Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1To/112/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Adriany Gallovej a JUDr. Vladimíra Kuráka, na verejnom zasadnutí konanom 24. januára 2017 prejednal odvolanie podané obžalovaným X. W., nar. X.X.XXXX proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. 1T/50/2016-249 z 21.9.2016 a takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Ružomberok, č.k. 1T/50/2016-249 z 21.9.2016 v časti výroku o treste odňatia slobody uloženého podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 38 ods. 2 Tr. zák. vo výmere 30 mesiacov, výkon ktorého bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. bola určená skúšobná doba 4 roky.

Na podklade § 322 ods. 3 Tr. por. pri nezmenenom výroku o vine rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. 1T/50/2016-249 z 21.9.2016 sa

obžalovaný X. W., nar. X.X.XXXX v Y., trvale bytom S. XXX/XX, Z., okr. Y.,

o d s u d z u j e :

Podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á .

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. súd u r č u j e skúšobnú dobu 4 (štyri) roky.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, č.k. 1T/50/2016-249 z 21.9.2016, bol obžalovaný X. W. uznaný za vinného, že:

„dňa 30.11.2015 v čase o 6.50 h. viedol motorové vozidlo značky Seat Alhambra, ev. č. RK 482BU po ceste č. 1/18 v meste Ružomberok v smere na mesto Martin, pričom v km 517.600 pred križovatkou nachádzajúcou sa pri čerpacej stanici Shell v dôsledku neprispôsobenia rýchlosti poveternostným podmienkam a viditeľnosti v rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke nedal prednosť chodkyni U. K., nar. XX.X.XXXX, bytom G. D. XXXX/X, Y., prechádzajúcej cez priechod pre chodcov v smere od obchodného domu Tesco k rieke Váh a ľavou prednou časťou vozidla

narazil do pravej strany tela poškodenej, v dôsledku čoho došlo k jej následnému pádu na vozovku, pričom poškodená utrpela otras mozgu ľahkého stupňa, zakrvácanie do oblasti pod tvrdý obal mozgový a mozog obojstranne, pomliaždenie mozgu v pravej spánkovej oblasti, zlomeninu horného a dolného ramena lonovej kosti vpravo, zlomeninu pod hlavičkou ihlice dolnej končatiny, zlomeninu píšťaly v oblasti kolenného zhybu pravej dolnej končatiny, keď v priamej súvislosti s uvedenými zraneniami utrpenými pri dopravnej nehode v dôsledku masívnej pľúcnej trombembólie dňa XX.XX.XXXX zomrela",

čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zák. Za to bol odsúdený podľa § 149 ods. 2 Tr. zák., za použitia § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 30 (tridsať) mesiacov, výkon ktorého mu súd podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. súd obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 4 (štyri) roky. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil súd obžalovanému povinnosť nahradiť poškodeným: Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., Mamateyova 17, P.O.BOX 41, Bratislava, IČO: 35 937 874, škodu vo výške 3.534,72 euro a poškodenému S. K., nar. XX.X.XXXX, bytom Y., G. D. XXXX/XX, škodu vo výške 1.069,34 euro a podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd poškodeného S. K. so zvyškom nároku na náhradu škody, odkázal na civilný proces.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 21.9.2016 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, jeho odôvodnení a po poučení o opravných prostriedkoch obžalovaný prehlásil, že si ponecháva lehotu na rozhodnutie. Poškodený S. K. uviedol, že sa vzdáva odvolania, čo do výroku o náhrade škody a prokurátor prehlásil, že sa odvolania vzdáva.

Dňa 4.10.2016 súdu prvého stupňa bolo doručené odvolanie obžalovaného X. W. podané prostredníctvom obhajkyne proti rozsudku z 21.9.2016 proti výroku o vine, proti výroku o treste a proti výroku o náhrade škody ako aj proti konaniu, ktoré vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo s tým, že odvolanie písomne odôvodní po doručení písomného vyhotovenia predmetného rozsudku. Rozhodnutie súdu považuje za nezákonné a navrhuje, aby Krajský súd v Žiline napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 25.11.2016 súdu prvého stupňa bolo doručené odôvodnenie odvolania obžalovaného X. W. prostredníctvom jeho obhajkyne, pričom odvolanie je v podstatnom odôvodnené nasledovne:

„II./ Napadnuté rozhodnutie považujem za nezákonné, a to pre chyby v jeho napadnutých výrokoch spočívajúce v nejasnosti a neúplnosti jeho skutkových zistení, a v nevysporiadaní sa súdu so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Napadnuté výroky rozsudku okresného súdu trpia nesprávnosťou skutkových zistení, na ktorých objasnenie je podľa môjho názoru potrebné vykonať ešte ďalšie dôkazy. Z výroku napadnutého rozsudky ako aj z jeho odôvodnenia vyplýva, že okresný súd videl naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) v konaní obžalovaného predovšetkým vtom, že obžalovaný pri vedení osobného motorového vozidla v inkriminovanej dobe porušil ust. § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, v zmysle ktorého vodič je povinný dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť, čo neplatí pre vodiča električky. Porušenie tohto zákonného ustanovenia obžalovaným odôvodnil okresný súd v napadnutom rozhodnutí neprimeranou rýchlosťou, ktorou obžalovaný viedol za daných podmienok a na danom mieste motorové vozidlo. Kľúčovým pre vyvodenie takéhoto záveru, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, bol z hľadiska vykonaných dôkazov znalecký posudok vypracovaný znalcom z odboru cestnej dopravy Ing. Jánom Kuľhavým. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že okresný súd sa pri určovaní rýchlosti, ktorou obžalovaný viedol v inkriminovanej dobe motorové vozidlo, úplne stotožnil so závermi tohto znaleckého posudku. Zo záverov tohto znaleckého posudku vyplýva, že obžalovaný v inkriminovanej dobe viedol motorové vozidlo rýchlosťou cca 49 km/h (+ - 10%). Aplikujúc zásadu v pochybnostiach v prospech obžalovaného je teda možné ustáliť, že rýchlosť motorového vozidla mohla byť aj 44 km/h. Na druhej strane znalec uvádza, že z jeho pohľadu vzhľadom na čas vzniku dopravnej nehody, poveternostné a rozhľadové pomery obžalovaný mohol zabrániť dopravnej nehode, ak by vozidlo viedol rýchlosťou nižšou, a to cca 40,5-43 km/h. III./ Na základe skutočností uvedených v predošlom odseku je zrejmé, že rozdiel medzi trestnou zodpovednosťou obžalovaného a konštatovaním o absencii naplnenia zákonných znakov skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví v jeho konaní predstavoval len 1 km/h pri vedení motorového

vozidla. Je úplne zrejmé, že ak okresný súd založí svoje konštatovanie o trestnej zodpovednosti obžalovaného na takto detailizovanom výpočte, musí byť tento záver výsledkom náležitého a kritického zhodnotenia znaleckého posudku, závery ktorého musia vychádzať z jasných, presných, zrozumiteľných a ničím nespochybniteľných objektívnych údajov, použitím ktorých bo! pri aplikácii aj pre laika jasných, zrozumiteľných a exaktných vedeckých metód dosiahnutý ničím nespochybniteľný záver o rýchlosti, ktorou obžalovaný viedol motorové vozidlo v inkriminovanej dobe. V danom prípade však znalecký posudok vyššie spomenuté kritériá vôbec nespĺňa, nakoľko kľúčové údaje, z ktorých vychádza, nie sú jednoznačné, vykazujú vysokú mieru spochybniteľnosti, pričom spôsob, akým znalec dospel použitím týchto údajov k záveru o rýchlosti predmetného motorového vozidla, je aj po výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní nejasný, nezrozumiteľný a tým pádom aj spochybniteľný. Toto konštatovanie nasledovne odôvodňujem: najdôležitejším dôkazom, z ktorého znalec vychádzal pri vyhotovovaní svojho posudku, je obhliadka miesta dopravnej nehody a s týmto úkonom súvisiace dôkazy, a to záznam dopravnej nehody, náčrtok miesta dopravnej nehody, plánik miesta dopravnej nehody a fotodokumentácia. Priebeh zabezpečovania tohto kľúčového dôkazu bol na všeobecné pomery neštandardný, vykazujúci absenciu základných úkonov štandardne využívaných pri zabezpečovaní takéhoto dôkazu. Predovšetkým je potrebné povedať, že na tejto obhliadke sa nezúčastnil znalec z odboru doprava cestná, čo je v dnešnej dobe už úplným štandardom a čo sa negatívne prejavilo najmä pri identifikácii tak dôležitých vstupných údajov, akým sú miesto zrážky automobilu s chodcom, identifikácia pohybu chodca, a konečná poloha predmetného vozidla. Znalec vykonal obhliadku miesta až dodatočne, so značným časovým odstupom po nehode, kedy podmienky logicky neboli zhodné s podmienkami v čase dopravnej nehody. Policajti vykonávajúci obhliadku miesta dopravnej nehody v čase jej výkonu žiadnym spôsobom nedotazovali kľúčového svedka tejto nehody, pána S., k určeniu miesta zrážky, ako aj konečnej polohy vozidla a chodca po dopravnej nehode. Z vyššie spomenutých dôkazov vyplýva, že kľúčové vstupné údaje na určenie rýchlosti vozidla v čase dopravnej nehody, ako miesto zrážky, konečná poloha vozidla a konečná poloha chodca boli určené policajtmi iba na základe tvrdenia obžalovaného, bez existencie ďalšieho preverovania týchto tvrdení vyššie naznačeným spôsobom. V tejto súvislosti podotýkam, že z listinných dôkazov nachádzajúcich sa vo vyšetrovacom spise vyplýva, že poškodená v čase vykonania obhliadky policajtmi už nebola na mieste dopravnej nehody. Ďalším negatívom obhliadky miesta dopravnej nehody bola skutočnosť, že nebol žiadnym spôsobom zisťovaný technický stav oboch motorových vozidiel v čase dopravnej nehody, a to vozidla Seat (obžalovaný) a druhého vozidla (svedok S.); absencia takéhoto zisťovania naberá na svojej vážnosti najmä s ohľadom na konštatovanie znalca Ing. Kuľhavého z odboru doprava cestná v jeho posudku o absencii možnosti vzájomného osvietenia týchto dvoch protiidúcich vozidiel, za predpokladu ich bezchybného technického stavu. Orgány činné v trestnom konaní ale aj súd pochybili, keď v záujme zistenia skutkového stavu spôsobom uvedeným v § 2 ods. 10 Trestného poriadku, berúc do úvahy nekvalitu vykonania prvotného úkonu (obhliadky miesta dopravnej nehody) nevykonali rekonštrukciu v zmysle § 159 Trestného poriadku, vyšetrovací pokus podľa § 157 Trestného poriadku, resp. previerku výpovede na mieste činu podľa § 158 Trestného poriadku. IV./ Z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj zo znaleckého posudku znalca Ing. Kuľhavého vyplýva, že dôležitým údajom slúžiacim na vyvodenie záveru o rýchlosti vedenia motorového vozidla obžalovaným v inkriminovanej dobe bola aj technika chôdze poškodenej v danom okamihu. Znalec pri vyhotovovaní znaleckého posudku evidentne vychádzal zo skutočnosti, že chodkyňa išla v daný moment po prechode vpravo, rovno, bez zmeny smeru chôdze, a to štandardnou, ba až rýchlejšou chôdzou. V prílohách k znaleckému posudku je však miesto zrážky motorového vozidla s chodkyňou evidentne označené v ľavej časti prechodu pre chodcov, z čoho je zrejmé, že chodkyňa nemohla ísť po prechode pre chodcov spôsobom uvedeným v § 53 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z.z. (vpravo), čo znalec vôbec nezohľadnil v záveroch svojho posudku, napriek tomu, že spôsob pohybu chodkyne a miesto prechodu tejto osoby cez prechod pre chodcov bol evidentne kľúčovým údajom pre určenie rýchlosti, ktorou obžalovaný viedol motorové vozidlo v inkriminovanú dobu. Ak znalec Ing. Kuľhavý vo výsluchu na hlavnom pojednávaní uviedol, že dôvodom, prečo sa nezaoberal možnosťou opisu nehodového deja v prípade takto nesprávneho spôsobu prechádzania cez prechod pre chodcov poškodenou, je, že si nevie vysvetliť, aký by bol dôvod šikmého pohybu chodkyne cez prechod pre chodcov, uvádzam, že takýto pohyb je možné vysvetliť tým, že miesto, do ktorého smerovala, a to zdravotnícke zariadenie, je umiestnené z pohľadu prechodu pre chodcov na ľavej strane, pričom je tiež potrebné uviesť, že na tomto mieste je prechod pre chodcov široký viac ako 4 m. Z tohto pohľadu nie zanedbateľnou a dôležitou skutočnosťou je aj informácia uvedená v znaleckom posudku vypracovanom znalcami z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo, Doc. MUDr. Jozefom Krajčovičom, PhD. a MUDr. Martinom Janíkom, PhD., č. 153/2015, o tom, že chodkyňa v čase nárazu vozidla do jej tela stála. Ak by sa preukázala takáto neprimeraná reakcia chodkyne na blížiaci sa automobil z hľadiska

obžalovaného úplne nepredvídateľná, malo by to nepochybne významný vplyv na záver súdu o jeho trestnej zodpovednosti. Znalec z odboru doprava a ani konajúci súd však takéto závažné skutočnosti vôbec nezohľadnili. Podiel chodkyne na vzniku kolízie je preto v tejto veci zásadnou otázkou, berúc do úvahy aj fakt, že chodkyňa nemala na sebe žiadne reflexné prvky, bola oblečená v tmavom, čo značne sťažovalo možnosť jej včasného spozorovania vodičom. V./ Konajúci súd, ako aj znalec z odboru doprava cestná úplne opomenuli vyhodnotiť tak dôležitú skutočnosť a objektívny fakt potvrdený správou od Technických služieb mesta Ružomberok zo dňa 31.03.2016, ktorý hovorí o tom, že v deň dopravnej nehody bolo vypnuté v mieste dopravnej nehody verejné osvetlenie naraz v čase o 6.44 hod., teda je možné ustáliť alebo aplikujúc zásadu in dubio pro reo pripustiť situáciu, že v čase, kedy obžalovaný vchádzal do koridoru miesta dopravnej nehody bolo verejné osvetlenie dostatočne a jasne osvetľujúce miesto dopravnej nehody ešte zapnuté, pričom následne boto naraz v čase bezprostredne predchádzajúcom vzniku dopravnej nehody vypnuté, je zrejmé, že náhlym vypnutím verejného osvetlenia za tak nepriaznivých rozhľadových pomerov a poveternostnej situácie aké vládli v čase dopravnej nehody v jej mieste, malo zásadný vplyv na konanie obžalovaného a na jeho objektívnu možnosť zabrániť vzniku dopravnej nehody. VI./ Záverom ešte uvádzam, že súd pri určovaní výšky trestu obžalovanému bral do úvahy aj rozsudok Okresného súdu Praha východ sp.zn. 2T 158/2006 zo dňa 30.03.2009, a to aj napriek tomu, že ustanovenie § 7b ods. 2 Trestného zákona o zohľadnení odsúdenia súdom iného členského štátu EÚ v trestnom konaní vedenom na území SR rovnakým spôsobom, akoby bolo vydané na území SR, bolo možné na území SR v zmysle ust. § 438e Trestného zákona aplikovať len na rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť od 1. Januára 2013. Z týchto dôvodov považujem aj výrok o treste napadnutého rozsudku za nezákonný. VII./ Na základe vyššie uvedených skutočností mám za to, že rozhodnutie súdu je nezákonné, navrhujem, aby Krajský súd v Žiline napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie".

Dňa 7.12.2016 súdu prvého stupňa bolo doručené vyjadrenie prokurátorky k dôvodom odvolania obžalovaného, ktorá vo vyjadrení uviedla:

„Námietky prezentované v odôvodnení odvolania považujem za nedôvodné a stotožňujem sa so záverom súdu, že trestnoprávna zodpovednosť obžalovaného za smrť poškodenej U. K. je v celom rozsahu daná. Poukazujem v tomto smere na závery znalca Ing. Kuľhavého, ktorý skonštatoval, že obžalovaný sa v čase tesne pred zrážkou pohyboval rýchlosťou vyššou ako bola primeraná rozhľadu. Tu chcem upriamiť pozornosť súdu na fakt, že obžalovaný predmetnú cestu dobre pozná, vedel, že sa nachádza v blízkosti priechodu pre chodcov a za zlých poveternostných podmienok a šera bol povinný prispôsobiť týmto okolnostiam svoju jazdu a rýchlosť vozidla. Dokazovaním bolo preukázané, že obžalovanému nič nebránilo vo výhľade a poškodená mu nevytvorila prekážku náhlu. Je zrejmé, že pod dopravnú nehodu sa podpísala nepozornosť obžalovaného a nevenovanie sa vedeniu motorového vozidla v dostatočnej miere. Za zásadný a obranu obžalovaného vyvracajúci považujem fakt, že svedok S., ktorý jazdil za tých istých rozhľadových podmienok, dokázal zastaviť pred priechodom pre chodcov a to naviac za situácie, keď poškodená vchádzala na vozovku z jeho pravej strany. Z uvedených dôvodov považujem rozhodnutie súdu, ktorým obžalovaného X. W. uznal vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. za zákonný, majúci odraz vo vykonanom dokazovaní, pričom uložený trest hodnotím ako spravodlivý".

Dňa 9.12.2016 súdu prvého stupňa bolo doručené vyjadrenie poškodeného S. K. k odvolaniu obžalovaného. Vo vyjadrení poškodený konštatuje základné fakty vyplývajúce z rozsudku súdu prvého stupňa a v ďalšom uviedol nasledovné argumenty:

„Znalec z odboru cestnej dopravy Ing. Ján Kuľhavý vo svojom znaleckom posudku jednoznačne konštatoval, že z technického hľadiska bezprostrednou príčinou dopravnej nehody bola neprimeraná rýchlosť motorového vozidla, ktoré viedol obžalovaný. Obžalovaný pritom vo svojich výpovediach sám priznal, že v čase dopravnej nehody pršalo a bola slabá viditeľnosť. Ďalej uviedol, že danú trasu pozná a jazdí ňou pravidelne, a teda si musel byť vopred vedomý toho, že sa na inkriminovanom mieste kolízie nachádza priechod pre chodcov a pri sťaženej viditeľnosti a mokrej vozovke je nevyhnutné prispôsobiť rýchlosť jazdy a vedenie vozidla existujúcim podmienkam, aby nemohlo dôjsť k ohrozeniu chodcov na priechode pre chodcov. Obžalovaný rovnako potvrdil vo svojej výpovedi, že videl oproti idúce vozidlo „náhle zastaviť" a priznal, že moja manželka sa nachádzala na priechode v čase,

keď on sa približoval k tomuto priechodu. Podľa znalca z odboru dopravy mal Obžalovaný možnosť spozorovať moju manželku prechádzajúcu cez priechod pre chodcov popred vozidlo svedka S., a to prinajmenšom vo vzdialenosti 28 m, a preto mal podľa záverov znaleckého posudku dostatok času, aby mohol na vzniknutú situáciu reagovať. Nemožno tiež opomenúť, že priechod pre chodcov je situovaný v blízkosti obchodného domu Tesco a čerpacej stanice Shell. Jedná sa teda o priestor charakteristický zvýšenou koncentráciou chodcov i motorových vozidiel, na čo mal brať Obžalovaný taktiež zreteľ. Za daných okolností a s prihliadnutím na dikciu a zmysel § 4 ods. 1 písm. f) zákona o cestnej premávke je zrejmé, že Obžalovaný ako vodič mal zachovávať zvýšenú mieru opatrnosti z hľadiska objektívneho, ako aj subjektívneho, a prispôsobiť rýchlosť svojej jazdy. K tomu však zo strany Obžalovaného nedošlo. Ďalej mám za to, že závery nezávislého znaleckého posudku Ing. Jána Kuľhavého plne korešpondujú aj s ďalšími vykonanými dôkazmi (výpovede, plánok miesta dopravnej nehody, zápisnica o ohliadke miesta dopravnej nehody, fotodokumentácia a iné.), a preto nesúhlasím s jednostrannými tvrdeniami Obžalovaného obsiahnutými v Odvolaní, ktorými sa snaží spochybniť objektívnosť a exaktnosť výsledkov dôkladne a správne vykonaného dokazovania v konaní pred súdom 1. stupňa a v prípravnom konaní, ktoré mu predchádzalo. Súd 1. stupňa v odôvodnení Rozsudku taktiež zrozumiteľne a detailne ozrejmil právnu rovinu prípadu a otázku existencie nedbanlivostného zavinenia u Obžalovaného podľa § 16 ods. b) TZ, pretože bolo preukázané, že Obžalovaný si mal a mohol predstaviť, že príčinný vzťah medzi jeho konaním (nerešpektujúcim dôležitú povinnosť uloženú § 4 ods. 1 písm. f/ zákonom o cestnej premávke) a následkom sa môže rozvinúť tak, že dôjde k porušeniu záujmu spoločnosti na ochrane života a zdravia fyzických osôb. Lustráciou registra trestov bolo zároveň zistené, že Obžalovaný bol už v minulosti dvakrát právoplatne odsúdený za trestné činy spáchané porušením povinnosti účastníka cestnej premávky, čím spôsobil zranenia iným vodičom. Dokonca aj v registri priestupkov sú vo vzťahu k Obžalovanému evidované záznamy pre porušenie povinnosti účastníka cestnej premávky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa v celom rozsahu stotožňujem s posúdením skutkového a právneho stavu zo strany súdu 1. stupňa, ktorý po dôsledne a zákonne vykonanom dokazovaní starostlivo vyhodnotil všetky okolnosti prípadu, a to jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, pričom dospel k jednoznačnému a spravodlivému záveru, že Obžalovaný svojim nedbanlivostným konaním zapríčinil smrť mojej manželky a tým naplnil všetky zákonné znaky prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) TZ. V súlade s platnou právnou úpravou bol Obžalovanému vymeraný a uložený taktiež trest a uložená povinnosť nahradiť škodu mne a Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. Odôvodnenie Rozsudku súdu 1. stupňa splna takisto všetky atribúty kladené na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pretože je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti považuje súd 1. stupňa za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. S poukazom na vyššie uvedené si dovoľujem navrhnúť odvolaciemu súdu, aby Odvolanie Obžalovaného v súlade s § 319 ako nedôvodné zamietol".

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné, obhajkyňa obžalovaného navrhla rozsudok Okresného súdu Ružomberok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Poškodený uviedol, že sa stotožňuje s návrhom prokurátora, navrhol odvolanie zamietnuť a keďže obžalovaný má advokáta aj on sa obrátil na advokátsku kanceláriu a tam mu poradili, že v civilnom konaní si má uplatňovať nárok na náhradu škody 20.000,-. Obžalovaný navrhol, aby sa všetko nanovo prejednalo.

Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr. por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák.) je

napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Obžalovaný X. W. odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa a v konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu odvolaním napadnutého rozsudku. S námietkami obžalovaného skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenia ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrnne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

K argumentom obhajoby, ktorá namieta nedostatky prípravného konania a porušenie základnej zásady upravenej v § 2 ods. 10 Tr. por. orgánmi činnými v trestnom konaní, pričom rovnakú vadu pripisuje aj súdu prvého stupňa, považuje odvolací súd za potrebné uviesť nasledovne skutočnosti: 1. Skutkové a právne argumenty spochybňujúce vinu obžalovaného sú uvedené v dôvodoch sťažnosti z 1.4.2016 proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia (č.l. 6-8 spisu), pričom na tieto argumenty dostal sťažovateľ odpoveď kompetentným orgánom, a to prokurátorkou Okresnej prokuratúry Ružomberok uznesením č. 2Pv 344/15/5508-18 z 15.4.2016 (č.l. 9-10 spisu). 2. Návrh na dokazovanie predložila orgánom činným v prípravnom konaní obhajkyňa obžalovaného písomným podaním z 26.4.2016 (č.l. 183 spisu) a tento návrh bol zopakovaný pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu na 9.5.2016 (č.l. 202-203 spisu). Na návrh na doplnenie dokazovania reagoval vyšetrovateľ, ako to vyplýva z návrhu na podanie obžaloby z 9.5.2016, keď odôvodnil v krátkosti, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov (č.l. 205 spisu).

3. Z vyšetrovacieho, ale i súdneho spisu vyplýva, že obžalovaný v rámci svojej obhajoby navrhoval orgánom činným v prípravnom konaní obstaranie dôkazov, pričom sám zostal pasívny a nevyužil možnosť, ktorá mu je daná ustanovením § 2 ods. 10, veta tretia Trestného poriadku, pretože po tom, ako jeho návrhy na dokazovanie boli orgánmi činnými v prípravnom konaní odmietnuté, mal možnosť sám obstarať dôkazy svedčiace v jeho prospech. 4. V súvislosti s námietkou obžalovaného, ktorá sa vzťahuje na neobstaranie dôkazov orgánmi činnými v prípravnom konaní tak, ako to bolo prezentované v predchádzajúcej časti týchto dôvodov, ale i námietkou, ktorá smeruje proti konaniu súdu prvého stupňa, ktorý neobstaral dôkazy podľa návrhu obžalovaného zo 14.7.2016 (č.l. 211-212 spisu), krajský súd poukazuje na recentné hľadiska, z ktorých vychádza pri námietkach strán konania súvisiacimi s nevykonaním navrhovaných dôkazov, resp. s neobstaraním dôkazov, ktoré navrhla strana konania.

Navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrh strán konania na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania, a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý stranou konania navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.

Dokazovanie je procesný postup súdu upravený Trestným poriadkom, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd ustanovuje skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá skutočnému stavu veci a o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci trestného konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Súd, čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Teda len súd rozhoduje o tom, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého, naopak, nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Rozhodnutie súdu o vykonaní či nevykonaní určitého dôkazu však nie je svojvoľné, ale vychádza z dôsledného posúdenia okolností konkrétneho prípadu, za súčasnej povinnosti strany, ktorá dôkaz navrhuje, uviesť, ktoré skutočnosti sa majú preukázať, ktoré súd rovnako pri svojich úvahách berie na zreteľ.

Ak súd nemieni akceptovať návrh strany na doplnenie dokazovania vykonaním dôkazu týkajúceho sa okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie, alebo okolnosti, ktorú možno zistiť skôr navrhnutými, resp. zabezpečenými dôkazmi, môže zamietnuť takýto návrh uznesením po začatí hlavného pojednávania, pričom prihliadne na to, či sa jedná o zrejmú neaktuálnosť navrhnutého dôkazu a či nebude vývojom dokazovania potrebné toto rozhodnutie korigovať. Inak tak učiní až po vykonaní celého dokazovania, resp. jeho relevantnej časti. Z uvedeného logicky vyplýva, že navrhovanie dôkazov, ale aj opak, teda vzatie návrhu späť, je z časového hľadiska závislé od vývoja procesu dokazovania. Dôsledkom späťvzatia návrhu procesnej strany na vykonanie dôkazu je nedôvodnosť takýto dôkaz vykonať. Späťvzatie návrhu na doplnenie dokazovania možno učiniť písomným podaním alebo zápisnične na hlavnom pojednávaní. Možno tak učiniť individuálne vo vzťahu k jednotlivému pôvodne navrhovanému dôkazu, alebo všeobecne k doplneniu dokazovania ako celku. Z časového hľadiska je hraničnou fázou aplikovania ustanovenia § 274 ods. 1 Tr. por. súdom, teda moment rozhodnutia súdu, ktorým sa uzatvára dokazovanie vyhlásením dokazovania za skončené, čím sa jednak končí najdôležitejšia fáza kontradiktórneho hlavného pojednávania a jednak sa ohraničuje rozsah vykonaného dokazovania, ktoré súd bude hodnotiť ako podklad pre svoje rozhodnutie. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v tejto záverečnej fáze konania pred rozhodnutím vo veci samej, kedy naposledy možno uplatniť návrhy na doplnenie dokazovania, je záverečným prejavom tejto procesnej strany o disponovaní s návrhmi na doplnenie dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. V konkrétnej prejednávanej veci vyplýva zo zápisnice

o hlavnom pojednávaní z 21.9.2016, že žiadna z oprávnených procesných strán (prokurátor, obhajca, obžalovaný, poškodený) návrhy na doplnenie dokazovania nemala. Na podklade tohto zistenia potom súd prvého stupňa uznesením vyhlásil dokazovanie za skočené a udelil slovo na záverečné reči (č.l. 237 súdneho spisu).

Pri popísanom správaní sa obžalovaného v priebehu hlavného pojednávania dňa 21.9.2016 potom nemôže úspešne v rámci odvolania namietať pochybenie súdu prvého stupňa, ktorého sa mal dopustiť tým, že neobstaral ním navrhované dôkazy, pretože na ich obstaraní, resp. následnom vykonaní na záver dokazovania, netrval. Je plne na obžalovanom ako si chráni a stráži svoje práva o to viac, že v konaní bol a je obhajovaný osobou znalou práva - advokátom.

Už len na záver krajský súd poznamenáva, že za porušenie ústavou priznaného právna na obhajobu nemožno považovať obsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkoch pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Tr. por.

Odvolací súd pripomína, že v zmysle ustanovenia § 1 a § 2 ods. 18 Tr. por. je trestný proces upravený ako kontradiktórne konanie dvoch protistrán - prokurátora (eventuálne poškodeného) na jednej strane a obvineného a jeho obhajcu (eventuálne zúčastnenej osoby) na druhej strane. Preto nie súd, ale strany trestného konania pred nezávislým súdom predkladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obvineného usvedčujú alebo oslobodzujú. Úlohou súdu, ako nestranného rozhodovacieho orgánu, je posúdenie týchto dôkazov a rozhodnúť spor medzi prokurátorom, ktorý zastupuje štát (§ 2 ods. 5, veta prvá Tr. por.), a obvineným. Pri tomto rozhodovaní musí súd zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať jednej alebo druhej strane. Ak by sa tak stalo, došlo by k porušeniu nielen zásady rovnosti strán v konaní pred súdom (§ 2 ods. 14 Tr. por.), ale aj zásady spravodlivého procesu (§ 2 ods. 10 Tr. por.). Nie je prípustné, aby strany konania prenášali svoje povinnosti na súd a očakávali, že súd vyrieši svojím dokazovaním základné predpoklady rozhodujúce pre posúdenie trestnej zodpovednosti obvineného.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov.

Na tomto mieste krajský súd pripomína, že k stretu motorového vozidla riadeného obžalovaným s chodkyňou neprispeli žiadne zvláštne okolnosti. Vina obžalovaného na dopravnej nehode s fatálnym následkom je nespochybniteľná.

Trest odňatia slobody uložený obžalovanému X. W. vo výmere 30 mesiacov, výkonu ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák., mu bola určená skúšobná doba v trvaní štyri roky, považuje krajský súd nielen za neprimeraný vzhľadom na okolnosti prejednávaného skutku a následky konania obžalovaného, ale i za nezákonný. Pri uložení trestu odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov súd prvého stupňa nemohol aplikovať ustanovenie § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., pretože uložený trest odňatia slobody prevyšuje dva roky. Pri uložení trestu odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov súd prvého stupňa mal správne postupovať, v prípade, ak mal

v úmysle podmienečne odložiť obžalovanému výkon trestu odňatia slobody, aplikáciou ustanovenia § 51 Tr. zák. Krajský súd zistené pochybenie súdu prvého stupňa nemohol napraviť pri absencii odvolania prokurátora v neprospech obžalovaného, pretože by krajský súd tak konal v rozpore so zásadou zákazu zmeny k horšiemu (§ 322 ods. 3, veta druhá Tr. por.).

Povinnosťou krajského súdu bolo napraviť zistenú nezákonnosť rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o treste, ktorým bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody, ale z iných dôvodov, ako boli uvádzané v rámci dôvodov odvolania obžalovaného proti výroku o treste rozsudku súdu prvého stupňa. Krajskému súdu nezostalo nič iné, len procesne predpísaným spôsobom zrušiť výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov, výkon ktorého podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu a rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Krajský súd poznamenáva, že výrok súdu prvého stupňa o uloženom treste zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu štyri roky, ktorý bol obžalovanému uložený podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., zostal týmto rozhodnutím nedotknutý.

Nezodpovedá skutočnosti námietka obžalovaného uvedená v dôvodoch odvolania, podľa ktorej súd prvého stupňa pri určovaní výšky trestu bral do úvahy aj rozsudok Okresného súdu Praha východ, sp.zn. 2T/158/2006 z 30.3.2009, ktorý postup považuje obžalovaný za nesprávny. Je síce pravdou, že súd prvého stupňa v dôvodoch rozsudku sa zmienil o označenom rozhodnutí cudzozemského súdu, ale z výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ako i z odôvodnenia vyplýva, že označené rozhodnutie cudzozemského súdu nezohľadnil ako priťažujúcu okolnosť, ktorá by mala význam pri rozhodovaní o výmere uloženého trestu, pretože pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu aplikoval ustanovenie § 38 ods. 2 Tr. zák. ako výsledok nezistenia priťažujúcich a poľahčujúcich okolností.

Faktom zostáva, že obžalovaného X. W. nemožno považovať za disciplinovaného vodiča, o čom svedčí jeho dopravná nehoda dňa 18.3.2007 s trestnoprávnou zodpovednosťou (č.l. 180-182 spisu), ako i priestupky na úseku dopravy spáchané 6.11.2015, 21.12.2014, 23.10.2014 a 18.11.2010, ako vyplýva z evidenčnej karty vodiča (č.l. 220-222 spisu). Podľa názoru krajského súdu obžalovaný X. W. podstatnú výhradu k uloženému trestu vyslovil tým, že sa necíti byť vinný zo skutku, ktorým ho uznal za vinného súd prvého stupňa. Jeho argumentáciu smerujúcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vine odvolací súd neuznal a logicky potom nemohol považovať za dôvodné jeho odvolanie proti výroku o treste, ktoré podal v písomnom podaní prostredníctvom obhajkyne doručeným súdu prvého stupňa 4.10.2016 (č.l. 247 spisu).

V dôvodoch odvolania nie sú žiadne výhrady obžalovaného proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o škode, ktorú si uplatnil poškodený S. K. a príslušná zdravotná poisťovňa. Po vykonaní všeobecného prieskumu výroku o náhrade škody súdu prvého stupňa dospel krajský súd k záveru, že tento výrok zodpovedá stavu veci a zákonu a nezistil dôvody na zásah do tohto výroku.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.

Na základe týchto skutočností potom krajský súd ako súd odvolací rozhodol tak, ako je vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.