Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/1204/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v právnej veci žalobcu: Ing. A. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. H. XXXX/X, O., zastúpeného advokátskou kanceláriou Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 41, Zvolen, proti žalovaným: 1/ V. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. č. XXX, zastúpená Mgr. Janette Adamcovou, advokátkou so sídlom Hodžova 261/1, Myjava, 2/ S. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. 9, D. O. nad S. a 3/ M. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. č. XX, o zaplatenie 15.700 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 03. júla 2015, č. k. 6C/119/2012-141, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovaná 1/ m á nárok náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Žalovaným 2/, 3/ sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/, 2/ a 3/ zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 326,16 eur s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 9.626,18 eur od 24.09.2009 do 24.03.2011, s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 326,16 eur od 26.03.2011 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Žalobkyni 1/ priznal náhradu trov konania vo výške 100%. Žalovaným 2/ a 3/ náhradu trov konania nepriznal. V rozhodnutí konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovaným zaplatenia sumy 15.700 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 25.000 eur od 24.09.2009 do 25.03.2011 a 9% ročným úrokom z omeškania zo sumy 15.700 eur od 26.03.2011 do zaplatenia titulom nevrátenej pôžičky. V žalobe tvrdil, že ako veriteľ uzatvoril dňa 23.06.2009 so žalovanou 1/ a jej manželom (pôvodne žalovaným ako žalovaný 2/) ako dlžníkmi zmluvu o pôžičke, na základe ktorej im poskytol peňažnú pôžičku vo výške 25.000 eur, ktorú sa žalovaní 1/ a 2/ zaviazali vrátiť do troch mesiacov od uzatvorenia zmluvy o pôžičke, t.j. do 23.09.2009. Žalovaní z tejto sumy vrátili žalobcovi len časť poskytnutej peňažnej pôžičky, a to vo výške 9.300 eur, zvyšnú časť vo výške 15.700 eur z poskytnutej peňažnej pôžičky nevrátili. Žalovaní 1/, 2/ sa v konaní bránili tým, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke medzi nimi a žalobcom nedošlo. Poukázali na to, že na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom prebiehalo pod sp. zn. 10C/194/2010 konanie, v ktorom sa domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam: rodinný dom súp. č. XXX postavený na parcele č. XXX/X, parcela registra C, zastavané plochy a nádvoria o výmere 734 m2 a parcela č. XXX/X, parcela registra C, zastavané plochy a nádvoria o výmere 734 m2 pre k.ú. G., obec G., vedené Správou katastra Myjava na LV č. XXX, kde žalobca predložil súdu iné písomné podklady, a to doklad o prevzatí peňazí zo dňa 23.06.2009, podľa ktorého sumu vo výške 25.000 eur mal poskytnúť žalovaným z titulu kúpnej ceny za predaj predmetných

nehnuteľností (reálne zaplatených však len 9.626,18 eur). Okresný súd v predmetnom konaní vyhovel návrhu žalovaných 1/ a 2/ a vydal rozsudok, ktorým určil, že žalovaní 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, pričom v predmetnom konaní nebolo preukázané, že k zaplateniu „kúpnej ceny“ žalobcom v skutočnosti došlo. Tvrdili, že účastníci zmluvy označenej ako „kúpna zmluva“ len predstierali uzatvorenie kúpnej zmluvy, pretože v skutočnosti žalovaní 1/, 2/ mali vôľu získať peniaze na úhradu predchádzajúcich pohľadávok spoločnosti S.O.S. financ, spol. s r.o. zo zmluvy o úvere zo dňa 28.11.2007 a keďže predmetná „kúpna zmluva“ ako dvojstranný právny úkon nebola urobená vážne, je takáto simulovaná zmluva podľa § 37 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Zo záverov dokazovania v predchádzajúcom konaní vyplynulo, že kúpna zmluva mala nahradiť zabezpečenie pôžičky žalovaným 1/, 2/ pokiaľ oni ako dlžníci si vybavia novú formu pre financovanie pohľadávky. Tvrdili, že žalobca im však v skutočnosti žiadnu finančnú čiastku neodovzdal, pretože poskytnuté peniaze osoby blízke žalobcovi odovzdali priamo do spoločnosti S.O.S. financ, spol. s r.o. na úhradu ich dlhov, ktorý predstavoval sumu 9.626,18 eur a takúto sumu aj spoločnosť S.O.S. finac, spol. s r.o. prijala. Na základe uvedených skutočností uznali, že sú žalobcovi dlžní sumu 9.626,18 eur, za ktorým účelom poukázali na účet žalobcu sumu 9.300 eur a taktiež zvyšnú sumu vo výške 326,18 eur sú pripravení žalobcovi, spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania, vrátiť.

2. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná sčasti. Poukázal na to, že v danom konaní si žalobca svoj nárok odvodzoval od zmluvy o pôžičke napriek tomu, že v predchádzajúcom konaní 10C/194/2010 po celý čas tvrdil, že došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, kúpna cena v zmysle tejto zmluvy bola medzi účastníkmi dohodnutá na sumu 25.000 eur s tým, že žalovaným 1/, 2/ vyplatil kúpnu cenu v celom rozsahu pri podpise kúpnej zmluvy. Poukázal na to, že z výsledkov vykonaného dokazovania vo veci 10C/194/2010 vyplynulo, že k zaplateniu „kúpnej ceny“ žalobcom nedošlo. Citoval ust. § 657 Občianskeho zákonníka v súvislosti s čím poukázal na to, že zmluva o pôžičke má reálnu povahu, teda vznik pôžičky predpokladá nielen dohodu strán, ale i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. V súdenej veci vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané napriek vystavenému dokladu o prevzatí peňazí a príjmovému pokladničnému dokladu, že došlo k reálnemu odovzdaniu a prevzatiu peňazí. Konštatoval, že rovnako ako v konaní 10C/194/2010 nebolo preukázané odovzdanie „kúpnej ceny“, ani v tomto konaní nebolo preukázané odovzdanie „pôžičky“ žalovaným 1/, 2/. Keďže nebolo preukázané reálne odovzdanie peňazí žalovaným 1/, 2/ konštatoval, že k uzatvoreniu platnej zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a manželmi N. nedošlo. Ďalej uviedol, že súd má naviac vážne pochybnosti o dostatku skutočnej vôle žalobcu uzavrieť so žalovanou 1/ a pôvodným žalovaným 2/ (ktorý v priebehu konania zomrel) zmluvu o pôžičke. V dôsledku týchto skutočností považuje uvedený právny úkon, keďže zmluva o pôžičke nebola uzatvorená v súlade so zákonom a tiež pre nedostatok vôle žalobcu za absolútne neplatný právny úkon. Keďže však samotná žalovaná 1/ v konaní tvrdila, že žalovaní boli povinní vrátiť žalobcovi sumu vo výške 9.626,18 eur, ktorú za nich vyplatil spoločnosti S.O.S. financ, spol. s r.o. za účelom, aby žalovaní predišli dražbe na ich rodinný dom a že je ochotná žalobcovi zaplatiť sumu, ktorú za ňu žalobca vyplatil spoločnosti S.O.S. finac, spol. s r.o. aj spolu s úrokmi, uznávajúc nárok žalobcu na zaplatenie sumy 326,16 eur súd potom zaviazal žalovaných 1/, 2/ a 3/ (žalovaných 2/ a 3/ ako právnych nástupcov po zomretom manželovi žalovanej 1/) zaplatiť sumu 326,16 eur spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania, a to titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 454 a § 456 Občianskeho zákonníka, keď žalobca plnil to, čo mali plniť žalovaná 1/ a právny predchodca žalovaných 2/ a 3/. Ďalej žalovaných zaviazal zaplatiť 9% ročný úrok z omeškania zo sumy 9.626,18 eur od 24.09.2009 do 24.03.2011 a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že žalovanej 1/ priznal náhradu trov vo výške 100% ňou uplatnených účelne vynaložených trov konania, keď táto mala vo veci úspech síce len čiastočný, ale mala neúspech v pomerne nepatrnej časti a žalovaným 2/, 3/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko títo náhradu trov konania nežiadali.

3. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod uviedol ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. tým, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), ako aj z dôvodu, že mu ako účastníkovi postupom súdu sa odňala možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Opodstatnenosť uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. videl v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo riadne odôvodnené, čo je porušením práva na spravodlivé súdne konanie. Súdu prvej inštancie v tejto súvislosti vytýkal, že sa

v odôvodnení rozsudku iba formálne obmedzil na tvrdenia účastníkov konania (najmä žalovaných, ich právnych zástupcov a svedkov), pričom v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov žiadnym spôsobom nezaujal názor a stanovisko, ktoré z vykonaných dôkazov a tvrdení mal za preukázané, akú váhu týmto dôkazom a tvrdeniam pripisoval, ako ich hodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Poukázal na to, že v predchádzajúcom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 10C/194/2010 bolo predmetom konania určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a skutočnosti ohľadom odovzdania istiny vo výške 25.000 eur v tomto konaní boli zisťované len okrajovo, bez podrobného skúmania, ako k tomuto odovzdaniu došlo, pričom odovzdanie predmetnej istiny bolo meritom práve tohto konania, kde nepochybne jednotliví svedkovia dôkladne opýtaní na konkrétne okolnosti odovzdania predmetných finančných prostriedkov zhodne vypovedali, že predmetná istina 25.000 eur bola odovzdaná žalovaným a títo s ňou mohli voľne disponovať. Nie je preto namieste, aby sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia snažil spochybňovať jednotlivé výpovede, naviac s takým veľkým časovým odstupom, keď súd porovnáva a subjektívne hodnotí, čo svedkovia vypovedali v predchádzajúcom konaní a z čoho následne vyvodzuje účelnosť ich výpovedí. Na druhej strane sa súd žiadnym spôsobom nevysporiadal s tou skutočnosťou, že žalovaní v rozhodnom období boli svojprávnymi osobami, spôsobilými na právne úkony v zmysle § 8 Občianskeho zákonníka, ktorých rozumová schopnosť a slobodná vôľa nebola ničím obmedzená, nekonali v tiesni, omyle, alebo za nápadne nevýhodných podmienok. Postup súdu prvej inštancie, ktorým vo svetle vyššie uvedených skutkových okolností stavia žalovaných do stavu kvázi „nesvojprávnosti“, kedy títo nevedeli, koľko si požičali od nebankovej spoločnosti, nevedeli zistiť, koľko boli dlžní ku dňu konania dobrovoľnej dražby, pričom i notársky overený prejav vôle, ktorým potvrdili prijatie sumy vo výške 25.000 eur nemá akúkoľvek dôkaznú váhu, je prinajmenšom svojvoľný a rozhodne nezákonný. Rozhodnutie na základe týchto skutkových a právnych okolností preto považoval za arbitrálne, rozhodnutie prvostupňového súdu za neodôvodnené, nezrozumiteľné a zmätočné, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, ako aj za prekvapivé, nakoľko bol ako účastník konania zaskočený rozhodnutím súdu za stavu, kedy súd na poslednom pojednávaní protistranu nabádal k vzájomnej dohode ohľadom predmetu sporu.

4. Žalovaná 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasila tiež s tým, že by súd prvej inštancie skutkový stav zistil nedostatočne, prípadne, že by ktorémukoľvek z účastníkov svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom. Nesúhlasila s tým, že by sa súd v odôvodnení rozsudku iba formálne obmedzil na tvrdenia účastníkov konania, ich právnych zástupcov a svedkov a že by nezaujal názor a stanovisko, ako dôkazy vyhodnotil, naopak mala za to, že súd všetky tieto svoje povinnosti dôkladne splnil. K tvrdeniu žalobcu, ktorý uviedol, že sa dostal do pozície, kedy nedisponuje ani nehnuteľnosťou a ani nepožíva ochranu veriteľa, ktorý poskytol finančné prostriedky dlžníkom poukázala na to, že v nedávnej minulosti to bol práve žalobca, ktorý sa domáhal súčasne aj priznania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, aj vrátenia dlžnej sumy, a to v čase, keď okresný súd vyhovel návrhu žalovaných v konaní sp. zn. 10C/194/2010. Sám žalobca vlastným konaním navodil takú situáciu, kedy sa v jednom prebiehajúcom konaní domáhal toho, aby ostal vlastníkom nehnuteľností a v druhom prebiehajúcom konaní sa domáhal toho, aby mu žalovaní vrátili sumu 25.000 eur, ktorú raz označoval za kúpnu cenu a raz zase ako pôžičku. Naproti tomu žalovaní vždy tvrdili len jedno, že žalobca za nich zaplatil dlh spoločnosti S.O.S. finac, spol. s r.o., pričom predmetné nehnuteľnosti slúžili ako zábezpeka.

5. Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, ďalej len v napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým bol nárok žalobcu vo zvyšnej časti zamietnutý a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

6. Predovšetkým je potrebné uviesť, že v posudzovanej veci súd prvej inštancie rozhodol a odvolanie žalobcu bolo podané pred 01.07.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý upravuje postup súdu pri prejednávaní a rozhodovaní sporov. Civilným sporovým poriadkom bol zrušený zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Ust. § 470 ods. 1 zakotvuje okamžitú ablikabilitu procesnoprávnych noriem, ktorá znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to i na konania začaté predo dňom účinnosti nového zákona.

7. Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, zostávajú zachované. V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia ako aj základných princípov, na ktorých je Civilný sporový poriadok postavený, odvolací súd v danej veci posudzoval žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa zákona účinného v čase podania odvolania, teda podľa vtedy platného procesného predpisu - zák. č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok.

8. Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, bolo možné odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p..

9. V preskúmavanej veci žalobca v odvolaní uviedol ako odvolací dôvod ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v nadväznosti na § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a písm. h/ (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav).

10. Odvolanie proti rozsudku bolo možné v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. odôvodniť tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., medzi ktoré podľa § 221 ods. 1 písm. f/ patril ten dôvod, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ktorý uplatnil vo svojom odvolaní žalobca. Opodstatnenosť tohto odvolacieho dôvodu videl v tom, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie neobsahovalo atribúty uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., keď mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahovalo dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu.

11. Odôvodnenie rozhodnutia je obsahovou náležitosťou písomného vyhotovenia rozhodnutia, ktorá má stručne, jasne, výstižne a presvedčivo uviesť, čoho a z akých dôvodov sa žalobca domáhal, ako sa vyjadril žalovaný a vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval súd za (ne) preukázané, z ktorých dôkazov (ne) vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

12. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia).

13. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj, napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument zo strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I.

14. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

15. Z obsahu odvolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, že súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, nakoľko podľa názoru odvolateľa rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahovalo dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu. V preskúmavanej veci odvolací súd takéto nedostatky odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nezistil. Preskúmaním zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje atribúty uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., keď súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí jasne a podrobne uviedol, aké dôkazy v danej veci vykonal, vykonal hodnotenie dôkazov spôsobom uvedeným v ust. § 132 O.s.p. a dostatočným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti v danej veci považoval za preukázané a ktoré nie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Odvolací súd tak nezistil, že by nedostatočným odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom a tým aj opodstatnenosť uplatneného odvolacieho dôvodu.

16. Žalobca ďalej v konaní uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v nadväznosti na ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav). Citované ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. v podstate kopírovalo dôvody odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

17. Odvolací dôvod spočívajúci v tom, že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, bolo možné v zmysle Občianskeho súdneho poriadku uplatniť v prípade, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností v prípade, ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal.

18. V preskúmavanej veci žalobca vo svojom odvolaní neuvádza, aké dôkazy v konaní navrhol vykonať a tieto súd prvej inštancie napriek jeho návrhu nevykonal. Takúto skutočnosť odvolací súd nezistil ani preskúmaním spisu, keď z ostatnej zápisnice o pojednávaní zo dňa 24.06.2015, ani z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca mal návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré by súd prvej inštancie nevykonal. Žalobca tak nemôže súdu prvej inštancie vytýkať nedostatočné zistenie skutkového stavu, nakoľko v danej veci ide o sporové konanie, kde povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť je na strane účastníkov konania a nie je vecou súdu, ktorý nebol povinný (a ani oprávnený) vykonávať dokazovanie bez návrhov účastníkov konania.

19. Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. tiež v nadväznosti na ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny predpis, alebo ak síce aplikoval správny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

20. V posudzovanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy a po zistení, že medzi žalobcom, žalovanou 1/ a jej nebohým manželom nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí dospel k správnemu právnemu záveru, že medzi účastníkmi nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka. Správne tiež vyvodil, že pokiaľ z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca za žalovanú 1/ a jej nebohého manžela vyplatil prostredníctvom ďaľších osôb spoločnosti S.O.S. financ, spol. s r.o. na úhradu ich dlhov sumu 9.626,18 eur, sú žalovaní túto vyplatenú sumu žalobcovi vrátiť titulom bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 454 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa bezdôvodne obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

21. Odvolací súd tak nezistil opodstatnenosť žalobcom uplatneného dôvodu ani podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v nadväznosti na § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p..

22. Preto odvolací súd odvolacie námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 187 ods. 1 potvrdil, pričom v zmysle ust. § 387 ods. 2

odvolací súd poukazuje na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, uvedených v rozhodnutí, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že žalovanej 1/, ktorá bola v odvolacom konaní plne úspešná, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% a žalovaným 2/, 3/, ktorí boli v odvolacom konaní tiež plne úspešní, náhradu týchto trov nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnili. V zmysle ust. § 262 ods. 2 o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .