Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9C/75/2007

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky, sudkyňou Mgr. Vierou Betákovu, v spore žalobcu: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, Námestie Jána Pavla II. č. 7, Nitra, IČO: 35 593 008, právne zast.: Advokátska kancelária Petruška & partners s.r.o. so sídlom Kupecká 18, Nitra, IČO: 47 254 882, proti žalovanému: LESY SR, š.p. Banská Bystrica, Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, právne zast. JUDr. Eva Mihóková, advokátka so sídlom ul. 1. mája 22, Zlaté Moravce, o vydanie nehnuteľností, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam: zapísaných na LV č. XXX pre kat. územie K., vedených Okresným úradom Nové Zámky, odborom katastrálnym, ako parcely registra „C“, a to

- parc. č. XXXX, lesné pozemky o výmere 5596 m2,

- parc. č. XXXX, lesné pozemky o výmere 210177 m2,

- parc. č. XXXX/X, lesné pozemky o výmere 183224 m2,

- parc. č. XXXX, zastavané plochy o výmere 1744 m2, vytvorených geometrickým plánom č. 34/2015 zo dňa 27.4.2015, ktorý tvorí súčasť rozsudku, pre kat. územie K., vyhotovených Ing. Jánom Križanom, úradne overený Okresným úradom Nové Zámky, odborom katastrálnym dňa 18.5.2015 pod č. 490/2015 ako parcely reg. „C“, a to

- parc. č. XXXX/X, lesné pozemky o výmere 25837 m2,

- parc. č. XXXX/XX, lesné pozemky o výmere 43240 m2,

- parc. č. XXXX/XX, lesné pozemky o výmere 3370 m2, vytvorených geometrickým plánom č. 35/2015 zo dňa 27.4.2015, ktorý tvorí súčasť rozsudku, pre kat. územie K., vyhotovených Ing. Jánom Križanom, úradne overený Okresným úradom Nové Zámky, odborom katastrálnym dňa 18.5.2015 pod č. 491/2015 ako parcely reg. „C“, a to

- parc. č. XXXX/X, lesné pozemky o výmere 31785 m2, spolu s nasledovnou dokumentáciou: plán starostlivosti o lesy, všeobecnú časť plánu starostlivosti o lesy, opis porastov, plán hospodárskych opatrení, plochovú tabuľku, prehľadové tabuľky, obrysovú a porastovú mapu, ťažbovú mapu, evidenčnú časť programu starostlivosti o lesy, prieskum a plán lesnej dopravnej siete, prieskum a plán zahrádzania bystrín v lesoch, plán lesno-technických meliorácií, ekonomický prieskum vrátane vyčíslenia dosahov osobitného spôsobu hospodárenia a ocenenie lesného majetku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi súd p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 5.4.2007 domáhal podľa zák. č. 161/2005 Z.z. o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam podľa § 2 ods. 2 tohto zákona na navrátenie a vydanie vlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. K., zapísaných v Správe katastra Nové Zámky

v katastri nehnuteľností C, vedených v PKV č. XXX, kat. úz. K., na LV č. XXX, ktorý návrh neskôr spresnili podaním zo dňa 4.6.2007, podľa ktorého požadovali od žalovaného dokumentáciu, ktorá prislúcha k predmetným nehnuteľnostiam, jednalo sa o číselnú, slovnú a grafickú evidenciu bližšie špecifikovanú v tomto podaní na č. l. 122-123 spisu a ďalším podaním zo dňa 5.11.2007 žiadali pripustiť zmenu petitu návrhu vzhľadom na vypracované a doložené GO-plány č. 38/2007, č. 65a/2007, č. 65b/2007 a spresnenia výmer jednotlivých parciel tak, ako je to v tomto podaní na č. l. 344-345 spisu. Súd podľa § 95 ods. 1 O.S.P., v tom čase platnom procesnom zákone, túto zmenu aj pripustil dňa 5.11.2007. Žalobca je právnickou osobou (zák. č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností), ktorá je registrovaná na Ministerstve kultúry SR (zák. č. 192/1992 Zb. o registrácií cirkví a náboženských spoločností). Žalobca na preukázanie právnej subjektivity predložil potvrdenie cirkevného odboru MK SR o tom, že má samostatnú právnu subjektivitu, ako aj potvrdenie o pridelení IČO Štatistickým úradom SR. Žalovaný je právnická osoba, ktorý ako štátny podnik vznikol na základe Rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 2795/1999-420 zo dňa 20.4.1999 a Zakladacej listiny č. 5063/1999-420 zo dňa 23.6.1999 v súlade s ust. § 12 ods. 1, § 14 zák. č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov, na základe zlúčenia štátnych podnikov. Žalovaný má usporiadanú organizačnú štruktúru formou trojstupňového riadenia. Prvý - základný stupeň riadenia tvoria lesné správy, iné správy alebo strediská. Tieto sú základnými organizačným jednotkami odštepných závodov. Zabezpečujú priamo lesnú a inú výrobu ako aj ďalšie činnosti v rámci jednotiek. Druhý stupeň riadenia tvoria odštepné závody, vytvárané v rámci podniku. Tretí stupeň riadenia tvorí ústredie štátneho podniku - generálne riaditeľstvo.

2. Žalobca v žalobe ako aj na pojednávaní uviedol, že nehnuteľnosti boli vo výlučnom vlastníctve Ostrihomského arcibiskupstva. Podľa článku I. veta prvá Modus vivendi medzi Československou republikou a Svätou stolicou z 2.2.1928 a Pápežskej konštitúcie slovenskosti zo dňa 30.12.1977 bola na základe konštitúcií Praescriptionum sacrosancti a Qui Divino zriadená samostatná slovenská provincia. Na základe konštitúcie boli zosúladené hranice cirkevnej jurisdikcie štátnym hraniciam a potvrdená úprava právneho nástupníctva k cirkevnému majetku na území SR. V zmysle Modus vivendi a uvedených konštitúcií je žalobca právnym nástupcom Ostrihomského arcibiskupstva na Slovensku.

3. Žalobca dňa 12.4.2006 vyzval žalovaného podľa zák. č. 161/2005 Z. z. na vydanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. K. , vedený v PKV č. XXX. O tejto výzve žalobca upovedomil aj Odštepný závod X.. Žalovaný reagoval na túto výzvu listom zo dňa 27.6.2006, kde oznámil, že vzhľadom na značné množstvo uplatnených výziev pristúpi k realizácii tohto zákona až po dôslednom posúdení týchto podaní, pričom prejavil ochotu spolupracovať. Dňa 3.8.2006 sa uskutočnilo aj pracovné rokovanie medzi účastníkmi konania, avšak k žiadnemu relevantnému zaujatiu stanoviska žalovaného nedošlo.

4. Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam vyššie citovaným bolo žalobcovi odňaté bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem. O uvedenom svedčí zápis v Pozemkovej knihe vo vl. č. XXX zo dňa 4.2.1925, 30.6.1948, 25.4.1948, 30.9.1954. Vzhľadom k tomu, že reštitučný zákon bližšie neupravuje aké dokumenty sa vedú pri hospodárení s lesnými pozemkami, je potrebné vychádzať z extenzívneho výkladu ust. § 3 ods. 3 reštitučného zákona, podľa ktorého sa nehnuteľná vec vydá oprávnenej osobe s dokumentáciu, ktorá k nej prislúcha.

5. Žalobca ako osoba oprávnená podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona vyzval dňa 12.4.2006 žalovaného, ako osobu povinnú podľa § 4 ods. 1 reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na ich vydanie. Predmetom žaloby sú nehnuteľné veci, ktoré tvoria lesný pôdny fond a pozemok parc. č. XXXX je investičnou lesnou cestou, ktorá je podľa § 3 ods. 3 reštitučného zákona spôsobilá byť predmetom vydania. O charaktere pozemkov svedčí aj skutočnosť, že tieto pozemky sú v správe š.p. LESY SR, ktorý je ako jediný subjekt oprávnený spravovať lesný majetok vo vlastníctve štátu. Predmetom žaloby je i dokumentácia, ktorá k nehnuteľnostiam prislúcha. K § 3 ods. 1, písm. c reštitučného zákona uviedol, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam bolo žalobcovi odňaté bez náhrady v rozhodnom období a to postupom podľa zákona o revízii prvej pozemkovej reformy. K odňatiu vlastníckeho práva dňa 30.9.1954 na základe Prídelovej listiny vydanej Okresným národným výborom, odbor pôdohospodárstva v V. zo dňa 25.9.1954 v prospech Československého štátu v správe Štátnych majetkov - národným podnik v Z.. Reštitučný zákon vychádza z podmienky, že oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu postupom podľa zákona o revízii prvej pozemkovej reformy, ak oprávnenej osobe nebola vyplatená náhrada. Žalobca nevedel preukázať dôkaz o tom, že bola vyplatená takáto náhrada, mal za to, že je na žalovanom, aby

preukázal, že oprávnenej osobe bola náhrada vyplatená. Uviedol, že finančná náhrada nebola štátom cirkvi vyplatená, pretože ak by tak bolo predstavovala by finančná náhrada vysokú čiastku, o čom by existovali záznamy v Štátnych archívoch.

6. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne podaním zo dňa 17.5.2007, v ktorom uviedol, že nesúhlasí so žalobou a s vydaním nehnuteľností v zmysle žaloby, nakoľko v prvom rade namieta preklúziu nároku vychádzajúc z ust. § 5 ods. 1 reštitučného zákona, podľa ktorej žalobca vo svojej písomnej výzve zo dňa 10.4.2006 uvádza ako právny dôvod svojho nároku reštitučný titul podľa § 3 ods. 1, písm. c) reštitučného zákona, pričom nepreukazuje uvádzaný titul inak ako odkazom na zápis na príslušnej PKV. Žalovaný sa preto domnieva, že takéto preukázanie nároku nie je právne relevantné a v rozpore v doslovným znením § 5 ods. 1 vyššie citovaného zákona. Žalobca ani neuvádza, ktorých nehnuteľností sa týka jeho nárok v predmetnej výzve, odkazuje iba na nečitateľnú PKV. Čo sa týka postavenia žalobcu ako oprávnenej osoby túto zdôvodňuje žalobca právnym nástupníctvom k cirkevnému majetku po Ostrihome z jednotlivých dokumentov, s ktorými sa žalovaný nestotožňuje.

7. Žalobca sa ďalej domáha vydania nehnuteľností a navrátenia vlastníctva k nim z dôvodu, že mu toto vlastníctvo bolo odňaté bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy (§ 3 ods. 1, písm. c reštitučného zákona) a to ako právnemu nástupcovi po bývalom vlastníkovi predmetných nehnuteľností v H.. Žalovaný k tomu uvádza, že po vzniku Československého štátu v r. 1918 Veľký pozemkový majetok, ktorý bol vedený v PKV záznamoch „ako majetok H.“ bol štátom zabraný a to podľa zák. č. 215/1919 Sb. (Záborový zákon). Majetok, ktorý bol v rámci týchto zákonov ako aj zák. č. 81/1920 Sb. a náhradového zákona č. 329/1920 Sb. prideľovaný do vlastníctva iných subjektov bol PK vložiek odpísaný do iných vložiek, nepridelený majetok zostal aj naďalej zapísaný na pôvodného vlastníka, Záborom mu však bolo odňaté dispozičné právo s majetkom nakladať. Uvádzané majetky boli prevzaté do nútenej správy podľa Nariadenia ministra s plnou mocou pre Slovensko v Bratislave č. 132/1919, 6525/1919 zo dňa 11.8.1919 a boli spravované Centrálnou komisiou rímskokatolíckych majetkov pre Slovensko v Bratislave. Historický vývoj jednoznačne potvrdzuje skutočnosť, že nehnuteľnosti od ich záboru v r. 1919 štátom boli zverené do správy rôznym inštitúciám, nie do vlastníctva a to tak so súhlasom a vedomým štátu ako aj cirkvi. Samotný pozemkovo-knižní vlastníci nikdy nerešpektovali žiadne dohody ohľadom spravovania ich majetku, svojho vlastníctva a náhrad za zabratý majetok sa domáhali súdne a teda sa ho nikdy nevzdali a je zrejmé, že ani nedali mandát Svätej stolici k nakladaniu s ich majetkom. Samotná prvá Československá republika počas uvedeného obdobia od 1.1.1918 až do r. 1948 „Ostrihomských“, ako aj vlastníkov, po zabratí ich majetkov, za vlastníkov týchto majetkov uznávala, o čom nepochybne svedčia viaceré skutočnosti a to vyplatenie výnosov z hospodárenia na majetkoch v r. 1927 ministrom Hodžom a neustále uvádzanie v úradných listinách a dokumentoch ako vlastníkoch. Všetky správcovské komisie alebo iný správcovia uvádzaný majetok Ostrihomu iba spravovali t.j. právne ho mali v detencii, išlo k faktické ovládanie veci, bez vôle nakladať s vecou ako vlastnou a nie o nakladanie s vecou s právami vlastníka. Preto žalovaný mal za to, že žalobca nemôže odvodzovať vlastníctvo k nehnuteľnostiam po pozemkovo- knižných vlastníkoch „H.“ ako jeho právny nástupca a to ani v rámci jednotného cirkevného vlastníctva. Podľa žalovaného ani jeden z dokumentov, ktoré predkladá žalobca na potvrdenie svojho nároku nie je dôkazom o právnom nástupníctve v majetkovej oblasti. Majetok H. bol štátom zabraný v rámci prvej pozemkovej reformy v zmysle zák. č. 215/1919 Sb. a nebolo ho potrebné opätovne odnímať. V rámci zák. č. 142/1947 Zb. podliehal ako dovtedy nerozdelený majetok revízii a bol prideľovaný novým vlastníkom. V tomto období však žalovaný nebol vlastníkom majetku, ktorý podliehal revízii prvej pozemkovej reformy, keď v pozemkovo-knižných záznamoch bol stále vedený vlastník „H.“ a tiež na neho neprešlo právne nástupníctvo k majetku „Ostrihomu“ žiadnym právne relevantným spôsobom. K otázkam za náhrad za zabratý majetok po H. žalovaný uviedol, že za zabraté majetky sa poskytovala náhrada a to v oboch pozemkových reformách podľa § 329/1920 Sb. (náhradový zákon). Podľa tohto zákona § 59, náhrada za prevzatý majetok (pokiaľ nebola vyčerpaná ťarchami) tvorila pohľadávku vlastníka voči štátu a štát ju bol povinný úročiť. Z uvedeného vyplýva, že štát bol povinný zaplatiť náhradu za zabratý majetok vlastníkovi zabratého majetku a nie správcovi. Žalovaný preto na základe vyššie uvedeného má za to, že nárok žalobcu v zmysle tohto návrhu je neopodstatnený a to tvrdí, že žalobca nie je oprávnenou osobou podľa § 2 reštitučného zákona, pretože nevlastnil v rozhodnom období v čase od 8.5.1945 do 1.1.1990 nehnuteľnosti, vydania ktorých sa týmto návrhom domáha ďalej, že nepreukázal právne relevantným spôsobom právne nástupníctvo v majetkových veciach po pôvodnom vlastníkovi, vydania ktorých sa domáha a napokon nepreukázal právne relevantným dôkazom existenciu reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1, písm. c, reštitučného zákona v prekluzívnej lehote do 30.4.2006 tak, ako to uvádza § 5 ods. 1

reštitučného zákona a teda právo zaniklo. Preto žalovaný navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť a v prípade úspechu priznať náhradu trov konania.

8. Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol rozsudkom dňa 10.12.2007 tak, že žalobu zamietol a žalobcu zaviazal k povinnosti zaplatiť k rukám právnej zástupkyni žalovaného titulom náhrady trov konania sumu 7.964,50 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

9. Predmetný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože v zákonnej lehote podal žalobca odvolanie, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že jeho žalobe bude v celom rozsahu vyhovené. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že písomnou výzvou zo dňa 10.4.2006 žalovaného vyzval na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, pričom v reštitučnej výzve označil reštitučný zákon, na základe ktorého si uplatňuje svoj reštitučný nárok, označil žalovaného ako povinnú osobu v zmysle § 4 ods. 1 reštitučného zákona, preukázal, že žalobca je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 reštitučného zákona a poukázal, ktorých nehnuteľností sa domáhal vydať, a ako prílohu k výzve doložil pzkn. vl. č. 212 kat. úz. K. a identifikáciu parciel a určil dôvod, na základe ktorého prešli žalované nehnuteľností do vlastníctva štátu s odkazom na § 3 ods. 1 písm. c/ reštitučného zákona s poukazom na zápis v pzkn. vl. č. XXX v kat. úz. K.. Z predloženej výzvy jednoznačne vyplýva, že žalobca si uplatnil svoj reštitučný nárok riadne (písomnou výzvou) a včas (v zákonom stanovenej lehote do 30.4.2006). Náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľných vecí vymedzuje zákon len po formálnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej. Žalobca listom došlým žalovanému dňa 7.4.2006 doložil ďalšie doklady potrebné na preukázanie právneho nástupníctva po Ostrihomskej kapitole, a nie je pravdou, že tieto doklady predložil až dňa 2.4.2007. Čo sa týka označenia nehnuteľností, tieto špecifikoval pzkn. stavom a identifikáciou nehnuteľností, preto námietka žalovaného, že si nedostatočným spôsobom uplatnil svoj nárok je účelová s úmyslom oddialiť povinnosť vydať nehnuteľností. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal reštitučný titul podľa § 3 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z. z. Pri uplatnení svojho reštitučného nároku vychádzal zo zápisov pzkn. vl. a podľa zákonnej úpravy vyplýva, že na preukázanie reštitučného titulu postačoval samotný výpis z pozemkovej knihy. Žalobca vychádzal zo zápisov pzkn. vl., kde prvý relevantný zápis bol vykonaný dňa 30.4.1948 na základe ktorého sa poznamenalo, že predmetné nehnuteľností sa zamýšľajú štátom prevziať a že podliehajú revízii v zmysle pozemkovej reformy. Týmto úkonom ešte neprešlo vlastnícke právo od pôvodného vlastníka na štát, ale titulom nadobudnutia vlastníckeho práva mala byť až prídelová listina, ktorá by určila, akým spôsobom sa naloží s majetkom, ktorý podlieha revízii pozemkovej reformy. Ďalší zápis bol vykonaný dňa 30.9.1954 na podklade prídelovej listiny Čd 605/1954 zo dňa 25.9.1954, na základe ktorej sa zavkladovalo vlastnícke právo v prospech Československého štátu. Skutočnosťou, ktorou sa zaoberal súd prvej inštancie, či predmetné nehnuteľností podliehali pod záborový zákon č. 215/1919 Zb. vyplýva zo zápisu pzkn. vl. pod Čd XXX zo dňa 4.2.1925, na základe ktorého Štátny pozemkový úrad v Prahe dal vyznačiť poznámku zamýšľaného prevzatia. Nehnuteľnosti neprešli na štát podľa záborového zákona. Podľa aplikačnej praxe sa to nehodnotí ako prechod na štát alebo pozemkový úrad, ale iba blokácia dispozičného práva. Preto boli splnené všetky podmienky na navrátenie vlastníctva podľa § 3 ods. 1 písm. c/ zák. č. 142/1947 Zb., a táto skutočnosť vyplývala aj zo zápisu v pzkn. vl. č. XXX pre kat. úz. K.. Ďalej namietal, že žalobca je oprávnenou osobou, pretože je registrovanou cirkvou na území Slovenskej republiky s právnou subjektivitou, a žalovaný je vecne pasívne legitimovaný, je povinnou osobou a nie je potrebné, aby bol uvádzaný SR-Lesy SR, štátny podnik, pretože v tomto prípade práve zákon č. 161/205 Z. z. zakladá vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného. Ak by aj súd mal považovať za stranu sporu štát, v mene ktorého má konať žalovaný, nešlo by o prípad nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného, ale o nedostatok žaloby, ktorý treba odstrániť postupom podľa v tom čase platného § 43 O.S.P. Nie je tiež správne tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca v prípade úspechu má právo len na vydanie dokumentácie, ktorá je vymenovaná v § 40 zák. č. 326/2005 Z. z. o lesoch nakoľko tento zákon má povahu vo vzťahu k reštitučnému zákon lex specialis. Namietal taktiež rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania, keď súd nesprávne určil hodnotu sporu. V prípade, ak by odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, žiadal, aby pripustil dovolanie, v ktorom by sa opätovne riešilo právne nástupníctvo žalobcu po Ostrihomskej kapitule ako cirkevnej právnickej osobe, a či žalobca si svoje právo uplatnil u žalovaného riadne a včas.

10. Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril písomne a navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

11. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie uznesením č. k. 6Co/87/2007-724 zo dňa 16.12.2008 z dôvodu, že súd prvého stupňa síce zistil

skutkový stav, avšak vyvodil z neho nesprávny právny záver a odvolací súd nemal podmienky preto, aby súd vo veci mohol rozhodnúť. Uviedol, že povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vyzvať žalobcu, aby presne špecifikoval petit žaloby, keďže tento sa v súčasnosti domáha vydania nehnuteľností, ktoré boli pôvodne zapísané v pzkn. vl. číslo XXX a v súčasnosti sú zamerané už geometrickými plánmi, ktoré v prípade vyhovenia žalobe musia tvoriť súčasť rozsudku a odvolací súd zistil, že nie sú v spise založené originály geometrických plánov, preto nemal podmienky pre rozhodnutie vo veci. Tiež bude povinnosťou súdu prvej inštancie predložiť opis pzkn. vl. č. XXX, pretože tak, ako sa táto v spise doposiaľ nachádza, je nečitateľná. Úlohou sú prvej inštancie bude už len posúdiť, či nehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobca domáha, boli predmetom výzvy a v súčasnosti sú totožné s tými, ako sú zapísané a boli vytvorené novými geometrickými plánmi. Je nesporné, že tak, ako sa domáha vydania nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, sa jedná o pozemok zastavaný, a preto bude potrebné posúdiť, či možno vydať aj pozemok zastavaný v zmysle § 6 písmeno b) reštitučného zákona.

12. Súd uznesením zo dňa 21.1.2010 č. k. 9C/75/2007-786 pripustil zámenu účastníkov tak, že doterajší navrhovateľ, Rímskokatolícka cirkev - trnavská arcidiecéza, Trnava so sídlom Hollého 10, IČO: 00 419 702 z konania vystupuje a na jeho miesto vstupuje Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra, Nitra, Námestie J. Pavla II. 7, IČO: 35 593 008. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.2.2010 a súd prvej inštancie konal s novým žalobcom.

13. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu písomným podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 17.6.2015 (číslo listu 1062) upresnil petit žaloby a zároveň v súlade s § 93 odsek 3 O.S.P. v tom čase platnom vyzval prostredníctvom súdu na vstup do konania Slovenský pozemkový fond ako vedľajšieho účastníka. Zároveň sa domáhal vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, kat. územia K., ďalej nehnuteľností vytvorených na základe GP č. 34/2015 zo dňa 27.4.2015 pre kat. územie K. a nehnuteľností vytvorených na základe GP č. 35/2015 zo dňa 27.4.2015 pre kat. územie K. spolu s dokumentáciou. V prípade úspechu sa domáhal priznania náhrady trov konania. Zároveň predložil s týmto spresnením žaloby list vlastníctva č. XXX kat. územia K. zo dňa 15.6.2015, z ktorého preukázal, že na tomto liste vlastníctva sú zapísané parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parcela č. XXXX o výmere 5596 m2 - lesné pozemky, parcela č. XXXX o výmere 210177 m2 - lesné pozemky, parcela č. XXXX/X o výmere 183224 m2 - lesné pozemky, parcela č. XXXX o výmere 1774 m2 - zastavané plochy a nádvoria s tým, že výlučným vlastníkom týchto nehnuteľností v pomere 1/1 je Slovenská republika a Lesy Slovenskej republiky, š. p. so sídlom Námestie SNP 8, Banská Bystrica a v časti listu vlastníctva pod Legendou, čo znamená spôsobom využívania pozemku, pod bodom 17 bolo uvedené, že sa jedná o pozemok, na ktorom je postavená budova bez označenia súpisným číslom. Čo sa týka vstupu Slovenského pozemkového fondu so sídlom Bratislava, ako vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného, rozhodol súd uznesením zo dňa 13.1.2016 č. k. 9C/75/2007-1075 tak, že nepripustil vstup tohto subjektu ako vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného, a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11.2.2016. Právna zástupkyňa žalovaného sa písomne vyjadrila k spresneniu žaloby žalobcom tak, že nesúhlasila s úpravou žalobného návrhu, keď podľa jej názoru žalobca žiada vydať a navrátiť vlastníctvo aj k pozemku parcela č. XXXX, ktorá netvorí poľnohospodársky pôdny ani lesný fond. V ďalšej časti, čo sa týka vydania a navrátenia nehnuteľností vytvorenými na základe GP č. 34/2015 a GP č. 35/2015 uviedla, že žalovaný k nim nemá pasívnu vecnú legitimáciu a ďalej navrhla, že čo sa týka LV č. XXX kat. územia K., z údajov, ktoré vyplývajú z neho je evidentné, že pozemok je kódovaný pod číslom kódu 17, čo znamená, že ide o pozemok, na ktorom je postavená budova bez označenia súpisným číslom. Vzhľadom na tento zápis bude potrebné preveriť v liste vlastníctva, či tento zodpovedá aj skutočnosti a zistiť to priamo cez Okresný úrad Nové Zámky, odbor katastrálny. V tomto smere súd aj vykonal dokazovanie a Okresný úrad Nové Zámky, katastrálny odbor oznámil svojím podaním zo dňa 22.9.2016 súdu, že v roku 1996 došlo v súvislosti s Vyhláškou Úradu geodézie, kartografie a katastra SR č. 79/1996 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť dňa 1.6.1996 k hromadnej zmene druhu pozemku v prípade ciest z „Ostatnej plochy“ na „Zastavanú plochu“ a tiež príslušných kódov spôsobu využitia. Zmena bola vybavená programovým vybavením s tým, že v prípade parcely č. XXXX bol druh pozemku zmenený na „Zastavanú plochu“ a kód spôsobu vyžutia na „13600“, ktorému v súčasnosti zodpovedá kód „17“ - „Pozemok, na ktorom je postavená budova bez označenia súpisným číslom“. V rámci hromadnej zmeny druhov pozemkov a kódov spôsobu využitia pozemkov, realizovanej v roku 1996, došlo tak v prípade parcely č. XXXX k nesprávnemu priradeniu kódu „17“, nakoľko parcela č. XXXX je podľa listiny z roku 1989, na základe ktorej bola do LV č. XXX zapísaná ako aj podľa mapy KN, cesta a nie pozemok, na ktorom je postavená budova. Vzhľadom na uvedené bol zo strany Okresného úradu Nové Zámky,

katastrálneho odboru nesprávny kód spôsobu využitia parcely č. XXXX opravený na kód „22“ - „Pozemok na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti“. Zároveň zaslal tento úrad súdu aktuálny výpis z LV č. XXX kat. územia K. zo dňa 20.9.2016, kde už bola vykonaná správna zmena kódu pozemku. Súd uznesením zo dňa 28.9.2016 č. k. 9C/75/2007-1124 pripustil zmenu petitu žaloby podľa znenia výroku rozsudku, preto to súd nebude opakovať a o nároku na náhradu trov konania rozhodol v tomto uznesení pod bodom II. tak, že v prípade úspechu žalobca má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.10.2016 a súd konal o takto pripustenej zmene petitu žaloby.

14. Súd vykonal dokazovanie prednesmi právnych zástupcov strán sporu, oboznámením sa s nasledovnými listinnými dôkazmi, a to: potvrdením právnej subjektivity navrhovateľa, potvrdením o pridelení IČO navrhovateľovi, výpisom z obchodného registra odporcu ohľadom jeho označenia, Modus vivendi, Modu vivendi, rozsudkami Krajského súdu v Bratislave, Trenčíne, NS SR, potvrdením o právnom nástupníctve navrhovateľa, výpismi z PKV č. XXX kat. úz. K., aktuálny výpis LV č. XXX kat. úz. K. zapísané v Okresným úradom Nové Zámky, odborom katastrálnym, výpismi z katastra nehnuteľností kat. úz. K., okres Z. I., ako parcely Registra C evidované na katastrálnej mape, parc. č. XXXX/2, XXXX/ XX, XXXX/XX, XXXX/X, výzvou na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam zo dňa 10.4.2006, identifikáciami parciel, odpoveďou odporcu k reštitučným nárokom zo dňa 27.6.2006, Zmluvou Modus vivendi z r. 1928, Trnavskou apoštolskou adminisratúrou, Apoštolskou konštitúciou, Povereníctvom SNR ohľadom správy cirkevných majetkov z 23.5.1945, Obežníkom trnavského ordinariátu, spresnením žalobného návrhu navrhovateľa zo dňa 4.7.2007, 5.11.2007, historickým vývojom cirkevného majetku, výzvou na navrátenie nehnuteľností navrhovateľa adresované odporcovi z 8.7.2005, Prídelovou listinou Čd 605/54 aj s prílohou, Pozemno-knižným poriadkom, zákonmi a nariadeniami pozemno-knižnými, zákon z r. 1874, ktorým sa upravujú vonkajšie pomery cirkvi katolíckej, Cisársky patent z r. 1855, zápisnicou o odovzdaní a prevzatí poľnohospodárskeho režijného majetku Kamenné Ďarmoty, Kódexom kánonického práva o právnej povahe cirkevného mena cirkvi rímsko-katolíckej, Judikátmi NS SR k danej problematike a dôvodovými správami v O.S.P., rozsudkami okresných, krajských súdov SR, Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR v súvislosti s výzvami žalobcu, postavením Rímskokatolíckej cirkvi na území Slovenska, správnou subjektivitou cirkvi, s aktívnou legitimáciou žalobcu a s pasívnou vecnou legitimáciou žalovaného, vzhľadom reštitučných predpisov k OZ, Geo plánom č. 34/2015 zo dňa 27.4.2015 a Geo plánom č. 35/2015 zo dňa 27.4.2015, Geodetická dokumentácia č. 26/2015, potvrdením o identite pozemno-knižných parciel geodetom, cirkev v českej a slovenskej histórii, vyjadreniami účastníkov konania navzájom k jednotlivým podaniam, Orto mapou kat. úz. K., snímkami parcely registra „C“ č. XXXX zapísaných na LV č. XXX kat. územia K., Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, nariadením min. spravodlivosti z r. 1855, ktorým sa vydávajú predpisy o uverejnení pozemno-knižných protokolov a vedených ich čo pozemno-knižných kníh, kópiou z katastrálnej mapy, dohodou o výkupe pôdy, upovedomením o spôsobe vybavenia GP SR, rozsudkami Okresných súdov v podobných veciach, Zmluvou o zabezpečení štátneho príspevku na vydržovanie rímsko-katolíckeho biskupského reálneho Gymnázia v Trnave, uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 6Co/87/2008-724 zo dňa 16.12.2008, a zistil tento skutkový a právny stav:

15. Právny zástupca žalobcu po pripustenej zmene petitu žaloby uviedol, že žalobca je právnym nástupcom pôvodného pozemno-knižného vlastníka, ktorým bola Ostrihomská kapitula a tiež, že predmetné nehnuteľnosti boli pôvodnému vlastníkovi zabraté podľa § 3 odsek 3 písmeno c) zákona č. 161/2005 Z. z., o čom svedčí aj prídelová listina Čd 605/1954 a zápis pzkn. vl. č. XXX. Na základe prídelovej listiny sa vlastníctvo zavkladovalo v prospech Československej republiky a keďže v súčasnosti jej nástupcom je Slovenská republika, ktorá je uvedená ako vlastník na listoch vlastníctva, námietka uvádzaná žalovanou stranou neobstojí, pretože je jednoznačné, že predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu a na základe reštitučného zákona je povinný aktuálny správca, ktorého určuje zákon tieto nehnuteľnosti podľa reštitučného zákona vydať oprávnenej osobe. Čo sa týka predchádzajúcich geometrických plánov, ktoré boli doložené do spisu do rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to Geo plány č. 38/2007, 65a/2007 a 65b/2007, nie sú v súčasnosti aktuálne, a preto ich aj neuvádzal v spresnení žalobného petitu, lebo došlo k zmene vstupných údajov v príslušnom katastri nehnuteľností a aktuálne sú iba tie, ktoré žiada v spresnení žaloby. Na geometrických plánoch uviedol, že prerušovanými čiarkami sú označované pôvodné výmery a pôvodné pozemno-knižné výpisy a hranica pôvodnej pozemno-knižnej parcely, ktorá teraz zodpovedá novovytvorenej parcele č. XXXX/XX je totožná s novovytvorenou hranicou, ktorou bola oddelená parcela XXXX/XX, ktorá ostáva Lesom SR a ktorá

výmera nepatrila k pôvodnej pozemno-knižnej parcele. Čo sa týka námietok zo strany žalovaného ohľadom určitosti výzvy aktívnej legitimácie žalobcu a pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, uviedol, že tieto boli riešené vo viacerých rozhodnutiach odvolacích súdov a Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR, na tieto námietky uviedol, že žiada, aby súd neprihliadal, lebo tieto boli už riešené a všetky boli vyriešené v prospech žalobcu. Keďže sa jedná o lesné pozemky, podľa jeho názoru je pasívne legitimovaným subjektom žalovaný, lebo boli splnené všetky podmienky podľa reštitučného zákona na vydanie nehnuteľností. Čo sa týka nehnuteľností, ktorých vydanie a navrátenie žiada žalobca, uviedol, že všetky nehnuteľnosti, ktoré sú uvedené v geometrických plánoch č. 34/2015 a 35/2015 sú nehnuteľnosti zapísané v registri „E“, preto muselo dôjsť k vypracovaniu geometrických plánov, keďže už v týchto sú nehnuteľnosti evidované v stave „C“ a všetky sú vedené ako lesné pozemky. Vlastníkom týchto nehnuteľností je Slovenská republika a s poukazom na ustanovenia, ktoré ustanovujú správcovstvo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve štátu, je zákonným správcom lesných pozemkov subjekt Lesy SR, ktorá skutočnosť bola potvrdená aj vyjadrením SPF, ktorý jednoznačne uviedol, že k predmetným nehnuteľnostiam nevykonáva správu a v správe má len poľnohospodársku pôdu. Čo sa týka nehnuteľností, ktoré žiadal žalobca vydať a navrátiť v rámci reštitučného zákona uviedol, že čo sa týka geodetickej dokumentácie č. 26/2015, táto v podstate zakresľuje nehnuteľnosti, ktoré sú evidované na LV č. XXX kat. územia K. a k týmto nebolo potrebné vyhotoviť geometrický plán z dôvodu, že sú identické a priamo sú identifikovateľné s pôvodnými pozemno-knižnými parcelami. Čo sa týka nehnuteľností, ktoré boli zamerané Geo plánmi č. 34/2015 a 35/2015, tieto bolo potrebné zamerať z dôvodu, že boli evidované v stave „E“, pričom pri ich zameraní geo plánom, tieto boli zamerané do stavu „C“ s tým, že im bol pridelený presný druh pozemku a boli identifikované priamo v teréne a zodpovedajú pôvodným pozemno-knižným parcelám, ktorých vlastníkom bol právny predchodca žalobcu. Predmetné nehnuteľnosti sú lesnými pozemkami, ktoré zákon priamo zveruje do správy Lesov SR a nie je možné, aby správcom lesných pozemkov na území SR bol iný subjekt, ako v tomto prípade žalovaný, teda Lesy SR. Z týchto dôvodov žiadal žalobe v plnom rozsahu vyhovieť a v prípade úspechu priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

16. Právna zástupkyňa žalovaného so žalobou nesúhlasila, navrhovala ju zamietnuť v celom rozsahu a v prípade úspechu priznať nárok na náhradu trov konania, ani predtým ako súd pripustil zmenu petitu žaloby, ako ani v štádiu po predložení spresnenia žaloby právnym zástupcom žalobcu. Namietala skutočnosť, že pozemok parcely č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1744 m2 netvorí poľnohospodársky pôdny ani lesný fond a k ostatným nehnuteľnostiam, ktoré žiada žalobca vydať a ktoré sú vytvorené podľa geometrických plánov 34/2015 a 35/2015 nemá pasívnu vecnú legitimáciu, lebo tieto sú v súčasnosti vedené v záznamoch KN v registri parciel „E“ vo vlastníctve Slovenskej republiky na LV č. XXX v zákonnej správe SPF. Okrem toho namietala písomnú výzvu žalobcu zo dňa 10.4.2006, ktorú považuje za neurčitú a nezrozumiteľnú, lebo neidentifikuje pozemky v súlade s aktuálnymi údajmi katastra a z dôvodu, že táto výzva odkazovala iba na údaje v PKV a priloženú identifikáciu. Ďalej namietala, že v zákonom stanovenej lehote nebol preukázaný reštitučný titul v súlade s ustanovením § 5 odsek 1 zákona č. 161/2005 Z. z. a že došlo k preklúzii práva. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 382/2009 zo dňa 9.12.2009, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť žalobcu smerujúcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/279/2008 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta o zamietnutí žaloby cirkvi z dôvodu neurčitej a nezrozumiteľnej reštitučnej výzvy. Podľa jej názoru právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.4.2006 a ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3, a neuplatnením práva v tejto lehote, právo zaniká. Naďalej namietala skutočnosť, že žalobca nebol vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto sporu ani v čase ich zabratia štátom podľa zákona č. 215/1919 Sb. a ani v rozhodnom období podľa reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. Právnu subjektivitu ako samostatná cirkevná právnická osoba nadobudol právny predchodca súčasného žalobcu dňom 31.12.1976, t. j. vznikol až v čase, keď predmet sporu už štát vlastnil a podľa tohto nie je možné, aby splnil podmienku statusu oprávnenej osoby, a to, že jemu bolo odňaté vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Ďalej namietala, že vlastnícke právo k predmetu sporu prešlo na právneho predchodcu súčasného vlastníka, a to ČSR podľa záborového zákona a nestotožňuje sa ani s tvrdením žalobcu, že ako bolo v pozemkových knihách poznamenané iba zamýšľané prevzatie pozemkov štátom, jednalo sa u nich o evidenčný charakter a nemalo to samé o sebe žiadny vplyv na trvanie vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Namietala vo výpise z LV č. XXX kat. územia K. údaje, že pozemok je kódovaný pod číslom kódu 17, čo znamená, že je to pozemok, na ktorom je postavená budova bez označenia súpisným číslom a že takúto nehnuteľnosť nie je možné vydať podľa § 6 písmeno b) zákona č. 161/2005 Z. z., nakoľko pozemok, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný sa nevydáva. Podľa jej

názoru, čo sa týka nehnuteľností, ktoré sú evidované na LV č. XXX kat. územia K., patria SPF a teda žalovaný s tým nemá nič spoločné.

17. Z PKV č. XXX kat. úz. K. mal súd preukázané pod poradovým číslom 33, že dňa 30.9.1954 pod č. Čd 605/1954 bolo uvedené, že sa vkladá vlastnícke právo Československému štátu v správe Štátnych majetkov, národný podnik v Náne. Pod poradovým číslom 32 bolo uvedené, že dňa 25.7.1948 podľa rozhodnutia PPPR č. 1767/48-I/D poznamenáva sa uvalenie úradnej správy. Pod poradovým číslom 31 bolo uvedené, že 30.6.1948 podľa návrhu a oznámenia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 25.6.1948 č. B-1767/48-I/D poznamenáva sa, že Povereníctvo pôdohospodárstva tieto nemovitosti zamýšľa prevziať.

18. Z identifikácie parciel k pozemno-knižnej vložke č. XXX kat. úz. K., je evidentná v Geodetickej dokumentácii č. 26/2015 zo dňa 18.5.2015, ktorú vyhotovil Ing. Ján Križan a autorizoval Ing. Norbert Czikhardt je preukázané, že je jasne čitateľná a že zakresľuje nehnuteľnosti, ktoré sú evidované na LV č. XXX a k týmto nebolo potrebné vyhotoviť geometrický plán, že sú identické a priamo sú identifikovateľné s pôvodnými pozemno-knižnými parcelami. Ide o parcely č. XXXX - lesné pozemky o výmere 5596 m2, parcela č. XXXX - lesné pozemky o výmere 210177 m2, parcela č. XXXX/X - lesné pozemky o výmere 183224 m2 a parcela č. XXXX - zastavané plochy o výmere 1744 m2. Čo sa týka tejto parcely, ide o pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasti.

19. Geo plánom č. 34/2015 zo dňa 27.4.2015, ktorý vyhotovil Ing. Ján Križan a autorizoval Ing. Norbert Czikhardt boli zamerané nehnuteľnosti, ktoré predtým boli evidované v katastri nehnuteľností v stave „E“ a týmto geometrickým plánom boli zamerané do stavu „C“ s tým, že im bol pridelený presný druh pozemku a boli identifikované priamo v teréne a zodpovedajú pôvodným pozemno-knižným parcelám, ktorých vlastníkom bol právny predchodca žalobcu. Ide o pozemky parcely č. XXXX/X - lesné pozemky o výmere 25837 m2, parc. č. XXXX/XX - lesné pozemky o výmere 43240 m2, parc. č. XXXX/XX - lesné pozemky o výmere 3370 m2.

20. Geo plánom č. 35/2015 zo dňa 27.4.2015, ktorý vyhotovil Ing. Ján Križan a autorizoval Ing. Norbert Czikhardt boli zamerané nehnuteľnosti, ktoré predtým boli evidované v katastri nehnuteľností v stave „E“ a týmto geometrickým plánom boli zamerané do stavu „C“ s tým, že im bol pridelený presný druh pozemku a boli identifikované priamo v teréne a zodpovedajú pôvodným pozemno-knižným parcelám, ktorých vlastníkom bol právny predchodca žalobcu. Ide o pozemok parcely č. XXXX/X - lesné pozemky o výmere 31785 m2.

21. Výpisom z LV č. XXX - čiastočný, kat. úz. K., Okresného úradu Nové Zámky, odboru katastrálneho zo dňa 20.9.2016, mal súd preukázané, že parcely, ktorých sa vydania a navrátenia vlastníctva domáha žalobca, sú vo vlastníctve žalovaného a že došlo aj k zmene kódu z nesprávne označeného „17“ na správne označený kód „22“.

22. Orto mapami, ktoré predložil právny zástupca žalobcu týkajúce sa parcely č. XXXX, zapísanej na LV č. XXX pre kat. územie K. je evidentné modrou a červenou čiarou vyznačené, že sa jedná o zastavanú plochu, na ktorej nie je žiadna stavba a jedná sa o lesnú cestu, komunikáciu, ktorá sa v súčasnosti javí ako nepoužívaná.

23. Výzvou na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam zo dňa 10.4.2006 mal súd preukázané, že túto adresoval žalobca žalovanému, a ktorú žalovaný prevzal dňa 12.4.2006 a ďalšiu výzvu tiež z dátumu 10.4.2006, ktorú žalovaný prevzal dňa 24.6.2006, v ktorej ho vyzval podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona, ako povinnú osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v kat. úz. K., ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, ako aj na vydanie investičných lesných ciest a ich častí, ktoré boli vybudované z prostriedkov štátu. V danej výzve je uvedená PKV vložka č. XXX, identifikácia parciel z roku 2004 a ďalej je uvedené, že tieto nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3 odsek 1 písmeno c) zákona 161/2005 Z. z. odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis v pripojenej X. č. XXX.

24. Prídelovou listinou pod č. Čd 605/54 mal súd preukázané, že takúto vydal bývalý Okresný národný výbor v V. pre prídel v kat. úz. A. F. nad O. - K. s označením bývalý vlastník: H. hlavná kapitula podľa zák. č. 142/1947 Zb. sa vydáva tento majetok pre československý štát - Štátny majetok národný podnik v Z..

25. Podľa ustanovenia § 1 zák. č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len reštitučný zákon) tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu a prechod vlastníctva k niektorým hnuteľným veciam.

26. Podľa ustanovenia § 2 odsek 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len reštitučný zákon), ods. 1, vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d) podiely spoločnej nehnuteľnosti ods. 2, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území SR vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorým nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce, v období od 8.5.1945, židovským náboženským obciam od 2.11.1938 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3.

27. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písmeno c), odsek 2 a 3 zák. č. 161/2005 Z. z., oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe c) odňatia bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde). odsek 2, nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v akom je ku dňu účinnosti tohto zákona. odsek 3, s lesnými pozemkami sa vydajú aj investičné lesné cesty alebo ich časti podľa osobitného predpisu vybudované z prostriedkov štátu. Nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe s dokumentáciou , ktorá k tejto prislúcha.

28. Podľa ustanovenia § 4 odsek 1 zákona č. 161/2005 Z. z., povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.

29. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1, 2 zák. č. 161/2005 Z. z., právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.4.2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká. ods. 2, povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobu do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony podľa osobitného predpisu začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov.

30. Predmetom konania je nárok žalobcu na vydanie špecifikovaných nehnuteľností vo výroku tohto rozsudku uplatnený na základe zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len reštitučný zákon). Podľa reštitučného zákona oprávnenou osobou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky, vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8.5.1945, židovským náboženským obciam od 2.11.1938 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Žalobca je právnickou osobou zriadenou podľa zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností. Účelom tohto reštitučného zákona je zmierniť následky majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období vyššie citovanom. Týmto zákonom štát umožnil oprávneným osobám znovu nadobudnutie majetku, ktorým bol v rozhodnom období odňatý na základe rozhodnutí orgánu štátu urobený v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti. Právo musela oprávnená osoba voči povinnej osobe uplatniť písomnou výzvou do 30.4.2006 a v tejto lehote mala preukázať skutočnosti podľa § 3, inak právo zaniklo. Podmienkou uplatnenia nároku oprávnenej osoby na súde je to, že povinná osoba

do 60 dní od doručenia písomnej výzvy neuzavrie s oprávnenou osobou dohodu o vydaní veci. V tomto prípade k uzavretiu takejto dohody nedošlo, preto žalobca dôvodne podal žalobu na tunajší súd. Vzťah cirkvi a štátu podlieha pomerne dynamickému historickému vývoju, jednou z jeho základných čŕt bolo to, že štát zväčša akceptoval vnútorné usporiadanie cirkvi podľa noriem kanonického práva tak, ako to aj bolo vyjadrené v základných dohodách upravujúcich vzťah štátu a cirkvi Modus vivendi, ktorá bola uzavretá dňa 17.12.1927 a ktorá nadobudla platnosť 2.2.1928 a v súlade s touto zmluvou Svätá stolica Apoštolskou konštitúciou zo dňa 2.9.1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa kryli so štátnymi hranicami a vtedy bolo rozhodnuté aj od odčlenení od Ostrihomskej arcidiecézy a ostatných diecéz Maďarskej republiky, ktoré zasahovali na územie Slovenskej republiky a Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ opätovne oddeľuje územie Trnavskej apoštolskej administratúry konštituovanej na arcidiecézu od Ostrihomskej arcidiecézy. Svätá trojica oboma týmito Apoštolskými konštitúciami potvrdila krytie hraníc slovenských diecéz s československými štátnymi hranicami. Apoštolská konštitúcia „Praescriptionum sacrosancti“ a Apoštolská konštitúcia „Qui divino“ sú v plnom súlade aj so základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24.11.2000 (článok 3 odsek 2 a článok 19) Ústavou Slovenskej republiky (článok 20 a článok 24), ako aj so zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností (§ 6 odsek 1 písmeno g)) tak, že sa z nich musí aj v súčasnosti vychádzať. Na takomto princípe stojí aj súčasná právna úprava, keď podľa článku I. odsek 2 oznámenia MZV SR č. 326/2001 Z. z. Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou zmluvné strany vzájomne uznávajú právnu subjektivitu druhej strany, ako aj všetkých právnických a fyzických osôb, ktoré ju majú podľa právneho poriadku SR alebo podľa kanonického práva. Na rovnakom princípe stojí aj ustálená judikatúra, ktorá vždy považovala cirkev za právnickú osobu sui generis (por. napr. rozsudok NS SR, sp. zn. 3Cdo/119/2002 zo dňa 28.2.2003). Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že Ostrihomskú kapitulu, ktorá pôvodne podliehala pod jurisdikciu Ostrihomskej arcidiecézy, je potrebné považovať za útvar rímskokatolíckej cirkvi, ktorého status je upravený normami kanonického práva. V súčasnosti tento pôvodný subjekt už neexistuje, a teda sa jedná o právneho predchodcu žalobcu, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu. Žalobca je štátom registrovanou cirkvou so sídlom v Slovenskej republike podľa § 22 odsek 1 zákona č. 308/1990 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností. Rímskokatolícka cirkev bola vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomské arcibiskupstvo, alebo iný zahraničný právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi. Vzhľadom na vyššie uvedené právne normy a historické relevantné dokumenty, je nepochybné, že v období rozhodnom pre zmiernenie niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty, teda aj na Ostrihomskú kapitulu na Slovensku. Cirkevným majetkom Rímskokatolíckej cirkvi podľa Nálezu Najvyššieho správneho súdu zo dňa 25.6.1925 č. 9720/26 atď. platilo sa rozumel súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patrili cirkvi, trvale boli spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúžili účelom cirkvi. Ako jednoznačne vyplýva z vyššie uvedeného, pomerne rozsiahla rozhodovacia prax všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu SR sa zjednotila v závere, že v žalobách o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam v zmysle citovaného reštitučného zákona je za oprávnenú osobu, teda za aktívne vecne legitimovaný subjekt potrebné považovať Rímskokatolícku cirkev, pričom je jej vnútornou záležitosťou, ktorý jej konkrétny útvar (napr. ktorá diecéza) si reštitučný nárok uplatní. Preto neobstojí námietka žalovaného, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou aktívnej vecnej legitimácie. Nie je na mieste námietka, že súd nemohol vychádzať z potvrdení resp. vyjadrení Konferencie biskupov Slovenska, či Ministerstva kultúry SR, keď súd v rámci hodnotenia dôkazov tieto zhodnotil v kontexte všetkých ďalších dôkazov. Ako už bolo viackrát konštatované, vzťah cirkvi a štátu je založený na rešpektovaní určitej vnútornej autonómie cirkvi, v rámci ktorej je vecou cirkvi, aby rozhodovala o svojom vnútornom usporiadaní. Z týchto dôvodov mal za to, že aktívna legitimácia žalobcu bola jednoznačne v tomto konaní preukázaná. Z Kongregácie pre Biskupov zo dňa 12.6.2009 je jednoznačne uvedené, že čo sa týka žalobcu, boli stanovené Dekrétom Slovachiae Sacrorum Antistites zo dňa 14.2.2008 cirkevné útvary latinského obradu na slovenskom území: 2 metropolitné arcidiecézy, 6 diecéz: Trnava, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Spiš a Rožňava. Právnym nástupcom Bratislavsko- trnavskej arcidiecézy je Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra so sídlom v Nitre v zmysle uvedeného vyhlásenia prechádza právo spravovať majetok po Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze, vrátane vedenia prebiehajúcich reštitučných sporov na tú diecézu, na území ktorej sa majetok nachádza. Keďže majetok,

ktorý je predmetom tohto konania sa nachádza na území, ktorá patrí do Nitrianskej diecézy, je žalobca správne označený a je aktívne legitimovaný v tomto konaní. Potvrdením riaditeľa Biskupského úradu Mons. ThDr. Štefana Valla, PhD. žalobca preukázal, že zmocnil Mons. Viliama Judáka, nitrianskeho biskupa dňom 18.7.2005, aby za Rímskokatolícku cirkev Biskupstvo Nitra podpisoval dohody o vydaní nehnuteľností, všetky písomnosti a návrhy v súdnych a správnych konaniach, ako aj zmluvy týkajúce sa nehnuteľností, kúpne, darovacie, zámenné, nájomné a iné zmluvné vzťahy s tým súvisiace.

31. Z potvrdenia o právnej subjektivite a zmene adresy zo dňa 16.3.2009 žalobca preukázal, že Ministerstvo kultúry SR potvrdzuje, že Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je registrovanou cirkvou v zmysle zákona č. 308/1991 Zb. Na základe skutočností Ministerstvo kultúry SR v súlade s prípisom Konferencie biskupov Slovenska predloženého v zmysle § 13 a 22 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavením cirkvi a náboženských spoločností, cirkevný odbor MK SR potvrdil, že Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra má samostatnú právnu subjektivitu. Jeho štatutárnym zástupcom je diecézny (sídelný) biskup Mons. prof. Viliam Judák, PhD. a osoby ním poverené.

32. Čo sa týka vecne pasívnej legitimácie žalovaného v tomto konaní, k nej sa vyjadril odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 16.12.2008, kde jednoznačne uviedol, že sa nestotožňuje s námietkou žalovaného, pretože v súlade s ustanovením § 4 odsek 1 reštitučného zákona, je právnickou osobou žalovaný, pretože ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky podľa listu vlastníctva č. Y. pre kat. územie K., čo bolo jednoznačne preukázané žalobcom, a teda žalovaný je povinnou osobou podľa § 4 odsek 1 reštitučného zákona.

33. Čo sa týka výzvy žalobcu v zmysle § 5 reštitučného zákona, súd vychádzal z toho, že zákon bližšie nevymedzuje obsah pojmu výzva, preto za písomnú výzvu treba považovať jednostranný právny úkon spĺňajúci náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon, najmä náležitosti v § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej navrátila vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce z dôvodu uvedeného v ustanovení § 3 zákona. Nesplnenie požiadavky písomnej formy, jej nedoručenie povinnej osobe do 30.4.2006 ako i nepreukázanie skutočnosti podľa § 3, v tejto lehote vyvoláva účinky neuplatnenia práva, ktorého dôsledkom je zánik práva. Za použitia širšieho výkladu zákona na splnenie požiadavky určitosti výzvy postačuje samotný odkaz na katastrálne územie a pozemno-knižnú vložku prípadne i bez takéhoto označenia len pripojenie listinných dôkazov. V danom prípade však žalobca všetky tieto podmienky splnil a zároveň aj preukázal, že ich splnil, jednak tým, že výzvu žalobcu zo dňa 7.4.2006 doručoval žalovanému včas, teda jeho nárok nemožno považovať za prekludovaný a táto výzva obsahovala predmet nároku na vydanie nehnuteľnosti, keď tieto nehnuteľnosti žalobca označil, že sa nachádzajú v PKV č. XXX kat. územia K., v súčasnosti tieto nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX a vytvorené podľa geometrických plánov č. 34/2015 a 35/2015, ktoré žalobca preukázal a doložil a bol preukázaný aj dôvod vydania nehnuteľností, aj keď žalovaný nesúhlasil s týmto dôvodom a namietal ho. Žalobca vo výzve uviedol dôvod, akým spôsobom prešli nehnuteľnosti z PKV č. XXX do vlastníctva štátu, a to podľa ustanovenia § 3 odsek 1 písmeno c) reštitučného zákona odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje samotný zápis v pripojenej pozemno- knižnej vložke a tento dôvod je možné zistiť aj z PZV XXX, ktorá bola pripojená k výzve, z ktorej vyplýva, že ako vlastník týchto nehnuteľností bolo Ostrihomské arcibiskupstvo. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobca výzvou doručenou žalovanému 12.4.2006 uplatnil svoje právo včas a v zákonom stanovenej lehote do 30.4.2006, preto jeho nárok nie je možné považovať za prekludovaný a s týmto názorom sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 16.12.2008. V tejto súvislosti súd poukazuje na Nálezy Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 12/2010-47, I. ÚS 206/2010-42, na rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Cdo/208/2009-740, č. k. 2Cdo/201/2009.

34. Čo sa týka ďalšej námietky zo strany žalovaného, že žalobca nepreukázal reštitučný titul, s týmto právnym posúdením sa súd prvej inštancie nestotožnil a rovnako ani odvolací súd. Predmetom tohto konania bol nárok žalobcu na vydanie nehnuteľných vecí opierajúc sa o ustanovenie § 3 odsek 1 písmeno c) reštitučného zákona, podľa ktorého povinnosť vydať vec sa vzťahuje na prípady, keď v rozhodnom období vec prešla do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v rozhodnom období od 8.5.1945 do 1.1.1990 alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Podstatným preto bolo posúdenie, či prechod žiadaných nehnuteľností nastal v rozhodnom období postupom podľa

zákona č. 142/1947 Zb., ešte v roku 1919, podľa zákona č. 215/1919 Zb. a či sa tak stalo za náhradu alebo bez nej. Zákon č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, ako vyplýva z jeho názvu, podrobil revíziu úprave pozemkového vlastníctva vykonanú podľa záborového zákona č. 215/1919 Sb. n. z., a to pokiaľ išlo o majetok uvedený v ust. § 1 stráca podrobnejšiu úpravu postupov pri zábrane nehnuteľností podrobených revízii a preto v tomto smere odkazuje ust. § 17 pre konanie pre tohto zákona na primerané použitie záborového zákona, ako i zákonov ho doplňujúcich. To znamená , že tam, kde zákon č. 142/1947 Zb. nestanovil niečo odlišné alebo nestanovil vôbec nič, použije za vyššie uvedených zákonov upravujúcich prvú pozemkovú reformu ak však stanovil inak, použijú sa ustanovenia tohto zákona. Pokiaľ išlo o prídely a prídelové konanie, chýbalo zák. č. 142/1947 Zb. ustanovenie, ktoré by sa dotýkalo princípu intabulácie, lebo v ust. § 8 ods. 8 len stanovil, že pre úpravu právnych pomerov vzťahujúcich sa na pridelenú pôdu, platili primerane ustanovenia 4 časti zák. č. 90/1947 Zb. o vykonaní knižného poriadku strán skonfiškovaného nepriateľského majetku a o úprave niektorých právnych pomerov vzťahujúcich sa na pridelený majetok. Vzhľadom na ust. § 17 zák. č. 142/1947 Zb. podľa ktorého pre konanie podľa tohto zákona vrátane vyvlastnenia pôdy podľa § 1 ods. 3 platili - a s výhradou ust. § 8 - primerane príslušné predpisy záborového zákona a zákonov ho doplňujúcich; to znamená, že požiadavka intabulácie ako podmienky nadobudnutia vlastníctva k prideleným nehnuteľnostiam zakotvená v ust. § 28 náhradového zákona platila aj po nadobudnutí účinnosti citovaného zák. č. 142/1947 Zb. Tomuto záveru nasvedčuje nakoniec i dikcia ust. § 1 ods. 9 zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme výslovne podmieňujúceho dovŕšenia prevodu vlastníctva pzkn. zápisom. Odlišná situácia nastala len od účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. umožňujúceho v ust. § 111 ods. 1 nadobudnutie vlastníctva k veciam jednotlivo určeným , teda aj k nehnuteľnostiam už samotnou zmluvou. Podobne tu ust. § 114 stratil zápis v pozemkovej knihe konštitutívnu povahu i v prípade prechodu vlastníctva výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy; dňom 1.1.1951 bol navyše 40 rokov výslovne opustený intabulačný princíp. Vychádzajúc z uvedených zásad možno konštatovať, že z hľadiska prechodu sporného majetku zo žalobcu na štát, resp. jeho orgán bol rozhodujúci dátum súpisu majetku podliehajúceho režimu zák. č. 142/1947 Zb. vykonaný aj v pzkn. vl. č. XXX v konaní vedenom na Okresnom súde pod Čd 605/1954 zápis zo dňa 30.9.1954, resp. dátum účinnosti Stredného občianskeho zákonníka z roku 1950 t. j. deň 1.1.1951, a to bez ohľadu na nezachované rozhodnutie o odňatí žiadaného majetku žalobcovi, pretože tento majetok držal a užíval ho odvtedy (nepretržite a bez akýchkoľvek pochybnosti) štát, (resp. jeho orgány a organizácie) až do účinnosti reštitučného zákona. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v danom prípade preukázal reštitučný titul v rozhodnom období a s týmto názorom vyjadril súhlas aj odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 16.12.2008.

35. Súd prvej inštancie v súlade s uznesením odvolacieho súdu odstránil vady, ktoré mu odvolací súd vytkol, a to že pripojil aktuálne geometrické plány č. 34/2015 a 35/2015 k rozsudku, pretože tvoria jeho súčasť, a tieto jednoznačne korešpondujú s nehnuteľnosťami, o ktorých vydaní súd rozhodol, pretože tieto nehnuteľnosti bolo potrebné zamerať z dôvodu, že predtým boli evidované v stave „E“, pričom pri ich priamom zameraní geometrickým plánom boli zamerané do stavu „C“ s tým, že im bol pridelený presný druh pozemku a boli identifikované priamo v teréne geodetom, ktorý vypracoval tieto geometrické plány a tieto zodpovedajú pôvodným pozemno-knižným parcelám, ktorého vlastníkom bol právny predchodca žalobcu. Čo sa týka nehnuteľností parciel č. XXXX/X a XXXX/XX, ktoré sú súčasťou geometrického plánu č. 34/2015, žalobca preukázal, že tieto neboli súčasťou pôvodných nehnuteľností zapísaných v PKV vložke č. XXX, a preto bolo potrebné vypracovať geometrický plán, lebo počas času došlo k pribratiu nejakej inej výmery alebo k zlúčeniu viacerých nehnuteľností oproti pôvodnému pozemno- knižnému stavu. Tieto nehnuteľnosti sú lesnými pozemkami, ktoré priamo zákon zveruje do správy Lesov SR, a preto nie je možné, aby správcom lesných pozemkov na území SR bol iný subjekt ako v tomto prípade žalovaný. Keďže nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX majú evidovaný nesprávny druh pozemku, boli zapísané do správy SPF, ale tento ich nespravuje z dôvodu, že druh pozemku v skutočnosti je iný ako je nesprávne uvedený na liste vlastníctva a presný druh pozemku je určený práve predloženými geometrickými plánmi, keď okresný úrad, odbor katastrálny pri zápise geometrického plánu automaticky zmení druh pozemku, pretože tento v registri „E“ nie je záväzným údajom. Čo sa týka správy lesných pozemkov, súd poukazuje v tejto súvislosti na rozsudok NS SR č. 2Cdo/208/2009, ktorý sa okrem iných skutočností zaoberal aj tým, kto má byť uvedený ako žalovaný subjekt pri druhu pozemku - lesný pozemok, aj keď z listu vlastníctva nesprávne vyplýva iný správca. Najvyšší súd SR jednoznačne stanovil v tomto svojom rozhodnutí na strane 11, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania v čase podania výzvy, v čase podania žaloby, po podaní žaloby užíval a bral z nej úžitky žalovaný

je nepochybné, naopak samotný SPF, ktorý bol v evidencii nehnuteľností zapísaný ako správca sporných nehnuteľností, tieto nikdy nespravoval, ani nedržal, pretože tieto podľa zákona ako lesné pozemky mohli spravovať iba štátne lesy. Zistenie práva správy k sporným pozemkom, a to bez ohľadu na stav zápisu v evidencii nehnuteľností, ovplyvňujú postavenie strán sporu v konaní. Na základe týchto skutočností, keď zo zákona vyplýva povinnosť a právo spravovať lesné pozemky podniku Lesy SR, š. p. tak je táto skutočnosť určujúca pri postavení daného subjektu ako žalovaného, teda pasívne legitimovaného subjektu pri reštitučnej žalobe. Bola odstránená aj ďalšia námietka zo strany žalovaného týkajúca sa parcely č. XXXX, konkrétne kódu 17, ktorý bol nesprávne označený na predmetnom liste vlastníctva, k čomu sa oznámením vyjadril Okresný úrad, odbor katastrálny v Z. I., že tento nesprávne označený kód bol zmenený na správny kód „22“ - „Pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich súčasť“. Tento záver vyplýva aj z predloženej grafickej identifikácie č. 26/2015, ktorú žalobca predložil ako dôkaz.

36. Všetky ďalšie námietky zo strany žalovanej nemajú žiadny základ, pretože jednak sa k nim podrobne vyjadril odvolací súd, jednak sú riešené v množstve rozhodnutí všeobecných súdov a Ústavného súdu SR ako aj Najvyššieho súdu SR, preto nie je dôvod sa k nim bližšie vyjadrovať a vôbec tieto námietky nie sú opodstatnené, pretože aktuálne existujú rozhodnutia, ktoré nekorešpondujú s právnym názorom žalovanej strany. Tieto nemajú právny základ v tom, že by bol dôvod na zamietnutie žaloby, práve s poukazom na samotný účel reštitučného zákona č. 161/2005 Z. z. Žalovaná strana napriek skutočnostiam, ktoré odvolací súd v odôvodnení svojho uznesenia uznal za správne a stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že vykonal dokazovanie správne a že žalobca predložil opodstatnené dôkazy, na základe ktorých je potrebné im prisvedčiť, že sú správne ich stále namietala, a preto súd nevzhliadol dôvod na ne prihliadať a zaoberať sa s nimi.

37. Na základe všetkých týchto skutočností a rozsiahleho dokazovania, ktoré boli vo veci vykonané mal súd za to, že bolo potrebné žalobe vyhovieť a rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokoch tohto rozsudku.

38. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 C.S.P. a priznal ich žalobcovi v rozsahu 100 % podľa § 262 odsek 1 C.S.P. a o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 odsek 2 C.S.P.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.