Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-107-2015.pdf
PDF · 122.9 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/107/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 8C/92/2013-46 zo dňa 11.6.2014, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalovaná má vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu titulom náhrady majetkovej škody sumu 395,54 eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy 79,11 eur a tiež náhrady trov konania. Uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 10NcC/38/2012-15 z 22.10.2012 boli sudcovia Okresného súdu Poprad vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci a táto bola prikázaná Okresnému súdu Kežmarok.
2. V žalobe žalobca uviedol, že jeho nárok vznikol na základe nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Poprad ako exekučného súdu spočívajúceho v nerozhodnutí o jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti a v jeho bezdôvodnej nečinnosti po podaní žiadosti v dĺžke viac ako 356 dní. Nárok uplatnil podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Skutkový základ žaloby odôvodnil tým, že ako oprávnený navrhol písomným podaním podľa § 38 a násl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre pohľadávku, ktorá mu vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) W. D., nar. XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci č. E.M. XXXX/XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom (rozhodcovským rozsudkom) predložil Okresnému súdu Poprad, ktorý požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa procesných pravidiel platných v exekučnom konaní bola založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti do 15 dní od jej doručenia. Exekučný súd aj napriek tomu, že predmetná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po viac ako 356 dňoch od podania žiadosti (až 3.5.2011), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej
doby. Postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa počas konania žalobca nachádzal. Neexistovala žiadna okolnosť, ktorá by umožňovala súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Takýmto nesprávnym postupom súdu bolo ohrozené legitímne očakávanie žalobcu, že správnym postupom dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. O okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práva a spôsobenia škody, sa dozvedel až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Vo veci vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun. Opakovane bezvýsledne žiadal o informácie o stave konania, opakovane podal sťažnosť na prieťahy v konaní. Následne postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalovaná do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 395,54 eur, ktorá predstavovala náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Ďalej si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca zastával názor, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní so zásahom do výkonu jeho majetkových práv. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom exekučného súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky. Nesprávny úradný postup exekučného súdu ho vystavil viacerým rizikám, a to že dôjde k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolventnosti povinného. Náhrada nemajetkovej ujmy je spravodlivou satisfakciou za porušenie jeho základných práv vzhľadom aj na neexistenciu žiadneho vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu. Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 79,11 eur, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.
3. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Namietala zmätočnosť žaloby, s tým, že žalobca síce označil niektoré dôkazy, najmä odkázal na exekučný spis, avšak nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu samotného exekučného konania, vznik majetkovej škody či nemajetkovej ujmy. Uviedla, že 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a vzhľadom na skutočnosť, že už 27.9.2012 bola žaloba vo veci doručená na súd, je zrejmé, že žalobca žalobu nepodal po uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty, ale skôr. Žalovaná poukázala na zákonné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou s tým, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, poukázala na znenie ust. § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení novely vykonanej zákonom č. 102/2011 Z.z., účinnej od 1.6.2011, podľa ktorých od 1.6.2011 už neplatí 15-dňová lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Z tohto dôvodu zastáva názor, že ak v danej veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nerozhodnutí exekučného súdu o žiadosti na udelenie poverenia v 15-dňovej zákonnej lehote, nemá oporu v zákone. Pokiaľ žiadosť o udelenie poverenia bola podaná pred 1.6.2011, argumentovala, že podľa ust. § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení účinného do 31.5.2011 z 15-dňovej lehoty boli síce výslovne vylúčené len vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené, avšak správnosť aplikácií týchto ustanovení aj na rozhodcovské rozsudky osvedčila autentickým výkladom v dôvodovej správe k novelizácii týchto ustanovení. Podľa dôvodovej správy výslovne vloženie aj pojmu „rozhodnutia rozhodcovských súdov“ do ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku len explicitne ujasnilo literu zákona, aby nedochádzalo k mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Toto ustanovenie sa správne aplikovalo pri rozhodovaní súdov aj
u žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov pred 1.6.2011. Uviedla, že prax už dávno poukázala, že 15-dňová lehota na udelenie poverenia exekútorovi je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, a to predovšetkým posúdiť existenciu dôvodov uvedených v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V tomto smere považovala za dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ Asturcom C-40/08, ktorý nevylúčil posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR ďalej argumentovala, že nedodržanie zákonnej lehoty na vykonanie úkonov ešte automaticky neznamená prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností týkajúcich sa rozhodovania o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov zo spotrebiteľských zmlúv. Žalovaná poukázala tiež na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak tieto boli konštatované orgánmi špecifikovanými v tomto ustanovení. Žalovaná ďalej vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku s odôvodnením, že podľa ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak žalobcovi mala škoda vzniknúť nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v udelení poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie takéhoto skončila uplynutím 3 rokov odo dňa, keď uplynula 15-dňová zákonná lehota na vydanie poverenia. Preto, ak došlo k uplynutiu 15- dňovej lehoty na vydanie poverenia pred 23.4.2009 (3 roky pred dňom doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nárokov), nárok je premlčaný. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu samotnej škody, uviedla, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, neuviedol, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a vznik skutočnej škody či ušlého zisku ani nepreukázal. Žalovaná nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v konaní. Žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá poskytovaním spotrebiteľských úverov nepochybne potrebuje svoj informačný systém, tento na správu svojich pohľadávok využíval pred a aj po období tvrdených prieťahov v exekučnom konaní, a to na správu pohľadávok, ktoré boli a aj ktoré neboli predmetom exekučných konaní. V uplatnenej nemajetkovej ujme žalovaná poukázala na dve skutočnosti, a to že Ústavný súd SR pre účely rozhodnutia o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy podrobne skúmal každý jednotlivý prípad, preto úvahu žalobcu, ktorá vychádza z 20 % istiny a príslušenstva, nepovažovala za správnu. Ústavný súd pritom vždy prihliadal, okrem iného, aj na význam sporu pre žiadateľa, na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je podľa rozhodnutia ústavného súdu neprijateľné, aby mu bola nemajetková ujma priznaná. Druhou skutočnosťou je, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Nemajetkovú ujmu si uplatňuje žalobca ako právnická osoba, preto pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery členov jej riadiacich orgánov sú pre vec irelevantné. Žalobca tiež bližšie nešpecifikoval tvrdený zánik a ovplyvnenie jeho podnikateľských aktivít. Nepreukázal, že konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením, a naviac, nepreukázal ani to, že by sa mu mala poskytnúť náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na aspekt dobrých mravov s tvrdením, že podnikateľská činnosť žalobcu, ktorá bola predmetom záujmu aj Európskej komisie, pri ktorej porušuje práva spotrebiteľov, považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná namietala aj to, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.
4. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého z exekučného spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 7Er/295/2010 zistil, že žalobca ako oprávnený viedol exekučné konanie proti povinnému W. D., nar. XX.X.XXXX, D. Q. XXX/X, N., pre vymoženie pohľadávky vo výške 71,09 eur s príslušenstvom a trov exekúcie. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava, Karloveské rameno 8 z 13.1.2010 sp. zn. I. XXXXX/XX. Exekučné konanie začalo spísaním návrhu na začatie exekúcie dňa 12.5.2010 na Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, a bolo vedené pod č. E.. Súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručil exekučnému súdu 16.7.2010. Uznesením č. k. 7Er/295/2010-13 z 21.3.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14.5.2011, exekučný súd zastavil exekučné konanie a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania nepriznal. Ďalej súd citoval ust. § 3 ods. 1, 2, ust. § 9 ods. 1, 2, ust. § 15 ods. 1, 2, ust. § 16 ods. 1, ust. § 17 ods. 1 až 3, ust. § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konštatoval, že v danej veci žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola súdu doručená 16.7.2010 a v tejto súvislosti citoval ust. § 44 ods. 2 a ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, s tým, že vychádzajúc z citovanej právnej úpravy prisvedčil žalobcovi, že v danej veci v čase podania žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie predmetnej exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Exekučný poriadok stanovoval procesnú lehotu 15 dní na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, pričom z tejto procesnej lehoty nevylučoval výslovne prípady, ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Exekučný poriadok však procesnú 15-dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie stanovoval pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu. Z tejto lehoty boli v čase podania žiadosti výslovne vylúčené len vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené. Výnimku u týchto exekučných titulov však zákon upravoval práve z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. To však neznamená, že materiálnemu prieskumu, či neexistuje rozpor exekučného titulu so zákonom, v čase podania predmetnej žiadosti o udelenie poverenia nepodliehali rozhodcovské rozsudky. Materiálny prieskum súladu exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, so zákonom je potrebné vykladať v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v ust. § 45 ods. 1, 2 umožňoval súdu aj bez návrhu zastaviť konanie o výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/. Teda, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (ak bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní) alebo ak zaväzoval účastníka konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Takýto materiálny prieskum súdu bol v súlade so zákonom. Navyše, z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Naopak, takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu zákon neukladá. V danej veci exekučný súd po doručení žiadosti o udelenie poverenia súdneho exekútora dňa 16.7.2010 žiadosť, návrh a rozhodcovský rozsudok preskúmal a uznesením č. k. 7Er/295/2010-13 zo dňa 21.3.2011 zastavil exekučné konanie a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14.5.2011. Súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v danej veci exekučný súd postupoval nesprávne, ak o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia nerozhodol v 15-dňovej zákonnej lehote. Exekučný súd žiadosti nevyhovel, pričom pre rozhodnutie o zastavení exekučného konania nebol viazaný žiadnou zákonnou lehotou. Súd preto nemohol prijať vo veci záver o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom v porušení povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. V danej veci súd za právne najvýznamnejšiu skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom konaní z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného súdu považoval všeobecne známu skutočnosť, že žalobca na exekučnom súde inicioval stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach, keď podľa oznámenia Okresného súdu Poprad žalobca ako oprávnený len v roku 2010, t.j. v roku podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, v danej veci podal na súd 421 žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v roku 2011 cca 312 žiadostí. Súd poukázal na Nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS/520/2012-39 z 10.7.2013 vydaného v obdobnej exekučnej veci iniciovanej žalobcom ako sťažovateľom, podľa ktorého: „... Ústavný súd konštatuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práv na konanie bez zbytočných prieťahov v tak povediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami či tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu a týmto k dlhšej dobe rozhodovania aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberalizácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí... Avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde ako už Ústavný súd uviedol, jediný sťažovateľ inicioval konania v stovkách typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak Ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitostí vecí, o ktorých súd koná a kritériá správania sťažovateľa ako účastníka konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľa ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľa. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu
trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľa sa tak nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. Obdobný právny názor už Ústavný súd v minulosti prezentoval, napr. v rozhodnutí sp.zn. II.ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „... v rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zabezpečuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svojej právnej neistoty“. Súd vychádzajúc z okolností predmetného exekučného konania prijal záver, že exekučný súd nepostupoval nesprávne a jeho konanie nemožno kvalifikovať ako konanie so zbytočnými prieťahmi. Keďže žalobca nepreukázal splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na tento právny záver nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.
5. V ďalších dôvodoch súd ešte zdôraznil to, že žalobca v konaní nepreukázal to, že by o prieťahoch v predmetnom exekučnom konaní bolo rozhodnuté niektorým z orgánov taxatívne vymenovaných v ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013. Zdôraznil, že aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento sám o sebe ešte nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prijal záver, že náklady spojené s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená v období, ktoré podľa jeho tvrdenia zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia o nej, bez ďalšieho nemožno považovať za skutočnú škodu. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že žalobca ako obchodná spoločnosť založená za účelom podnikania vynakladala a vynakladá náklady na správu svojich pohľadávok, vrátane predmetnej pohľadávky, prostredníctvom informačného systému predovšetkým v súvislosti s touto podnikateľskou činnosťou. Náklady na udržiavanie tohto informačného systému, teda aj náklady na správu predmetnej pohľadávky v informačnom systéme, mu preto vznikli v súvislosti s jeho podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní. Pokiaľ išlo o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v konaní, súd uviedol, že v zásade platí, že nárok, ktorý nevznikol, sa nemôže premlčať. Pokiaľ išlo o argumentáciu žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania nároku, súd uviedol, že toto v danom prípade nebolo dôvodom na zamietnutie žaloby. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalovanej, ktorá v konaní mala úspech, prislúcha právo na náhradu trov účelne vynaložených na bránenie práva v konaní, avšak tieto trovy nevyčíslila, ani zo spisu jej žiadne trovy nevyplývali, preto jej náhradu trov konania nepriznal.
6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., teda že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a ďalej, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ O.s.p.). Žalobca nesúhlasil s aplikáciou novej právnej úpravy v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Zásadne namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za následok nesprávne súdne rozhodnutie. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z.. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej súd nevysvetlil prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, keďže táto existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Ďalej uviedol, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Namietal ďalej to, že súd neoboznámil Znalecký posudok č.
1/2014 o výške vzniknutej škody a namietal aj to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
7. Žalovaná sa na odvolanie žalobcu nevyjadrila.
8. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a to so zreteľom na ust. § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. So zreteľom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty preto súd prejednal odvolanie žalobcu podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy odvolanie žalobcu bolo podané. Odvolací súd zdôrazňuje, že v podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. I ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Naviac, odvolací súd poukazuje aj na to, že odvolacie dôvody, ktoré žalobca použil a uplatnil vo svojom odvolaní, sú odvolacími dôvodmi podľa Občianskeho súdneho poriadku a aj z tohto dôvodu tieto musel posudzovať podľa uvedenej právnej úpravy. Procesné pravidlá a očakávania, s akými účastníci do konania vstupujú, by zásadne nemali byť v jeho priebehu menené; pokiaľ sa tak už stane, musia súdy dbať na ochranu práv dotknutých osôb, účastníkov konania, a to v tých prípadoch, kedy sa takáto nepredvídateľná zmena nastavených pravidiel prejavuje (podobne Nález Ústavného súdu ČR zo 7.6.2016 sp. zn. IV.ÚS 3559/15).
9. So zreteľom na tieto dôvody preto odvolací súd postupoval pri prejednaní odvolania podľa § 212 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver, ak návrh žalobcu zamietol. Odvolací súd preto v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na vecne správne dôvody napadnutého rozhodnutia a tieto si aj vo svojom rozsudku osvojuje. Naviac, považuje za potrebné k jednotlivým odvolacím dôvodom uviesť nasledovné:
10. Podľa názoru odvolacieho súdu bola možná aplikácia ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a to z toho dôvodu, že v danom prípade nejde o pravú retroaktivitu. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe predchádzajúceho právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou s dopadom do minulosti upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti a v dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastala skôr ako jeho platnosť. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010 sp. zn. 4Cdo/98/2010). Teda nová právna úprava nijako neruší zodpovednosť štátu v prípade nesprávneho úradného postupu, len zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia tejto zodpovednosti
a právu žalobcu priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. Teda nová právna úprava akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav však rieši v čase účinnosti novej právnej úpravy. Pokiaľ išlo o ďalšie odvolacie námietky týkajúce sa stavu právnej neistoty a úvahy o dodržaní zákonnej lehoty, na tieto zodpovedal súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne najmä s dôrazom na tú okolnosť, že v prípade, ak dochádza k nesúladu návrhu na vykonanie exekúcie, prípadne exekučného titulu so zákonom, potom nedochádza k vyhoveniu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v takomto prípade neplatí zákonná 15-dňová lehota. Posledná odvolacia námietka sa týkala návrhu na prerušenie konania, avšak takýto návrh sa v súdnom spise nenachádza.
11. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..
12. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania má oporu v ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
13. Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 CSP).
Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).
Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 CSP).
Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).