Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-621-2015.pdf
PDF · 117.77 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/621/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: V. V., nar. XX.XX.XXXX, adresa B., o zaplatenie 1.790,53 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. 3C/62/2012-168 zo dňa 26.8.2015, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým v poradí už druhým rozsudkom súd prvej inštancie návrh (aktuálne už žalobu) zamietol a odporkyni (aktuálne žalovanej) nepriznal náhradu trov prvostupňového (aktuálne prvoinštančného) a odvolacieho konania.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 502 ods. 1, § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 3, 4, 5 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení do 30.6.2006, § 52 ods. 1 v znení do 31.12.2007, ods. 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 4, § 54 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 101, § 102 Občianskeho zákonníka s použitím § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení od 1.5.2014.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, ktoré ustálil z vykonaného dokazovania, že dňa 15.10.2009 uzavrel žalobca ako postupník so Slovenskou sporiteľňou, a.s., ako postupcom zmluvu o postúpení pohľadávok, okrem iných i žalovanej. Listom zo dňa 28.10.2009 Slovenská sporiteľňa, a.s., oznámila žalovanej postúpenie pohľadávky 1.850,53 Eur na žalobcu. Na základe zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty zo dňa 5.8.2004 a dodatku k nej uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalovanou vydal veriteľ žalovanej platobnú kartu a poskytol jej peňažné prostriedky vo výške kartového rámca 20.000,- Sk za podmienok stanovených zmluvou, pričom konečná splatnosť kartového rámca bola dohodnutá na deň 4.8.2005. Podľa dojednaní banka bola oprávnená zmluvu vypovedať bez uvedenia dôvodu, pričom výpoveď nadobudla účinnosť dňom doručenia. Z platobnej histórie k účtu žalovanej súd prvej inštancie zistil, že dňa 5.8.2004 bol založený účet, dňa 9.8.2004 je uvedené schválenie zmluvy na istinu 20.000,- Sk, platobná história má celkom 3.387 položiek. Pokusom o zmier z 11.1.2012 vyzval žalobca žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy 1.979,95 Eur do 18.1.2012, doručenka súdu predložená nebola. Výpoveďou postupcu zo zmluvy zo dňa 9.6.2006 banka vypovedala zmluvu uzavretú so žalovanou zo dňa 5.8.2004 s tým, že výpoveď bola účinná dňom doručenia, vo výpovedi je vyčíslená pohľadávka banky sumou 3.569,20 Sk a banka žiada sumu uhradiť bezodkladne. V dohode
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 1.4.2010 je uvedené, že odporkyňa uznáva záväzok s označením čísla zmluvy a istinu 696,70 Eur, príslušenstvo pohľadávky podľa zmluvy a náklady na inkasné konanie 150,- Eur. Dlžníčka sa zaviazala splatiť záväzok v splátkach vo výške 40,- Eur k 25. dňu v mesiaci s dátumom prvej splátky 25.4.2010.
4. Posúdiac zistený skutkový stav podľa aplikovaných hmotnoprávnych ustanovení súd prvej inštancie dospel prednostne k záveru, že predmetná zmluva o vydaní a používaní platobnej karty a k nej uzavreté dodatky je bezpochyby spotrebiteľskou zmluvou. Základná právna úprava tohto právneho vzťahu je daná v § 497 Obchodného zákonníka, ktorý je podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, pričom postavenie žalovanej v zmluve zodpovedá charakteristike spotrebiteľa, pričom postavenie banky - veriteľa zodpovedá postaveniu dodávateľa. Charakter spotrebiteľskej zmluvy zostáva zachovaný aj po postúpení pohľadávky bankou na žalobcu, ktorý sa stal zo zmluvy o postúpení iba novým veriteľom žalovanej, pričom niet pochýb, že s postúpenou pohľadávkou prešlo aj príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Súd vyhodnotil predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako platnú, obsahujúcu niektoré náležitosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
5. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa... v znení účinnom od 1.5.2014, z ktorého vyvodil, že toto ustanovenie zaviedlo povinnosť súdu ex offo prihliadať na prípadné premlčanie žalobou uplatnenej pohľadávky. Pri rozhodovaní zohľadnil ust. § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy všeobecne riadia ustanoveniami Občianskeho zákonníka aj keby sa inak mali použiť normy Obchodného práva, ktoré nadobudlo účinnosť 1.5.2014 a keďže normy, ktorých tieto novely sú súčasťou, nemajú prechodné ustanovenia, znamená to, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, pričom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo 14/2014. Podľa súdu použitie úpravy o premlčacích dobách podľa Obchodného zákonníka na ochranu spotrebiteľa neprichádza do úvahy, keďže je v ňom zakotvená dlhšia štvorročná premlčacia doba, ktorá zvyšuje ochranu veriteľa a naopak predlžuje stav neistoty spotrebiteľa. Preto pri posudzovaní premlčania na vzťah aplikoval ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je premlčacia doba tri roky. Žalobca súdu dodatočne predložil vypovedanie zmluvy zo strany pôvodného veriteľa zo dňa 9.6.2006, avšak nepredložil doručenku žalovanej k tejto výpovedi podľa súdu zámerne, keď doručenku k oznámeniu o postúpení pohľadávky z 28.10.2009 predložil, a to s cieľom vyhnúť sa zamietnutiu návrhu z dôvodu premlčania, čo súd považuje za nekalú obchodnú praktiku. Súd preto mal za to, že výpoveď zo zmluvy mohla byť žalovanej doručená najneskôr dňa 9.8.2006 a aj keby počítal premlčaciu lehotu od neskoršieho dátumu až od 1.1.2007, keďže návrh bol na súd podaný dňa 22.2.2012, teda vyše 5 rokov od vystavenia výpovede zo zmluvy a teda po ukončení trojročnej premlčacej lehoty, súd dospel k záveru, že je potrebné premlčaný návrh žalobcu ex offo ako nedôvodný v celom rozsahu zamietnuť.
6. V ďalšom sa súd prvej inštancie vysporiadal s dohodou o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu zo dňa 1.4.2010 s tým, že zámer žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním tejto dohody vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, keď využil takúto obchodnú praktiku, ktorá predstavovala nedostatok odbornej starostlivosti na strane žalobcu a zo strany žalobcu narušila ekonomické správanie sa žalovaného ako priemerného spotrebiteľa. Poukázal na to, že samotná dohoda je vopred žalobcom vypracovaný štandardizovaný formulár, v ktorom je ním zakomponovaná formulácia o uznaní premlčaného dlhu. Súdu chýba prejav vôle druhej strany k vzniku tohto právneho úkonu. Takto naformulovaný právny úkon ako prejav vôle smerujúci k vzniku uznania záväzku, je pre použitú nekalú obchodnú praktiku zo strany žalobcu neplatný. Uznanie dlhu žalovanou súd hodnotil tiež ako neplatný právny úkon nadiktovaný dodávateľom spotrebiteľovi do dohody, ktorý sa podľa § 39 Občianskeho zákonníka prieči dobrým mravom. V tejto súvislosti poukázal na § 7 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa podľa ktorého sú nekalé obchodné praktiky zakázané a čo je zákonom zakázané, nepožíva právnu ochranu. Súd dohodu vyhodnotil ako neplatnú a uznanie záväzku za neúčinné a v konaní na ňu neprihliadol. Vzhľadom k zamietnutiu návrhu pre premlčanie uplatneného nároku sa súd už nezaoberal neprijateľnými podmienkami zmluvy.
7. O trovách prvoinštančného aj predchádzajúceho odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanej, ktorá bola úspešná, náhradu trov nepriznal, nakoľko si ich neuplatnila a zo spisu jej žiadne nevyplynuli.
8. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a v zmysle § 220 OSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, alternatívne v zmysle § 221 ods. 1 a 3 OSP rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania, ktoré vyčíslil v odvolacom konaní súhrnnou sumou 107,67 Eur.
9. Ako prvé namietal, že súd na prípad aplikoval ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť 1.5.2014. S poukazom na čl. 1 ods. 1, čl. 125 ods. 1 písm. a), čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a na Nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS16/95, PL.ÚS36/95, III.ÚS 348/06 zastáva názor, že aplikáciou cit. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. dochádza k porušeniu princípov právneho štátu, k porušeniu zákazu diskriminácie, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovaných Ústavou, Listinou základných práv a slobôd. Vyslovil názor, že zákonodarca citovaným ustanovením de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka, čím porušil Ústavu SR a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému súdu, narušil tiež zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu, čím zasiahol do princípov právneho štátu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/64/2013, 9Co/105/2013, tiež na to, že Okresný súd Košice 2 podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o určenie, že predmetné ustanovenie nie je v súlade s Ústavou SR s argumentáciou, že aplikácia tohto ustanovenia jednostranne zvýhodňuje dlžníka
- spotrebiteľa a to tým, že „nestranný“ súd má povinnosť prihliadať na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania. Vzhľadom na to odvolateľ vyslovil názor, že keďže žalobca si v konaní uplatnil nárok dňa 22.2.2012, pričom ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. nadobudlo účinnosť až 1.5.2014, nemôže súhlasiť s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci.
10. V ďalšom odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne na vec aplikoval § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, keď nesprávne vychádzal z toho, že toto ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 1.5.2014, avšak v skutočnosti účinnosť predmetného ustanovenia bola posunutá až od 1.4.2015, čím sa súd dopustil nedovolenej retroaktivity právnych noriem.
11. Napokon odvolateľ namietal, že s poukazom na § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže medzi účastníkmi bola platne uzavretá dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku dňa 1.4.2010, ktorá má všetky zákonom vyžadované náležitosti, jej následkom je priamo zo zákona prerušenie plynutia premlčacej lehoty. V čase podpisu naviac záväzok premlčaný nebol. Zdôraznil, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa. V závere poukázal na citované state z rozhodnutí Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/84/2013, 7Co/82/2014. Pokiaľ by súd posúdil predmetný úverový vzťah podľa ustanovení Obchodného zákonníka, následne aj účinky dohody, je potrebné vyhodnotiť v zmysle Obchodného zákonníka s poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5Co/28/2013 aj rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 7MCdo 9/2014.
12. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.
13. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).
14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 OSP, akt.§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech a preto je dôvodné rozsudok ako vecne správny potvrdiť v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
15. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd dospel k správnemu záveru, že žalobou uplatnený nárok je premlčaný, v dôsledku čoho nemohol byť súdom priznaný a žaloba musela byť v celom rozsahu zamietnutá. Základnými spornými otázkami, ktoré v súvislosti s riešením tejto konečnej otázky vyvstali bolo, či súd prvej inštancie správne aplikoval na vec § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 1.5.2014, či na otázku premlčania správne aplikoval ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka a nie § 387 a nasl. Obchodného zákonníka, či správne uzavrel, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je neplatným právnym úkonom, v dôsledku čoho nedošlo k predĺženiu premlčacej lehoty na 10 rokov.
16. Ako prvé odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že súd retroaktívne aplikoval § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa...a tiež správnosť záveru súdu prvej inštancie, že premlčanie je potrebné posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, keď podľa jeho názoru je na premlčanie potrebné aplikovať Obchodný zákonník a štvorročnú premlčaciu lehotu.
17. Odvolací súd sa preto prioritne sústredil na vyriešenie otázky nastolenej žalobcom, či ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa... zavedené novelou zákonom č. 102/2014 Z.z., je možné podľa žalobcu retroaktívne aplikovať i na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, teda pred dňom 1.5.2014, pričom dospel k rovnakému záveru ako súd prvoinštančný, že áno.
18. V zmysle § 5b zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 po novelizácii zák. č. 103/2014 Z.z. orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď inak by bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
19. Zodpovedanie tejto otázky súvisí s časovou pôsobnosťou právnych noriem. Rozdiel medzi časovou pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesných noriem pritom nie je zásadný, pravidlom je, že právna norma reguluje spoločenské vzťahy dopredu a nie spätne. V danom prípade ust. § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa normuje procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (teda aj súdu), má teda charakter procesnoprávny a to bez ohľadu na to, že je obsiahnuté v hmotnoprávnom predpise. Keďže zároveň táto norma neobsahuje žiadne intertemporálne ustanovenia o časovej pôsobnosti novely, ktorá ho zaviedla, musí platiť pravidlo okamžitej aplikability tohto ustanovenia. Ak teda platí, že právna norma § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie ex officio vo všetkých aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich pod hypotézu tejto právnej normy. Vzhľadom na to prvoinštančný súd, ktorý vo veci preskúmavaným rozsudkom rozhodol po účinnosti novelizovaného znenia § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.5.2014) správne ex offo citované ustanovenie zohľadnil a v konaní aplikoval.
20. Ako ďalšiu odvolateľom i keď okrajovo nastolenú, ale pre vec rozhodnú otázku, bolo potrebné vyriešiť, či dané premlčanie je potrebné posúdiť podľa ustanovení Občianskeho alebo Obchodného zákonníka.
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ, jedná sa o vzťah občianskoprávny. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní každej otázky má aplikovať právnu úpravu, ktorá je priaznivejšia pre odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a odporcom je tzv. absolútnym obchodno- záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.
21. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázkach, ktorá sú na prospech spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.
22. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.
23. Je preto potrebné uzavrieť, nepopierajúc pritom povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že na posúdenie úverového vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
24. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2015, ako správne uvádza odvolateľ, definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije
úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
25. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014.
26. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie premlčanie uplatnenej pohľadávky posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, postupoval správne.
27. Odvolací súd sa stotožnil napokon i so záverom súdu prvej inštancie, pričom v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie tejto časti preskúmavaného rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP), že predmetná dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 1.4.2010 uzavretá medzi pôvodným veriteľom a žalovanou ako spotrebiteľkou je absolútne neplatným právnym úkonom pre jej rozpor so zákonom a zároveň aj s dobrými mravmi, podľa § 39 Občianskeho zákonníka, preto je dohoda neplatná a uznanie záväzku v nej obsiahnuté neúčinné, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej lehoty v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako to tvrdí žalobca.
28. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov odvolací súd potom rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výrokoch vecne správny, včítane správneho a odvolacími dôvodmi ani osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.
29. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalovanej vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
30. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bola žalovaná v odvolacom konaní pasívna, nevykonala žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
31. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
32. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovanej rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
33. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).