Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-59-2016.pdf
PDF · 121.96 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/59/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. Z. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, J. G., 2. C. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/X, J. G., o zaplatenie 1.975,32 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 6C/350/2014-80 zo dňa 24.09.2015, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku p o t v r d z u j e .
II. Odvolací súd m e n í rozsudok súdu prvej inštancie v závislom výroku o náhrade trov konania tak, že žalobca má právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 38,89%.
III. Žalovaní 1 a 2 majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie odporcom v 1. a 2. rade (žalovaným) uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (žalobcovi) 1.371,75 Eur spolu s úrokom z omeškania od 21.02.2011 do 20.02.2013 vo výške 120,30 Eur, ročným úrokom z omeškania 8,75% zo sumy 1.371,75 Eur do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého odporcu. Vo zvyšku návrh zamietol a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 101 ods. 1 a 2 O.s.p., § 52 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka (OZ), § 5 b zákona č. 250 /2007 Z.z., § 517 ods. 2 OZ a v časti o trovách konania ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Vecne argumentoval tým, že navrhovateľ návrhom zo dňa 21.02.2014 sa domáhal na okresnom súde od odporcov zaplatenia spoločne a nerozdielne sumy 1.975,32 Eur spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.03.2010 do 20.02.2013 vo výške 252,54 Eur, ročným úrokom z omeškania 8,75% zo sumy 1.975,32 Eur od 21.02.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania.
2. Vecne argumentoval tým, že súd návrh podľa § 79 ods. 4 a § 114 ods. 3 O.s.p. spolu s procesným poučením doručoval odporcom do vlastných rúk. Odporcovia k návrhu sa nevyjadrili, svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnili. Súd zistil, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. OZ dňa 08.06.2010 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava a navrhovateľom postupca postúpil na navrhovateľa pohľadávku voči odporcom. Postupca a odporcovia v 1. a 2. rade uzatvorili dňa 07.03.2005 Zmluvu č. 1922274865, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich Dodatkov. Na základe uvedenej Zmluvy Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla odporcom 1 a 2 peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti
sú upravené v Zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Pohľadávka navrhovateľa ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 5.114,04 Eur, ktorá pozostávala z istiny 4.561,78 Eur, úroku z omeškania 552,26 Eur, sumu 552,26 Eur predstavujúcu úrok z omeškania si navrhovateľ v tomto konaní neuplatňuje.
3. Podľa zmluvy postupca poskytol odporcom úver vo výške 3.319,39 Eur, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 54,87 Eur vždy k 20. dňu v mesiaci. Navrhovateľ si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 20.03.2010 do 20.02.2013 v počte 36 a celkovej výške 1.975,32 Eur. Zároveň si v tomto konaní uplatňuje aj úrok z omeškania za obdobie od 21.03.2010 do 20.02.2013 vo výške 252,54 Eur a ročný úrok z omeškania vo výške 8,75% zo sumy 1.975,32 Eur od 21.02.2013 do zaplatenia.
4. Čo sa týka právnej kvalifikácie uplatneného nároku je nepochybné, že právny predchodca navrhovateľa, t.j. Slovenská sporiteľňa, a.s. uzatvorila s odporcami dňa 07.03.2005 Zmluvu o splátkovom úvere. Právny predchodca navrhovateľa mal v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov. Odporcovia v zmluvnom vzťahu vystupovali ako fyzická osoba - občan, teda ide o spotrebiteľa ako to vyplýva z ust. § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Zmluva obsahuje povinný údaj o RPMN aby bolo možné úver považovať za úver s úrokmi a poplatkami. Zmluva obsahuje aj údaj o výške úrokovej sadzby (11,10%). Navrhovateľ vo svojom návrhu uviedol, že si dlžnú sumu uplatňuje z titulu 36 neuhradených splátok úveru splatných od 20.03.2010 do 20.02.2013. Z predloženého návrhu je zrejmé, že splátky splatné dňa 21.03.2010, 21.04.2010, 21.05.2010, 21.06.2010, 21.07.2010, 21.08.2010, 21.09.2010, 21.10.2010, 21.11.2010, 21.12.2010 a 21.01.2011 sú premlčané vzhľadom na to, že návrh bol okresný súdu doručený dňom 21.02.2014. Z vyššie uvedeného vyplýva, že 11 splátok, každá po 54,87 Eur je premlčaných (spolu 603,57 Eur). Zároveň je premlčaná aj časť úroku z omeškania uplatneného na toto obdobie a to spolu vo výške 132,24 Eur. Návrh preto súd považoval za dôvodný čo do istiny 1.371,75 Eur ako aj v časti uplatneného úroku z omeškania za obdobie od 21.02.2011 do 20.02.2013 vo výške 120,30 Eur. Vo zvyšku súd návrh z dôvodu jeho premlčania zamietol. S poukazom na § 517 ods. 2 OZ súd priznal navrhovateľovi z časti nároku v ktorej bol úspešný aj úrok z omeškania v súlade s ust. § 517 ods. 2 OZ, pričom s účinnosťou od 01.01.2009 je výška úrokov z omeškania určená Nariadením Vlády SR č. 87/1995 Z.z. tak, že výška úrokov z omeškania je o 8%-ných bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Navrhovateľ v konaní bol úspešný čo do 34% po odpočítaní pomeru úspechu odporcov v tomto konaní, preto súd o náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 2 O.s.p. a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca v časti, v ktorej súd zamietol návrh 603,57 Eur s príslušenstvom, namietajúc nesprávnu aplikáciu ustanovenia Občianskeho zákonníka na premlčanie nároku. Zdôraznil, že predmetná zmluva bola uzavretá dňa 07.03.2005, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 a § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku v dôsledku čoho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ust. § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008, tzn. že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom tak ako v danom prípade, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až § 54 Obchodného zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka a to bez ohľadu na povahu účastníkov. Argumentoval rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011, sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013 a poukázal na to, že z ust. § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba pre každé čiastkové plnenie samostatne. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 54/2007 zo dňa 17.06.2008, sp. zn. 7 M Cdo 9/2014 zo dňa 24.03.2015, 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011, 6 M Cdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013, ako aj na rozhodnutia krajských súdov SR. V druhej časti odvolania namietal nesprávnosť aplikácie ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Namietal, že súd na daný prípad aplikoval ust. § 5b ZoOS., ktoré nadobudlo účinnosť až 01.05.2014. Poukázal na znenie čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, Nález Ústavného súdu SR z 24.05.1995, PL. ÚS 16/95 ako aj čl. 125 ods. 1 písm. a), čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a Nález
Ústavného súdu SR z 08.03.2011 III. ÚS 348/06-42. Je názoru, že aplikáciou ust. § 5b ZoOS dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa citovaných ustanovení. Právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada Slovenskej republiky § 5b ZoOS, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy ex offo prihliadnuť na nemožnosť uplatnenia práva na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného a účinného režimu platnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou ust. § 5b ZoOS na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánom verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Aplikáciou § 5b ZoOS súd taktiež porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov, musí byť v súlade s Ústavou SR. Navyše vzniká reálna hrozba, že súd tak spôsobil žalobcovi škodu. V ďalšom namietal, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. V danom prípade ide o zmluvu označenú ako zmluva o vydanie a používanie kreditnej platobnej karty, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úverový rámec, tzn. nejde o zmluvu o pôžičke uzavretú podľa Občianskeho zákonníka, ale úverovú zmluvu uzavretú podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.10.2013 sp. zn. 15Co/28/2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 3/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013 z 21.11.2013. Takisto poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 20.02.2014 sp. zn. 9Co/138/2013 ako aj na komentár § 52 Občianskeho zákonníka k spotrebiteľským zmluvám od prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu nárok žalobcu nie je možné považovať za premlčaný. V tretej časti odvolania namietal nesprávnosť rozhodnutia o trovách konania. Poukázal na čl. 47 Ústavy SR, § 24 O.s.p., § 25 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 2 O.s.p. a zaujal názor, že v danom prípade nebol dôvod na nepriznanie náhrady trov konania v prevažnej časti úspešnému žalobcovi a že v danom prípade prichádza do úvahy pomerné rozdelenie náhrady trov konania v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že úspech účastníka konania, ktorému vzniká povinnosť na náhradu trov konania sa odpočíta od úspechu účastníka, ktorému vzniká právo na náhradu trov konania a výsledok zakladá pomerný nárok na náhradu trov účelne vynaložených na uplatňovanie alebo bránenie práva. Súd v danom prípade mal žalobcovi napriek len čiastočnému zamietnutiu návrhu na začatie konania priznať v súlade s § 142 ods. 2 O.s.p. pomernú časť náhrady trov konania titulom zaplatenému súdneho poplatku vo výške 41,21 Eur a pomernú časť uplatnenej náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 111,90 Eur. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal v zmysle § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že vyhovie žalobe, resp. v zmysle § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. ho zruší a vec vráti súdu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 57,88 Eur spolu s DPH.
6. Žalovaní odvolanie nepodali a k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadrili.
7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, ktorými je viazaný (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario a § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie je vo výroku
vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.
9. Predmetom konania je nárok žalobcu uplatnený zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 192274865 uzavretou medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. Bratislava a žalovanými 1 a 2. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. Obč. zák. dňa 08.06.2010 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. Bratislava a žalobcom postupca postúpil na žalobcu pohľadávku voči žalovaným. Postupca a žalovaní v 1. a 2. rade uzatvorili dňa 07.03.2005 Zmluvu č. 1922274865, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich Dodatkov. Na základe uvedenej Zmluvy Slovenská sporiteľňa, a.s. poskytla žalovaným 1 a 2 peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach.
10. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade bolo potrebné posúdiť charakter právneho úkonu, zmluvy o splátkovom úvere (ďalej aj len „zmluva“), k uzavretiu ktorej došlo medzi žalovanými a Slovenskou sporiteľňou, a.s., na základe ktorej banka poskytla žalovaným splátkový úver vo výške 100.000,- Sk a žalovaní poskytnuté finančné prostriedky v celom rozsahu nevrátili. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o zmluvu už pripravenú veriteľom a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalovaných, pričom títo obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohli ovplyvniť a ani neovplyvnili.
11. Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 (v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi 07.03.2005), zmluva pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a z.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Keďže Slovenská sporiteľňa, a.s. bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že žalovaní pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ich v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľov a zároveň sú spotrebiteľmi i v zmysle § 3 ods. 2 z.č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že zmluvou o splátkovom úvere sa Slovenská sporiteľňa, a.s. zaviazala poskytnúť ako dodávateľ žalovaným ako spotrebiteľom dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a žalovaní ako spotrebitelia sa zaviazali poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) z.č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 z.č. 258/2001 Z.z., a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
12. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou zo dňa 07.03.2005 je nevyhnutné posudzovať podľa z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady prednosti aplikácie špeciálnej právnej úpravy, ktorou v danom prípade je z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasledujúcich OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, t.j. medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
13. Posúdenie záväzkového vzťahu medzi žalovanými a bankou bolo potrebné z toho dôvodu, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 08.06.2010 medzi postupcom, Slovenskou sporiteľňou,
a.s. a postupníkom, t.j. žalobcom došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalovaným na žalobcu. Postúpenie pohľadávky malo za následok, že žalobca vstúpil do práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy ako veriteľ. Postupca postúpenú pohľadávku so všetkými právami s ňou spojenými stratil. Postupník, t.j. žalobca nadobudol pohľadávku aj so všetkými námietkami, ktoré možno proti nej uplatniť. K týmto námietkam môžu pribudnúť aj iné námietky, vzniknuté z nového pomeru medzi dlžníkom a novým veriteľom.
14. Odvolateľ ďalej namietal, že súd prvej inštancie v danom prípade nepostupoval správne, keď aplikoval ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou nestotožňuje.
15. V danom prípade síce žalovaní nenamietali premlčanie uplatneného nároku žalobcom, v zmysle súdom prvej inštancie správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa. Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal.
16. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny.
17. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.
18. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.
19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z. účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvej inštancie správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na
podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka.
20. K námietke odvolateľa, že súdy svojím postupom poskytujú spotrebiteľovi neprimeranú ochranu, odvolací súd uvádza, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo hendikepu. Ale i tam, kde sa zákonodarca nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou, ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
21. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností.
22. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný.
23. Odvolateľ výslovne napadol odvolaním aj výrok o náhrade trov konania. Podľa súdom prvej inštancie aplikovaného ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodnutia napadnutým rozsudkom, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
24. Vo všeobecnosti platí, že ak má účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov rozdelí pomerne. V pomere rozdelenia trov konania zodpovedá pomeru víťazstva účastníka vo veci samej zníženého o pomernú časť jeho neúspechu. Preto je potrebné vypočítať rozdiel pomerných úspechov a až vo veľkosti výsledku priznať iba jednému teda úspešnejšiemu účastníkovi trovy konania. V prípade, že je pomer úspechu a neúspechu účastníkov približne rovnaký 50%-ný alebo blízky tomuto pomeru, môže súd rozhodnúť o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov. Pre takéto rozhodnutie súdu je opäť rozhodujúci len pomer úspechu a neúspechu účastníkov. Nie je rozhodujúce, či je výška vynaložených trov u jednotlivých účastníkov približne rovnaká, alebo či je diametrálne odlišná.
25. Prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách konania účastníkov dospel k záveru, že je vzhľadom na čiastočný úspech oboch potrebné rozhodnúť podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
26. Odvolací súd však po preskúmaní spisu dospel k záveru, že toto rozhodnutie vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu účastníkov v konaní nie je správny a je potrebné zistiť úspech účastníkov konania a podľa pomeru úspechu a neúspechu rozhodnúť o náhrade trov konania účastníkov úspešnejšieho účastníka.
27. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca uplatňoval sumu 1.975,32 Eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 1.371,75 Eur s príslušenstvom, tzn. s úrokom z omeškania od 21.02.2011 do 20.02.2013 vo výške 120,30 Eur, ročným úrokom z omeškania 8,75% zo sumy 1.371,75 Eur do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh ako nedôvodný zamietol. Pomer úspechu k neúspechu žalobcu posudzujúc len vo vzťahu k istine predstavuje 69,44% a pomer úspechu žalovaného je 30,55%, teda má právo žalobca na náhradu trov konania vo výške 38,89% z uplatnených trov konania.
28. Odvolací súd riadiac sa uvádzaným, preto rozsudok súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania zmenil tak, že žalobca má právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 38,89%.
29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
30. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).