Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_13C-183-2016.pdf
PDF · 82.73 KB
Case nature
Area
Subarea
13C/183/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudcom JUDr. Gabrielom Slobodníkom v právnej veci žalobcu Z.. S. Š., J.. XX. XX. XXXX, G. G. G., G. Č.. XX, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, o určenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v zamestnaní (antidiskriminačná žaloba), takto
rozhodol:
Súd žalobu žalobcu z a m i e t a .
Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca vo svojej žalobe zo dňa 01. 07. 2016 žiadal súd, aby vo svojom rozhodnutí určil, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v zamestnaní vo vzťahu k vyšetrovateľom Policajného zboru, čím zasiahol do ich práva na rovnaké platové ohodnotenie. Zároveň žiadal, aby súd určil, že žalovaný je povinný upustiť od svojho konania, napraviť protiprávny stav a to tak, že zabezpečí do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, aby všetci vyšetrovatelia Policajného zboru mali rovnaké platové triedy a rovnaký rizikový príplatok bez ohľadu na to, v akom služobnom útvare sú zaradení. Zároveň žalobca žiadal nahradiť trovy konania.
2. Žalovaný s návrhom vyjadril nesúhlas a tento žiadal zamietnuť ako nedôvodný.
3. Žalobca vo svojej žalobe uviedol, že od 01. 10. 2013 je služobne zaradený na Okresnom riaditeľstve PZ Zvolen ako vyšetrovateľ, pričom je zaradený podľa zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru v 6. platovej triede. Uviedol, že vyšetrovateľ Policajného zboru služobne zaradený v Národnej kriminálnej agentúre je zaradený zmysle vyššie citovaného zákona v 8. platovej triede. Uviedol ďalej, že je nesporné, že pri odmeňovaní a zaradení vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru a vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry do príslušných platových tried, ide o rozdiel dvoch platových tried, ktorý nie je dôvodný a zákonný. Zároveň uviedol, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru nemá nárok na žiadny rizikový príplatok, pričom vyšetrovateľom Národnej kriminálnej agentúry je priznávaný rizikový príplatok vo výške 160,-- Eur. Žalobca ďalej uviedol, že na takúto diskrimináciu nadväzuje aj diskriminácia z pohľadu nároku na prídavok za výsluhu rokov, keďže sám je zaradený v 6. platovej triede, výška prídavku za výsluhu rokov je vo finančnom vyjadrení nižšia ako je u vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry, ktorý je zaradený vo 8. platovej triede. Uviedla, že v danom prípade sa jedná o platovú diskrimináciu. Žalobca ďalej uviedol, že na túto skutočnosť upozornil svojho zamestnávateľa teda ministerstvo vnútra Slovenskej republiky svojím listom zo dňa 01. 06. 2015. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky však neuskutočnilo žiadne kroky na odstránenie vyššie uvedeného stavu, pričom len konštatovalo, že nedochádza k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania v zamestnaní.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení, ktoré predložil v písomnom vyhotovení uviedol, že vo veci vznáša námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v tomto konaní, pretože v danom prípade nie je takýmto vecne legitimovaným subjektom Slovenská republika, pretože táto nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Vzhľadom na nedostatok vecnej legitimácie musí byť vo veci rozhodnuté tak, že dôjde k zamietnutiu žaloby. Poukázal na to, že rozdielne zaradenie vyšetrovateľov Policajného zboru do platových tried na okresnej, krajskej a ústrednej úrovni a nastavenie systému odmeňovania príslušníkov Policajného zboru na príslušných funkciách vychádza z rozdielnej závažnosti, zložitosti a náročnosti vyšetrovaných vecí, reálnych rizík ohrozenia ich života alebo zdravia, no predovšetkým z vecnej a miestnej príslušnosti útvarov Policajného zboru a útvarov ministerstva pri odhaľovaní trestných činov pri zisťovaní ich páchateľov a o postupe v trestnom konaní.
5. Tak isto žalovaný poukázal na to, že žalobný petit je tak ako je formulovaný nevykonateľný, nakoľko sa žalobca domáha určenia porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v mene všetkých vyšetrovateľov Policajného zboru a odstránenie protiprávneho stavu vo vzťahu ku všetkým vyšetrovateľom. Tieto dôvody však žalobca nijakým spôsobom nepreukázal.
6. K uvedenému vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý zotrval na svojich tvrdeniach vyplývajúcich zo žalobného návrhu, pričom uviedol, že jeho zamestnávateľom je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, pričom Ministerstvo vnútra zastupuje štát a medzi ním a Ministerstvom vnútra je pracovnoprávny vzťah - služobný pomer, teda uviedol, že mu nie je zrejmé, koho iného by mal určiť ako žalovaného, keď nie Slovenskú republiku zastúpenú Ministerstvom vnútra.
7. Podľa § 9 ods.1 a 2 zákona č. 365/2004 Z. z., každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.
8. Podľa § 11 ods.1 a 2 citovaného zákona, konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca"). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalovaný"). Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.
9. Vecná legitimácia je teoretická konštrukcia, ktorá vo vzťahu k účastníkom konania vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného a niekedy aj z procesného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo k neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania, teraz strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu. Takéto postavenie môže byť dvojaké. Strana sporu, ktorá je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia, ak je žalobcom má aktívnu vecnú legitimáciu. Strana sporu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku) má pasívnu vecnú legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Ak sa preukáže, že žalobcovi patrí uplatňované právo alebo ochrana oprávneného záujmu, súd žalobe vyhovie. V danom prípade žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu. Súd však žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nepreukáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Právna úprava obsiahnutá v antidiskriminačnom zákone smeruje k zachovaniu a podpore rovnakého zaobchádzania v právnych vzťahoch súkromnoprávneho i verejnoprávneho charakteru. Zakladá teda subjektívne právo na ochranu pred všetkými formami diskriminácie tak ako sú špecifikované v tomto právnom predpise. Ak je takéto subjektívne právo porušené alebo ohrozené, dotknutý subjekt má k dispozícii príslušné prostriedky právnej ochrany špecifikované v ďalších ustanoveniach tohto zákona. Ustanovenie § 9 ods.2 antidiskriminačného zákona je vyjadrením všeobecnej právnej zásady, v zmysle ktorej je každý subjekt, ktorého práva sú
porušené alebo ohrozené, oprávnený domáhať sa ochrany na orgáne ochrany práva. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že domáhať sa práv na súde z dôvodu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania môže každý, avšak iba proti tomu, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania. Znamená to toľko, že v konaní o ochranu práv z dôvodu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania môže byť žalovaný a teda pasívne vecne legitimovaný v spore iba ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania. Súd ako prvú musí riešiť otázku, kto je prípadným subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu. Pokiaľ súd nemá vyriešenú otázku koho právo bolo porušené nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania a kto sa dopustil takéhoto porušenia, nie je ešte opodstatnené riešenie otázky nedovolenosti takéhoto zásahu v prípade jeho intenzity dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania a tým vyvolanou ujmou resp. adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmou. Spornosť v týchto otázkach môže byť v konaní o ochrane pred diskrimináciou riešená len medzi subjektmi, ktorých sa táto spornosť týka. Teda medzi subjektom ochrany a subjektom porušenia. Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu pred diskrimináciou nielen zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej práva, právom chránené záujmy alebo slobody boli dotknuté, ale rovnako zistenie, že žalovaný či už fyzická alebo právnická osoba sa dopustili takéhoto konania, ktoré žalobca v konaní považoval za zásah do jeho chránených práv, a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu pred diskrimináciou. Obe zisťovania sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný. Teda vecnou legitimáciou je potom možné rozumieť taký stav, ktorý vyplýva z hmotného práva, v rámci ktorého jeden z účastníkov je nositeľom takéhoto oprávnenia, znamená to, že je aktívne legitimovaný a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti, znamená to toľko, že je pasívne legitimovaný. Nedostatok vecnej legitimácie, a to či už aktívnej alebo pasívnej vedie vždy k zamietnutiu žaloby na začatie konania meritórnym rozhodnutím. V danom prípade je nesporné, že tak ako bol označený v tomto konaní a to Slovenská republika v zastúpení resp. orgánom, ktorý koná za Slovenskú republiku, bolo označené Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Takéto označenie subjektu potom vyplýva aj z ustanovenia § 135 CSP. Je nepochybné, že aj štát teda Slovenská republika je subjektom práva a nositeľom hmotnoprávnej subjektivity, ale aj procesnoprávnej subjektivity.
10. V danom prípade je však možné konštatovať, že v danom prípade ten, kto sa prípadného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania mohol dopustiť, je iba štátny orgán, u ktorého žalobca vykonáva štátnu službu v služobnom pomere.
11. Z uvedeného potom vyplýva, že takýmto subjektom v danom prípade nie je Slovenská republika a teda táto nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti teda záväzku voči žalobcovi, teda nemá pasívnu vecnú legitimáciu z pohľadu právnej úpravy obsiahnutej v antidiskriminačnom zákone. Takýto záver vyplýva z toho, že v konaní o ochrane práv z dôvodu nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania Slovenská republika nie je tým subjektom, kto by nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi.
12. Z tohto dôvodu preto súd žalobu z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného zamietol.
13. Súd taktiež rozhodol o práve na nárok na náhradu trov konania v zmysle § 255 CSP tak, že žalovaný bol v konaní v plnej miere úspešný a preto mu patrí nárok na náhradu trov konania v takomto rozsahu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie vo vyhotovení dvojmo do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia, písomne na Okresný súd Banská Bystrica.
V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pre súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov.