Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Co-198-2015.pdf
PDF · 132.3 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/198/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 4C/77/2013-29 zo dňa 2.12.2014, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalovaná má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na Okresný súd Poprad 27.9.2012 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu titulom náhrady majetkovej škody 125,- eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy 550,- eur a trovy konania, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uznesením č. k. XNcC/XX/XXXX Krajský súd v Prešove vyhovel námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Poprad vznesenej žalobcom, z prejednania a rozhodovania veci vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Poprad a vec prikázal na ďalšie konanie Okresnému súdu Kežmarok. Právny základ žaloby žalobca dôvodil nárokom na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Poprad ako exekučného súdu spočívajúcim v nerozhodnutí o jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti a v jeho bezdôvodnej nečinnosti po podaní žiadosti v dĺžke viac ako 10 mesiacov, opierajúc tento o zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Skutkový základ žaloby odôvodnil tvrdením, že ako oprávnený navrhol písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre pohľadávku, ktorá mu vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere Č.. XXXXXXX, uzavretej dlžníkom Y. Z., nar. X.XX.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci č. X. XXXX/XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom (rozhodcovským rozsudkom) predložil Okresnému súdu Poprad, ktorý požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa procesných pravidiel platných v exekučnom konaní bola založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti do 15 dní od jej doručenia. Exekučný súd aj napriek tomu, že predmetná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po viac ako 10 mesiacoch od podania žiadosti (až 15.4.2011), a to rozhodnutím o udelení poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o
udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby. Postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny, v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa počas konania nachádzal. Neexistovala tu žiadna okolnosť, ktorá by umožňovala súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Takýmto nesprávnym postupom súdu bolo ohrozené jeho legitímne očakávanie, že správnym postupom dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. O okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenia škody sa dozvedel až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Vo veci následne postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalovaná do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala. Žalobou si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil náhradu majetkovej škody, ktorá predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Výšku týchto nákladov stanovil vychádzajúc zo svojej účtovnej agendy paušalizáciou reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú výšku by bolo možné vyčísliť iba s nepomernými ťažkosťami. Paušalizované náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému predstavujú sumu 70,- eur, náklady na správu a udržanie informačného systému sumu 40,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené urgovaním a kontrolou stavu konania sumu 15,- eur, spolu 125,- eur. Žalobou si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom exekučného súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu ho vystavil viacerým rizikám, a to, že dôjde k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolventnosti povinného. Náhrada nemajetkovej ujmy je spravodlivou satisfakciou za porušenie jeho základných práv vzhľadom aj na neexistenciu žiadneho vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, na zánik jeho podnikateľských plánov a neistotu v ďalšom plánovaní. Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúc z doktríny prijatej Ústavným súdom, podľa ktorej je za každý rok poznačený prieťahmi spravodlivá satisfakcia vo výške cca 660,- eur, považoval alikvotným pomerom vypočítanú sumu 55,- eur za každý začatý mesiac omeškania činnosti exekučného súdu, pričom v danej veci bol exekučný súd nečinný cca 10 mesiacov.
2. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Namietala zmätočnosť žaloby s tým, že žalobca v žalobe síce označil niektoré dôkazy, najmä odkaz na exekučný spis, avšak nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu samotného exekučného konania, vznik majetkovej škody či nemajetkovej ujmy. Celú dôkaznú povinnosť v tomto smere prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na ňom. Za nejasný považovala tiež titul nároku na náhradu škody. Uviedla, že 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Vzhľadom na skutočnosť, že už 27.9.2012 bola žaloba vo veci doručená na súd, je zrejmé, že žalobca žalobu nepodal po uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty, ale skôr. Žalovaná zastavala názor, že v danej veci ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Poukázala na zákonné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to: existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou s tým, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, poukázala na znenie ust. § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení novely vykonanej zákonom č. 102/2011 Z. z. účinnej od 1.6.2011, podľa ktorých od 1.6.2011 už neplatí 15-dňová lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Žalovaná zastáva názor, že ak v danej veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nerozhodnutí exekučného
súdu o žiadosti na udelenie poverenia v 15-dňovej zákonnej lehote, nemá oporu v zákone. Pokiaľ žiadosť o udelenie poverenia bola podaná pred 1.6.2011, argumentovala, že podľa ust. § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinného do 31.5.2011 z 15- dňovej lehoty boli síce výslovne vylúčené len vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené, avšak správnosť aplikácie týchto ustanovení aj na rozhodcovské rozsudky osvedčila svojím autentickým výkladom v dôvodovej správe k novelizácii týchto ustanovení Exekučného poriadku Národná rada SR. Podľa tejto dôvodovej správy výslovné vloženie aj pojmu „rozhodnutia rozhodcovských súdov“ do ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku len explicitnejšie ujasnilo literu zákona, aby nedochádzalo k mylným interpretáciám toho ustanovenia. Žalovaná uviedla, že toto ustanovenie sa správne aplikovalo pri rozhodovaní súdov aj u žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcii na základe rozhodcovských rozsudkov pred 1.6.2011. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR argumentovala, že nedodržanie zákonnej lehoty na vykonanie úkonu ešte automaticky neznamená prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností týkajúcich sa rozhodovania o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov zo spotrebiteľských zmlúv. Poukázala tiež na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak tieto boli konštatované orgánmi špecifikovanými v tomto ustanovení. Namietala, že žalobkyňa si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnila povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania, preto existenciu prieťahov v exekučnom konaní nepovažuje za preukázanú. Žalovaná vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku s odôvodnením, že podľa ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak žalobcovi mala škoda vzniknúť nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v udelení poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie takéhoto nároku skončila uplynutím 3 rokov odo dňa, kedy uplynula 15-dňová zákonná lehota na vydanie poverenia. Preto, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pred 23.4.2009, nárok je premlčaný. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu samotnej škody, uviedla, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, neuviedol, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a vznik skutočnej škody či ušlého zisku nepreukázal. Žalobcom tvrdenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať za skutočnú škodu v zmysle zmenšenia jeho majetku, a ani za ušlý majetkový prospech. Žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá poskytovaním spotrebiteľských úverov, nepochybne potrebuje svoj informačný systém. Tento informačný systém na správu svojich pohľadávok využíval pred aj po období tvrdených prieťahov v exekučnom konaní a na správu pohľadávok, ktoré boli aj ktoré neboli predmetom exekučných konaní. Náklady na správu a využívanie informačného systému žalobcovi vznikli za účelom jeho fungovania ako spoločnosti na trhu, bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní. Pokiaľ ide o administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, ide o neprimerané sumy, najmä s ohľadom na to, že väčšina žiadostí o poskytnutie informácii bola vybavená elektronicky. K uplatnenej nemajetkovej ujme žalovaná poukázala predovšetkým na 2 skutočnosti, a to že Ústavný súd pre účely rozhodnutia o poskytnutí finančného zadosťučinenie za zbytočné prieťahy podrobne skúma každý jednotlivý prípad. Preto úvahu žalobcu, ktorá vychádza z paušálnej sumy 660,- eur za rok, nepovažuje za správnu. Ústavný súd pritom vždy prihliada okrem iného aj na význam sporu pre žiadateľa, na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je podľa rozhodnutí Ústavného súdu neprijateľné, aby mu bola nemajetková ujma priznaná. Druhou skutočnosťou je, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Nemajetkovú ujmu si uplatňuje žalobca ako právnická osoba. Preto pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery členov jej riadiacich orgánov sú pre vec irelevantné. Žalobca bližšie nešpecifikoval tvrdený zánik a ovplyvnenie jeho podnikateľských aktivít. Nepreukázal, že konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením. Naviac, nepreukázal ani to, že by sa mu mala poskytnúť náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti poukázala na aspekt dobrých mravov s tvrdením, že podnikateľskú činnosť žalobcu, ktorá bola predmetom záujmu aj Európskej komisie, pri ktorej porušuje práva spotrebiteľov, považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Namietala, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.
3. Z oznámenia Okresného súdu Poprad zo dňa 20.11.2014 súd zistil, že exekučné konanie žalobcu ako oprávneného proti povinnému Y. Z., narodenému X.XX.XXXX, vedené na exekútorskom úrade pod č. X. XXXX/XXXX, bolo vedené pod sp. zn. XEr XXX/XXXX. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s.. Súdny exekútor
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu doručil 9.9.2010. Uznesením z 12.10.2010 exekučný súd konanie sčasti zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16.11.2010 a 15.4.2011 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti.
4. Žalobca v danej veci tvrdí, že exekučný súd v uvedenom exekučnom konaní nepostupoval správne, keď o jeho žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti a od podania žiadosti cca 10 mesiacov bol bezdôvodne nečinný. Vychádzajúc z uvedených skutočností k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v danej veci malo dôjsť od 9.9.2010 (tzn. od podania žiadosti o udelenie poverenia exekučnému súdu) v trvaní 10 mesiacov. Právny základ nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobcovi v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom žalobca oprel o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ďalej v tejto súvislosti súd prvej inštancie citoval ust. § 3 ods. 1, 2, ust. § 9 ods. 1, 2, ust. § 15 ods. 1, 2, ust. § 16 ods. 1, ust. § 17 ods. 1 - 3, ust. § 19 ods. 1 - 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a vychádzajúc z citovanej právnej úpravy prisvedčil žalobcovi, že v danej veci v čase podania žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie predmetnej exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Exekučný poriadok stanovoval procesnú lehotu 15 dní na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, pričom z tejto procesnej lehoty nevylučoval prípady, ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Exekučný poriadok však procesnú 15-dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie stanovoval pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu vrátane rozhodcovského rozsudku podľa § 41 ods. 2 písm. i) so zákonom. Z tejto lehoty boli rozhodcovské rozsudky výslovne vylúčené až s účinnosťou od 1.6.2011. Výnimku u týchto exekučných titulov zákon upravil práve z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. To však neznamená, že materiálnemu prieskumu, či neexistuje rozpor exekučného titulu so zákonom, v čase podania predmetnej žiadosti o udelenie poverenia nepodliehali rozhodcovské rozsudky. Materiálny prieskum súladu exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok so zákonom je potrebné vykladať aj v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v ust. § 45 ods. 1, 2 umožňoval súdu aj bez návrhu zastaviť konanie o výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konania, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c). Teda, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) (ak bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní) alebo ak zaväzoval účastníka konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Materiálny prieskum súdu rozhodcovských rozsudkov plne potvrdila ustálená súdna prax. Navyše, z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Naopak, takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučnému súdu neukladá (Nález ÚS SR sp. zn. II.ÚS 520/2012. V danej veci exekučný súd po doručení žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi (9.9.2010) žiadosť, návrh a rozhodcovský rozsudok preskúmal a uznesením z 12.10.2010 exekučné konanie sčasti zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16.11.2010 a dňa 15.4.2011 súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti. Súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v danej veci exekučný súd postupoval nesprávne, ak o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia nerozhodol v 15-dňovej zákonnej lehote. Exekučný súd žiadosti plne dôvodne v celom rozsahu nevyhovel a pre rozhodnutie o čiastočnom zastavení exekučného konania nebol viazaný žiadnou zákonnou lehotou. O udelení poverenia na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti exekučný súd v danej veci rozhodol po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o čiastočnom zastavení exekúcie. Za tejto situácie súd nemohol prijať vo veci právny záver o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom v porušení povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. Za nesprávny úradný postup zákon č. 514/2003 Z. z. považoval okrem porušenia povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, aj nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Pre občianske súdne konanie, najmä vo veci samej, všeobecne platí, že vzhľadom k odlišnému stupňu zložitosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú súdmi prejednávané, nie je dosť dobre možné všeobecne stanoviť lehotu, v ktorej by súd mal rozhodnúť. V občianskom súdnom
konaní sa primeranosť dĺžky konaní spravuje predovšetkým ustanovením § 6 O.s.p., podľa ktorého súd je povinný v konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Meradlom správnosti úradného postupu z hľadiska včasnosti rozhodnutí je teda splnenie zásady rýchlosti súdneho konania, ktorá zakladá významné právo účastníka, aby jeho vec bola súdom prejednaná a bolo o nej rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Nejde však o hľadisko absolútne, ktoré by malo prevážiť iné požiadavky na súdne rozhodovanie, ktorými je napr. povinnosť súdu oprieť svoje rozhodnutie o spoľahlivo zistený skutkový stav. Za porušenie zásady rýchlosti konania, ktoré je v svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom, je preto možné považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá faktickej zložitosti, skutkovej a právnej náročnosti veci, a kedy dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Štát nemôže zodpovedať za prieťahy, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným pôsobením zo strany účastníkov, či vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdu a jeho inštitucionálnom a organizačnom vybavení. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu Ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 42/01, I. ÚS 57/01, II. ÚS 23/06 a pod.). Na základe skutočností zistených v danej veci súd nemohol prisvedčiť žalobcovi, že exekučný súd bol od doručenia žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie 10 mesiacov nečinný. Rozhodovanie prvostupňového exekučného súdu o žiadosti trvalo celkom 7 mesiacov a v tejto dobe exekučný súd exekúciu čiastočne zastavil a po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o čiastočnom zastavení exekúcie bez zbytočného odkladu udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti. Exekučný súd teda nebol po dobu 10 mesiacov nečinný. Súd za právne najvýznamnejšiu skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom konaní z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného súdu považoval všeobecne známu skutočnosť, že žalobca na exekučnom súde inicioval stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Podľa oznámenia Okresného súdu Poprad žalobca ako oprávnený len v roku 2010, tzn. v roku podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v danej veci, podal na súd 421 žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcii a v roku 2011 cca 312 žiadostí. Súd poukázal na Nález ÚS SR II. ÚS 520/2012 z 10.7.2013 vydaný v obdobnej exekučnej veci iniciovanej žalobcom ako sťažovateľom, podľa ktorého: „ ... Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie...“ Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami či tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberalizácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci. V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde ako už Ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak Ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorých súd koná a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už Ústavný súd v minulosti prezentoval napr. v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „... v rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zabezpečuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svoje právnej neistoty“.
5. Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného konania, v ktorom súd nebol úplne nečinný, a v ktorom jeho rozhodovanie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie trvalo cca 7 mesiacov, v celom rozsahu poukazujúc na argumentáciu Ústavného súdu SR v uvedenom Náleze súd v danej veci prijal záver, že exekučný súd v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne a konanie súdu nemožno kvalifikovať ako konanie so zbytočnými prieťahmi.
6. Keďže žalobca nepreukázal splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na tento právny záver súd nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.
7. Vzhľadom na rozsiahlu argumentáciu žalobcu, ako aj žalovanej k veci, súd považoval za potrebné uviesť to, že pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej, že podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti alebo zbytočných prieťahov v konaní, môže vychádzať iba zo záveru o takomto nesprávnom úradnom postupe vyslovenom zákonom na to oprávneným orgánom, súd dal do pozornosti vyššie uvedenú citáciu ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. tak, ako bol účinný v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť. Nové znenie ust. § 9 bolo zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z. účinnou od 1.1.2013, avšak aj za predpokladu záveru, že súd by nebol v tomto konaní oprávnený preskúmavať nesprávny úradný postup z pohľadu zbytočných prieťahov v exekučnom konaní ani v čase pred 1.1.2013, súd konštatoval, že žalobca v konaní ani v tomto smere neuniesol povinnosť tvrdenia ohľadne skutočnosti, že by o prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodol niektorý z orgánov taxatívne vymenovaných v ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013.
8. Ďalej súd uviedol, že aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe ešte nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O majetkovú ujmu, ktorá je odškodniteľná podľa zákona č. 514/2003 Z. z. pôjde iba vtedy, ak by mal takýto nesprávny úradný postup dopad do majetkovej sféry účastníka. Náklady spojené s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená v období, ktoré podľa jeho tvrdení zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia o nej, bez ďalšieho, nemožno považovať za skutočnú škodu. Náklady na udržiavanie informačného systému, teda aj náklady na správu predmetnej pohľadávky v informačnom systéme žalobcovi vznikli v súvislosti s jej podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní. Žalobca v konaní neuniesol povinnosť tvrdenia a rovnako ani dôkaznú povinnosť ohľadne skutočnosti, aké konkrétne náklady vôbec vynaložil na správu a udržanie svojho informačného systému.
9. Pokiaľ išlo o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v konaní, súd uviedol, že v zásade platí, že nárok, ktorý nevznikol, sa nemôže premlčať. Žalobu je však možné tiež zamietnuť pre premlčanie a neskúmať, či nárok vznikol. V danej veci však súd žalobu zamietol bez zreteľa k uplatnenej námietke premlčania, nakoľko zistenie neexistencie práva v danej veci súd považoval za hospodárnejšie a účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie dôvodnosti námietky premlčania. Pokiaľ išlo o argumentáciu žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania nároku, súd dodal, že v konaní nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR nárokom žalobcu, ktoré podľa jej tvrdenia hromadne v obdobných veciach predbežne uplatnil 23.4.2012, v lehote 6 mesiacov nevyhovel.
10. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalovaná mala v konaní úspech, keďže však v zákonnej lehote trovy nevyčíslila a zo spisu jej žiadne trovy konania nevyplývajú, náhradu trov konania nepriznal.
11. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol tento zrušiť a vec vrátiť na ďalšie prejednanie súdu prvej inštancie. Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ďalej že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a ďalej z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. a/, c/ a f/ O.s.p.). Žalobca predovšetkým namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom. Súd sa nedostatočne oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a nevyhovel návrhu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR.
12. Žalovaná sa na odvolanie žalobcu nevyjadrila.
13. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v zmysle ust. § 470 ods. 2 CSP podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané 23.4.2015. S ohľadom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy odvolanie bolo podané. Naviac odvolací súd zdôrazňuje, že v podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. I. ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Žalobca odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 O.s.p. a týmito odvolacími dôvodmi sa musel aj odvolací súd zaoberať. Procesné pravidlá a očakávania, s akými účastníci do konania vstupujú, by zásadne nemali byť v jeho priebehu menené; pokiaľ sa tak už stane, musí súd tým viac dbať na ochranu práv dotknutých osôb, účastníkov konania, a to v tých prípadoch, kde sa takáto nepredvídateľná zmena nastavených pravidiel prejaví (viď Nález Ústavného súdu SR zo 7.6.2016 sp. zn. IV. ÚS 3559/15).
14. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
15. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver, v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné:
16. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa aplikácie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov je treba zdôrazniť, že toto ustanovenie účinné od 1.1.2013 súd prvej inštancie aplikoval len nepriamo. Je však treba uviesť, že podľa tohto ustanovenia účinného od 1.1.2013 ods. 2 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinností urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažností na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Toto ustanovenie bolo možné aplikovať na daný prípad so zreteľom na to, že v danom prípade ide o nepravú retroaktivitu, pri ktorej zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu zavádza do budúcna nový režim a procedúru uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy. Tento stav rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.
17. So zreteľom na tieto dôvody preto bola možná aplikácia ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1.1.2013.
18. Súd prvej inštancie sa dôsledne vyporiadal aj s otázkami, ktoré žalobca nastolil vo svojom odvolaní, a to otázky trvania stavu právnej neistoty i dĺžke a dodržiavaniu zákonných lehôt uvedených v Exekučnom poriadku. V danom prípade správne súd prvej inštancie konštatoval, že po preskúmaní spomínaného exekučného spisu nie je možné konštatovať, že by exekučný súd konal s prieťahmi a že by v danom prípade išlo o nesprávny úradný postup. Z tohto hľadiska bolo preto dôvodné nevykonávať ďalšie dokazovanie v tejto veci.
19. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
20. Rozhodnutie o náhrade trov konania má oporu v ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
21. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).
Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).
Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP).
Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).