobila poškodenej S. B. škodu vo výške 1.573 Eur a v adhéznom konaní jej bola uložená povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť škodu v tejto výške poškodenej, preto primeranú povinnosť uloženú obžalovanej nahradiť spôsobenú škodu v skúšobnej dobe treba chápať ako integrálnu súčasť podmienečného odsúdenia, ktoré môže účinne prispieť k prehĺbeniu prevýchovnej funkcie podmienečného odkladu výkonu trestu a napomôcť odstráneniu škodlivých následkov činu. Potreba prevýchovy obžalovanej U. F. pritom vyžaduje, aby sa dodržanie tejto všeobecne určenej povinnosti nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu obžalovanej individuálne uložilo a konkretizovalo ako podmienka, bez splnenia ktorej sa v skúšobnej dobe nevysloví, že sa osvedčila.
Na základe uvedených dôvodov odvolací súd na podklade dôvodne podaného odvolania prokurátora v neprospech obžalovanej U. F. pochybenie súdu prvého stupňa napravil tak, že postupom podľa § 322 ods. 3 Tr. por. u obžalovanej U. F. doplnil výrok o treste odňatia slobody uložením povinnosti obžalovanej U. F. nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu podľa § 50 ods. 2 a § 51 ods. 3 písm. c/ Tr. zák. (výroky pod bodom II. tohto rozsudku).
Z hľadiska doteraz uvedených dôvodov, na podklade ktorých odvolací súd rozhodol v neprospech obžalovaných L. F. a U. F., je zrejmé, že odvolacie námietky oboch obžalovaných nepovažoval za opodstatnené. Nezistil totiž dôvody na zmenu napadnutého rozsudku v prospech obžalovaných na podklade nimi podaných odvolaní nielen vo výrokoch o ich vine, o uložených trestoch a o spôsobe ich výkonu, ale ani vo výroku o náhrade škody, ktorý má podklad vo výroku o vine a je vecne správny a v súlade s ustanovením § 287 ods. 1 Tr. por. Odvolania obžalovaných L. F. a U. preto ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol (výrok pod bodom III. tohto rozsudku).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.