Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Cpr/5/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Janou Matayovou v právnej veci žalobcu: F. M., M.. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX/XX, 911 01 Trenčín, štátny občan SR, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r.o., so sídlom Námestie sv. Anny 361/20, 911 01 Trenčín, IČO: 36 839 132, proti žalovanému: Puerta Eslovaquia, s.r.o. „v likvidácii", so sídlom Palisády 33, 811 06 Bratislava, IČO: 47 244 836, zastúpený: JUDr. Katarína Jančárová, advokátka, Legionárska 618, 911 01 Trenčín, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, takto

rozhodol:

Súd u r č u j e, že výpoveď žalovaného zo dňa 02.09.2013 daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, je neplatná.

Súd u r č u j e, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného zo dňa 09.09.2013 dané žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, je neplatné.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 28.959,96 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške vo výške 5,50% ročne zo sumy 1.379,04 Eur od 21.10.2013 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.11.2013 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.12.2013 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.01.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.02.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.03.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.04.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.05.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,15% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.06.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,15% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.07.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,15% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.08.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.09.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 1.034,29 Eur od 21.10.2014 do 23.01.2017.

Súd žalobu vo zvyšnej časti uplatnenej náhrady mzdy z a m i e t a.

Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 21.10.2013, doručenou tunajšiemu súdu 29.10.2013, domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 09.09.2013 a skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 02.09.2013 sú neplatné a zaviazal žalovaného na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, kedy oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do rozhodnutia súdu. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný uzatvoril ako zamestnávateľ so žalobcom dňa 01.03.2013 pracovnú zmluvu na pozíciu vedúci obchodnej skupiny. Podaním zo dňa 02.09.2013 žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a to z dôvodu, že žalovaný rozhodol o organizačných zmenách a zrušil pracovnú pozíciu vedúceho obchodnej skupiny. Podaním zo dňa 09.09.2013 žalovaný na viac okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Žalobca listom zo dňa 13.09.2013 oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pričom žalovaný zareagoval na túto žiadosť podaním zo dňa 20.09.2013 negatívne. V súvislosti so skončením pracovného pomeru výpoveďou žalobca uviedol, že žalovaný doručil dňa 05.09.2013 podanie zo dňa 02.09.2013 nazvané skončenie pracovného pomeru - výpoveď v ktorom s ním ukončil pracovný pomer podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, t.j. z dôvodu nadbytočnosti. Nadbytočnosť bola zdôvodnená rozhodnutím o organizačných zmenách, ktoré mal žalovaný prijať dňa 29.08.2013 a ktorým mal zrušiť jednu pozíciu vedúceho obchodnej skupiny, ktorú mal podľa pracovnej zmluvy zastávať žalobca. Podľa názoru žalobcu žalovaný organizačné zmeny iba predstieral a tieto nemohli byť dôvodom dania výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a to z dôvodu, že ako zamestnanec nikdy nevykonával prácu na pozícii vedúceho obchodnej skupiny. Napriek tomu, že jeho pracovné zaradenie znelo na túto pozíciu, žalobca od počiatku pre žalovaného pracoval na pozícii obchodného riaditeľa a v tejto pozícii vystupoval nielen dovnútra (voči ostatným zamestnancom), ale aj navonok pri jednaní s tretími osobami. V kompetencii žalobcu bol nábor zamestnancov na pozície vedúci obchodnej skupiny, výber a určenie riadiacich pracovníkov na pozície regionálny obchodný manažér, nábor zamestnancov na pozície inšpektor - kontrolné oddelenie, stanovovanie pracovných postupov, tvorba stratégie obchodného rozvoja spoločnosti atď. Z pozície obchodného riaditeľa bol žalobca zároveň členom užšieho vedenia spoločnosti. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na prezentáciu spoločnosti zo dňa 11.06.2013, z ktorej je zrejmá štruktúra spoločnosti aj jeho pozícia, ktorú v spoločnosti zastával. Rovnako túto skutočnosť potvrdzujú aj zápisnice z porád užšieho vedenia. Pokiaľ ide o okamžité skončenie pracovného pomeru žalobca uviedol, že žalovaný mu dňa 09.09.2013 doručil podanie označené ako okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo odôvodnené ustanovením § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, teda závažným porušením pracovnej disciplíny. Týmto závažným porušením pracovnej disciplíny bolo podľa žalovaného použitie služobného motorového vozidla na súkromné účely, použitie platobnej karty spoločnosti na zaplatenie pohonných hmôt vo výške 78,66 Eur počas dovolenky a neoprávnené uplatňovanie si nákladov vo výške 477,83 Eur (stravné lístky + náklady na reprezentáciu). Žalobca uviedol, že je pravdou, že dňa 01.03.2013 spolu s pracovnou zmluvou podpísal dohodu o zverení, správe a využívaní motorového vozidla na služobné účely, podľa ktorého prevzal motorové vozidlo na používanie na služobné účely, avšak s ohľadom na jeho zaradenie ako člena užšieho vedenia bolo so žalovaným dohodnuté a po celú dobu tolerované, že členovia užšieho vedenia budú využívať motorové vozidlá aj na súkromné účely. O použití vozidla počas dovolenky v zahraničí žalovaný vedel vopred. Počas predmetnej dovolenky žalobca rovnako použil platobnú kartu spoločnosti na zaplatenie pohonných hmôt do tohto vozidla. Žalovaný bol o tom vopred upovedomený, keďže spôsob úhrady riešil s účtovníčkou. Čo sa týka nákladov na reprezentovanie, tieto boli žalobcovi preplácané v súlade so všetkými internými pravidlami a zvyklosťami spoločnosti. V spoločnosti bolo praxou, že v prípade obchodného rokovania, ktorého súčasťou bol obed alebo iný obdobný výdavok, tieto náklady boli preplatené na základe predloženia príslušného dokladu o úhrade. Pokiaľ ide o stravné lístky, žalobca nekontroloval počet stravných lístkov, ktoré od spoločnosti dostal, toto bolo v kompetencii účtovníčky, ktorá mala vedomosť aj o iných výdavkoch, nakoľko mala k dispozícii vyššie uvedené doklady - pokladničné bloky. Na viac žalobca poukazoval na to, že v čase od 11.04.2013 do 29.08.2013 bol jedným z konateľov spoločnosti, pričom každý z konateľov bol oprávnený konať v mene spoločnosti samostatne. Žalobca mal právomoc kedykoľvek vydať rozhodnutie, ktoré sa týkalo záležitostí spoločnosti, a teda udeliť zamestnancom súhlas s používaním motorového vozidla alebo s vynaložením finančných prostriedkov spoločnosti na reprezentatívne účely.

2. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 01.03.2013 uzavretá pracovná zmluva na pozíciu vedúci obchodnej skupiny. Žalobca mal na základe uvedenej zmluvy vykonávať prácu, ktorá spočívala v navrhovaní a uskutočňovaní konkurencieschopných obchodných stratégií, získavať, viesť, motivovať, usmerňovať a

kontrolovať skupinu obchodných zástupcov za účelom dosahovania stanovených cieľov. Dňa 11.04.2013 bol žalobca vymenovaný do funkcie konateľa, ktorú vykonával do 29.08.2013, kedy bol odvolaný. Ako žalobca uviedol, pracovnú činnosť vedúceho obchodnej skupiny pre žalovaného nevykonával. Tvrdenie, že vykonával pre žalovaného činnosť ako obchodný riaditeľ je nesprávne a účelové. Žalobca vykonával pre žalovaného činnosť konateľa spoločnosti. Názor na právne postavenie a činnosť konateľa bol prvýkrát potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 26.11.1997, sp. zn. 5Cdo 92/97, podľa ktorého výkon činnosti konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným nie je druhom práce, a preto nemôže byť náplňou pracovného pomeru. Označenie druhu práce ako „generálny riaditeľ“, „riaditeľ“ alebo „generálny manažér“ na tejto skutočnosti nič nemení, dôležitý je obsah a rozsah kompetencií danej osoby. Žalovaný zefektívňoval svoje fungovanie a z tohto dôvodu prijal viacero opatrení. Jedným z nich bolo aj zrušenie pracovnej pozície vedúceho obchodnej skupiny. Pri výbere zamestnanca, ktorého sa toto organizačné opatrenie dotkne, prihliadal žalovaný aj na tú skutočnosť, že žalobca túto prácu pre neho v podstate nevykonával. Následne po daní výpovede žalobcovi sa u žalovaného vykonávala interná kontrola dokladov, pri ktorej bolo zistené, že žalobca použil služobné motorové vozidlo, ktoré mu bolo pridelené na základe dohody o zverení, správe a využívaní služobného motorového vozidla na súkromnú cestu v Chorvátsku v auguste 2013. Ďalej bolo zistené, že žalobca použil platobnú kartu spoločnosti, ktorá mu bola zverená na základe preberacieho protokolu, v rozpore s účelom, na ktorý mu bola zverená, a to na nákup pohonných hmôt počas súkromnej cesty v Chorvátsku dňa 20.08.2013. Z emailovej komunikácie, na ktorú poukazoval žalobca je zrejmé, že žalovaný nebol o použití platobnej karty vopred upovedomený. Komunikácia prebehla s účtovníčkou, ktorá nie je oprávnená schvaľovať použitie platobnej karty na súkromné účely, pričom z uvedenej komunikácie je zrejmé, že používanie služobných vozidiel na súkromné účely nebolo bežné, nakoľko účtovníčka žalobcovi uviedla, že na takého používanie vozidiel žalovaný nemá stanovené pravidlá. Taktiež boli zistené porušenia povinnosti žalobcu, ktoré spočívali v neoprávnenom uplatňovaní nákladov vo výške 447,83 Eur. Uvedená suma pozostávala z neoprávnených úhrad stravného vo výške 160,44 Eur (neoprávnenosť spočívala v poberaní stravných lístkov od zamestnávateľa a zároveň preplácaní stravného z pokladne spoločnosti na základe zúčtovaných dokladov) a neoprávnene vyžiadaných úhrad nákladov na reprezentatívne účely vo výške 317,39 Eur (účtovné doklady, na základe ktorých boli úhrady preplatené, nekorešpondovali s evidenciou pracovného času). priamo nedefinuje ani nešpecifikuje, čo sa rozumie pod pojmom porušenie pracovnej disciplíny, avšak jedným z hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Za závažné porušenie pracovnej disciplíny súdna prax považuje okrem iných aj spreneveru a nedovolené používanie služobného motorového vozidla na súkromné účely. Žalovaný s ohľadom na uvedené vyhodnotil konania žalobcu ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré so žalobcom ukončil pracovný pomer. Žalovaný poukazoval na to, že konanie žalobcu malo aj po skončení pracovného pomeru znaky sprenevery. Žalobca bol opakovane vyzývaný, aby vrátil telefón iPhone 5, ktorý mu bol dňa 07.02.2013 odovzdaný. Napriek výzvam žalobca vec neoprávnene užíval do 10.10.2013. Neodovzdaním mobilného telefónu vznikla spoločnosti škoda vo výške 1.743,97 Eur, ktorá pozostáva z hodnoty mobilu a zmluvnej pokuty za zablokovanie SIM karty. Ďalej neoprávneným používaním služobného motorového vozidla od 05.09.2013 do 09.10.2013 vznikla spoločnosti škoda vo výške 960,- Eur. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že si ako konateľ mohol kedykoľvek vydať súhlas na použitie motorového vozidla na súkromné účely a vynaloženie finančných prostriedkov na reprezentatívne účely, žalovaný poukazoval na poslednú vetu ustanovenia § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka.

3. Žalobca v priebehu konania špecifikoval uplatňovanú náhradu mzdy tak, že sa domáhal náhrady mzdy odo dňa kedy žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní nasledujúcich 36 mesiacov, pričom mesačnú výšku náhrady mzdy vyčíslil na sumu 2.413,33 Eur. V súvislosti s touto špecifikáciou súd na pojednávaní konanom dňa 23.01.2017 pripustil zmenu petitu žaloby v časti náhrady mzdy tak, že: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 86.879,88 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.10.2013 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.11.2013 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.12.2013 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.01.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.02.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.03.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.04.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,25% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.05.2014 do 23.01.2017,

vo výške 5,15% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.06.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,15% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.07.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,15% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.08.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.09.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.10.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.11.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.12.2014 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.01.2015 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.02.2015 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.03.2015 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.04.2015 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.05.2015 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.06.2015 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.07.2015 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.08.2015 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.09.2015 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.10.2015 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.11.2015 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.12.2015 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.01.2016 do 23.01.2017, vo výške 5,05% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.02.2016 do 23.01.2017, vo výške 5,00% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.03.2016 do 23.01.2017, vo výške 5,00% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.04.2016 do 23.01.2017, vo výške 5,00% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.05.2016 do 23.01.2017, vo výške 5,00% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.06.2016 do 23.01.2017, vo výške 5,00% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.07.2016 do 23.01.2017, vo výške 5,00% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.08.2016 do 23.01.2017, vo výške 5,00% ročne zo sumy 2.413,33 Eur od 21.09.2016 do 23.01.2017.

4. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán, výsluchom svedkov I.. U. B., T. L., S. D., F. B., M. L., M. D., oboznámením listinných dôkazov, a to: pracovnou zmluvou zo dňa 01.03.2013, skončením pracovného pomeru - výpoveďou zo dňa 02.09.2013, okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 09.09.2013, oznámením o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 13.09.2013 spolu s podacím lístkom, odpoveďou na list zo dňa 20.09.2013, prezentáciou zo dňa 11.06.2013, organizačnou štruktúrou, telefónnym zoznamom, zápisnicou z porady ROM zo dňa 25.06.2013, 02.07.2013, 16.07.2013, zápisnicami z porady VOS regiónu Juh zo dňa 03.07.2013, 17.07.2013, 31.07.2013, emailom zo dňa 29.05.2013, dohodou o zrážkach zo mzdy zo dňa 01.03.2013, emailom zo dňa 19.08.2013, úplným výpis z Obchodného registra spoločnosti Door Financial Slovensko s.r.o., doručenkou na č.l. 50, dohodou o zverení, správe a využívaní služobného motorového vozidla na služobné účely zo dňa 01.03.2013, preberacím protokolom (potvrdenie o prevzatí platobnej karty) zo dňa 04.03.2013, preberacím protokolom (potvrdenie o prevzatí zverených predmetov podľa § 185 a nasl zo dňa 07.02.2013, výzvou na vydanie veci zo dňa 02.09.2013 spolu s doručenkou, protokolom o odovzdaní vozidla zo dňa 10.10.2013, preberacím protokolom (potvrdenie o odovzdaní platobnej karty) zo dňa 10.10.2013, listinou na č.l. 63, výpisom z účtu na č.l. 64-65, faktúrou č. 1020130001 zo dňa 19.09.2013 spolu s podacím lístkom, faktúrou č. 1020130003 zo dňa 30.09.2013, faktúrou č. 1020130004 zo dňa 17.10.2013, prehľadom poplatkov a prevádzky pre telefónne číslo XXXXXXXXXX, emailovou komunikáciu na č.l. 72-76, výplatnými páskami za máj 2013 a jún 2013, vyčíslením výšky náhrady mzdy na č.l. 169, potvrdením spoločnosti Fair Credit Slovakia, SE o výške mzdy žalobcu zo dňa 01.06.2016, odpoveďou z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín zo dňa 02.06.2016, dohodami o zverení, správe a využívaní služobného motorového vozidla na služobné účely pre M. L., F. B., M. D., evidenciou pracovného času žalobcu za 03-08/2013, pokladničnými dokladmi na č.l. 215-213, rozhodnutím zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov zo dňa 29.08.2013, čestným prehlásením zo dňa 27.06.2016, doplnením vyčíslenia výšky náhrady mzdy zo dňa 19.10.2016, odpoveďou zo Sociálne poisťovne zo dňa 02.11.2016, pracovnou zmluvou I.. L. B. zo dňa 16.09.2013, pracovnou zmluvou T. Q. zo dňa 17.01.2014, pracovnou zmluvou T. Š. zo dňa 01.09.2013, vyjadrením žalovaného zo dňa 22.12.2016 a zistil nasledovný skutkový stav:

5. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že nikdy nevykonával funkciu vedúceho obchodnej skupiny, nakoľko náplňou tejto práce bolo viesť obchodných zástupcov, ktorí vykonávali svoje funkcie na základe živnostenského oprávnenia. On však nikdy takéto povolanie nemal. Bol zamestnancom žalovaného, s ktorým mal uzavretú pracovnú zmluvu, teda bol priamy nadriadený regionálnym obchodným manažérom. Priamo riadil 4 regionálnych manažérov a k nim patriacich vedúcich obchodných skupín, ktorých bolo cca 25. Platobná karta mu bola odovzdaná ako konateľovi spoločnosti za účelom jej využívania pri rokovaniach s potencionálnymi zamestnancami, resp. súčasnými zamestnancami, čo obnášalo pozvať kandidáta na obed, prípadne občerstvenie, ale aj s kolegami. Pokiaľ pri rokovaniach nepoužil kartu, mohol útratu zaplatiť zo svojich a následne vyúčtovať u žalovaného. Toto robieval mesačne na základe zaplatenia z vlastných peňazí a dodatočného zúčtovania peňazí od žalovaného.

6. Z výsluchu zástupkyne žalovaného L. B. súd zistil, že sa venuje zástupcom žalovaného v Českej republike. Žalobcu pozná z pracovných kontaktov, ktoré z jej strany spočívali v tom, že boli videokonferencie, pri ktorých zisťovala plnenie úloh žalobcom. Bola na rovnakej pozícii ako žalobca, ktorý mal kontrolovať obchody na území Slovenskej republiky. Služobné motorové vozidlá slúžili len na služobné účely. Bolo možné požiadať vedenie písomne o použitie motorového vozidla na súkromné účely, musela sa spísať zmluva o nájme služobného vozidla na súkromné účely. Svedkyňa ďalej uviedla, že bola u žalovaného v čase, keď prijímali do pracovného pomeru žalobcu. Pri výbere žalobcu sa nezúčastnila, až pri jeho vstupe do firmy. Spočiatku pri nástupe žalobcu bola nadriadená, v tom čase vzťahy pracovnoprávne riadil majiteľ firmy, ona pri nástupe žalobcu už bola konateľkou spoločnosti, jej pozícia spočívala v príprave firmy na ich činnosť. Svedkyňa ďalej uviedla, že ona mala na starosti prevádzku a na Slovensku mala prevádzku na starosti pani B. Žalobca bol obchodný riaditeľ. Štruktúra u žalovaného v Čechách aj na Slovensku bola rovnaká, bol tam generálny riaditeľ, žalobca ako obchodný riaditeľ mal na starosti obchod. Žalobca bol v pozícii tretieho stupňa, vedúci obchodných skupín boli posledným stupňom v hierarchii. Žalobca vykonával pozíciu vedúceho obchodnej skupiny u žalovaného v úplnom začiatku budovania firmy, v čase dania výpovede už nie. Svedkyňa si nedávala vyúčtovať účty za obedy resp. občerstvenia, ale túto možnosť mali obchodní manažéri. Uplatnené položky museli preukázať tak, že koľko manažérov sa zúčastnilo a čo bolo predmetom rokovania. Na záver svedkyňa uviedla, že ona žalobcovi neudelila súhlas na použitie služobného vozidla na súkromné účely.

7. Z výsluchu svedkyne I.. U. B. súd zistil, že svedkyňa nastúpila k žalovanému dňa 01.02.2013 a bola konateľkou spoločnosti do konca januára 2014. Následne dňa 01.03.2013 nastúpil aj žalobca do pracovnej pozície vedúci obchodnej skupiny a jeho úlohou bolo zabezpečiť pre spoločnosť obchodníkov. Následne sa aj žalobca stal konateľom spoločnosti dňa 11.04.2013, pričom zástupca žalovaného ho ponechal aj na pozícii vedúceho obchodnej skupiny, ktorého úlohou bolo zabezpečovať riadenie obchodníkov. Vyššiu váhu z pozícií žalobcu mala funkcia konateľa spoločnosti, nakoľko v tejto pozícii mal právo rozhodovať za žalovaného, bola mu však aj ponechaná pozícia vedúceho obchodnej skupiny, v rámci ktorej mal získavať obchodníkov na zabezpečovanie uzatvárania obchodov, plnenie obchodných plánov. Svedkyňa ďalej potvrdila, že žalobca vykonával u žalovaného pozíciu vedúceho obchodnej skupiny, jeho úlohou bolo budovať obchodný tím. V tom čase nemal nad sebou nadriadeného obchodného manažéra, nakoľko v tom čase takáto pozícia nebola. Nadriadeným bol majiteľ spoločnosti J. R.. Pri prijímaní svedkyne k žalovanému bol prítomný aj žalobca. V tom čase žalobca ešte nebol vedúcim obchodnej skupiny ani konateľom spoločnosti, stretnutie so zástupcom žalovaného prebehlo v januári 2013, kedy ešte žalobca ani svedkyňa neboli v pracovnoprávnom vzťahu. Ďalej svedkyňa uviedla, že od začiatku ako nastúpila do spoločnosti vedela, že bude konať za žalovaného. Nemala mandátnu zmluvu, konala na základe pracovnej zmluvy, kde mala uvedenú pozíciu prevádzkový riaditeľ. Potvrdila, že ako konateľka spoločnosti mala možnosť pozývať najímaných pracovníkov na obed či pohostenie, ale muselo to súvisieť s výkonom práce pre spoločnosť. Mala pridelené služobné vozidlo. Potvrdila, že vozidlo mohla využívať na súkromné účely, ale ho tak nevyužívala. Pri nástupe žalobcu a svedkyne do pracovného pomeru nebola možnosť používať vozidlo na súkromné účely. Po tom, čo žalobca použil vozidlo na cestu do Chorvátska sa urobilo opatrenie u žalovaného, ktoré umožňovalo použitie motorového vozidla na súkromné účely. Bola vypracovaná smernica. Po menovaní žalobcu za konateľa sa jeho náplň rozšírila, reprezentoval žalovaného navonok, rokoval v mene žalovaného pri uzatváraní zmlúv, napr. leasing, telefóny, rokovanie s mobilnými operátormi. Ako konateľ mal žalobca širšie právomoci, po vymenovaní už nevykonával práce v obstarávaní vedúceho obchodnej skupiny.

8. Z výsluchu svedkyne T. L. súd zistil, že žalobca je jej bývalý kolega, u žalovaného pracovala do 31.12.2013 ako účtovníčka. Pozná žalobcu z obdobia, keď pracoval u žalovaného ako obchodný riaditeľ.

Mala na starosti personálne veci, pripravovala pracovné zmluvy, zasielala podklady Sociálnej poisťovni. Po skončení pracovného pomeru so žalobcom na konci augusta 2013 bolo oznámené zamestnancom žalovaného, že žalobca bol odvolaný zo svojej funkcie. U žalovaného pracovala od 01.07.2013. Od tohto dňa pozná aj žalobcu. Potvrdila, že vedúci obchodných skupín, obchodný riaditeľ a prevádzkový riaditeľ jej predkladali bločky, na ktorých boli úhrady za nápoje, jedlá hradené pri nábore nových zamestnancov. Uviedla, že robila vyúčtovania z knihy jázd, ktorú mali povinnosť viesť zamestnanci, ktorým bolo pridelené služobné motorové vozidlo. Túto knihu jázd jej mali povinnosť odovzdať do desiateho dňa nasledujúceho mesiaca spolu s originálmi bločkov, ktoré chceli preplatiť. Svedkyňa potvrdila, že platila ústna dohoda o možnosti jazdiť v rámci 600 km aj na súkromné účely, ale osobitne ako súkromná jazda sa to neviedlo. Nevedela sa vyjadriť k tomu, čo sa stalo, ak niekto prekročil tento limit. To išlo mimo nej. V rámci personálnej agendy sa používala jedna typizovaná zmluva, menili sa v nej len údaje ako doba určitá, neurčitá a údaje o zamestnancovi. Pokiaľ ide o možnosť použiť vozidlo na súkromné účely do 600 km, takú kompetenciu mala pani B. a dozvedela sa o nej aj na školení u žalovaného približne dva týždne od nástupu. Pokiaľ išlo o kontrolu najazdených kilometrov, museli sedieť s knihou jázd. Pokiaľ ide o bločky za jedlá a nápoje, tie len účtovala.

9. Z výsluchu svedkyne S. D. súd zistil, že svedkyňa pracovala pre žalovaného od 01.04.2013. Žalobca jej bol predstavený ako obchodný riaditeľ spoločnosti. Pozícia vedúci obchodnej skupiny bola pod obchodným riaditeľom. Nemala vedomosť o tom, že by žalobca niekedy vykonával túto pozíciu. Mala od žalovaného pridelené motorové vozidlo. Mohla ho používať aj na súkromné účely. Nepotrebovala na to špeciálny súhlas. Z pracovnej zmluvy ani nejakej dohody nevyplývala možnosť použiť služobné vozidlo na súkromné účely. Bola to zaužívaná prax u žalovaného. Nevyžadovala sa nejaká písomná dohoda. Aj ostatní zamestnanci používali služobné vozidlá na súkromné účely. O možnosti použitia služobného motorového vozidla na súkromné účely ju informovala pani B.. Svedkyňa u žalovaného pracovala ako administratívny pracovník, neskôr ako office manažér. Mala vedomosť o preplácaní pokladničných bločkov. V súčasnosti je svedkyňa zamestnaná v spoločnosti Fair Credit Slovakia v ktorej pracuje aj žalobca. Žalobca pracuje ako oblastný riaditeľ, svedkyňa ako vedúca kancelárie. Žalobca nie je jej nadriadený. Nepamätala si od kedy mala pridelené služobné motorové vozidlo, bolo to však po nejakej dobe od nástupu, niekedy v roku 2013. Vozidlo jej slúžilo na presun medzi pobočkami v spoločnosti. K vozidlu sa viedla kniha jázd, kde sa súkromné účely nevyžadujú. Súhlas jej bol daný pani B. pri odovzdaní vozidla a následne už o súhlas nežiadala. Pracovnú náplň žalobcu nepoznala, pracovnú náplň vedúceho obchodnej skupiny poznala.

10. Z výsluchu svedkyne F. B. súd zistil, že žalobca je jej bývalý kolega, oslovil ju predtým, než nastúpila k žalovanému. Žalobca bol u žalovaného v pracovnej pozícii, ktorú ovládal, možno povedať, že ju profesionálne poznal. Žalobca bol konateľom spoločnosti, ktorý ju prijímal do spoločnosti v pozícii obchodný riaditeľ, svedkyňa v tom čase vykonávala pozíciu vedúci obchodnej skupiny a bola podriadená žalobcovi. Nemala vedomosť o tom, že by žalobca niekedy vykonával pozíciu vedúceho obchodnej skupiny. Pre spoločnosť začala pracovať od 01.06.2013. Mali možnosť používať služobné motorové vozidlo aj na súkromné účely, robili vyúčtovania služobných aj súkromných ciest. U žalovaného platilo pravidlo o možnosti používať motorové vozidlo v rozsahu 600 km mesačne. Súkromné cesty sa neevidovali zvlášť. V rámci cestovného príkazu a jeho vyúčtovania sa uvádzali aj súkromné kilometre. Vyznačovalo sa to v cestovnom príkaze ako akvizičná činnosť, napr. cesta za klientom, cesta za neplatičom, audit. Cestovné výkazy vyhotovovala sama. Pani B. ju v čase, keď si vyzdvihla motorové vozidlo informovala, ako môže vozidlo používať, na aké účely, čo tam má vyznačovať vo vyúčtovaní. Svedkyňa nemala možnosť preplácania bločkov za jedlo, nápoje, resp. ju nevyužívala, ale mala vedomosť o tom, že žalobca takúto možnosť mal. Nemala vedomosť o tom, že by žalobca pred jej nástupom mal pracovnú pozíciu vedúci obchodnej skupiny.

11. Z výsluchu svedka M. L. súd zistil, že bol u žalovaného v pracovnom pomere, v súčasnosti je so žalovaným v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. U žalovaného pracoval od 01.02.2013 na pozícii vedúceho obchodnej skupiny, žalobca bol obchodným riaditeľom. Bol podriadený žalobcovi. Žalobca nevykonával pozíciu vedúci obchodnej skupiny. Svedkovi bolo pridelené služobné motorové vozidlo, použitie ktorého musel raz mesačne vyúčtovávať k piatemu dňu v mesiaci, kde musel rozpísať použitie motorového vozidla na služobné a na súkromné účely. Mal možnosť používať vozidlo aj na súkromné účely do 600 km. Rozpisovali kilometre v cestnom príkaze ako služobné. Nepamätal si presne, ale zdalo sa mu, že o takejto možnosti použitia a účtovania vozidla ho informovala pani B. na nejakej pracovnej porade. Mali možnosť si po pracovných stretnutiach so žalobcom vyúčtovať náklady

za občerstvenie. V súčasnosti je svedok živnostník. Nevykonáva žiadnu prácu vo vzťahu k žalobcovi. Služobné motorové vozidlo mu bolo pridelené na základe nejakého protokolu. Obsahom protokolu bolo používanie vozidla na služobné účely. Svedok ďalej uviedol, že mal vedomosť o stretnutí žalobcu s pani B. a zástupkyňou žalovaného v Prahe, mohol by o porade existovať záznam.

12. Z výsluchu svedka M. D. súd zistil, že svedok pracoval u žalovaného od 01.06.2013 ako vedúci obchodnej skupiny do 30.09.2014 a žalobca ako obchodný riaditeľ. Žalobca mu bol pri nástupe predstavený ako obchodný riaditeľ aj na pracovnom stretnutí dňa 11.06.2013. Svedok mal pridelené služobné motorové vozidlo zn. Renault Fluence a mohol ho používať na služobné aj súkromné účely. Bolo štandardne povolených použiť 600 km na súkromné účely. Najazdené kilometre sa vykázali ako jazda v cestovnom príkaze - ako akvizičná činnosť. Nevedel sa vyjadriť k tomu, či mal žalobca možnosť preplatiť účty za občerstvenie a obedy, svedok takúto možnosť nemal, ale keď žalobca prišiel k nemu na kontrolu, pozval svedka na kávičku, na malinovku. Svedok ďalej uviedol, že neobdržal od žalovaného výplatu za mesiac september 2014. V súčasnosti svedok so žalobcom nepracuje v jednej spoločnosti. Pri prevzatí služobného vozidla podpisoval protokol. Nevedel uviesť, či bolo v protokole uvedené, ako možno vozidlo používať. Neboli nejaké pravidlá na používanie motorových vozidiel, bolo stanovené, že 600 km možno použiť na súkromné účely. Cestovné príkazy a vyúčtovania svedok vyhotovoval sám.

13. Z pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.2013 súd zistil, že žalobca so žalovaným uzavreli pracovnú zmluvu na pozíciu vedúci obchodnej skupiny, pričom hlavnou náplňou vedúceho obchodnej skupiny je navrhovať a uskutočňovať konkurencieschopné obchodné stratégie, získavať, viesť, motivovať, usmerňovať a kontrolovať skupinu obchodných zástupcov za účelom dosahovania stanovených cieľov. Miestom výkonu práce bola oblasť spadajúca pod pobočku Trenčín Door Financial Slovensko s.r.o. Pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace. V zmluve bol dohodnutý pružný pracovný čas od 08:00 do 19:00 hod. Dohodnutá hrubá mzda predstavovala sumu 1.500,- Eur mesačne.

14. Zo skončenia pracovného pomeru - výpoveďou zo dňa 02.09.2013 súd zistil, že žalovaný v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce dal žalobcovi výpoveď, ktorú odôvodnil tým, že spoločnosť dňa 29.08.2013 rozhodla o organizačných zmenách, v dôsledku čoho sa ruší jedna pracovná pozícia vedúci obchodnej skupiny a spoločnosť nemá ďalšiu možnosť žalobcu zamestnávať.

15. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 09.09.2013 súd zistil, že žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaný odôvodnil tým, že:

- dňa 01.03.2013 bolo žalobcovi na základe dohody o zverení, správe a využívaní služobného motorového vozidla zverené motorové vozidlo zn. Renault Laguna výlučne na služobné účely, napriek tomu ho žalobca použil na súkromnú cestu v Chorvátsku v auguste 2013.

- dňa 04.03.2013 bola žalobcovi na základe preberacieho protokolu zverená platobná karta spoločnosti k podnikateľskému účtu vedenému v Tatra banke, a.s. výlučne na služobné účely, napriek tomu ju žalobca použil v rozpore s účelom, na ktorý mu bola zverená, a to dňa 20.08.2013 na nákup pohonných hmôt vo výške 78,66 Eur počas súkromnej cesty v Chorvátsku.

- na základe internej kontroly dokladov spoločnosti boli zistené porušenia povinnosti žalobcu, ktoré spočívali v neoprávnenom uplatňovaní si nákladov vo výške 477,83 Eur. Uvedená suma pozostávala z neoprávnene vyžiadaných úhrad stravného vo výške 160,44 Eur (neoprávnenosť spočívala v poberaní stravných lístkov od zamestnávateľa a zároveň preplácania stravného z pokladne spoločnosti) a neoprávnene vyžiadaných úhrad nákladov na reprezentatívne účely vo výške 317,39 Eur (úhrady nekorešpondovali s evidenciu pracovného času a knihou jázd žalobcu).

16. Z oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní zo dňa 13.09.2013 súd zistil, že žalobca oznámil žalovanému, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 09.09.2013 a výpoveď zo dňa 02.09.2013 považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. V uvedenom oznámení zároveň žalobca uviedol, že v súvislosti s výzvou žalovaného na vrátenie zverených vecí sa žalobca dňa 10.09.2013 cca o 15:30 dostavil na adresu žalovaného, kde chcel predmetné veci vrátiť. Vedúca administratívy pani S. D., ktorá bola v tom čase prítomná na uvedenej adrese, veci odmietla prevziať. Žalobca preto vyzval žalovaného, aby mu výslovne oznámil kedy, kde a komu môže odovzdať zverené veci.

17. Z odpovede na list zo dňa 20.09.2013 súd zistil, že žalovaný oznámil žalobcovi, že pracovný pomer bol ukončený riadne a v súlade s platnými právnymi predpismi a žalovaný nie je povinný naďalej žalobcu zamestnávať. Zároveň žalovaný opätovne vyzval žalobcu na vrátenie motorového vozidla, telefónu, SIM karty a notebooku na adrese Š. XX Trenčín dňa 01.10.2013 o 10:30 hod.

18. Z prezentácie zo dňa 11.06.2013 a organizačnej štruktúry súd zistil, že žalobca vystupoval ako konateľ, obchodný riaditeľ.

19. Zo zápisníc z porady ROM zo dňa 25.06.2013, 02.07.2013, 16.07.2013 súd zistil, že žalobca sa zúčastňoval porád regionálnych obchodných manažérov.

20. Zo zápisníc z porady VOS regiónu Juh zo dňa 03.07.2013, 17.07.2013, 31.07.2013 súd zistil, že žalobca na poradách bol označený ako obchodný riaditeľ.

21. Z emailu zo dňa 29.05.2013 súd zistil, že žalobca sa v e-mailovej komunikácii podpisoval ako F. M., obchodný riaditeľ.

22. Z dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa 01.03.2013 súd zistil, že žalobca so žalovaným uzavreli dohodu o zrážkach zo mzdy pre účely poskytovania stravných lístkov. V tejto dohode sa uvádza, že žalobca vykonáva ako zamestnanec pre zamestnávateľa prácu administratívny pracovník.

23. Z emailu zo dňa 19.08.2013 súd zistil, že žalobca komunikoval s účtovníčkou spoločnosti - svedkyňou T. L., ohľadom uhradenia pohonných hmôt v Chorvátsku. Na otázku či môže žalobca použiť firemnú platobnú kartu mu účtovníčka uviedla, že ak zaplatí firemnou kartou, musí žalobcovi sedieť miesto tankovania s knihou jázd. Firme to potom ide aj do nákladov. Nakoniec emailovú komunikáciu účtovníčka ukončila s tým, že to riešili s právničkou, ale ešte to nie je doriešené, potrebuje si to prejsť s audítorom. Asi by bolo ideálne platiť to v hotovosti a potom sa prípadne bločky preplatia. Na záver účtovníčka žalobcovi uviedla, že ak by sa jej nasledujúci deň podarilo niečo zistiť, bude žalobcu informovať.

24. Z úplného výpisu z Obchodného registra spoločnosti Door Financial Slovensko s.r.o. súd zistil, že žalobca bol konateľom spoločnosti v období od 11.04.2013 do 29.08.2013.

25. Z doručenky na č.l. 50 súd zistil, že žalobca prevzal okamžité skončenie pracovného pomeru dňa 10.09.2013.

26. Z dohody o zverení, správe a využívaní služobného motorového vozidla na služobné účely zo dňa 01.03.2013 súd zistil, že žalovaný zveril žalobcovi služobné motorové vozidlo bližšie označené v preberacom protokole, pričom v zmysle článku I bod 3 zmluvy zamestnanec má predpísané oprávnenie pre vedenie motorového vozidla a preberá jemu zverené vyššie špecifikované motorové vozidlo na používanie pre služobné účely.

27. Z preberacieho protokolu (potvrdenie o prevzatí platobnej karty) zo dňa 04.03.2013 súd zistil, že žalobca prebral od žalovaného platobnú kartu k č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, č. karty XXXX XXXX XXXX XXXX..

28. Z preberacieho protokolu (potvrdenie o prevzatí zverených predmetov podľa § 185 a nasl. zo dňa 07.02.2013 súd zistil, že žalobcovi boli zverené predmety: telefón iPhone 5, výrobné číslo XXXXXXXXXXXXXXX a SIM karta na t.č. XXXX XXX XXX.

29. Z výzvy na vydanie veci zo dňa 02.09.2013 súd zistil, že žalovaný listom zo dňa 02.09.2013 vyzval žalobcu na vydanie zverených vecí, a to motorového vozidla zn. Renault Laguna, platobnej karty, telefónu iPhone 5, notebooku zn. Samsung U530 bezodkladne po doručení výzvy na adrese Š.F. XX Trenčín v čase od 09:00 do 16:00 hod. Z pripojenej doručenky je zrejmé, že žalobca výzvu prevzal dňa 05.09.2013.

30. Z protokolu o odovzdaní vozidla zo dňa 10.10.2013 súd zistil, že žalobca odovzdal dňa 10.10.2013 žalovanému motorové vozidlo zn. Renault Laguna Black Edition 2,0 dCi 16V. V preberacom protokole sa uvádza, že pri preberaní boli zistené závady - poškriabanie na vodičových dverách cca 2-3 cm.

31. Z preberacieho protokolu (potvrdenie o odovzdaní platobnej karty) zo dňa 10.10.2013 súd zistil, že žalobca dňa 10.10.2013 odovzdal žalovanému platobnú kartu k účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX, č. karty XXXX XXXX XXXX XXXX.

32. Z listiny na č.l. 63 súd zistil, že žalobca prehlásil a svojim podpisom potvrdil, že žalovanému neodovzdá mobilný telefón zn. iPhone 5, výrobné č. XXXXXXXXXXXXXXX a SIM kartu na tel. č. XXXX XXX XXX, nakoľko došlo k jeho poškodeniu a znefunkčneniu vypadnutím z vrecka žalobcu a následným prejdením kolesa auta. Zároveň žalobca vyhlásil, že nesúhlasí s vykonaním zrážok zo mzdy ako náhrady škody za poškodenie telefónu a žiada o splátkový kalendár na zostatkovú cenu telefónu.

33. Z výpisu z účtu na č.l. 64-65 súd zistil, že dňa 20.08.2013 bola z účtu spoločnosti Door Financial Slovensko s.r.o. odrátaná suma 78,66 Eur.

34. Z faktúry č. 1020130001 zo dňa 19.09.2013 súd zistil, že žalovaný vystavil žalobcovi faktúru na sumu 1.776,49 Eur, z toho suma 477,83 Eur za neoprávnene preplatené náklady na reprezentovanie, suma 78,66 Eur za neoprávnené použitie platobnej karty, suma 420,- Eur za prenájom služobného motorového vozidla zn. Renault Laguna, suma 350,- Eur za poškodenie služobného motorového vozidla

- poškriabanie dverí na vodičovej strane, suma 450,- Eur za neoprávnené užívanie vozidla od 05.09.2013 do 20.09.2013.

35. Z faktúry č. 1020130003 zo dňa 30.09.2013 súd zistil, že žalovaný vystavil žalobcovi faktúru na sumu 270,- Eur za neoprávnené užívanie vozidla od 21.09.2013 do 30.09.2013.

36. Z faktúry č. 1020130004 zo dňa 17.10.2013 súd zistil, že žalovaný vystavil žalobcovi faktúru na sumu 240,- Eur za neoprávnené užívanie vozidla od 01.10.2013 do 09.10.2013.

37. Z prehľadu poplatkov a prevádzky pre telefónne číslo XXXXXXXXXX súd zistil, že za uvedené telefónne číslo bola účtovaná zmluvná pokuta vo výške 954,97 Eur.

38. Z emailovej komunikácie na č.l. 72-76 súd zistil, že obstarávacia cena telefónu bola 789,- Eur.

39. Z výplatných pások za máj 2013 a jún 2013 súd zistil, že hrubá mzda žalobcu za máj 2013 predstavovala sumu 2.940,- Eur a za jún 2013 sumu 2.800,- Eur.

40. Z vyčíslenia výšky náhrady mzdy na č.l. 169 súd zistil, že žalobca si uplatnil v konaní nárok na náhradu mesačnej mzdy v sume 2.413,33 Eur, ktorú vypočítal za rozhodujúce obdobie od apríla do júna 2013, pričom s ohľadom na skutočnosť, že nemal k dispozícii výplatnú pásku za apríl 2013, pri výpočte vychádzal z hrubej mzdy uvedenej v pracovnej zmluve.

41. Z potvrdenia spoločnosti N., SE o výške mzdy žalobcu zo dňa 01.06.2016 súd zistil, že žalobca je od 01.08.2014 zamestnaný v spoločnosti N., SE na pozícii oblastný riaditeľ, pričom výška jeho hrubej mzdy je 2.220,- Eur brutto.

42. Z odpovede z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín zo dňa 02.06.2016 súd zistil, že žalobca bol v období od 17.09.2013 do 31.07.2014 vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie.

43. Z dohôd o zverení, správe a využívaní služobného motorového vozidla na služobné účely pre M. L., F. B., M. D., súd zistil, že uvedeným zamestnancom boli zverené motorové vozidlá na služobné účely.

44. Z evidencie pracovného času žalobcu za 03-08/2013 súd zistil, že v období 03/2013 žalobca pracoval od 09.00 hod do 18.00 hod, v období 04/2013 žalobca pracoval od 08.00 do 17.00 hod, v období 05/2013 žalobca pracoval od 09.00 hod do 18.00 hod., v období 06/2013 žalobca pracoval od 09.00 do 18.00 hod. a v období 07/2013 žalobca pracoval od 08.00 do 17.00 hod, v niektoré dni až do 21.00 hod.

45. Z pokladničných dokladov na č.l. 215-213 súd zistil, že žalobca si nechal preplatiť pokladničné doklady za náklady na reprezentáciu v niektorých dňoch mimo svojho pracovného času.

46. Z rozhodnutia zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov zo dňa 29.08.2013 súd zistil, že dňa 29.08.2013 žalovaný prijal rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, v zmysle ktorého znížil počet zamestnancov v pracovnej pozícii vedúci obchodnej skupiny, a to o 1 pracovnú pozíciu. V tejto súvislosti prijal rozhodnutie skončiť pracovný pomer so žalobcom, a to buď dohodou alebo výpoveďou.

47. Z čestného prehlásenia zo dňa 27.06.2016 súd zistil, že I.. U. B. prehlásila, že v čase ukončenia pracovného pomeru žalobcu výpoveďou, spoločnosť žalovaného nedisponovala voľným pracovným miestom, ktoré by mohla žalobcovi ponúknuť.

48. Z odpovede zo Sociálne poisťovne zo dňa 02.11.2016 súd zistil, že v období dvoch mesiacov po ukončení pracovného pomeru žalobcu výpoveďou bolo k žalovanému prijatých celkovo 10 nových zamestnancov

49. Z pracovnej zmluvy I.. L. B. zo dňa 16.09.2013 súd zistil, že žalovaný uzavrel s I.. L. B. pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu vedúci obchodnej skupiny s dňom nástupu do práce 16.09.2013

50. Z pracovnej zmluvy T. Q. zo dňa 17.01.2014 súd zistil, že žalovaný uzavrel s T. Q. pracovnú zmluvu na pozíciu vedúci obchodnej skupiny s dňom nástupu do práce 17.01.2014.

51. Z pracovnej zmluvy T. Š. zo dňa 01.09.2013 súd zistil, že žalovaný uzavrel s T. Š.B. pracovnú zmluvu na pozíciu vedúci obchodnej skupiny s dňom nástupu do práce 01.09.2013

52. Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 22.12.2016 súd zistil, že I.. U. B. uviedla, že vzhľadom na veľký časový odstup si nepamätá všetkých zamestnancov prijatých k žalovanému, okrem toho v januári 2014 bola odvolaná z funkcie konateľa spoločnosti a nemá prístup k dokumentom spoločnosti. Vedela uviesť len to, že zamestnanci U. D. J. I. B. boli prijatí na pozíciu kontrolný manažér alebo pracovník kontroly, zamestnanci T. L., A. B., V. Q. J. F. N. boli prijatí na pracovnú pozíciu pracovník administratívy a zamestnanci J. C., L. B. boli prijatí na pozíciu pracovník Call centra.

53. Podľa § 42 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. (ďalej len „“) pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

54. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), c) deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

55. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

56. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

57. Podľa § 61 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b), nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.

58. Podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

59. Podľa § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.

60. Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

61. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.

62. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

63. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

64. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

65. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

66. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

67. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka platného k prvému dňu omeškania, dlžníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

68. Podľa § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. (v znení účinnom ku dňu omeškania) výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

69. V prvom rade sa súd zaoberal otázkou, či žaloba bola v zmysle § 77 Zákonníka práce podaná včas. Pracovný pomer žalobcu sa mal na základe podanej výpovede skončiť dňa 01.11.2013 (nasledujúcim

dňom po uplynutí výpovednej doby plynúcej od 01.10.2013 do 31.10.2013). V dôsledku okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 09.09.2013, doručeného žalobcovi 10.09.2013, pracovný pomer žalobcu skončil dňom nasledujúcim po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru, t.j. 11.09.2013. Posledným dňom lehoty na podanie žaloby na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol teda deň 11.11.2013. Žalobca podal žalobu na súde dňa 29.10.2013, teda včas.

70. Ďalšou v poradí sa súd zaoberal námietkou žalobcu aj žalovaného, že žalobca pre žalovaného v skutočnosti nikdy pozíciu vedúceho obchodnej skupiny nezastával, naopak žalobca figuroval ako obchodný riaditeľ. V tejto súvislosti žalobca predložil súdu aj prezentácie a zápisnice z porady preukazujúce jeho postavenie v rámci organizačnej štruktúry firmy. K uvedenej námietke súd konštatuje, že pre súd bola v tomto konaní pre posúdenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhodujúca pracovná zmluva, na základe ktorej žalobca vykonával prácu pre žalovaného v pozícii vedúceho obchodnej skupiny. V zmysle ustanovenia § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, pričom v súlade s ustanovením § 43 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnej zmluve musia byť dohodnuté podstatné náležitosti, medzi ktoré patrí druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto), deň nástupu do práce a mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Súd preto vychádzal z pracovnej zmluvy predloženej v konaní, z ktorej vyplynulo, že žalovaný mal pre žalobcu vykonávať prácu na pozícii vedúci obchodnej skupiny, ktorého náplňou práce bolo navrhovať a uskutočňovať konkurencieschopné obchodné stratégie, získavať, viesť, motivovať, usmerňovať a kontrolovať skupinu obchodných zástupcov za účelom dosahovania stanovených cieľov. Uvedenú skutočnosť potvrdila v rámci svojej výpovede aj svedkyňa I.. U. B.. Pokiaľ žalobca vystupoval v rámci organizačnej štruktúry ako obchodný riaditeľ, táto skutočnosť nemá vplyv na existenciu pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.2013, nakoľko k zmene tejto pracovnej zmluvy nedošlo. Na viac súd konštatuje, že žalobca od 11.04.2013 vykonával funkciu konateľa a pravdepodobne z pozície tejto funkcie bol označovaný ako „obchodný riaditeľ“. Súd sa preto ďalej zaoberal posúdením neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

71. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi pracovného pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru, pričom zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý musí skutkovo vymedziť tak, ako by ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom.

72. Dôvod skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé aké sú skutočné dôvody, ktoré viedli zamestnávateľa k tomu, že rozväzuje pracovný pomer so zamestnancom, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený.

73. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (§ 47 ods. 1 písm. b/, § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity (rozlišuje sa medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením). A až porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie) je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia

konkrétnych pracovných povinností, situácia v ktorej k porušeniu došlo a dôsledky porušenia pre zamestnávateľa.

74. Žalovaný dňa 10.09.2013 doručil žalobcovi podanie označené ako okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré odôvodnil ustanovením § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, teda závažným porušením pracovnej disciplíny. Žalovaný závažné porušenie pracovnej disciplíny odôvodnil tým, že

- dňa 01.03.2013 bolo žalobcovi na základe dohody o zverení, správe a využívaní služobného motorového vozidla zverené motorové vozidlo zn. Renault Laguna výlučne na služobné účely, napriek tomu ho žalobca použil na súkromnú cestu v Chorvátsku v auguste 2013.

- dňa 04.03.2013 bola žalobcovi na základe preberacieho protokolu zverená platobná karta spoločnosti k podnikateľskému účtu vedenému v A., a.s. výlučne na služobné účely, napriek tomu ju žalobca použil v rozpore s účelom, na ktorý mu bola zverená, a to dňa 20.08.2013 na nákup pohonných hmôt vo výške 78,66 Eur počas súkromnej cesty v Chorvátsku.

- na základe internej kontroly dokladov spoločnosti boli zistené porušenia povinnosti žalobcu, ktoré spočívali v neoprávnenom uplatňovaní si nákladov vo výške 477,83 Eur. Uvedená suma pozostávala z neoprávnene vyžiadaných úhrad stravného vo výške 160,44 Eur (neoprávnenosť spočívala v poberaní stravných lístkov od zamestnávateľa a zároveň preplácania stravného z pokladne spoločnosti) a neoprávnene vyžiadaných úhrad nákladov na reprezentatívne účely vo výške 317,39 Eur (úhrady nekorešpondovali s evidenciu pracovného času a knihou jázd žalobcu).

75. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že dôvody uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru, ktoré mali odôvodňovať závažné porušenie pracovnej disciplíny, neboli v konaní preukázané. V okamžitom skončení pracovného pomeru zamestnávateľ dôvody vymedzil tak, že žalobca použil služobné auto na súkromné účely, použil platobnú kartu v rozpore s účelom, na ktorý mu bola zverená a neoprávnene si nechal preplatiť stravné a náklady na reprezentáciu. Pokiaľ ide o prvý dôvod, teda skutočnosť, že žalobca použil služobné motorové vozidlo na súkromné účely, táto skutočnosť medzi stranami v konaní nebola sporná. Bolo však potrebné posúdiť, či žalobca mal právo takéto vozidlo na súkromné účely použiť. Z vykonaného dokazovania, predovšetkým výsluchov svedkov I.. U. B., T. L., S. D., F. B., M. L. J. M. D. bolo preukázané, že žalobca ako aj ostatní zamestnanci, ktorým bolo pridelené služobné motorové vozidlo, mohli toto vozidlo používať na súkromné účely v rozsahu 600 km, pričom súkromné jazdy sa ani zvlášť neviedli. Tieto boli vykázané ako tzv. akvizičná činnosť (t.j. cesta za klientom, cesta za neplatičom atď.). Pokiaľ teda žalobca použil služobné motorové vozidlo na súkromnú cestu do Chorvátska, nebolo v konaní preukázané, že by tak urobil v rozpore z pracovnou zmluvou, dohodou o zverení motorového vozidla resp. s pracovným poriadkom zamestnávateľa. Na viac súd konštatuje, že žalobca bol v dobe použitia motorového vozidla na súkromnú cestu konateľom spoločnosti, a teda si mohol udeliť povolenie na takéto použitie.

76. Pokiaľ ide o ďalší vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, a teda neoprávnené použitie platobnej karty, túto skutočnosť súd rovnako nemal za preukázanú. Skutočnosť, že žalobca platobnou kartou uhradil pohonné hmoty v Chorvátsku v konaní nebola sporná, avšak súd poukazuje na mailovú komunikáciu medzi žalobcom a účtovníčkou spoločnosti, s ktorou sa snažil vyriešiť situáciu, či má v zahraničí natankovať a zaplatiť služobnou platobnou kartou tak, aby zamestnávateľovi potom sedeli údaje s knihou jázd a použitými kilometrami, nakoľko súkromné kilometre sa neviedli zvlášť. Zároveň súd opätovne konštatuje, že aj v tomto prípade bol žalobca v danom čase konateľom spoločnosti a mohol si udeliť súhlas na použitie platobnej karty.

77. Žalovaný ďalej neplatné skončenie pracovného pomeru odôvodnil neoprávneným preplácaním stravného, hoci žalobca dostával stravné lístky. V tejto súvislosti súd konštatuje, že stravné lístky žalobca poberal ako zamestnanec spoločnosti, pričom tento nárok (na stravné) mu vyplýva priamo zo Zákonníka práce. Pokiaľ ide o počet stravných lístkov a ich prideľovanie, tieto povinnosti mala na starosti účtovníčka spoločnosti a v prípade, ak žalobcovi nesprávne pridelila stravné lístky, táto skutočnosť nemôže byť na ujmu žalobcu. Zároveň z vykonaného dokazovania, najmä výsluchov svedkov I.. U. B., L. B., F. B. J. M. L. bolo preukázané, že žalobca mal možnosť nechať si preplácať náklady na reprezentáciu v súvislosti s pracovnými a obchodnými stretnutiami. Súd preto uvedený dôvod ukončenia pracovného pomeru titulom závažného porušenia pracovnej disciplíny nemal za preukázaný.

78. Ako posledný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný uviedol skutočnosť, že si žalobca neoprávnene vyžiadal uhradenie nákladov na reprezentáciu, ktoré nekorešpondovali s

evidenciu pracovného času a knihou jázd. Sám žalovaný vo vyjadrení zo dňa 30.06.2016 potvrdil, že preplácanie nákladov na reprezentatívne účely bolo u žalovaného bežné. Pokiaľ ide o preplatenie nákladov v čase po 18-tej hodine, kedy už mal oficiálne skončiť pracovný čas žalobcu, súd konštatuje, že skutočnosť, že sa pracovné resp. obchodné stretnutia odohrali po oficiálnom ukončení pracovného času zamestnanca ešte neznamená, že náklady, ktoré si dal žalobca preplatiť, boli neoprávnené. V prvom rade je potrebné podotknúť, že žalobca bol nielen zamestnancom, ale aj konateľom spoločnosti žalovaného, pričom obchodné stretnutia musel plánovať s ohľadom na pracovnú vyťaženosť druhých strán a nie vždy bolo reálne možné vykonať pracovné stretnutie v rámci jeho pracovného času. Na viac treba uviesť, že z pozície konateľa ani žalobca nemal viazaný pracovný čas, to znamená, že pre spoločnosť mohol vykonávať činnosť kedykoľvek (čiže aj večer či počas víkendov). Uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru preto súd nemal opäť za preukázaný.

79. S poukazom na vyššie uvedené podľa názoru súdu okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 09.09.2013 bolo nedôvodné. Aj v prípade, ak by sa v konaní preukázali dôvody vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru, žalovaný ako zamestnávateľ mohol skončiť pracovný pomer so žalobcom okamžite len vtedy, ak by jeho konanie bolo možné považovať za tak závažné, že od žalovaného ako zamestnávateľa by nebolo možné spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Podľa názoru súdu však dôvody vymedzené v okamžitom skončení pracovného pomeru s ohľadom na osobu žalobcu, jeho dovtedajší postoj k plneniu pracovných povinností, situácie, v ktorej k porušeniam došlo, nedosahovali intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré by bolo možné okamžité ukončenie pracovného pomeru v zmysle Zákonníka práce.

80. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že si ako konateľ mohol kedykoľvek vydať súhlas na použitie motorového vozidla na súkromné účely a vynaloženie finančných prostriedkov na reprezentatívne účely, žalovaný poukazoval na ustanovenie § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti. S poukazom na uvedené ustanovenie súd konštatuje, že aj v prípade, ak by bolo preukázané, že použitím služobného motorového vozidla žalobcom, ako konateľom spoločnosti, na súkromné účely vznikla spoločnosti škoda, táto v prvom rade v konaní nebola preukázaná. V prípade, ak by však žalovaný túto škodu vedel preukázať, mohol by sa jej náhrady domáhať voči žalobcovi ako konateľovi spoločnosti v samostatnom konaní v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka.

81. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď zo dňa 02.09.2013 z dôvodu nadbytočnosti v dôsledku organizačných zmien. Výpoveď bola písomná, žalobcovi bola doručená na dňa 05.09.2013 a dôvod výpovede bol v nej nezameniteľne vymedzený nadbytočnosťou žalobcu v dôsledku organizačných zmien. Podmienkou použitia uvedeného výpovedného dôvodu je organizačná zmena u zamestnávateľa, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Pritom platí, že rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným, musí zamestnávateľ urobiť písomne a zároveň v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď. Tiež platí, že o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočný a s ktorým z toho dôvodu skončí pracovný pomer, rozhoduje výlučne zamestnávateľ sám, pričom ani súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie preskúmavať.

82. V prejednávanej veci žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu rozhodol o organizačných zmenách rozhodnutím zo dňa 29.08.2013, v rámci ktorého žalovaný pristúpil k zrušeniu 1 pracovného miesta na pozíciu vedúci obchodnej skupiny. Uvedená organizačná zmena nebola bližšie odôvodnená, až v rámci záverečnej reči právnej zástupkyne žalovaného táto zrušenie uvedenej pozície odôvodnila tým, že pracovná činnosť žalobcu v zmysle pracovnej zmluvy a v súvislosti s jeho pozíciou konateľa sa prelínala, a preto sa žalovaný rozhodol pristúpiť k zrušeniu uvedeného pracovného miesta. Súd toto rozhodnutie o organizačných zmenách však posúdil ako účelové. Jednak je potrebné uviesť, že neobstojí tvrdenie právnej zástupkyne žalovaného o zrušení pracovného miesta na pozíciu vedúci obchodnej skupiny z dôvodu prelínania sa pracovných činností s činnosťou konateľa, nakoľko v deň, keď prišlo k rozhodnutiu žalovaného o organizačnej zmene bol zároveň žalobca odvolaný z funkcie konateľa. Na viac hneď o tri

dni na to, dňa 01.09.2013 bola na pozíciu vedúceho obchodnej skupiny prijatá pani T. Š., čo potvrdzuje žalobcom predložená pracovná zmluva. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že rozhodnutie o organizačnej zmene neodrážalo skutočnú situáciu u žalovaného.

83. Vzhľadom k tomu, že žalobcovi bola daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, pre rozhodnutie súdu v predmetnej veci bolo ďalej rozhodujúce ustanovenie § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce, a teda posúdenie, či žalovaný mal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať, a to aj na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.

84. Voľným pracovným miestom je pracovné miesto, na ktorom má zamestnávateľ možnosť zamestnanca zamestnávať v čase dania výpovede. Nemožnosť zamestnanca zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (R 51/1997). Dôvody nadbytočnosti pritom môžu spočívať v tom, že zamestnávateľ nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie výpovede z dôvodu nadbytočnosti je splnenie tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľom. Ponukovú povinnosť musí zamestnávateľ splniť pred doručením výpovede. Účelom ponukovej povinnosti je ponúknuť zamestnancovi takú inú vhodnú prácu, ktorá sa podmienkami čo najviac približuje práci, ktorú zamestnanec vykonával. Pokiaľ zamestnávateľ nemá voľné pracovné miesto, ktoré by zodpovedalo úrovni zrušeného pracovného miesta, je povinný ponúknuť dotknutému zamestnancovi akékoľvek voľné pracovné miesto, vrátane nižších kategórií pracovných miest. Musí však ísť o prácu, ktorú je zamestnanec spôsobilý vykonávať (najmä zo zdravotného hľadiska či z hľadiska príslušnej kvalifikácie, ktorá sa pre dané miesto vyžaduje). Platí pritom, že ak mal zamestnávateľ v čase dania výpovede zamestnancovi voľné pracovné miesto a zamestnancovi ho neponúkol, je výpoveď z tohto dôvodu neplatná, samozrejme za predpokladu, že nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer.

85. Splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa, ako hmotnoprávnu podmienku výpovede v zmysle ustanovenia § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce je potrebné posudzovať podľa stavu, kedy je tento úkon urobený. Pokiaľ teda výpoveď bola doručená žalobcovi 05.09.2013, bolo potrebné skúmať ponukovú povinnosť zamestnávateľa k tomuto dňu. Skutočnosť, či zamestnávateľ disponoval voľným pracovným miestom je potrebné posudzovať ku dňu podania výpovede zamestnancovi. Vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, že žalovaný v čase, keď pristúpil k rozhodnutiu o organizačných zmenách - zrušeniu pracovného miesta na pozíciu vedúci obchodnej skupiny, a v súvislosti s tým k rozhodnutiu ukončiť pracovný pomer práve so žalobcom, disponoval voľným pracovným miestom na pozíciu vedúceho obchodnej skupiny, čo potvrdzuje pracovná zmluva pani Janky Škvarkovej, ktorú žalovaný prijal na uvedenú pozíciu už 01.09.2013, teda tri dni po prijatí rozhodnutia o organizačnej zmene a deň pred tým, než dal žalobcovi výpoveď (02.09.2013).

86. Na viac súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, teda z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca, zamestnávateľ nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca. Z listinných dôkazov predložených v konaní vyplýva, že žalovaný už dňa 16.09.2013 prijal na pozíciu vedúci obchodnej skupiny nového zamestnanca I.. L. B..

87. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že výpoveď zo dňa 02.09.2013 daná žalobcovi žalovaným je neplatná.

88. Na záver súd v súvislosti s námietkou právnej zástupkyne žalovaného ohľadom pochybnosti o vierohodnosti a objektívnosti svedkyne S. D. a svedka M. L. súd konštatuje, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal skutočnosti svedčiace o zaujatosti týchto svedkov. Pri dôkaze výpoveďou svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k stranám konania a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a podobne) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených

(preukazovaných) skutočností (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27. októbra 2010, sp. zn. 30 Cdo 3577/2008). Skutočnosť, že svedkyňa S. D. pracuje v rovnakej spoločnosti ako žalobca ešte sama o sebe neznamená, že svedkyňa je zaujatá. Obdobne aj skutočnosť, že svedok M. L. je v spore so žalovaným o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nespôsobuje sama o sebe zaujatosť svedka. Súd pri hodnotení výpovede svedkov posudzoval najmä súladnosť ich tvrdení s ďalšími dôkazmi predloženými v konaní, pričom nezistil skutočnosti, ktoré by oprávňovali súd pochybovať o správnosti ich výpovedí.

89. Pokiaľ ide o náhradu mzdy, žalobca si v konaní uplatňoval nárok na náhradu mzdy od septembra 2013 v rozsahu 36 mesiacov až do augusta 2016 spolu s príslušnými úrokmi z omeškania do dňa rozhodnutia súdu. Súd pri výpočte náhrady mzdy vychádzal z výpočtu mesačnej náhrady mzdy vykonanej žalobcom, pričom túto sumu žalovaný v priebehu konania nerozporoval. Žalobca pri výpočte mesačnej náhrady mzdy vychádzal z výplatných pások za máj a jún 2013 a vzhľadom k tomu, že výplatnú pásku za apríl 2013 nemal k dispozícii, vychádzal z hrubej mzdy vyplývajúcej z pracovnej zmluvy, ktorá bola omnoho nižšia ako reálna hrubá mzda za máj a jún 2013. Žalobca preto mesačnú náhradu mzdy ustálil na sume 2.413,33 Eur (1.500,- Eur + 2.940,- Eur + 2.800,- Eur / 3 = 2.413,33 Eur). Aj keď sa súd so spôsobom výpočtu priemerného zárobku žalobcu na účely výpočtu výšky náhrady mzdy nestotožňuje s výpočtom žalobcu, dospel k záveru, že takto vypočítanú výšku náhrady mzdy možno použiť jednak s ohľadom na skutočnosť, že ju žalovaný nerozporoval a jednak s ohľadom na to, že pokiaľ by súd pri výpočte vychádzal z ustanovenia § 134 Zákonníka práce a za rozhodujúce obdobie by vzal obdobie mesiacov apríl až jún 2013, kedy hrubá mzda žalobcu predstavovala spolu 7.240,- Eur (apríl - 1.500,- Eur /vychádzajúc z pracovnej zmluvy/, máj - 2.940,- Eur, jún - 2.800,- Eur), pričom žalobca pracoval v tomto období spolu 488 hodín (apríl - 160 hodín /vychádzajúc z pracovnej zmluvy/, máj - 168 hodín, jún

- 160 hodín). Pri vydelení hrubej mzdy počtom odpracovaných hodín by súd zistil priemerný zárobok za 1 hodinu v sume 14,83 Eur, čo pri vynásobení počtom hodín pripadajúcim na 1 pracovný deň (8 hod.), by dostal priemerný zárobok za 1 deň (118,64 Eur). Takto zistený priemerný zárobok by súd potom vynásobil koeficientom 21,74 a dostal priemerný mesačný zárobok žalobcu v rozhodujúcom období vo výške 2.579,23 Eur. Nakoľko však žalobca v konaní uplatnil náhradu mesačnej mzdy vo výške 2.413,33 Eur, súd rešpektujúc zásadu ne ultra petitum vychádzal potom zo sumy uplatnenej žalobcom.

90. Pokiaľ ide o samotný nárok žalobcu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru súd vychádzal z toho, že žalobca oznámil žalovanému dňa 13.09.2013, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Preto mu v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce priznal náhradu mzdy od tohto dátumu, a to za dobu 12 mesiacov. Za prevyšujúci čas súd žalobcovi náhradu mzdy nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol z dôvodu, že považoval priznanú náhradu mzdy za 12 mesiacov vo výške 28.959,96 Eur za dostatočnú s ohľadom na skutočnosť, že žalobca je od 01.08.2014 v pracovnom pomere v spoločnosti Fair Credit Slovakia, SE na pozícii oblastný riaditeľ, pričom výška jeho mzdy je porovnateľná s výškou mzdy u žalovaného a priznanie náhrady mzdy presahujúce 12 mesiacov by bolo podľa názoru súdu neprimerané.

91. Nevyplatením náhrady mzdy v lehote splatnosti sa žalovaný dostal do omeškania a vznikla mu tak povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania z jednotlivých súm náhrady mzdy odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti náhrady mzdy. V konaní bolo preukázané, že výplatný deň bol u žalobcu 15-ty deň v mesiaci, preto súd žalobcom uplatnené úroky od 21-dňa v príslušnom mesiaci považoval za správne a zaviazal žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia zákona aj k zaplateniu zákonných úrokov, pričom priznaná výška úrokov z omeškania je v súlade s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. - k uplatnenému dňu omeškania bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,5 % (od 08.05.2013 do 12.11.2013), 0,25% (od 13.11.2013 do 10.06.2014), 0,15% (od 11.06.2014 do 09.09.2014), 0.05% (od 10.09.2014 do 15.03.2016) + 5 percentuálnych bodov. Pri výpočte výšky náhrady mzdy z ktorej sa majú rátať úroky z omeškania za mesiac september 2013 súd vychádzal z toho, že žalobca oznámil žalovanému dňa 13.09.2013, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Súd preto za mesiac september priznal žalovanému nárok na úroky z omeškania zo sumy 1.379,04 Eur, ku ktorej dospel tak, že za september 2013 od oznámenia žalobcu o trvaní na ďalšom zamestnávaní, mal žalobca nárok na náhradu mzdy za 12 pracovných dní, čo pri priemernej mzde 114,92 Eur za deň (vychádzajúc z mesačnej náhrady mzdy uplatnenej žalobcom) predstavovalo sumu 1.379,04 Eur. Obdobne súd postupoval pri výpočte náhrady mzdy na účely uplatnených úrokov z omeškania za mesiac september 2014, za ktorý mal žalobca nárok na priznanie náhrady mzdy za 9 pracovných dní (do 12.09.2014), čo pri priemernej mzde za deň v sume 114,92 Eur predstavovalo sumu 1.034,29 Eur.

92. Pokiaľ ide o námietky žalovaného ohľadne nároku na úrok z omeškania z náhrady mzdy, súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2009, sp. zn. 1Cdo 116/2008, v ktorom najvyšší súd zaujal stanovisko, že splatnosť náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru sa neurčuje súdnym rozhodnutím, ale vyplýva zo zákonnej úpravy - je stanovená mesačná splatnosť rovnako ako u mzdy. To, že súd náhradu mzdy môže prisúdiť iba za podmienky, že tento nárok vznikol, odo dňa, keď zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, a za stavu, že už rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, neznamená, že súd tu určuje splatnosť náhrady mzdy. Aby súd mohol rozhodnutím určovať splatnosť tejto náhrady mzdy, musela by k tomu existovať konkrétna hmotnoprávna úprava; takáto úprava však neexistuje. Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti (priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba procesne dodáva kvalita vykonateľného práva). Najvyšší súd ďalej uviedol, že nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. z roku 1965 (zákon č. 65/1965 Zb.) túto možnosť jednoznačne vyjadril vo svojom § 256 ods. 2 prvá veta tak, že účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Keďže terajší (zákon č. 311/2001 Z. z.) a ani iný pracovnoprávny predpis nepodáva úpravu o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a §4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Súd preto pri posudzovaní nárokov žalobcu na úroky z omeškania postupoval v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

93. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko súd žalobcu zamietol len v časti nároku na náhradu mzdy presahujúcej 12 mesiacov, posúdenie ktorého nároku závisí len na úvahe súdu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava IV, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) § 363 CSP. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 . Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 . Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh na vykonanie exekúcie.