Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3P/187/2016

Uznesenie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou v právnej veci o návrat do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa H. G., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len "maloletá"), štátna príslušnosť slovenská, zastúpená súdom ustanoveným kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov: otca

- navrhovateľa: U. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XI. XX, XXXXX, C., T., štátny občan Českej republiky, právne zastúpený advokátskou kanceláriou NIKU & partners, s.r.o, so sídlom Prokopa Veľkého 51, 811 04 Bratislava, a matky: O.. O. G., rod. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. X, XXX XX N., štátna občianka Slovenskej republiky, právne zastúpená JUDr. Andrejom Garom, advokátom, so sídlom Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, o návrat maloletého dieťaťa do cudziny, takto

rozhodol:

I. Súd n a r i a ď u j e návrat maloletého dieťaťa H. G., nar. XX.XX.XXXX, (ďalej len „maloleté dieťa“) do krajiny jeho obvyklého pobytu do T. republiky.

II. Súd n a r i a ď u j e matke maloletého dieťaťa O. G., nar. XX.XX.XXXX, aby maloleté dieťa navrátila na územie T. republiky do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.

III. V prípade, že matka maloleté dieťa v súlade s výrokom II. tohto uznesenia na územie T. republiky nenavráti, je otec maloletého dieťaťa U. G., nar. XX.XX.XXXX, o p r á v n e n ý po uplynutí stanovenej lehoty maloleté dieťa prevziať za účelom jeho navrátenia do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, t.j. na územie T. republiky.

IV. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Tunajšiemu súdu bol dňa 05.10.2016 doručený návrh otca maloletej, zastúpenej jeho právnym zástupcom, na nariadenie návratu maloletej do krajiny jej obvyklého pobytu, t.j. do T..

2. Súd uznesením zo dňa 05.10.2016, č. l. 96 a 97, ustanovil maloletej na zatupovanie maloletej a ochranu jej záujmov v tomto konaní kolízneho opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A (ďalej len „kolízny opatrovník“).

3. Vo veci boli uznesením č.k. 3P/187/2016-104 zo dňa 06.10.2016 a uznesením č.k. 3P/187/2016-295 zo dňa 20.12.2016 nariadené vhodné opatrenie na zabezpečenie podmienok pre návrat maloletej.

4. Súd postupom podľa § 131 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) vyzval uznesením zo dňa 06.10.2016, č.l. 98 až 100 matku maloletej H., ako účastníčku, ktorá podľa navrhovateľa porušuje právo, aby sa v lehote 7 dní od doručenia uznesenia písomne vyjadrila k návrhu navrhovateľa a aby v prípade, že s návrhom nesúhlasí, pripojila k vyjadreniu listinné dôkazy, ktorých sa dovoláva, prípadne označila iné dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení, a uviedla, či sa vzdáva práva účasti na

pojednávaní. Súd zároveň matku v uznesení poučil, že ak sa bez vážneho dôvodu na výzvu súdu v stanovenej lehote nevyjadrí, prípadne neoznámi, aký závažný dôvod jej v tom bráni, súd bude mať za to, že sa vzdáva práva účasti na pojednávaní a za to, že proti návrhu nemá námietky. Matke maloletého bolo uznesenie súdu doručené dňa 24.10.2016.

5. Matka maloletej sa k návrhu otca vyjadrila podaním, doručeným súdu prostredníctvom právneho zástupcu dňa 31.10.2016. Proti návrhu otca matka namietala obvyklý pobyt maloletej, ktorý mala mať maloletá, podľa tvrdení matky, na území Slovenskej republiky, čo matka odôvodňovala skutočnosťami, že maloletá sa narodila na Slovensku, je slovenskou štátnou občiankou, na Slovensku má trvalý pobyt, od narodenia má byť sledovaná slovenským pediatrom, zubárom a kardiológom, maloletá je súčasťou slovenského zdravotného poistenia. Maloletá neovláda T. jazyk a nemá vo T. rodinné väzby, okrem väzby s otcom. Väčšiu časť svojho života mala maloletá podľa matky stráviť na Slovensku. Matka nepoprela, že maloletá navštevovala vo T. materskú školu, išlo však o škôlku anglickú, v ktorej neprichádzala do kontaktu s T. jazykom a fínskymi občanmi. Matka tiež tvrdila, že navrhovateľ udelil s premiestnením maloletej súhlas.

6. Rodičia maloletej uzatvorili manželstvo dňa XX.XX.XXXX. Maloletá je ich spoločným manželským dieťaťom, narodeným XX.XX.XXXX v O.. Bezprostredne po narodení (tri mesiace) sa otec s matkou a maloletou zdržiavali v N., resp. otec chodieval za rodinou na návštevy, následne maloletá s matkou odišli za otcom do T., kde si manželia od 10/2012 prenajímali rodinný dom v meste C., ktorý v roku 2013 spoločne nadobudli kúpou do vlastníctva. Maloletá H. sa zdržiavala od tej doby prevažne vo T., kde od 11/2013 navštevovala anglickú materskú školu. Pre časté detské choroby však zostávala doma, so starostlivosťou o maloletú počas choroby pomáhala rodičom maloletej stará matka z matkinej strany, ktorá za týmto účelom cestovala zo Slovenska do T.. Maloletá chodievala s matkou často aj na Slovensko, kde má starých rodičov z matkinej strany a ďalších príbuzných, matka vlastní v N. byt na H. ulici. Otec maloletej pracuje vo T. od 10/2012 v spoločnosti T. P. v C.. Matka od 11/2013 vo T. pracovala u rovnakého zamestnávateľa ako otec, v 03/2015 s ňou zamestnávateľ pracovný pomer ukončil výpoveďou. Od 29.3.2015 do 08.01.2016 (09.01.2016 matka s maloletou odišla na Slovensko) bola matka evidovaná na T. úrade práce, kde poberala podporu v nezamestnanosti.

7. Matka a otec maloletej nevedú spoločnú domácnosť od 03/2015, kvôli rozvratu manželstva si matka v 01/2015 prenajala vo T. 2-izbový byt, s nájomným 1500,- Eur mesačne, do ktorého sa s maloletou presťahovala v 03/2015.

8. Dňa 09.01.2016 odcestovala matka s maloletou so súhlasom otca na Slovensko (dohoda rodičov pred T. orgánom sociálnoprávnej ochrany detí), s tým, že otec trval na tom, aby sa maloletá vrátila do T. najneskôr po Veľkej noci 2016 (Veľkonočný pondelok 28.03.2016). Otec s matkou sa pred T. orgánom sociálnoprávnej ochrany detí dohodli na termínoch styku otca s maloletou v období, ktoré mala maloletá stráviť na Slovensku, a tiež na tom, že matka bude dodržiavať predpísanú liečbu a riadiť sa pokynmi lekára. Po odchode matky s maloletou na Slovensko matka nedodržala s otcom dohodnuté podmienky pobytu maloletej na Slovensku, neumožnila otcovi kontakt s maloletou, dohodnutý so začiatkom dňa 21.01.2017, a hoci otec za maloletou pricestoval, matku s maloletou nenašiel, matka iba otcovi oznámila, že s maloletou odišli lyžovať. Otec sa vzhľadom na uvedené obrátil na príslušné orgány vo T., ktoré mu odporučili podať žiadosť o navrátenie maloletej v zmysle Haagskeho dohovoru z 25.10.1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ktorú T. ústredný orgán dňa 26.01.2016 zaslal slovenskému ústrednému orgánu - Centru pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.

9. Ako dôkazy boli zo strany navrhovateľa, otca maloletej, k návrhu pripojené: sobášny list, rodný list maloletej, potvrdenie o registrácii práva občana EÚ na pobyt v C. vo T., výpis z informačného systému obyvateľstva T., potvrdenie o návšteve materskej školy maloletou vo T., vrátane potvrdenia o získaní príspevku z T. systému sociálneho zabezpečenia určeného pre návštevu materskej školy, žiadosť otca o návrat maloletej, „neúradný“ preklad zápisu so stretnutia rodičov pred T. orgánom sociálnoprávnej ochrany detí, potvrdenie o podaní návrhu na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej na Okresný súd v I. vo T. zo strany otca, úradným záznamom z mediačného stretnutia pred Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Matka maloletej v rámci obrany predložila ako dôkaz výpis z účtu poistenca - maloletej (Dôvera, zdravotná poisťovňa, a.s.), chronologický prehľad období strávených maloletou vo T. a na Slovensku, potvrdenie materskej školy vo T. o dochádzke maloletej. Matka tiež v konaní predložila správu z psychologickej konzultácie vypracovanej PhDr. W., ktorá z

dôvodu, že bola vypracovaná bez súhlasu a účasti otca, na základe jednostranných informácií od matky, ktoré objektivizované neboli, nemôže slúžiť ako relevantný podklad pre rozhodnutie.

10. Súd v prejednávanom prípade upustil od výsluchu maloletej H., keďže usúdil, že maloletá vzhľadom na svoj vek nie je schopná samostatne vyjadriť svoj názor ohľadom návratu. Zo všeobecne dostupných poznatkov, týkajúcich sa vývoja detí, je známe, že deti mladšieho predškolského veku, v ktorom je aj H. (4,5 roka v čase rozhodovania) ešte dostatočne nerozlišujú medzi krajinami a vzdialenosťami medzi nimi a svoje preferencie k miestu pobytu posudzujú skôr podľa prítomnosti blízkych osôb.

11. Kolízny opatrovník ako súdom ustanovený zástupca maloletého dieťaťa v konaní odporučil súdu návrhu navrhovateľa vyhovieť.

12. Predmetom konania je v danom prípade rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom premiestení alebo zadržaní („návratové konanie“). Hmotnoprávna úprava vzťahujúca sa k veci vychádza z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. ( ďalej len „ Dohovor“) a z Nariadenia (ES) č. 2201/2003 zo dňa 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej „Nariadenie rady“), ktoré dopĺňa a vykonáva Dohovor. T. republika a Slovenská republika sú týmito medzinárodnými predpismi viazané. Procesná reflexia uvedených hmotnoprávnych predpisov je vyjadrená v ust. § 123 a nasl. zákona č. 161/2015 Z.z., Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).

13. Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodnoprávne záväzky.

14. Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25.10.1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len „Dohovor“), cieľom tohto dohovoru je a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané, a b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

15. Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, buď spoločne alebo samostatne, podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.

Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona, alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

16. Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.

17. Podľa čl. 13 Dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala, alebo že súhlasila, či následne sa zmierila, s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

18. Podľa čl. 19 Dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

19. V zmysle Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.

20. Podľa článku 2 bod 11 Nariadenia rady, pojem neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak: a. je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a b. za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. V zmysle Nariadenia Rady, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.

21. Podľa článku 11 bod 4 Nariadenia rady, súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate.

22. Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.

23. Súd v rámci návratového konania rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu navrátené alebo nie. V konaní súd teda nerozhoduje o starostlivosti, výchove, výžive dieťaťa ani o styku rodičov s dieťaťom (s výnimkou rámca vhodných opatrení). Právna úprava obsiahnutá v Dohovore a Nariadení Rady je jasná a striktná. V prípade, že súd ustáli, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat je podaný do jedného roka od neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí súd nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá iba v prípade, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v článku 13 alebo 20 Dohovoru. Výnimky je pritom potrebné v zmysle Dohovoru vykladať reštriktívne a mať pri ich aplikácii na zreteli, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom Dohovoru. Článok 11 Nariadenia Rady preto stanoví, že pri rozhodovaní o návrhu na návrat je výnimka z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa stanovená v článku 13 písm. b) Dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj napriek existencii okolností predvídaných týmto ustanovením musí súd nariadiť návrat dieťaťa, ak boli prijaté primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate do krajiny obvyklého pobytu.

24. Návratové konanie, ako výslovne vyplýva zo znenia Dohovoru (článok 19), nie je svojou povahou konanie vo veci samej, teda konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ale má charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt s jurisdikciou a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby a záujmy. Súd v konaní zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru, ako aj Nariadenia Rady (súvisí s ust. § 123 .

25. Nariadenie návratu do krajiny obvyklého pobytu maloletého dieťaťa v zásade neznamená jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča „únoscu“, keďže súd v prípade, že návrhu vyhovie, nariadi návrat maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu a nie návrat „do rúk“ opusteného rodiča. 26. Dokazovania v predmetnom konaní súd zameral a vykonal v rozsahu potrebnom výlučne na zistenie skutočností nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo zadržanie maloletej neoprávnené, s čím v súvislosti bolo potrebné odpovedať na otázky: aká je krajina obvyklého pobytu dieťaťa; kto k maloletému dieťaťu vykonával opatrovnícke práva a ak v prípade, ak súd zistí, že návrat maloletej je potrebné nariadiť, či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu. 27. Prvou otázkou, s ktorou sa s poukazom na odsek 30 súd musel vysporiadať, bolo ustálenie krajiny obvyklého pobytu dieťaťa. Z listinných dôkazov predložených navrhovateľom, najmä prihlásenia na pobyt (č.l. 15), potvrdenia tamojšieho predškolského zariadenia (č.l. 49), výpovedí oboch rodičov, vrátane výpovede samotnej matky (č.l. 313 až 316) vyplynulo, že maloletá sa na území T. zdržiavala na základe rozhodnutia oboch rodičov od 10/2012, kedy v 4 mesiacoch svojho života pricestovala s matkou za otcom. Rodičia, ktorí boli manželmi, si v tom čase prenajali rodinný dom v meste C., ktorý v roku 2013 spoločne nadobudli kúpou do vlastníctva a ktorý doposiaľ spoločne vlastnia. Maloletá H. vo T. od 11/2013 navštevovala anglickú materskú školu, z T. sociálneho systému jej bol za týmto účelom priznaný príspevok na návštevu predškolského zariadenia, ktorý jej bol zo strany T. štátu poskytovaný fakticky až do jej premiestnenia matkou na Slovensko. V čase jej detských chorôb, zostávala v starostlivosti starej matky z matkinej strany, ktorá za týmto účelom cestovala zo Slovenska do T. (výpoveď matky). Otec maloletej vo T. pracoval od 10/2012 v spoločnosti T. P. v C., kde pracuje doposiaľ. Matka od 11/2013 vo T. pracovala u rovnakého zamestnávateľa ako otec, v 03/2015 s ňou zamestnávateľ pracovný pomer ukončil výpoveďou. Od 29.03.2015 do 08.01.2016 (09.01.2016 matka s maloletou odišla na Slovensko) bola matka evidovaná na T. úrade práce. Vykonaným dokazovaním mal tak súd za preukázané, že miestom obvyklého pobytu dieťaťa je T.. Ako vyplýva aj z čl. 3 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. októbra 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. (ďalej len „Dohovor“), súd mal v konaní preukázané, že maloletá sa narodila z manželského vzťahu rodičov na Slovensku (č.l. 12), na základe rozhodnutia oboch rodičov odišla spolu s matkou v 10/2012 za otcom do T., kde od príchodu do marca 2016, kedy sa s matkou presťahovala do matkou prenajatého bytu v meste C., resp. I., žila v spoločnej domácnosti s otcom maloletej. Z uvedeného mal súd preukázané, že dieťa nadobudlo rozhodnutím oboch rodičov obvyklý pobyt na území T., pričom rozhodnutie vytvoriť kompletnú rodinu a spolužitie v jednej domácnosti v mieste bydliska boli obidvomi rodičmi v konaní potvrdené (č.l. 313 až 316). Je pravdou, a otec to ani nespochybňoval, že maloletá chodievala s matkou často aj na Slovensko, kde má starých rodičov z matkinej strany a ďalších príbuzných, a kde matka vlastní byt na H. ulici v N., avšak vždy išlo o návštevy rodiny, prípadne priateľov, čo otec považoval za prirodzené a patrilo to k spôsobu života rodiny. Existenciu takto nadobudnutého obvyklého pobytu nebolo možné vyvrátiť obranou matky, spočívajúcou vo vyčíslení období faktického pobytu maloletej v oboch krajinách a v jeho percentuálnom vyjadrení, nakoľko z hľadiska nadobudnutia obvyklého pobytu maloletým dieťaťom je vždy rozhodujúci spoločný úmysel rodičov, pričom v danom prípade je nepochybné, že rodičia centrum svojho rodinného života založili vo T., kde si zariadili spoločnú domácnosť (výpoveď matky č.l. 313), ktorú neskôr viedli v spoločne nadobudnutej nehnuteľnosti, obaja vo T. pracovali, dieťa navštevovalo predškolské zariadenie, na ktoré jej prispieval T. štát a po tom, čo rodičia ukončili spoločné spolužitie v jednej domácnosti, si matka prenajala v 01/2015 v C., resp. I., byt, za ktorý platila 1500,- Eur mesačné nájomné, hoci v tom čase nepracovala a bola evidovaná (od 29.03.2015) na T. úrade práce. Vo svetle tejto skutočnosti len ťažko môže obstáť obrana matky, že byt prenajímala z dôvodu návštev otca maloletej vo T. s cieľom umožniť jej styk s otcom, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že rodina vlastnila priestranný dom. Z obsahu spisu bolo tiež nepochybne zistené, že dieťa malo vo T. sociálneho kurátora,

pred ktorým rodičia viedli mediáciu ohľadom rodičovskej dohody a usporiadaní pomerov k maloletej na čas po rozvode.

28. V druhom rade sa súd vysporiadal s otázkou, kto vykonával opatrovnícke práva k maloletej. Podľa čl. 5 Dohovoru sa opatrovníckym právom rozumejú práva, týkajúce sa osobnej starostlivosti o dieťa, a najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. V zmysle Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa. Z predložených dokumentov - sobášneho listu rodičov (č.l. 13), rodného listu maloletej (č.l. 12) súd vyvodil záver, že ide o dieťa pochádzajúce z manželstva rodičov, ku ktorému vykonávajú opatrovnícke práva obaja rodičia. V danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona, vykonával ho, pričom bez súhlasu otca matka nemohla rozhodnúť o mieste pobytu maloletej.

29. Treťou otázkou súd ustaľoval, či premiestnenie maloletej bolo vykonané neoprávnene. Neoprávneným premiestnením, alebo zadržiavaním dieťaťa, sa rozumie porušenie opatrovníckeho práva, v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením, alebo zadržaním a za predpokladu, že to právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností (čl. 3 Dohovoru). Súd mal za preukázané, že v danom prípade matka odišla na Slovensko s maloletou so súhlasom otca dňa 09.01.2016, s tým, že maloletú vráti do T. najneskôr po Veľkej noci, t.j do 28.03.2016. Matka maloletú do T. už nevrátila. Otec s vysťahovaním maloletej na Slovensko súhlas matke neudelil a matka nemala na vysťahovanie maloletej ani súhlas súdu. Od 28.03.2016 tak trvá protiprávny stav neoprávneného zadržiavania maloletej na území Slovenskej republiky, teda mimo územia krajiny jej obvyklého pobytu. Tieto skutočnosti matka dôkazmi, spôsobilými preukázať súhlas otca so zotrvaním maloletej na území Slovenskej republiky, nespochybnila.

30. V poslednom okruhu sa súd v zmysle článku 13 písm. b) Dohovoru zaoberal otázkou, či existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 rozširuje povinnosť súdu nariadiť návrat aj na prípady, keby dieťa bolo vystavené takejto ujme, ale napriek tomu je preukázané, že boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po návrate, ktoré musia byť preukázateľne spôsobilé dostatočne ochranu dieťaťa po jeho návrate zabezpečiť.

31. Tvrdenia matky prednesené v konaní jej právnym zástupcom, ktorými nenariadenie návratu s poukazom na článok 13 písm. b) Dohovoru odôvodňoval, spočívajúce v údajnej hrozbe odobratia maloletej fínskymi orgánmi, oddelenia maloletej od matky po jej návrate do T. z dôvodu umiestnenia matky maloletej v nemocničnom zariadení bez jej súhlasu a z iniciatívy otca, zostali v konaní v rovine ničím nepodložených tvrdení a predpokladov. Nebolo totiž možné prihliadnuť na obranu vychádzajúcu z informácií všeobecného a štatistického charakteru, týkajúcich sa odoberania detí v severských štátov, z dôvodu, že sa na prejednávaný prípad nevzťahujú.

32. Súd, sledujúc záujem maloletej ako hlavný atribút konania, sa zaoberal aj podmienkami maloletej pre prípad jej návratu, v súvislosti s čím mal za preukázané, že otec prenechal pre potreby matky a maloletej rodinný dom vo T., v ktorom maloletá až do rozpadu spoločnej domácnosti jej rodičov vyrastala, otec si prenajal z tohto dôvodu byt, zaviazal sa platiť výdavky spojené s užívaním domu a bolo tiež preukázané, že matka pravidelne platí výživné na maloletú v priemere cca 630,- Eur mesačne.

33. Vychádzajúc zo všetkých doposiaľ uvedených záverov, súd nemal nijakým relevantným spôsobom preukázané skutočnosti o existencii hrozby, že maloletá H. bude po návrate vystavená ujme, v dôsledku ktorej sa môže ocitnúť v neznesiteľnej situácii.

34. Súd sa na podporu správnosti svojho rozhodnutia odvoláva tiež na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom ostatnom rozhodnutí, týkajúcom sa návratovej veci (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 176/2015 zo dňa 27.04.2015) poukázal

na to, že z rodičovstva vyplývajú nielen práva, ale aj povinnosti. Rodič, ktorý neoprávnene premiestni dieťa z miesta jeho obvyklého pobytu, zasiahne nielen do práv druhého rodiča (najmä jeho práva na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu), ale aj do práv samotného dieťaťa, najmä práva byť vychovávané obidvomi rodičmi (čl. 7 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa, publikovaného oznámením č. 104/1991 Zb., ďalej len „Dohovor“), práva na nezasahovanie do života v rozpore s právom (čl. 16 Dohovoru), práva na to, aby nebolo nezákonne premiestnené z miesta obvyklého pobytu (čl. 11 Dohovoru) a práva nebyť zbavené svojho rodinného prostredia (čl. 20 Dohovoru). V zmysle citovaného rozhodnutia v konaní o navrátenie dieťaťa ide o čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa tam, kde žilo v čase pred jeho medzinárodným únosom a kde môže byť v súlade s právom meritórne rozhodnuté o úprave pomerov k dieťaťu. Účelom konania o nariadenie návratu dieťaťa neoprávnene premiestneného z miesta jeho obvyklého pobytu je zabezpečiť, aby o deťoch rozhodovali súdy štátu ich obvyklého pobytu. Takéto konanie má zároveň pozbaviť únoscu výhod, ktoré získal neoprávnením premiestnením dieťaťa. Skutočnosť, že v cudzine únosca nedosiahne vydanie rozhodnutia o opatrovníckych právach k dieťaťu a riskuje konanie o návrat, by mala tiež pôsobiť preventívne a nabádať rodičov, aby sa nerozhodli uniesť dieťa a uprednostnili vyriešenie sporov o opatrovníckych právach v štáte obvyklého pobytu dieťaťa. Súd v tomto konaní rozhoduje len o nariadení alebo nenariadení navrátenia dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu (pod jurisdikciu tohto štátu); rozhodnutie súdu o navrátení dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu nie je rozhodnutím o opatrovníckych právach, ani rozhodnutím o navrátení dieťaťa konkrétnej osobe, resp. rozhodnutím o oddelení dieťaťa od inej konkrétnej osoby, keď najlepšiemu záujmu dieťaťa zásadne zodpovedá jeho navrátenie do miesta obvyklého pobytu, Haagsky dohovor predsa len uznáva aj potrebu určitých výnimiek z tejto zásady, preto v čl. 13 písm. b/ ods. 2 a tiež v čl. 20 vymenúva prípady, v ktorých síce k medzinárodnému únosu došlo, napriek tomu ale dieťa nemožno navrátiť do miesta jeho obvyklého pobytu, lebo návrat dieťaťa by bol v rozpore s jeho záujmami. Výnimky v zmysle čl. 13 písm. b/ Haagskeho dohovoru treba vykladať reštriktívne (už len z toho dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom Haagskeho dohovoru). V rámci Európskej únie sa uplatňujú prísnejšie podmienky na nenariadenie návratu oproti Haagskemu dohovoru a zároveň sa posilňuje charakter konania o návrat ako predbežného konania sui generis, ktorého účelom je dosiahnuť návrat dieťaťa pod jurisdikciu členského štátu jeho obvyklého pobytu.

35. Súd uznesením prijatým na pojednávaní dňa 24.01.2017 zamietol ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, nakoľko dospel s poukazom na ust. § 123 k záveru, že vzhľadom na zistený skutočný stav a charakter konania je vykonanie ďalšieho dokazovania nadbytočné.

36. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že návrh otca je dôvodný a v súlade s čl. 12 Dohovoru rozhodol súd tak, že nariadil návrat maloletej H. G. do krajiny jej obvyklého pobytu do T. republiky.

37. Záverom súd uvádza, že 6-týždňovú lehotu na prijatie rozhodnutia, ustanovenú § 134 CSP, nebolo možné v predmetnom konaní dodržať vzhľadom na procesný postup matky v konaní (č.l. 237, 283).

38. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak.

Poučenie:

Proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým sa rozhodlo vo veci samej je prípustné odvolanie (§ 59 Civilného mimosporového poriadku) v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 62 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní. Súd podľa § 134 ods. 2 poučuje účastníkov konania tiež o možnosti výkonu rozhodnutia v zmysle štvrtej časti, § 370 ods. 2 a nasl. CMP. Na výkon rozhodnutia o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní je miestne príslušný súd, ktorý vo veci konal v prvej inštancii. Účastníkmi konania o výkone rozhodnutia sú maloletý, ten, kto je z exekučného titulu oprávnený a povinný. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia a proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia je odvolanie prípustné. Odvolanie proti nariadeniu výkonu rozhodnutia možno odôvodniť len tým, že exekučný titul nie je vykonateľný alebo že okolnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu, spôsobili zánik uloženej povinnosti. Odvolanie proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia nie je prekážkou, aby súd prvej inštancie výkon rozhodnutia uskutočnil.