Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/620/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s.r.o., so sídlom Česká republika, Praha 1, Politických vězňů 1272/21, Nové Město, IČO: 26 429 705, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: F. L., nar. X.X.XXXX, trvale bytom O., B. XXX/X, t.č. bytom Česká republika, B., Z. I. XX, o zaplatenie zmenkovej sumy 415,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č.k. 5C/143/2014-59 zo dňa 13.8.2015 - v zamietajúcej časti, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,19% denne, rozsudok súdu prvej inštancie v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,19% denne r u š í a konanie v tejto časti z a s t a v u j e .

II. V ostatnej napadnutej zamietajúcej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 195,- Eur spolu so 6% ročným úrokom zo sumy 195,- Eur od 23.7.2010 až do zaplatenia a to všetko v pravidelných mesačných splátkach po 10,- Eur mesačne splatných vždy do posledného dňa v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a napokon treťou výrokovou vetou žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil hmotnoprávne aplikáciou ustanovení čl. V ods. 2, 3, 4 Nariadenia 861/2007, čl. I. § 11 ods. 1, § 48 ods. 1, § 75 zák. č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov, § 4 ods. 1, 2, 3, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1, 2, § 39 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2010 s poukazom na § 497 Obchodného zákonníka, ako i ust. zák. č. 258/2001 Z.z., § 17 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z.z., § 5a, § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. Súd poukázal tiež na Smernicu 93/13/EHS čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 5, čl. 6 ods. 1, na bod 31 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES i čl. 8 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES.

3. Súd prvej inštancie pritom vychádzal zo skutkových zistení vyplynuvších z vykonaného dokazovania, že pôvodný veriteľ právny predchodca žalobca spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili v písomnej forme zmluvu o úvere č. 206000044 dňa 5.1.2010 podľa ktorej veriteľ sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi úver v sume 200,- Eur a dlžník sa zaviazal úver uhradiť v dohodnutých mesačných splátkach. Rubovú stranu zmluvy tvoria všeobecné podmienky

poskytnutia úveru vyhlásené za jej súčasť a čl. 14 obsahuje Dohodu o vyplnení zmenky na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúce z tejto úverovej zmluvu voči veriteľovi ako remitentovi. V článku sa uvádza, že zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Z predloženej zmenky súd prvej inštancie zistil, že bola vystavená dňa 5.1.2010 a žalovaný ako vystaviteľ zmenky podpisom potvrdil, že zaplatí na zmenku po predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zmenkovú sumu 415,- Eur, zmenkový úrok 0,25% denne od 9.5.2010. V zmenke je odkaz na číslo predmetnej zmluvy o úvere. Na druhej strane zmenky je doklad o jej prevedení na rad na žalobcu. Súd prvej inštancie tiež zistil, že exekučným titulom v konaní č.k. 1Er/116/2011 bol rozsudok rozhodcovského súdu, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., sumu 415,- Eur aj s príslušenstvom podľa zmenky. Exekučný súd ale vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a rozhodol o trovách exekúcie z dôvodu, že po vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie oprávnený nenavrhol nového exekútora, toto uznesenie bolo krajským súdom potvrdené. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu oprávnený podal dovolanie, o ktorom nebolo do rozhodnutia súdu prvej inštancie rozhodnuté. Súd prvej inštancie vo veci tiež vypočul žalovaného, ktorý potvrdil, že predmetnú zmluvu o úvere podpísal. Ak by ale vedel, že z úveru 200,- Eur musí zaplatiť úrok 196,- Eur, takú zmluvu by nepodpísal. Všeobecné podmienky poskytovania úveru nepodpisoval. Niečo z úveru splatil, nevie koľko, po úraze je na sociálnom dôchodku, poberá 231,- Eur. Pohľadávku by bol schopný splácať maximálne po 10,- Eur.

4. Po skonštatovaní zisteného skutkového stavu a cit. právnych noriem, súd prvej inštancie poukázal na to, že súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania týkajúcom sa spotrebiteľa je povinný ex offo, teda z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský právny vzťah a či teda na vec nie je potrebné aplikovať právne normy spotrebiteľského práva za účelom zabezpečenia ochrany spotrebiteľa, bez ohľadu na to, či sa v konaní uplatňuje právo zo zmenky. Poukázal na rozhodnutia ESD sp. zn. C-76/10, ESD C-419/2011 s poukazom na oboznámený obsah zmluvy súd potom uzavrel, že predmetná zmluva o úvere je nepochybne zmluvou spotrebiteľskou, keďže napĺňa všetky jej znaky. Pokiaľ je v zmluve vyznačené, že úver bol žalovanému poskytnutý na výkon povolania. Tento účel úveru považoval súd za špekulatívny v snahe vyhnúť sa právnemu režimu spotrebiteľských úverov. Žalovaný neuviedol, že by úver použil na výkon povolania. Je vecou veriteľa dodávateľa, aby preukázal skutočný účel použitia poskytnutého úveru a preto v prípade pochybností dôkazné bremeno spočíva na ňom, žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol. Súd sa napriek abstraktnosti zmenkových vzťahov zaoberal aj kauzou, teda dôvodom vzniku zmenky, pričom sa opieral aj o písomné pripomienky Európskej komisie zo dňa 12.2.2014. Vo veci na prejudiciálne konanie podaného rozhodnutím Krajského súdu v Prešove z 29.10.2013 v konaní CD Consulting, s.r.o. proti Marián Vasko súd skonštatoval, že rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky by bolo neprijateľné vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Podobnými závermi sa riadi aj zákonodarca Slovenskej republiky, keď v § 17 zák. č. 129/2010 s účinnosťou od 1.1.2011 zakázal veriteľom zabezpečiť spotrebiteľské úvery zmenkou. Taktiež s účinnosťou od 1.5.2014 z § 5a zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa je zakázané zabezpečiť nárok zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou alebo šekom. Súd preto pristúpil k preskúmaniu kauzy zmenky, teda toho, na základe akej zmluvy zmenka vznikla a či zmluva je platná, obsahuje všetky náležitosti a či neobsahuje neprijateľné podmienky, tiež či suma na zmenke zodpovedá nároku žalobcu z predloženej úverovej zmluvy. Následne súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne len čiastočne. Súd skonštatoval, že zo spotrebiteľskej zmluvy vyplýva, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 200,- Eur, ktorý má byť vrátený, zvýšený o sumu poplatku vo výške 196,- Eur, čo predstavuje 96% z celkového objemu poskytnutého úveru, čo súd považoval za neprimerane vysoké s ohľadom na zmluvu, ktorá pozostáva len z jedného v prevažnom predtlačeného listu. Súd dospel tiež k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to nielen v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch a zároveň výlučne len na prospech veriteľa. Zmluva obsahuje samé povinnosti a sankcie dlžníka, samé práva a výhody veriteľa, ale žiadne povinnosti veriteľa. Súd preskúmal zmluvu aj z pohľadá náležitostí podľa § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. a zistil, že zmluva neobsahuje RPMN (písm. j/), neobsahuje ani výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (písm. i/), nie je z nej zrejmé aká časť splátky je určená na splátku istiny, aká časť na splátku úroku, prípadne aká časť na splátku poplatkov. Tieto údaje neobsahujú ani VOP ani splátkový kalendár. Zmluva tiež neobsahuje ani konečnú splatnosť úveru (písm. g/). Vzhľadom na tieto chýbajúce náležitosti zmluvy, súd považoval predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere za platnú, avšak daný poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Veriteľovi teda vznikol nárok na zaplatenie iba istiny z nesplatenej časti, čo v danom prípade predstavuje 195,- Eur (200,- Eur mínus 5,- Eur).

5. V danom prípade zmenková zmluva je bezprostredným dôvodom vzniku zmenky a zmenkového záväzku. Platnosť zmenkovej zmluvy nie je dôvodom neplatnosti zmenky, avšak dôsledkom neplatnosti zmenkovej zmluvy je stav ako keby žiadne zmenková zmluva neexistovala. Pri neexistencii zmenkovej zmluvy nie je podklad na to, aby sa konkrétna zmenka považovala za zabezpečovaciu zmenku vo vzťahu ku konkrétnej pohľadávke (rozsudok NS SR sp. zn. 1Obdo V 43/2006). Súd následne dospel k záveru, že dohoda o vyplnení zmenky je v rozpore so zákonom a nebola individuálne dohodnutá. Bežný spotrebiteľ bez právnického vzdelania nevie vyhodnotiť aké riziko pre neho znamená podpísanie zmenky. Neplatnosť zmenkovej zmluvy sama osebe nie je dôvodom neplatnosti zmenky, avšak znamená neexistenciu kauzálneho vzťahu medzi konkrétnou pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať, to znamená, že v uvedenom prípade nedošlo k platnému vzniku zmenkového právneho vzťahu. V danom prípade veriteľ si na zmenke mohol vyplniť ľubovoľnú sumu, teda aj takú, ktorá by predstavovala neprijateľné poplatky alebo zmluvné pokuty. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16CoE/164/2011, ktorý skonštatoval, že predmetná dohoda je neplatnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. k) a o) Občianskeho zákonníka, ktorá stavia žalovaného spotrebiteľa do výrazne nevýhodného postavenia a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Takáto dohoda o zabezpečení pohľadávok spotrebiteľa zmenkou je nielen z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti neprijateľnou zmluvnou podmienkou neprimerane zhoršujúcou postavenie spotrebiteľa, ale aj v priamom rozpore so zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý výslovne limituje možnosť zabezpečenia spotrebiteľského úveru zmenkou maximálne do výšky 30% pôvodnej istiny. Inú dohodu prekračujúcu tento rámec možno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku alebo za obchádzanie zákona. V danom prípade mohla byť teda zmenka vyplnená nanajvýš na sumu 260,- Eur (200,- Eur plus 30%). Vyplnením zmenky na sumu 415,- Eur došlo k porušeniu citovaného ustanovenia zákona, takúto zmenku veriteľ nesmel prijať a už vôbec ju nesmel ďalej postupovať. Vzhľadom na to, že súd považoval dohodu o zabezpečení zmluvy zmenkou za neprijateľnú podmienku a z toho dôvodu neplatnú, na vystavenú zmenku v danom prípade neprihliadal. Poukázal na to, že zákonodarca priamo v zákone s účinnosťou od 1.5.2014 nepripúšťa vystavenie zmenky v súvislosti so zabezpečením spotrebiteľského vzťahu v § 5a ods. 1 písm. b) zák. č. 250/2007 Z.z.

6. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že z prevzatého úveru 200,- Eur žalovaný zaplatil sumu 5,- Eur, preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 195,- Eur, ktorá predstavuje poskytnutý úver bez úrokov a poplatkov po zohľadnení čiastočnej úhrady a vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. Súd priznal žalobcovi tiež úrok 6% ročne zo sumy 195,- Eur od 23.7.2010 do zaplatenia, nakoľko takto žiadaný úrok neprevyšuje zákonný úrok z omeškania podľa § 517 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.

7. Súd žalobu zamietol aj v časti zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 415,- Eur od 9.5.2010 do zaplatenia, keďže je v rozpore so zákonom, keď podľa čl. I § 48 Zákona zmenkového a šekového je zákonom stanovená výška zmenkového úroku 6% ročne. Pokiaľ by mal oprávnený zo zmenky na mysli úrokovú doložku podľa čl. 1 § 5 citovaného zákona, muselo by to byť zo zmenky jednoznačne zrejmé, čo v danom prípade nie je. Súd skonštatoval, že aj keď v zmenkovom zákone nie je výslovne uvedené dokedy je možno požadovať úroky vyplývajúce zo zmenky, výkladom čl. I § 48 citovaného zákona možno dôjsť k záveru, že úroky uvedené na zmenke je možné požadovať iba do splatnosti zmenky a od splatnosti pri nezaplatení zmenky, kedy pôvodný zmenkový záväzok je nahradený záväzkom postižným, potom je možné požadovať zmenkové úroky uvedené v čl. I § 48 v zákonnej výške. V tejto súvislosti súd poukázal na rozsudok Vrchního soudu v Olomouci sp. zn. 4CMo 214/2002 a tiež pripomenul, že vystavená zmenka je neplatná. V časti sumy 1,38 Eur súd návrh zamietol z dôvodu, že žalobcovi nepriznal sumu uvedenú na zmenke a z toho dôvodu mu nevznikol nárok ani na zmenkovú odmenu.

8. O trovách konania súd rozhodol s použitím § 142 ods. 2 OSP a v konaní úspešnejšiemu žalovanému, ktorý mal úspech v rozsahu 53% oproti úspechu žalobcu v rozsahu 47%, v dôsledku čoho úspech žalovaného predstavoval 6% aj v tomto rozsahu aj nárok žalovaného na náhradu trov konania súd žalovanému ale náhradu trov konania nepriznal, keďže si ich neuplatnil ani nevyčíslil a zo spisu mu žiadne nevyplývajú.

9. S poukazom na § 160 ods. 1 OSP súd povolil žalovanému zaplatenie priznanej sumy v splátkach z dôvodu, že má za to, že nie v schopnostiach žalovaného zaplatiť celý dlh naraz, keďže poberá iba sociálny dôchodok vo výške 231,20 Eur a má vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu. Výšku určených splátok súd považoval za primeranú k výške priznanej pohľadávky a pomerom žalovaného s tým, že na druhej strane nebudú ohrozené práva žalobcu.

10. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcej časti podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi vyčíslenú náhradu trov odvolacieho konania. Argumentoval tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b) OSP), že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP). S poukazom na ust. § 120 OSP uzavrel, že v danej veci súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania vykonaného dokazovania nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Odporca mohol vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady. Podľa odvolateľa súd prevej inštancie naviac vychádzal nesprávne z podľa neho nesporných skutočností, že odporca so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s r.o., uzavrel zmluvu o úvere, že zmenka je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaný zmluvu uzavrel ako spotrebiteľ. Tieto skutočnosti ale neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania, súd ich vyabstrahoval z dokazovania, ktoré si sám navrhol, účastníci sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili a preto neexistuje spôsob akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Ak tak urobil, konanie je nepochybne postihnuté vadou, ktorá má za následok nesprávnosť rozhodnutia. Súd dospel k rozhodnutiu aj na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov a ich nesprávnej interpretácii. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43CoZm/18/2013, u ktorého zdôraznil, že zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie predovšetkým ignoroval § 17 Zákona zmenkového a šekového, z ktorého vyplýva, že žalovaný nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky a keďže tak nemôže činiť on, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5Obo 3/2008, z ktorého zdôraznil, že dôkazné bremeno spočíva na žalovanom a nie žalobcovi. Pokiaľ dôkazné bremeno neunesie, je nútený podľa zmenky plniť. Pri kauzálnych námietkach nie je možné prenesenie dôkazného bremena zo žalovaného na žalobcu. Súd podľa žalobcu porušil poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods. 1 OSP, porušil ustanovenie o vykonávaní dôkazov, prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. V tejto súvislosti pripojil rozsudok NS SR sp. zn. 5Obo 3/2008.

11. Odvolateľ považoval za potrebné vyjadriť sa aj k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky by mala predstavovať neprijateľnú podmienku pri poskytovaní spotrebných úverov. Prioritne poukázal na to, že samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka, limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Zákonodarca tiež pripúšťal, aby zmenky boli vyplňované dodatočne po vystavení. Dohoda o vyplňovacom práve tak nemohla byť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov.

12. Pokiaľ súd poukazuje na rozsudok ESD sp. zn. C-419/2011, v danej veci bola riešená celkom odlišná prejudiciálna otázka, než by sa mohla týkať daného konania. Bol daný celkom odlišný skutkový základ veci, čo činí predmetný rozsudok neaplikovateľným na prejednávanú vec.

13. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25% denne je v rozpore s dobrými mravmi, poukázal odvolateľ na to, že zmenku vystavil žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal, pričom išlo o prejav jeho slobodnej vôle. Výška zmenkového úroku bola známa v čase vystavenia zmenky. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5 Obo 3/2008. Zdôraznil tiež závery NS ČR v rozsudku sp. zn. 25Cdo 1839/2000, podľa ktorého zo zmenky vzniká priamy nepodmienený, nesporný a abstraktný záväzok určitej osoby zaplatiť majiteľovi zmenky stanovenú

peňažnú čiastku. Odvolateľ citoval tiež state z rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13C/88/2013, rozsudku Okresného súdu Revúca sp. zn. 3C/8153/2013, Okresného súdu Martin sp. zn. 8C/198/2013, rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/16/2010, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/79/2013, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 (ktoré čiastočne aj k odvolaniu pripojil), podporujúce jeho názor na platnosť danej zmenky.

14. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

15. V priebehu odvolacieho konania žalobca podaním zo dňa 21.12.2015 doručeným okresnému súdu 28.12.2015 čiastočne späťvzal návrh a uplatnil súvisiacu zmenu petitu. S poukazom na § 96 ods. 1 O.s.p. zobral svoj návrh na začatie konania čiastočne späť v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19% denne, v časti uplatneného zmenkového úroku vo výške 0,25% denne, čím si uplatňoval v konaní len zmenkový úrok vo výške 0,06% denne.

16. Kópia čiastočného späťvzatia žaloby bola odvolacím súdom žalovanému doručená s poučením, že má možnosť vysloviť svoj ne/súhlas s čiastočným späťvzatím návrhu. Na výzvu žalovaný nijako nereagoval.

17. Keďže v danom prípade žaloba bola čiastočne späťvzatá po rozhodnutí súdu prvej inštancie rozsudkom vo veci samej, ale skôr, ako rozhodnutie v dôsledku podaného odvolania nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd s použitím ust. § 370 rozhodol o pripustení späťvzatia za situácie, keď protistrana so späťvzatím žaloby nevyslovila nesúhlas. Odvolací súd zároveň zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a zastavil konanie v späťvzatej časti.

18. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej , ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 , ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 .

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP, aktuálne § 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 201 a 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), b) a f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b), d) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v napadnutej časti v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

20. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

s poukazom na ust. § 387 ods. 2 odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:

21. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Podľa čl. 6 ods. 1 cit. smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

22. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

23. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

24. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

25. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bezprávneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

26. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

27. Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému záväzku žalovanej (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo zmluvy o úvere. Išlo o formulárovú zmluvu, ktorá obsahovala predtlačený text, kde boli dopísané iba označenie dlžníka, suma, ktorú mal obdržať a ktorú splatiť. Ďalej zmluva obsahuje predtlačený text o tom, že dolu podpísaný dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere, ako aj s obsahom plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať a súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane zmluvy) a vyhlasuje, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony a že uvedené osobné údaje zodpovedajú skutočnosti.

28. Všeobecné podmienky k zmluve o úvere v čl 14 obsahujú Dohodu o vyplnení zmenky: Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia

zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh.

29. V konaní bola predložená i zmenka. Z pripojenej zmenky súd zistil, že žalovaný dňa 5.1.2010 vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. sumu 415,- Eur a zmenkový úrok vo výške 0,25% denne z tejto sumy od 9.5.2010. Uvedená zmenka bola vystavená ako vistazmenka a bola opatrená doložkou „bez protestu“ a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“ a za miesto platenia bolo určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa a to spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. Z rubovej strany zmenky vyplýva, že uvedená spoločnosť túto zmenku indosovala na rad žalobcu. Z uvedenej listiny vyplýva, že ide o vzorové tlačivo, do ktorého boli rukou vpísané údaje: dátum a miesto vystavenia, identifikačné údaje vystaviteľa, ako aj jeho podpis, pričom zmenková suma je vyjadrená číslicami, ako aj slovami a dátum začiatku úročenia je v listine uvedená odlišným tlačeným písmom ako zvyšok vzorového tlačiva.

30. V zmysle čl. 5 ods. 1 veta prvá a druhá nariadenia európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007z 11.7.2007 európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu je písomné. Súd alebo tribunál nariadi ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo o to požiada niektorá zo strán. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.7.2007 nevylučuje ústne pojednávanie a jeho potrebnosť ponecháva na úvahu súdu. Keďže súd prvej inštancie mal za to, že vo veci je nutné nariadiť pojednávanie, pričom nariadenie európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.7.2007 nebráni uskutočneniu pojednávania, nie je možné postup súdu prvého stupňa vyhodnotiť ako priečiaci sa platným procesným predpisom. Z Občianskeho súdneho poriadku explicitne nevyplýva povinnosť súdu nariadiť pojednávanie formou uznesenia.

31. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1 nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2, ktorým sa súdu ukladá aj povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.

32. V odvolaní odvolateľ poukázal na to, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že vo veci vykonal dokazovanie na nariadenom pojednávaní, oboznámením sa s úverovou zmluvou, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a podľa dostupných informácií ani žalovaný však takéto dokazovanie nenavrhli. Odkazuje aj na ust. § 120 O.s.p., podľa ktorého dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. A žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový, dokázal jasne, úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného žiadnych námietok nebolo a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci.

33. Odvolací súd k tejto argumentácii udáva, že i keď vo všeobecnosti procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany (dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy dostali do postavenia, aby len automaticky vydávali exekučné tituly vychádzajúce iba z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto, v akokoľvek formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom

ochrany práv. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich základné princípy vychádzajúce z hodnotových základov spoločnosti.

34. V prípade cit. Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 Preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu, a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

35. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, pripojeným do spisu bez návrhu účastníkov konania podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., ktoré pri rozhodovaní posúdil ako významné pre zistenie skutkového stavu a právne posúdenie žalobcom uplatneného peňažného nároku zo zmenky podľa § 123 O.s.p.. Toto ustanovenie dáva súdu možnosť vykonať aj iné dôkazy ako len tie, ktoré navrhli účastníci konania za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie, aká nastala v danom spore. Ide vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný a je možného využiť ho vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

36. Súd prvej inštancie mal zo žalobcom predloženej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., na rad ktorej vystavil žalovaný zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo úverovej zmluvy. Práve tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p., pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, príp. i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

37. Súd prvej inštancie preto postupoval v súlade aj s právom Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne (por. napr. rozsudok Súdneho dvora európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II (29.3.1978, 106/77), kde pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu a súdu Spoločenstva.

38. Vnútroštátny súd konal aj v súlade so stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nemožno posudzovať práva a povinnosti z tejto zmluvy oddelene od použitých zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy totiž podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS, súd aj bez návrhu skúma nekalú povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v čl. 7 uvedenej smernice, pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok, smerujúci ku skončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto preskúmanie prostredníctvom

zmenky, išlo by o pozbavenie smernice 93/13/EHS jej užitočného účinku (effet utilé). Z hľadiska práva EÚ platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej Smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto Smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom Zmluvy o založení európskeho spoločenstva. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva Európskej únie.

39. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu. Jednou z odlišností spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13 EHS (C-240-244/98 Oceano Grupo Editorial,C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo (C-618/10 Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať alimine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie.

40. Súdu prvej inštancie nič nebránilo, naopak bolo jeho povinnosťou z úradnej povinnosti skúmať, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Oboznámením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvej inštancie neporušil koncentračnú zásadu a tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých sa súd prvej inštancie oboznámil a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho konania ani rovnosť účastníkov. Vychádzajúc pritom z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. C-240 až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu predmetnej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolností prípadu...).

41. Z ustanovenia § 17 z.č. 191/1950 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity žalovaného len „vydá rozsudok“ nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Súdny dvor stanovil jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne ako to vyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10 POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50, 51). Proces Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok.

42. Zmenka je náročná na formality a aj v zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Spotrebiteľ nebýva natoľko právne zdatný, aby dokázal rozlišovať medzi nárokmi z uzavretej zmluvy a nárokmi zo zmenky samej. Preto, bez ohľadu na jeho postoj v konaní, je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru aj na úkony, ktoré nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, teda napr. aj na prípadné uznanie dlhu či vystavenie zmenky. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov - spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka) a ktorých postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54 ods. 1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

43. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s vecne správnymi závermi súdu, ktorý prioritne ako základnú neprijateľnú zmluvnú podmienku posúdil dohodu o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru v dôsledku čoho je táto podmienka podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, z čoho vyplýva i absolútna neplatnosť samotnej zmenky ako právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Týka sa to tiež neprijateľne vysokej sankcie 91,25% ročne (0,25% denne) zmenkových úrokov za ,,porušenie zmluvných povinností“, netransparentného administratívneho poplatku za úver, neuvedenie náležitostí v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., čo spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

44. Je potrebné poukázať tiež na to, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu (od 1.7.2016) bol už účinný nový procesný kódex zák. č.160/2015 CSP, ktorý sa v zmysle § 470 ods. 1 uplatní aj na toto predtým začaté konanie, ktorý vo svojej druhej hlave v § 290 až 300 upravuje osobitné procesné postupy pre spory s ochranou slabšej strany, medzi ktoré patria i spotrebiteľské spory, akým je bezo sporu podľa § 290 i prejednávaná vec. Podľa § 295 v spotrebiteľskom spore potom súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

45. Žiada sa doplniť, že spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. pôvodne uplatnila práva z úverovej zmluvy na rozhodcovskom súde, ktorý jej návrhu v celom rozsahu vyhovel, avšak všeobecný súd exekúciu nepovolil, a to pre neprijateľné zmluvné podmienky. Po nepovolenej exekúcii spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. indosovala zmenku (podpísanú pri dojednávaní vyššie uvedeného úveru) na žalobcu CD Consulting s.r.o.. Je evidentné, že pôvodný veriteľ uplatnil v minulosti na súde plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok a že po nepovolení exekúcie pre rozpor so zákonom sa tentokrát uplatňujú v podstate obdobné plnenia, len ich uplatňuje žalobca ako indosatár zo zmenky, a to podľa nariadenia. Plnenie v uvedenej výške správne prvostupňový súd považuje za rozporné so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť podľa § 39 v spoj. s § 3 Občianskeho zákonníka a dohodu o vyplňovacom práve zmenky vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku, majúc za to, že nešlo o podmienku individuálne dojednanú a nepochybne spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že umožňuje vymáhať plnenia uplatňované v rozpore so zákonom, bez zohľadnenia práv spotrebiteľa, ide o neplatné dojednanie (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Ak je potom neplatná dohoda o vyplňovacom práve zmenky, je neplatná aj samotná zmenka, čo korešponduje aj s právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR dňa 6.5.2008 pod sp. zn. 4Obo/161/2007.

46. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

47. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobcu v napadnutej (nezastavenej) časti zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 1 rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti, vrátane vecne správneho a odvolaním osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, potvrdil.

48. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 ,

o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

49. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

50. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

51. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 v spojení s § 396 ods. 1 o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

52. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .