Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/1010/2015

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, proti žalovanému: E. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, za účasti združenia: VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, Šafárikovo námestie 7, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 42 362 962, zastúpený advokátom: JUDr. Patrik Podhorský, Zámocká 10, Bratislava, na strane žalovaného, o zaplatenie 2.482,21 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 16C/217/2014-51 zo dňa 10.09.2015, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh (žalobu) zamietol, navrhovateľovi (žalobcovi) uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 219,28 Eur, k rukám jeho zástupcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a odporcovi (žalovanému) súd náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, § 3, § 37, § 39, § 41 Občianskeho zákonníka (OZ), § 2 písm. a), písm. b), § 3 ods. 1, ods. 5, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 a ods. 8 zák. č. 258/2001 Z.z., § 451 ods. 1, § 52 ods. 2 v znení účinnom od 01.05.2014, § 544 OZ, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1 OZ, § 57, § 82 Občianskeho súdneho poriadku (OSP) a vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia zostatku revolvingového úveru s príslušenstvom. Dňa 16.09.2010 uzavreli účastníci Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8100031924, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 1.500,- Eur. Žalovaný sa zaviazal úver splácať splátkami vo výške 80,37 Eur mesačne. Spolu mali byť splátky v počte 42. Priemerná RPMN bola dohodnutá vo výške 47,39%, predpokladaná 60,49%, ročná úroková sadzba 70,01%. Konečná výška úveru bola určená sumou 3.375,54 Eur. Žalovaný z celkovo čerpaného úveru uhradil podľa rozpisu splátok čiastku 893,33 Eur. Žalobca oznámil žalovanému uplatnenie práva podľa § 565 Obč. zák. listom, doručeným 05.10.2011, k zosplatneniu úveru došlo 23.10.2011. Spotrebiteľský charakter zmluvy je nepochybný aj tým, že zmluva bola žalobcom pripravená vopred na formulári vrátane znenia obchodných podmienok bez možnosti zasiahnuť do jej znenia žalovaným ako spotrebiteľom. Vzhľadom na charakter a obsah zmluvy, sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka, pričom súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by aplikáciu zákona o spotrebiteľských úveroch vylučovali. Zmluva účastníkov o revolvingovom úvere, neobsahovala údaj o výške zmluvného úroku, výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Úverové podmienky žalovaný nepodpísal. Súd mal za to, že všeobecné zmluvné podmienky majú obsahovať len skutočnosti technického, spresňujúceho,

resp. vysvetľujúceho charakteru, nemôžu však obsahovať podstatné náležitosti zmluvy, ktorou je aj riadne dojednanie výšky úroku za poskytnutý úver alebo výšky jednotlivých poplatkov. Nakoľko neboli účastníkmi platne dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy je potrebné hľadieť na poskytnutý úver ako bezúročný. Okrem toho aj ďalšie dojednania ohľadne revolvingového úveru ako podstatné náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch sú zapracované len v úverových podmienkach a nie priamo v zmluve, sú napísané drobným skoro nečitateľným písmom. Takéto konanie žalobcu ako dodávateľa je nutné vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca v podstate týmto spôsobom využil svoje postavenie ako dodávateľa a porušil zmluvnú slobodu žalovaného. Nejednalo sa ani o individuálne dojednané podmienky. Zmluva trpí vnútorným obsahovým rozporom /rozpor návrhu a akceptácie/ v bode 5 a 6 - predpokladá RPMN úveru za úver, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu. Návrh vypracoval žalobca, podpísanú žiadosť odovzdal žalovanému bez ďalšieho, teda absentuje akceptácia.

3. V konaní bolo preukázané, že žalobca poskytol žalovanému plnenie vo výške 1.500,- Eur, žalovaný uhradil 893,33 Eur. Žalobca si uplatňuje čiastku 2.482,21 Eur a zmluvnú pokutu, ako aj úroky z omeškania.

4. Zmluva o revolvingovom úvere vykazuje znaky hromadného predloženia spotrebiteľovi zo strany dodávateľa, preto súd zároveň právne podriadil hodnotenie tejto zmluvy aj ustanoveniam § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. v tomto prípade predmetná zmluva však vykazuje znaky hromadného predloženia spotrebiteľovi zo strany dodávateľa, preto súd zároveň právne podriadil hodnotenie tejto zmluvy aj ustanoveniam § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv súd interpretuje ako systematicky špecifický okruh ustanovení o prejave vôle, vedúci k materiálnej ochranu spotrebiteľov pred podmienkami, ktoré zákon označuje ako neprijateľné, ale v praxi sú formálne prijaté, teda podľa interpretácie súdu ako bežne nepredvídateľné u obstarania tovaru alebo služby, s nepriaznivým materiálnym dopadom na spotrebiteľa, ak neboli individuálne dojednané, teda s ohľadom na pozornosť, čas a energiu, akú môže spotrebiteľ tomuto bežnému obstaraniu venovať. V tomto fakticky zákon uprednostňuje úpravu vzájomných zmluvných práv a povinností v hlavných ustanoveniach zmluvy, teda v predmete a cene plnenia, a to určito, jasne, zrozumiteľne (viď cit. ust. § 53 ods. 1 . Podľa zákonného demonštratívneho výpočtu neprijateľných zmluvných podmienok ide o podmienky obsahovo nezriedka spojené so samotným prístupom spotrebiteľa k súdu a preto musia byť súdom preskúmavané automaticky, čo navyše znamená, že ich platnosť je súčasťou samotného „sporu o právo“ aj bez ohľadu na vzdelanostné alebo sociálne postavenie spotrebiteľa. Právnym následkom tohto právneho preskúmania by mohlo byť nepriznanie časti plnenia ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá by bola z toho dôvodu bola absolútne neplatná. Jedným z takýchto vedľajších dojednaní je aj zmluvná pokuta. Lenže ako súd uviedol vyššie, celý tento úver považuje za bezúročný a bez poplatkov a tento následok sa podľa názoru súdu spravodlivo širšie vzťahuje aj na ustanovenia o zabezpečení zmluvy, tu v podobe zmluvnej pokuty.

5. Nakoľko neboli účastníkmi platne dohodnuté podstatné náležitosti zmluvy, je potrebné hľadieť na poskytnutý úver ako bezúročný. Bezdôvodné obohatenie mohlo potom spočívať len v prijatom plnení do výšky poskytnutého úveru. S poukazom na uvedené, keď úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, žalobca by mal nárok na vrátenie čiastky 1.500,- Eur, po zaplatení sumy 893,33 Eur už iba rozdiel 606,67 Eur.

6. V danom prípade bol návrh podaný 11.02.2014. K zosplatneniu pohľadávky došlo 23.10.2011, premlčacia lehota začala plynúť dňom 24.10.2011 a uplynula dňom 24.10.2013 /2-ročná subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia/. Návrh bol teda podaný po uplynutí premlčacej lehoty. Z toho dôvodu bolo potrebné návrh zamietnuť.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Plne úspešný žalovaný má nárok na náhradu trov konania, avšak v konaní si náhradu trov konania neuplatnil a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. Vedľajší účastník, vystupujúci na strane úspešného žalovaného, má v zmysle tohto ustanovenia zákona nárok na náhradu trov konania spočívajúcich v právnom zastúpení za prevzatie a prípravu zastúpenia, vyjadrenie k veci á 101,25 Eur, paušál á 8,39 Eur, v zmysle § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z.

8. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to proti výrokom, ktorým súd návrh zamietol a proti výroku, ktorým súd uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 219,28 Eur k rukám jeho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. K výroku I. namietal, že súd dospel k nesprávnemu záveru, že úver poskytnutý na základe zmluvy je bezúročný, resp. že zmluva trpí vnútorným obsahovým rozporom, kedy chýba akceptácia návrhu na uzavretie zmluvy. Následne ďalej konštatoval, že žalobca má nárok len na vrátenie bezdôvodného obohatenia a tento nárok má byť premlčaným. V prvom rade namieta, že pri závere o tom, že úver poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere je bezúročný a bez poplatkov, tak plnenie, ktoré je žalovaný povinný vrátiť nemôže mať povahu bezdôvodného obohatenia. Pre takýto záver o povahe plnenia chýba dokázaný záver, že medzi účastníkmi súdneho konania došlo takej skutočnosti, z ktorej by vyplýval dôvod pre tvrdenie o vzniku bezdôvodného obohatenia. Podľa rozsudku súd existenciu bezdôvodného obohatenia spája s chýbajúcou podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere. Ani pri dôvodnom závere, podľa ktorého by nejaká chýbajúca náležitosť zmluvy s poukazom na ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. mala chýbať, nejde o prípad s ktorým by bol spojený vznik bezdôvodného obohatenia. Rozpor medzi návrhom na uzavretie zmluvy a jeho prijatím zdôvodňuje súd poukazovaním na údaj RPMN, kedy v bode 5 sa nachádza údaj o predpokladanej hodnote RPMN a v bode 6 údaj o RPMN. Ich rozdielnosť nie je dôvodom pre záver, že nedošlo k vzniku zmluvy už len preto, že pre vznik platnej zmluvy sa ani v zmysle zákona údaj o RPMN nevyžadoval. Poukázal na charakter zmluvy o revolvingovom úvere, ktorá je upravená v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a keďže na strane dlžníka vystupuje spotrebiteľ, aplikuje sa na tento typ zmluvy zákona č. 129/2010 Z.z. Vznik úverovej zmluvy a neuvedenie náležitostí sú odlišnými otázkami, pretože k vzniku úverovej zmluvy dochádza bez ohľadu na to, či táto obsahuje alebo neobsahuje náležitosti predpísané zákonom. Uvedený záver o vzniku úverovej zmluvy podporuje aj právna úprava v § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. K vzniku úverovej zmluvy došlo tým, že žalovaný požiadal o poskytnutie úveru do určitej výšky s tým, že táto suma môže byť aj nižšia a to v závislosti od posúdenia jeho schopnosti splácať úver a zo strany žalobcu došlo k schváleniu jeho poskytnutia. V ďalšom poukázal na znenie čl. 13 zmluvy, v zmysle ktorého riadnym vyplnením a následne podpisom tejto žiadosti všetkými zúčastnenými stranami uzatvoril veriteľ s dlžníkom zmluvu o revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania. Podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. má zmluva obsahovať údaj o RPMN určený na základe údajov o schválenom úvere. V bode 5 sa žiadny schválený úver neuvádza, čiže ani údaj o predpokladanej RPMN nemôže byť návrhom na dohodu o výške RPMN. V ďalšom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2013 a to v súvislosti s napadnutým výrokom priznávajúcim náhradu trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi. Súd nezákonne priznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov aj preto, že tento subjekt ani nemá procesné postavenie vedľajšieho účastníka, nakoľko nepredložil súhlas žalovaného s účasťou v konaní. V ďalšom poukázal na znenie § 93 Občianskeho súdneho poriadku a jeho výklad s tým, že podstatnou podmienkou vedľajšieho účastníka v konaní je súhlas hlavného účastníka, na strane ktorého vedľajší účastník chce vystupovať. Potreba súhlasu účastníka, ktorý má byť v konaní podporovaný vedľajším účastníkom vyplýva zo samej podstaty a účelu vedľajšieho účastníctva. S účinnosťou od 01.01.2015 bola na základe zákona č. 353/2014 Z.z. do textu Občianskeho súdneho poriadku prevzatá podmienka, ktorú právna prax už predtým formulovala. Zákonodarca výslovne stanovil požiadavku preukázania súhlasu už spolu s oznámením o vstupe vedľajšieho účastníka do konania. Absencia súhlasu znamená, že súhlas s účasťou nejestvuje, pritom nie je podstatný dôvod, pre ktorý sa tak stalo. Nakoľko účasť vedľajšieho účastníka v konaní je nezákonnou, potom ani priznanie náhrady trov zastúpenia nemôže mať oporu v zákone. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý výrok s použitím § 205 ods. 2 písm. a), § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. d) a písm. f) O.s.p. zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi neprizná náhradu trov právneho zastúpenia.

9. Žalovaný a združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV odvolanie nepodali.

10. K doručenému odvolaniu podalo písomné vyjadrenie združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV. Poukázal na to, že zmluva nebola uzavretá vzhľadom na vady kontraktačného procesu. Ďalej poukazoval aj na viaceré nedostatky zmluvných dojednaní, najmä na to, že zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti o spotrebnom úvere ako aj na to, že dohoda o výške úrokov alebo odmeny za poskytnutie úveru sa prieči dobrým mravom, a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. V ďalšom citoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a poukázal na uznesenie Ústavného súdu I. ÚS 402/2013 zo dňa 19.06.2013. Zdôraznil, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa mali inak použiť normy obchodného práva. V danom prípade vzhľadom na vznik zmluvy samotnej

možno mať dôvodné pochybnosti o vzniku zmluvy vzhľadom na určitosť návrhu, resp. akceptácie. Samotný proces vzniku podal podaním žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru žalovaný . Tento jednostranný úkon žalovaného, teda žiadosť je svojou povahou žiadosťou o poskytnutie úveru a následne žalobca schválil túto žiadosť. Tento moment je potrebné považovať za podstatný, keďže až schválením žiadosti predkladá žalobca návrh na uzavretie zmluvy žalovaného. Tento nový návrh mal žalovaný akceptovať, keďže išlo o prijatie návrhu so zmenami oproti návrhu žalovaného. Žiadosť (zmluva) trpí vnútorným obsahovým rozporom, tzn. obsahový rozpor návrhu a rozpor akceptácie. Pôvodný návrh žalovaného nebol akceptovaný obsahovo rovnakým úkonom žalobcu. Týmto nemohlo dôjsť k akceptácii návrhu žalobcom, ale len k novému návrhu na uzavretie zmluvy, ktorý však nikdy nebol akceptovaný žalovaným. Zmluva nevznikla z dôvodu nedodržania písomnej formy zmluvy. Zároveň vzniesol námietku premlčania celého uplatneného práva. Keďže nebola uzavretá zmluva je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení a plynutí premlčacej doby začína plynúť už odo dňa nasledujúceho od poskytnutia finančných prostriedkov. Žalobca poskytol finančné prostriedky vo výške 1.500,- Eur v období september 2010, ale žalobca vo veci samej podal žalobu až 11.02.2014. Je zrejmé, že uplynula objektívna lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia, tým aj subjektívna lehota dvoch rokov a tým uplynula premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka. Ak by odvolací súd zastával iný názor ako je uvedený vyššie vedľajší účastník predkladá vyjadrenie k povahe zmluvy a jej jednotlivých podmienok. Poukázal na to, že žalobca v konaní uplatnil neprimerane vysoké úroky a poplatky za poskytnutie úveru. Takéto dojednania sú v rozpore s dobrými mravmi, preto sú neplatné. Poukázal aj na to, že zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré sú vymenované v § 11 a preto poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. K trovám vedľajšieho účastníka a účelnosti poukázal na nález Ústavného súdu SR z 15.10.2014 sp. zn. III. ÚS 457/2014-27. Opodstatnenosť trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka potvrdzuje judikatúra. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu Prešov zo dňa 28.03.2012 sp. zn. 7Co/24/2012 a Krajského súdu v Banskej Bystrici z 09.08.2012 sp. zn. 15Co/169/2012. Zdôraznil, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z čoho možno vyvodiť len jeden záver a to, že vedľajší účastník má rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo, ktoré sa v rámci civilného súdneho konania realizuje s možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenia splnomocneným právnym zástupcom - advokátom a samozrejme má i právo na náhradu trov konania. Trovy právneho zastúpenia treba takto považovať v každom prípade za účelne vynaložené trovy. Aj opodstatnenosť trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka potvrdzuje aktuálna judikatúra krajských súdov, pričom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Nitra, Trnava, Banská Bystrica, Trenčín a Prešov. Navrhol preto v tejto súvislosti, aby napadnutý výrok o náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi odvolací súd ako vecne správny potvrdil a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vedľajšiemu účastníkovi vo výške 109,64 Eur.

11. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu nevyjadril.

12. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania účinného OSP, aktuálne § 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt. § 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a § 202 OSP, akt. § 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP, akt. § 127 a § 365 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, h/ , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a boli splnené podmienky pre jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Niet spotu a pochybností o tom, že žalobca si uplatňuje nároky zo žalovaným uzavretej zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 16.09.2010.

15. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

16. Podľa § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení do 31.12.2007 (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z.z.“), na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

17. Podľa § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z., na účely tohto zákona sa rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

18. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z., veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

19. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

20. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

21. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z., zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.

22. Podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy, ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa žalobcu, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

23. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

24. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

25. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

26. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

27. Súd prvej inštancie mal teda za preukázané, že právny vzťah medzi účastníkmi konania, ktorý bol založený zmluvou o revolvingovom úvere, je vzťahom spotrebiteľským, keďže žalobca pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zatiaľ čo žalovaný nie, pričom z obsahu a formy zmluvy vyplýva, že ide o tzv. typovú (formulárovú) zmluvu, ktorú dodávateľ (žalobca) používa vo viacerých prípadoch a ktorej podstatný obsah spotrebiteľ (žalovaný) neovplyvňuje. Vznik zmluvy o revolvingovom úvere ako aj nároky z nej vyplývajúce tak súd posudzoval nielen podľa ustanovení Obchodného zákonníka, keďže zmluva o úvere je ako zmluvný typ v zmysle § 261 Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, ale aj podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý má vo vzťahu k Obchodnému zákonníku postavenie lex specialis a ktorý pre spotrebiteľskú zmluvu o úvere stanovuje špecifické náležitosti. Pre posudzovanie v konaní uplatneného nároku je rozhodujúce, že pre platnosť zmluvy kogentne zákon vyžaduje písomnú formu s následkom neplatnosti právneho úkonu pri jej nedodržaní (§ 4 ods. 1 citovaného zákona).

28. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno jednoznačne vyvodiť z akého dôvodu súd návrh zamietol, keď na jednej strane súd podrobil zmluvu účastníkov kritériám z hľadiska požiadaviek zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch so záverom, že úver pre nesplnenie zákonom požadovaných podmienok je treba považovať za bezúročný a hneď pokračuje s tým, že bezdôvodné obohatenie mohlo spočívať len v prijatom plnení do výšky poskytnutého úveru. Bezdôvodné obohatenie potom posúdil s prihliadnutím na dátum zosplatnenia úveru a podanie návrhu ako premlčaný akceptujúc 2-ročnú premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

29. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

30. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov.

31. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu. Vyjadruje to aj vyššie uvedené znenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a účastníkom umožňuje poznať postup súdu. Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana

práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006).

32. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

33. Ak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu účastníka konania v žalobe (ako je tomu aj v danom prípade) a prečo žalobné námietky účastníka považuje za mylné alebo nesprávne (uvedené sa tiež vzťahuje na danú vec), je nutné pokladať takéto rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože súd, ktorý sa vysporiadava s argumentáciou účastníka ju nemôže odmietnuť len pre nesprávnosť, ale musí tiež uviesť, v čom konkrétne táto nesprávnosť spočíva (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Afs 24/2005). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce (napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, seria A č. 254-B, s. 49).

34. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (odňatie možnosti konať pred súdom).

35. Nemožno prehliadnuť ani mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, pričom intenzitu tejto vady je potrebné posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016).

36. Úplná absencia odôvodnenia preukázaného skutkového stavu má povahu tzv. základných vád, ktoré judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva akceptuje ako dôvod pre zrušenie aj právoplatných rozhodnutí za účelom nápravy týchto vád. Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu týkajúceho sa dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2016 sp. zn. 6 M Cdo 5/2014).

37. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku s cit. ust. § 157 ods. 2 O.s.p. ktorý má aktuálne vyjadrenie v § 220 v spojení s jeho vyššie uvedeným výkladom je zrejmé, že súd prvej inštancie sa ním dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozhodnutia je síce možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ale v konečnom dôsledku nie je zrejmé, z čoho vychádzal, keď ustálil, že požadované plnenie má byť plnením z titulu bezdôvodného obohatenia od čoho si odvodzoval i dvojročnú premlčaciu lehotu, bez konkretizácie z akého dôvodu vzniklo bezdôvodné obohatenie v dôsledku čoho je rozsudok nepreskúmateľný. Nemožno sa totiž prikloniť k záveru, že pokiaľ neboli dodržané pri uzavieraní zmluvy požiadavky uvedené v zákone , z tohto dôvodu ide o neplatnú zmluvu, pretože citovaný zákon viaže na nedodržanie požadovaných náležitostí sankcie, výslovne v zákone uvedené.

38. S poukazom na uvedené odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej i v závislých výrokoch o náhrade trov konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 .

39. Povinnosťou prvoinštančného súdu v ďalšom konaní bude opätovne vyhodnotiť dôkazy, tak ako jednotlivo, tak i vo vzájomných súvislostiach, následne prijať zodpovedajúce právne závery a vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné vo všetkých jeho častiach náležite v súlade s ust. § 220 riadne odôvodniť, aby bolo jasné a presvedčivé. (§ 220 ods. 2 .

40. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania s prihliadnutím i na dôvody odvolania žalobcu vo vzťahu k združeniu, ktoré za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku vystupovalo v konaní v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného (§ 396 ods. 3 .

41. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .