Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-194-2016.pdf
PDF · 136.04 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/194/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci navrhovateľa: L. I., nar. XX.X.XXXX, bytom X., O. Y. XXX/X, zastúpený splnomocnencom: Bc. U. E., nar. XX.X.XXXX, bytom X. č. XXXX, proti oprávnenému: Y. I., nar. XX.X.XXXX, bytom F., N. XXX/X, o zrušenie vyživovacej povinnosti na dospelé dieťa a iné, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 26C/96/2014-92 zo dňa 8.3.2016, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie výživného od septembra 2014 do zrušenia vyživovacej povinnosti a v časti náhrady trov konania r u š í a vec mu v r a c i a v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči oprávnenému r u š í s účinnosťou od 27.5.2016.
III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej v ostatnej časti p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľa (ktorým sa domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti voči oprávnenému, alternatívne zníženia výživného na sumu 30 Eur od dňa začatia konania, pričom zároveň v oboch prípadoch žiadal vrátiť nespotrebované výživné od septembra 2014 do vyhlásenia rozsudku). Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 62 ods. 1 a ods. 2, § 75 ods. 2 Zákona o rodine. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že naposledy bolo výživné stanovené sumou 120,- Eur mesačne počnúc právoplatnosťou rozsudku o rozvode rodičov (oprávneného) Okresného súdu Galanta č. k. 12P/233/2012-49 zo dňa 9.10.2012. V čase tohto rozsudku pracoval navrhovateľ u G. - Y. M., F. s mesačným príjmom vo výške 600,- Eur priemerne, pracovný pomer bol skončený 13.12.2012 dohodou, dôvodom mal byť nepriaznivý zdravotný stav navrhovateľa. Následne bol v období od 14.12.2012 do 31.8.2013 evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie s priznanou dávkou v nezamestnanosti vo výške 410,- Eur mesačne. Počnúc 1.9.2013 sa zamestnal v spoločnosti T. s.r.o. s mesačným príjmom 337,70 Eur. Od 21.7.2014 pracoval ako pomocný pekár vo X. s.r.o. s príjmom 475,81 Eur netto mesačne. Od 10.6.2015 pracuje v spoločnosti Y. s.r.o. s mesačným príjmom vo výške 681,58 Eur netto. V spoločnej domácnosti žije s družkou R. V., ktorá pracovala v spoločnosti M., a.s., s mesačným príjmom vo výške 535,- Eur brutto, pričom zo vzťahu sa dňa 9.5.2015 narodil maloletý syn M. I., s ktorým je družka navrhovateľa v súčasnosti na rodičovskej dovolenke s
výškou rodičovského príspevku 203,20 Eur (plus prídavok na dieťa). Družka navrhovateľa vlastní osobný automobil, navrhovateľ svoj automobil musel predať z dôvodu exekúcie.
3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že od času posledného rozhodnutia o výške výživného (rozsudok OS Galanta č.k. 12P/233/2012-49 zo dňa 9.10.2012 právoplatný 31.10.2012) uplynuli viac ako tri roky, pričom pomery oboch účastníkov konania sa medzičasom zmenili. Navrhovateľ niekoľkokrát zmenil zamestnanie, u zamestnávateľa Y. M. pracoval od roku 2012 (kedy bol na uvedené ochorenie podľa lekárskej správy už dlhoročne liečený) do 13.12.2012 (lekárska správa je z roku 2014). Od 1.9.2013 sa zamestnal na pracovnej pozícii manipulačný a výrobný pracovník pri žiarivkovom zinkovaní, neskôr ako pomocný pekár a následne na základe Dohody o vykonaní práce z 17.4.2013 ako pomocné laminačné práce u V. F. s.r.o. Súd nemal za preukázanú skutočnosť, že pracovný pomer u Y. M. bol na základe dohody o ukončení pracovného pomeru ukončený zo zdravotných dôvodov na strane navrhovateľa, na základe čoho vzhľadom na absenciu ďalších relevantných dôkazov súd vychádzajúc z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine vyhodnotil dohodu o skončení pracovného pomeru z 13.12.2012 ako účelové vzdanie sa vyššieho príjmu zo strany navrhovateľa, ktoré zníženie výživného neodôvodňuje. Od podania návrhu dňa 14.1.2014 do dňa vyhlásenia rozsudku vo veci samej, bol zamestnaný s príjmom vo výške 337,79 Eur netto, jeho družka s ním žijúca v spoločnej domácnosti dosahovala pracovný príjem vo výške 535,- Eur brutto, neskôr zmenil zamestnanie aj príjem od 21.7.2014 vo výške 475,81 Eur mesačne netto, od 10.6.2015 doposiaľ pracuje v spoločnosti Y., s.r.o. s príjmom vo výške 681,58 Eur mesačne netto. Príjem jeho družky sa znížil s narodením maloletého syna navrhovateľa M. I. dňa X.X.XXXX, na sumu rodičovského príspevku 203,20 Eur plus prídavok na dieťa. Na strane odporcu (akt. oprávneného) rovnako došlo k zmene pomerov, nakoľko úmerne s rastom a dospievaním sa mu zvýšili výdavky, ktoré mu hradila matka zo svojho príjmu, ktorý v roku 2015 dosiahol v priemere sumu 660,- Eur (výživné si sčasti v období rokov 2014, 2015 hradil sám v sume 55,- Eur mesačne). Navrhovateľ svoj návrh však prioritne oprel o ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine a žiadal vyživovaciu povinnosť zrušiť pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko odporca (akt. oprávnený) sa k nemu správa ako k cudziemu, neprejavuje mu žiadaný rešpekt a nekomunikuje s ním, pričom napriek tomu, že je zapísaný ako študent strednej školy, túto zanedbáva a zrejme nezmaturuje, ktoré tvrdenie oprel o potvrdenie triednej učiteľky odporcu (akt. oprávneného). Predmetné skutočnosti (nedostatok komunikácie medzi účastníkmi konania) však preukázané neboli, zostali len na úrovni nepodložených a vzájomne protirečivých vyjadrení účastníkov konania, kde odporca (akt. oprávnený) tvrdil, že práve navrhovateľ od času, kedy si založil novú rodinu, neprejavuje o neho záujem. Rovnako súd za dôvod pre zníženie výživného nepovažoval narodenie maloletého M. na strane navrhovateľa, nakoľko v danom čase navrhovateľ už dosahoval príjem vyšší, odporca (akt. oprávnený) medzičasom mal náklady vyššie, pričom je nežiadúce, aby dieťa povinnej osoby pochádzajúce z predchádzajúceho vzťahu týmto spôsobom doplácalo na narodenie ďalšieho dieťaťa povinnej osoby a vznik ďalšej vyživovacej povinnosti na strane povinnej osoby, z ktorého hľadiska sa vyžaduje zodpovedný prístup povinnej osoby aj v otázke ďalšieho rodičovstva. Nebolo preukázané, že by príjem novej rodiny navrhovateľa v dôsledku narodenia maloletého M. klesol do takej miery, že by to odôvodňovalo zníženie výživného voči odporcovi (akt. oprávnený). Rovnako súd za dôvod pre zrušenie vyživovacej povinnosti nepovažuje horšie študijné výsledky odporcu (akt. oprávnený), nakoľko týmto nebol splnený predpoklad potenciálnej možnosti odporcu (akt. oprávnený) samostatne sa živiť. Jeho štúdium na strednej škole naďalej pokračuje, a to dennou formou, na základe čoho je vylúčené, aby sa oprávnený zamestnal a takto si zabezpečoval výživu. Nebola preukázaná ani skutočnosť, že by si oprávnený zabezpečoval výživu (čo i len sčasti) formou piatkových brigád (ako sa domnievala jeho triedna učiteľka), v tejto súvislosti neboli navrhnuté ani vykonané žiadne relevantné dôkazy.
4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prostredníctvom svojho splnomocnenca navrhovateľ, ktorým navrhol rozsudok zrušiť, a v rámci zásady hospodárnosti konania, aby rozhodol tak, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči oprávnenému zruší v celom rozsahu a zaviaže oprávneného na vrátenie spotrebovaného výživného. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. d), e) a f) OSP. Argumentoval tým, že síce dosahuje o cca 80,- Eur vyšší príjem ako v čase určenia vyživovacej povinnosti, ale jeho majetkové pomery jednoznačne odôvodňujú zníženie/zrušenie výživného voči oprávnenému, keď súd nezobral do úvahy skutočnosť, že jeho družka poberá rodičovský príspevok vo 203,20 Eur plus prídavok na dieťa, spolu 226,- Eur, z ktorého hradí aj svoju pôžičku vo výške 86,56 Eur a navrhovateľ musí výrazne zvýšiť výdavky na chod domácnosti a výdavky na dieťa. Súd nezohľadnil, že jeho družka mala zvýšené výdavky spojené s tehotenstvom a nedostatočne sa zaoberal podstatným argumentom a to nezáujmom oprávneného o štúdium v zmysle posudku triednej učiteľky. Vznik novej vyživovacej povinnosti je dôvodom na zníženie už doteraz existujúcej vyživovacej povinnosti. Súd sa
nedostatočne nezaoberal argumentom, dochádzkou do školy a dosahovanými výsledkami. Zrušenie vyživovacej povinnosti je v tomto spore namieste, jedná sa o takmer 21 ročné plnoleté dieťa, ktoré ešte stále študuje na strednej škole. Zároveň poukázal na nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 2121/14 zo dňa 30.9.2014, na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 173/2013 zo dňa 24.4.2013, na uznesenie Ústavného súdu ČR IV. ÚS zo dňa 25.3.2015.
5. Oprávnený odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril a uviedol, že štúdium ukončil maturitnou skúškou (založil vysvedčenie o maturitnej skúške zo dňa 26.5.2016). V prevádzke V. P. si dobrovoľne privyrábal počas víkendov, ale len pár dní. P. U. ako priateľovi vypomáhal bezodplatne. Navrhovateľ ho sklamal ako otec, zmenil svoj prístup voči oprávnenému ako synovi, čím vzťah oprávneného k navrhovateľovi rapídne ochladol.
6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a ustanovení zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku účinného od 1.7.2016 (ďalej len CMP), pričom podľa ustanovenia § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), ak tento zákon neustanovuje inak (tzv. vzťah subsidiarity).
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP účinného v čase podania odvolania, akt. § 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 OSP, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkom (§ 201 OSP, akt. § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 ods. 1 OSP, akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), f) OSP, akt. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP v spojení s § 62 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. účinného od 1.7.2016 Civilného mimosporového poriadku - ďalej len CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať čiastočný úspech v časti zrušenia vyživovacej povinnosti s účinnosťou od 27.5.2016, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zmenu rozsudku v zmysle § 388 CSP; v časti vrátenia spotrebovaného výživného od septembra 2014 do vyhlásenia rozsudku, keďže rozsudok je vo výroku v tejto časti vecne nesprávny, boli podmienky pre jeho zrušenie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP. V časti zrušenia vyživovacej povinnosti od 14.1.2014 do 26.5.2016, ani v časti zníženia výživného od 14.1.2014, nie je odvolanie dôvodné, keďže zamietnutie návrhu je v tento časti vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.
8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý v danom prípade nie je viazaný dôvodmi odvolania, bolo posúdiť, či boli splnené zákonné podmienky a naplnené skutkové okolnosti pre zamietnutie návrhu navrhovateľa: na zrušenie vyživovacej povinnosti voči oprávnenému od 14.1.2014, na zníženie výživného na oprávneného na sumu 30,- Eur mesačne od 14.1.2014 a na zaplatenie (vrátenie spotrebovaného) výživného od septembra 2014 do vyhlásenia rozsudku, ako k tomu došlo preskúmavaným rozsudkom súdu prvej inštancie.
9. V priebehu odvolacieho konania oprávnený súdu doložil nový listinný dôkaz (vysvedčenie o maturitnej skúške na č.l. 108), z ktorého vyplynulo, že dňom 26.5.2016 ukončil štúdium na strednej škole (maturitnou skúškou) dennou formou. Netvrdil ani nepreukázal, že by nejakou formou pokračoval v príprave na budúce povolanie.
10. Podľa § 188 ods. 1 CSP, súd vykonáva dôkazy na pojednávaní, ods. 2 súd vykonáva dôkaz mimo pojednávania, ak je to možné a účelné. Strany majú právo byť prítomné na takto vykonávanom dokazovaní. Vykonanie dôkazu mimo pojednávania súd stranám oznamuje spravidla päť dní vopred. Ak bolo nariadené pojednávanie, oboznámi súd strany s výsledkami dokazovania na tomto pojednávaní.
11. Podľa § 204 CSP, dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené.
12. Keďže navrhovateľ tento listinný dôkaz vysvedčenie zo dňa 26.5.2016, ktorý mu bol v kópii doručený, nespochybnil pričom mu bola daná možnosť písomne sa k nemu vyjadriť, odvolací súd v súlade s § 204 CSP nevykonával dôkaz prečítaním, resp. oboznámením obsahu listiny a preto nepovažoval za potrebné nariaďovať za týmto účelom vo veci odvolacie pojednávanie. Takýto postup je zároveň v súlade s princípom rýchlej a účinnej ochrany subjektívnych práv teda princípom hospodárneho konania súdu v zmysle čl. 5 ods. 2 základných zásad CMP. Nariaďovanie pojednávania len za účelom oboznámenia listiny, ktorá bola účastníkom doručená, a ku ktorej im bolo umožnené i vyjadriť sa, by bolo v rozpore aj s princípom hospodárnosti konania zakotveným v čl. 12 CMP, došlo by tým k zbytočným prieťahom, nebolo by to nielen hospodárne, ale účasťou účastníkov na pojednávaní by došlo aj k ich zbytočnému a neprimeranému zaťažovaniu.
13. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ sa návrhom podaným na súde prvej inštancie dňa 14.1.2014 v spojení s podaním doručeným súdu dňa 23.11.2015 domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti na oprávneného od 14.1.2014 a zaplatenia (spotrebovaného) výživného navrhovateľovi od septembra 2014 do vyhlásenia rozsudku, zníženia výživného na oprávneného na sumu 30,- Eur mesačne od 14.1.2014, z dôvodu správania sa oprávneného voči navrhovateľovi v rozpore s dobrými mravmi, keď oprávnený riadne na strednej škole neštuduje, túto zanedbáva, a aj z dôvodu zníženia príjmu navrhovateľa.
14. Výživné na oprávneného bolo navrhovateľovi určené naposledy rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 12P/233/2012-49 zo dňa 9.10.2012, ktorým súd schválil rodičovskú dohodu aj ohľadom výživného na oprávneného (v tej dobe maloletého) v sume 120,- Eur mesačne s účinnosťou od 31.10.2012 (právoplatnosť rozsudku), keď v tej dobe oprávnený bol študentom 2. ročníka strednej školy, navrhovateľ dosahoval priemerný čistý príjem 599,43 Eur a mal ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletému P., matka dosahovala priemerný čistý mesačný príjem 517,14 Eur a mal taktiež vyživovaciu povinnosť k maloletému P.. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol oprávnený naďalej študentom strednej školy na dennom štúdiu, teda sa naďalej pripravoval na svoje budúce povolanie. Nebolo preukázané žiadnym relevantným spôsobom, že by oprávnený mal príjem v takej výške, z ktorej by si bol v nie zanedbateľnej miere schopný pokrývať časť svojich potrieb. Oprávnený síce dosiahol za obdobie 10/2014-3/2015 priemerný príjem 55,- Eur mesačne z brigády, avšak už v tom čase uplynuli dva roky od posledného určenia výživného na oprávneného a s vyšším vekom oprávneného došlo prirodzene aj k adekvátnemu zvýšeniu jeho nákladov, ktoré si oprávnený mohol pokryť so získaného príjmu. V čase podania návrhu (14.1.2014) mal navrhovateľ príjem 337,79 Eur mesačne netto, od 21.7.2014 vo výške 475,81 Eur mesačne netto, od 10.6.2015 ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie mal príjem 681,58 Eur mesačne netto. Pracovný pomer, v ktorom dosahoval príjem (vyšší) 599,43 Eur mesačne a to v čase predchádzajúceho rozhodovania o výške výživného na oprávneného (rozsudkom č. k. 12P/233/2012-49 zo dňa 9.12.2012), ukončil na základe dohody o skončení pracovného pomeru, pričom nepreukázal, že k skončeniu pracovného pomeru došlo zo zdravotných dôvodov ako to tvrdil (podanie navrhovateľ na č.l. 13), keďže lekárska správa je až z roku 2014 (na č.l. 35). Ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie mal navrhovateľ tri vyživovacie povinnosti (dňa 9.5.2015 sa narodil maloletý M.). V domácnosti žije so svojou družkou, ktorá od narodenia maloletého M. poberá rodičovský príspevok.
15. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
16. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva priamo zo zákona a nie až na základe rozhodnutia súdu. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom trvá dovtedy, kým deti aj po dosiahnutí plnoletosti nie sú schopné samé sa živiť (napr. počas prípravy na budúce povolanie). Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery. Len samotná skutočnosť, že dieťa nadobudlo pracovnoprávnu spôsobilosť, nemá vplyv na zánik vyživovacej povinnosti rodičov. Rovnako nestačí preukázanie skutočnosti, že dieťa už je schopné nejakej zárobkovej činnosti. V prípade, ak sa dieťa rozhodne pokračovať v ďalšom vzdelávaní, hoci už ukončilo prípravu na
konkrétne povolanie, povinnosť rodičov vyživovať dieťa nezaniká. Dôležitým faktorom je aj skutočnosť, či existuje reálna možnosť dieťaťa zamestnať sa vo vyštudovanom odbore. Vyživovacia povinnosť /z uhla pohľadu prípravy dieťaťa na povolanie/ končí dosiahnutím prvého najvyššieho stupňa vzdelania v bežnom vzdelávacom procese. Rozhodnutie dieťaťa pokračovať po skončení jednej školy v štúdiu na druhej škole rovnakého stupňa už nezakladá povinnosť ďalšieho vyživovania. Dieťa dosiahlo vo zvolenom odbore najvyšší možný stupeň vzdelania a je teda pripravené živiť sa ďalej samé. Dieťa je schopné samé sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Povinnosť rodičov živiť svoje dieťa netrvá, ak dieťa už ukončilo prípravu na povolanie, má primeraný zdravotný stav, existujú preň pracovné príležitosti, avšak dieťa nemá o ne záujem a z vlastnej vôle nepracuje.
17. Odvolací súd vyhodnotil predmetný listinný dôkaz (vysvedčenie zo dňa 26.5.2016) nielen izolovane, ale aj v kontexte s ďalším dokazovaním vykonaným prvoinštančným súdom. Oprávnený ani v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa netvrdil, teda ani nepreukázal, že by po ukončení štúdia na strednej škole maturitnou skúškou dňa 26.5.2016, pokračoval v štúdiu, ktorým by sa pripravoval na svoje budúce povolanie. Vzhľadom k tejto skutočnosti, tak odvolací súd dospel k záveru, že v čase, keď súd prvej inštancie rozhodoval o návrhu navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti od 14.1.2014, tento nebol opodstatnený z dôvodu, že v tej dobe oprávnený naďalej regulárne študoval, pripravoval na budúce povolanie formou denného štúdia. Skutočnosť, že dosiahol vek 21 rokov nemá žiaden relevantný dopad na zrušenie vyživovacej povinnosti. Takže v čase, keď rozhodoval súd prvej inštancie neboli ešte dôvody na zrušenie výživného. V priebehu odvolacieho konania sa však okolnosti zmenili, oprávnený ukončil stredoškolské štúdium dennou formou a v štúdiu už nepokračuje. Možno teda konštatovať, že v zmysle zákona je už schopný sám sa živiť, v dôsledku čoho navrhovateľovi ako povinnému rodičovi zanikla vyživovacia povinnosť voči nemu dňom 26.5.2016. S prihliadnutím k vyššie uvedenému, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti v ktorej bol zamietnutý návrh na zrušenie výživného podľa § 388 CSP zmenil tak, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči oprávnenému zrušil s účinnosťou od 27.5.2016.
18. Podľa § 62 ods. 2 Zákon o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
19. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
20. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
21. Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.
22. Bez ohľadu na naplnenie zákonných kritérií pre určenie vyživovacej povinnosti, súd nemôže priznať výživné v prípade zisteného rozporu s dobrými mravmi. Nepochybná odôvodnenosť predmetného kritéria je daná prioritným predmetom úpravy rodinného práva, ktorým sú osobné vzťahy medzi subjektmi rodinného práva, na ktoré sa vyživovacie vzťahy viažu. Narušenie príslušných osobných vzťahov z relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým, že nepovažuje za spravodlivé, aby osoba, ktorá sa takéhoto konania dopustila, požadovala plnenia založené práve na takomto osobnom vzťahu.
23. Pojem dobré mravy je neurčitým právnym pojmom, jeho obsah nevyplýva z pozitívneho práva. Okrem práva existujú aj iné systémy noriem, niektorým z nich takouto úpravou právo poskytuje ochranu tým, že im prepožičiava sankcie charakteristické pre systém práva. Nejde o akékoľvek normy, ale o všeobecne spoločensky uznávané pravidlá, prostredníctvom ktorých sa zavrhujú spoločensky nežiaduce javy. Vo všeobecnosti bývajú vyjadrené konštrukciou o "pocite súnaležitosti všetkých spravodlivo uvažujúcich ľudí". Pojem dobré mravy je časovo aj miestne podmienený.
24. Na prípady rozporu s dobrými mravmi súd prihliada z úradnej povinnosti, ich danosť sa zisťuje podľa konkrétnych okolností prípadu. Ich existencia nie je vylúčená ani v prípade výživného medzi ostatnými príbuznými, v prípade vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom, resp. plnoletých detí voči rodičom. U maloletého dieťaťa, bez ohľadu na jeho konanie vo vzťahu k rodičovi (na rozdiel od českej úpravy), je posudzovanie dobrých mravov výslovne vylúčené. V zmysle striktného znenia normy súd v prípade zistenia rozporu s dobrými mravmi nemá inú možnosť (napr. zníženie výživného) než výživné nepriznať.
25. Správnym bol postup súdu prvého stupňa, keď návrhu navrhovateľa o zrušenie vyživovacej povinnosti voči oprávnenému za čas od 14.1.2014 do 26.5.2016 nevyhovel s tým, že sám navrhovateľ si vymedzil uplatnený nárok žalobným petitom, zrušením vyživovacej povinnosti voči oprávnenému pre rozpor s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 62 ods. 1 Zákona o rodine a správne skonštatoval, že na základe vykonaného dokazovania ku dňu vyhlásenia rozhodnutia, neboli preukázané skutočnosti tvrdené navrhovateľom o správaní sa oprávneného voči navrhovateľovi takým spôsobom, ktorý by dosahoval intenzitu rozporu s dobrými mravmi. Pokiaľ navrhovateľ uvádza, že s oprávneným majú narušené vzťahy, resp. oprávnený mu neprejavuje rešpekt, nekomunikuje s ním, správa k nemu ako k cudziemu, odvolací súd je názoru, že takéto správanie samo osebe bez ďalšieho, s prihliadnutím na okolnosti danej veci, nie je dôvodom na zrušenie vyživovacej povinnosti, z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Pri určovaní vyživovacej povinnosti súdom sú spravidla narušené vzťahy medzi príbuznými. V čase rozvodu rodičov oprávneného bol tento ešte maloletý. Oprávnený síce uviedol, že s navrhovateľom prerušil kontakt a jeho vzťah k nemu ochladol, avšak uvedené súviselo s tým, že ho navrhovateľ sklamal ako otec a človek z dôvodu zmeny prístupu k nemu. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že bolo preukázané na súde prvej inštancie, že medzi navrhovateľom a oprávneným nie sú vytvorené pozitívne väzby, ale ani samotný navrhovateľ neuviedol, aké aktivity ako osobnostne zrelšia osoba a otec, on sám vyvinul za účelom uvedené zmeniť, resp. stretávať sa s oprávneným, a to aj v dobe, keď bol maloletý. Nemožno potom v rozpore s dobrými mravmi posudzovať konanie oprávneného, ktoré je vlastne len súvislým pokračovaním vzťahov medzi navrhovateľom a oprávneným a je len dôsledkom vzniknutej situácie medzi príbuznými.
26. Odvolací súd uvádza, že štúdium oprávneného na strednej škole k 26.5.2016 a to dennou formou jednoznačne vylučuje, aby sa oprávnený zamestnal a z vlastného príjmu si zabezpečoval celú svoju výživu. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že príležitostné brigády oprávneného počas štúdia na strednej škole dennou formou nenahrádzajú povinnosť navrhovateľa plniť si vyživovaciu povinnosť voči oprávnenému, ktorý nie je schopný sám sa živiť. Skutočnosť preukázaná vykonaným dokazovaním, že oprávnený si sčasti v období 10/2014-3/2015 hradil náklady na výživu priemerne v sume 55,- Eur mesačne sám, nemožno považovať za schopnosť sám sa živiť a teda uvedené nie je dôvodom, ktorý by odôvodňoval zrušenie vyživovacej povinnosti, ani jej zníženie, keďže na strane oprávneného došlo v súvislosti s vyšším vekom k zvýšeniu nákladov na jeho výživu. Súd prvej inštancie ďalej správne uzavrel, že skončenie pracovného pomeru navrhovateľa na základe dohody o skončení pracovného pomeru z 13.12.2012 (zamestnávateľ Y. M.) bolo účelové a teda išlo na strane navrhovateľa o vzdanie sa vyššieho príjmu, keďže navrhovateľom založená lekárska správa je až z roku 2014. Aj samotný navrhovateľ potvrdil, že dosahuje o 80,- Eur vyšší príjem ako v dobe, kedy sa naposledy rozhodovalo o výške výživného na oprávneného (rozsudok OS Galanta č.k. 12P/233/2012-49 zo dňa 9.10.2012). Tak na strane navrhovateľa ako aj oprávneného došlo od doby posledného rozhodovania o výživnom k zmene pomerov, keď uplynuli viac ako tri roky, čo konštatoval aj súd prvej inštancie. Navrhovateľ viackrát zmenil zamestnávateľa, pričom od 10.6.2015 dosahuje príjem 681,58 Eur netto mesačne, dňa 9.5.2015 mu pribudla vyživovacia povinnosť. U oprávneného došlo k zmene pomerov, keďže medzičasom je o 4 roky starší a je teda prirodzené, že úmerne s tým, že sa mu zvýšili výdavky.
27. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentom navrhovateľa, že narodenie ďalšieho dieťaťa - maloletého syna (Kristiána) je bez ďalšieho dôvodom na zníženie výživného, pričom odvolací súd tento záver zdieľa, keďže treba zohľadniť aj to, že na strane oprávneného nastali dôvody naopak na zvýšenie výživného.
28. V súvislosti s odkazom navrhovateľa na nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 2121/14 odvolací súd uvádza, že sa jedná o odlišný prípad s rozdielnymi skutkovými okolnosťami, keď predmetom konania bolo zvýšenie výživného na syna, ktorý študoval na už druhej strednej škole (súkromnej), ktorá na predchádzajúcu školu nenadväzovala, na rozdiel od oprávneného, ktorý k 26.5.2016 študoval
nadstavbové štúdium (dennou formou) na súkromnej škole, ktoré však nadväzovalo na štúdium na predchádzajúcej škole a bolo ukončené maturitnou skúškou.
29. V súvislosti s odkazom navrhovateľa na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 173/2013 odvolací súd uvádza, že sa taktiež týka odlišnej veci, keď sa jednalo o uloženie povinnosti prispievať na výživu dvoch maloletých detí, pričom vznik novej vyživovacej povinnosti bol uvedený ako jeden z viacerých príkladov možných okolností zmeny pomerov na strane povinného.
30. Uznesenie Ústavného súdu ČR IV. ÚS zo dňa 25.3.2015 sa týka veci určenia výživného na dospelého syna, avšak vychádza z iných skutkových zistení, keď dospelý syn po ukončení základnej školy nastúpil do učebného odboru automechanik, už v decembri prestúpil na učebný odbor cukrár, ktorý ukončil po cca rok a pol školskej dochádzke. Po niekoľkomesačnom zotrvaní v evidencii úradu práce nastúpil opäť do novej školy. Pričom súd prijal záver, že ak má dieťaťu vzniknúť v súvislosti s prípravou na budúce povolanie nárok na plnenie vyživovacej povinnosti zo strany rodičov, musí sa jednať o prípravu sústredenú a cieľavedomú.
31. Súd prvej inštancie správne rozhodol, že návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti do 26.5.2016 (aj zníženie výživného) zamietol, keď neboli preukázané okolnosti, že by plnenie výživného navrhovateľa oprávnenému synovi bolo v rozpore s dobrými mravmi, ani neboli preukázané iné okolnosti pre zrušenie ani pre zníženie vyživovacej povinnosti. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti k 26.5.2016 a zníženie výživného, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnými tvrdeniami odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok v tejto časti potvrdil.
32. Súd prvej inštancie zamietol žalobu i v časti vrátenia vyplateného výživného od septembra 2014 do vyhlásenia rozsudku.
33. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
34. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
35. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).
36. Podľa § 157 ods. 2 OSP (akt. § 220 ods. 2 CSP), v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
37. Odôvodnenie rozsudku súdu a primerane i uznesenia (§ 167 ods. 2 OSP, akt. § 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP (akt. § 220 ods. 2 CSP). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP (akt. § 220 ods. 2) je nepreskúmateľné.
38. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (i v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
39. Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
40. Odvolací súd poukazuje i na to, že obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
41. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku pritom nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie nárokom na zaplatenie spotrebovaného výživného uplatnenom navrhovateľom v návrhu vôbec zaoberal, právne ho posudzoval a v súvislosti s jeho posúdením vykonal dokazovanie. Procesné dokazovanie je pritom objektívnym právom upravený postup občianskoprávneho súdu, ktorého cieľom je získanie skutkových a niekedy i právnych poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci.
42. S poukazom na uvedené potom možno uzavrieť, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Prvoinštančný súd, ako už bolo konštatované, nevykonal dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie o nároku na spotrebované výživné, keď je jednoznačne neúčelné, aby dokazovanie v danej veci vykonával odvolací súd a tým nahrádzal činnosť súdu prvej inštancie. Nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania a nie vykonávanie celého ťažiskového dokazovania až na odvolacom súde, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.
43. Zároveň dáva súd po pozornosti súdu prvej inštancie, že pokiaľ ide o požiadavku na zaplatenie už vyplateného výživného (od septembra 2014 do vyhlásenia rozsudku), táto nespĺňa náležitosti riadneho návrhu v zmysle § 79 ods. 1 OSP (akt. § 127 ods. 1 a 132 ods. 1 CSP), keď z neho nie je jednoznačne zrejmé čoho sa navrhovateľ domáha (žalobný návrh) v dôsledku absencie konkrétnej výšky sumy, ktorú žiada zaplatiť (uhradeného výživného za požadované obdobie), keďže aj podľa § 155 CSP konanie vo veciach výživného plnoletých osôb sa začína len na návrh. Preto bude povinnosťou súdu prvej inštancie prioritne postupom podľa § 129 CSP odstrániť nedostatok riadneho návrhu v časti požiadavky na zaplatenie spotrebovaného výživného.
44. Odvolací súd potom napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie spotrebovaného výživného i v závislom výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
45. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude posúdiť uplatnený nárok navrhovateľa v časti požiadavky na vrátenie spotrebovaného výživného, za týmto účelom najskôr odstrániť nedostatky
návrhu, v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie, výsledky celého konania potom náležite zhodnotiť a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť.
46. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP), nakoľko nesprávne rozhodnutie s nutnosťou jeho zrušenia zakladá povinnosť súdu prvej inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.
47. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).