Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14C/232/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava v konaní pred sudcom JUDr. Jozefom Šulekom v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., IČO: 35 838 825, Košická 56, 821 08 Bratislava, zastúpený: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47 255 706, Michalská 14, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: L. G., M.. XX.XX.XXXX, Q. L. XX/X, XXX XX W., o zaplatenie sumy 3.930,86 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Platobný rozkaz Okresného súdu Trnava č.k. 14Ro/257/2013-34 zo dňa 27.05.2014 sa z r u š u j e .

II. Žaloba sa z a m i e t a .

III. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 04.11.2013, doručeným tunajšiemu súdu dňa 07.11.2013, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 3.930,86 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 3.930,86 eur od 07.09.2006 do zaplatenia, ďalej úroky z úveru vo výške 220,42 eur, vyčíslené úroky z omeškania vo výške 16,65 eur k 06.09.2006 ako aj náhradu trov konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že nadobudol nižšie uvedenú pohľadávku od veriteľa VOLKSBANK Slovensko, a.s. (do 31.10.2007 ĽUDOVÁ BANKA, a.s.) so sídlom Vysoká 9, 810 00 Bratislava, IČO: 17 321 123, na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23.11.2006. Dňa 28.12.2005 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzavretá Zmluva o spotrebnom úvere č. XXXXXX, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý bezúčelový úver vo výške 3.983,27 eur (120.000 Sk) so splatnosťou do 25.11.2010, pri úrokovej sadzbe 11,25 % p.a.. Zmluvné strany sa dohodli, že odporca bude úver splácať v pravidelných mesačných anuitných splátkach vo výške 88,46 eur (2.265 Sk), vždy k 25. dňu každého kalendárneho mesiaca; prvá splátka bola splatná dňa 25.01.2006 (čl. IV. Zmluvy o úvere). Podmienky čerpania úveru, spôsob, výška a termíny splácania úveru, zabezpečenie úveru, podmienky pri neplnení a ďalšie náležitosti boli dojednané v Zmluve o úvere. Žalovaný sa dostal so splácaním úveru do omeškania a právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy výzvou na zaplatenie dlžnej čiastky v omeškaní zo dňa 12.04.2006 a zo dňa 31.07.2006. Žalovaný napriek uvedeným výzvam nevykonal nápravu daného stavu. V nadväznosti na to právny predchodca žalobcu listom vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 06.09.2006. Žalovaný si neuhradil svoj záväzok vyplývajúci zo Zmluvy ani po vyhlásení mimoriadnej splatnosti. V nadväznosti na to právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávku vyplývajúcu zo Zmluvy na žalobcu. Pohľadávka žalobcu nebola ku dňu podania tohto návrhu uhradená, preto žalobca pristúpil k vymáhaniu pohľadávky prostredníctvom súdu.

3. Súd návrhu v celom rozsahu vyhovel vydaním platobného rozkazu č.k. 14Ro/257/2013-34 zo dňa 27.05.2014. Nakoľko sa platobný rozkaz nepodarilo doručiť žalovanému do vlastných rúk, súd ho v zmysle § 266 ods. 3 Civilného sporového poriadku zrušil vo výroku I. tohto rozhodnutia.

4. Žalovanému bola doručená žaloba prostredníctvom ustanoveného opatrovníka na vyjadrenie. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou zo dňa 04.11.2013, Zmluvou o postúpení pohľadávok, zo dňa 23.11.2006, Zmluvou o spotrebnom úvere č. XXXXXX zo dňa 28.12.2005, Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 20.12.2006, Predžalobným upozornením zo dňa 31.07.2006 (č.l.27), doručenkami č.l. 21-24, Vyhlásením o mimoriadnej splatnosti úveru a postúpení pohľadávky na súdne vymáhanie zo dňa 06.09.2006, Vyčíslením pohľadávky z úveru zo dňa 11.09.2006, Výzvou na zaplatenie dlžnej čiastky (č.l.28), vyjadrením žalobcu zo dňa 23.12.2016, uznesením KS v Košiciach č.k. 9Co/120/2015-222, Rozhodcovským rozsudkom sp.zn. II/2009/930 zo dňa 30.10.2009, Návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 23.03.2010, ako aj celým obsahom spisového materiálu.

6. Právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 28.12.2005 Zmluvu o spotrebnom úvere č. XXXXXX, na základe ktorej právny predchodca navrhovateľa poskytol žalovanej bezúčelový úver vo výške 120.000,- Sk (3.983,27 eur) s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 11,25%, RPMN vo výške 12,54%. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť uvedený úver s príslušenstvom v 60 mesačných splátkach vo výške 2.265,- Sk (75,18 eur), pričom prvá splátka bola splatná 25.01.2006, každá ďalšia splátka bola splatná 25. deň každého kalendárneho mesiaca, s konečnou splatnosťou dňa 25.11.2010. Žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním úveru, preto právny predchodca upozornil žalovaného na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ak neuhradí dlžnú čiastku v lehote. Nakoľko žalovaný dlžnú čiastku v lehote nezaplatil, právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 06.09.2006.

7. Vo vyjadrení zo dňa 10.11.2015 žalobca uviedol, že Zmluva o úvere patrí podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu účastníkov. Tvrdenia o tom, že v prípade, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, vyplýva výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka na daný vzťah nemajú žiadnu normatívnu oporu a priečia sa pravidlu lex specialis derogat lex generali, pričom v tomto prípade lex specialis je ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Žalobca trvá na tom, že je potrebné aplikovať na právnu úpravu úverovej zmluvy ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Pokiaľ ide o otázku napr. premlčania nárokov z úverovej spotrebiteľskej zmluvy navrhovateľ uvádza, že spotrebiteľskou zmluvou je aj absolútna obchodná zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. Navrhovateľ ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3337/2010. Žalobca ďalej uviedol, že premlčanie sa teda aj v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom, a keďže podľa ust. § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. Ďalej Žalobca poukazoval na viaceré rozhodnutia súdov, pričom uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukázaním na rozhodnutia Krajských súdov, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, sú potvrdené závery a tvrdenia navrhovateľa o tom, že na predmetný zmluvný vzťah je potrebné a aplikovať 4 ročnú premlčaciu dobu v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalobou podanou dňa 16.11.2009 sa žalobca pôvodne na Stálom rozhodcovskom súde Slovenskej bankovej asociácie domáhal vydania rozhodcovského rozsudku voči žalovanému. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný, tento nadobudol právoplatnosť dňa 16.11.2009 a stal sa vykonateľným dňa 19.11.2009. Na základe tohto rozhodcovského rozsudku bol dňa 26.04.2010 podaný návrh na vykonanie exekúcie. Okresný súd Piešťany zamietol návrh na udelenie poverenia.. Krajský súd v Trnave toto rozhodnutie potvrdil uznesením zo dňa 14.08.2012, toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 30.11.2014. Žalobca následne dňa 07.11.2013 podal návrh na vydanie platobného rozkazu v tomto konaní. Z uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že vo veci nemožno úspešne namietať premlčanie, a to ani podľa Občianskeho zákonníka.

8. Podľa § 488 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

9. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

10. Podľa § 497 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“), zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

11. Podľa § 499 OBZ, za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

12. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zák.č. 634/1992 Zb.“) (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

13. Podľa § 23a ods. 2 zák.č. 634/1992 Zb. (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

14. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“) (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

15. Podľa § 2 písm. a) ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme,

16. Podľa § 2 písm. b) ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom,

17. Podľa § 3 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase vzniku uzavretia zmluvy), veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

18. Podľa § 3 ods. 2 ZoSÚ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

19. Podľa § 52 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

20. Podľa § 53 ods. 1 (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

21. Podľa § 53 ods. 4 (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

22. Podľa § 54 ods. 1 (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

23. Podľa § 54 ods. 2 (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

24. Podľa § 2 písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zák.č. 250/2007 Z.z.“), na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania, b) predávajúcim osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania, alebo osoba konajúca v jej mene alebo na jej účet.

25. Podľa § 5b zák.č. 250/2007 Z.z., orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

26. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

27. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

28. Podľa § 112 OZ, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

29. Podľa § 403 ods. 1 OBZ, premlčacia doba prestáva plynúť, ak veriteľ začne na základe platnej rozhodcovskej zmluvy rozhodcovské konanie spôsobom ustanoveným v rozhodcovskej zmluve alebo v pravidlách, ktorými sa rozhodcovské konanie spravuje.

30. Podľa ustanovenia 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.

31. Podľa ustanovenia 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

32. Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,

ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

33. Podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

34. Podľa ustanovenia § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

35. Podľa § 156 CSP, konanie sa začína doručením žaloby alebo doručením návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia súdu.

36. Súd na základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný.

37. Právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaného založený zmluvou o úvere je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ, zákona č. 258/2001 Z.z. a zákona č. 250/2007 Z.z.). K uvedenému záveru dospel súd z dôvodu, že predmetná zmluva je formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko text zmluvy bol vopred pripravený, dlžník ako spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym podstatným spôsobom zasahovať do jej obsahu a ani do obsahu príslušných obchodných podmienok. Právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň ako veriteľ, keď poskytol žalovanému spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, pretože nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a úver jej bol poskytnutý za iným účelom ako za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluvným typom s osobitnou právnou úpravou v zákone č. 258/2001 Z.z., ktorý je k ustanoveniam Občianskeho zákonníka s podrobnou úpravou spotrebiteľských zmlúv od 1.4.2004 predpisom lex specialis, a podľa názoru konajúceho súdu ide aj v prípade Zmluvy o úvere o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia§ 52 a nasledujúce OZ, pričom právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy) bez ohľadu na to, že predmetná zmluva je tzv. absolútny obchod. S poukazom na vyššie uvedené a vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je , súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa.

38. V prvom rade sa súd zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou navrhovateľa, ktorou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - navrhovateľovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane navrhovateľa), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6.2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009), a to aj po zmene procesných predpisov po 01.07.2016.

39. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu, cedenta) vstúpi nový veriteľ (postupník, cesionár) na základe zmluvy uzavretej medzi nimi. Postúpením pohľadávky teda dochádza k zmene v osobe veriteľa tak, že novým veriteľom sa stane postupník a nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Pri postúpení pohľadávky nie je účelom zmena obsahu postúpenej pohľadávky, ale zmena v osobe veriteľa. Postúpením pohľadávky sa dlžníkovo postavenie nemení, najmä sa nemôže zhoršiť jeho právne postavenie.

40. Žalobca - nebankový subjekt uzavrel dňa 23.11.2006 Zmluvu o postúpení pohľadávok s právnym predchodcom - bankou. V zmysle § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z.z. o bankách môže banka, teda postupca, postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi, teda odporcovi, ak je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj napriek písomnej výzve banky. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.

41. V konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej pred postúpením pohľadávky. Žalobca nepreukázal doručenie výzvy právnym predchodcom žalobcu, ktorými by bol po zosplatnení vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej čiastky. Súd má za to, že v konaní nebolo preukázané zosplatnenie úveru právnym predchodcom žalobcu a súčasne následná výzvu na zaplatenie pohľadávky, ktorá by bola realizovaná v čase po zosplatnení a 90 dní pred postúpením pohľadávky. Toto netvrdil ani žalobca a táto skutočnosť nevyplynula ani z obsahu spisu. Navyše, podľa žalobcu konečná splatnosť úveru nastala dňom vyhlásením mimoriadnej splatnosti 06.09.2006, avšak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená už dňa 23.11.2006, pričom z obsahu podanej žaloby nie je zrejmé, či vôbec bola mimoriadne zosplatnenie doručené žalovanému Vychádzajúc z uvedených skutočností tak dospel súd k záveru, že neboli splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní z dôvodu, že žalobca nepreukázal pred uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky doručenie výzvy odporcovi na úhradu týchto dlžných splátok. Súd opätovne uvádza, že zákonnými podmienkami platného postúpenia pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy o úvere uzavretej medzi bankou ako veriteľom a klientom ako dlžníkom je nepretržité omeškanie klienta so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke v trvaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní po tom, čo bol písomne vyzvaný bankou na plnenie, pričom tieto musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. V konaní však nebolo preukázané, a to napriek výzve súdu, že by právny predchodca žalobcu - banka, preukázateľne vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky písomne žalovanú na splnenie dlhu z úverovej zmluvy, a zároveň že následne zostala žalovaný v omeškaní viac ako 90 dní. V konaní bolo preukázané, že úver bol zosplatnený 06.09.2006, a pohľadávka postúpená už 23.11.2006, a teda nebola zachovaná lehota 90 dní omeškania žalovanej. Súd má za to, že s poukazom na gramatický, ale najmä teleologický výklad ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB sa vyžaduje omeškanie dlžníka v trvaní viac ako 90 dní od momentu doručenia písomnej výzvy. Nebol by totiž v súlade s účelom uvedeného ustanovenia taký výklad, podľa ktorého by postačovalo omeškanie viac ako 90 dní pred doručením výzvy banky, nakoľko pri takom výklade by nebolo vylúčené postúpenie pohľadávky hneď nasledujúci deň po doručení výzvy na plnenie, čím by bola odňatá dlžníkovi možnosť svoj dlh uhradiť a zabrániť tak postúpeniu pohľadávky na inú osobu ako banku.

42. Súd dospel k záveru, že z dôvodu nedodržania postupu pri postúpení pohľadávky voči žalovaným v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 ZoB, nie je žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaným. Žalobca nepreukázal (pričom podľa vyjadrenia SLSP, a.s. iba on disponuje celou dokumentáciou), že by pred postúpením pohľadávky od právneho predchodcu bola žalovanej v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 ZoB preukázateľne doručená písomná výzva na zaplatenie dlhu a následne uplynulo viac ako 90 kalendárnych dní od jej doručenia žalovanej, čo je podmienkou pre vznik oprávnenia banky postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej inej osobe, ktorá nie je bankou. Z uvedeného dôvodu postúpenie pohľadávky na žalobcu je v rozpore s vyššie citovaným zákonom, a preto je tento právny úkon v zmysle § 39 absolútne neplatný, s poukazom na čo nie je žalobca oprávneným z danej pohľadávky, a teda nie v konaní aktívne vecne legitimovaným. Vecná legitimácia predstavuje hmotnoprávny vzťah strany sporu k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Strana sporu, ktorá je nositeľom subjektívneho práva z hmotnoprávneho vzťahu, má aktívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca preukáže, že má subjektívne právo na plnenie od žalovanej strany uplatnené v konaní. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu

bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom aktívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorý ale v konaní nevystupuje ako žalobca. O takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci, keď súd dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky uplatnenej žalobou bolo neplatné.

43. Podporne súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 9Co/147/2016 zo dňa 21.04.2016, v ktorom súd druhej inštancie v obdobnej veci skonštatoval, že „banka musí najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok, môže banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu osobu, ktorá nie je bankou. V prejednávanej veci nebolo preukázané, že by takáto výzva bola zo strany právneho predchodcu žalobcu riadne žalovanému doručená. Súd teda dospel záveru, že pre nenaplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 citovaného zákona o bankách nebolo možné platne postúpiť predmetnú pohľadávku na navrhovateľa.“ Súd pri svojom závere, vychádzaj aj z názoru Krajského súdu v Trnave vyslovenom v rozsudku sp.zn. 24Co/716/2015 zo dňa 08.06.2016, v ktorého odôvodnení uviedol, že „ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.“ Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu, súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol.

44. Súd ďalej konštatuje, že aj keď by boli splnené podmienky na naplnenie aktívnej vecnej legitimácie, tak súd by pri posudzovaní nároku musel posudzovať nárok s ohľadom na citované ustanovenie § 5b zák.č. 250/2007 Z.z., ktoré je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 100 ods. 1 OZ, a je treba aplikovať ho prednostne v prípade nároku uplatneného zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorým je aj nárok uplatnený v tomto konaní. Keďže žalobcom uplatnený nárok je nárokom zo spotrebiteľskej zmluvy, bol súd v zmysle § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. povinný z úradnej povinnosti skúmať, či nedošlo k premlčaniu nároku navrhovateľa, a teda prihliadnuť na premlčanie ex offo, teda aj bez toho, aby sa žalovaný premlčania dovolával v zmysle Občianskeho zákonníka. Právna úprava v ustanovení § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. bola zavedená zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 01.05.2014, pričom vo vzťahu k tejto právnej úprave neboli prijaté žiadne prechodné ustanovenia, čo v spojení so skutočnosťou, že ide o procesné ustanovenie, znamená, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (a teda aj súd) postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania. Uvedené ustanovenie súdu ukladá povinnosť prihliadať na premlčanie aj bez vznesenia námietky premlčania zo strany spotrebiteľa, a preto sa súd najskôr zaoberal možným premlčaním uplatneného nároku bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva navrhovateľa.

45. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané. Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Účelom premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv, jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku zo strany súdov.

46. Právny predchodca žalobcu využil svoje právo veriteľa a vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 06.09.2006 (čo medzi účastníkmi nebolo sporné), čo znamená že v tento deň sa stali splatnými aj splátky, ktoré sa mali stať splatnými až po tomto dátume. Vychádzajúc z uvedeného dátumu, právny predchodca žalobcu si mohol uplatniť svoj nárok na súde už dňa 07.09.2006, pričom dňa 07.09.2009 (pondelok) uplynula všeobecná trojročná premlčacia doba. Žalobca, ktorý je v konaní aktívne vecne legitimovaný z dôvodu postúpenia pohľadávky, podal návrh na súde dňa 07.11.2013, teda v čase, keď bol celý jeho nárok zo zmluvy o úvere premlčaný. Súd pritom poukazuje na to, že aj v prípade, že by k okamžitému zosplatneniu úveru neprišlo, z dôvodu konečnej splatnosti úveru dňa 25.11.2010 by bol nárok žalobcu ku dňu podania žaloby rovnako premlčaný (s výnimkou jednej splátky).

47. Nakoľko by súd bol povinný aplikovať ustanovenie § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. ako procesnú právnu normu s poukazom na absenciu prechodného ustanovenia k tejto úprave, a teda bol povinný prihliadnuť

na premlčanie nároku voči spotrebiteľovi ex offo, na túto skutočnosť prihliadol, dospel by k záveru (ak by žalobca aj mal aktívnu vecnú legitimáciu), že z dôvodu premlčania nároku žalobcu nebolo možné mu uplatnený nárok priznať, a preto súd by žalobu ako nedôvodnú vo výroku II. rovnako zamietol. Za premlčané považoval súd aj uplatnené úroky z omeškania, keďže tvoria príslušenstvo pohľadávky a sledujú jej osud, z čoho možno usúdiť, že vedľajší úrokový záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. Z dôvodu uplatnenia nároku po uplynutí premlčacej doby a jeho zamietnutia v celom rozsahu z tohto dôvodu, súd by ďalej neskúmal opodstatnenosť tohto uplatneného nároku navrhovateľa, ani splnenie náležitostí podľa zák.č. 258/2001 Z.z..

48. Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby v zmysle Občianskeho zákonníka, súd ju odôvodňuje nasledovne.

49. Zmluva o spotrebnom úvere uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou, hoci je ako zmluvný typ upravená v Obchodnom zákonníku (§ 497 a nasl.) a predstavuje „absolútny obchod“, sa ako spotrebiteľská zmluva spravuje aj ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keď zároveň vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy (podnikateľ - spotrebiteľ) a na nepodnikateľský účel zmluvy, vznikli medzi účastníkmi zmluvy typické občianskoprávne vzťahy. Na zmluvu preto dopadá i ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Keďže použitie Občianskeho zákonníka je pre spotrebiteľa zásadne priaznivejšie ako použitie Obchodného zákonníka, dojednanie o použití Obchodného zákonníka (bod 33. článku VI. zmluvy) je potom podľa § 39 z dôvodu odporovania zákonu absolútne neplatné. Nie je preto možné aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka, ale je potrebné posúdiť otázku premlčania podľa všeobecného právneho predpisu, ktorý upravuje spotrebiteľské právo, a to podľa Občianskeho zákonníka.

50. Zároveň má súd za to, že v prípade, že existuje duplicitná právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva (v tomto prípade úprava premlčania) a zároveň boli následne do právneho poriadku SR zavedené ustanovenia na ochranu spotrebiteľa (a to najmä ustanovenie § 54 ods. 1 a § 52 ods. 2 , súd má za to, že použitie právnej úpravy premlčania podľa Obchodného zákonníka nie je namieste. Z hľadiska historického výkladu a súvislostí medzi ustanoveniami § 54 ods. 1 a § 261 ods. 6 (pôvodne § 261 ods. 3) je zrejmé, že v čase „vzniku“ ustanovenia Obchodného zákonníka (o tom, že „absolútne obchody“ sa spravujú treťou časťou Obchodného zákonníka), neexistovali ani len základy spotrebiteľského práva, keď pojem spotrebiteľa bol do nášho právneho poriadku zavedený až zákonom č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Ak teda neskôr zavedené ustanovenia Občianskeho zákonníka (rozumej po účinnosti ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d), teraz 261 ods. 6 písm. d) ukladajú pri kolízii viacerých ustanovení použiť ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa priaznivejšie, súd má za to, že tým nie vylúčený takýto postup ani v prípade „absolútnych obchodov“. Ustanovenia § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 pritom možno zároveň považovať za súčasť špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, ktoré ustanovenia majú špeciálne postavenie vo vzťahu k ustanoveniam Obchodného zákonníka, nakoľko riešia práve situáciu kolízie na jednej strane ustanovení príp. zmluvných dojednaní, ktoré nie sú na prospech spotrebiteľa (v tomto prípade premlčacia doba 4 roky podľa a na druhej strane ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetkých iných ustanovení upravujúcich právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ (premlčacia doba 3 roky podľa , práve v prospech tejto druhej skupiny ustanovení. Súd zastáva názor, že neskoršia právna úprava v rámci spotrebiteľského práva (§ 52 ods. 2, § 54 ods. 1 , teda vylučuje odchýlenie sa od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, čo znamená, že aj v prípade otázky premlčania sa použijú „všetky iné ustanovenia upravujúce práve vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ“, t.j. ustanovenie § 101 OZ, pretože občianskoprávna úprava ohľadom dĺžky premlčacej doby je pre odporcu ako spotrebiteľa priaznivejšia, nakoľko je vystavený hrozbe donucujúceho zákroku zo strany súdov po kratšiu dobu.

51. Pokiaľ ide o predĺženie premlčacej doby na 10 rokov v zmysle bodu 34. článku VI. zmluvy, k tomuto súd uvádza, že toto dojednanie nebolo individuálne dojednané a nie je možné na neho prihliadať z nasledovných dôvodov. Zmluva o úvere uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou, hoci je ako zmluvný typ upravená v Obchodnom zákonníku (§ 497 a nasl.) a predstavuje „absolútny obchod“, sa ako spotrebiteľská zmluva spravuje aj ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keď zároveň vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy (podnikateľ - spotrebiteľ) a na nepodnikateľský účel zmluvy, vznikli medzi účastníkmi zmluvy typické občianskoprávne vzťahy. Na zmluvu preto dopadá i ustanovenie § 54 ods. 1 OZ. Z vyššie citovaného ustanovenia § 54 ods.

1 pritom vyplýva jednoznačný záver o tom, že práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa a spotrebiteľ si ani iným spôsobom nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Uvedené vedie potom následne k tomu, že dojednania v spotrebiteľskej zmluve sú v takomto prípade použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá má prednosť, a teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a na neho nadväzujúcich predpisoch. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho postavenie, keď predĺženie premlčacej doby na 10 rokov od začiatku jej plynutia podľa dojednania zmluvy je nevýhodnejšie ako plynutie premlčacej doby podľa úpravy v Občianskom zákonníku. Pokiaľ si teda si účastníci zmluvy dohodli predĺženie premlčacej doby na 10 rokov odo dňa, kedy začne plynúť prvýkrát, ide o dojednanie v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 OZ, pričom ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 3 (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), ktorá zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, keď dlžník na rozdiel od všetkých ostatných záväzkových vzťahov umožňuje predĺžiť lehotu na premlčanie o 7 rokov, čo je v rozpore so zásadami právnej istoty, zabezpečenými inštitútom premlčania. Keďže zmluvná podmienka v predmetnej úverovej zmluve, týkajúca sa predĺženia premlčacej doby, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (s poukazom na to, že výpočet neprijateľných podmienok v § 53 ods. 3 je len demonštratívny), nie je možné podľa nej posudzovať uplatňovaný nárok.

52. Súd pritom podporne poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17Co/167/2011-73 zo dňa 23.11.2011, podľa ktorého „Súd prvého stupňa preto správne neposudzoval námietku premlčania s prihliadnutím na premlčaciu dobu dohodnutú v úverovej zmluve, ale podľa ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach Občianskeho zákonníka ustanovené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.“

53. K poukazu navrhovateľa na skôr prebiehajúce rozhodcovské konanie a neskôr aj exekučné konanie súd uvádza, že je názoru, že po dobu trvania týchto konaní premlčacia doba v zmysle § 112 nespočívala.

54. Súčasťou zmluvy o úvere je v bode 40. článku VI. zmluvy tzv. rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory vzniknuté zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou budú rozhodnuté rozhodcami Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk so sídlom v Bratislave. Uvedená rozhodcovská doložka, a to jednak s poukazom na výsledky exekučného konania vedeného na Okresnom súde Piešťany, ktorým bol návrh na vydanie poverenia podľa žalobcu zamietnutý (nesporné skutkové tvrdenie), ako aj s poukazom na ustálenú judikatúru, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ, keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a v zjavnej miere znevýhodňuje postavenie spotrebiteľa oproti postaveniu veriteľa, a teda je potrebné ju považovať za neplatnú.

55. Vzhľadom k tomu, že pri spotrebiteľských zmluvách je potrebné aplikovať vždy ustanovenia, ktoré sú výhodnejšie pre spotrebiteľa, súd v danom prípade na spočívanie premlčacej doby uplatnil ustanovenie § 403 ods. 1 OBZ, v zmysle ktorého je spočívanie premlčacej doby možné iba v prípade začatia rozhodcovského konania na základe platnej rozhodcovskej doložky. Z uvedeného vyplýva, že z dôvodu, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je neplatná, nedošlo k spočívaniu premlčacej doby v zmysle § 403 ods. 1 OBZ. Avšak i v prípade aplikácie 112 by nebolo možné dospieť k záveru o spočívaní premlčacej doby, nakoľko v prípade podania návrhu na rozhodcovský súd (pri neplatnej rozhodcovskej doložke), nemožno hovoriť o splnení podmienky, že by bol návrh podaný u „iného príslušného orgánu“, keďže daný rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci konať. Podmienkou na spočívanie premlčacej doby nie je uplatnenie práva u akéhokoľvek orgánu, ale len u orgánu príslušného, teda takého, ktorý je na takéto rozhodnutie príslušný aj právomocný. Nakoľko rozhodcovský súd nemal, tak ako je vyššie zdôvodnené, právomoc vec prejednať a rozhodnúť, má súd za to, že po dobu trvania rozhodcovského konania premlčacia doba plynula a nespočívala. Taktiež má súd za to, že ani po dobu trvania exekučného konania premlčacia doba nespočívala. Exekučné konanie sa môže začať, len ak povinný dobrovoľne v lehote mu stanovenej si nesplní to, čo mu vyplýva z vykonateľného rozhodnutia. V tomto prípade rozhodcovské konanie nemalo prebiehať, pretože rozhodcovská doložka bola absolútne neplatná v dôsledku jej rozporu so zákonom. Rozhodcovský titul bol tak neakceptovateľný ako exekučný titul, pričom išlo o nulitné rozhodnutie a oprávnený nemal ani iniciovať exekučné konanie. Žalobca začal toto

exekučné konanie, no vzhľadom k tomu, že ho začal bez riadneho exekučného titulu, súd má za to, že je neprípustné, aby po dobu takto vedeného exekučného konania spočívala premlčacia doba. A teda, ak by bola splnená podmienka aktívnej vecnej legitimácie, súd by v celom rozsahu žalobu zamietol z dôvodu, že v čase začatia konania už bolo právo žalobcu na zaplatenie vyššie žalovanej sumy premlčané.

56. Podľa § 262 ods. CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

57. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

58. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

59. Podľa ČL. 4 ods. 1 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

60. Podľa ČL. 4 CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

61. Podľa ČL. 17 CSP, Súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

62. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa vyššie uvedených citovaných zákonných ustanovení tak, že nárok na ich náhradu majú žalované ako účastníčky plne úspešné vo veci. Na základe úspechu žalovaných, by po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej by súd samostatným rozhodnutím mal rozhodnúť o výške trov, pričom z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že rozhodnutie bude znieť, žalobca je povinný zaplatiť žalovaným 0,- eur, nakoľko týmto v konaní žiadne trovy nevznikli, a už jej ani trovy konania vzniknúť nemôžu. Vzhľadom na uvedené súd v súlade so zásadami uvedenými v ČL.17 rozhodol podľa ČL. 4 ods. 2 tak, že náhradu trov konania žalovaným nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia prostredníctvom Okresného súdu Trnava ku Krajskému súdu v Trnave.

V odvolaní je potrebné uviesť: ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané. Ďalej je potrebné označiť rozhodnutie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozsudkom, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.