Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_9Co-13-2016.pdf
PDF · 96.83 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/13/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Jany Burešovej, v spore žalobkyne V. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, XXX XX U., zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom, ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpenému ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, IČO: 36857513, o vydanie bezdôvodného obohatenia 569,78 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 9C/1/2016-43 zo dňa 24.03.2016 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v napadnutých výrokoch, t.j. okrem výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
Priznáva žalobkyni voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 569,78 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 6.2.2016 až do zaplatenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v prospech jej právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 277,08 eura a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou súdu doručenou 4.1.2016 domáhala toho, aby súd uložil žalovanému zaplatiť jej bezdôvodné obohatenie 569,78 eura s prísl. na tom skutkovom základe, že zmluva, ktorú uzavrela so žalovaným dňa 30.5.2006 - žiadosť o aktiváciu pôžičkovej karty Quatro neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 a 5 zák. č. 258/2011 Z.z., a to ročnú percentuálnu mieru nákladov a neobsahuje ani úroky a poplatky, preto ich nebola povinná žalovanému platiť. Keďže zo strany žalovaného jej bola poskytnutá suma 3.051,79 eura a vrátila mu sumu 3.621,57 eura, rozdiel 569,78 eura predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za to, že okrem časti nároku na úrok z omeškania z dlžnej sumy bol žalobou uplatnený nárok dôvodným. Uviedol, že dňa 30.5.2015 bola medzi účastníkmi konania uzatvorená zmluva podľa čl. V ktorej sú obchodné podmienky pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet VÚB, a.s. vydávaných v spolupráci s CFH súčasťou tejto žiadosti/zmluvy a podľa bodu 36 Obchodných podmienok cenník sa považuje za súčasť zmluvy. Konštatoval, že zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným, súčasťou ktorej je bod V (obsahom ktorého je inkorporačná doložka vo vzťahu k obchodným podmienkam) a obchodné podmienky, i pre nezrozumiteľnosť vizuálneho spracovania je neplatná. Text zmluvy, bod V zmluvy, ako aj obchodné podmienky boli napísané v takom formáte, že pokiaľ by v podobnom formáte dostal žalovaný rozsudok zo súdu, považoval by ho za nezrozumiteľný. Odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 31.3.2010 sp. zn. 23Cdo 2942/2009, podľa ktorého nemožnosť určitý text prečítať bez vynaloženia zvláštneho úsilia a bez využitia zvláštnych pomôcok by bola sama osebe dostačujúcim dôvodom pre konštatovanie neplatnosti zmluvy o úvere pre jej nezrozumiteľnosť, pretože platí, že právny úkon je nezrozumiteľný, keď konajúci po jazykovej stránke nedosiahol v dôsledku vadného slovného či iného sprostredkovania (v skúmanom prípade vizuálneho spracovania) jasné vyjadrenie vôle. Súd uviedol, že otázka základných náležitostí spotrebiteľskej zmluvy otázka sankcie za nesplnenie záväzkov spotrebiteľa, ako aj otázka možného rozhodcovského konania sú tak dôležité, že musia byť uvedené v samotných zmluvách a nie vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorým spotrebiteľ prikladá menší význam ako zmluve samotnej. Súd konštatoval, že až po použití technických prostriedkov na zväčšenie čítania textu zistil, že inkorporačná doložka o záväznosti cenníka (obsahujúceho výšku úrokovej miery úveru a výšku poplatku) nie je uvedená v zmluve, v ktorej je uvedená iba inkorporačná doložka týkajúca sa obchodných podmienok, ale v Obchodných podmienkach v bode 36. Takéto „odkazovanie“, pokiaľ ide o základné náležitosti zmluvy (v danom prípade výška úrokovej sadzby) považoval súd za neprípustné a odporujúce zásade dôvery a transparentnosti. Priemerný spotrebiteľ pritom základné náležitosti právneho vzťahu oprávnene očakáva v dokumente, ktorý je mu dodávateľom predložený na podpis, teda v zmluve v užšom zmysle slova. Pohodlnosť dodávateľa nepreniesť základné náležitosti zmluvy z cenníka do zmluvy pre konkrétny zmluvný vzťah má pre spotrebiteľa účinok značného sťaženia správneho pochopenia hospodárskych dôsledkov uzatváranej zmluvy, čo len zvyšuje informačnú asymetriu záväzkového vzťahu. Žalovaný nevedel súdu predložiť cenník relevantný pre napádanú zmluvu a nevedel preukázať jeho doručenie žalobkyni. Nevedel tak preukázať, že žalobkyňa výšku úrokovej sadzby poznala. Súd uviedol, že aj v prípade platnosti zmluvy by bol úver bez úroku a poplatkov z dôvodu aplikácie § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa Občianskeho zákonníka - § 37 ods. 1, § 451, § 456, § 457, § 563, § 517, podľa § 271 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa § 4 ods. 5 zák. č. 258/2001 Z.z., § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 3 O.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, okrem výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobou v prevyšujúcej časti zamietol. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie pred súdom prvej inštancie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, tiež to, že postupom súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa žalovaného súd prvej inštancie sa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia neriadil ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, nevysporiadal sa s jeho právnou argumentáciou, navyše uviedol, že jeho argumentácia je pre rozhodnutie irelevantná. Tým svoje rozhodnutie zaťažil vadou arbitrárnosti a evidentnej svojvôle. Žalovaný uviedol, že dôvod absolútnej neplatnosti právneho úkonu v textácii či význame § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka nenachádza a podľa neho súd nijakým spôsobom neuviedol, ako dospel k záveru, že v čase uzavretia zmluvy bolo uskutočnenie právneho úkonu nezrozumiteľné a vôbec nie to, komu malo byť nezrozumiteľné. Žalobkyňa uzavrela zmluvu slobodne, na základe vlastného rozhodnutia a to „v pohodlí domova“. Mala tak dostatok priestoru na naštudovanie celej zmluvnej dokumentácie, prípadne vznesenie námietok proti navrhovanému zneniu. Pokiaľ súd za nosný dôvod pre vec samú považoval nezrozumiteľnosť vizuálneho poznania (zhliadnutia) zmluvy, z obsahu spisu je zrejmé, že takýto záver uskutočnil bez poznania originálu danej zmluvy. Javia sa tak známky neobjektívneho zhodnotenia uzavretia zmluvy. Súd porušil zásadu ne ultra petitum, žalobkyňa žiadnu vadu právneho úkonu netvrdila, zo žiadneho jej vyjadrenia nemožno vyčítať tvrdenie o absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Súd tým neprípustne, nad rámec vlastnej právomoci, zasiahol do zmluvnej slobody a autonómnej vôle účastníkov súkromnoprávneho úkonu. Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok v rozsahu odvolania zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne alebo aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) vychádzajúc z ust. § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli, ako aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 12.01.2017 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného bolo neopodstatnené.
5. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu, v ktorom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastane suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze, v ktorých má odvolací súd po stránke kvalitatívnej rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Žalovaný odvolaním nenapadol výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. V tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť a nebolo oprávnením ani povinnosťou súdu ho preskúmavať.
Čo sa týka vyhovujúceho výroku, žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, postupom súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom a konanie pred súdom má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre namietané nesprávne právne posúdenie, konkrétne špecifikované, obsahujúce aj námietku absencie úplnosti v zmysle riadneho odôvodnenia rozhodnutia, zaoberal sa odvolací súd tým, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Čo sa týka požiadavky na riadne, úplné odôvodnenie rozhodnutia, táto požiadavka predstavuje zásadu spravodlivého procesu. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).
6. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní veci, ktorá bola predmetom konania, použil správny právny predpis, správne ho vyložil, v rozhodnutí zodpovedal na všetky argumenty, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné, jeho rozhodnutie je presvedčivé a odvolací súd sa so závermi, ku ktorým súd prvej inštancie dospel a s odôvodnením rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) a len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k odvolacím dôvodom dodáva:
7. Zásadným východiskom, z ktorého vyhádzal súd prvej inštancie, bolo vyhodnotenie náležitostí zmluvy, ktorú uzavrel žalovaný so žalobkyňou z hľadiska jej obsahovej zrozumiteľnosti majúc za to, že v dôsledku nezrozumiteľnosti vizuálneho spracovania ide o zmluvu neplatnú. Záver, ku ktorému súd prvej inštancie dospel a odvolací súd ho akceptuje, má svoj základ už v preambule Smernice Rady 93/13 EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v ktorej sa vychádza z toho, že zmluvy by mali byť vypracované jednoduchou zrozumiteľnou rečou. Podľa odvolacieho súdu má vo vzťahu, jedným z účastníkov ktorého je spotrebiteľ, prísnejšia požiadavka na posúdenie náležitostí právneho úkonu svoj zmysel, a to z dôvodu informovanosti a malej vyjednávacej sily spotrebiteľa. V oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti a to vo forme tzv. princípu dôvery. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 6.11.2007 a I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný. Napríklad zmluvné dojednania musia mať dostatočnú veľkosť písma, nesmú byť vo výrazne menšej veľkosti ako iný text, nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného charakteru.
Zásade poctivosti vo vzťahu dodávateľa k spotrebiteľovi nemôže podľa odvolacieho súdu zodpovedať kontraktačný proces, ktorý je zachytený vo forme značne sťažujúcej vnímanie toho, čo má byť jeho obsahom. Ak súd prvej inštancie uzavrel, odkazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 2942/2009 z 31.3.2010, že zmluva, ktorá vznikla medzi žalovaným a žalobkyňou je zmluvou pre nezrozumiteľnosť jej vizuálneho spracovania zmluvou neplatnou, je jeho záver správny.
8. Správne bolo aj konštatovanie súdu prvej inštancie, pokiaľ uviedol, že aj keby zmluva zodpovedala požiadavke zrozumiteľnosti právneho úkonu, t.j. jej text by bolo možné vnímať aj bez technických pomôcok, že by to neznamenalo, že veriteľ z takejto zmluvy by mal nárok na úroky a poplatky z úveru. V zmluve totiž nie je uvedená úroková sadzba, údaj o nej nie je ani v obchodných podmienkach. Ak by mal byť v cenníku, tento súdu nebol ani predložený, za tejto situácie ani nebolo potrebné osobitne sa zaoberať tým, či by tomuto mechanizmu informovanosti spotrebiteľa o úroku z úveru mala byť priznaná relevancia. Podstatné je, že žalobkyňa žalovanému na plnenie záväzku zo zmluvy uhrádzala aj úroky z úveru, na ktoré žalovaný nárok nemal. Ich platenie však vyžadoval a prijal, čo taktiež zakladá dôvod na vrátenie sumy zodpovedajúcej nároku titulom zaplatených úrokov z úveru.
9. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukázal na to, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho tvrdeniami uvedenými vo vyjadrení k žalobe o tom, že zo zák. č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku vyplýva, že súčasťou zmluvy o vydaní a používaní elektronického platobného prostriedku sú aj obchodné podmienky, je potrebné uviesť, že podľa § 23 ods. 3 tohto zákona sú obchodné podmienky súčasťou zmluvy o vydaní a používaní elektronických platobných prostriedkoch, ak je v zmluve výslovný odkaz na obchodné podmienky vydavateľa a ak sú tieto obchodné podmienky pripojené k tejto zmluve alebo ak ich oprávnený držiteľ dostal najneskôr pri uzavretí zmluvy. V súvislosti s touto námietkou je potrebné zdôrazniť, že dôkazné bremeno tvrdenia o riadnom splnení povinností v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, bolo na žalovanom, ktorý tvrdil, že výška úroku je v cenníku, na tento dokument ako súvisiaci s obchodnými podmienkami poukazoval, avšak ho nepredložil, čím dôkazné bremeno neuniesol, čo však nie je podstatné. Podstatnými sú dôvody neplatnosti z dôvodu nezrozumiteľnosti zmluvy a v nej nachádzajúceho sa odkazu na obchodné podmienky.
10. K námietke, že súd prvej inštancie svojvoľne zasahoval do zmluvnej autonómie účastníkov zmluvy keďže žalobkyňa ani netvrdila vadu úkonu, ktorú súd konštatoval, je potrebné uviesť, že neplatnosť právneho úkonu pre nezrozumiteľnosť (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je neplatnosťou absolútnou, na ktorú sa prihliada, resp. sa z nej vyvodzujú dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti a to vo všeobecnosti, nielen pri nárokoch z právnych vzťahov, jedným z účastníkov ktorých je subjekt so statusom spotrebiteľa.
11. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie rozhodol správne, vec správne právne posúdil, jeho rozhodnutie je správne aj vo výroku o trovách konania odvolací súd ho preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, odvolací súd jej preto priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, kvantifikáciu týchto trov osobitným rozhodnutím zrealizuje súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.
13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.