Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10To-8-2022.pdf
PDF · 143.19 KB
Case nature
Area
Subarea
10To/8/2022
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr. Evy Rešatkovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 06.07.2022, v trestnej veci proti obžalovanej C. L. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/101/2020 zo dňa 25.10.2021 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovanej C. L..
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom bola obžalovaná C. L. uznaná vinnou z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že
- dňa 03.04.2020 v čase okolo 14.30 hod. po ulici 26. novembra v Humennom, po komunikácii označenej dopravnou značkou P 28a - „Obytná zóna“, kde je obmedzená rýchlosť na 20 km/h, viedla osobné motorové vozidlo zn. VW Golf, ev. č. Y. rýchlosťou 51 km/h, dostatočne sa nevenovala vedeniu vozidla a situácii v cestnej premávke, v dôsledku čoho vošla do jazdnej dráhy pred ňou vpravo odbočujúceho osobného motorového vozidla zn. Opel Astra, ev. č. Y., ktoré viedla vodička W.. B. P. za účelom zaparkovania vozidla kolmo na vozovku, čím došlo k zrážke vozidiel prednými bočnými časťami, následkom čoho vodička W.. B. P. utrpela zranenie, a to trieštivú zlomeninu diafýzy vretennej kosti vpravo s posunkom s dobou liečenia 12 týždňov, pričom najmenej počas doby ôsmich týždňov bola W.. B. P. obmedzená v obvyklom spôsobe života, čím C. L. ako vodička porušila povinnosti vodiča venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke v zmysle § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, prispôsobiť rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, poveternostným podmienkam a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať, jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol vodič schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov a porušila aj osobitné ustanovenia o cestnej premávke v obytnej zóne, pešej zóne a školskej zóne v zmysle § 59 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého v obytnej zóne, pešej zóne a školskej zóne vodič smie jazdiť rýchlosťou najviac 20 km/h.
Za to podľa § 157 ods. 2 Tr. zákona, prihliadajúc na § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zákona jej bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, ktorého výkon jej bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určená skúšobná doba na 1 rok.
Zároveň podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona jej bol uložený aj trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze viesť motorové vozidlá všetkých skupín, na ktoré je podľa zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, potrebné vodičské oprávnenie, na 2 roky.
Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku poškodení W.. B. P. a E. X. poisťovňa, a. s., boli s uplatnenými nárokmi na náhradu škody odkázaní na civilný proces.
Proti uvedenému rozsudku v zákonom ustanovenej lehote podala obžalovaná odvolanie, ktoré prostredníctvom svojho obhajcu, ako aj vlastným podaním bližšie písomne odôvodnila.
V písomnom odôvodnení odvolania obžalovaná prostredníctvom obhajcu, po úvodnej citácii ust. § 2 ods. 10, 12 a 19 Tr. zákona a ust. § 168 ods. 1, § 321 ods. 1 a § 322 ods. 1 Trestného poriadku uviedla, že napadnutý rozsudok vo vzťahu k vine považuje za predčasný, pretože sa súd pri uznaní viny nevysporiadal so všetkými dôležitými skutočnosťami, čo v konečnom dôsledku môže mať vplyv na právnu kvalifikáciu jej konania. Zdôraznila, že od začiatku trestného stíhania popiera, aby jej správanie na ceste bolo príčinou dopravnej nehody. Z vykonaného dokazovania a najmä z kamerového záznamu považuje za nepochybné, že vodička P. v prednehodovom deji na miestnej komunikácii v úmysle zaparkovať vozidlo na parkovacie miesto vpravo od vozovky, viedla svoje vozidlo od okamihu odbočenia na ul. 26. novembra po ľavej strane vozovky (v protismere), pričom postupným spomaľovaním vo- zidla toto viedla k ľavému okraju vozovky. V čase, keď už bola poškodená pri ľavom okraji vozovky, pohybujúc sa rýchlosťou menej ako 10 km/h, tak ona vošla vozidlom na ul. 26. novembra a pokračovala v jazde vo svojom jazdnom smere, bez vybočenia. Vozidlo vodičky P. sa v tom čase pohybovalo tak nízkou rýchlosťou, že vzhľadom k vonkajším okolnostiam (vzdialenosť vozidiel, uhol a intenzita svietenia, farba vozidiel atď.) subjektívne vnímala vozidlo vodičky P. ako vozidlo stojace pri ľavom okraji vozovky a to v protismere (podľa nasmerovania vozidla). Poškodená P. sa pohybovala pri ľavom okraji vozovky 16-20 sekúnd a podľa nej nič nenasvedčovalo tomu, že poškodená chce odparkovať vozidlo do parkovacieho boxu. Na pojednávaní dňa 19.7.2021 vypočutý manžel poškodenej W.. P. vysvetlil, že manželka takto jazdí preto, lebo potrebuje vyčkať, kým sa sklopí zábrana v parkovacom boxe. Obžalovaná tvrdí, že o tom nemala žiadne vedomosti. Približujúc sa k vozidlu P. vo svojom riadnom jazdnom koridore sa poškodená, bez riadneho preverenia okolia, rozhodla dokončiť parkovací manéver vpravo, pričom vošla do koridoru jazdy obžalovanej a tým vytvorila náhlu a nepredvídateľnú prekážku, čím podľa nej poškodená porušila vyhlášku o pravidlách cestnej premávky. Podľa nej vodička P. jej vozidlo nezaregistrovala vôbec a ani nevenovala pozornosť premávke v pravom jazdnom pruhu, čo bolo základnou podmienkou bezpečného vykonania manévru odbočenia. Považuje za zrejmé, že uvedeným prednehodovým dejom vodička P. porušila § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z., podľa ktorého vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke a teda poškodená zapríčinila dopravnú nehodu. Skutočnosti prednehodového deja boli predmetom znaleckého skúmania znalcom W.. B.. Poukazuje na jeho závery, podľa ktorých technika jazdy vozidla Opel Astra nebola správna z dôvodu jazdy v ľavom protismernom jazdnom pruhu; vozidlo sa malo pohybovať vpravo pri pravom okraji vozovky, vľavo len v čase pri obchádzaní, predchádzaní, otáčaní alebo odbočovaní, nie však od času vstupu na ulicu 26. novembra po čas zrážky; vodička P. nezaregistrovala nebezpečenstvo zozadu sa približujúceho vozidla VW Golf (vozidlo obžalovanej), v odbočovaní na uvedené parkovacie miesto pokračovala; vzhľadom na slnečné počasie a slnečný svit v uvedenom úseku bolo hypoteticky možné oslepenie slnečným žiarením vodičky vozidla VW Golf a táto teda nezaregistrovala na bielom takmer stojacom vozidla zapnutý blinker; technika jazdy v jazdnom pruhu vozidla VW Golf bola správna; technika jazdy vozidla VW Golf nebola správna z dôvodu nedodržania dovolenej rýchlosti. V súlade so zisteniami znalca W.. B. je podľa nej vylúčené k jej neprospechu použitie tzv. princípu obmedzenej dôvery, keďže poškodená P. svojou technicky nesprávnou plynulou protismernou jazdou a nedaním prednosti vozidlu idúcemu v riadnom jazdnom pruhu podľa jej názoru značnou, ak nie výlučnou, mierou prispela ku vzniku predmetnej dopravnej nehody. Na podklade znaleckého posudku W.. B. namieta tvrdenie znalca W.. C. v jeho znaleckom posudku v bode 1) a 8), kde tvrdí, že obžalovaná svojou jazdou predchádzala vpravo odbočujúce vozidlo vodičky P. z pravej strany. Predmetné konštatovanie znalca považuje za nesprávne. Tu považuje za potrebné uviesť, že znalec W.. C. vychádzal pri tvorbe svojho znaleckého posudku iba z jedného kamerového záznamu a to aj napriek tomu, že mal k dispozícii kamerový záznam, ktorý zaznamenával nehodový dej „spredu“ z kamery umiestnenej na tzv. „Fontáne lásky“. Na základe uvedeného považuje za zrejmé, že konštatovaným prednehodovým dejom vodička P. porušila § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. Nepresvedčila sa o tom, či sa v priebežnom pruhu pohybuje vozidlo idúce v riadnom jazdnom koridore, ktoré by ju mohlo ohroziť a tým, že nedala prednosť vozidlu idúcemu v riadnom jazdnom pruhu, zapríčinila vznik tejto dopravnej nehody. Pretože za príčinu dopravnej nehody považuje porušenie predpisov druhým účastníkom cestnej premávky, jej konanie by mohlo byť kvalifikované len ako prečin podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona bez porušenia
dôležitej povinnosti uloženej jej podľa zákona, resp. posúdené len ako priestupok. Ak vodič reaguje nesprávne na nebezpečnú situáciu, ktorú vyvolal iný účastník premávky porušením jej pravidiel, takže nezabránil dopravnej nehode, hoci pri správnej reakcii bolo možné nehode predísť, zodpovedá za nehodu iba vtedy, keď je možné mu voľbu nesprávneho riešenia pripočítať ako zavinenie. I keď nehodu spoluzavinil nesprávnou reakciou na vzniknutú situáciu, nie je možné spravidla posudzovať jeho ko- nanie ako porušenie dôležitej povinnosti v zmysle odseku 2 k § 223 a 224 Tr. zákona (R 43/1982 i R 26/1964). V rozhodnutí R 43/1982 je vyjadrená zásada, že vodič motorového vozidla sa môže spoliehať na dodržiavanie dopravných predpisov ostatnými účastníkmi cestnej premávky, pokiaľ z konkrétnej situácie nevyplýva opak. Z vyššie uvedených dôvodov trvá na podanom odvolaní a navrhla, aby krajský súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), e) Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu na nové rozhodnutie.
Odvolanie obžalovaná odôvodnila aj vlastným podaním, v ktorom nesúhlasí so závermi znaleckého posudku („ZP“) znalca W.. C., ktorý o.i. označil jej spôsob jazdy ako predchádzanie vpravo odbočujúceho vozidla vodičky P. po pravej strane. Znalec opakovane uviedol, že vodička P. odbočovala vpravo na parkovacie miesto, a to z ľavého okraja vozovky. Tvrdenie znalca v 2) bode záveru ZP považuje za tendenčné, kedy tento opisuje prednehodový dej vo veľmi zjednodušenej forme popisu, ktorý ona považuje za nesprávny a nedostatočný. Predkladá kompletný opis skutočností prednehodového deja tak, ako sa udiali podľa nej. Považuje za zrejmé, že vodička P. v prednehodovom deji na miestnej komunikácii v úmysle zaparkovať vozidlo na parkovacie miesto vpravo od vozovky, viedla svoje vozidlo od okamihu odbočenia na ul. 26. Novembra (Humenné) po ľavej strane vozovky (teda v protismere), pričom postupným spomaľovaním vozidla toto viedla k ľavému okraju vozovky. V čase dosiahnutia ľavého okraja vozovky vodičkou P., pohybujúc sa rýchlosťou menej ako 10 km/h, vošla ona vozidlom na ul. 26. novembra a pokračovala v jazde vo svojom jazdnom smere, bez vybočenia. Podľa nej vozidlo vodičky P. sa v tom čase pohybovalo tak nízkou rýchlosťou, že vzhľadom k vonkajším okolnostiam (vzdialenosť vozidiel, uhol a intenzita svietenia, biela farba vozidla atď.) spôsobili, že subjektívne vnímala vozidlo vodičky P. ako vozidlo stojace/zastavené pri ľavom okraji vozovky, a to v protismere (podľa nasmerovania vozidla). Približujúc sa k vozidlu P. vo svojom riadnom jazdnom koridore sa táto, podľa obžalovanej bez riadneho preverenia okolia, rozhodla dokončiť parkovací manéver vpravo, pričom poškodená vozidlom vošla do jej koridoru jazdy, kde jej spôsobila prekážku náhlu a nepredvídateľnú, čím poškodená mala porušiť všeobecnú vyhlášku o pravidlách cestnej premávky. Bez ohľadu na to, že vodička P. pohybujúc sa v protismere odbočovala vpravo cez celú šírku vozovky na parkovisko bez riadneho preverenia situácie, tak pohybujúc sa rýchlosťou do 10 km/h mala vodička P. počas minimálne piatich sekúnd pred nárazom (od času, kedy poškodená mohla reálne zaregistrovať jej vozidlo približujúce sa v riadnom jazdnom koridore až po samotné vybočenie vpravo) dostatok času na zabrzdenie svojho vozidla, a to nenáhlym a nehavarijným brzdením, pričom v spojení s jej očividným, náhlym a intenzívnym brzdením by k tejto nehode nedošlo. Tvrdí, že vodička P. nevenovala pozornosť premávke v pravom jazdnom pruhu a teda jej vozidlo vôbec nezaregistrovala, čo považuje za základnú podmienku aspoň ako takého bezpečného vykonania nezákonného manévru odbočenia poškodenej na parkovacie miesto cez celú šírku vozovky z protismeru. Dáva do pozornosti súdu konštatovanie znalca C. v Doplnku č. 1 znaleckého posudku č. 20/2020 zo dňa 25.08.2021, kde tento v čl. II (Rozpory v znaleckých posudkoch) popisuje techniku jazdy vodičky P. v prednehodovom deji ako správnu a to z dôvodu ním určeného okamihu začiatku prednehodového deja - znalec C. vo svojom vyjadrení neposudzuje jazdu vodičky P. v čase od vstupu na ulicu 26. novembra až po okamih začiatku odbočovania na jej parkovacie miesto. Takéto nazeranie na okolnosti nehody považuje obžalovaná za neprimerane zúžené a aj porušujúce vyhľadávaciu zásadu trestného konania, keďže zamedzujú priblíženiu sa objektívnej pravde. Zároveň dáva do pozornosti súdu konštatovanie znalca C. v Doplnku č. 1 znaleckého posudku č. 20/2020 zo dňa 25.08.2021, kde tento v čl. II (Rozpory v znaleckých posudkoch) popisuje techniku jazdy obžalovanej ako nesprávnu z dôvodu vysokej rýchlosti a zároveň z dôvodu obchádzania vozidla P. sprava, čo je zakázané. Vzhľadom k tomu, že vodička P. bola zastavená pri ľavom okraji vozovky v protismere, resp. sa pohybovala minimálnou rýchlosťou, a obžalovaná od okamihu vjazdu na ulicu 26. novembra bez vybočenia pokračovala priamo vo svojom jazdnom pruhu, podľa jej presvedčenia nie je možné prisudzovať jej porušenie pravidiel cestnej premávky obiehaním vozidla P. vpravo. Považuje za nevyhnutné konštatovať, že tento znalec považuje za začiatok prednehodového deja okamih, kedy vodička P. začala vykonávať odbočovací manéver na parkovacie miesto, čo považuje za tendenčné, keďže podľa jej logiky, čo konštatuje aj znalec B., začiatok prednehodového deja sa neurčuje s prihliadnutím iba na vnímanie okolností jedného z účastníkov dopravnej nehody, ale oboch. V súlade s uvedeným a s prihliadnutím na vnímanie deja uskutočňujúceho sa pred samotnou nehodou zo
strany obžalovanej považuje za zrejmý začiatok prednehodového deja okamihom vjazdu obžalovanej na ulicu 26. novembra v Humennom, kedy táto vnímala vozidlo vodičky P. ako stojace v protismere a tomu prispôsobila aj ďalšie pokračovanie v jazde. Všetky tieto okolnosti, najmä možnosti na subjektívne vnímanie okolností prednehodového deja obžalovanou v plnom rozsahu pripúšťa znalec B.. Tento znalec pri rovnakých podkladoch čo do začiatku prednehodového deja, avšak pri posudzovaní deja z pohľadu inej kamery, čo znalec C. vo svojom Doplnení č. 1 opomenul spomenúť v samotných rozporoch, došiel k tomu, že technika jazdy vodičky P. bola nesprávna a mala vplyv na samotnú nehodu. V súlade s uvedeným považuje vyjadrenie znalca C. v Doplnku č. 1 znaleckého posudku č. 20/2020 zo dňa 25.08.2021, kde tento v čl. III (Záver) za záver, ktorým žiadnym spôsobom neboli odstránené rozpory v znaleckých posudkoch pánov C. a B.. Považuje za nevyhnutné vysporiadať sa s týmito rozpormi pred tým, ako bude vo veci vyslovený meritórny rozsudok a preto považuje napadnutý rozsudok okresného súdu za predčasný a založený na nesprávnych zisteniach, keďže skutkový stav nebol riadne zistený. V tejto súvislosti poukázala na podľa nej nesprávne určenie tzv. východiskového bodu merania (VBM) príslušníkom PZ pánom N.. Uvedené jej bolo potvrdené aj zo strany znalca B. a iných odborníkov. Ak by bol VBM určený správne, t.j. od okamihu vjazdu obžalovanej na ulicu 26. novembra, a teda prirodzenej tak, ako sa podľa nej udalosť udiala, tak závery oboch znalcov by boli odlišné, avšak podstatne viac priblížené objektívnej pravde. Tvrdí, že priemerná maximálna rýchlosť jej vozidla bola určená zle v prípade oboch znalcov, keďže od okamihu začiatku brzdného manévru tento nevykonávala sústavne a nepretržite, ale na brzdu tlačila opakovane trikrát (keďže v prvej chvíli nemohla uveriť tomu, že jej cestný koridor zrazu križuje vozidlo z protismeru), pričom až posledné tretie brzdenie bolo intenzívne, prudké a až do zastavenia, resp. zrážky. Takúto systematiku brzdenia nie je objektívne možné vypočítať, avšak jednu okolnosť považuje za zrejmú. Keďže výpočty oboch znalcov vychádzajú z predpokladu (nie reality) jej intenzívneho brzdenia bez prerušenia, tak jej reálna rýchlosť bola oveľa nižšia a to na úrovni, ako prezentovala príslušníkovi PZ na mieste nehody, asi 30 km/h. Napokon považuje za vhodné vykonať rekonštrukciu nehodového deja na mieste, keďže aj jej opakovanými pokusmi na mieste nedokázala na tak krátkom mieste vyvinúť rýchlosť 50 km/h a zabrzdiť na rovnakom mieste. Do pozornosti súdu dáva tú skutočnosť, že síce na kamerovom pohľade spredu je smerovka vodičky P. viac-menej zrejmá, avšak uvedené nedokazuje skutočnosť, že táto smerovka bola funkčná aj v zadnej časti auta. Zároveň má zato, že zapnutá smerovka vozidla stojaceho v protismere pri ľavom okraji vozovky môže signalizovať tak parkovací manéver, ako aj úmysel vodiča na zaradenie sa do riadneho jazdného koridora a na pokračovanie v jazde v správnom smere, pričom v takom prípade by žiadny prednehodový dej nenastal a tvrdí, že by nebolo na mieste ani pribrzdenie z jej strany. Pripúšťa, že toto jej konštatovanie je možné považovať za špekuláciu a preto aj každé konštatovanie o tom, že smerovka vodičky P. je priťažujúcou okolnosťou a mala vplyv na prednehodový dej je iba špekuláciou. Zároveň obaja znalci pripúšťajú, že z dôvodu náhleho a priameho osvetlenia odzadu bieleho vozidla vodičky P. sa mohla dostať do situácie, kedy nebola objektívne schopná vnímať smerovku, teda ak vôbec táto fungovala. V súlade so zisteniami W.. B. považuje za vylúčené k neprospechu jej osoby použitie tzv. princípu obmedzenej dôvery, keďže podľa nej vodička P. svojou technicky nesprávnou plynulou protismernou jazdou a nedaním v prednosti vozidlu idúcemu v riadnom jazdnom pruhu značnou, ak nie výlučnou, mierou prispela ku vzniku predmetnej dopravnej nehody. Má zato, že v súlade s uvedeným vodička P. od okamihu vstupu na ulicu 26. novembra až do okamihu zrážky vozidiel porušila pravidlá cestnej premávky závažným spôsobom podľa ust. § 137 ods. 2 písm. h) a j) zák. č. 8/2009 Z. z. v platnom znení. Keďže konštatovanie znalca C. o jej predchádzaní vozidla P. vpravo považuje za abstraktné a nepreskúmateľné a ako také neuplatniteľné v jej neprospech, tak jediným možným porušením pravidiel cestnej premávky z jej strany je prekročenie povolenej rýchlosti, čo vo všeobecnosti nie je možné považovať za závažné porušenie pravidiel cestnej premávky. Vo zvyšnom rozsahu v plnom rozsahu odkázala na dôvody odvolania prezentované jej obhajcom a toto jej podanie je výlučne jeho doplnením.
Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, pritom prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
V konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy
vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a následne i právnym záverom.
Pokiaľ obhajoba v odôvodnení odvolania cituje ust. § 168 ods. 1 Tr. poriadku, je potrebné súhlasiť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nemá všetky náležitosti požadované týmto ustanovením, pretože z neho nie je možné zistiť, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a v podstate ani to, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Je potrebné pripomenúť, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Súd síce nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale musí dať odpoveď aspoň na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami konania. Ak súd nedostatočne odôvodní napadnuté rozhodnutie a vinu obžalovaného založí iba na simplexnom zovšeobecňujúcom konštatovaní, bez odkazu na vykonané dokazovanie a odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich skutočností, dochádza k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (I. ÚS 712/2014).
Na strane druhej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 350/2009). Pokiaľ je rozhodnutie prvostupňového súdu vecne správne, nedostatky v jeho odôvodnení je možné napraviť aj v odvolacom konaní. Keďže tiež v predmetnej veci výroky napadnutého rozsudku sú vecne správne, uvedeným spôsobom postupoval aj krajský súd.
Obžalovaná svoje odvolanie založila predovšetkým na tom, že poškodená W.. P. vozidlo zn. Opel Astra viedla v protismere a takou nízkou rýchlosťou, že obžalovaná subjektívne vnímala vozidlo zn. Opel ako vozidlo stojace pri ľavom okraji vozovky (teda v protismere). Za týchto okolností poškodená v úmysle dokončiť parkovací manéver vjazdom do vpravo sa nachádzajúceho parkovacieho boxu vošla do jazdného koridoru obžalovanej a tým jej vytvorila náhlu a nepredvídateľnú prekážku. Podľa obhajoby teda dopravnú nehodu zapríčinila poškodená W.. P. tým, že porušila povinnosť venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.
S uvedenou verziou príčiny predmetnej dopravnej nehody však nie je možné súhlasiť.
V súvislosti s odvolacími námietkami obžalovanej považuje odvolací súd za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že právo na spravodlivý proces nezaručuje obžalovanej nárok na rozhodnutie zodpovedajúce jej názoru, ale zabezpečuje jej právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré bolo pred súdom prvého stupňa zachované, pretože vykonal dostatok dôkazov za účelom náležitého zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Hodnotenie toho, ktorá z výpovedí je vierohodnejšia, či ktorý zo znaleckých posudkov či iných vykonaných dôkazov je presvedčivejší vykonáva zásadne súd, ktorý je k tomu vďaka zásadám ústnosti a bezprostrednosti dôkazného konania najlepšie spôsobilý.
V súlade s uvedeným aj podľa odvolacieho súdu vykonané dôkazy po ich starostlivom zhodnotení jednotlivo i v ich súhrne odôvodňujú jednoznačný záver, že skutok uvedený v napadnutom rozsudku sa stal, napĺňa všetky pojmové znaky prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona a spáchala ho ako trestne zodpovedný subjekt obžalovaná C. L..
Prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zákona sa dopustí ten, kto inému z nedbanlivosti spôsobí ťažkú ujmu na zdraví a čin spácha závažnejším spôsobom konania, teda porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona.
Z hľadiska subjektívnej stránky stačí pri tomto trestnom čine nedbanlivosť [§ 16 písm. a), b) Tr. zákona], pričom zavinenie z nedbanlivosti nie je vylúčené spoluzavinením iných osôb, vrátane poškodeného.
Podľa § 16 Tr. zákona platí, že trestný čin je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ a) vedel, že môže spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, alebo b) nevedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol.
Pre naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty tohto prečinu je nevyhnutné, aby zavinenie páchateľa v nedbanlivostnej forme zahŕňalo všetky znaky objektívnej stránky trestného činu, teda konanie, následok a príčinný vzťah medzi konaním a následkom. Pri nedbanlivosti je potrebné, aby si páchateľ mal a mohol aspoň v hrubých rysoch predstaviť, že sa príčinný vzťah takto môže rozvinúť. Pre páchateľa nepredvídateľný príčinný priebeh nie je v zavinení obsiahnutý a páchateľ nezodpovedá za následok, ktorý takto nastane (porovnaj R 21/1981).
Obligatórnym znakom objektívnej stránky trestného činu, ktorý spája konanie s následkom, je príčinná súvislosť. Určitá osoba môže byť preto trestne zodpovedná len vtedy, pokiaľ svojím konaním následok skutočne spôsobila.
Príčinou je každý jav, bez ktorého by iný jav buď vôbec nenastal alebo nenastal spôsobom, akým nastal (čo do rozsahu poruchy či ohrozenia, miesta, času a pod.). Nie je však rozhodujúce, či k následku došlo pôsobením viacerých okolností, nielen konaním páchateľa. Určité konanie alebo okolnosť má povahu príčiny aj vtedy, keď okrem nej k následku viedli ďalšie konania, okolnosti a pod. Pokiaľ pri vzniku následku uvedeného v § 157 Tr. zákona spolupôsobilo viac príčin, je potrebné hodnotiť každú príčinu čo do jej významu pre vznik následku osobitne a určiť jej dôležitosť pre následok, ktorý z konania páchateľa nastal (porovnaj R 72/1971). Zásada, že jednotlivé príčiny nemajú pre spôsobenie následku rovnaký význam, sa označuje ako zásada gradácie príčinnej súvislosti. Príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom sa neprerušuje, ak ku konaniu páchateľa pristúpi ďalšia skutočnosť, ktorá spolupôsobí pri vzniku následku, pokiaľ však konanie páchateľa zostáva takou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nebolo došlo. Príčinná súvislosť by sa prerušila len vtedy, keby nová okolnosť pôsobila ako výlučná a samostatná príčina, ktorá spôsobila následok bez ohľadu na konanie páchateľa (porovnaj R 37/1975).
Spáchanie trestného činu podľa § 157 Tr. zákona v súvislosti s dopravnou nehodou predpokladá, aby porušenie dopravného predpisu zo strany páchateľa bolo v príčinnej súvislosti s nehodou. Preto bolo potrebné v prvom rade ustáliť, ktoré konkrétne povinnosti v cestnej premávke účastníci dopravnej nehody porušili. Do úvahy prichádza porušenie povinností plynúcich z ustanovení § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c), § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 19 ods. 1, 3 a § 59 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 8/2009 Z. z.“).
Podľa § 3 ods. 2 písm. a) zákona č. 8/2009 Z. z. účastník cestnej premávky je povinný správať sa disciplinovane a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke, poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam.
Podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. je vodič povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. je vodič povinný na vozovke alebo v jazdnom pruhu jazdiť vpravo pri pravom okraji vozovky alebo jazdného pruhu; to neplatí pri obchádzaní, predchádzaní, otáčaní alebo odbočovaní.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. predchádza sa vľavo. Vpravo sa predchádza vozidlo, ktoré mení smer jazdy vľavo a ak už nie je pochybnosť o ďalšom smere jeho jazdy. Pri jazde v pripájacom jazdnom pruhu alebo v odbočovacom jazdnom pruhu sa smie vpravo predchádzať aj vozidlo idúce v priebežnom jazdnom pruhu.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.
Z ust. § 19 ods. 1, 3 zákona č. 8/2009 Z. z. vyplýva, že pred odbočovaním a počas odbočovania je vodič povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy. Vodič pri odbočovaní nesmie ohroziť vodiča idúceho za ním. Vodič je povinný pri odbočovaní dbať na zvýšenú opatrnosť. Vodič vozidla idúceho za vozidlom, ktoré odbočuje, musí dbať na zvýšenú opatrnosť a svojou jazdou nesmie ohroziť vodiča odbočujúceho vozidla. Pred odbočovaním vpravo vodič je povinný zaradiť sa čo najbližšie k pravému okraju vozovky. Ak pritom musí s ohľadom na rozmery vozidla alebo nákladu vybočiť zo smeru svojej jazdy vľavo, vždy dáva len znamenie o zmene smeru jazdy vpravo. Pred odbočovaním vľavo vodič je povinný zaradiť sa čo najďalej vľavo v časti vozovky určenej pre jeho smer jazdy s ohľadom na rozmery vozidla alebo nákladu a šírku vozovky; to neplatí pre cyklistu. Ak vodiči protiidúcich vozidiel odbočujú vľavo, vyhýbajú sa vľavo.
Podľa § 2 ods. 2 písm. o) cit. zákona znamená neohrozením povinnosť účastníka cestnej premávky počínať si tak, aby inému účastníkovi cestnej premávky nevzniklo nijaké nebezpečenstvo,
Podľa § 59 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. v obytnej zóne, pešej zóne a školskej zóne vodič smie jazdiť rýchlosťou najviac 20 km/h. Pritom je povinný dbať na zvýšenú ohľaduplnosť voči chodcom, ktorých nesmie ohroziť. Ak je to nevyhnutné, vodič je povinný zastaviť vozidlo. V obytnej zóne a pešej zóne je státie motorových vozidiel zakázané, ak dopravnou značkou nie je určené inak. V školskej zóne možno stáť, ak tým nie je obmedzený pohyb chodcov.
Na základe vykonaných dôkazov, najmä obrazových záznamov z kamerového systému, svedeckých výpovedí poškodenej W.. B. P. a W.. G. P. a záverov znaleckého dokazovania z odboru cestná doprava, ale tiež záznamu dopravnej nehody, zápisnice o obhliadke miesta cestnej dopravnej nehody a znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo, aj podľa odvolacieho súdu bolo preukázané, že v obytnej zóne pri odbočovaní vpravo vozidla zn. Opel Astra vedeného poškodenou W.. P. do parkovacieho boxu, narazila do tohto vozidla zn. Opel zozadu sa približujúcim vozidlom zn. VW Golf obžalovaná C. L., pričom v dôsledku tejto zrážky utrpela poškodená W.. P. zranenia majúce charakter ťažkej ujmy na zdraví. Pri odbočovaní vozidla zn. Opel dávalo toto vozidlo znamenie o zmene smeru jazdy vpravo (čo je nepochybné nielen z výpovede poškodenej, ale aj z kamerového záznamu), pričom pred odbočením sa pohybovalo nízkou rýchlosťou v ľavom (teda protismernom) jazdnom pruhu, čoho dôvodom boli rozmery tohto vozidla a šírka parkovacieho boxu a sklápanie kovovej parkovacej zábrany v parkovacom boxe.
Už z uvedeného je nepochybné, že obžalovaná neprispôsobila svoje správanie situácii v cestnej premávke a vpravo odbočujúce vozidlo zn. Opel v rozpore s pravidlami cestnej premávky predchádzala vpravo, hoci mala dbať na zvýšenú opatrnosť a svojou jazdou nesmela ohroziť vodiča odbočujúceho vozidla.
Je síce pravdou, že poškodená W.. P. viedla vozidlo Opel v protismernom jazdnom pruhu už od vjazdu na ulicu 26. novembra, avšak toto jej porušenie pravidiel cestnej premávky nemalo pre vznik dopravnej nehody žiaden význam. Až po začatie odbočovania vpravo jej vedenie vozidla v protismernom jazdnom pruhu totiž situácia v cestnej premávke dovoľovala, keď oproti nej a ani za ňou nešlo žiadne vozidlo a touto jazdou neobmedzovala a ani neohrozovala žiadneho účastníka cestnej premávky. Pri samotnom odbočovaní vpravo do parkovacieho boxu poškodenej pravidlá cestnej premávky dovoľovali vybočiť zo smeru svojej jazdy vľavo a odôvodňovali to rozmery vozidla zn. Opel a šírka parkovacieho boxu (§ 19 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z.). V čase nehodového deja tak vedenie vozidla poškodenou zodpovedalo pravidlám cestnej premávky.
Zdôrazniť je tiež potrebné, že poškodená W.. P. s vozidlom zn. Opel nestála a ani ho nezastavila, ale že v prednehodovom deji sa s ním plynulo pohybovala nízkou rýchlosťou so zapnutým znamením o zmene smeru jazdy vpravo a pokračovala v odbočovacom manévri až po okamih, keď do jej vozidla narazilo vozidlo zn. VW Golf vedené obžalovanou.
O tom, že poškodená vykonáva vozidlom zn. Opel odbočovanie vpravo a že toto vozidlo obžalovaná nesmie obchádzať ani predchádzať vpravo obžalovaná vedieť mala a mohla. Okrem toho, že vozidlo
zn. Opel nestálo, ale bolo v pohybe a malo zapnuté znamenie o zmene smeru jazdy vpravo, tak podľa kamerových záznamov pri riadnom sledovaní situácie v cestnej premávke by obžalovaná o odbočovaní vozidla zn. Opel musela vedieť aj zo sklápania sa kovovej rampy na parkovacom boxe vpravo (ani vo výhľade na parkovaciu rampu jej nebránila žiadna prekážka). Situáciu v cestnej premávke bola obžalovaná povinná so zvýšenou opatrnosťou sledovať o to viac, že jazdila s vozidlom v obytnej zóne, v ktorej cestu v celej šírke sú oprávnení používať chodci a na ktorej sa majú dovolené hrať deti.
Okrem uvedených skutočností je pre zhodnotenie príčin predmetnej dopravnej nehody dôležitá aj rýchlosť, akou obžalovaná viedla motorové vozidlo zn. VW Golf. Táto prekročila maximálne dovolenú rýchlosť pre obytnú zónu, v ktorej k dopravnej nehode došlo, čo nepochybne nielen negatívne ovplyvnilo jej schopnosť sledovať situáciu v cestnej premávke a správne ju vyhodnotiť tak, aby vozidlo viedla v súlade s pravidlami cestnej premávky, ale zároveň jej znemožnilo zabrániť dopravnej nehode. Kým v obytnej zóne podľa § 59 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. smie vodič jazdiť rýchlosťou najviac 20 km/h, tak podľa znaleckého posudku z odboru cestná doprava znalca W.. I. C. vozidlo VW Golf obžalovaná v prednehodovom deji, v čase jej reakcie brzdením, viedla rýchlosťou až okolo 51 km/h. Podľa znalca W.. C. v prípade jazdy v danom úseku maximálne dovolenou rýchlosťou mohla obžalovaná nehode zabrániť včasnou reakciou na vybočovanie vozidla zn. Opel pred ňou od ľavého okraja vozovky vpravo, pretože i nenáhlym nehavarijným brzdením mohla vozidlo pred miestom zrážky zastaviť.
Rýchlosť maximálne dovolenú pre jazdu v obytnej zóne obžalovaná v prednehodovom deji prekročila aj podľa ňou zaobstaraného znaleckého posudku W.. I. B., podľa ktorého sa vozidlo VW Golf pohybovalo rýchlosťou 32,22 km/h a vozidlo Opel rýchlosťou 6,22 km/h. Rozdiely v stanovení rýchlosti medzi znaleckými posudkami W.. C. a W.. B. na hlavnom pojednávaní vysvetlil znalec W.. C. tak, že podľa fotodokumentácie zo znaleckého posudku W.. I. B. tento vychádzal z opačného pohľadu, teda od pešej zóny smerom k začiatku komunikácie, pričom z tejto nie je možné určiť polohu VBM, ktorý je vľavo a nie je možné určiť ani čas prejazdu vozidla. Na rozdiel od tohto postupu W.. C. VBM určoval z kamerového záznamu z opačnej strany, teda od križovatky, kde začína komunikácia, na ktorej došlo k nehode, smerom k pešej zóne, a tam si zameral polohu prvého parkovacieho miesta, ktorým vozidlá v prednehodovom deji prechádzali. V analýze rýchlosť jazdy vozidla VW vypočítal analyticky podľa výpovede vodičky, ktorá uvádzala, že brzdiť začala na začiatku kamennej dlažby a až po miesto zrážky, kde mu vyšla rýchlosť okolo 51 km/h. Toto si overil podľa kamerového záznamu a polôh vozidiel pri prechádzaní okolo prvého parkovacieho miesta, kde rovnakým miestom prechádzali vozidlá v poradí biely Opel a potom VW Golf.
Uvedeným vysvetlením znalec W.. C. odstránil nejasnosti pri určení rýchlosti vozidiel, a preto ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, že obžalovaná viedla v obytnej zóne motorové vozidlo zn. VW Golf rýchlosťou okolo 51 km/h, čo predstavuje prekročenie maximálne dovolenej rýchlosti až o 150 %, teda výrazné prekročenie.
Ako účelovú a nedôvodnú považuje odvolací súd námietku obžalovanej, podľa ktorej obaja znalci určili jej rýchlosť nesprávne, lebo ona na brzdu tlačila opakovane trikrát a teda nebrzdila sústavne a nepretržite. Okrem toho, že takéto obžalovanou tvrdené brzdenie „na trikrát“ z kamerových záznamov nevyplýva, tak takéto brzdenie nie je reálne možné ani z dôvodu krátkosti času, ktorý uplynul od začiatku jej reakcie po zrážku. V tejto súvislosti odvolací súd len podotýka, že ak by obžalovaná skutočne takýmto spôsobom brzdila, tak by sa to muselo odzrkadliť na sprísnení formy zavinenia, pretože na vzniknutú kolíznu situáciu vedome dostatočne nereagovala.
Vzhľadom na existenciu obrazových záznamov zachytávajúcich priebeh dopravnej nehody až z troch rôzne umiestnených kamier je bezvýznamná aj námietka obžalovanej ohľadom možného nesprávneho určenia východiskového bodu merania príslušníkom PZ. Aj keď ju na to mal upozorniť znalec W.. B., tak v znaleckom posudku tejto skutočnosti neprikladá žiaden význam.
Len za špekuláciu považuje odvolací súd úvahy obžalovanej v odôvodnení odvolania o tom, že hoci na kamerovom pohľade spredu je smerovka vodičky P. viac-menej zrejmá, tak to podľa nej nedokazuje skutočnosť, že táto smerovka bola funkčná aj v zadnej časti auta. Pochybnosti o funkčnosti smeroviek vozidla zn. Opel totiž počas celého konania neboli žiadne. Nevyplývajú ani zo záznamu dopravnej nehody, zápisnice o obhliadke miesta cestnej dopravnej nehody, ale ani z iných úkonov trestného konania.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že príčinou dopravnej nehody a následkov na zdraví poškodenej bolo porušenie pravidiel cestnej premávky zo strany obžalovanej, ktorá sa plne nevenovala vedeniu vozidla, nesledovala situáciu v cestnej premávke, výrazne prekročila rýchlosť maximálne dovolenú pre obytnú zónu, neprispôsobila rýchlosť jazdy ani situácii v cestnej premávke a v rozpore s pravidlami cestnej premávky vpravo predchádzala vozidlo poškodenej odbočujúce vpravo [§ 4 ods. 1 písm. c), § 15 ods. 1, § 19 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z.].
Tomuto konštatovaniu zodpovedajú aj závery znaleckého posudku z odboru cestná doprava W.. I. C.. Podľa nich technika jazdy obžalovanej ako vodičky vozidla zn. VW Golf bola, čo sa týka spôsobu i rýchlosti jazdy, nesprávna v tom, že vpravo odbočujúce vozidlo zn. Opel predchádzala vpravo a rýchlosťou podstatne vyššou, ako bola v danom úseku komunikácie dovolená. Technika jazdy poškodenej W.. P. ako vodičky vozidla zn. Opel bola naproti tomu správna. Technickou príčinou predmetnej dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodičky vozidla zn. VW Golf. Prvkami v rozpore s technickým výkladom pravidiel cestnej dopravy boli v danom prípade nesprávny spôsob jazdy obžalovanej pri predchádzaní vpravo odbočujúceho vozidla zn. Opel vpravo a prekročenie maximálnej dovolenej rýchlosti vozidla v danom úseku. Uvedenou technikou jazdy si obžalovaná vytvorila podmienky, ktoré jej následne znemožnili zabrániť nehode. Obžalovaná mohla nehode zabrániť včasnou reakciou na vybočovanie vozidla zn. Opel pred ňou od ľavého okraja vozovky vpravo, v prípade jazdy v danom úseku maximálne dovolenou rýchlosťou, nakoľko i nenáhlym nehavarijným brzdením mohla vozidlo pred miestom zrážky zastaviť. Poškodená ako vodička vozidla zn. Opel by mohla predmetnej dopravnej nehode predísť iba v prípade, ak by zaregistrovala alebo predvídala, že vodička zozadu sa blížiaceho vozidla zn. VW Golf jazdí vyššou rýchlosťou a bude ju obchádzať vpravo. Zotrvaním pri ľavom okraji vozovky, teda nevybočovaním vpravo, ale vyčkaním na prejazd vozidla zn. VW Golf v ľavej časti vozovky a až následným dokončením odbočovania, by nevošla do koridoru jeho jazdy a k zrážke vozidiel by nedošlo.
Na základe uvedeného preto aj podľa odvolacieho súdu obžalovaná naplnila všetky pojmové znaky prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona, vrátane subjektívnej stránky vo forme vedomej nedbanlivosti podľa § 16 písm. a) Tr. zákona. Ťažká ujma na zdraví poškodenej i príčinný priebeh k nej vedúci sú kryté zavinením obžalovanej vo forme nevedomej nedbanlivosti, lebo táto síce nevedela, že môže spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mala a mohla. V danom prípade rozhodne nešlo o nepredvídateľný príčinný priebeh skutku, ktorý by vylučoval zavinenie obžalovanej. Naopak, zavinené protiprávne konanie obžalovanej bolo zásadnou príčinou ťažkej ujmy na zdraví poškodenej. Obžalovanej nič nebránilo v tom, aby odbočovanie vozidla zn. Opel vpravo včas zaregistrovala, nepredchádzala toto vozidlo vpravo a nenarazila do neho. Obžalovaná sa však plne vedeniu vozidla nevenovala, nesledovala situáciu v cestnej premávke, viedla vozidlo rýchlosťou vyššou ako je maximálne dovolená v obytnej zóne, vpravo predchádzala vozidlom zn. VW Golf vpravo odbočujúce vozidlo zn. Opel a narazila do neho. Obžalovaná zavinene porušila ust. § 4 ods. 1 písm. c), § 15 ods. 1, § 19 ods. 1 a § 59 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z..
Súčasne však vo vzťahu k vzniku ťažkej ujmy na zdraví poškodenej odvolací súd považuje za potrebné dodať, že na vznik zlomeniny kosti pravého predlaktia poškodenej pri dopravnej nehode mala podľa znalca C.. K. D. vplyv aj osteoporóza, na ktorú sa lieči poškodená. Napriek tomu vznik ťažkej ujmy na zdraví poškodenej je v príčinnej súvislosti s konaním obžalovanej. Príčinná súvislosť medzi konaním obžalovanej a ťažkou ujmou na zdraví poškodenej je objektívne daná, pretože dopravná nehoda bola jednou z príčin zlomeniny kosti poškodenej. Je bežnou skúsenosťou, že zrážka dvoch vozidiel často vedie k vážnym zraneniam. Takýto následok je teda pre priemerného páchateľa predvídateľný. Stačí, že si páchateľ mohol vznik takéhoto následku predstaviť aspoň v hrubých rysoch, pričom nie je potrebné, aby mu bol známy konkrétny zdravotný stav poškodeného. Aj v predmetnej veci podľa znalca C.. D., hoci je to nepravdepodobné, nie je možné vylúčiť, aby takéto zranenie pri takejto nehode nevzniklo aj u osoby neliečiacej sa na osteoporózu. Obžalovaná si teda mohla predstaviť, že pri takejto zrážke dvoch vozidiel môže vzniknúť ťažká ujma na zdraví.
Správne súd prvého stupňa vyhodnotil aj kvalifikačný znak porušenia dôležitej povinnosti ustanovenej zákonom podľa § 157 ods. 2 písm. a) Tr. zákona v spojení s § 138 písm. h) Tr. zákona.
Podľa súdnej praxe porušenie dôležitej povinnosti pri premávke na cestách je najmä také porušenie povinností vodiča motorového vozidla, ktoré so zreteľom na silu, rýchlosť a hmotnosť motorových vozidiel môže mať za následok vážnu dopravnú nehodu a ktoré podľa všeobecnej skúsenosti takýto následok skutočne často máva (porovnaj R 33/1972). Výpočet všetkých dôležitých povinností vodiča motorového vozidla nie je možný, pretože význam porušenia ktorejkoľvek vodičskej povinnosti je priamo závislý na konkrétnej dopravnej situácii; je možné uviesť len niektoré typické prípady, kedy závadné konanie vodiča je podľa judikatúry považované za porušenie dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona. Predovšetkým ide o vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu, ďalej o neprimerane rýchlu jazdu, hlavne v zatáčke, ktorou sa vozidlo dostane do protismeru (R 57/1960), predchádzanie v miestach, kde je to zakázané, cúvanie s nákladným autom na verejnom priestranstve pri nedostatočnej prehľadnosti bez zaistenia ďalšej náležite poučenej osoby (R 17/1959, R 40/1978), nevenovanie sa plne vedeniu vozidla za situácie, keď ide v súvislej kolóne vozidiel a vo vzdialenosti od vozidla idúceho pred ním, ktoré nie je vzhľadom na rýchlosť vozidla bezpečná (R 25/1984). Za porušenie dôležitej povinnosti je možné považovať len porušenie takej povinnosti, ktorá má za danej situácie spravidla za následok nebezpečenstvo pre ľudský život alebo zdravie, kde teda jej porušením môže ľahko dôjsť k takému následku (R 11/1964).
V predmetnej veci porušenie povinností vyplývajúcich z § 4 ods. 1 písm. c), § 15 ods. 1 a § 59 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z. z. je potrebné považovať za porušenie dôležitej povinnosti, pretože ich nerešpektovanie je takmer vždy príčinou dopravných nehôd s vážnymi následkami. Predchádzanie vpravo odbočujúceho vozidla vpravo bez ďalšieho už samo osebe vedie k celkom bezprostrednému a reálnemu nebezpečenstvu stretu dvoch vozidiel, pretože sa vždy týka situácie, v ktorej ide o vzťah dvoch vozidiel s pretínajúcim sa smerom jazdy. Tak tomu bolo aj v predmetnom prípade, keď nesledovanie situácie v cestnej premávke, prekročenie maximálne dovolenej rýchlosti a predchádzanie vpravo odbočujúceho vozidla vpravo spôsobilo zrážku vozidiel obžalovanej a poškodenej a jej ťažkú ujmu na zdraví.
Pochybenia, ktoré by bolo potrebné napraviť v prospech obžalovanej nezistil krajský súd ani vo výroku o treste. Prvostupňový súd, po zohľadnení zásad ukladania trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1 až 5 Tr. zákona a správnom zistení len poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona, použil aj § 38 ods. 3 Tr. zákona o znížení hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, a tak trest odňatia slobody, skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia, ako aj trest zákazu činnosti uložil na ich, resp. pri ich dolnej hranici.
Za správne a zákonné je potrebné považovať aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o uložení trestu zákazu činnosti vo výmere 2 rokov. Je potrebné zdôrazniť, že obžalovaná ťažkú ujmu na zdraví spôsobila poškodenej pri vedení motorového vozidla, keď porušila dôležitú povinnosť uloženú jej podľa zákona. Preto uloženie trestu zákazu činnosti vykonávať takúto činnosť vo výmere pri dolnej hranici trestu je aj podľa odvolacieho súdu nevyhnutné na dosiahnutie účelu trestu, ktorým je podľa § 34 ods. 1 Tr. zákona zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, pričom trest zároveň vyjadrí aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest totiž musí plniť nielen funkciu individuálnej prevencie, ale musí pôsobiť výchovne aj vo vzťahu k ostatným členom spoločnosti a vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Naviac, v prípade obžalovanej nešlo o prvé porušenie pravidiel cestnej premávky. V evidenčnej karte vodiča má 6 záznamov o priestupkoch na úseku cestnej premávky, z ktorých v dvoch prípadoch sa priestupku dopustila už po spáchaní predmetného trestného činu. V troch prípadoch sa priestupku dopustila porušením povinnosti dodržiavať maximálne dovolenú rýchlosť.
Vzhľadom na uvedené krajský súd jednomyseľne odvolanie obžalovanej ako nedôvodné v zmysle ust. § 319 Tr. poriadku zamietol. jednomyseľne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.