Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15Co-80-2022.pdf
PDF · 150.78 KB
Case nature
Subarea
15Co/80/2022
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobkyne: W. H. X. C. V. F. Z. G. Á. , D. W. XX.XX.XXXX, H. N. N., N. Č.. XX, proti žalovanému: GARNETTE s. r. o., IČO: 50 484 800, Most pri Bratislave, Bratislavská č. 775 (právny nástupca pôvodne žalovaných v I. rade: Peter Steiner, narodený dňa 2.8.1975, v II. rade: Zlatica Steinerová, narodená dňa 28.4.1986, obaja trvale bytom Senec, Štefánikova č. 18), zastúpený Mgr. Marošom Ožvaldom, advokátom, Bratislava, Gr?sslingova č. 6 - 8, o nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie pôvodne žalovaných v I., II. rade proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 2. novembra 2021, č.k. 64 C 36/2021-36, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave p r i p ú š ť a , aby z konania vystúpili žalovaní v I. rade: A. Z., D. W. X.X.XXXX, S. L.. F.: R. Z., D. W. XX.X.XXXX, P. H. N. Z., Š. Č.. XX, a na ich miesto vstúpila spoločnosť GARNETTE s. r. o., IČO: 50 484 800, Most pri Bratislave, Bratislavská č. 775.
II. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 2. novembra 2021, č.k. 64 C 36/2021-36,
- vo výroku I., ktorým žalovaným ako vlastníkom nebytového priestoru č. XX, nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu, súpisné č. XXXXX, vchod: S. č. XX/a, postaveného na pozemku parcela č. XXXXX/XX, o výmere 5.175 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie a k nemu prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a príslušenstve o veľkosti XXXX/XXXXXXX, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie D. O., obec: BA - m.č. D. O., okres: Bratislava, uložil povinnosť zdržať sa vstupu a užívania sociálneho zariadenia, ktoré sa nachádza na prízemí bytového domu, súpisné č. XXXXX, postaveného na pozemku parcela č. XXXXX/XX, o výmere 5.175 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie D. O., obec: BA - m.č. D. O., okres: Bratislava III, ktoré je príslušenstvom nebytového priestoru č. XX vo vlastníctve žalobkyne, nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu, súpisné č. XXXXX, vchod: S. č. XX/a, postaveného na pozemku parcela č. XXXXX/XX, o výmere 5.175 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie D. O., obec: BA - m.č. D. O., okres: Bratislava III, m e n í tak, že návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia, z a m i e t a ,
- vo výroku III., ktorým priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v plnom rozsahu, m e n í tak, že žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava III. uznesením zo dňa 2.11.2021, č.k. 64 C 36/2021-36, nariadil neodkladné opatrenie, ktorým: I. žalovaným ako vlastníkom nebytového priestoru č. XX, nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu, súpisné č. XXXXX, vchod: S. č. XX/a, postaveného na pozemku parcela č. XXXXX/XX, o výmere 5.175 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie a k nemu prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a príslušenstve o veľkosti XXXX/XXXXXXX, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie D. O., obec:
BA - m.č. D. O., okres: Bratislava, uložil povinnosť zdržať sa vstupu a užívania sociálneho zariadenia, ktoré sa nachádza na prízemí bytového domu, súpisné č. XXXXX, postaveného na pozemku parcela č. XXXXX/XX, o výmere 5.175 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie D. O., obec: BA - m.č. D. O., okres: Bratislava III, ktoré je príslušenstvom nebytového priestoru č. XX vo vlastníctve žalobkyne, nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu, súpisné č. XXXXX, vchod: S. č. XX/a, postaveného na pozemku parcela č. XXXXX/XX, o výmere 5.175 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie D. O., obec: BA - m.č. D. O., okres: Bratislava III; II. vo zvyšnej časti návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 13.10.2021 zamietol; III. priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v plnom rozsahu. Vychádzal z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 13.10.2021, ktorým sa žalobkyňa domáhala, aby bola žalovaným a užívateľom nebytového priestoru č. XX, nachádzajúceho sa na prízemí uvedeného bytového domu a k nemu prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a príslušenstve o veľkosti XXXX/ XXXXXXX, zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie D. O., obec: BA - m.č. D. O., okres: Bratislava, uložená povinnosť zdržať sa vstupu a užívania sociálneho zariadenia, ktoré sa nachádza na prízemí predmetného bytového domu, ktoré je príslušenstvom nebytového priestoru č. XX vo vlastníctve žalobkyne, nachádzajúceho sa na prízemí uvedeného bytového domu. Žalobkyňa návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodnila tým, že je výlučnou vlastníčkou nebytového priestoru č. XX. V zmysle zmluvy o výstavbe domu zo dňa 8.2.1999 vyplývalo, že nebytový priestor č. XX. (v zmluve označený ako nebytový priestor XX.E) pozostáva z jednopodlažného priestoru na prízemí s jednou predajňou o výmere 23,57 m2 a príslušenstva (sociálne zariadenie) o výmere 3,05 m2. Sociálne zariadenie, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou nebytového priestoru č. XX, je v súčasnosti bez jej súhlasu ako výlučného vlastníka, neoprávnene užívané žalovanými ako vlastníkmi nebytového priestoru č. XX, resp. nájomcami tohto nebytového priestoru. Podľa zmluvy o výstavbe domu zo dňa 8.2.1999 vyplývalo, že nebytový priestor č. XX (v zmluve onačený ako nebytový priestor XX.B) pozostáva z jednopodlažného priestoru na prízemí s jednou predajňou o výmere 30,09 m2, pričom súčasťou tohto nebytového priestoru nie je žiadne príslušenstvo, teda sociálne zariadenie. Na základe uvedeného mala za to, že podľa zmluvy o výstavbe domu zo dňa 8.2.1999 je vlastnícke právo k sociálnemu zariadeniu a s tým spojené právo užívania veci neodmysliteľne späté s vlastníctvom nebytového priestoru č. XX, ktorého vlastníkom je výlučne iba ona. Vzhľadom na nedávno zistený únik vody z predmetného sociálneho zariadenia, ktorým došlo k nadmernej spotrebe vody v hodnote približne 2.000,- €, sa rozhodla riešiť danú situáciu tak, aby korešpondovala s aktuálnym právny stavom a zaslala žalovaným viaceré výzvy na zdržanie sa jeho ďalšieho užívania, keďže tieto priestory žalovaní, resp. nájomcovia nebytového priestoru č. XX, ktorého sú žalovaní vlastníkom, užívajú bez akéhokoľvek právneho titulu. Tvrdila, že žalovaní odmietajú upustiť od užívania sociálneho zariadenia a navrátenie veci do pôvodného stavu, ktorá by bola v súlade s aktuálnym právnym stavom. V rámci mimosúdneho rokovania jej zaslali žalovaní potvrdenie vystavené bývalým vlastníkom nebytového priestoru č. XX, ktorým preukázali svoje právo užívania sociálneho zariadenia. Má za to, že boli splnené všetky podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, keďže vlastnícke právo ako také, je priamo či nepriamo chránené naprieč celým právnym poriadkom Slovenskej republiky, počnúc Ústavou Slovenskej republiky. Je preto nevyhnutné zabezpečiť zo strany súdov voči akémukoľvek protiprávnemu zásahu do tohto ústavou chráneného práva promptnú a adekvátnu právnu ochranu. Nariadením neodkladného opatrenia by súd mohol zabezpečiť trvalú úpravu pomerov medzi stranami sporu a tak by nariadenie tohto neodkladného opatrenia konzumovalo samotné rozhodnutie vo veci samej.
2.1. Napadnuté uznesenie právne prvoinštančný súd odôvodnil ustanovením § 324 a nasl. C.s.p. a po oboznámení sa s listinnými dôkazmi (zmluva o výstavbe zo dňa 8.2.1999 vrátane pristúpenia nových účastníkov k tejto zmluve a príloh, výpis z listu vlastníctva č. XXXX, výzva zo dňa 19.8.2021, podací lístok, výzva zo dňa 6.9.2021, odpoveď žalovaných zo dňa 7.9.2021 a čestné vyhlásenie H. G.) mal za preukázané, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je v časti dôvodný. Uviedol, že žalobkyňa sa spolu s P. H. v zmysle zmluvy o výstave zo dňa 8.2.1999 v znení pristúpenia nových účastníkov k tejto zmluve, stali podielovými spoluvlastníkmi nebytového priestoru s označením II.E. Išlo o jednopodlažný priestor na prízemí s jednou predajňou s podlahovou plochou 23,57 m2 a podlahovou plochou príslušenstva o veľkosti 3,05 m2. Z predmetnej zmluvy vyplýva, že k tomuto priestoru patrilo i WC, ktoré bolo v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a P. H.. Z tejto zmluvy je taktiež zrejmé, že H. G. nadobudol nebytový priestor s označením II.B; išlo o jednopodlažný priestor s jednou predajňou s podlahovou plochou o veľkosti 30,09 m2, avšak zo zmluvy nevyplýva, že
by k nemu patrilo akékoľvek príslušenstvo, napr. sociálne zariadenie. Rovnako z uvedenej zmluvy je zrejmé, že nebytovým priestorom II.F, II.G a II.H v rámci príslušenstva patrilo každému i WC. V roku 2011 nadobudla nebytový priestor č. XX (s označením II.E) žalobkyňa a nebytový priestor č. XX (s označením II.B) nadobudli v roku 2017 žalovaní. Podľa komunikácie žalobkyne a žalovaných, sociálne zariadenie patriace k nebytovému priestoru č. XX vo vlastníctve žalobkyne užívali aj žalovaní, svoje užívacie právo odvodzovali od vyhlásenia predchádzajúceho vlastníka nebytového priestoru č. XX H. G., podľa ktorého k tomuto nebytovému priestoru od počiatku prináležalo i právo na spoluužívanie chodby a predmetného sociálneho zariadenia, na základe čoho žalovaní nesúhlasili s výmenou zámky od sociálneho zariadenia a zabránením jeho užívania. Žalovaní zároveň podotkli, že zvýšené náklady na spotrebu vody boli spôsobené len zmenou určovania a platenia nákladov zo strany správcu bytového domu, keďže predchádzajúci správca určoval náklady len odhadom, ale oni si neboli vedomí žiadneho úniku vody z tohto sociálneho zariadenia. Prvoinštančný súd poukázal na základné predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia (bod 10. odôvodnenia napadnutého uznesenia) a ďalej konštatoval, že v danom prípade sa žalobkyňa ako vlastníčka nebytového priestoru č. XX (II.E) domáhala ochrany pred neoprávneným používaním sociálneho zariadenia, podľa nej patriaceho k nebytovému priestoru č. XX (II.E) ako jeho príslušenstvo proti žalovaným ako vlastníkom nebytového priestoru č. XX (II.B) a nešpecifikovaným užívateľom tohto nebytového priestoru, ktorí predmetné sociálne zariadenie užívali a svoje užívacie právo k tomuto sociálnemu zariadeniu žalovaní odvodzovali od vyhlásenia predchádzajúceho vlastníka nebytového priestoru č. XX (II.B). Zo zmluvy o výstavbe zo dňa 8.2.1999 (v znení pristúpenia ďalších účastníkov) jednoznačne vyplývalo, že ak k niektorému nebytovému priestoru patrilo aj akékoľvek príslušenstvo spočívajúce v predsieni, sklade alebo WC, bolo jednoznačne uvedené pri špecifikácii jednotlivých nebytových priestorov, napríklad pri nebytových priestoroch II.G, II.F, alebo II.H bolo uvedené, že k nim patrí i príslušenstvo, v rámci ktorého bolo aj WC. V rámci špecifikácie nebytového priestoru s označením II.E - č. XX vo vlastníctve žalobkyne bolo uvedené, že jeho súčasťou je aj príslušenstvo o rozlohe 3,05 m2, ktorým sa rozumie WC. V rámci špecifikácie nebytového priestoru II.B - č. XX, ktorý je v súčasnosti vo vlastníctve žalovaných, nebolo špecifikované, že k nemu akékoľvek príslušenstvo vrátane WC patrí. Na základe uvedeného potom považoval tvrdenia žalobkyne, že sporné sociálne zariadenie (WC) je v jej vlastníctve, za osvedčené, taktiež aj tú skutočnosť, že predmetné sociálne zariadenie vo vlastníctve žalobkyne bolo užívané aj žalovanými ako vlastníkmi nebytového priestoru č. XX, čo vyplývalo z odpovede žalovaných zo dňa 7.9.2021 i čestného vyhlásenia H. G. ako bývalého vlastníka nebytového priestoru č. XX. Mal tak za to, že žalobkyňa osvedčila dôvodnosť svojho nároku na ochranu svojho vlastníckeho práva. Na to, aby súd poskytol tomuto nároku ochranu formou nariadenia neodkladného opatrenia však musela žalobkyňa zároveň osvedčiť aj potrebu bezodkladnej úpravy pomerov, teda potrebu poskytnutia bezodkladnej ochrany jej vlastníckemu právu. To žalobkyňa odvodzovala od toho, že žalovaní odmietali ustúpiť od užívania predmetného sociálneho zariadenia, ako aj tým, že na sociálnom zariadení malo dôjsť k úniku vody a tým pádom k nadmernej spotrebe vody v hodnote cca 2.000,- €. S únikom vody ako argumentom pre potrebu bezodkladnej ochrany vlastníckeho práva žalobkyne sa nemohol stotožniť, pretože danú skutočnosť žalobkyňa neosvedčila žiadnym dôkazným prostriedkom, keď nadmerná spotreba vody v hodnote 2.000,- € mohla byť pravdepodobne spôsobená aj z dôvodu, ktorý uviedli žalovaní, teda zmenou v spôsobe určovania a platenia nákladov zo strany správcu. Na druhej strane však za osvedčenú považoval tú skutočnosť, že žalovaní prejavili vôľu naďalej užívať predmetné sociálne zariadenia, čo vyplývalo z ich nesúhlasu s výmenou zámkov a vyjadrením, že si voči žalobkyni uplatnia náhradu škody, hoci mal za osvedčené, že žalovaní nedisponujú žiadnym právnym titulom oprávňujúcim ich k užívaniu predmetného sociálneho zariadenia. Z dôvodu nesúhlasu žalovaných s výmenou zámkov a ich vôľou aj naďalej užívať sociálne zariadenie patriace žalobkyni, bola daná taktiež potreba bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sporu, z dôvodu ktorého návrhu žalobkyne v časti, v ktorej požadovala zdržanie sa užívania predmetného sociálneho zariadenia žalovanými, vyhovel. V časti, v ktorej žalobkyňa požadovala, aby sa užívania predmetného nebytového priestoru zdržali aj užívatelia nebytového priestoru č. XX, návrh na nariadenie neodkladného opatrenia ako nedôvodný zamietol, pretože nebolo vyšpecifikované, ktorých konkrétnych osôb ako užívateľov, by sa takáto povinnosť týkala. Pri určení určitej povinnosti vo výroku súdneho rozhodnutia, musí byť zrejmé, komu sa takáto povinnosť ukladá, inak je určenie takejto povinnosti materiálne nevykonateľné a tak by nebolo jasné od koho možno splnenie takejto povinnosti vymáhať. Záverom uviedol, že vzhľadom na to, že požadovanú ochranu ohrozenému právu žalobkyne je možné poskytnúť i formou nariadenia neodkladného opatrenia, pričom práve takáto forma ochrany sa javila ako najefektívnejšia, nariadením takéhoto neodkladného opatrenia dochádza k skonzumovaniu prípadného
konania vo veci samej s totožným obsahom, preto podľa § 336 ods. 1 C.s.p. neuložil žalobkyni povinnosť podať žalobu na ochranu svojho ohrozeného vlastníckeho práva. 2.2. Výrok o náhrade trov konania právne odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v plnom rozsahu, nakoľko vo vzťahu k žalovaným bolo návrhu žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovené v celom rozsahu.
3. Proti tomuto uzneseniu vo výroku I., ktorým bolo návrhu žalobkyne o nariadenie neodkladného opatrenia vyhovené a výroku III. o náhrade trov konania, podali včas odvolanie pôvodne žalovaní v I., II. rade, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil splnenie náležitostí a podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 325 a nasl. C.s.p., nesprávne posúdil predložené a ďalšie jemu dostupné dôkazy, pričom niektoré celkom prehliadol, v konaní nepostupoval procesne správne a vydal nesprávne rozhodnutie. Vytkli prvoinštančnému súdu, že pri doručovaní napadnutého rozhodnutia pochybil, keď im spolu s napadnutým uznesením nedoručil návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia a jeho prílohy, čím zasiahol do ich procesných práv a tak mali obmedzenú možnosť riadne pripraviť svoju procesnú obranu, čím zaťažil rozhodnutie a konanie procesnou vadou. Popreli skutkové tvrdenia žalobkyne uvedené v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, okrem tých, ktoré ďalej v odvolaní uznali. Majú za to, že žalobkyňa neosvedčila, že je výlučným vlastníkom sociálneho zariadenia, keď zo zmluvy o výstavbe predmetného bytového domu v znení pristúpenia nových účastníkov jednoznačne vyplýva, že sociálne zariadenie, ako príslušenstvo nebytového priestoru II.E (podľa zápisu na liste vlastníctva nebytový priestor č. XX), bolo v podielovom spoluvlastníctve P. H. a žalobkyne, každý s podielom 1/4, t.j. spolu ich celkový spoluvlastnícky podiel k sociálnemu zariadeniu bol v 1/2. Z uvedeného je zrejmé, že nikdy neboli výlučnými vlastníkmi sociálneho zariadenia a nie je ním dnes ani žalobkyňa, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie celkom prehliadol. Nebytový priestor II.E pozostáva z jednej predajne (bez „základného“ príslušenstva), ale príslušenstvo má iný, osobitný režim spoluvlastníctva, vyjadrený i iným spôsobom uvedenia v zmluve. Predmetné sociálne zariadenie nie je stavebne súčasťou predajne žalobkyne (ani predajne žalovaných), ale má samostatný vchod zvonku s vlastnou chodbičkou a nič technicky nebráni tomu, aby bolo hoci i samostatným predmetom vlastníctva užívaným viacerými subjektmi ako spoluvlastníkmi. Skutočnosť, že sociálne zariadenie nie je v plnej miere príslušenstvom nebytového priestoru č. XX, osvedčujú spoluvlastnícke podiely na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve bytového domu (popísané v bodoch 8. a 9. odvolania) a záväzným spôsobom uvedené na liste vlastníctva č. XXXX. V tejto súvislosti poukázali na ustanovenie § 5 ods. 1 písm. b/ zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v platnom znení a konštatovali, že ak by nebytový priestor žalobkyne č. XX pozostával z predajne o výmere 23,57 m2 a celého sociálneho zariadenia o výmere 3,05 m2, spoluvlastnícky podiel by nemohol byť XXXX/XXXXXXX, ale musel by byť väčší - XXXX/XXXXXXX (nezohľadnili prípadnú zmenu menovateľa zlomku). Príloha k zmluve o výstavbe (tabuľka nebytových priestorov) i samotná zmluva nepočítala pri výpočte spoluvlastníckeho podielu patriaceho k nebytovému priestoru II.E so sociálnym zariadením vôbec, udáva ho vo výške XXXX/XXXXXXX, čo zodpovedá presne výmere predajne (tým vlastne deklaruje, že k nej nepatrilo žiadne príslušenstvo). Pri zápise do katastra bola tabuľka zmenená a hodnota čitateľa v podiele priestoru II.E zvýšená o 150 (t.j. 1,5 m2) na XXXX/XXXXXXX, čo v podstate zodpovedá 1/2 na sociálnom zariadení a jeho výmere. Nie je im známe, či túto tabuľku žalobkyňa k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia priložila; z opatrnosti ju priložili k odvolaniu. Ďalej uviedli, že identická logika a výpočty sa vzťahujú aj na spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach, spoločných zariadeniach a príslušenstve bytového domu patriaci nebytovému priestoru č. XX (v zmluve o výstavbe označený ako II.B, jeho pôvodným vlastníkom bol pán H. G., od ktorého ho kúpili). Predajňa má výmeru 30,09 m2 a tomu mal zodpovedať spoluvlastnícky podiel XXXX/XXXXXXX. V súlade s ich tvrdeniami a potvrdením vystaveným pánom H. G., k nebytovému priestoru patrí tiež podiel 1/2 na predmetnom sociálnom zariadení, čo sa pri zápise do katastra opäť premietlo do zvýšenia hodnoty čitateľa podielu o 150 (t.j. 1,5 m2) na XXXX/XXXXXXX, to v podstate zodpovedá 1/2 na sociálnom zariadení. K nebytovému priestoru č. XX potom podľa dostupných dokladov a údajov v liste vlastníctva patrí aj 1/2 sociálneho zariadenia. Tieto skutočnosti a nezrovnalosti o tvrdenom výlučnom vlastníctve žalobkyne prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí prehliadol, žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal, hoci na základe návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a jeho príloh boli zrejmé a spochybňovali osvedčenie tvrdení žalobkyne. Ich vlastnícke a užívacie právo, resp. pôvodného vlastníka H. G. vo vzťahu k sociálnemu zariadeniu preukazuje i Dohoda o financovaní výstavby Bytového domu ICT Vajnorská ulica - dodatok zo dňa 4.12.2000, podpísaný medzi H. G. a spoločnosťou ICT Istroconti, a.s., podľa ktorej p. G. ako stavebník priestoru č. II.B (podľa listu vlastníctva nebytový priestor č. XX) získal právo výhradného užívania chodby a WC, spolu s vlastníkom nebytového
priestoru č. II.E (podľa listu vlastníctva nebytový priestor č. XX). Na základe tejto dohody zrejme následne došlo k zápisu nebytových priestorov vrátane spoluvlastníckych podielov do katastra nehnuteľností. Oni neboli stranou zmluvy o výstavbe a dohôd o financovaní, ale nebytový priestor nadobudli neskôr, pričom im nie je známe, prečo pôvodný stavebník bytového domu spoločnosť ICT Istroconti, a.s. zvolil vyššie popísaný režim (spolu)vlastníctva sociálneho zariadenia, ktorý nezodpovedá podľa ich názoru celkom ustanoveniam zákona č. 182/1993 Z.z. Z dostupných dôkazov vyplýva, že to jednoznačne urobil a účastníci, vrátane žalobkyne, s tým súhlasili a boli s tým oboznámení, takémuto režimu vlastníctva zodpovedá i zápis v liste vlastníctva. Žiadny iný logicky prijateľný výklad výšky spoluvlastníckych podielov v nadväznosti na podpísané znenie zmluvy nie je podľa ich názoru možný. Sú presvedčení, že v situácii, keď zo samotného návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a jeho príloh vyplývajú zrejmé pochybnosti o výlučnom vlastníckom práve žalobcu a o tom, že sociálne zariadenie je príslušenstvom jej nebytového priestoru ako jej výlučné vlastníctvo, keď existujú rozpory medzi tvrdeniami žalobkyne uvedenými v jej návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré existenciu jej nároku majú osvedčovať a že výlučné vlastnícke právo žalobkyne od počiatku spochybňujú a poukazujú na svoje práva, ktoré aj osvedčili, nemožno takémuto nároku žalobkyne priznať výnimočný spôsob predbežnej ochrany prostredníctvom neodkladného opatrenia, navyše konzumujúceho rozhodnutie vo veci samej, ktoré vždy predstavuje mimoriadny zásah do právneho postavenia žalovaného. Prvoinštančný súd pochybil, ak návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovel a zakázal im vstup a užívanie sociálneho zariadenia, ku ktorému majú rovnaké práva ako žalobkyňa. Ďalej namietli nedostatok neodkladnej potreby na nariadenie neodkladného opatrenia a nedostatok proporcionality, nakoľko majú za to, že vydanie neodkladného opatrenia výrazne narušilo princíp proporcionality ich práv a žalobkyne, pričom neexistuje potreba naliehavo a nevyhnutne upraviť pomery sporových strán spôsobom, ak bolo zasiahnuté do dlhoročnej praxe spoločného užívania sociálneho zariadenia v prospech jednej zo strán bez vykonania dokazovania a v rozpore s podkladmi. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, že by súd prvej inštancie nejakým spôsobom pri rozhodovaní zohľadnil ich práva (vlastnícke právo, ktoré si zasluhuje rovnakú ochranu ako vlastnícke právo žalobkyne) a nimi tvrdené a osvedčované skutočnosti, ktoré sama žalobkyňa predložila (napr. čestné vyhlásenie H. G.). Ak by ich aj prvoinštančný súd považoval za sporné, nemal ich celkom ignorovať a bez vykonania dokazovania považovať za osvedčené tvrdenia žalobkyne. Podľa nich bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté len do regulácie faktických pomerov strán (o režime používania sociálneho zariadenia), čo je ale z povahy veci pri neodkladnom opatrení neprípustné. Pomery, ktoré majú byť neodkladným opatrením upravené, musia mať vždy povahu právnych vzťahov. Ak súd prvej inštancie zamýšľal rozhodovať o otázke komu patrí vlastnícke právo k predmetnému sociálnemu zariadeniu, nemohol to vykonať v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia, t.j. bez dokazovania a len na základe návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. V neprospech potreby bezodkladnej úpravy pomerov strán prostredníctvom vydania neodkladného opatrenia hovorí jednoznačne i skutočnosť, že spoločné užívanie sociálneho zariadenia vlastníkmi nebytových priestorov č. XX a č. XX bolo dlhodobou praxou. Súdna prax pritom vyslovuje, že nejde o potrebu bezodkladnej a naliehavej úpravy, ak stav trvá viac ako niekoľko málo mesiacov (obvykle tri mesiace). V posudzovanom prípade trvalo spoločné užívanie sociálneho zariadenia mnoho rokov, iba vo vzťahu k nim viac ako päť rokov. Túto dlhodobú prax, ktorá v skutočnosti trvala už od začiatku užívania bytového domu (t.j. cca 20 rokov) potvrdzuje čestné vyhlásenie H. G., ktoré žalobkyňa asi nepoprela. Bytový dom a nebytové priestory v ňom by nemohli byť ani skolaudované a nebytový priestor č. XX by sa nedal reálne užívať na podnikateľskú činnosť, ak by nemal k dispozícii sociálne zariadenie. Ďalej uviedli, že žalobkyňa odôvodňovala potrebu neodkladnej úpravy pomerov nadmernou spotrebou vody v sociálnom zariadení (v hodnote cca 2.000,- €) na základe vyúčtovania správcu bytového domu a „dlhodobým neriešením situácie“ z ich strany a ich nájomcu. Aj podľa tvrdení samotnej žalobkyne, sociálne zariadenie dlhodobo, niekoľko rokov užívali s jej vedomím. V takom prípade je ale jednoznačne zrejmé, že pomery a režim užívania sociálneho zariadenia sú platné dlhodobo a s vedomím oboch strán, z ničoho nevyplýva (žalobkyňa ani netvrdí), že by oni v užívaní sociálneho zariadenia žalobkyni akokoľvek chceli brániť a tieto pomery meniť, takže ich súdnym rozhodnutím neodkladne nie je nijako potrebné a ani vhodné upravovať. Ak súd prvej inštancie ako dôvod vydania neodkladného opatrenia uviedol len to, že oni listom deklarovali záujem aj naďalej sociálne zariadenie rovnakým spôsobom užívať, vyložil si potrebu neodkladnej úpravy pomerov, ktorá je jedným zo základných predpokladov na nariadenie neodkladného opatrenia, nesprávne. Záverom namietli nedostatok poučenia podľa § 337 ods. 1 C.s.p., keď mal prvoinštančný súd postupovať podľa tohto ustanovenia zákona a v záujme zachovania rovnosti procesných strán a adekvátnej ochrany ich práv a oprávnených záujmov im poskytnúť kvalifikované poučenie osobitným výrokom
uznesenia, aby sa mohli efektívne domáhať procesnej ochrany. Bez ohľadu na splnenie alebo nesplnenie tejto poučovacej povinnosti o podaní žaloby sú presvedčení, že sporné pomery medzi stranami týkajúce sa vlastníckych a užívacích práv k sociálnemu zariadeniu nie je možné riešiť v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia. Odvolaciemu súdu preto navrhli napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnuť; žiadali trovy konania.
4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných v I., II. rade uviedla, že v odvolaní sú uvedené protichodné tvrdenia, keď na jednej strane odvolatelia spochybňujú jej vlastníctvo a majetkové práva, uvádzajú ich ako rovnocenné s ich a na strane druhej tvrdia, že od začiatku mal predošlý majiteľ p. G. od nej povolené užívanie WC. Vlastníctvo WC má výslovne uvedené v zmluve o výstavbe, ktorou nebytový priestor a WC nadobudla. P. G. v zmluve o výstavbe o kúpe nebytového priestoru nemal pri definovaní jeho nebytového priestoru uvedené žiadne príslušenstvo, a to v celku a ani v žiadnom podiele. Výška podielu neurčuje vlastnícke práva k príslušenstvu. Vlastnícke právo k príslušenstvu môže vymedziť len zmluva a zmluva o výstavbe v tomto smere je úplne jednoznačná, keďže ona spolu so synom majú ako príslušenstvo nebytového priestoru WC uvedené; žalovaní, resp. ich právny predchodca podľa zmluvy o výstavbe nenadobudol žiadne príslušenstvo k svojmu nebytovému priestoru. V tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 121 ods. 1 Občianskeho zákonníka a rozsudky Najvyššieho súdu ČSR sp.zn. 4 Cz 25/85 (R 7/1987) a Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 31 Cdo 2772/2000. Ak by aj vychádzala z toho, že v jej prípade nedošlo k chybe v písaní, keď podiel na príslušenstve bol uvedený vo výške 1 pre ňu a 1 pre syna (namiesto 1 pre každého) a skutočne mali nadobudnúť spoločne len 1 k celku WC, druhý spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 na WC nebol v zmluve pri žiadnom inom stavebníkovi/vlastníkovi uvedený. To znamená, že ak k 1/2 WC nebolo založené vlastnícke právo, nemohlo dôjsť ani k následnému prevodu tejto 1/2 na inú osobu. Dodala, že WC nebolo zahrnuté ani medzi spoločné časti domu, na užívanie ktorých má právo každý vlastník nebytového priestoru v budove, podľa zmluvy o výstavbe išlo o príslušenstvo k jej nebytovému priestoru. Pokiaľ by aj teoreticky mal p. G. polovicu WC kúpiť, nie je to možné bez vedomosti a súhlasu vlastníka druhej polovice WC na takúto kúpu, nehovoriac už o tom, že prvý vlastník jednej polovice WC by mal predkupné právo. Má potom za to, že súd prvej inštancie rozhodol správne, ak pri nariadení neodkladného opatrenia vychádzal z toho, že svoje vlastnícke právo preukázala. Veľkosť spoluvlastníckeho podielu, ako to uvádzajú v bodoch 8., 9. a 16. svojho odvolania žalovaní, nezakladá ich vlastníctvo, resp. ich právneho predchodcu k príslušenstvu nebytového priestoru. Preto prvostupňový (správne prvoinštančný, poznámka odvolacieho súdu) súd správne vychádzal zo zmluvy o výstavbe, kde je uvedené príslušenstvo jasne priradené k jej nebytovému priestoru a nezaoberal sa polemikou o veľkosti spoluvlastníckych podieloch. Ďalej uviedla, že ani „Dohoda o financovaní“ nemohla založiť vlastníctvo alebo právo užívania WC v prospech právneho predchodcu žalovaných, pričom jej nie je jasné o akú zmluvu má ísť, pretože táto dohoda je, ako to z nej vyplýva, zmluva medzi zakladajúcim stavebníkom a jedným zo stavebníkov zmluvy o výstavbe (p. G.). Ak však malo dôjsť touto zmluvou o financovaní k nejakej zmene zmluvy o výstavbe, bolo potrebné, aby išlo o dodatok k zmluve o výstavbe a aby tento dodatok podpísali všetky zmluvné strany. Dohodu o financovaní pripravovala firma Istroconti dňa 23.12. 1999, t.j. v deň, keď došlo k podpisu pristúpenia nových účastníkov k zmluve o výstavbe; dodatok k tejto dohode o financovaní, predložený protistranou, je datovaný na deň 4.12.2000, rok po podpise pristúpenia nových účastníkov k zmluve o výstavbe. Z textu dohody o financovaní, resp. daného dodatku vyplýva, že sa na základe vzájomnej dohody medzi firmou Istroconti a p. Kollárom zmenil čl. I. tak, že p. Kollár má výhradné právo užívania chodby a WC spolu s ňou. Nie je jej jasné prečo by pýtal p. G. takéto potvrdenie o užívaní WC, ak by bol spolumajiteľ. Nestotožnila sa s tvrdením odvolateľov, že p. G. povolila a súhlasila s užívaním WC, pretože ho nikdy nevidela, nepozná ho. Rovnako nesúhlasí s tým, že vedela o dodatku k dohode o financovaní, nakoľko jej od firmy Istroconti nebol tento dodatok nikdy doručený, ani p. G.. S uvedenou firmou mala problémy i súdny spor ohľadne správcovských poplatkov v neoprávnenej výške; na rozdiel od p. G., ktorý mal vzťahy s firmou Istroconti nadštandardné. Konštatovala ďalej, že z priloženej tabuľky nebytových priestorov vyplýva veľkosť podielu k nebytovému priestoru žalovaných XXXX/XXXXXXX a k jej nebytovému priestoru XXXX/XXXXXXX; je tu rozdiel v menovateli uvedeného podielu oproti údajom zo zmluvy o výstavbe (resp. pristúpenia nových účastníkov), ale podľa tabuľky mal byť právny predchodca žalovaných vedený ako vlastník nebytového priestoru II.B spolu so spoluvlastníckym podielom o veľkosti XXXX/XXXXXXX a ona so synom ako vlastníci nebytového priestoru II.E so spoluvlastníckym podielom o veľkosti XXXX/ XXXXXXX. Nevie ako je možné, že v čase predaja nebytového priestoru II.B na žalovaných bol už spoluvlastnícky podiel na liste vlastníctva vedený vo výške XXXX/XXXXXXX a jej podiel je aktuálne vedený vo výške XXXX/XXXXXXX. Poukázala na to, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené nielen
užívacie právo, ale aj starostlivosť a údržba a patria sem i náklady spojené s užívaním nehnuteľnosti, a to spotreba elektrickej energie, kúrenie, údržba, opravy, daň z nehnuteľnosti, atď., ktoré položky platila od začiatku kúpy nebytového priestoru a príslušenstva iba ona. Elektromer a spotreba elektrickej energie z WC je na jej meno, rovnako tak rozvody kúrenia, radiátor na WC sú súčasťou rozvodov tepla jej predajne a senzory kúrenia evidované u správcu, taktiež i merač spotreby vody. Nového majiteľa od roku 2017 tieto skutočnosti netrápili. Obrovská spotreba vody nevznikla „priemerovaním“, ale poruchou splachovača, ktorá podľa jej nájomníka trvala cca trištvrte roka z dôvodu, že jej to neoznámil včas. Protistrana sporu dlhodobo trvajúcu poruchu taktiež neriešila, či v domnelej pozícií „spolumajiteľa“ alebo v pozícií užívateľa. Ak by jej správca neposlal účet na spotrebu vody v sume cca 1.700,- € za pomerne krátke obdobie, o poruche by nevedela. Dala do pozornosti nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 391/2006 Z.z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách na pracovisko, ktoré hovorí v prílohe I. v bode 18.3 aj o povinnom počte toaliet určených v nadväznosti na počet zamestnancov. Nájomník, ktorý má v prenájme jej nebytový priestor v súčasnosti zamestnáva tri, štyri osoby a tieto používajú jej WC, avšak nemá vedomosť koľko osôb pracuje a zdržuje sa na prevádzke žalovaných. Záverom uviedla, že neplatná dohoda medzi Istroconti a p. G. ju k ničomu nezaväzuje, bola napísaná v období, keď bola už rok majiteľom nebytového priestoru a nezaoberala sa zisťovaním počtu osôb, ktoré by mali predmet sporu - WC užívať z hľadiska všeobecných právnych predpisov. Tým, že súd prvej inštancie vyhovel jej návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, nijakým spôsobom nenarušil princíp proporcionality, pretože žalovaní majú možnosť WC si dobudovať, technicky je to možné vďaka prípojkám nachádzajúcim sa v predajni. Ako zo samotnej zmluvy o výstavbe vyplýva, nebytový priestor žalovaných nebol jediným, ktorý sa prevádzal bez príslušenstva, ale je jediný, ktorý vlastné WC vybudované nemá. Odvolaciemu súdu navrhla napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne; priložila dôkazy vymenované v závere svojho vyjadrenia k odvolaniu a žiadala, aby súd vykonal dokazovanie s uvedením konkrétnych dôkazov.
5. Žalovaní v I., II. rade k vyjadreniu žalobkyne k ich odvolaniu uviedli, že tvrdenia a návrhy žalobkyne uvedené v jej vyjadrení nie sú vo veľkej časti pre toto konanie o nariadenie neodkladného opatrenia relevantné. Predmetom sporu je v podstate existencia práva užívania sociálneho zariadenia na prízemí bytového domu súpisné č. XXXXX v Bratislave, S. č. XX a či tento priestor patrí k nebytovému priestoru č. XX žalobkyne alebo (aj) k ich nebytovému priestoru č. XX a neodkladná úprava vzťahov k tomuto sociálnemu zariadeniu vyplývajúcich z údajného výlučného práva žalobkyne ho užívať. Nesúhlasili s tvrdením žalobkyne uvedeným v jej vyjadrení, že určenie spoluvlastníckeho podielu k WC v 1 je len chybou v písaní, pretože ak by sociálne zariadenie malo byť pôvodne v spoluvlastníctve P. H. a žalobkyne s podielom každého 1/2, nebolo by ako samostatný predmet s iným vlastníckym režimom uvedené v zmluve o výstavbe. Skutočnosť, že z jej znenia nevyplýva, kto bude druhým spoluvlastníkom sociálneho zariadenia (tiež s podielom 1/2) svedčí o tom, že developer bytového domu a pôvodný zakladajúci stavebník ICT Istroconti, a.s. nemal túto skutočnosť v čase podpisu uvedeného dokumentu ešte rozhodnutú a vyriešenú, vlastníctvo si ponechával až na neskôr, na základe už v konaní predloženej dohody o financovaní výstavby zo dňa 4.12.2000. Právo odplatne previedol na H. G., predchádzajúceho vlastníka nebytového priestoru č. 26. Nevedia sa vyjadriť k tomu, čo viedlo developera k takémuto postupu a nechcú hodnotiť či mohol alebo mal postupovať formálne inak, ale takýto beh vecí sa javí byť logický a pravdepodobný pre účely osvedčenia skutočnosti v tomto konaní podložený listinami. Či o tejto skutočnosti informoval žalobkyňu nie je relevantné a ani to nebolo potrebné, ak podiel 1/2 na sociálnom zariadení patril developerovi. Žalobkyňa v každom prípade nikdy nebola a ani nemala dôvod myslieť si, že je výlučným vlastníkom predmetného sociálneho zariadenia a táto skutočnosť bola zrejmá už z príloh návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Podporne to potvrdzuje i žalobkyňou predložené vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru za rok 2020, podľa ktorého je jej úžitková plocha nebytového priestoru 25,07 m2, keďže jej predajňa má výmeru 23,57 m2 (čo nie je sporné) a ďalšie príslušenstvo mimo predajne (sociálne zariadenie) má výmeru len 1,50 m2, t.j. 1/2 skutočnej výmery sociálneho zariadenia cca 3 m2 (ktorá tiež nie je sporná). Právo k „druhej polovici“ sociálneho zariadenia, t.j. ďalší spoluvlastnícky podiel vo výške 1/2 na tomto sociálnom zariadení získal od developera H. G. a od neho oni, o čom opäť podporne svedčí aj ich vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru za rok 2020, podľa ktorého je úžitková plocha ich nebytového priestoru č. 26 vo výmere 31,59 m2, pričom ak predajňa má výmeru 30,09 m2 (čo nie je sporné), ďalšie príslušenstvo mimo predajne (sociálne zariadenie) má výmeru opäť 1,50 m2, t.j. 1/2 skutočnej výmery sociálneho zariadenia. Predložené vyúčtovania nákladov tiež potvrdzujú, že náklady na studenú vodu za svoje nebytové priestory znášali za uvedený rok v rovnakej výške žalobkyňa a oni. K tvrdeniu žalobkyne v jej vyjadrení, že jej nebytový
priestor užívajú (prostredníctvom nájomcu) tri, štyri osoby a že by bola obmedzovaná vo svojich právach, ak by sociálne zariadenie užíval aj niekto iný s poukazom na nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 391/2006 Z.z. konštatovali, že podľa žalobkyňou predloženého vyúčtovania nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru za rok 2020, jej priestor v skutočnosti užíva v priemere vždy len jedna osoba mesačne (t.j. 12 osôb za rok) a z takéhoto počtu sa počítajú náklady spojené so správou a užívaním bytového domu, ktoré žalobkyňa platí. Žalobkyňa účinne nepoprela ich tvrdenie podstatné pre účely konania o nariadenie neodkladného opatrenia, že spoločné užívanie sociálneho zariadenia vlastníkmi nebytových priestorov č. XX a č. XX bolo dlhodobou praxou a v dôsledku toho neexistuje potreba neodkladnej úpravy pomerov strán súdom a opakovane uvádza, že nikdy neudelila súhlas s užívaním sociálneho zariadenia H. G. (a ani ho údajne nepozná), čo je ale úplne iná skutočnosť, ktorú netvrdili a tým nepoprela existenciu dlhodobého stavu spoločného užívania. Naopak žalobkyňa v konaní a v korešpondencii mu predchádzajúcej poukazovala na dlhodobé neriešenie situácie s nákladmi za užívanie sociálneho zariadenia nimi a tak sama potvrdila, že režim spoločného užívania trval dlho pred podaním návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (v skutočnosti od začatia užívania bytového domu a priestorov, teda viac ako 20 rokov). Prinajmenšom v čase vyhotovenia vyúčtovania nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru za rok 2020 (t.j. máj 2021) už žalobkyňa určite vedela o ich užívaní sociálneho zariadenia (resp. ich nájomcom), pretože sama žiadala správcu o rozúčtovanie nákladov na spotrebu vody za rok 2020, čo správca vo vyúčtovaní skutočne vykonal a náklady boli takto zaplatené. Záverom uviedli, že návrhy žalobkyne na doplnenie a vykonanie dokazovania a aby predložili vo vyjadrení vymenované doklady, nie sú v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia realizovateľné, nakoľko dokazovanie sa nevykonáva. Zotrvali na odvolacom návrhu.
6. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
7. Žalobkyňa písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 6.6.2022 navrhla vstup spoločnosti GARNETTE s. r. o., IČO: 50 484 800, Most pri Bratislave, Bratislavská č. 75 do konania namiesto doterajších žalovaných v I., II. rade z dôvodu, že nahliadnutím do katastra nehnuteľností zistila, že žalovaní ku dňu 1.4.2022 previedli vlastnícke právo k nebytovému priestoru č. XX nachádzajúceho sa v predmetnom bytovom dome na uvedenú spoločnosť, ktorá sa stala vlastníkom tohto nebytového priestoru v podiele 1/1.
8. Postupom podľa ustanovenia § 80 ods. 1 C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len C.s. p.), podľa ktorého ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv a povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli, súd rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom, nadväzne tiež na ustanovenie § 378 ods. l C.s.p., odvolací súd rozhodol tak, že v konaní pokračuje s právnym nástupcom žalovaných v I., II. rade označeného vo výroku I. tohto uznesenia.
9. Odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia pojednávania, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 324, § 325 ods. l, ods. 2 písm. d/, § 329 ods. l, ods. 2, § 378 ods. l, § 379, § 380 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie pôvodne žalovaných v I., II. rade je dôvodné.
10. Pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 C.s.p.). Neodkladné opatrenie môže súd nariadiť iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Neodkladné opatrenie plní funkciu prostriedku regulujúceho právne vzťahy na obdobie po jeho vydaní a má preto výrazný preventívny zmysel i účinok, ktorý v naliehavých prípadoch môže zamedziť i vzniku škody alebo inej ujmy a ak k nej došlo, neodkladným opatrením je možné zabrániť jej rozširovaniu.
11. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia má obsahovať náležitosti uvedené v ustanovení § 326 C.s.p. (opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana), spolu s pripojením listín, na ktoré sa odvoláva.
12. Cieľom neodkladného opatrenia je rýchlo a pružne vyriešiť situáciu, keď je potrebný okamžitý zásah súdu, pričom záujem na účinnej a rýchlej dočasnej ochrane práv je vyjadrený aj v menej striktných
požiadavkách na formu neodkladného opatrenia. Potreba bezodkladnej úpravy pomerov (právnych vzťahov) strán sporu tak zahŕňa prvok naliehavosti a nevyhnutnosti. Účelom neodkladného opatrenia je okamžite dočasne vytvoriť stav, kedy k porušovaniu alebo ohrozeniu práv strany, ktorá súdnu ochranu požaduje, nebude dochádzať.
13. Odvolací súd sa nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalobkyňa osvedčila danosť svojho nároku na nariadenie neodkladného opatrenia v časti, v ktorej žiadala, aby bola pôvodne žalovaným v I., II. rade ako vlastníkom nebytového priestoru č. 26 nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu, súpisné č. XXXXX, vchod: S., postaveného na pozemku parcela č. XXXXX/XX, o výmere 5.175 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie a k nemu prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a príslušenstve o veľkosti XXXX/XXXXXXX zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie D. O., obec: BA - m.č. D. O., okres: Bratislava, uložená povinnosť zdržať sa vstupu a užívania sociálneho zariadenia, ktoré sa nachádza na prízemí tohto bytového domu, ktoré je príslušenstvom nebytového priestoru č. XX v jej vlastníctve, nachádzajúceho sa na prízemí uvedeného bytového domu, pretože neosvedčila, že je výlučným vlastníkom predmetného sociálneho zariadenia, ako správne uviedli i obaja žalovaní vo svojom odvolaní. Prvoinštančný súd nesprávne považoval za osvedčené tvrdenie žalobkyne, že sporné sociálne zariadenie (WC) je v jej vlastníctve, nakoľko zo zmluvy o výstavbe zo dňa 8.2.1999 a pristúpenia nových účastníkov k tejto zmluve zo dňa 23.12.1999 jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa spoločne s P. H. boli podielovými spoluvlastníkmi nebytového priestoru s označením II.E, každý v podiele 1 a WC, každý v podiele 1 (č.l. 15 spisu), z dôvodu ktorého, tak ako aj konštatovali obaja pôvodne žalovaní v odvolaní proti napadnutému uzneseniu, nikdy nebola výlučným vlastníkom tohto sociálneho zariadenia. Uvedené potvrdzuje i potvrdenie H. G. zo dňa 7.9.2021, ktoré predložila sama žalobkyňa k svojmu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, z ktorého vyplýva, že ako pôvodný vlastník a stavebník nebytového priestoru č. XX v predmetnom bytovom dome, ktorý predal pôvodne žalovaným v I., II. rade, čestne vyhlásil a potvrdil, že k tomuto nebytovému priestoru prináleží od počiatku na základe zmluvy o výstavbe bytového domu i právo na spoluužívanie chodby a WC na prízemí bytového domu (č.l. 28 spisu). Rovnako tak dohoda o financovaní výstavby bytového domu zo dňa 4.12.2000 uzavretá medzi ICT ISTROCONTI, a.s. ako zakladajúcim stavebníkom a H. G., ktorý sa stal stavebníkom nebytového priestoru s príslušenstvom nachádzajúceho sa v bloku A, na prízemí, č. priestoru II.B presne opísanom v čl. VI bod 5 financovania obchodného priestoru v bytovom dome, ktorej predmetom bolo určenie spôsobu financovania obchodného priestoru v predmetnom bytovom dome (podľa realizačného projektu č. XXX) a výhradného užívania chodby a WC (podľa realizačného projektu č. XXX) spolu s vlastníkom nebytového priestoru nachádzajúcom sa v bloku A, na prízemí, č. priestoru II.E presne opísanom v čl. VI v bode časti Nebytové priestory 2d zmluvy o výstavbe bytového domu (č.l. 69 spisu). Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že žalobkyňa nemá vedomosť o tejto dohode. Odvolací súd potom súhlasí s tvrdeniami právnych predchodcov žalovaného v ich odvolaní, že aj oni sú vlastníci predmetného sociálneho zariadenia a sporné právo k tomuto sociálnemu zariadeniu musí riešiť súd vo veci samej a nie neodkladným opatrením, ktoré v tomto prípade nesubsumuje vec samú.
14. Navrhované neodkladné opatrenie má svoje ústavné i zákonné limity, keď z ústavného hľadiska je nutné vychádzať z toho, že zdržať sa užívania predmetného sociálneho zariadenia je zásahom do ústavou garantovaného vlastníckeho práva žalovaného a ústava pripúšťa nútené obmedzenie vlastníckeho práva iba v nevyhnutnej miere (čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky), čo musí súd rešpektovať aj pri rozhodovaní o nariadení neodkladného opatrenia a musí dbať na to, že neodkladné opatrenie je opatrenie výnimočnej povahy. Odvolací súd poznamenáva, že v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia spočíva povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno výlučne na navrhovateľovi neodkladného opatrenia s tým, že smeruje k osvedčeniu tých procesných a hmotnoprávnych skutočností, ktorých pravdepodobnosť môže vyústiť do záveru o legálnosti (potrebe, naliehavosti, primeranosti) nariadenia neodkladného opatrenia. K návrhu je potrebné pripojiť listiny, na ktoré sa navrhovateľ odvoláva. Pojem „osvedčenie dôvodnosti“ indikuje rozhodovanie súdu bez procesu dokazovania spravidla len na základe listín predložených navrhovateľom neodkladného opatrenia.
15. Žalobkyňa svoj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia odôvodňovala tým, že sociálne zariadenie, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou nebytového priestoru č. XX, je v súčasnosti bez jej súhlasu ako výlučného vlastníka, neoprávnené užívané žalovanými ako vlastníkmi nebytového priestoru č. XX, pričom nedávno zistila únik vody z tohto sociálneho zariadenia, ktorým došlo k nadmernej spotrebe vody
v hodnote približne 2.000,- € s tým, že žalovaní odmietajú upustiť od užívania sociálneho zariadenia (napriek výzvam, ktoré im zaslala) a navrátenie veci do pôvodného stavu, ktorá by bola v súlade s aktuálnym právnym stavom. Uvedené však neodôvodňuje nariadenie neodkladného opatrenia v požadovanom znení, pretože tak ako je uvedené vyššie, vlastníkom, resp. spoluvlastníkom predmetného sociálneho zariadenia je okrem žalobkyne i žalovaný, resp. v čase rozhodovania súdu prvej inštancie napadnutým uznesením im boli pôvodne žalovaní v I., II. rade, ktorý ako vlastník v medziach zákona, je oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd dodáva, že prvoinštančný súd len správne dospel k záveru, že žalobkyňa neosvedčila žiadnym dôkazným prostriedkom nadmernú spotrebu vody, keďže mohla byť pravdepodobne spôsobená aj z dôvodu, ktorý uviedli žalovaní, a to zmenou v spôsobe určovania a platenia nákladov zo strany správcu. Ak sa teda žalobkyňa domnieva, že je výlučnou vlastníčkou tohto sociálneho zariadenia, má iné právne prostriedky ako sa domáhať vlastníctva k tomuto sociálnemu zariadeniu, ako predmetným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Odvolací súd poukazuje na to, že pred nariadením neodkladného opatrenia posudzuje súd, či je osvedčená existencia právneho vzťahu medzi sporovými stranami, či žalobcom tvrdené a osvedčené skutočnosti odôvodňujú potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu z ohrozenia exekúcie (princíp opodstatnenosti), či uložením požadovanej povinnosti alebo obmedzenia objektívne možno dosiahnuť ochranu, ktorej sa žalobca domáha (princíp efektívnosti), či navrhovaným neodkladným opatrením, pokiaľ má mať podľa okolností prípadu dočasný charakter, nebude vytvorený nenávratný stav, či právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah (princíp proporcionality), či sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením (§ 324 ods. 3 C.s.p.). V danej veci nebol splnený už prvý princíp, nakoľko žalobkyňa neosvedčila skutočnosti odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov z dôvodov uvedených vyššie.
16. Odvolací súd k návrhu žalobkyne na dokazovanie dôkazmi označenými v jej vyjadrení k odvolaniu uvádza, že charakter neodkladného opatrenia vylučuje potrebu procesnej aktivity sporových strán, ako aj ustanovenia o pojednávaní a procesnom dokazovaní.
17. Za dôvodnú považoval odvolací súd odvolaciu námietku oboch žalovaných o pochybení prvoinštančného súdu, ktorý im pri doručovaní napadnutého uznesenia nedoručil návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia, pretože súd prvej inštancie nepostupoval v zmysle ustanovenia § 331 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručí súd ostatným stranám až spolu s uznesením, ktorým bolo neodkladné opatrenie nariadené. V danom prípade bolo nariadené neodkladné opatrenie podľa návrhu žalobkyne iba sčasti (časť jej návrhu bola zamietnutá), avšak aj v takom prípade mal prvoinštančný súd postupovať podľa citovaného ustanovenia zákona a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia doručiť spolu s uznesením obom žalovaným.
18. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa neosvedčila splnenie zákonných podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia spočívajúceho v bezodkladnej úprave pomerov medzi stranami sporu, preto uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. zmenil podľa § 388 C.s.p. a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v tejto časti zamietol.
19. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie odvolací súd zmenil aj vo výroku III. o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie (§ 388, § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.) tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní pred súdom prvej inštancie úspech, priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
20. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).