Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

RK-9C/13/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Ružomberok sudcom JUDr. Vladimírom Topoľančíkom v spore žalobcu: L. V., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom N. č. XXX, XXX XX N., okres C., právne zastúpený: JUDr. Jaroslavom Kokavcom, advokátom so sídlom kancelárie Ul. 1. mája č. 12, 031 01 Liptovský Mikuláš, proti žalovanému: Slovenská republika prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR, so sídlom Štúrova č. 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

rozhodol:

Súd žalobu v celom rozsahu zamieta.

Žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 28.01.2016 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci sumu vo výške 1.569,43 eur spolu s trovami právneho zastúpenia. Po skutkovej a právnej stránke žalobca žalobu odôvodnil tým, že uznesením povereného príslušníka PZ, Obvodného oddelenis PZ v Ružomberku ČVS: ORP-892/00-RK-2010 zo dňa 20.11.2010 bolo voči nemu podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa PZ ČVS: ORP-434/JP-RK-2010 zo dňa 11.05.2011 mu bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona za skutok označený vo výrokovej časti uvedeného uznesenia. Okresný prokurátor v Ružomberku dňa 31.10.2012 podal na neho obžalobu pod sp.zn. 2Pv/298/2010 za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona. Okresný súd Ružomberok rozsudkom sp.zn. 1T/115/2012 zo dňa 30.09.2013 ho podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodil a následne Krajský súd v Žiline uznesením sp.zn. 3To/8/2016 zo dňa 20.02.2014 odvolanie prokurátora zamietol, čím sa predmetný rozsudok Okresného súdu Ružomberok stal právoplatný dňa 20.02.2014. Žalobca v žalobe ďalej poukázal na ustálenú súdnu prax a judikatúru NS SR, v zmysle ktorej sa za nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. považuje aj uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia vo veci, v ktorej bol pred súdom obžalovaný - poškodený spod obžaloby oslobodený. Súčasne poukázal na § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ PZ alebo poverený príslušník PZ. Zo žaloby ďalej vyplynulo, že v trestnom konaní na základe dohody o splnomocnení zastupoval žalobcu obhajca JUDr. Jaroslav Kokavec, ktorému žalobca za vykonanú obhajobu zaplatil odmenu v celkovej sume 1.569,43 eur. Dňa 10.03.2015 žalobca prostredníctvom svojho obhajcu podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z.. Ministerstvu vnútra SR, ktoré dňa 17.03.2015 postúpilo predmetnú žiadosť Generálnej prokuratúre SR (ďalej aj „GP SR“). Následne dňa 30.04.2015 GP SR postúpila žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie

nároku Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré dňa 12.05.2015 vrátilo postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody GP SR, ktorá žalobcovi dňa 03.06.2015 oznámila, že aj napriek tomu, že Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť GP SR postúpilo späť, GP SR nie je príslušná konať za štát a žiadosť neprerokuje. Na základe nezákonného a nedôvodného uznesenia vyšetrovateľa PZ OR PZ Ružomberok ČVS:ORP-434/JP-RK-2010 zo dňa 11.05.2011, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie, vznikla žalobcovi škoda vo výške 1.569,43 eur.

2. Písomným podaním zo dňa 12.08.2016 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu na doplnenie poukázal na to, že v súdenej veci sa domáha náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z..

3. V prejednávanom spore sa súd primárne zaoberal otázkou, ktorý orgán je oprávnený konať za štát (Slovenskú republiku). Pokiaľ žalobca označil ako orgán verejnej moci príslušný konať za štát Ministerstvo vnútra SR, súd sa nestotožnil s týmto názorom. Žalobca sa v prejednávanom spore domáhal náhrady škody spôsobenej mu, podľa jeho tvrdení, nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa PZ SR, keď z odôvodnenia žaloby vyplýva, že svoj nárok vyvodzoval zo zákona č. 514/2003 Z.z. (v žalobe citoval konkrétne ustanovenie § 3 ods. 1 a 2 tohto zákona o tom, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci a citoval aj ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona). Podľa § 73 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) na konanie štátu pred súdom sa použijú ustanovenia osobitného predpisu o konaní za štát (pozn. podľa právnej úpravy účinnej do 30.06.2015 bolo zastúpenie štátu v občianskom súdnom konaní upravené v § 21 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu). Ministerstvo vnútra SR by v prejednávanom spore bolo príslušným orgánom verejnej moci zastupujúcim štát iba v prípade, ak by v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ PZ alebo poverený príslušník PZ a súčasne by bola splnená aspoň jedna z dvoch kumulatívnych podmienok, a to 1/ prokurátor by nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ alebo povereného príslušníka PZ a (kumulatívne) nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, alebo 2/ vyšetrovateľ policajného zboru alebo poverený príslušník PZ nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora (§ 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013). Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by bola splnená čo len jedna z uvedených kumulatívnych podmienok. V prejednávanom spore nenastala situácia, že by prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ alebo povereného príslušníka PZ a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, resp. že by vyšetrovateľ PZ alebo poverený príslušník PZ nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Príslušným orgánom verejnej moci, ktorý podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom a účinnom znení koná vo veci náhrady škody v mene štátu je podľa § 4 ods. 1 písm. f) citovaného zákona Generálna prokuratúra SR, ktorá koná v mene štátu v prípadoch, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. V tejto súvislosti súd poukazuje na aktuálnu judikatúru NS SR, podľa ktorej ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ alebo povereného príslušníka PZ a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 je Generálna prokuratúra SR, keď na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti (porovnaj rozsudok NS SR sp.zn. 8Cdo/289/2014 zo dňa 14.10.2015). Podľa názoru súdu je citovaný záver aplikovateľný aj v prejednávanom spore, nakoľko Ministerstvo vnútra SR by bolo v zmysle predmetného ustanovenia oprávnené konať v mene štátu iba vtedy, ak by boli kumulatívne splnené vyššie uvedené podmienky. V danom prípade však napriek tomu, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ (nakoľko táto sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia ani nebola zo strany žalobcu podaná), následne podal v trestnej veci obžalobu na príslušný súd (t.j. Okresný súd Ružomberok), čím došlo k vylúčeniu možnosti aplikácie § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. v platnom a účinnom znení a orgánom príslušným konať v mene štátu je Generálna prokuratúra SR. Iba na doplnenie súd poukazuje na to, že napriek tomu, že podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 bolo Ministerstvo vnútra SR orgánom verejnej moci príslušným konať v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 3 ods. 1, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo policajný orgán policajného zboru (a to bez splnenia ďalších zákonom vyžadovaných podmienok), od 01.01.2013 je Ministerstvo vnútra SR oprávnené konať za štát iba v prípade, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ alebo poverený príslušník PZ za splnenia

ďalších kumulatívnych podmienok, o ktoré bolo príslušné ustanovenie doplnené novelou č. 412/2012 Z.z.. Uvedená novela zákona neobsahuje prechodné ustanovenia zákona a je účinná od 01.01.2013 (porovnaj čl. II predmetnej novely). Ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je svojou povahou procesným predpisom, pre ktorý pri absencii prechodných ustanovení (tak, ako to bolo aj v zákone č. 412/2012 Z.z.), platí pre určenie príslušného orgánu zásada lex posterior derogat legi priori, keď uvedené je prejavom základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve, podľa ktorej na procesné úkony v súdnom konaní sa zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu (rozsudok NS SR sp.zn. 8Cdo/289/2014 zo dňa 14.10.2015).

4. Žalovaný prostredníctvom GP SR v písomnom vyjadrení zo dňa 06.09.2016 navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Vo vyjadrení poukázal na to, že uznesenie vyšetrovateľa ORPZ Ružomberok ČVS: ORP-431/JP-RK-2010 zo dňa 11.05.2011, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, nebolo napadnuté sťažnosťou oprávnenej osoby, a teda predmetné uznesenie nadobudlo vo vzťahu k žalobcovi právoplatnosť dňa 27.05.2011. Keďže predmetné uznesenie nebolo zrušené alebo zmenené ako nezákonné, nevznikol žalobcovi nárok pre uplatnenie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Podľa názoru žalovaného z dôkazného stavu zisteného v čase vznesenia obvinenia vyplývalo dôvodné podozrenie, že žalobca sa dopustil konania, ktoré vykazovalo všetky znaky stíhaného trestného činu. Poverený príslušník PZ pri postupe podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vychádzal predovšetkým z výpovedí poškodeného Y. M. a žalobcu a Y. F. ešte v pozícii svedkov, ďalej z výpovedí svedkov Y. E., Y. F., Y. F. a U. T., zo znaleckých posudkov z odboru zdravotníctvo a z odboru bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, ako aj z ohliadky miesta činu a z listinných dôkazov, z ktorých s prihliadnutím na štádium konania vyplývalo dôvodné podozrenie o tom, že tak žalobca, ako aj obvinený Y. F. pri plnení pracovných úloh zanedbali povinnosti uložené predpismi upravujúcimi bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, čím zapríčinili úraz poškodeného Y. M.. H. vykonané od momentu vznesenia obvinenia, na ktoré vyšetrovateľ PZ odkázal vo svojom uznesení, teda dostatočne odôvodňovali záver o tom, že obvinený sa dopustil konania napĺňajúceho znaky trestného činu tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Súčasne poukázal na to, že pre vznesenie obvinenia postačuje odôvodnené podozrenie o spáchaní trestného činu konkrétnou osobou, ktoré v danom prípade bolo možné z vykonaných dôkazov vyvodiť. Z uvedeného dôvodu nemožno prijať záver, že by uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané bez existencie relevantných podkladov, a preto by ho bolo nutné považovať za nezákonné. Ani oslobodzujúci rozsudok neznamená, že postup policajta pri vznesení obvinenia bol nezákonný, nakoľko oslobodzujúci rozsudok je výsledkom dokazovania vykonaného po vznesení obvinenia a na hlavnom pojednávaní, ktoré v momente vznesenia obvinenia ešte vykonané nebolo, a preto nemôže byť považovaný za zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, keďže bol vydaný v inom štádiu trestného konania a na základe iného dôkazného stavu. Taktiež poukázal na to, že v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje zákon, ktorý by za orgán príslušný na zmenu, resp. zrušenie rozhodnutia o vznesení obvinenia orgánu činného v trestnom konaní určoval súd. Súd teda v prejednávanom spore v žiadnom prípade nemôže byť príslušným orgánom na zrušenie rozhodnutia o vznesení obvinenia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a už vôbec nie extenzívnym výkladom tohto zákona, ktorý je vzhľadom na znenie citovaného zákonného ustanovenia vylúčený. Uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonným z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa v neskorších štádiách trestného konania z rôznych dôvodov nepotvrdí. Iný záver by viedol k popretiu základnej ústavnej zásady o prezumpcii neviny, k popretiu účelu samotného trestného konania, resp. jeho časti, t.j. prípravného konania, ktoré by de facto stratilo svoj význam a viedlo by k záveru o tom, že stíhať možno len osoby, ktorých vina je v čase vznesenia obvinenia bez akýchkoľvek pochybností preukázaná. Žalovaný je toho názoru, že za nezákonné možno považovať len také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré nemalo zákonný podklad už v čase jeho vydania a nie také rozhodnutie, ktoré síce bolo v čase jeho vydania zákonným rozhodnutím, ale na základe dokazovania vykonaného po jeho vydaní bol v trestnom konaní ustálený iný záver. Žalobca nesplnil zákonnú podmienku definovanú v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorej splnenie je predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody (t.j. že právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov). Splnenie tejto podmienky by sa nevyžadovalo iba v prípade, ak by boli dané prípady hodné osobitného zreteľa, avšak takýto prípad v prejednávanom spore zistený nebol a žalobca sa k tejto podstatnej otázke vo svojej žalobe ani nevyjadril. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na ustálenú súdnu prax, napríklad na rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 19C/71/2014 a 23C/4/2015. Taktiež poukázal na to, že aj keď právny poriadok Slovenskej republiky

neobsahuje mechanizmus, na základe ktorého by bolo možné obvinenému v prípade jeho oslobodenia spod obžaloby uhradiť náklady vynaložené na jeho obhajobu, nie je možné absenciu takejto právnej normy nahrádzať postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ustanovenie § 553 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého štát neznáša vlastné trovy obvineného ani jeho výdavky spojené so zvolením obhajcu. Žalovaný súčasne poukázal na chyby, a s tým súvisiacu nedôvodnosť nárokov uplatnených žalobcom za odmenu vyplatenú žalobcom svojmu obhajcovi. Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok za vyplatenú odmenu za prevzatie a prípravu obhajoby vrátane prvej porady s klientom dňa 19.12.2011, vykonanie tohto úkonu nepreukázal. V zmysle súdnej judikatúry (judikát NS SR č. Rt 59/94) nemôže byť za úkon právnej pomoci považované len samotné prevzatie obhajoby (prevzatie rozhodnutia, ktorým bol obhajca obvinenému ustanovený), ale je nutné vykonať aj ďalší úkon smerujúci k príprave obhajoby, či už je to prvá porada s klientom alebo nazretie do spisu a pod.. Žalobca podľa žalovaného súčasne nepostupoval správne pri výpočte výšky odmeny za úkony vykonané od 01.07.2013, čiže za hlavné pojednávanie zo dňa 31.07.2013, zo dňa 30.09.2013 a za verejné zasadnutie na Krajskom súde v Žiline zo dňa 20.02.2014, vrátane režijného paušálu a náhrady za stratu času na tieto úkony nadväzujúcich. Právny zástupca žalobcu nesprávne určil výpočtový základ pre určenie odmeny, keď vychádzal z ustanovenia § 1 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 01.07.2013, podľa ktorého výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. V čase vykonania uvedených úkonov však už bolo predmetné ustanovenie novelizované Vyhláškou MS SR č. 184/2013 Z.z., a teda právny zástupca žalobcu mal pri týchto úkonoch vychádzať z ustanovení § 1 ods. 3, ods. 4, § 20c Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.07.2013. Výpočtovým základom vo vzťahu k úkonom vykonaným dňa 31.07.2013 a dňa 30.09.2013 preto mala byť suma 632,54 eur, základná tarifná odmena za jeden úkon právnej pomoci mala byť 52,71 eur, režijný paušál mal predstavovať sumu 6,32 eur a náhrada za stratu času 10,54 eur. Žalobca si tak mal za úkony spočívajúce v účasti obhajcu na hlavnom pojednávaní zo dňa 31.07.2013 a dňa 30.09.2013 uplatniť spolu sumu 263,55 eur, režijný paušál spolu vo výške 12,64 eur a náhradu za stratu času spolu vo výške 42,16 eur. Výpočtovým základom vo vzťahu k úkonu vykonanému dňa 20.02.2014 mala byť suma 695,41 eur, základná tarifa za jeden úkon právnej pomoci mala byť 57,95 eur, režijný paušál mal predstavovať sumu 6,95 eur a náhrada za stratu času sumu 11,59 eur. Žalobca si tak mal za úkon spočívajúci v účasti na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Žiline dňa 20.02.2014 uplatniť sumu 57,95 eur, režijný paušál vo výške 6,95 eur a náhradu za stratu času vo výške 23,18 eur. Pokiaľ ide o výšku cestovných náhrad, tak táto výška nebola preukázaná v súlade s ustanovením § 7 ods. 4 a 5 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Žalovaný súčasne poukázal na to, že žalobca nepredložil k žalobe zmluvu o poskytovaní právnych služieb a ani žiadnu faktúru, v ktorej by bolo možné priradiť PPD č. 15 zo dňa 23.12.2014 na sumu 1.569,43 eur, pričom k žalobe je pripojená len všeobecná plná moc zo dňa 09.12.2014, kedy advokát žalobcu mal prevziať zastupovanie vo veci náhrady škody, pričom žiadna škoda ku dňu 09.12.2014 ešte nevznikla, keďže žalobca mal trovy právneho zastúpenia uhradiť až 23.12.2014. Účel uvedený na PPD „právne služby - tr. vec 1T/115/12“ sa môže vzťahovať aj k plnej moci uvedenej dňa 09.12.2014, ktorá je pripojená k žalobe.

5. Na pojednávaní zo dňa 07.11.2016 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v plnom rozsahu zotrval na podanej žalobe, pričom poukázal na to, že pokiaľ prokurátor vo svojom vyjadrení k žalobe namieta nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, tak je zrejmé, že v súdenej veci je jednoznačne pasívne vecne legitimovaným subjektom Slovenská republika, kedy Generálna prokuratúra je iba subjektom, ktorý zo zákona zastupuje Slovenskú republiku pri náhrade škody. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení namietal, že neboli splnené podmienky prezumované § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. že voči predmetnému rozhodnutiu vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia nebol podaný riadny opravný prostriedok, tak poukázal na to, že právo poškodeného vo vzťahu k SR na náhradu škody je absolútnym právom, ktorého sa SR nemôže zbaviť. Žalobca nebol v predmetnom trestnom konaní oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že by vznikli pochybnosti o tom, kto spáchal trestný čin, ale z dôvodu, že jeho konanie nebolo trestným činom. Súčasne poukázal na to, že po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia musí byť predmetné uznesenie do 48 hodín doručené aj prokurátorovi, ktorý je povinný predmetné uznesenie preskúmať a v prípade, ak nie je dôvodné, ho aj zrušiť. Navyše predmetné uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 11.05.2011, a to za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, keď následne v priebehu trestného konania bola zmenená právna kvalifikácia a žalobca bol žalovaný iba podľa odseku 1 predmetného zákonného ustanovenia. Žalovaný si zvolil v predmetnej veci obhajcu až cca 7 mesiacov potom, ako mu bolo vznesené obvinenie, keď žalobcovi uplynula lehota na podanie sťažnosti voči predmetnému uzneseniu už v máji 2011. Uplynutím lehoty na podanie sťažnosti bola potom zmarená jeho možnosť podať riadny opravný prostriedok

prostredníctvom svojho obhajcu, ktorého si v konaní splnomocnil až dňa 12.12.2011. Taktiež poukázal na to, že rodným jazykom žalobcu je srbčina, a teda jemu malo byť uznesenie o vznesení obvinenia (ako prvé rozhodnutie v predmetnom trestnom konaní) preložené do jazyka srbského. Uznesenie o vznesení obvinenia obsahuje právne termíny, ktorým menovaný ako osoba s rodným jazykom srbčinou nemusel rozumieť a ani nerozumel. Z uvedených dôvodov došlo k ďalšiemu porušeniu práv žalobcu v rámci trestného konania a nemožno mu klásť za vinu, že nepodal voči uzneseniu o vznesení obvinenia žiadny opravný prostriedok. Vzhľadom na to, že žalobca predmetnému uzneseniu nemohol rozumieť, keďže jeho materinským jazykom je srbčina, sú v danom prípade prezumované dôvody uvedené v § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., pre ktoré žalobca nepodal sťažnosť ako opravný prostriedok voči predmetnému uzneseniu. Žalobca ovláda slovenský jazyk zbežne, a potom, ako vstúpil do konania jeho obhajca a vysvetlil mu predmetné odborné termíny, tak v konaní uviedol, že nežiada tlmočníka, nakoľko týmto termínom už rozumel.

6. Žalovaný na pojednávaní zo dňa 07.11.2016 v celom rozsahu zotrval na svojom písomnom vyjadrení. Pokiaľ právny zástupca poukázal na skutočnosť, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia mu malo byť preložené do materinského jazyka, tak takúto povinnosť v čase predmetného trestného konania orgánom činným v trestnom konaní neukladal (až od novely, ktorá nadobudla účinnosť v roku 2015, konkrétne § 28 ods. 4 Trestného poriadku stanovil predmetnú povinnosť). Orgánom činným v trestnom konaní však takáto povinnosť nevznikla aj z toho dôvodu, že žalobca v priebehu celého trestného konania nepožiadal o tlmočníka. Taktiež poukázal, že tvrdenie právneho zástupcu žalobcu o tom, že žalobca nemohol podať sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia, je zavádzajúce, nakoľko obhajca žalobcu v prípade, ak by v čase prevzatia obhajoby mal pochybnosti o tom, či žalobca dostatočne rozumel predmetnému uzneseniu o vznesení obvinenia, mohol podať žiadosť o navrátenie lehoty, a v prípade, ak by mu bolo vyhovené, by bol oprávnený podať sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, čo však neučinil. Navyše, ak by došlo ku skutočnostiam, ktoré deklaruje právny zástupca žalobcu, bol by v danom trestnom konaní dôvod na odmietnutie obžaloby z dôvodu porušenia práv obvineného konať vo svojom materinskom jazyku, avšak takáto námietka v priebehu celého trestného konania zo strany žalobcu nebola vznesená. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný argumentáciu právneho zástupcu žalobcu vo vzťahu k nemožnosti podať sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia zo strany žalobcu z dôvodu nedostatočnej znalosti slovenského jazyka za účelovú.

7. Na pojednávaní zo dňa 16.01.2017 žalobca poukázal na to, že on rozumie slovenskému jazyku, nakoľko jazyk srbský je podobný jazyku slovenskému, pričom on už síce dlhšiu dobu žije na Slovensku a rozumie slovenskému jazyku, avšak nerozumie niektorým termínom. On napríklad nerozumie termínu trestné stíhanie. Rozumie pojmu vyšetrovateľ. Je to kriminálna polícia, ktorá ho môže obviniť aj z toho, čo nespáchal. V trestnej veci si zobral advokáta, aby vyvrátil tie skutočnosti, pre ktoré bol obvinený. Bol poučený o možnosti pribratia tlmočníka do konania. Tlmočníka nežiadal, nakoľko si nemyslel, že by to pre neho mohlo mať také následky. Nečakal, že by mohol byť obvinený. Nevedel sa vyjadriť k tomu, či mu bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, nakoľko keď si zvolil obhajcu, zaniesol mu všetky papiere. Jemu nikdy zo strany polície nebolo bližšie vysvetlené obvinenie alebo obsah uznesenia o vznesení obvinenia. Pokiaľ zo zápisnice o výsluchu žalobcu ako obvineného zo dňa 13.06.2011 vyplýva, že sa vyjadril, že uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo doručené poštou, že sťažnosť proti uzneseniu si nepodal a ani nepodáva, a tejto sa vyslovene vzdáva, ako aj to, že prehlásil, že ovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, tak on bol na polícii dlho a policajti si do zápisnice mohli zapísať, čo len chceli, keď on s tým chcel mať pokoj a zápisnicu iba podpísal a išiel preč. Žalobca rozumel tomu, čo sa dialo v rámci trestného stíhania pred vyšetrovateľom a na súde. Na súde už mal obhajcu, a keď niečomu nerozumel, tak sa ho spýtal. Od počiatku nerozumel, prečo by mal byť vinný, keď od počiatku sa cítil byť nevinný. Žalobca sa súčasne vyjadril, že asi pred 2 mesiacmi bolo na tunajšom súde konanie, kde bol vypočutý, a v ktorom poškodený p. M. žaloval firmu MAKS-D o náhradu škody, kde bolo v konaní vyslovené, že on v predmetnej zóne nemal čo robiť, a že zodpovedá za uvedený úraz v rozsahu 100 %. Na otázku žalovaného, odkiaľ vedel, že je stíhaný, žalobca uviedol, že to bolo v nejakých papieroch, ktoré mu boli doručené. Potom, ako sa dozvedel, že je obvinený, jemu majiteľ firmy, pre ktorú pracoval, ponúkol, že mu zabezpečí obhajcu, avšak on si chcel zabezpečiť obhajcu sám. Žalobca si bližšie nespomína, ako to bolo v súvislosti s obhajcom, ktorého si zvolil, avšak jemu sa zdá, že potom, ako bola zo strany prokuratúry vyhodnotená vec, že by mal byť trestne stíhaný, on si obhajcu zvolil, avšak s odstupom 6 rokov on si už bližšie nespomínal, ako to bolo. V rámci trestného konania on sa bránil od počiatku až do skončenia trestného konania. Nie je pravdou, že by sa nebránil proti obvineniu. On si nepamätá, či mu bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 11.05.2011 avšak potvrdil, že podpis na

súvisiacej doručenke je jeho. Žalobca žije na Slovensku od konca 80-tych rokov. Žalobca počas výsluchu poukázal na to, že on v priebehu konania nevedel dokázať vyšetrovateľovi p. V. to, že je nevinný, a preto prežil viacero bezsenných nocí. On pojmu obvinenie nerozumel, avšak v súčasnosti mu rozumie až veľmi dobre. Na výsluchu zo dňa 13.06.2011 jemu bolo vysvetlené, čo je obvinenie a žalobcovi jeho právny zástupca povedal, že problém je v tom, že si nepodal niečo písomne, avšak na tomto výsluchu (keď už bol oboznámený s tým, čo obvinenie je), sa aj bránil.

8. Súd okrem výsluchu žalobcu vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, ako aj obsahom pripojeného trestného spisu Okresného súdu Ružomberok sp.zn. 1T/115/2012, keď na základe takto vykonaných dôkazov v spojení so skutkovými tvrdeniami žalobcu a žalovaného dospel k nasledujúcim skutkovým a právnym zisteniam. V prejednávanom spore nebolo medzi stranami sporné, že uznesením vyšetrovateľa PZ kpt. Mgr. Róberta Kenderu ČVS: ORP-434/JP-RK-2010 zo dňa 11.05.2011 bolo žalobcovi a Y. F. podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie pre podozrenie zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že Y. F. a žalobca dňa 20.11.2010 v čase o 11.33 hod. v Ružomberku, v areáli spoločnosti Mondi SCP a.s. Ružomberok, Tatranská cesta 3, počas vykonávania demontáže konštrukcie starého káblového mosta pri severozápadnej strane PS-16 porušili ustanovenia zákona č. 124/2006 Z.z. NR SR o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o BOZP“), kde konkrétne Y. F. porušil ustanovenie § 6 ods. 1 písm. a), písm. d) a § 18 ods. 3 Zákona o BOZP, podľa ktorých bol povinný v záujme zaistenie BOZP zabezpečovať, aby pracoviská, pracovné a výrobné postupy, usporiadanie pracovných miest a organizácia práce neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov pri vykonávaní prác na vonkajších pracoviskách, ďalej porušil ustanovenie § 12 ods. 2 písm. a), písm. c) bod 2 Zákona o BOZP tým, že ako viazač bremien mal za povinnosť uviazať a zavesiť bremeno tak, aby nedošlo k jeho pádu alebo pádu časti bremena, a prepravované bremeno nesledoval počas celej jeho prepravy, keď mal za povinnosť znamením prepravu bremena zastaviť, keď sa v ohrozenom priestore prepravovaného bremena zdržiavali ďalší pracovníci Y. M. a Y. F., a žalobca porušil ustanovenia § 6 ods. 1 písm. a), písm. b) a písmeno i) a § 18 ods. 3 Zákona o BOZP v tom, že bol povinný v záujme zaistenia BOZP zabezpečovať, aby pracoviská, pracovné a výrobné postupy, usporiadanie pracovných miest a organizácia práce neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov pri výkone prác na vonkajších pracoviskách, ďalej porušil ustanovenie § 12 ods. 2 písm. a), písm. c) bod 2 zákona o BOZP v tom, že vykonával ako žeriavnik prenášanie bremena žeriavom napriek tomu, že nemal stály vizuálny kontakt s viazačom, pričom mal za povinnosť prerušiť prenášanie bremena, a s prenášaním bremena začal napriek tomu, že v ohrozenom priestore pred začiatkom zdvíhania sa zdržiavali pracovníci Y. M. a Y. F., kde v príčinnej súvislosti s uvedenými porušeniami predpisov BOZP došlo k zraneniu Y. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. V., Ľ.U. č. XXXX/XX tak, že z prepravovaného bremena odpadla kovová rúra, ktorá pri páde zasiahla Y. M. do hlavy a hornej časti tela, čím mu boli spôsobené zranenia - zlomenina lebky pravej spánkovo-temennej oblasti, krvný výron pod tvrdú mozgovú hmotu s pomliaždením mozgového tkaniva pravej spánkovo-temennej oblasti, trieštivá zlomenina oboch kostí ľavého predlaktia s posunom úlomkov a zlomenina ľavej kľúčnej kosti v oblasti úponu na hrudnú kosť, ktoré si vyžiadali hospitalizáciu poškodeného. Predmetné uznesenie bolo žalobcovi doručené dňa 23.05.2011, pričom sťažnosť proti predmetnému uzneseniu si žalobca nepodal. Zo zápisnice o výsluchu žalobcu ako obvineného zo dňa 13.06.2011 vyplynulo, že obvinený na predmetnom výsluchu vyhlásil, že uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo doručené poštou, sťažnosť si voči nemu nepodal, ani si nepodáva a tejto sa výslovne vzdáva. Taktiež vyhlásil, že si obhajcu nevolí a bude vypovedať. Taktiež vyhlásil, že rozumie jazyku, v ktorom sa vedie konanie a tlmočníka nežiadal. Žalobca bol už pred predmetným výsluchom v postavení obvineného vypočutý v postavení svedka, a to dňa 28.12.2010, kedy taktiež vyhlásil, že jazyku, v ktorom sa vedie konanie, rozumie a tlmočníka nežiada. Na predmetnom výsluchu v postavení svedka okrem iného do zápisnice uviedol, že po slovensky rozumie slovom a písmom, keď na Slovensku žije už asi 15 rokov. Dňa 19.12.2011 splnomocnil žalobca JUDr. Jaroslava Kokavca, advokáta, na vykonávanie obhajoby žalobcu v uvedenom trestnom konaní. Dňa 26.01.2012 bol žalobca upovedomený o zmene právnej kvalifikácie, keď po zmene právnej kvalifikácie sa konanie žalobcu v trestnom konaní posudzovalo ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona. Dňa 31.10.2012 podal prokurátor OP Ružomberok na žalobcu a Y. F. obžalobu č.k. 2Pv/298/10-49 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona na obdobnom skutkovom základe, ako bolo voči žalobcovi a Y. F. vznesené uvedené obvinenie. Rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 1T/115/2012-647 zo dňa 30.09.2013 bol Y. F. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona a žalobca bol podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby,

pretože skutok, ktorého sa mal dopustiť, nie je trestným činom. Voči predmetnému rozsudku podal prokurátor OP Ružomberok odvolanie č.k. 2Pv/268/10-73 zo dňa 02.12.2013, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Žiline, č.k. 3To/8/2014-669 zo dňa 20.02.2014 zamietnuté, keď tak prvostupňový, ako aj odvolací súd v trestnom konaní zhodne konštatovali, že po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov neboli spoľahlivo preukázané všetky okolnosti žalovaného skutku, a teda nebola vylúčená možnosť akéhokoľvek iného záveru než ako je uvedená v obžalobe. Z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline vyplynulo, že nie je vylúčené, že poškodený M. vstúpil pod visiace bremeno v čase, keď obžalovaný už nemohol nehode zabrániť. Poškodeného M. zasiahla rúra z visiaceho bremena, ktorá nebola žiadnym spôsobom uviazaná, a preto aj podľa názoru krajského súdu ako odvolacieho súdu obžalovaný L. V. neniesol zavinenie na následku v podobe pracovného úrazu.

9. V prejednávanej veci sa podľa zákona č. 514/2003 Z.z. žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa ORPZ v Ružomberku (t.j. uznesením o vznesení obvinenia ČVS:ORP-434/JP-RK-2010 zo dňa 11.05.2011), proti ktorému žalobca nepodal riadne a včas sťažnosť. Nároky na náhradu škody v zmysle uvedeného zákona sú svojou povahou občianskoprávne nároky, pričom prvou podmienkou pre rozhodnutie o takýchto nárokoch v občianskom sporovom konaní je predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom. Ako už bolo vyššie konštatované, príslušným orgánom, s ktorým sa má v súdenej veci nárok predbežne prerokovať, je Generálna prokuratúra SR (§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z.). Z listinných dôkazov založených v súdnom spise mal súd preukázané, že žalobca podaním zo dňa 10.03.2015 podal Ministerstvu vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z.. Dňa 17.03.2015 postúpilo Ministerstvo vnútra SR podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. predmetnú žiadosť Generálna prokuratúra SR ako príslušnému orgánu. Následne Generálna prokuratúra SR dňa 30.04.2015 postúpila predmetnú žiadosť Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré dňa 12.05.2015 vrátilo predmetnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody Generálna prokuratúra SR a táto listom zo dňa 03.06.2015 oznámila žalobcovi, že nie je príslušná v uvedenej veci konať za štát, pretože škodu nespôsobila prokuratúra a predmetnú žiadosť neprerokuje, nakoľko podľa jej názoru je príslušným orgánom na prerokovanie predmetnej žiadosti Ministerstvo spravodlivosti SR. V prejednávanej veci sa podľa zákona č. 514/2003 Z.z. žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa ORPZ v Ružomberku (t.j. uznesením o vznesení obvinenia ČVS:ORP-434/JP-RK-2010 zo dňa 11.05.2011), ktoré bolo žalobcovi ako obvinenému doručené dňa 23.05.2011, čo bolo potvrdené aj na pojednávaní, na ktorom žalobca osvedčil svoj podpis na doručenke k zásielke obsahujúcej predmetné uznesenie. Z dôkazov vykonaných v konaní jednoznačne vyplynulo, že žalobca nepodal voči predmetnému uzneseniu sťažnosť ako riadny opravný prostriedok.

10. Pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím zákon č. 514/2003 Z.z. vyžaduje tieto predpoklady: 1/ existenciu nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody (resp. nemajetkovej ujmy) a 3/ príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Zodpovednosť žalovaného by bola daná iba v prípade, ak by žalobca (t.j. poškodený nezákonným rozhodnutím) využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy. Nezákonným rozhodnutím je rozhodnutie orgánu verejnej moci vydané v rozsahu jeho právomoci, ktoré bolo na základe riadneho opravného prostriedku podľa osobitných predpisov zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Právo na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím však možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, keď splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje iba v prípade, ak ide o okolnosti hodné osobitného zreteľa (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Ak by bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nebolo by zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť, podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody (§ 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.). Iba rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom (pozn. okrem prípadov prezumovaných § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.) možno, ako jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu (žalovaného) za škodu, považovať za nezákonné rozhodnutie podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z.. Bez zrušenia rozhodnutia pre nezákonnosť chýba jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu (žalovaného) za škodu, pričom samotnú nezákonnosť rozhodnutia nemôže súd v spore o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. skúmať ako predbežnú (prejudiciálnu) otázku, pretože ju už mal vyriešiť príslušný orgán v zrušujúcom rozhodnutí, na základe opravného prostriedku poškodeného, a týmto rozhodnutím je súd podľa § 6 ods. 1 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z. viazaný (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/827/2015 zo dňa 19.10.2016). Z uvedeného potom možno

jednoznačne vyvodiť, že tým, že žalobca nepodal v dotknutom trestnom konaní sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia ako riadny opravný prostriedok, a toto rozhodnutie nebolo zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti, nedošlo k naplneniu jednej zo základných podmienok, s ktorými zákon spája vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, t.j. existenciu nezákonného rozhodnutia. Keďže predmetné uznesenie o vznesení obvinenia nenapĺňa definičné znaky nezákonného rozhodnutia, nedošlo k naplneniu jednej z kumulatívnych podmienok pre vznik nároku na náhradu škody, čo má za následok zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Splnením ďalších podmienok pre vznik nároku na náhradu škody nezákonným rozhodnutím súd v spore už neskúmal, nakoľko by to bolo nadbytočné a nemohlo to priniesť iné rozhodnutie vo veci.

11. Pokiaľ žalobca poukazoval na existenciu prípadu hodného osobitného zreteľa v zmysle § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa pre vznik nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia nevyžaduje, aby poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa, súd v prejednávanom spore existenciu takéhoto prípadu nevzhliadol. Podľa konštantnej judikatúry všeobecných súdov o prípady hodné osobitného zreteľa sa vo všeobecnosti jedná v prípadoch, keď nepodanie riadneho opravného prostriedku bolo spôsobené skutkovým alebo právnym stavom, ktorý vylučoval, alebo znemožňoval jeho podanie; malo by sa jednať o okolnosti na strane účastníka, t.j. napríklad náhla nevyhnutná hospitalizácia v zdravotníckom zariadení, obmedzenie alebo strata procesnej spôsobilosti a pod., alebo na strane orgánu, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, t.j. napríklad nesprávne poučenie o možnosti podania opravného prostriedku, diskriminácia a pod. (porovnaj rozsudok NS SR sp.zn. 5Cdo/171/2009 zo dňa 29.04.2010). Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov nárok na náhradu škody spôsobenej protiprávnym rozhodnutím podľa § 6 ods. 2 zákona možno uplatniť za splnenia troch základných podmienok: protiprávnosť rozhodnutia, právoplatnosť rozhodnutia a vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov. Aplikácia § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z. teda prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, v ktorých sa vyskytnú osobitné skutkové alebo právne okolnosti ospravedlňujúce nesplnenie podmienky podania riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu; rozhodujúci pritom bude stav v čase plynutia zákonnej lehoty na podanie riadneho opravného prostriedku. Okolnosti osobitného zreteľa ako súčasť skutkových okolností bude súd konajúci o náhrade škody skúmať perspektívne, t.j. z hľadiska informácií, ktorými v čase plynutia zákonnej lehoty na podanie riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia poškodený disponoval alebo pri vynaložení náležitej starostlivosti v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým) mohol poškodený disponovať, a nie retrospektívne, t.j. z hľadiska informácií dostupných v čase rozhodovania o náhrade škody od štátu (viď opätovne rozsudok KS v B. Bystrici, sp.zn. 17Co/827/2015 zo dňa 19.10.2016). Pokiaľ žalobca v súdenej veci tvrdil, že dôvodom, pre ktorý nepodal sťažnosť proti predmetnému uzneseniu o vznesení obvinenia, bola jeho nedostatočná znalosť terminológie, v konaní neobstojí. Žalobca žije v Slovenskej republike od konca 80-tych rokov minulého storočia. V priebehu trestného konania bol viackrát preukázateľne poučený o možnosti požiadať o tlmočníka, a to tak pred doručením predmetného uznesenia o vznesení obvinenia (na výsluchu svedka zo dňa 28.12.2010), ako aj následne po doručení predmetného uznesenia (počas jeho výsluchu ako obvineného zo dňa 13.06.2011, kde navyše uviedol, že uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo doručené poštou, keď sťažnosť proti uzneseniu si nepodal a ani nepodáva, a tejto sa výslovne vzdáva). Súčasne na predmetnom výsluchu opätovne poukázal na to, že rozumie jazyku, v ktorom sa vedie konanie a tlmočníka nežiadal. Napriek tomu, že žalobca vo svojej výpovedi učinenej v prejednávanom spore nepriamo spochybnil znenie zápisnice o výsluchu žalobcu ako obvineného, svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázal. Žalobca ani následne (po doručení uznesenia o vznesení obvinenia), a to tak predtým, ako si v trestnom konaní zvolil obhajcu, a ani potom v priebehu celého konania nenamietal, že by boli nejakým spôsobom porušené jeho práva ako obvineného konať v materinskom jazyku, a v priebehu celého trestného konania až do jeho právoplatného skončenia nežiadal o tlmočníka. Tvrdenie žalobcu o tom, že on nedostatočne rozumel podstate obvinenia nemá oporu ani v jeho výpovedi učinenej v civilnom spore, keď počas svojej výpovede poukázal na to, že on mal viacero bezsenných nocí a on nevedel, ako dokázať vyšetrovateľovi PZ to, že je nevinný. To, že si uvedomoval následky, ktoré mu hrozili v trestnom konaní vyplýva aj z jeho výpovedí učinených v trestnom konaní, v ktorých sa bránil tým, že je nevinný, keď v priebehu celého trestného konania svoj postoj k obvineniu nezmenil. Tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že žalobca síce rozumel slovenskému jazyku, avšak neovládal právnu terminológiu a potom, ako mu bola predmetná právna terminológia vysvetlená zo strany obhajcu nežiadal o tlmočníka, potom nemôže obstáť, nakoľko žalobca v priebehu trestného konania, a to ani pred zvolením si obhajcu ani potom svoj postoj k trestnému stíhaniu nezmenil. Z vyššie uvedeného postoja

žalobcu vyplýva, že menovaný si bol vedomý obsahu možných následkov, s ktorými bolo spojené trestné konanie voči jeho osobe. Navyše žalobca v priebehu trestného konania (ako uvádza „potom, ako mu boli zo strany jeho obhajcu vysvetlené príslušné pojmy a terminológia“), mal možnosť požiadať v zmysle § 64 Trestného poriadku o navrátenie lehoty na podanie sťažnosti voči predmetnému uzneseniu, čo však žalobca ani jeho obhajca neučinil. To, že sa žalobca na jednej strane cítil byť nevinný (čo sa následne potvrdilo aj v rozhodnutiach súdov v trestnom konaní), avšak na druhej strane bol uzrozumený s tým, že sa voči nemu vedie trestné konanie a nepodal voči uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, ale v rámci trestného konania realizujúc svoje procesné práva ako obvineného, resp. následne obžalovaného (vrátane výkonu práva na obhajobu) nesúhlasil s obvinením, nemôže byť prípadom hodným osobitného zreteľa tak, ako ho prezumuje § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobcovi nič nebránilo, aby si po doručení uznesenia o vznesení obvinenia zvolil obhajcu (v trestnej veci sa nejednalo o prípad povinnej obhajoby) a prostredníctvom neho alebo aj sám mohol podať proti predmetnému uzneseniu sťažnosť. Tým, že žalobca nepodal sťažnosť proti predmetnému uzneseniu, zbavil sa možnosti, aby bolo predmetné rozhodnutie ako nezákonné zrušené. Z uvedeného dôvodu súd potom dospel k záveru, že obrana žalobcu ohľadne nemožnosti podania riadneho opravného prostriedku voči uzneseniu o vznesení obvinenia je účelová, nemajúca oporu v ostatných dôkazoch vykonaných v prejednávanom spore. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že jemu malo byť predmetné uznesenie podľa § 28 ods. 4 Trestného poriadku preložené do materinského jazyka, súd poukazuje na to, že v znení účinnom v čase vznesenia obvinenia túto povinnosť nestanovoval a navyše žalobca v priebehu celého trestného konania či už v postavení svedka alebo obvineného nevyhlásil, že neovláda jazyk, v ktorom sa viedlo predmetné trestné konanie (§ 2 ods. 20 Trestného poriadku) a zo správania žalobcu v rámci trestného konania nevyplynulo, že by jeho jazykové znalosti neboli dostatočné k riadnemu uplatneniu jeho práv v trestnom konaní, čo vyplynulo aj z následného postupu žalobcu v trestnom konaní, v ktorom riadne uplatňoval svoje procesné práva.

12. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovanému, ktorý mal v spore plný úspech, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne trovy neuplatnil.

Poučenie:

Proti rozsudku súdu prvej inštancie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Ružomberok písomne v 3 vyhotoveniach. Podľa § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods.1,2 - a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje, e) podpis, a ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania - uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 365 ods.1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods.3 odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.