Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2C-148-2016.pdf
PDF · 114.48 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BR-2C/148/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Brezno, sudkyňou JUDr. Stanislavou Padúchovou, v právnej veci žalobcu: V. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XXX/XX, XXX XX B., zast. splnomocneným advokátom JUDr. Vladimírom Mikušom, so sídlom Advokátskej kancelárie V. P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorého pred súdom koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 864,29 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 864,29 Eur od 27. 05. 2016 až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.
III. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 10 864,29 Eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % od 19. 12. 2005 až do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že uznesením Obvodného oddelenia policajného zboru v Pohorelej zn. ČVS: ORP-278/PH-BR-2015 zo dňa 28. 09. 2015 mu bolo vznesené obvinenie pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa XX. XX. XXXX v čase okolo 11.20 h v obci B. na ulici T. XX, na parkovisku ako mieste verejnosti prístupnom pred pohostinstvom Bumbaras fyzicky napadol V. L., a to tak, že ho po predchádzajúcom slovnom konflikte udrel jeden krát päsťou pravej ruky do tváre, pričom mu spôsobil zranenie a to trieštivú zlomeninu nosa pri koreni s vybočením doľava s dobou PN a liečenia 16 dní bez obmedzenia v obvyklom spôsobe života. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca podal prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Vladimíra Mikuša, ktorý ho obhajoval v priebehu celého trestného konania, sťažnosť zo dňa 04. 11. 2015. Uznesením Okresnej prokuratúry Brezno sp. zn. 2 Pv 188/15/6603-13 zo dňa 03. 12. 2015 bola jeho sťažnosť zamietnutá ako nedôvodná. Uznesením Okresnej prokuratúry Brezno sp. zn. 2 Pv 188/15/6603 zo dňa 18. 12. 2015 bola trestná vec žalobcu postúpená Okresnému úradu Brezno, nakoľko výsledky skráteného vyšetrovania preukázali, že nešlo o trestný čin, ale išlo o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. Priestupkové konanie vedené voči žalobcovi bolo rozhodnutím Okresného úradu Brezno, odboru všeobecnej vnútornej správy č. OU-BR-OVVS-2016/001702-6 zo dňa 14. 03. 2016 zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku nebolo obvinenému z priestupku preukázané. Žalobca uviedol, že postupom vyšetrovateľa PZ a postupom dozorujúceho prokurátora mu bola spôsobená škoda z titulu 1. trov obhajoby v sume 864,29 Eur a 2. z titulu nemajetkovej ujmy z dôvodu narušenia povesti, vážnosti a dôstojnosti u širokej verejnosti, medzi členmi rímskokatolíckej farnosti Polomka a folklórneho súboru Brezinky v sume 10 000 Eur. Žalobca žiadosťou zo dňa 02. 03. 2016 požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, načo mu Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 23. 05.
2016 oznámila, že uplatnený nárok na náhradu škody nebude uspokojený. Z tohto dôvodu sa žalobca so svojím nárokom obrátil na súd.
2. K podanej žalobe pripojil: uznesenie Obvodného oddelenia PZ v Pohorelej zn. ČVS: ORP-278/ PH-BR-2015 zo dňa 28. 09. 2015, plnomocenstvo pre JUDr. Vladimíra Mikuša zo dňa 04. 11. 2015, uznesenie Okresnej prokuratúry Brezno sp. zn. 2 Pv 188/15/6603 zo dňa 18. 12. 2015, vyčíslenie trov obhajoby a doklad o ich zaplatení, potvrdenie o členstve v FSk Brezinky zo dňa 22. 02. 2016, potvrdenie o členstve vo farskej ekonomickej rade farnosti Polomka zo dňa 25. 02. 2016, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, list Generálnej prokuratúry SR zo dňa 23. 05. 2016, rozhodnutie Okresného úradu Brezno, odboru všeobecnej vnútornej správy č. OU-BR-OVVS-2016/001702-6 zo dňa 14. 03. 2016.
3. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu zamietnuť. Považoval za absolútne nesprávny názor žalobcu majúceho za to, že uznesenie policajného orgánu o jeho stíhaní treba považovať za nezákonné, t.j. také, ktoré je spôsobilým titulom pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci v zmysle článku 46 ods. 3 Ústavy SR nie je právom absolútnym, ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. možno nárok na náhradu škody uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade k zrušeniu uznesenia o stíhaní ani k jeho zmene nedošlo, došlo len k situácii, kedy prokurátor po zhodnotení výsledkov vyšetrovania dospel k názoru, že v konaní žalobcu nevzhliadol trestný čin, ale že išlo o skutok (protiprávne konanie), ktorý by mohol byť priestupkom. Ide o právo prokurátora, ktoré vyplýva priamo zo zákona, teda v žiadnom prípade nejde o nezákonné rozhodnutie prokurátora, ktorým by bola anulovaná zákonnosť postupu rozhodnutie povereného príslušníka PZ pri vznesení obvinenia žalobcovi. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013. Trestné stíhanie proti žalobcovi bolo v mene štátu vedené legitímne, pričom štátu nemožno uprieť legitímny záujem na vedení trestného konania proti konkrétnej osobe, ak je tu dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu. Žalovaný ďalej uviedol, že zo žalobcom uplatnenej sumy možno považovať za dôkazne preukázanú len sumu 864,29 Eur (trovy obhajoby), k čomu žalobca pripojil listinné dôkazy. Pokiaľ však ide o uplatnenie nemajetkovej ujmy, zo žaloby nie je absolútne zistiteľné akým spôsobom (postupom) policajný orgán a prokurátor mali narušiť povesť žalobcu, jeho vážnosť a dôstojnosť, keď z výsledkov vyšetrovania je nepochybné, že ku skutku došlo a to na verejnosti, dopustil sa ho žalobca. Bol to teda sám žalobca, ktorý vlastným protiprávnym konaním narušil svoju povesť. Za týchto okolností, aj v prípade, ak by existoval právny titul pre náhradu škody, bolo by v rozpore s dobrými mravmi, keby bol žalobca odškodnený, keď je jednoznačne preukázané, že protiprávneho konania sa dopustil.
4. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného uviedol, že na podanej žalobe trvá, túto dostatočne skutkovo i právne zdôvodnil. Vyjadrenie žalovaného, ktorým v skutočnosti popiera účel a zmysel zákona č. 514/2003 Z.z. považoval za nevecné, pretože trestné stíhanie ako aj následné priestupkové konanie voči nemu bolo začaté bezdôvodne, na základe vykonštruovaného obvinenia. Zdôraznil, že od počiatku tvrdil, že skutku, ktorého spáchanie mu bolo kladené za vinu sa nedopustil.
5. Žalovaný v duplike na vyjadrenie žalobcu uviedol, že za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitností trestného prípadu. Takýto záver je podporovaný novšími rozhodnutiami Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca nielenže nepreukázal výšku nemajetkovej ujmy, ale nepreukázal ani základ nároku - vznik škody. Zo žaloby nemožno zistiť ako žalobca dospel k výške nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatňuje, z čoho nemajetková ujma pozostáva a akým spôsobom vlastne došlo k následku ktorý ako žalobca tvrdí mu bol spôsobený, teda z čoho vlastne vyplývali reakcie širokej verejnosti, reakcie členov rímskokatolíckej farnosti a folklórneho súboru. Žalovaný dôrazne poukázal na to, že okruh subjektov, ktorým sa uznesenie o vznesení obvinenia doručuje je striktne uvedený v § 206 ods. 1 Trestného poriadku a keďže trestné konanie v štádiu prípravného konania, teda po vznesení obvinenia možno charakterizovať rôznymi prívlastkami, rozhodne však nie ako verejné, zostáva pre neho záhadou, ako mohlo dôjsť k narušeniu povesti, vážnosti a dôstojnosti u širokej verejnosti, akým spôsobom sa široká verejnosť o trestnom konaní vedenom voči žalobcovi dozvedela. Žalovaný ďalej považoval za sporné, či je vôbec dôvodné
preplácanie trov obhajoby vtedy, keď sa nejedná o prípady povinnej obhajoby. Trovy obhajoby v trestnom konaní nie je možné automaticky považovať za účelne vynaložené trovy konania pri rozhodovaní o náhrade škody. Tiež je pochybné, či možno za účelne vynaložené trovy konania považovať obhajcom účtovanú DPH, keď žalobca mal možnosť zvoliť si aj obhajcu, ktorý nie je jej platcom.
6. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 11. 01. 2017. Strany sporu zotrvali na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemali. Právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca mal právo zvoliť si advokáta slobodne. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v tejto súvislosti uviedol, že žalobca bol verejne posudzovaný, keď boli vykonávané úkony v trestnom konaní, obhliadky za účasti širokej verejnosti na tvare miesta. Žalobca má dodnes problémy, keďže je posudzovaný ako kriminálnik.
7. Zástupca žalovaného na pojednávaní zdôraznil, že v konaní vedenom v trestnej veci žalobcu nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného konania. Nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia nemožno vyvodiť len z toho, že vec bola postúpená na prejednanie priestupku, ale treba vychádzať z toho, že nebolo zistené porušenie zásad trestného konania, v zmysle ktorých je pre vznesenie obvinenia postačujúce, ak zistené okolnosti odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou konkrétnou osobou. V konaní nebol predložený doklad o tom, že obhajca je platcom DPH ani doklad na vyčíslenie priemernej spotreby pohonných hmôt.
8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu, predovšetkým s podanou žalobou, uznesením Obvodného oddelenia PZ v Pohorelej zn. ČVS: ORP-278/PH-BR-2015 zo dňa 28. 09. 2015, plnomocenstvom pre JUDr. Vladimíra Mikuša zo dňa 04. 11. 2015, uznesením Okresnej prokuratúry Brezno sp. zn. 2 Pv 188/15/6603 zo dňa 18. 12. 2015, vyčíslením trov obhajoby a dokladom o ich zaplatení, potvrdeniami o členstve v FSk Brezinky a o členstve vo farskej ekonomickej rade farnosti Polomka, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, listom Generálnej prokuratúry SR zo dňa 23. 05. 2016, rozhodnutím Okresného úradu Brezno č. OU-BR-OVVS-2016/001702-6 zo dňa 14. 03. 2016, Uznesením okresného riaditeľstva PZ, Obvodného oddelenia PZ Pohorelá ČVS: ORP-278/ PH-BR-2015 zo dňa 26. 06. 2015, uznesením Okresnej prokuratúry Brezno č. 2 Pv 188/15/6603-13 zo dňa 03. 12. 2015, prednesom zástupcov strán sporu a ďalšími listinnými dôkazmi nachádzajúcimi v spise, pričom zistil tento skutkový stav veci:
9. Poverený príslušník Obvodného oddelenia PZ Pohorelá uznesením ČVS: ORP-278/PH-BR-2015 zo dňa 26. 06. 2015 začal trestné stíhanie pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Uznesením Obvodného oddelenia PZ v Pohorelej zn. ČVS: ORP-278/PH-BR-2015 zo dňa 28. 09. 2015 bolo pre uvedený trestný čin vznesené obvinenie žalobcovi.
10. Žalobca dňa 04. 11. 2015 na obhajobu v trestnom konaní splnomocnil obhajcu JUDr. Vladimíra Mikuša, ktorého prostredníctvom podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť datovanú dňom 04. 11. 2015.
11. Uznesením Okresnej prokuratúry Brezno č. 2 Pv 188/15/6603-13 zo dňa 03. 12. 2015 prokurátor okresnej prokuratúry sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia ako nedôvodnú zamietol.
12. Uznesením Okresnej prokuratúry Brezno sp. zn. 2 Pv 188/15/6603 zo dňa 18. 12. 2015 bola trestná vec žalobcu postúpená Okresnému úradu Brezno, oddeleniu všeobecnej vnútornej správy, nakoľko výsledky skráteného vyšetrovania preukázali, že nešlo o trestný čin, ale išlo o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom.
13. Z rozhodnutia Okresného úradu Brezno, odboru všeobecnej vnútornej správy č. OU-BR- OVVS-2016/001702-6 zo dňa 14. 03. 2016 súd zistil, že konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mal dopustiť žalobca bolo zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku nebolo obvinenému z priestupku preukázané.
14. JUDr. Vladimír Mikuš vyčíslil dňa 08. 02. 2016 žalobcovi trovy obhajoby v celkovej výške 864,29 Eur. V predmetnom vyčíslení sú špecifikované jednotlivé úkony právnej pomoci za obdobie od 04. 11. 2015 do 10. 12. 2015 (č.l. 14 spisu). Trovy obhajoby žalobca svojmu obhajcovi zaplatil vkladom na účet dňa 22. 02. 2016 (č.l. 16 spisu).
15. Podľa § 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.), tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
16. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
17. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
18. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.
19. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
20. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
21. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
22. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
23. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
24. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
25. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
26. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
27. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
28. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody je sčasti dôvodný.
29. Súd mal za to, že vzhľadom k tomu, že v trestnom konaní prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia, pričom následne uznesením Okresnej prokuratúry Brezno sp. zn. 2 Pv 188/15/6603 zo dňa 18. 12. 2015 bola trestná vec žalobcu postúpená Okresnému úradu Brezno, oddeleniu všeobecnej vnútornej správy z dôvodu, že výsledky skráteného vyšetrovania preukázali, že nešlo o trestný čin, ale išlo o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom, ide v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o nezákonné rozhodnutie. Keďže v súvislosti s týmto trestným konaním vznikla žalobcovi škoda, a to titulom trov právneho zastúpenia, ktoré musel zaplatiť svojmu právnemu zástupcovi na základe vystaveného vyúčtovania, vznikla mu tým škoda, ktorú je povinný žalovaný uhradiť.
30. Súd pri rozhodovaní vychádzal z ustálenej judikatúry, preto nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, podľa ktorého žalobcovi nemožno priznať náhradu škody, nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi nebolo zrušené z dôvodu nezákonnosti. Súdna prax dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, lebo sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť, ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom umožňujúcim odškodniť všetky prípady spôsobenia škody poškodeným rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa ukázal neskôr ako nezákonný (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 25/2011 zo dňa 24.03.2011).
31. V prípade žalobcu bolo trestné konanie skončené uznesením o postúpení veci na priestupkové konanie. Z toho je zrejmé, že predpoklad o spáchaní trestného činu sa nenaplnil. Žalobca preto podľa názoru súdu spĺňa podmienky na priznanie náhrady škody. Na uvedenom závere súdu nemení nič ani pokiaľ žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 z 13. novembra 2013, v ktorom Ústavný súd vyslovil, že "skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Legálnym prostriedkom obvineného z trestného činu, ako aj iných oprávnených osôb (§ 185 Trestného poriadku) ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti nemu." Predmetné rozhodnutie Ústavného súdu by sa síce mohlo javiť ako prelomové, revidujúce dlhodobo konzistentnú judikatúru, no podľa názoru súdu tomu tak nie je. Aby tomu tak mohlo byť, predmetné rozhodnutie by sa muselo s ohľadom na princíp právnej istoty ako imanentnej súčasti právneho štátu, bližšie vyrovnať s doterajšou konzistentnou
judikatúrov Najvyššieho súdu SR a tiež so záverom vysloveným v skoršom rozhodnutí Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 25/2011 zo dňa 24. 03. 2011, ktoré v plnom rozsahu reflektuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu reprezentovanú uznesením Najvyššieho súdu sp. zn. 4 MCdo 15/2009 zo dňa 18. 10. 2009 (zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2014 pod publikačným č. 37), podľa ktorého "zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným". Treba zdôrazniť, že v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 163/2013 Ústavný súd predmetnú právnu úvahu vyslovil v súvislosti s riešením otázky týkajúcej sa uplatnenia objektívnej zložky premlčacej lehoty podľa ust. § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., ako aj že vyslovil, že dotknutá judikatúra Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej zastavenie trestného stíhania má mať také právne následky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť, neprešla testom ústavnosti. Z uvedených dôvodov tak vyslovenú právnu úvahu Ústavným súdom SR v náleze č. k. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013 nemožno podľa názoru súdu chápať absolutizujúco a je nutné vykladať ju hlavne v kontexte s individuálnymi okolnosťami konkrétnej veci, o ktorej sa v danom prípade konalo pred Ústavným súdom.
32. Súd ďalej poukazuje na ustálenú súdnu prax (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010 zo dňa 30. 03. 2011), keď v súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím, vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo medzi iným na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 - 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby (R 70/1994). Na podstate týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrváva súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z. Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania.
33. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca v konaní preukázal všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, tj. kumulatívne splnenie všetkých troch podmienok, ktorými sú: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia (za ktoré treba v zmysle vyššie uvedeného považovať uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi), 2/ vznik škody (vynaložené trovy obhajoby, keď bolo preukázané, že žalobca si v trestnom konaní zvolil za obhajcu JUDr. Vladimíra Mikuša, ktorému zaplatil odmenu za poskytnuté právne služby vo výške 864,29 Eur) a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (t.j. nutnosť úhrady trov obhajoby v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu). Na margo námietky žalovaného, ktorý považoval za sporné, či je vôbec dôvodné preplácanie trov obhajoby v prípadoch, keď sa nejedná o povinnú obhajobu a považoval za pochybné, či možno za účelne vynaložené trovy konania považovať obhajcom účtovanú DPH, keď žalobca mal možnosť zvoliť si aj obhajcu, ktorý nie je jej platcom, súd v krátkosti poznamenáva, že bolo právom žalobcu vybrať si právneho zástupcu na svoju obhajobu podľa vlastného slobodného výberu, pričom právo zvoliť si obhajcu má každý obvinený (§ 34 ods. 1 Trestného poriadku). V súvislosti s trovami obhajoby, ktoré zaplatil žalobca v spojitosti s trestným stíhaním musí súd uviesť, že ich vyčíslenie žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe nepoprel, dokonca ich považoval za dôkazne preukázané. Výšku trov obhajoby spochybnil žalovaný až na pojednávaní, pričom v tomto smere nenavrhol žiadne dokazovanie. Nakoľko žalovaný mal možnosť uvedené namietať už skôr (vo vyjadrení k žalobe či v duplike), súd na túto procesnú obranu neprihliadol; preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani predloženým vyúčtovaním trov obhajoby. Na základe uvedeného súd zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi trovy obhajoby v sume 864,29 Eur.
34. Žalobca ďalej podanou žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Čo sa tohto nároku týka, súd sa stotožňuje s námietkou žalovaného, že žalobca tento nárok skutkovo nevymedzil a neodôvodnil akým spôsobom mala byť narušená jeho povesť, vážnosť a dôstojnosť, ako dospel k výške nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatňuje a z čoho nemajetková ujma vlastne pozostáva. Žalobca súdu predložil len potvrdenia o jeho členstve v FSk Brezinky a vo farskej ekonomickej rade farnosti Polomka, ktoré sú pre účely posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. nepostačujúce. Vzhľadom k tomu mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 Eur súd nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol.
35. Žalobca žiadal priznať úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne z uplatnetnej istiny, a to odo dňa 19. 12. 2015, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni vydania uznesenia Okresnej prokuratúry Brezno, ktorým bola jeho trestná vec postúpená Okresnému úradu Brezno na priestupkové konanie. Súd o úrokoch z omeškania rozhodol podľa ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Súd zistil, že žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom zo strany Generálnej prokuratúry SR mu bolo listom zo dňa 23. 05. 2016 oznámené, že jeho nárok nebude uspokojený. Z dátumovej pečiatky otlačenej na predmetnom oznámení (č.l. 22 spisu) vyplýva, že list Generálnej prokuratúry SR prevzal právny zástupca žalobcu dňa 27. 05. 2016, čo aj sám potvrdil na nariadenom pojednávaní. V súlade s ust. § 16 ods. 4 in fine zákona č. 514/2003 Z. z. sa tak žalovaný dostal do omeškania s vyplatením uplatneného nároku až od tohto dňa (dňom ktorým právny zástupca žalobcu prevzal oznámenia, že nebude uspokojený nárok na náhradu škody). Súd tak priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 864,29 Eur od 27. 05. 2016 a vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania (nad 5 % ročne a do 26. 05. 2016) žalobu zamietol.
36. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Keďže žalobca bol v konaní úspešný len čiastočne (priznaná náhrada trov obhajoby), súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne v dvoch vyhotoveniach, prostredníctvom Okresného súdu Brezno na Krajský súd v Banskej Bystrici (§ 355 ods. 1 a § 362 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.