Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_23Co-140-2016.pdf
PDF · 115.67 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/140/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcov: 1) R. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, Z., 2) U. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X, Z., 3) Y. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. X, Z., 4) R. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X, Z., 5) L. Y., nar. XX.XX.XXXX, U. M. XX, D. - P., Česká republika, 6) R. M., nar. XX.XX.XXXX, Z. XX, O. U. O. X., 7) R. K., nar. XX.XX.XXXX, E. X, Y. M., 8) U. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, 9) U. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, 10) U. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, V. - E., 11) M. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, V. - E., 12) U. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, V., 13) L. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, Z., 14) K. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, 15) P. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. N. XX, Z., 16) P. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, Z., 17) U. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. Z. XX, Z., 18) L. C., nar. XX.XX.XXXX, X. N. X, Z., 19) R. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. ul. č. XX, Z., 20) U. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, Z., 21) B. N., nar. XX.XX.XXXX, O. X. XX, X., Česká republika, žalobcovia 1) až 21) zastúpení: X. D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. X, Z., proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Slovenského pozemkového fondu, Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17 335 345 o určenie vlastníckeho práva a vydanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 14C/37/2014-204 zo dňa 29. októbra 2015, v zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný má voči žalobcom 1) až 21) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o určenie vlastníckeho práva zastavil, výrokom II. žalobu o vydanie nehnuteľnosti zamietol a výrokom III. žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil aplikáciou § 132 ods. 1, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej iba OZ), § 34 ods. 14 zák. č. 330/1991 Z.z. o pozemkových úpravách, § 7, § 70 ods. 1, 2, § 36a zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností. Vecne rozsudok odôvodnil tým, že ustanovenie § 126 ods. 1 OZ v praxi dáva možnosť podania reivindikačnej žaloby, t.j. žaloby na vydanie veci. Základným predpokladom úspešnosti takejto žaloby okrem preukázania neoprávneného užívania nehnuteľnosti žalovaným je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu (žalobcov 1) až 21) k nehnuteľnosti, čo jediné zakladá aktívnu legitimáciu žalobcu v spore s takýmto predmetom konania. Vlastnícke právo žalobcov k nehnuteľnostiam, ktoré žiadajú od žalovanej vydať, parcely reg. „C“ č. 3281/2 a č. 3281/3 (resp. z nej geometrickým plánom odčlenenú parc. č. 3281/35) však v konaní preukázané nebolo, keďže podľa výpisu z LV č. XXXX pre k.ú. Z. je ako výlučný vlastník pozemkov zapísaná Slovenská republika (žalovaný). Pôvodnou žalobou (v znení jej početných opráv) sa žalobcovia síce domáhali aj určenia vlastníckeho práva k uvedeným parcelám, avšak pred pojednávaním od tohto upustili a dožadovali sa iba vydania pozemkov s tým, že ich vlastnícke právo je dané a odvodzujú ho
od dedičského uznesenia a nie je preto o ňom potrebné rozhodovať. Zápisy v katastri nehnuteľností sú ovládané okrem iného najmä zásadou hodnovernosti (materiálnej publicity), vyjadrenou v ustanovení § 70 o katastri nehnuteľností, podľa ktorého údaje katastra obsiahnuté v § 7 katastrálneho zákona sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Uvedené znamená, že sa chráni dôvera každého v správnosť údajov v katastri uvedených v § 7 zákona o katastri. Hodnovernosť, a tým aj záväznosť údajov katastra je však založená na vyvrátiteľnej domnienke, ktorá platí len dovtedy, kým sa nedokáže opak. Ak sa tak stane, údaje katastra prestanú byť hodnoverné a aj záväzné. Hodnovernosť zápisu žalovanej ako vlastníka parcely reg. „C“ č. 3281/2 a č. 3281/3 (resp. z nej geometrickým plánom odčlenená parc. č. 3281/35), ktoré sú vedené na LV č. XXXX pre k.ú. Z. však v konaní napokon spochybnená nebola. Uznesenie Okresného súdu Trnava č.k. D 3122/2005, Dnot 309/2005-110 zo dňa 24.05.2006, na ktoré poukazovali žalobcovia, nepreukazuje vlastnícke právo žalobcov k uvedeným pozemkom. Uznesenie bolo bez geometrického plánu nevykonateľné, nakoľko z dôvodu právnych zmien, ktoré sa udiali s pôvodnými parcelami č. 1852/2 a č. 1852/3 do času vydania dedičského uznesenia, nebola bez geometrického plánu vymedzená poloha, tvar a rozmery prejednávaných pozemkov. V prípade spornosti vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a tým i absencie listu vlastníctva žalobcov ako dôkazného prostriedku na preukázanie vlastníckeho práva, prichádza do úvahy rozhodnutie súdu o určení vlastníctva k nehnuteľnostiam v konaní o takomto návrhu. Návrh na určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam však nakoniec nezostal predmetom konania (keď v tejto časti bol návrh vzatý späť), pričom súd so zreteľom na ustanovenie 153 ods. 2 OSP nie je oprávnený prekročiť rozsah petitu návrhu, ktorý zostal predmetom konania. Súd poukázal na ustanovenie § 153 OSP, v zmysle ktorého súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu a na ustanovenie § 154 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Prejudiciálne posudzovanie otázky vlastníctva k nehnuteľnostiam by bolo nedostačujúce, nakoľko by absentoval výrok súdneho rozhodnutia o určení vlastníctva k nehnuteľnostiam svojou právoplatnosťou konštitujúci vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Ďalej súd poukázal na vyjadrenie v žiadosti o vydanie nehnuteľností zo dňa 25.07.2012 na č.l. 138, ktorá je adresovaná Slovenskému pozemkovému fondu a z ktorého je zrejmé, že žalobcovia nežiadajú o vydanie nehnuteľností p.č. 3182/2 a 3182/3 spolu o výmere 5257 m2 v rámci reštitučného konania, ale na základe právoplatného dedičského konania. S poukazom na uvedené vyjadrenie, ako aj na to, že ani v návrhu, ani v jednotlivých ďalších podaniach sa žalobcovia nedomáhajú vydania nehnuteľností titulom reštitučného nároku, súd v sporovom konaní viazaný skutkovými tvrdeniami žalobcov (a síce, že sú vlastníkmi nehnuteľností na základe dedičského rozhodnutia a žiadajú len ich vydanie), nie je oprávnený ani povinný tieto skutkové tvrdenia nahrádzať inými a posudzovať nárok ako reštitučný. I v prípade, že by súčasťou petitu zostalo určenie vlastníckeho práva žalobcov k nehnuteľnostiam, nebolo by možné takémuto návrhu priznať úspech. Súd podľa ustálenej súdnej praxe nemôže určovať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (ktoré vlastnícke právo bolo sporné ešte počas dedičského konania) priamo dedičom, pretože by tým došlo k obchádzaniu dedičského konania. Súd pritom poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 3 MCdo 4/2013 zo dňa 31.03.2014 zverejnený v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2015, v zmysle ktorého „Ak nebol zachovaný postup upravený ustanoveniami § 175a až § 175zd Občianskeho súdneho poriadku, nemožno ho obchádzať žalobou, ktorou sa právny nástupca poručiteľa domáha určenia, že je (spolu)vlastníkom veci patriacej do dedičstva. Pokiaľ nie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že v dôsledku dedenia dedič nadobudol vec, resp. jej spoluvlastnícky podiel, nemôže sa dedič domáhať ochrany svojho vlastníctva žalobou o určenie vlastníctva. Takýto dedič je aktívne legitimovaný len na podanie žaloby o určenie, že vec (jej spoluvlastnícky podiel) patrí do dedičstva po poručiteľovi.“ Na základe vyššie uvedeného dospel súd k záveru, že návrh žalobcov na vydanie nehnuteľností je v celom rozsahu nedôvodný, nakoľko žalobcom nesvedčí vlastnícke ani iné právo k nehnuteľnostiam parc.č. 3281/2 a č. 3281/3 (resp. parc. č. 3281/35) v čase rozhodnutia súdu, čo znamená, že nemajú aktívnu vecnú legitimáciu na podanie vlastníckej žaloby podľa § 126 OZ, keď zároveň nešlo o vydanie nehnuteľnosti v zmysle reštitučného nároku (preto sa súd ani nezaoberal splnením podmienok k tomuto, nakoľko by to bolo nadbytočné), a preto je potrebné ich návrh ako neopodstatnený zamietnuť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá, § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 OSP. Žalobcovia zavinili zastavenie konania v časti o určenie vlastníckeho práva a vo zvyšku bola žaloba žalobcov zamietnutá, čo v konečnom dôsledku znamená právo žalovanej na náhradu účelne vynaložených trov celého konania, nakoľko si však žalovaná právo na náhradu trov konania neuplatnila, súd jej právo na náhradu trov konania voči žalobcom vo výroku III. nepriznal.
2. Žalobcovia prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne podali odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a v časti náhrady trov konania. V odvolaní uviedli, že sú právnymi nástupcami pôvodného vlastníka L. D., ktorému nehnuteľnosť pôvodne zapísaná ako parc. č.
1852/2 a parc. č. 1852/3 spolu o výmere 29 133 m2, bola do vlastníctva priznaná výmerom a to ako 3/4 z pôvodnej celkovej výmery parc. č. 1852/2 o výmere 38 517 m2 a z toho 1/4 zostáva vo vlastníctve L. N., z parc. č. 1853/3 z celku 327 m2 3/4, t. j. 245,25 m2 vlastníctvo L. D. a 1/4 vo vlastníctve L. N. t.j. 81,75 m2. L. D. bol vlastníkom uvedených nehnuteľností na základe výmeru o vlastníctve nepretržite od roku 1948 až do prejednania dedičstva pre jeho právnych nástupcov. Na základe právoplatného dedičského konania patrí po L. D. jeho právnym nástupcom parc. č. 1852/2 o výmere 28 887,75 m2, t. j. 3/4 z celku pôvodnej výmery 38 517 m2 a parc. č. 1853/3 o výmere 245,25 m2, t. j. 3/4 z celku pôvodnej výmery 327 m2. Žalobcovia sa teda domáhajú vydania chýbajúcej výmery a to 5.257 m2, nakoľko správa katastra nezapísala na základe právoplatného dedičského uznesenia výmeru tak, ako bola zdedená podľa dedičských spoluvlastníckych podielov určených dedičským uznesením, čo predstavuje chýbajúcu výmeru, a to zapísať právnym nástupcom L. D., teda žalobcom parc. č. 3281/2 o výmere 4 231 m2 a parc. č. 3281/35 o výmere 1.026 m2 (ktorá vznikla oddelením geometrickým plánom z parc. č. 3 281/3 k. ú. Z.). Okresný súd Trnava prikázal žalobcom geometrickým plánom oddeliť prislúchajúcu im časť výmery, no napriek tomu nepriznal žalobcom náhradu trov konania a platbu za spracovaný geometrický plán, ktorý bol vypracovaný a úradne overený Ing. P. V. dňa 6.7.2015. Okresný súd zamietol svojim rozsudkom vydanie príslušnej výmery, teda spolu 5.257 m2 napriek tomu, že má vedomosť, že Slovenský pozemkový fond vydal bez problémov pozemky, ktoré boli tiež súčasťou užívania pozemkov Štátneho majetku Hlohovec Evanjelickej cirkvi a tiež vlastníčke M. U.. Slovenský pozemkový fond v zastúpení už teraz bývalého pracovníka p. M. nezákonne a neoprávnene dal tieto pozemky zapísať na LV č. XXXX pre Slovenskú republiku - Slovenský pozemkový fond, hoci vlastník L. D. bol známy a bol nepretržite od roku 1948 vlastníkom uvedených pozemkov i v čase užívania pozemkov Štátnym majetkom Hlohovec a i v čase likvidácie užívania Štátneho majetku Hlohovec. Rozhodnutie Okresného súdu Trnava, ktorý návrh na vydanie nehnuteľností zamietol považujú za účelové a zámerné v prospech Slovenskej republiky - Slovenského pozemkového fondu resp. bývalého pracovníka Slovenského pozemkového fondu p. M., ktorý ich o pozemky vo výmere 5.257 m2 po ich poručiteľovi L. D. pripravil nezákonným spôsobom, a tým im spôsobil majetkovú ujmu a bezdôvodné obohatenie. Žiadajú, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a rozhodol o vydaní predmetného pozemku žalobcom. Zároveň si uplatnili aj náhradu trov konania.
3. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že žalobcovia v odvolaní a doplnení odvolania a to aj opakovane, namietajú neodôvodnený zápis parc. č. 3281/2 o výmere 4.231 m2 a parc. č. 3281/35 o výmere 1.026 m2 na LV č. XXXX ako parc. registra „C“ v prospech Slovenskej republiky v správe Slovenského pozemkového fondu. Namietajú tiež nepriznanie náhrady trov konania ako platby za spracovaný geometrický plán, nezákonné a neoprávnené vydanie pozemkov Slovenským pozemkovým fondom iným subjektom a taktiež nesprávnosť a zaujatosť súdu prvej inštancie. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že podané odvolanie nemá náležitosti predpísané platnou právnou úpravou vyplývajúcou z § 205 a nasledujúcich zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Má pochybnosti aj o včasnosti podania odvolania. V prípade, ak rozsudok bol doručený splnomocnenej zástupkyni žalobcov 19.12.2015 a odvolanie bolo podané dňa 5.1.2016, nebolo podané v zákonnej 15 dňovej lehote. Žalobcovia v prvoinštančnom konaní nepreukázali existenciu vlastníckeho práva k veci a vydania, ktorej sa voči žalovanému domáhali, keď ako vlastník v uvedenej veci je zapísaný v katastri nehnuteľnosti žalovaný, a to Slovenská republika a Slovenský pozemkový fond ako správca poľnohospodárskych nehnuteľností vo vlastníctve štátu. Žalobcovia neboli v predmetnom konaní aktívne legitimovaní. Tvrdenia žalobcov o existencii vlastníckeho práva k predmetu konania nemá oporu v predložených listinných dôkazoch. Údajné vlastnícke právo žalobcov v rozsahu tvrdenom žalobcami nielenže nevyplýva zo skutočností tvrdených žalobcami a so žalobcami predložených listinných dôkazov, ale nemá oporu ani v platnej právnej úprave podielového spoluvlastníctva vychádzajúcej z princípu ideálneho spoluvlastníctva a ideálnych spoluvlastníckych podielov. V prípade údajného vlastníckeho práva žalobcov k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania, nebolo žalobcami preukázané, že v celom rozsahu vznikli z pôvodných parciel pridelených výmerom ich právnemu predchodcovi, že vlastnícke práva ich právneho predchodcu k týmto pozemkom zostalo v celom rozsahu zachované, že právny predchodca žalobcov bol ich vlastníkom v rozsahu 1:1 k celku, a v tomto rozsahu boli predmetom dedenia. Žalobcami tiež nikdy nebola preukázaná v odvolaní tvrdená nedôvodnosť, resp. neoprávnenosť zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vydania ktorých sa domáhajú. V časti odvolania týkajúcej sa namietania nepriznanej náhrady trov konania (platby za spracovaný geometrický plán) rozsudok súdu prvej inštancie považuje za plne súladný s platnou právnou úpravou vyplývajúcou z ust. § 142 a súvisiacich Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ ide o namietané nezákonné a neoprávnené vydanie pozemkov Slovenským pozemkovým fondom iným subjektom, žalovaný poukazuje na skutočnosť, že
uvedené tvrdenie nemá žiadny vzťah k predmetu tohto konania, s predmetom tohto konania nesúvisí a aj v prípade existencie uvedeného stavu (čo Slovenský pozemkový fond odmieta), podaná žaloba nie je vhodne zvoleným procesným prostriedkom na odstránenie žalobcami tvrdeného protiprávneho stavu. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
6. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach riadne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov. Odvolací súd zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, odvolací súd už iba odkazuje na písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a vysporiadanie sa s odvolacími argumentami žalobcov sa potom žiada dodať už len nasledovné:
7. Žalobcovia sa svojou žalobou domáhajú vydania nehnuteľnosti parc. č. 3281/2 o výmere 4231 m2 a parc. č. 3281/35 o výmere 1026 m2, nachádzajúce sa v katastrálnom území Z., t. č. zapísané na LV č. XXXX Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor a to podľa spoluvlastníckych podielov uvedených v dedičskom rozhodnutí.
8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a s prihliadnutím na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či v danom prípade boli splnené predpoklady pre zamietnutie žaloby, resp. jej vyhovenie.
9. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola, alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno o tvrdených skutočnostiach leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky (uznesenie NS SR z 24. júna 2010 sp. zn. 5 Obo/52/2010).
10. Predpokladaným úspechom vlastníka (žalobcu) v konaní o žalobe o vydanie veci (správne vypratanie nehnuteľnosti, vydávajú sa hnuteľné veci) je, že musí preukázať, že je vlastníkom veci, ktorej vypratania (vydania) sa domáha. V prípade, ak je predmetom konania nehnuteľnosť, ktorá je evidovaná v katastri nehnuteľnosti, preukazuje sa vlastnícke právo k nej príslušným výpisom z katastra
nehnuteľností. Nehnuteľnosť je potrebné identifikovať náležitosťami v súlade so zákonom o katastri v spojení s vykonávacou vyhláškou. V prípade, že predmetom vydania je len časť nehnuteľnosti, musí byť táto dostatočne identifikovaná geometrickým plánom. Žalobcovia sa vydania (správne vypratania) nehnuteľnosti domáhali na základe tvrdenia, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobudli v dedičskom konaní po poručiteľovi L. D.. Preto pokiaľ žiadali o vydanie vyššie uvedených nehnuteľností, súd prvej inštancie správne konštatoval, že uvedené je možné iba v prípade uplatňovania reštitučných nárokov (ktorý upravuje pojem vydania nehnuteľnosti, napr. § 5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách). O reštitučný prípad však nejde a ak žalobcovia žalobou sledovali to, aby boli ako spoluvlastníci zapísaní v katastri nehnuteľností k uvedeným parcelám, nezvolili si vhodný spôsob domáhania sa svojho nároku.
11. Na to, aby boli žalobcovia úspešní hoci v prípade žaloby o vypratanie (ktorá žaloba je teoreticky možná za splnenia určitých podmienok), základný predpokladom je preukázanie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Uznesenie Okresného súdu Trnava č.k. D 3122/2005, Dnot 309/2005-110 zo dňa 24.05.2006, od ktorého žalobcovia odvodzovali svoj nárok však nepreukazuje vlastnícke právo žalobcov k pozemkom parc. č. č. 3281/2 a č. 3281/3 (resp. z nej geometrickým plánom odčlenenej parc. č. 3281/35). Uvedené uznesenie bolo bez geometrického plánu nevykonateľné, nakoľko z dôvodu právnych zmien, ktoré sa udiali s pôvodnými parcelami č. 1852/2 a č. 1852/3 do času vydania dedičského uznesenia, nebola bez geometrického plánu vymedzená poloha, tvar a rozmery prejednávaných pozemkov. Z obsahu listinných dôkazov predložených žalobcami (č.l. 22) Okresný úrad Trnava, katastrálny odbor vo svojom rozhodnutí pod č. X 195/13 zo dňa 2.12.2013, ktorým bol návrh žalobcov na opravu chyby týkajúcej sa zápisu dedičstva č. D 312282005, Dnot 309/2005-110 v katastrálnom operáte v katastrálnom území Z. a vlastníckeho práva k častiam stavieb postavených na parc. č. 3255/2 a 3257/1 zamietnutý, vo svojom odôvodnení konštatoval, že v r. 1969 sa parc. č. 1852/6 vytvorená podľa geometrického plánu č. 915-0110-64-1412 z parc. č. 1852/2 z pozemkovoknižnej vložky č. 3654 na základe Hospodárskej zmluvy č. Fin. 4-68/HZ-1968 zapísala na LV č. XXX do vlastníctva Čsl. štátu do správy Štátneho majetku, š.p. Hlohovec ako súčasť novovytvorenej p. č. 1853/3. V r. 1974 bola táto parcela prečíslovaná na parc. č. 3281/2 a následne ďalej delená. Od roku 1997 bolo vlastnícke právo evidované v LV č. XXXX v prospech SR v správe SPF (žalovaného). V rozhodnutí je ďalej uvedené, že k uzneseniu D 3122/2005 mal byť doložený geometrický plán, ktorý by presne vymedzil polohu a plochu prejednávaných pozemkov, nakoľko bez neho nebolo zrejmé, ktoré pozemky, na akom mieste a o akej výmere boli predmetom dedenia. Žalobcovia sa domáhajú vydania časti nehnuteľnosti pôvodne vedenej v pozemkovoknižnej vložke ako parc. č. 1852/2, avšak ich právny predchodca bol podielovým spoluvlastníkom tejto nehnuteľnosti. Tým, že pôvodná parcela bola v podielovom spoluvlastníctve a zároveň bola neskôr predmetom ďalších právnych zmien (včlenená, delená a pod.), možno uzavrieť, že nehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobcovia domáhajú (o výmere 5.257 m2) je potrebné presne identifikovať (polohou a výmerou). Čo znamená identifikovať nehnuteľnosť, ktorá bola pôvodne vedená ako parc. č. 1852/2, ktorú v podiele 3 nadobudol do spoluvlastníctva právny predchodca žalobcov a ktorej vydania sa v súčasnosti (o výmere 5.257 m2) žalobcovia domáhajú. Dôkazné bremeno spočíva na žalobcoch a preto bolo na nich preukázať, že nehnuteľnosť, ktorej vydania sa domáhajú, je parcela pôvodne patriaca ich právnemu predchodcovi. Preto správne súd prvej inštancie vyvodil záver o tom, že za takýchto okolností nemôžu mať žalobcovia úspech vo veci, nakoľko uznesenie Okresného súdu Trnava je nevykonateľné bez geometrického plánu a vlastnícke právo žalobcov predmetným uznesením nie je preukázané. Navyše ak žalobcovia tvrdia, že vlastníkom sporných nehnuteľností bol ich právny predchodca, žalobcovia neuplatnili svoj nárok správne. Nárok žalobcu vždy musí vychádzať z hmotného práva. Je preto opodstatnené poukázať na rozsudok NS SR sp. zn. 3 MCdo 4/2013 zo dňa 31.03.2014 zverejnený v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2015, v zmysle ktorého, ak nebol zachovaný postup upravený ustanoveniami § 175a až § 175zd Občianskeho súdneho poriadku, nemožno ho obchádzať žalobou, ktorou sa právny nástupca poručiteľa domáha určenia, že je (spolu)vlastníkom veci patriacej do dedičstva. Pokiaľ nie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že v dôsledku dedenia dedič nadobudol vec, resp. jej spoluvlastnícky podiel, nemôže sa dedič domáhať ochrany svojho vlastníctva žalobou o určenie vlastníctva. Takýto dedič je aktívne legitimovaný len na podanie žaloby o určenie, že vec (jej spoluvlastnícky podiel) patrí do dedičstva po poručiteľovi. Ak žalobcovia disponujú dôkazmi, že ich právne predchodca bol spoluvlastníkom nehnuteľnosti, mohli sa svojho nároku domáhať len žalobou s petitom, že ich právny predchodca bol ku dňu smrti spoluvlastníkom konkrétnej nehnuteľnosti (porovnaj aj rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo 1826/2004).
12. Je tiež opodstatnený právny názor súdu prvej inštancie, že žalobou žalobcovia nemohli dosiahnuť zápis vlastníckeho práva v príslušnom katastri. Právny vzťah o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti zapísanej v katastri je svojimi subjektmi vymedzený osobou, ktorá svoje vlastnícke právo tvrdí (žalobcom) a osobou, v prospech ktorej svedčí zápis k katastri nehnuteľností (žalovaným). Ak žalobca počas konania preukáže, že je skutočným vlastníkom nehnuteľností a súd vyhovie jeho žalobe o určenie vlastníctva, t. j. vo výroku rozsudku súd určí žalobcu za vlastníka konkrétnych nehnuteľností, len takéto rozhodnutie je podkladom pre zápis vlastníckeho práva do katastra, pretože len výrok rozsudku je vykonateľným a záväzným (pre účastníkov konania a tretie osoby). Ak žalobcovia navrhovali vydať nehnuteľnosť (správne vypratať), súd sa síce predbežne (prejudiciálne) mohol zaoberať spornou otázkou určenia vlastníckeho práva a aj v prípade, ak by žalobe vyhovel, v odôvodnení by mohol konštatovať, že v prospech žalobcov svedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, takýto rozsudok by však nebol podkladom pre zápis vlastníckeho práva žalobcov v príslušnom katastri (odôvodnenie rozhodnutia nezaväzuje).
13. Ďalšia argumentácia žalobcov prezentovaná v odvolaní nie je rozhodnou (nemá význam pre rozhodnutie) v prjednávanej veci. Tvrdenie žalobcov o bezproblémovom vydaní nehnuteľností cirkvi a M. U., s touto vecou nesúvisí a súd nemôže posudzovať v tomto konaní správnosť postupu žalovaného voči iným subjektom. Podobne postup pracovníka žalovaného M. (ktorý označili žalobcovia za účelový v snahe spôsobiť im ujmu), nie je v kompetencii odvolacieho súdu posudzovať a k nemu sa vyjadrovať. Vzhľadom k neúspechu žalobcov v konaní nebolo možné priznať im právo na náhradu trov konania a ani náklady súvisiace s vypracovaním geometrického plánu. Žalobcovia počas konania nepoukázali na také dôkazy (resp. ich nenavrhli vykonať), na základe ktorých by bolo možné žalobe vyhovieť. Len v prípade, ak by boli žalobcovia v konaní úspešní, mali by nárok na náhradu trov konania.
14. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd preto vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej a tiež v časti trov konania, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
15. Žalovaný má voči žalobcom 1) až 21) podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
16. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).