Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Co-597-2016.pdf
PDF · 105.28 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/597/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členiek Mgr. Stanislavy Miklánkovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobkyne: L. J., narodená XX.XX.XXXX, bytom Y. K. XXX, zastúpenej: JUDr. Stanislav Lampart, advokát so sídlom Stará Ľubovňa, Námestie sv. Mikuláša 29, proti žalovanému: H. G., narodený XX.XX.XXXX, bytom V., Y. XXXX/XX, zastúpenému: Mgr. Petra Hrubová, advokátka so sídlom Ilava, Mierové námestie 93, o zaplatenie 6 640,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 24. augusta 2016, č. k. 20C/52/2015-86, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 6.640 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 01.01.2013 do zaplatenia a vyslovil, že žalobkyňa má nárok na plnú náhradu trov konania.
2. V odôvodnení svojho rozsudku konštatoval skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z výsledkov vykonaného dokazovania a uviedol, že medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom vznikol občianskoprávny vzťah zo zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, uzavretej v ústnej forme. Zmluvné strany sa dňa 10.12.2009 vo Vyšných Ružbachoch ústne dohodli na všetkých podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, ktoré zákon vyžaduje, tak, že sa dohodli, že žalobkyňa prenechá žalovanému peniaze - 6.640 eur a žalovaný sa zaviazal vrátiť túto sumu žalobkyni do troch rokov, konkrétne do 31.12.2012, čím bol dohodnutý i čas vrátenia dlhu z pôžičky. Úroky z pôžičky zmluvné strany nedojednali.
3. Okresný súd konštatoval, že zmluva spĺňa zákonnú požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom ide o reálny kontrakt, ktorý vzniká až odovzdaním plnenia. V danom prípade žalobkyňa žalovanému peniaze odovzdala dňa 14.12.2009 prevodom na účet žalovaného, čo bolo preukázané potvrdením príkazu a výpisom z osobného účtu žalobkyne a prijatie peňazí od žalobkyne dňa 14.12.2009 nespochybňoval ani žalovaný. Týmto konaním boli naplnené všetky pojmové znaky zmluvy o pôžičke, zmluvné strany sa cítili byť zmluvou viazané, pretože žalovaný poskytnuté peniaze žalobkyni ihneď nevrátil, a žalovaná sa ich vrátenia domáhala až po uplynutí lehoty splatnosti. Neprihliadol na výhradu žalovaného, že nemôže ísť o zmluvu o pôžičke, pretože v takom prípade by si strany dohodli splátkový kalendár, ktorý si však nedohodli. Povinnosť vrátiť požičané peňažné prostriedky totiž nemusí byť rozložená na splátky, ale je v súlade so zákonom aj taká dohoda zmluvných strán, v zmysle ktorej sa dlžník zaviaže celú sumu veriteľovi vrátiť do dohodnutej lehoty
splatnosti s tým, že je ponechané na vôli dlžníka, kedy a v akých sumách do dohodnutej doby konečnej splatnosti bude plniť dlh. Zo zhodných tvrdení strán vyplynulo, že žalovaný a dcéra žalobkyne 9 mesiacov pred poskytnutím pôžičky udržiavali harmonický vzťah, pracovali spolu v zahraničí, plánovali spoločnú budúcnosť, a preto sa javí ako vierohodné tvrdenie žalobkyne o tom, že z tohto dôvodu žalobkyňa žalovanému dôverovala, a nebola spísaná písomná zmluva o pôžičke. Tvrdenia žalobkyne o tom, že medzi ňou ako veriteľkou a žalovaným ako dlžníkom vznikol zmluvný vzťah z pôžičky, z ktorého vyplýva žalovanému povinnosť vrátiť pôžičku v sume 6.640 eur žalobkyni, boli preukázané listinnými dôkazmi, a to najmä potvrdením o prevzatí hotovosti, potvrdením prevzatia príkazu, ktoré korešpondujú aj s výsluchom svedkyne V. G., dcéry žalobkyne. Svedkyňa potvrdila, že bola pri rokovaniach prítomná a že žalobkyňa sa zaviazala sumu 6.640 eur žalovanému požičať s tým, že žalovaný sa zaviazal túto sumu žalobkyni vrátiť bezpodmienečne do troch rokov. Tvrdenia žalovaného o tom, že svedkyňa bola pred výpoveďou ovplyvnená tak, že má odpovedať na otázky v prospech žalobkyne, jej matky, okresný súd ako nepreukázané nezohľadnil. Rovnaký typ písma, slovosled použitý v písomnom prehlásení svedkyne zo dňa 21.10.2015 a v žalobe nemôže viesť k záveru, že svedkyňa bola pred výsluchom súdom ovplyvnená jednou zo strán a ani skutočnosť, že svedkyňa je dcérou žalobkyne automaticky neznamená, že súd bude jej výsluch považovať za nedôveryhodný dôkaz, a to najmä za situácie, keď svedkyňa bola pred výsluchom súdom poučená v zmysle zákona o jej procesných povinnostiach a následkoch krivej výpovede a jej výsluch zodpovedal skutočnostiam zisteným z listinných dôkazov. Pokiaľ si svedkyňa nepamätala presné okolnosti uzavretia zmluvy o pôžičke, presný dátum splatnosti pôžičky (uviedla splatnosť do troch rokov, neuviedla dátum splatnosti do 31.12.2012), je to treba pripísať značnému odstupu času, ktorý od rokovaní o zmluve v decembri 2009 do dátumu jej výsluchu (12.02.2016) uplynul. Týmito dôkazmi bola zároveň vyvrátená obrana žalovaného. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom jeho tvrdenia, že peniaze mala žalobkyňa poskytnúť ako finančnú výpomoc žalovanému a dcére žalobkyne V. G., s ktorou mal vzťah. Je pravda, že vzťah udržiavali, avšak z výsluchu svedkyne ako aj žalovaného vyplynulo, že v rozhodnom období dosahovali zo zamestnania v zahraničí dostatočný príjem na úhradu svojich nákladov. Boli teda sebestační, neboli odkázaní na finančnú pomoc zo strany žalobkyne, ktorá bola pred dôchodkom a jednalo sa o jej celoživotné úspory. Ak by skutočne žalobkyňa poskytla peniaze žalovanému a aj svojej dcére, nebol dôvod ich posielať na účet žalovaného, pretože by žalobkyňa peniaze odovzdala dcére. Napokon žalovaný v konaní od týchto tvrdení v rámci procesnej obrany upustil, keď na pojednávaní uviedol, že peniaze v sume 6.640 eur boli na jeho účet prevedené za tým účelom, aby boli investované do fondov v zahraničí s vidinou zisku a zisk mal byť rozdelený medzi žalovaného a dcéru žalobkyne. Ako žalovaný poskytnuté peniaze použil a ako mali byť výnosy z nich rozdelené, nie je však pre uplatnený nárok z daného právneho vzťahu relevantné. Žalovaný potvrdil, že 6 mesiacov po poskytnutí peňazí v sume 6.640 eur vlastnoručne napísal a podpísal potvrdenie, že od žalobkyne prevzal túto sumu 6.640 eur. V. G. (vtedy J.) podpísala danú listinu ako svedok, teda nie ako osoba, ktorá prevzala peniaze od žalobkyne. Pokiaľ by v danej veci išlo naozaj o darovanie, resp. o nepomenovaný zmluvný vzťah, obsahom ktorého bola výpomoc pre žalovaného a dcéru žalobkyne, teda ak by žalovaný nebol povinný vrátiť peniaze žalobkyni, nezodpovedalo by štandardnému priebehu okolností a nebol ani logický dôvod pre to, aby žalovaný za danej situácie spisoval a podpisoval po určitej dobe od poskytnutia peňazí žalobkyni potvrdenie o tom, že prevzal od žalobkyne uvedenú sumu. Takéto potvrdenie sa štandardne spisuje a slúži ako potvrdenie o peňažnom dlhu, t.j. v danom prípade ako potvrdenie o dlhu žalovaného vrátiť pôžičku žalobkyni.
4. Okresný súd ďalej uviedol, že námietka premlčania bola žalovaným vznesená nedôvodne. Peniaze boli žalovanému odovzdané dňa 14.12.2009 a lehotu splatnosti si strany dohodli do 31.12.2012. Lehota na vrátenie peňazí uplynula 31.12.2012 a od 01.01.2013 začala plynúť trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka na uplatnenie práva zo zmluvy o pôžičke. Žalobkyňa pred uplynutím premlčacej doby uplatnila svoje právo žalobou, podanou na súde dňa 01.10.2014. Je plne v dispozícii veriteľa, kedy svoje právo proti dlžníkovi uplatní na súde. Preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že ak by sa zaviazal peniaze vrátiť žalobkyni do troch rokov, teda v decembri 2012, so žalobou by žalobkyňa nečakala až do októbra 2014. Žalovaný je v omeškaní so splnením celého peňažného dlhu od 01.01.2013 a žalobkyňa má právo požadovať od žalovaného podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. úrok z omeškania. K prvému dňu omeškania žalovaného bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0,75%, preto vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni túto zákonnú sankciu vo výške 8,75 % ročne zo sumy 6.640 eur od 1.1.2013 do zaplatenia.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Deklaroval uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci okresným súdom a tzv. inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP)
- nedostatok odôvodnenia rozsudku okresného súdu.
6. V odvolaní uviedol, že žalobkyňa v žalobnom návrhu neuviedla všetky rozhodné skutočnosti, dôkazy na preukázanie svojich tvrdení začala účelovo predkladať až po podaní odporu, napríklad písomné potvrdenie svedkyne - dcéry predložila až na prvom pojednávaní. Žaloba tak nebola podaná kvalifikovane. Poukázal nato, že svedkyňa je dcérou žalobkyne a jeho bývalá partnerka. Žalobkyňa začala od neho peniaze pýtať späť až potom, čo ukončil vzťah s jej dcérou. Ak by bolo pravdou, že žalobkyni mal peniaze vrátiť do 31.12.2012, so žalobou by nečakala až do októbra 2014. Súd vôbec nevyhodnotil dôveryhodnosť a objektívnosť výpovede svedkyne. Potvrdenie svedkyne zo dňa 21.10.2015 bola tendenčne vypracované zástupcom žalobkyne, čo je zrejmé z typu písma, slovosledu, použitia rovnakého vyjadrenia peňažných súm ako na žalobe. Svedkyňa tak bola už pred svojím výsluchom značne ovplyvnená. Súd sa s touto argumentáciou rozsudku vôbec nevysporiadal a arbitrárne bez právneho základu ustálil, že zmluva o pôžičke bola dojednaná so splatnosťou do konkrétneho dátumu, teda do 31.12.2012. Nie je zrejmé, akým spôsobom súd tento konkrétny termín splatnosti pôžičky ustálil, s čím súvisí aj začiatok plynutia premlčacej doby od 01.01.2013. Z vykonaného dokazovania nie je možné objektívne a jednoznačne ustáliť konkrétny deň splatnosti nároku žalobkyne. Zotrvával na tom, že peniaze boli poskytnuté jemu a dcére žalobkyne, pričom nešlo o pôžičku. Medzi stranami existoval nepomenovaný právny vzťah z titulu, že žalobkyňa jemu a svojej dcére poskytla finančné prostriedky, ktoré spoločne investovali, a teda spotrebovali. V konkrétnom prípade neboli preukázané podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou a vzniká až reálnym odovzdaním peňazí. Je preto irelevantné tvrdiť, že k uzatvoreniu zmluvy došlo za podmienok dojednaných 10.12.2009, v ktorom dni nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí. Žalobkyňa síce uvádza, že splatnosť bola 3 roky, na druhej strane uvádza, že konkrétny dátum splatnosti bol 31.12.2012, teda viac ako 3 roky. Svedkyňa pri výsluchu neuviedla žiadne bližšie okolnosti ohľadne uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Mal zato, že súd nesprávne vyhodnotil potvrdenie o prevzatí peňazí ako uznanie dlhu, ktoré však neobsahuje podstatné náležitosti uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka.
7. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadrila tak, že rozsudok okresného súdu považuje za správny, zákonný a spravodlivý. Súd riadne zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil a zákonne rozhodol. Rozsudok je jasný, zrozumiteľný a zákonný. Odvolanie žalovaného je neopodstatnené, nevyvracia rozhodnutie súdu, pričom neobsahuje žiaden skutkový ani právny argument, ktorý by rozsudok spochybnil. Poukázala na skutkové okolnosti, za ktorých došlo k poskytnutiu pôžičky žalovanému, tak ako ich uviedla v predchádzajúcich písomných či ústnych podaniach. Pokiaľ žalovaný namieta, že žaloba nebola podaná kvalifikovane, nemohla predpokladať, že žalovaný všetko zatají, poprie, čakala, že sa zachová ako slušný človek, a teda v žalobe uviedla iba najpodstatnejšie skutočnosti. To, že žalovaný mal dlh vrátiť do konca roku 2012, teda do 31.12.2012, potvrdila jednoznačne aj svedkyňa, jej dcéra. V každom prípade svoj nárok uplatnila riadne a včas. Ak žalovaný spochybňuje potvrdenie o prevzatí peňazí s tým, že nespĺňa náležitosti uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, ide o účelové tvrdenie, pretože v tomto prípade išlo iba o potvrdenie prevzatia peňazí. Ak by si žalovaný nebol vedomý požičania peňazí, takéto potvrdenie by nebol napísal a podpísal.
8. Duplika zo strany žalovaného podaná nebola.
9. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 479 a § 480 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v § 470 ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z.), ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie.
10. Preskúmaním veci krajský súd zistil, že rozsudok okresného súdu je vo veci samej je vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
11. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
12. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom závere okresného súdu ( § 365 ods. 1 písm. h/ CSP) v otázke právneho posúdenia vzťahu medzi stranami a v tzv. inej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP) - nedostatok odôvodnenia rozsudku okresného súdu.
16. Podľa § 220 ods. 2 CSP účinného od 01.07.2016 v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
17. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS/115/03, či sp. zn. III. ÚS/60/04). Právo na spravodlivý súdny proces však nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci. Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS/209/04, sp. zn. IV. ÚS/112/05, sp. zn. I. ÚS/380/08, sp. zn. III. ÚS/172/2010, či sp. zn. II. ÚS/537/2010).
18. Odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu podľa názoru krajského súdu zodpovedá kritériám riadneho odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP. Okresný súd sa riadne a podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentami strán, uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil.
19. Po preskúmaní veci krajský súd zistil, že okresný súd sa v napadnutom rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom vyporiadal so skutkovou i právnou argumentáciou žalovaného vznesenou v prvostupňovom
konaní, pričom v odvolacom konaní žalovaný neuviedol žiadne nové skutkové či právne argumenty, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
20. S uvedeným úzko súvisí otázka odvolateľom namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci.
21. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. 22. Krajský súd sa v zmysle vyššie uvedeného v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil okresný súd, ako aj s jeho právnym posúdením, vo vzťahu k čomu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa okresný súd vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v prvoinštančnom konaní.
23. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu krajský súd udáva nasledovné:
24. V prejednávanej veci žalobkyňa uplatňuje nárok na vrátanie peňažných prostriedkov, ktoré podľa jej tvrdení poskytla žalovanému na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 10.12.2009 s tým, že peňažné prostriedky poukázala na účet žalovaného 14.12.2009.
25. Podľa § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
26. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluva o pôžičke je zmluva, ktorou jedna strana (veriteľ) prenecháva druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, a táto druhá strana sa zaväzuje vrátiť po čase veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke má reálnu povahu. Na vznik záväzkového vzťahu teda nestačí uzavretie zmluvy, ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi. Bez tohto reálneho úkonu nedôjde k vzniku právneho vzťahu z pôžičky. Z reálnej povahy zmluvy o pôžičke vyplýva, že zmluva ako taká neposkytuje veriteľovi žalobný nárok na odovzdanie predmetu zmluvy.
27. Vznik pôžičky teda predpokladá: a/ dohodu strán, b/ skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Dohoda strán pritom vyjadruje ich vôľu, aby jedna strana prenecháva druhej strane veci určené podľa druhu s tým, že druhá strana vrátiť po čase veci toho istého druhu. Táto dohoda nemusí nevyhnutne riešiť splatnosť pôžičky ani to, či ide o odplatnú alebo bezodplatnú zmluvu, postačí, keď vyhovuje náležitostiam daným pre zmluvy vôbec. Samotná pôžička však vzniká až reálnym úkonom - odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Odovzdanie má za následok zánik tejto povinnosti, resp. vznik povinnosti dlžníka vrátiť prijaté požičané veci. Ku skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky (v prejednávanej veci peňazí ) však nemusí nutne dôjsť v čase uzavretia zmluvy o pôžičke, tak ako tomu napokon bolo aj v prejednávanej veci. V tomto smere je potom nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že ku vzniku právneho vzťahu z pôžičky nemohlo medzi stranami dôjsť na základe dohody zo dňa 10.12.2009, keďže k reálnemu odovzdaniu peňazí došlo v zmysle vykonaných listinných dôkazov až dňa 14.12.2009.
28. Krajský súd ďalej uvádza, že v spore o vrátenie požičanej sumy zaťažuje veriteľa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno , že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi poskytol finančné prostriedky a že dlžník nezaplatil dlh riadne a včas. Na veriteľovi tak spočíva dôkazné bremeno nielen ohľadne toho, či bola uzavretá zmluva o pôžičke, ale aj ohľadne toho či bolo podľa nej dlžníkovi plnené. Túto skutočnosť môže veriteľ preukázať napríklad písomnou zmluvou o pôžičke, dlžobným úpisom alebo inou listinou. Ak veriteľ nemá takúto písomnosť k dispozícii, musí poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami, napríklad svedkami. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno ( viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/98/2000 zo dňa 16.01.2002).
29. V prvom rade, žaloba, podaná dňa 01.10.2014, spĺňala všetky náležitosti žaloby v zmysle v tom čase účinného § 42, § 79 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), v dôsledku čoho sa ňou okresný súd riadne zaoberal bez toho, aby vo veci bolo nutné odstraňovať vady podania podľa § 43 OSP.
30. V prejednávanej veci sa potom krajský súd stotožňuje so závermi okresného súdu v tom smere, že žalobkyňa v konaní uniesla bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, pretože vykonaným dokazovaním,
a to výsluchom žalobkyne, výsluchom svedkyne V. G. i listinnými dôkazmi ( výpis z účtu žalobkyne, potvrdenie o prevzatí príkazu, písomné potvrdenie o prevzatí hotovosti žalovaným) bolo zistené, že medzi stranami došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke dňa 10.12.2009, pričom k vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke medzi stranami došlo na základe reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov žalobkyňou žalovanému dňa 14.12.2009 s tým, že žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky žalobkyni do konca roku 2012, teda do 31.12.2012 (výsluch žalobkyne, výsluch svedkyne). V konaní nebolo sporné, že žalovaný peňažné prostriedky vo výške 6 640,- eur žalobkyni nevrátil.
31. Žalovaný pritom nespochybnil pravosť a pravdivosť písomného potvrdenia o prevzatí hotovosti, ktoré sám podpísal, namietal len, že toto potvrdenie nemá náležitosti uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Krajský súd v tomto smere poukazuje na to, že okresný súd predmetné potvrdenie správne nevyhodnotil ako uznanie dlhu, ale len ako listinu, potvrdzujúcu samotným žalovaným, že od žalobkyne prevzal peňažné prostriedky v žalovanej výške. Odvolacia námietka žalovaného ohľadne nedostatku predmetného potvrdenia ako právneho úkonu uznania dlhu potom nemá žiadne opodstatnenie.
32. Pokiaľ žalovaný spochybňuje dôveryhodnosť svedkyne V. G., krajský súd zhodne s názorom okresného súdu konštatuje, že samotná skutočnosť že svedkyňa je dcérou žalobkyne a v čase vzniku právneho vzťahu medzi stranami žila so žalovaným v spoločnej domácnosti nemôže sama osebe svedčiť o nedôveryhodnosti svedkyne. Výpoveď svedkyne bola jednoznačná, konzistentná, bez vnútorných rozporov, korešpondujúca s ostatnými dôkazmi vykonanými vo veci, pričom svedkyňa bola poučená o následkoch prípadnej krivej výpovede. Z tohto dôvodu mal i krajský súd za to, že výpoveď svedkyne je relevantným dôkazom vo veci a okresný súd nepochybil, keď z tejto výpovede pri rozhodovaní - za súčasného vyhodnotenia aj ostatných dôkazov vykonaných vo veci - vychádzal.
33. Krajský súd zistil, že okresný súd rozhodol vo veci na základe vyššie uvedených právnych záverov, preto je jeho rozhodnutie správne a zákonné. Vzhľadom na uvedené, sú odvolacie námietky žalovaného uplatnené neoprávnene. Z týchto dôvodov krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
34. Krajský súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal nárok na ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná v celom rozsahu.
35. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobkyne rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP okresný súd.
36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).